Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. jún 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžf/62/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6013200177
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Hargaš
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:6013200177.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: BB Deal, s. r. o., Partizánska cesta 71, Banská
Bystrica, zastúpeného JUDr. Evou Krchňavou, advokátkou so sídlom v Banskej Bystrici, Rudlovská cesta
47, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná
63, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovaného č. 1100301/1/1294961/2012/5098 z
30. novembra 2012 a č. 1100301/1/1294905/2012/5098 z 30. novembra 2012, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 23S/15/2013-23 zo 17. apríla 2013, jednomyseľne,
takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 23S/15/2013-23 zo
17. apríla 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej v texte rozhodnutia len ako „krajský súd“
alebo „prvostupňový súd“) podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovaného z 30. novembra
2012:
- č. 1100301/1/1294961/2012/5098, ktorým podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a
poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní a poplatkov“) potvrdil dodatočný platobný výmer
Daňového úradu Banská Bystrica č. 9600403/5/2484716/2012/Bed z 10. septembra 2012, ktorým podľa
§ 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. bol žalobcovi znížený nadmerný odpočet dane
z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie jún 2011 zo sumy 80.844,11 € na sumu
34.967,76 €,
- č. 1100301/1/1294905/2012/5098, ktorým podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. potvrdil dodatočný
platobný výmer Daňového úradu Banská Bystrica č. 9600403/5/2612067/2012/Lon z 19. septembra
2012, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. bol žalobcovi znížený nadmerný
odpočet dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie júl 2011 zo sumy 43.064,25
€ na sumu 39.152,25 €.

Krajský súd po preskúmaní veci a postupu správnych orgánov dospel k záveru, že žalobca okrem faktúr,
ktoré sú na uplatnenie nadmerného odpočtu DPH nepostačujúce, nepreukázal nadobudnutie tovaru od
dodávateľa LONGINEX, s. r. o.. Samotné faktúry na uplatnenie nadmerného odpočtu sú nepostačujúce,
musí dôjsť aj k reálnemu nadobudnutiu tovaru. Výpoveď bývalého konateľa spoločnosti LONGINEX,
s. r. o. B., ktorý by mal najviac vedieť o obchodných vzťahoch medzi žalobcom a spoločnosťou
LONGINEX, s. r. o., bola nepresvedčivá ohľadom obchodných vzťahov medzi žalobcom a spoločnosťou
LONGINEX, s. r. o.. O dodávke cukru pre žalobcu nemal bývalý konateľ takmer žiadne informácie.
Spoločnosť LONGINEX, s. r. o. a ani žalobca nemali vlastne skladovacie priestory a ani prenajaté

priestory na skladovanie. Vykládka cukru mala byť vykonaná v priestoroch spoločnosti HBM TRADE,
s. r. o. na Fiľakovskej ceste v Lučenci. Kryštálový cukor sa mal maďarským firmám vyvážať z Veľkého
Krtíša, Prešova, Slovenských Ďarmôt, žalobca nevedel preukázať, že akým spôsobom a kým sa mala
zabezpečiť doprava na tieto obchodné miesta. Pokiaľ žalobca v žalobe tvrdil, že zodpovednou osobou
za spoločnosť LONGINEX, s. r. o. mal byť F., mal v priebehu správneho konania možnosť navrhnúť
vypočutie tohto svedka, žalobca to však neurobil. Na druhej strane žalovaný a ani prvostupňový správny
orgán nemal dôvod vypočúvať tohto svedka, pretože F. nebol konateľom spoločnosti LONGINEX, s.
r. o., nebol ani spoločníkom a dokonca nebol ani zamestnancom, bol len bývalý kamarát bývalého
konateľa spoločnosti B.. Dôvodom na zníženie nadmerného odpočtu nebolo nepreukázanie dodávky od
dodávateľa HMB TRADE, s. r. o. odberateľovi LONGINEX, s. r. o., ako to tvrdí žalobca, ale dôvodom
bola tá skutočnosť, že žalobca nepreukázal dodávky tovaru práve od spoločnosti LONGINEX, s. r. o..
Na záver súd uviedol, že preskúmavanie rozhodnutí správnych orgánov súdom nie je pokračovaním
správneho konania. Žalobca v odvolaniach proti prvostupňovým rozhodnutiam neuviedol žiadne
konkrétne porušenie zákona zo strany správnych orgánov a taktiež sa nedomáhal vykonania ďalších
dôkazov, nenavrhoval ani vypočutie podľa žalobcu kľúčového svedka F.. Zdôraznil, že súd pri podaní
odvolania a ani pri podaní žaloby nevyhľadáva za žalobcu porušenie zákona, a ani nenavrhuje za
žalobcu vykonanie dôkazov. Zistenie rozsahu porušenia zákona a navrhovanie ďalších dôkazov je
vecou daňového subjektu (žalobcu). Žalobca môže v žalobe napadnúť zákonnosť rozhodnutí správnych
orgánov len v takom rozsahu, v akom ich napadol v odvolaní proti rozhodnutiam prvostupňového
správneho orgánu. Vytýkanie porušenia zákonnosti, ktoré uvádza žalobca v žalobe presahuje rámec
podaných odvolaní proti rozhodnutiam prvostupňového správneho orgánu.
Krajský súd vychádzajúc z uvedených skutočností preto po preskúmaní veci a postupu správnych
orgánov žaloby žalobcu zamietol.
Súd nepriznal žalobcovi náhradu trov konania, pretože žalobca bol v konaní neúspešný. Rozhodnutie
o trovách konania je v súlade s § 250k ods. 1 OSP.

