Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. máj 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sžf/115/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6015200118
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:6015200118.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a z
členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Soni Langovej v právnej veci žalobcu: KAMWOOD, s.
r. o., Skladištná 4676, 984 01 Lučenec, IČO: 36 628 654, právne zastúpeného Advokátska kancelária
UHAĽ s. r. o., JUDr. Maroš Uhaľ, advokát a konateľ, Námestie SNP 6/11, 960 01 Zvolen, IČO: 47
236 655, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o

preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného: 1/ č. 1100301/1/507299/2014/5003 zo dňa 18.11.2014,
2/ č. 1100301/1/506683/2014/5003 zo dňa 18.11.2014, 3/ č. 1100301/1/507276/2014/5003 zo dňa
18.11.2014, 4/ č. 1100301/1/506808/2014/5003 zo dňa 18.11.2014, 5/ č. 1100301/1/507289/2014/5003
zo dňa 18.11.2014, 6/ č. 1100301/1/507284/2014/5003 zo dňa 18.11.2014, 7/ č.
1100301/1/507309/2014/5003 zo dňa 18.11.2014, 8/ č. 1100301/1/506739/2014/5003 zo dňa
18.11.2014, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
23S/27/2015-116 zo dňa 12. mája 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/27/2015-116
zo dňa 12. mája 2015 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania a zrušenia vyššie uvedených rozhodnutí žalovaného, ktorými žalovaný v zmysle § 68 ods.
5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový
poriadok“) potvrdil prvostupňové rozhodnutia daňového úradu, ktorými tento vyrubil žalobcovi, platiteľovi
DPH rozdiel dane:

- v sume 11 881,14 eur za zdaňovacie obdobie február 2012, pričom uplatnený nadmerný odpočet v
daňovom priznaní bol v sume 25 367,70 eur, a nadmerný odpočet zistený správcom dane bol v sume
13 486,56 eur;
- v sume 45 006,78 eur za zdaňovacie obdobie september 2012, pričom nepriznal nadmerný odpočet
v daňovom priznaní bol v sume 21 195,80 eur, a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť na DPH v sume 23
810,98 eur;

- v sume 41 612,37 eur za zdaňovacie obdobie jún 2012, pričom nepriznal nadmerný odpočet v daňovom
priznaní bol v sume 23 337,04 eur, a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť na DPH v sume 18 275,33 eur;- v sume 51 702,68 eur za zdaňovacie obdobie júl 2012, pričom uplatnený nadmerný odpočet v daňovom
priznaní bol v sume 44 080,79 eur, a nadmerný odpočet zistený správcom dane bol v sume 7 621,89 eur;
- v sume 21 465,25 eur za zdaňovacie obdobie marec 2012, pričom uplatnený nadmerný odpočet v

daňovom priznaní bol v sume 43 174,68 eur, a nadmerný odpočet zistený správcom dane bol v sume
21 709,43 eur;
- v sume 30 037,74 eur za zdaňovacie obdobie apríl 2012, pričom uplatnený nadmerný odpočet v
daňovom priznaní bol v sume 37 987,50 eur, a nadmerný odpočet zistený správcom dane bol v sume
7 949,76 eur;

- v sume 9 008,04 eur za zdaňovacie obdobie január 2012, pričom uplatnený nadmerný odpočet v
daňovom priznaní bol v sume 12 472,18 eur, a nadmerný odpočet zistený správcom dane bol v sume
3 464,14 eur;
- v sume 46 922,11 eur za zdaňovacie obdobie august 2012, pričom nepriznal nadmerný odpočet v
daňovom priznaní bol v sume 41 964,39 eur, a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť na DPH v sume 4
957,72 eur.

Dôvodom vyrubenia rozdielu dane bolo neuznanie žalobcom deklarovanej dodávky tovaru odberateľom
sídliacim v Maďarskej republike, keďže nesplnil zákonné podmienky oslobodenia od dane pri
dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu stanovených v § 43 zákona č. 222/2004 Z.
z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). Žalobca

presvedčivým spôsobom nepreukázal uskutočnenie zdaniteľných obchodov deklarovaných obsahom
faktúr vystavených pre spoločnosť ROM.FA - TOBOZ KORLÁTOLT FELELOSSEGU TATSASÁG,
1157 Budapest, Nyirpalota Út 1, IČ DPH: HU 23414136 v zdaňovacích obdobiach január - apríl
a jún - september za rok 2012; a pre spoločnosť M.B.K. 2000 ÉPÍTOIPARI KERESKEDELMI ÉS
SZOLGÁLTATÓ FELELOSSÉGU TÁRSASÁG, 1172 BUDAPEST, MAGYARHIDA UTCA 13, IČ DPH:

HU11995515 v zdaňovacích obdobiach jún - september za rok 2012. Správca dane vydal rozhodnutia
vo vyrubovacom konaní na základe zistení z daňovej kontroly vykonanej Daňovým úradom Banská
Bystricaužalobcu,zameranejnazistenieoprávnenostinárokunavrátenienadmernéhoodpočtudaneza
zdaňovacie obdobia jún 2012, február 2012, marec 2012, apríl 2012, júl 2012, august 2012, september
2012, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. 9601402/5/5190782/2013/Žák zo dňa 20.11.2013.

Správca dane zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií o preverenie obchodných vzťahov
a transakcií medzi spoločnosťami KAMWOOD, s. r. o. a ROM.FA- TOBOZ Kft. V odpovedi bolo
uvedené, že nebolo potvrdené nadobudnutie tovaru maďarským daňovníkom, maďarská spoločnosť
podaladaňovépriznanielenzaI.štvrťrok2012,nebolopodanéžiadnepriznanieDPHzaostatnéobdobia

roku 2012. Maďarský obchodník nadobudnutie nepriznal, je nekontaktný, na účte neboli vykonané
žiadne finančné operácie. Podľa obchodného registra má spoločnosť uvedenú ako hlavnú podnikateľskú
činnosť veľkoobchod s rôznym tovarom, maďarská daňová správa nemá žiadne informácie o jeho
podnikateľskej činnosti. Konateľka spoločnosti, p. Svetlana Kalinich nemá žiaden záznam v databáze
maďarskej finančnej správy.

Správca dane zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií aj o preverenie obchodných vzťahov
a transakcií medzi spoločnosťami KAMWOOD, s. r. o. a M.B.K. 2000 Kft. V odpovedi bolo uvedené, že
účtovníctvo spoločnosti bolo preverené a bolo zistené, že spoločnosť nevykonávala intrakomunitárne
transakcie, ktoré taktiež neuviedla vo svojom daňovom priznaní za preverované obdobie. Spoločnosť

popiera ekonomické transakcie so spoločnosťou KAMWOOD, s. r. o. Doklady CMR a faktúry zaslané so
žiadosťou neboli spoločnosťou M.B.K. 2000 Kft. potvrdené. Podpisy a pečiatka na dokladoch nesúhlasia
s tými, ktoré spoločnosť používa. Konateľ spoločnosti p. László Demény neuzavrel zmluvu o predaji so
spoločnosťou KAMWOOD, s. r. o. Konateľ poprel, že udelil splnomocnenie pánovi R. R., aby konal v
mene spoločnosti pri nákupe dreva a pri hotovostnej platbe. Spoločnosť M.B.K. 2000 Kft. v minulosti

podala v tejto veci sťažnosť na polícii. Notár Dr. S. Y., ktorý potvrdil zmluvu a splnomocnenie popiera,
že v tejto veci konal. Spoločnosť M.B.K. 2000 Kft. nie je v kontakte so spoločnosťou PP Plus, s. r. o.

Správca dane na základe uvedených zistení z daňovej kontroly zistil, že neboli preukázané podmienky
pre splnenie oslobodenia od dane podľa § 43 zákona o DPH, nakoľko uskutočnenie obchodov u

menovaných maďarských odberateľov neboli preukázané.

V kontrolovanom zdaňovacom období január - apríl 2012 si daňový subjekt uplatnil oslobodenie od dane
v zmysle § 43 zákona o DPH aj z faktúr pre maďarskú spoločnosť KOVILL 2000 KERESKEDELMI ESSZOLGALTATO BETETI TARSASÁG, 1138 BUDAPEST, VÁCI 170/A, IČ DPH: HU28932644. Správca
dane zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií z dôvodu preverenia obchodných vzťahov
medzi spoločnosťou KAMWOOD, s. r. o. a KOVILL 2000 Bt. v odpovedi na ktorú bolo uvedené, že

uvedená spoločnosť bola na adrese sídla nedostupná, IČ DPH bolo dňa 19.07.2012 zrušené. Maďarský
daňovník si neuplatnil svoju povinnosť predkladať daňové priznanie od roku 2008, a preto nebolo možné
vykonať kontrolu a preveriť reálnosť deklarovaných obchodných transakcií. Daňový subjekt KAMWOOD,
s. r. o. žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázal, že tovar bol dodaný konkrétnemu odberateľovi
deklarovanému na faktúrach.

Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že čl. 138 Smernice Rady 2006/112/ES (ďalej len „Smernice“)
samávykladaťvtomzmysle,ženebránitomu,abysapredávajúcemuzamietlopriznanieoslobodeniaod
dane v prípade dodania tovaru v rámci Spoločenstva, ak s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže,
že tento predávajúci si nesplnil povinnosti, ktoré mu boli uložené v oblasti dokazovania, alebo že vedel
alebo mal vedieť, že plnenie, ktoré uskutočnil bolo súčasťou podvodu, ktorý spáchal nadobúdateľ a

neprijal všetky opatrenia, ktoré od neho bolo možné rozumne požadovať na zabránenie jeho vlastnej
účasti na tomto podvode.

Z dôvodu nesplnenia podmienok vyplývajúcich z § 43 zákona o DPH, konkrétne nepreukázania
realizácie dodávky fakturovaného tovaru osobám identifikovaným pre DPH v inom členskom štáte, v

Maďarskej republike, správca dane považoval predmetné dodanie tovaru za dodanie tovaru podľa § 8
ods. 1 v nadväznosti na § 19 zákona o DPH.

Žalovaný sa stotožnil so závermi prvostupňového správneho orgánu, že na základe zistení z daňovej
kontroly neboli preukázané podmienky pre splnenie oslobodenia od dane, keďže sa nepodarilo

preukázať nadobudnutie tovaru maďarským daňovým subjektom.

Žalovaný v odôvodnení napadnutých rozhodnutí poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 5Sžf/97/2009 a uvádzal, že kontrolovaný daňový subjekt je povinný viesť svoju evidenciu,
uskutočňovaťsvojučinnosťapreverovaťsisvojichobchodnýchpartnerovtak,abyvakomkoľvekprípade

v každej situácii mal dostatočné podklady pre to, aby riadne preukázal existenciu, resp. vznik nárokov a
povinností v zmysle daňových zákonov. Pretože maďarskí odberatelia vo svojich daňových priznaniach
nepotvrdili nadobudnutie tovaru od spoločnosti KAMWOOD s. r. o., resp. si nesplnili povinnosť daňového
priznania, nie je zrejmé, kde a komu bol tovar skutočne dodaný. Ak by maďarský daňový subjekt bol
nadobúdateľom, t. j. osobou identifikovanou pre daň, mal by povinnosť odviesť daň z tovaru, čo však

maďarskí odberatelia zjavne neurobili, a preto nebola zabezpečená, resp. dodržaná neutralita DPH.

Krajský súd v Banskej Bystrici v medziach žaloby podanej žalobcom preskúmal napadnuté rozhodnutia,
prvostupňové rozhodnutia správcu dane a konanie, ktoré predchádzalo ich vydaniu a dospel k záveru,
že rozhodnutia a postup správneho orgánu sú v súlade so zákonom. Krajský súd citujúc príslušné

ustanovenia zákonaoDPHaustanoveniazákonaosprávedaníavychádzajúczvýsledkovdokazovania
vykonaného pri preverovaní žalobcom deklarovaného predaja tovaru odberateľom registrovaným na
daň v Maďarskej republike konštatoval, že žalobca nepreukázal skutočnosť, že došlo k deklarovanému
zdaniteľnému obchodu oslobodenému od povinnosti zaplatiť DPH podľa § 43 zákona o DPH.

V odôvodnení rozsudku sa krajský súd plne stotožnil so závermi dokazovania vykonaného na základe
tuzemského i medzinárodného šetrenia správcu dane, z ktorého vyplynulo, že k zdaniteľnému plneniu
(dodaniu tovaru) tak, ako predpokladá ustanovenie § 43 ods. 1 zákona o DPH nedošlo, nakoľko
neboli splnené dve obligatórne podmienky. Žalobca nepreukázal, že tovar uvedený na faktúrach
bol dodaný nadobúdateľom v Maďarsku, nadobúdateľ v Maďarsku nenadobudol právo nakladať s

tovarom ako vlastným, keďže nebolo preukázané, že tovar bol nadobúdateľom v Maďarsku odovzdaný.
Maďarské subjekty síce mali pridelené IČ DPH, avšak k odvedeniu dane za tovar, ktorý mal byť dodaný
za zdaňovacie obdobie roka 2012 nedošlo, takže nebola naplnená zásada neutrality dane. Je na
dodávateľovi (v danom prípade na žalobcovi), aby sa uistil, že dodávka bude vnútri spoločenstva
zdanená (inak by došlo k daňovému úniku), čo vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-409/04.

Cieľom je zamedziť dvojité zdanenie, a preto sa zaviedlo zdaňovanie nadobudnutia tovaru v členskom
štáte miesta konečnej spotreby.Krajskému súdu bolo z obsahu administratívneho spisu taktiež zrejmé, že žalobca nepredložil také
relevantné dôkazy, ktoré by preukazovali materiálnu podstatu veci, t. j. reálne dodanie tovaru tak, ako
bolodeklarovanévpredloženýchlistinnýchdôkazoch.Skutočnosť,žefaktúramápožadovanénáležitosti

ešte neznamená, že údaje v nej uvedené odrážajú aj materiálne, reálne naplnenie písomnej informácie.
Šetrením správcu dane sa deklarované tvrdenie žalobcu v listinných dôkazoch nepotvrdilo, pretože
nebolo preukázané, že tovar bol skutočne dodaný maďarských odberateľom ako kupujúcim uvedených
na faktúrach a CMR.