II.

Proti tomuto rozsudku prvostupňového súdu v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca. Uviedol,
že vyššie uvedené odôvodnenie súdu je v zásade totožné s argumentáciou žalovaného uvedenou
v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí. Súd jednotlivé fakty konštatoval rovnako, ako boli tieto
uvádzané v tomto odôvodnení ako i vo vyjadrení žalovaného k podaným žalobám. V odôvodnení
napadnutého rozsudku sa súd ani v jednom prípade nezaoberal právnou argumentáciou žalovaného
uvedenou v žalobe, nevyhodnotil žalobné dôvody a okrem konštatácie obsahu žaloby uvedenej na
začiatku rozsudku nebolo súdom žalobcovi objasnené, prečo sú dôvody jeho žaloby neopodstatnené.
Súd uvádza, že žalobca nepreukázal reálne nadobudnutie tovaru od spoločnosti LONGINEX, s. r. o.,
keďže konateľ tejto spoločnosti o dodávke cukru nevedel takmer nič povedať. Pokiaľ konateľ B. nemal
vedomosť o tom, kde sa cukor skladoval, na koľkých miestach, kto ho doviezol a odkiaľ, nemôže byť
táto skutočnosť na ťarchu žalobcovi, ktorý sa pri obchode s uvedeným pánom ani nekontaktoval a
zodpovednou osobou za spoločnosť LONGINEX, s. r. o. bol pre neho pán F., ktorý tovar priamo na
skladovacom mieste odovzdal konateľovi žalobcu pánovi Vladimírovi Kollárovi a u ktorého tento nemal
mať dôvod na pochybnosť o jeho oprávnení konať za spoločnosť LONGINEX, s. r. o.. Aj z výpovede
konateľa spoločnosti LONGINEX, s. r. o. B. vyplýva, že pán F. zabezpečoval predmetný obchod so
žalobcom, konateľ B. mu pripravoval len pokladničné doklady, ktoré ponechával v trezore spoločnosti,
pričom finančné prostriedky preberal len pán F..
Pokiaľ súd uvádza, že žalovaný ani prvostupňový orgán nemali dôvod vypočuť uvedenú osobu ako
svedka, pretože nebol štatutárnym zástupcom , ani spoločníkom a ani pracovníkom spoločnosti
LONGINEX, s. r. o., považoval tento názor za nesprávny, a to z dôvodu, že pre správne objasnenie
skutkového stavu je vhodná výpoveď akéhokoľvek svedka, ktorý sa môže vyjadriť k zisťovaným
okolnostiam a to bez ohľadu na právny vzťah k účastníkovi konania alebo inej osobe.
Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že F. nekonal „na vlastnú päsť“, o jeho konaní bol konateľ
spoločnosti LONGINEX, s. r. o. informovaný a bol ním splnomocnený aj k preberaniu finančných
prostriedkov, na ktoré mu vystavoval potvrdenia ako i účtovné doklady (faktúry). Tak, ako uviedol v
žalobe, prečo boli vnútorné vzťahy usporiadané takýmto spôsobom, nie je žalobcovi známe a ani nemal
v čase realizácie obchodu dôvod sa o tieto zaujímať. Na pojednávaní konanom dňa 17. apríla 2013
konateľ žalobcu uviedol, že obchod s takouto komoditou, ako je cukor, sa vykonáva v rámci hotovostného
styku, pričom tento spôsob nie je vôbec neobvyklý, žalobca vykonal aj mnohé ďalšie obchody týmto istým
spôsobom, pričom tieto boli daňovým úradom akceptované. Bežná prax je taká, že cukor sa skladuje

v logistických centrách, resp. veľkoskladoch, do ktorých si prídu záujemcovia tovar prezrieť a kúpiť bez
toho, aby sa tovar premiestňoval. Žalobcovi nie je zrejmé, prečo, pokiaľ súd neuveril výpovedi konateľa
spoločnosti LONGINEX, s. r. o. B. a túto považoval za nepresvedčivú, z tejto výpovede si osvojil jeho
tvrdenie o tom, že cukor mal byť skladovaný v Lučenci na Fiľakovskej ceste. Samotný B. vo výpovedi
zo 27. januára 2011 uvádza, že sa nezúčastnil žiadneho obchodu, preto ani nemohol vedieť, kde sa
tovar nachádza. Keďže žalobca nepreberal tovar v sklade v Lučenci, ale vo veľkoskladoch, kde bol
cukor skladovaný na náklady dodávateľa, nemal mať prečo doklady o prenájme takéhoto skladu ani
o preprave tovaru z Lučenca do Veľkého Krtíša, Slovenských Ďarmôt a Prešova. Rovnako doklad o
prenájme skladovacieho priestoru nemusela mať ani spoločnosť LONGINEX, s. r. o., ktorá nakúpila
tovar od spoločnosti HBM TRADE, s. r. o., keďže tento tovar sa nepremiestňoval, ale až do prevzatia
posledným kupujúcim bol na jednom mieste. Podľa vyjadrenia konateľa žalobcu tovar preberal on
osobne za prítomnosti pána F. ako zástupcu spoločnosti LONGINEX, s. r. o. a ďalších osôb na troch
miestach - v Prešove, Slovenských Ďarmotách a Veľkom Krtíši, kde bol tovar uskladnený, o čom predložil
správcovi dane potrebné doklady /viď aj zoznam o nákupe, preprave a predaji vypracovaný žalobcom/,
ktorý dôkaz nebol vyhodnotený ani žalovaným ani súdom.
K námietke súdu, že žalobca mohol navrhnúť výsluch svedka F., uviedol, že nemohol poznať názor
správcu dane a nevedel, že tento považoval rozporné výpovede svedkov za dôkaz, preukazujúci
nezrealizovanie zdaniteľného plnenia žalobcom. Žalobca bol presvedčený, že predložené doklady a
ostatné vykonané dôkazy nespochybniteľne preukazujú jeho nárok, a preto výsluch ďalších svedkov,
vrátane F., nenavrhoval. Pokiaľ považoval správca dane niektoré skutočnosti za sporné, bol povinný pre
zistenie úplného skutkového stavu doplniť dokazovanie ďalšími jemu známymi dôkazmi, a preto mal
vykonať aj výsluch svedka F.. Prvostupňový orgán v rozpore so svojou povinnosťou zistiť objektívne
skutkový stav preniesol túto povinnosť na žalobcu, ktorý zabezpečoval na svoje náklady aj iných
svedkov. Povinnosť správneho orgánu zistiť objektívne skutkové okolnosti v rozsahu potrebnom na
správne rozhodnutie mu vyplýva z ust. § 2 (Základné zásady daňového konania) zákona č. 511/1992 Zb.,
podľa ktorého v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi,
chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov
daňových subjektov a ostatných osôb ?zúčastnených v daňovom konaní. Správca dane postupuje v
daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto
konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a
vybrať daň. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo /použitie
právnej úpravy zákona č. 511/1992 Zb. vyplýva z § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z./.
Žalovaný a prvostupňový správny orgán v tomto konaní takto nepostupovali. Aj pri vyhodnocovaní
dôkazov správny orgán ako i žalovaný vyhodnotili dôkazy v rozpore s ust. § 2 zákona č. 511/1992
Zb., keď tieto dôkazy nevyhodnotili vo vzájomnej súvislosti, ale brali do úvahy len svedeckú výpoveď
svedka B., čo vyplýva z napádaného rozhodnutia, ako i z dodatočného platobného výmeru, keď svoje
rozhodnutie správca dane a následne aj žalovaný odvodzuje od skutočností, ktoré vyplynuli len z tejto
výpovede, pričom správca dane ani žalovaný jednotlivé tvrdenia nekonfrontovali s inými dôkazmi a
skutočnosťami, ktoré vyšli najavo. Veľmi dôležitým tvrdením pre preukázanie oprávnenosti uplatneného
nadmerného odpočtu DPH bolo tvrdenie V. o mieste skladovania, ktoré presne označil s tým, že prebratia
tovaru sa zúčastnili aj ďalšie osoby. Žalovaný toto tvrdenie bez ďalšieho spochybnil len s poukazom
na výpoveď B., a nevykonal žiadne dôkazy na odstránenie týchto rozporov o to viac, že z výpovede
konateľa B. vyplývalo, že o dodávkach tovaru nevie nič, a preto aj jeho tvrdenie o mieste skladovania
cukru nemôže mať žiadnu výpovednú hodnotu. Konajúci súd námietku žalobcu o nesprávnom hodnotení
dôkazov žalovaným a obmedzením sa len na hodnotenie svedeckej výpovede B. vo svojom odôvodnení
rozhodnutia nevyhodnotil a ponechal ju, ako aj iné argumentácie žalobcu, za nepovšimnuté.
Vykonaným dokazovaním správca dane nezistil objektívne, pravdivé a úplné skutkové okolnosti, keďže
sa obmedzil vo vzťahu na preukázanie zdaniteľného plnenia medzi spoločnosťou LONGINEX, s. r. o.,
a žalobcom len na výsluch konateľa B. s tým, že ďalšie osoby, ktoré sa obchodu zúčastnili priamo
nevypočul. Z výpovede konateľa žalobcu V. vyplynulo, že prevzatia tovaru - kryštálového cukru od
dodávateľa sa za spoločnosť LONGINEX, s. r. o. zúčastnil len pán F., ktorú skutočnosť potvrdil aj konateľ
spoločnosti pán B., pričom F. okrem odovzdania tovaru preberal od žalobcu aj finančné prostriedky ako
úhradu za dodanie tovaru. Pokiaľ konateľ B. nemal vedomosť o tom, kde sa cukor skladoval, na koľkých
miestach, kto ho doviezol a odkiaľ, nemôže byť táto skutočnosť na ťarchu žalobcovi, ktorý sa pri obchode
s uvedeným pánom ani nekontaktoval a zodpovednou osobou za spoločnosť LONGINEX, s. r. o. bol
pre neho pán F., ktorý tovar priamo na skladovacom mieste odovzdal konateľovi pánovi V. a u ktorého
tento nemal mať dôvod na pochybnosť o jeho oprávnení konať za spoločnosť LONGINEX, s. r. o.. Aj