Z ustanovenia § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej len „Daňového poriadku)
vyplýva,žežalobcajeten,ktopreukazujeskutočnostimajúcerozhodujúcivplyvnasprávneurčeniedane
a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie
bol vyzvaný v priebehu daňového konania. Správca dane v súlade s ustanovením § 24 ods. 2 Daňového
poriadku nie je viazaný iba návrhmi daňového subjektu. Správca dane upozorňoval daňový subjekt už
v priebehu daňových kontrol na povinnosť predkladať všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho

tvrdenie v zmysle § 24 ods. 1 písm. a/ Daňového poriadku, avšak ten žiadnym spôsobom nevyvrátil
pochybnosti daňového orgánu.

Ďalej súd poukazuje na to, že pokiaľ daňový subjekt požaduje od štátu vrátenie nadmerného odpočtu,
je jeho základnou povinnosťou preukázať, že má na jeho vrátenie právny nárok. Takýto záver je aj v

súlade s rozsudkom Súdneho dvora EÚ C-273/11, v zmysle ktorého čl. 138 ods. 1 Smernice 2006/112/
EÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa zamietlo priznanie práva na oslobodenie od
dane v prípade dodania v rámci spoločenstva, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že
predávajúci si nesplnil povinnosti, ktoré mu boli uložené v oblasti dokazovania.

K žalobcovmu dovolávaniu sa aplikácie priameho účinku Smernice a subsumovania veci pod
rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Traum EOOD proti Direktor na Direkcija č. C-492/13 zo dňa
09.10.2013 má súd za to, že uvedené rozhodnutie nie je použiteľné na predmetné prípady, pretože
predmetom sporu na Súdnom dvore boli otázky, že nadobúdateľ nebol identifikovaný pre DPH v inom
členskom štáte a dodávateľ nepreukázal ani pravosť podpisu na dokumentoch predložených na podporu

svojho vyhlásenia o údajne oslobodenom dodaní ani oprávnenie osoby, ktorá podpísala tieto dokumenty
vmenenadobúdateľanazastupovanie,avšakpredmetomtohtosúdnehokonaniaboloposúdiťotázku,či
došlo k dodaniu tovaru z tuzemska do iného členského štátu. S ďalšími rozhodnutiami, na ktoré žalobca
poukazoval v žalobách sa krajský súd nezaoberal ani v dôvodoch rozhodnutia nakoľko neboli použiteľné
na daný prípad.

K použitiu zásady proporcionality, ktorej sa žalobca domáhal krajský súd uviedol, že túto zásadu na
daný prípad nie je možné použiť, nakoľko využitie zásady proporcionality je spôsob riešenia situácie,
keď dôjde ku konfliktu medzi dvoma alebo niekoľkými právom chránenými subjektívnymi právami a v
takýchto situáciách prednosť dostane to právo, ktoré chráni najdôležitejšiu hodnotu, čo v danom prípade

ustanovenie § 43 zákona o DPH nerieši.

Súd sa ďalej nestotožnil s tvrdením žalobcu o porušení zásady legitímneho očakávania, nakoľko jej
princípom je ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej
situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali. V danom prípade však pravidlá boli

žalobcovi vopred známe a v priebehu daňovej kontroly sa nemenili.

Krajský súd konštatoval zákonnosť napádaných správnych rozhodnutí nezistiac porušenie zásad
daňového konania za správneho vyhodnotenia riadne zisteného skutkového stavu potrebného na
preverenie daňovej povinnosti, a preto dospel k záveru, že námietky žalobcu neodôvodňujú zrušenie

napadnutých rozhodnutí, preto žaloby zamietol.

Súd druhým výrokom napadnutého rozhodnutia zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania v
súvislostispodanímmimoriadnehoopravnéhoprostriedkupodľa§77Daňovéhoporiadku,nakoľkotento
nebol podaný skôr ako žaloba.

O náhrade trov konania krajský súd rozhodol tak, že podľa § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“) neúspešnému žalobcovi uplatnené právo na náhradu trov konania nepriznal.

II.Proti I. a III. výroku rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z
dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/ a f/, § 205a ods. 1 písm. b/ a § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O. s. p.,

domáhajúc sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil Krajskému
súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie, pričom žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov
odvolacieho konania. Rozhodnutie krajského súdu považuje žalobca za nezákonné a nepreskúmateľné
a vyslovil názor, že ním bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu.

Žalobca v podanom odvolaní uviedol, že súd prvého stupňa dostatočne a náležite neuviedol, ktoré
skutočnosti mal v danej veci za preukázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové tvrdenia, aké úvahy
ho viedli pri rozhodovaní vo veci a pritom vôbec nepoukázal na to, z akých dôvodov na jeho námietky
a tvrdenia neprihliadal, resp. v čom ich považuje za nesprávne. Svojím rozhodnutím, okrem iného, iba
dopĺňal odôvodnenie rozhodnutí správnych orgánov, avšak náležite neskúmal ich rozhodnutia z pohľadu
zákonnosti a ústavnosti a možného zásahu do práv a právom chránených záujmov žalobcu.

Podľa názoru žalobcu, konaní a rozhodnutí súdu prvého stupňa došlo k odňatiu zákonného sudcu v
predmetnej veci. Uviedol, že výzvy na zaplatenie súdneho poplatku vo veciach, ešte pred spojením
na spoločné konanie vecí sp. zn. 23S/27-34/2015, boli podpísané JUDr. Drahomírou Mikulajovou ako
predsedníčkou senátu. Po následnom spojení uvedených konaní pod sp. zn. 23S/27/2015 však už bol

predsedom senátu JUDr. Milan Segeč. Ďalej uvádza, že v konečnom rozsudku bola JUDr. Drahomíra
Mikulajová už iba členom daného senátu a táto vec žalobcovi nebola zo strany objasnená. Domnieva
sa, že týmto konaním súdu došlo k porušeniu článku 48 ods. 1 Ústavy SR.

S právnym názorom, ktorý zaujal súd prvého stupňa ohľadne splnenia podmienok pre oslobodenie od

dane, sa žalobca nestotožnil a považuje ho za svojvoľný. Odvolateľ je presvedčený, že podmienky pre
oslobodenie od dane v zmysle § 43 ods. 1 splnil. Naplnením prvej podmienky, podľa žalobcu, je dodanie
tovaru odberateľovi, resp. jeho splnomocnenému zástupcovi, od tejto doby ten nakladal s tovarom ako
vlastník, a zároveň predmetný tovar bol odoslaný na prepravu do iného členského štátu. Čo sa týka
druhej podmienky, a to, aby odberateľ bol osobou identifikovateľnou pre daň v inom členskom štáte a

mal pridelené IČ DPH má žalobca za to, že súd pri určovaní tejto podmienky prijal extenzívny výklad,
nakoľko zákon vôbec nehovorí o tom, že podmienkou oslobodenia od dane je, aby si odberateľ v inom
členskom štáte splnil povinnosť odviesť daň z tovaru, a aby túto povinnosť zabezpečil dodávateľ tovaru.
Tovar v čase intrakomuniktárnej transakcie existoval, bol odoslaný v zmysle § 13 ods. 1 písm. a/ zákona
o DPH a v zmysle CMR dokladu EX-Work aj dodaný, a odberatelia mali v rozhodnom čase IČ DPH. Preto

žalobca nesúhlasí ani s názorom súdu, podľa ktorého nestačí, že táto osoba je registrovaná, ale musí
mať aj reálnu možnosť odviesť daň. Podľa žalobcu, súd stanovil druhú podmienku oslobodenia od dane
reštriktívnejšie oproti úniovej právnej úprave, a tak priamo obmedzil jeho právo na oslobodenie od dane.

ŽalobcavodvolaníopätovnepoukazujenarozhodnutieSúdnehodvoraEÚC-492/13zodňa09.10.2014,

ktoré podľa jeho názoru poskytlo podrobný výklad k podmienkam oslobodenia od dane, ktoré je potrebné
aplikovať na prejednávanú vec. V tomto rozhodnutí išlo rovnako o nepriznanie práva na oslobodenie
od DPH z dôvodu, že nadobúdateľ nebol identifikovaný pre DPH, a že dodávateľ nepreukázal pravosť
podpisu uvedeného na dokumentoch predložených na podporu svojho vyhlásenia, a tieto okolnosti sú
v podstate totožné s predmetným konaním.

Za nesprávny považuje záver súdu prvého stupňa, že v tomto konaní bola riešená otázka, či došlo k
dodaniu tovaru, nakoľko toto sa uskutočnilo v zmysle uvedených záverov podľa § 13 ods. 1 písm. a/
zákona o DPH, ktorého aplikáciu opomenuli tak daňové orgány, ako aj súd prvého stupňa, a tým došlo
k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Žalobca sa domáhal priameho účinku ust. článku 138 ods.

1 smernice Rady 2006/112/ES, ktorý priznal tomuto ustanoveniu Súdny dvor EÚ vo vyššie uvedenom
rozhodnutí.Súdmusízúradnejmociprihliadaťnapriamyúčinokúniovéhoaktuamusírovnakoprihliadať
na porušenie citovaného ustanovenia smernice. Tým, že súd neaplikoval priamy účinok ust. čl. 138 ods.
1 Smernice, poprel prednosť práva Únie, čím porušil zásadu úniovej lojality podľa článku 4 ods. 3 Zmluvy
o EÚ a porušil povinnosť SR zabezpečiť plnú účinnosť úniových noriem.

Podľa názoru žalobcu sa súd prvého stupňa nezaoberal jeho námietkami o tom, že konaním daňových
orgánov bolo na neho neúnosne a nezákonne prenesené dôkazné bremeno nad rámec ustanovený
zákonom o DPH v rozsahu, ktorý je v rozpore so zásadou proporcionality a legality podľa ust. § 3 ods. 1daňového poriadku. Rovnako súd neprihliadol na námietky ohľadne neprimeraného zásahu do právnej
istoty žalobcu, ktorý predložil všetky listiny podľa § 43 ods. 5 zákona o DPH a až po začatí daňovej
kontroly od neho správca dane požadoval dôkazy o reálnom uskutočnení obchodu, napriek tomu, že

ich predloženie mu zákon neukladá.

Ďalej uviedol, že súd síce v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že správca dane vykonával rozsiahle
dokazovanie, avšak neuviedol, že toto dokazovanie nevyvrátilo žalobcom deklarované a uskutočnené
plnenie, ktoré vyplývalo z predložených dokumentov. Žalobca zdôraznil, že povinnosť preukázať

uskutočnenie obchodu má dodávateľ len v takej miere, ako to od neho možno spravodlivo požadovať.
Súd prvého stupňa pri rozhodovaní zrejme opomenul prihliadnuť na tú skutočnosť, že jeho spoločnosť
v čase začatia daňovej kontroly nemala ako inak preukázať reálnosť uskutočneného obchodu, a to aj
z hľadiska časového, charakteru poskytnutého plnenia, ako aj z hľadiska priestorového (opustil územie
SR).Tovarbolodoslanýpríslušnýmodberateľomaskutočneexistoval,čonepopierajúanidaňovéorgány
vo svojich rozhodnutiach.

Žalobca ďalej opakovane poukázal na dobromyseľnosť pri uzatváraní predmetných obchodov s
maďarskými odberateľmi, teda nemohol vedieť o prípadnom podvodnom konaní obchodných partnerov.
Ak boli predložené doklady sfalšované cudzou osobou, prípadne ak boli obchody so žalobcom
maďarskými odberateľmi popreté, je podľa jeho názoru povinnosťou daňových orgánov vyhodnotiť tieto

okolnosti z hľadiska účasti žalobcu na podvodnom konaní, a ak nie je preukázaná, čo nebola, nemôže
to zakladať nepriznanie oslobodenia od dane. Tým, že súd prvého stupňa vyššie uvedené okolnosti
nezohľadnil pri rozhodovaní, trpí jeho konanie inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci.

Daňové orgány nepriznaním nároku na nadmerný odpočet DPH neprimerane zasiahli do jeho práva na
pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru, ktorého obsahom je aj
jeho právo na legitímne očakávanie, že splnil podmienky pre nadmerný odpočet dane podľa podmienok
hmotného práva. Tým správca dane zasahuje do jeho vlastníckeho práva v rozpore s čl. 20 ods. 5
Ústavy SR a neprimerane obmedzuje slobodu podnikania žalobcu podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy SR.

V konečnom dôsledku má toto konanie za následok neprimeraný zásah do právnej istoty žalobcu.
Podotýka, že začatím daňovej kontroly a následnými rozhodnutiami daňových orgánov žalobca stratil
legitímne očakávanie na uspokojenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane ako pohľadávky,
ktorá mu voči štátu vznikla.

Žalobca zastáva názor, že v predmetnej veci došlo k porušeniu princípu právneho štátu, nakoľko neboli
splnené podmienky pre začatie daňovej kontroly a správca dane pri výkone daňovej kontroly konal v
rozpore s princípom materiálneho právneho štátu. Uviedol, že v zmysle § 3 ods. 1 daňového poriadku
je správca dane viazaný zásadou legality a tomu zodpovedajúcou zásadou proporcionality.

Prvostupňovému rozsudku krajského súdu žalobca vytkol nekonzistentnosť s ustálenou judikatúrou
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Súdneho dvora EÚ, z dôvodu nedostatočného odôvodnenia,
nepreskúmateľnosť, nedostatočného zistenia skutkového stavu, vyvodenia nesprávnych skutkových
zistení z vykonaného dokazovania a nesprávneho právneho posúdenia veci.

III.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že súhlasí s napadnutým rozsudkom Krajského súdu v
Banskej Bystrici, ktorým súd žalobu zamietol a zotrval na svojom stanovisku k žalobe.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní postupoval v zmysle ust. § 492 ods. 2 zákona
č. 162/2015 Z. z. (Správny súdny poriadok), účinného od 1.7.2016, podľa ktorého sa odvolacie konania
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto

zákona dokončia podľa doterajších predpisov, t.j. podľa zákona č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny
poriadok (O.s.p.).Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu, napadnuté rozhodnutia daňových
orgánov oboch stupňov a konanie, ktoré predchádzalo ich vydaniu, v rozsahu a medziach podaného

odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.); odvolanie prejednal bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.), keď deň verejného vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.) a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je

možné priznať úspech.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené
záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).

Súdy prejednávajú na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola
na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal
zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.).

Predmetom súdneho prieskumu boli rozhodnutia žalovaného, ktorými žalovaný potvrdil prvostupňové
rozhodnutia Daňového úradu Banská Bystrica, ktorými tento ako správca dane určil žalobcovi rozdiely
dane z pridanej hodnoty (DPH) za zdaňovacie obdobia január - apríl 2012 a jún - september 2012, a teda
nepriznal žalobcovi uplatnený nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH. Najvyšší súd Slovenskej
republiky zistil, že v danom prípade bola medzi účastníkmi spornou otázka, či boli žalobcom splnené

podmienky pre oslobodenie od dane v zmysle § 43 zákona o DPH.

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov
resp. daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové

subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o
fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov, resp. v súčasnosti daňový poriadok obsahuje
osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre
správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Podľa ust. § 250i ods. 3 O. s. p. na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté
vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Podľa ust. § 2 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len Daňový poriadok) správou daní sa rozumie postup súvisiaci so správnym zistením dane a
zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov.

Podľa ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku, v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne

záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a
právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom

chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.Podľa ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

Podľa ust. § 3 ods. 4 Daňového poriadku, správa daní je neverejná okrem úkonov, ktorých povaha to
neumožňuje.

Podľa ust. § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie

do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie
alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo
vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie
daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový
subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní
neprihliada.

Podľa ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje:
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo

daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi

daňových subjektov.

Podľa ust. § 24 ods. 3 Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

Podľa ust. § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom

zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa ust. § 44 ods. 1 Daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

Podľa ust. § 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani s pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov (ďalej len zákon o DPH), predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku
uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.

Podľa ust. § 8 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným
majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa ust. § 19 ods. 1 veta prvá a druhá zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Podľa ust. § 43 ods. 1 zákona o DPH oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo
prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na
ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.

Podľaust.§43ods.5zákonaoDPHplatiteľjepovinnýpreukázať,žesúsplnenépodmienkyoslobodenia
od dane podľa odsekov 1 až 4. Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu
kópiou faktúry, a:a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo
iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia,
b) ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo

osobou ním poverenou,
c) ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby,
že tovar prepravil do iného členského štátu,
d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby
za tovar.

Podľa čl. 131 Smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej
hodnoty (ďalej len „Smernice“), oslobodenia od dane ustanovené v kapitolách 2 až 9 sa uplatňujú bez
toho, aby boli dotknuté ostatné ustanovenia Spoločenstva v súlade s podmienkami, ktoré členské štáty
stanovia na účely zabezpečenia správneho a jednoznačného uplatňovania tohto oslobodenia od dane a
naúčelypredchádzaniaakýmkoľvekmožnýmdaňovýmúnikom,vyhýbaniusadanialebozneužitiudane.

Podľa čl. 138 bod 1 Smernice; členské štáty oslobodia od dane dodanie tovaru odoslaného
alebo prepraveného do miesta určenia mimo ich územia, ale v rámci Spoločenstva predávajúcim,
nadobúdateľom, alebo na ich účet, uskutočnené pre inú zdaniteľnú osobu alebo nezdaniteľnú právnickú
osobu, konajúcu ako takú v inom členskom štáte, než je členský štát, v ktorom sa odoslanie alebo

preprava tovaru začala.

Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho a súdneho spisu, posúdiac argumentáciu
odvolacích dôvodov žalobcu, konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku
krajského súdu a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa len nasledujúce dôvody (§ 219 ods. 2 O. s. p.):

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie zákonnosti napadnutých rozhodnutí a žalobcom
namietaného procesného postupu správcu dane pri nepriznaní žalobcom uplatneného nároku na
vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobia január - apríl 2012 a jún - september 2012
v dôsledku neuznania oslobodenia od dane v zmysle § 43 zákona o DPH z faktúr vystavených pre

maďarských odberateľov, spoločností ROM.FA-TOBOZ Kft., M.B.K. 2000 Kft. a KOVILL 2000 Bt. V
danom prípade začala daňová kontrola dňa 20.09.2012. Táto bola prerušená z dôvodu medzinárodnej
výmeny informácií od 19.07.2013 do 06.11.2013 (v tomto období neplynula lehota určená zákonom
na vykonanie kontroly - § 61 ods. 5 Daňového poriadku) a ukončená bola dňa 27.11.2013, doručením
Protokolu č. 9601402/5/5190782/2013/Žák o výsledku kontroly.

Žalobca napádal procesné pochybenia správnych orgánov a nesprávne skutkové zistenia správnych
orgánov oboch stupňov spočívajúce v nesprávnom vyhodnotení výsledkov dokazovania realizovaného
v rámci správy daní (§ 1a písm. c/ Daňového poriadku), daňovej kontroly, prvostupňového a
druhostupňového daňového konania a na to nadväzujúce nesprávne právne posúdenie veci.

Vo vzťahu k namietaným skutkovým zisteniam odvolací súd v administratívnom spise preveril získané
a vykonané dôkazy; počnúc deklarovaním intrakomunitárnych transakcií (odberateľom registrovaným
pre DPH v Maďarskej republike) oslobodených od dane podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH,
pokračujúc tvrdením o odoslaní tovaru dodávateľmi, vo vzťahu ku ktorým sa dodanie tovaru na základe

medzinárodnej výmeny daňových informácií nepotvrdilo.

Najvyšší súd s prihliadnutím na prejednávaciu zásadu ovládajúcu daňové konanie, zásadu materiálnej
pravdy a dôkazné bremeno daňového subjektu (§ 24 ods. 1 písm. c) Daňového poriadku) konštatuje, že
daňové orgány v rámci správy daní s využitím vyhľadávacej zásady úzko spolupracovali so žalobcom,

pričom tento v priebehu daňového konania bol vyzývaný na predkladanie relevantných dôkazov
preukazujúcich deklarované obchody, ktorých reálny základ sa však nepotvrdil.

Z dikcie ustanovenia § 43 ods. 5 zákona o DPH vyplýva, že preukázanie dodania tovaru do iného
členského štátu je povinnosťou platiteľa DPH registrovaného na DPH v Slovenskej republike, pričom

na toto preukázanie nepostačuje len predloženie kópie faktúry, ale kumulatívne, v závislosti od osoby
zabezpečujúcej prepravu tovaru (skutkové podstaty predpokladané ust. § 43 ods. 5 písm. a/ až c/ zákona
o DPH), predloženie dokladu osvedčujúceho realizovanie prepravy tovaru na územie členského štátu
a (§ 43 ods. 5 písm. d/ zákona o DPH) predložením iných dokladov, ktoré preukážu reálne dodanietovaru odberateľovi. Takýto doklad však žalobca v priebehu konania nepredložil a ani správcovi dane
sa v rámci šetrenia nepodarilo dodanie tovaru maďarským odberateľom .FA-TOBOZ Kft., M.B.K. 2000
Kft. a KOVILL 2000 Bt. zistiť.

V prípade spoločnosť M.B.K. 2000 Kft. bolo navyše z účtovníctva priamo zistené, že nevykonávala
intrakomunitárne transakcie, ktoré neviedla ani vo svojom daňovom priznaní za preverované obdobie.
Spoločnosť sama poprela ekonomické transakcie so žalobcom. Podpisy a pečiatka na predložených
dokladoch nesúhlasili s tými, ktoré spoločnosť používa, dokonca konateľ spoločnosti poprel uzavretie

zmluvy so žalobcom, ako aj udelenie splnomocnenia R. R.. Napokon notár Dr. S. Y. poprel, že by konal
v súvislosti s potvrdzovaním predmetnej zmluvy o splnomocnení. Čo sa týka spoločnosti KOVILL 2000
Bt., tá bola na adrese sídla nedostupná a bolo zistené, že daňové priznanie nepredkladala od roku 2008.

Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie, nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu
dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového

subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností.
Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým
spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce
z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy
vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania.

Žalobca v odvolaní označuje odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu za nedostatočné
a nepreskúmateľné, čím malo byť porušené jeho právo na súdnu ochranu. Povinnosť súdu svoje
rozhodnutie náležite odôvodniť je jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý
proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah
medzi skutkovými zisteniami
a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd
by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia, dbať tiež na jeho celkovú
presvedčivosť.

Po oboznámení sa s vo veci vydanými rozhodnutiami, ako aj konaním, ktoré ich vydaniu predchádzalo,
odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie
rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. spĺňa, a preto ho možno považovať za preskúmateľný a
ústavne akceptovateľný.

Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa predovšetkým zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre
odôvodnenia rozhodnutia, keď z neho vyplýva, čoho sa žalobca svojou žalobou domáha a z akých
dôvodov, aké je stanovisko (vyjadrenie) žalovanej k žalobe, aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané
a aké skutočnosti z nich súd zistil, aký skutkový stav bol súdom ustálený (zistený), aké právne

normy na vec aplikoval, ako tieto normy vyložil, ako subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú
právnu normu, t. j., aké konkrétne subjektívne práva a povinnosti vyvodil pre účastníkov konania
a aké právne závery vyplývajú zo zistených subjektívnych práv a povinností účastníkov konania
vo vzťahu k žalobou uplatnenému návrhu, čím sa napĺňajú najmä kritériá určitosti (prehľadnosti),
zrozumiteľnosti i presvedčivosti rozhodnutia. Súd prvého stupňa sa v odôvodnení svojho rozsudku

dostatočne vysporiadal s dôvodmi, ktoré viedli k zamietnutiu žaloby, zamerajúc sa na skutočnosť, že
žalobcov nárok na oslobodenie od dane v zmysle ust. § 43 zákona o DPH nebol preukázaný, a to s
poukazom na ustanovenia príslušných právnych predpisov a ustálenú judikatúru.

Žalobca v odvolaní ďalej namietal odňatie možnosti konať pred zákonným sudcom, pretože sa

domnieval, že predmetná vec bola odňatá zákonnej sudkyni, JUDr. Drahomíre Mikulajovej ako
predsedníčke senátu, a vec následne prejednal bez udania dôvodu JUDr. Milan Segeč, ako predseda
senátu, pričom v napadnutom rozsudku mala byť uvedená zákonná sudkyňa už iba členkou senátu, čím
mu mala byť odňatá jeho možnosť prejednať vec pred zákonným zložením senátu.

Odvolací súd dáva žalobcovi do pozornosti rozvrh práce Krajského súdu v Banskej Bystrici pre rok 2015,
keďže žaloba bola podaná dňa 27.01.2015 na uvedenom súde. Z rozvrhu práce jasne vyplýva, že senát
23S (ktorý je nutné považovať za zákonného sudcu vo veciach, ktoré prejednáva senát) sa v rozhodnom
čase skladal z troch sudcov: JUDr. Drahomíry Mikulajovej - riadiacej predsedníčky senátu a ďalšíchdvoch členov senátu, JUDr. Milana Segeča - predseda senátu a JUDr. Jána Škvarku - člena senátu.
Žaloba teda bola pridelená do senátu riadiacej predsedníčky senátu 23S JUDr. Drahomíry Mikulajovej,
pričom vec prejednával a rozhodol určený sudca spravodajca JUDr. Milan Segeč. Vzhľadom na náhlu

prekážku, práceneschopnosť jedného člena senátu JUDr. Škvarku bol určený na jeho zastúpenie sudca
zastupujúceho senátu 24S, podľa čl. III bod 2.7.1, písm. b) platného Rozvrhu práce. Vo veci konal senát
v zostave súladnej so zákonom, pričom okolnosť, ktorý člen senátu je určeným sudcom spravodajcom,
závisí od rozhodnutia predsedu senátu, povereného riadením práce senátu. Skutočnosť že jeden senát
krajského súdu môže mať viac ako jedného predsedu senátu, vyplýva aj zo zákona č. 757/2004 Z. z.

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý dávame žalobcovi taktiež do pozornosti. Pri
písomnom vyhotovení rozsudku sa v hlavičke uvedie predseda senátu a členovia (i keď aj člen môže byť
vofunkciipredsedusenátu,avšaknievkonkrétnejveci).Nazákladeuvedenéhoodvolacísúdkonštatuje,
že k odňatiu zákonnému sudcovi v tomto prípade, ako sa domnieval žalobca, nedošlo.

Žalobca sa vo svojich podaniach, ako aj v podanom odvolaní domáha priameho účinku čl. 138 ods.

1 Smernice Rady 2006/112/ES a uviedol, že súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho záveru, že
žalobca sa tohto účinku domáhal z dôvodu, že znaky rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-492/13 zo dňa
09.10.2014 sú aplikovateľné na danú vec.

Podľa názoru odvolacieho súdu, daňové orgány ani súd prvého stupňa sa nedopustili nesprávnych

záverov a ani neporušili právo Únie, ak žalobcu neoslobodili od dane, pretože samotné ustanovenie čl.
138 ods. 1 Smernice Rady 2006/112/ES stanovuje ako podmienku oslobodenia od dane dodanie tovaru,
ktoré je v tomto prípadne sporné. Krajský súd správne poukázal na ďalšiu časť rozsudku Súdneho dvora
EÚ C-492/13, ktorý okrem iného uvádza, že prináleží členským štátom stanoviť podmienky, za akých
oslobodia od DPH intrakomunitárne dodania, s cieľom zabezpečiť správne a jednoduché uplatnenie

týchto oslobodení a zabrániť podvodu, daňovému úniku alebo prípadnému zneužitiu.

Súd prvého stupňa, ako aj daňové orgány, podľa názoru žalobcu, vec nesprávne právne posúdili, keď
opomenuli aplikovať ust. § 13 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, podľa ktorého miestom dodania tovaru
ak je dodanie tovaru spojené s odoslaním alebo prepravou tovaru, je miesto, kde sa tovar nachádza v

čase, keď sa odoslanie alebo preprava tovaru osobe, ktorej má byť tovar dodaný, začína uskutočňovať.
V predmetnej veci však spornou bola otázka samotného dodania tovaru maďarským odberateľom, ktoré
správne orgány vyhodnotili podľa ust. § 8 ods. 4 zákona o DPH, a vznik daňovej povinnosti podľa ust. §
19 ods. 8 zákona o DPH, nakoľko neboli preukázané podmienky pre splnenie oslobodenia od dane.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak
súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho
ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V tomto

prípade však súdom prvého stupňa k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci nedošlo.

Z administratívneho spisu vyplýva, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolnosti
urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v
súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že

žalobcom predložené daňové doklady a dôkazy na preukázanie sporných dodávok tovaru, nespĺňajú
zákonné kritérium pre oslobodenie od dane v zmysle § 43 zákona o DPH. Predmetom dokazovania
správcu dane bola aj preprava tovaru, ktorá mala byť reálne vykonávaná spoločnosťou PP Plus, s.r.o.,
Boľkovce. Prepravca okrem formálnych dokladov (Medzinárodné nákladné listy) na žiadosť správcu
dane nepredložil žiadne ďalšie doklady, ako napr. knihy jázd, tachografy, poplatky za prepravu v

Maďarsku, špecifické objednávky od odberateľov, ktorých zastupoval a pod.

Vnútroštátnu právnu úpravu dane z pridanej hodnoty je potrebné vykladať s právom Európskej únie,
Smerniou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty s jej
právnouúpravoupretútonepriamudaň.ZustálenejjudikatúryEurópskehosúdnehodvoravyplývaprávo

členských štátov vnútroštátnym právom zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na
inkaso DPH podmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému DPH, avšak s prihliadnutím
na zásadu proporcionality so zamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov DPH na vrátenie
DPH nimi zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe. V tomto ohľadeje úprava DPH vnímaná ako právo každého platcu DPH na odpočet DPH zaplatenej ním na vstupe
vzťahujúce sa na všetky operácie výroby a distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené
jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu, pričom otázka, či DPH splatná vo vzťahu k predchádzajúcim

alebo nasledujúcim predajom dotknutého tovaru bola alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice,
nemá vplyv na právo platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Uvedený výklad zásady
neutralityDPHvyplývazjudikatúryEurópskehosúdnehodvora,napr.rozsudkyESDvspojenýchveciach
Kittel (C-439/04) a obchodná spoločnosť Recolta Recycling (C-440/04) a v spojených veciach Optigen
Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd (C-355/03), Bond House Systems (C-484/03).

Súdny dvor vo svojej judikatúre taktiež konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie
práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou
zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH; a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie
spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska
činnosť. Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať,

aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa
uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, rozsudky ESD vo
veciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10).

Možno preto určiť opatrenia, ktoré možno, v tom ktorom prípade, požadovať od zdaniteľnej osoby

uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom.

Správca dane mal právo preveriť reálnosť dodávky odberateľovi tovaru, ako aj doplneným dokazovaním
odstrániť vzniknuté pochybnosti. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy svedčiace o tom, že uvedený
typ kontrolovaného zdaniteľného obchodu a spôsob jeho prevedenia, ako i komunikácia s odberateľmi

sa nijako neodlišuje od ním vykonávaných obdobných obchodov s uvedeným typom tovaru alebo jeho
obchodných zvyklostí. Spôsob komunikácie s potenciálnymi zákazníkmi alebo záujemcami o predmetný
tovar, spôsob preverovania množstva a kvality tovaru.

V okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový

subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne na jeho strane došlo. Už
samotné zistenie skutočnosti, že odberatelia popreli komunikáciu so žalobcom (spoločnosť M.B.K.
2000 Kft. ), prípadne nie sú ekonomicky činní, jednoznačne spochybňuje vierohodnosť tvrdení žalobcu
o reálnosti jeho dodávok zahraničným odberateľom deklarovaných v jeho daňovom priznaní. Takýto
spôsob vedenia dokazovania žalovaným vychádza v tomto štádiu daňového konania z toho, že na

strane žalobcu v postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť
spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti,
ktoré povinne uvádza v priznaní (najmä výšku príjmov, výšku výdavkov a výšku dane).

Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného práva,

a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre
riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať
vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky
pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými
tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v

danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka
právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom
sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 2 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. oprávnené. (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5Sžf/97/2010).

Vzhľadom na spochybnenie reálnosti dodania tovaru odberateľom deklarovaných zdaniteľných plnení,
sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných
formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca
preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika
podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že

sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality
DPH.Nie je neobvyklé, ba je potrebné, aby pri tovare so špecifickými vlastnosťami ako je v tomto
prípade kvalita, druh, typ spracovania materiálu, bol riadne preverovaný tento tovar v každej etape,
stupni obchodovania. Obvyklým postupom zodpovedného podnikateľa je, keď jeho plnenie zodpovedá

požiadavkám odberateľa. V danom prípade bolo z účtovných dokladov a zo zistení správcu dane
preukázané, že žalobca od svojich dodávateľov nakupoval tovar - drevo vo forme guľatiny, resp. ihličnaté
výrezy. V konaní pred daňovými orgánmi vierohodne nepreukázal, ako došlo k realizácii objednávky,
čo sa týka množstva, druhu a typu požadovaného materiálu odberateľmi. V konaní predložil doklady
preukazujúce dodávku stavebného reziva (hranoly, fošne, dosky, laty), bez preukázania spracovania

dreva podľa potrieb a individuálnych požiadaviek odberateľa. Za účelom odstránenia pochybností
o reálnosti deklarovaných transakcií, mal žalobca možnosť preukázať svoje plnenie dokladmi o
vykonávaní objednávok na požadované množstvo a druh tovaru (čo vyplýva aj z čl. 2. Kúpnej zmluvy
zo dňa 4.4.2011 so spoločnosťou KOVILL 2000 Bt., zo dňa 12.7.2011 so spoločnosťou ROM.FA-
Toboz Kft.) odberateľmi, vzájomnou korešpondenciou, ktorá sa v zmysle zmlúv mala uskutočňovať
výhradne písomnou formou. Súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 2.1 uzavretých kúpnych zmlúv medzi

žalobcom a jeho odberateľmi, podľa ktorého: „ Podrobnú špecifikáciu jednotlivých dodávok sú povinní
si medzi sebou vzájomne dohodnúť konatelia obidvoch zmluvných strán“. Žalobca v konaní nepredložil
žiaden dodatok k uzatvoreným zmluvám, v zmysle ktorého by uvedená povinnosť prešla na prepravcu.
Prepravca v konaní nepredložil žiaden dôkaz, z ktorého by vyplývalo, o aký druh stavebného reziva a o
aké množstvo má konkrétny odberateľ záujem, teda poverenie na vykonanie podrobne špecifikovanej

objednávky v mene odberateľa. Žalobca teda nepreukázal, na základe akého titulu, akej požiadavky
odberateľov, dochádzalo k realizácii konkrétnych dodávok.

Zmluvy, na základe ktorých žalobca dodával, nie sú jasné a určité ani v časti dohody o kúpnej cene
podľa čl. 5. Obsahom žalobcom predloženej dohody o kúpnej cene, je záväzok kupujúceho, zaplatiť

predávajúcemu kúpnu cenu na základe faktúry vystavenej predávajúcim, a to bez ohľadu na množstvo,
druh a kvalitu dodávaného tovaru. Je zrejmé, že takto vymedzená kúpna cena dodávky neobsahuje
spôsob určenia ceny podľa § 409 Obchodného zákonníka.

Sám žalobca neprispel svojim konaním k odstráneniu pochybností o realizácii dodávok pre odberateľov,

keď správcovi dane nevedel objasniť vedenie skladovej evidencie ohľadom termínu, množstva a
druhu vyskladneného tovaru, podľa požiadavky svojho obchodného partnera. Minimálne touto bežnou
obchodnou aktivitou sa dá vylúčiť situácia, že bude spochybnená reálnosť dokladmi deklarovanej
transakcie. Pochybnosť o skutočnom dodaní tovaru bola podporená aj deklarovanými hotovostnými
platbami od odberateľov žalobcu prostredníctvom prepravcu, čo znemožnilo kontrolu pohybu finančných

prostriedkov, t.j. účel platieb, osobu plátcu, termín, výšku, účel úhrady a pod. V prípade žalobcu
sa v rámci kontrolovaného obdobia nejednalo o takéto dodanie tovaru pochybnému odberateľovi
v ojedinelom prípade, netransparentné transakcie s viacerými pochybnými zahraničnými subjektami
prebiehaliopakovane,podlhšiečasovéobdobiebeztoho,abysiakýmkoľvekspôsobomoverilexistenciu
a spoľahlivosť odberateľa.

Podľa nálezu Ústavného súdu I. ÚS 241/07 - 44, zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu
rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia
plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých
prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej

transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe, ktorého bola
uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť
zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.

Výkon práva v rámci obchodných vzťahov, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného

styku, ako už bolo vyššie uvedené, nepožíva právnu ochranu. Žalobca v konaní pred daňovými
orgánmi nepreukázal, že by sa riadil uvedenými zásadami, že by v rámci svojej podnikateľskej činnosti
vykonal všetky opatrenia zodpovedného podnikateľa na predchádzanie podvodnej činnosti, prípadne na
odstránenie pochybností o tom, že sa na podvodných transakciách nepodieľal vedome.

Základným princípom výberu dane z pridanej hodnoty ako všeobecnej nepriamej dane je, že podnikateľ
musí byť plne zbavený ťarchy DPH zaplatenej v cene prijatých tovarov a služieb určených na
uskutočnenie zdaniteľných obchodov podliehajúcich DPH.V danom prípade vzhľadom na rozdielnu kvalitu a druh tovaru obdržaného od dodávateľov žalobcu
(guľatina, smrekový výrez), nepreukázanie jeho spracovania pre potreby odberateľov, ktorým bol
dodávaný iný druh tovaru - stavebné rezivo, nie je zároveň preukázané, že žalobca zaplatil DPH z

prijatého tovaru, ktorý bol následne dodaný jeho odberateľom, teda že bol uvedený základný princíp
dodržaný.

S prihliadnutím na okolnosti tohto prípadu, neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu
neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych

povinností a zákonných postupov zo strany daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci
zdaniteľných plnení nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode.

Žalobca napokon namietal, že postupom a rozhodnutiami správnych orgánov a teda aj rozhodnutím
súdu prvého stupňa došlo k porušeniu princípu právneho štátu podľa čl. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ktorému zodpovedá aj § 3 ods. 1 daňového poriadku, v ktorom je zakotvená aj zásada legality a nej

zodpovedajúca zásada proporcionality.

Podľa čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky je Slovenská republika zvrchovaný,
demokratický a právny štát. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je zabezpečenie materiálneho
a nie formálneho právneho štátu. Ústavný súd Slovenskej republiky princíp materiálneho právneho štátu

prezentoval v právnom názore, ktorým vyslovil, že „v právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné
súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho
právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôkaz kladie na ochranu
tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu
možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané.“ (pozri k tomu bližšie sp. zn. I. ÚS 17/1999,

Nález z 22.09.1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365; zhodne sp. zn. I. ÚS
44/1999. Nález z 13.10.1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382).

Základnou premisou materiálneho právneho štátu prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých.
To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, ako aj každý jednotlivec musí konať tak,

ako určuje právny poriadok.

Súd prvého stupňa, ako aj správne orgány postupovali pri rozhodovaní v predmetnej veci v súlade s
platnou legislatívou, a teda neporušili princíp právnej istoty. K zásade proporcionality, ako aj porušeniu
zásady legitímneho očakávania sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyjadril krajský súd, s

ktorého názorom sa odvolací súd plne stotožňuje, preto už ďalšie argumenty k námietkam žalovaného
týkajúcich sa týchto zásad neuvádza.

Pokiaľ žalobca namietal nedostatočné vysporiadanie sa so všetkými námietkami žalobcu, odvolací súd
poukazuje na konštantnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. nález IV. ÚS 236/06),

v zmysle ktorej všeobecný súd (prvostupňový, ale aj odvolací) nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je

plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

Možno sa stotožniť s právnym názorom krajského súdu, že žaloba nebola dôvodná, pretože žalovaný
sa v rámci žalobou napadnutých odvolacích konaní riadne vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu
a s prihliadnutím na relevantné hmotnoprávne ustanovenia svoje rozhodnutie odôvodnil vyhodnotením

dokazovania vykonaného správcom dane v spojení s novo predloženými dôkazmi.

Vzhľadom na vyššie uvedené a v spojení s citovanými ustanoveniami zákonov Najvyšší súd Slovenskej
republiky po preskúmaní napadnutých rozhodnutí správnych orgánov dospel k záveru, že námietky
žalobcu vznesené v odvolaní neprinášajú žiadne nové skutočnosti, sú totožné so žalobnými námietkami,

ktoré zodpovedal súd prvého stupňa a nie sú dôvodné.

Na základe uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa
§ 250ja ods. 3 veta druhá v spojení s § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c
veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal, keďže v odvolacom konaní nebol úspešný.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.