z výpovede konateľa spoločnosti LONGINEX, s. r. o. B. vyplýva, že pán F. zabezpečoval predmetný
obchod so žalobcom, konateľ B. mu pripravoval len pokladničné doklady, ktoré ponechával v trezore
spoločnosti, pričom finančné prostriedky preberal len pán F..
Krajský súd žiadnu vyššie namietanú skutočnosť nezobral do úvahy, pričom z odôvodnenia rozhodnutia
súdu nie je žalobcovi zrejmé, prečo jeho argumentáciu súd neuznal. Takéto rozhodnutie nie je
preskúmateľné a je v rozpore s ust. § 157 ods. 2 OSP. V tejto súvislosti navrhovateľ poukázal na
odôvodnenie uznesenia NS SR č. k. 6Sžf/8/2010, ktorého časť citoval v nasledovnom znení „Súčasťou
práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces je nepochybne aj právo na riadne odôvodnenie súdneho
verdiktu. Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutie bolo odôvodnené. Vyplýva to z potreby
transparentnosti výkonu spravodlivosti, ktorá je inherentná každému jurisdikčnému aktu. Je korelátom
práva účastníka prednášať návrhy aj argumenty, aby na ne dostal odpoveď. Odôvodnenie rozhodnutia je
aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Je predpokladom toho, aby strany mohli účinne
uplatňovať právo na opravné prostriedky. Napokon je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo
strany verejnosti. Súčasťou práva na riadne odôvodnenie je aj to, aby sa súd riadne vysporiadal so
všetkými relevantnými námietkami účastníka konania. Nedostatočné vysporiadanie sa s námietkami
účastníka konania spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Odôvodnenie má presvedčiť účastníkov
konania, že rozhodnutie bolo výsledkom starostlivého zhodnotenia relevantných faktov, že nebolo
len doprovodom vopred prijatého rozhodnutia a že nebolo svojvoľné. Z uvedeného dôvodu je preto
potrebné trvať na logickej súladnosti (bezrozpornosti) a vecnej konzistencii odôvodnenia rozhodnutia,
ktoré nemôže opomenúť dôležité skutočnosti a tieto ponechať bez odpovede.“.
Z uvedeného teda vyplýva, že súd vo svojom odôvodnení musí podať výklad opodstatnenosti,
pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku a musí sa vysporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami. Jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na
právne závery, ktoré prijal.
V správnom súdnictve je súd viazaný žalobou vymedzeným rozsahom a dôvodmi preskúmania
zákonnosti napadnutého rozhodnutia, čomu zodpovedá povinnosť súdu rozhodnúť o všetkých bodoch
žaloby a v odôvodnení sa s nimi vysporiadať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15.
decembra 2010, sp. zn. 8Sžo/230/2010).
Na základe uvedeného je podľa názoru žalobcu napadnuté rozhodnutie pre nedostatočné odôvodnenie
nepreskúmateľné .
Aj keď žalobca vo svojom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu nedefinoval
svoje námietky tak rozsiahlo, ako bolo uvedené v žalobe, aj z tohto odvolania je zrejmé, že dôvodil
rovnakými skutočnosťami ako v žalobe, keď namietal, že preukázal zdaniteľné plnenie, splnil podmienky
podľa ust. § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. a § 49 ods. 1, 2 v spojení s § 51 ods. 1 zákona č.
222/2004 Z. z., a že má nárok na uplatnený nadmerný odpočet DPH. Okrem toho, pokiaľ bol rozhodnutím
žalovaného žalobca ukrátený na svojich právach z dôvodov uvedených v ust. § 205j ods. 2 písm. a/,
c/ OSP, o ktoré opieral žalobca svoju žalobu, sú podľa názoru žalobcu splnené zákonné podmienky na
vyhovenie žalobe.
Nezákonnosť rozhodnutia z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu a nesprávneho právneho
posúdenia veci videl žalobca v tom, že žalovaný a aj prvostupňový správny orgán preniesli v rozpore so
zákonom dôkazné bremeno na neho a pri rozhodovaní vychádzali zo skutkového stavu, ktorý neodrážal
realitu posudzovaného prípadu, pričom alibistickým spôsobom žalobcu odkázali na ust. § 29 zákona
č. 511/1992 Zb. o jeho dôkaznom bremene. Napriek uvedenej zásade bol správny orgán povinný zistiť
objektívne skutkový stav a na jeho základe vydať zákonné rozhodnutie. V napádanom konaní dôkazy
dohliadaval sám žalobca a na svoje náklady zabezpečoval aj svedkov. Uviedol, že správne konanie je
ovládané zásadou materiálnej pravdy. Rozhodnutie správneho orgánu musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného skutkového stavu veci. Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za
tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov
konania. Skutkový stav nie je postačujúci pre rozhodnutie vo veci vtedy, pokiaľ v rozpore so zákonom
neboli v danej veci zistené všetky právne významné skutočnosti. Na rozdiel od súdneho konania, kde
sa uplatňuje zásada dispozičná, v administratívnom procese je to zásada vyšetrovacia. Povinnosť zistiť
skutkový stav v rozsahu nevyhnutnom pre vydanie rozhodnutia má zásadne správny orgán.
Pod nesprávnym právnym posúdením veci možno rozumieť predovšetkým omyl správneho orgánu pri
aplikácii práva na dostatočne zistený skutkový stav. Aj nedostatočne zistený skutkový stav však môže
byť následkom nesprávneho právneho posúdenia veci.

Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici, č. k. 23S/15/2013-23 zo 17. apríla 2013 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, resp. aby rozsudok zmenil tak, že rozhodnutia žalovaného z 30. novembra 2012, č.
1100301/1/1294961/2012/5098 a č. 1100301/1/1294905/2012/5098, vrátane dodatočných platobných
výmerov Daňového úradu Banská Bystrica č. 9600403/5/2484716/2012/Bed z 10. septembra 2012 a č.
9600403/5/2612067/2012/Lon z 19. septembra 2012, zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie a
priznal mu z vyššie uvedených dôvodov náhradu trov konania v ním vyčíslenej výške.

III.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že trvá na vyjadrení k žalobe a v plnom
rozsahu sa stotožňuje s právnym záverom uvedeným v napadnutom rozsudku. Vzhľadom na uvedené
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 23S/15/2013-23
zo 17. apríla 2013 ako vecne správny potvrdil.
IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 OSP)
preskúmal rozsudok krajského súdu podľa § 212 ods. 1 OSP, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 a § 250ja ods. 2 OSP, a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
je potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP a podľa § 221 ods. 2 OSP vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie, a to pre závažné procesné pochybenie spočívajúce v jeho nedostatočnom
odôvodnení.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené
záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).

Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy (t. j. druhej hlavy piatej časti) sa postupuje
v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia
a postupu.

Pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej,
tretej a štvrtej časti tohto zákona (§ 246c ods. 1 vety prvej OSP).

Podľa § 250j ods. 1 OSP ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z
dôvodov uvedených v žalobe (ďalej len „v medziach žaloby“) dospel k záveru, že rozhodnutie a postup
správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, že sa žaloba zamieta.

V zmysle citovaného ustanovenia § 250j ods. 1 OSP príslušný súd rozhodne vo veci samej tak, že
žalobu zamietne, ak zistí, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade
so zákonom. Záver o súlade postupu a rozhodnutia správneho orgánu so zákonom sa týka rozsahu a
dôvodov, pre ktoré bola žaloba podaná.

Procesnému právu účastníka konania vznášať v žalobe námietky nezákonnosti voči postupu
a rozhodnutiu správneho orgánu zodpovedá povinnosť správneho súdu preskúmať rozhodnutie
správneho orgánu v rozsahu žalobných námietok, o vznesených námietkach rozhodnúť a pokiaľ ich
nepovažoval za dôvodné, vysvetliť a vyložiť, z akých dôvodov. Ak tak správny súd neurobí, zaťaží svoje
rozhodnutie nielen vadami spočívajúcimi v porušení všeobecných procesných princípov - podraditeľných
pod vadu konania v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ OSP - ale súčasne postupuje aj v rozpore so zásadami
vyjadrenými v druhej hlave, siedmom oddiele Ústavy SR (predovšetkým čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2) a v
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“; porov. II. ÚS
9/00, I. ÚS 35/01, I. ÚS 26/94, IV. ÚS 156/03).

Súčasťou práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces je nepochybne aj právo na riadne
odôvodnenie súdneho verdiktu, ktoré je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Je

predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné prostriedky. Napokon je
predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti.

V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa
vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí,
ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd
dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (§ 157 ods. 2 OSP).

Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie súdu musí obsahovať dostatočné
dôvody, na základe ktorých je založené.

Súčasťou práva na riadne odôvodnenie je aj to, aby sa súd riadne vysporiadal so všetkými relevantnými
námietkami účastníka konania. Nedostatočné vysporiadanie sa s námietkami účastníka konania
spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia.

Z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobca nezákonnosť rozhodnutí žalovaného a nesprávneho postupu pri
ich vydaní videl v tom, že :
1) rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci,
2) zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci,
3) postupom žalovaného boli porušené základné zásady správneho konania, keď vyhodnotil vykonané
dôkazy jednostranne, a to len niektoré a bez vzájomnej súvislosti, tieto navzájom nekonfrontoval a
nezabezpečil objektívne a úplné zistenie skutkového stavu,
4) nesprávne právne vyhodnotil zistené skutočnosti predovšetkým z pohľadu neunesenia dôkazného
bremena podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.,
5) žalobca preukázal dokladmi, ktoré označil, splnenie podmienok pre uplatnenie nadmerného odpočtu
DPH podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. a s poukazom na § 49 ods. 1, 2 zákona č. 222/2004 Z.
z. je jeho nárok na nadmerný odpočet DPH v uplatňovanej výške 80.844,11 € preukázaný a zákonný.

Posudzujúc obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku, odvolací súd dospel k záveru, že krajský
súd v odôvodnení rozsudku zameral podstatnú pozornosť otázke nevypočutiu F., pričom s ostatnými
námietkami zo strany žalobcu sa dôsledne nevysporiadal, resp. niektorým venoval len minimálnu
pozornosť a z niektorými (porušenie zásad správneho konania, neunesenie dôkazného bremena) sa
nevysporiadal vôbec.

Pokiaľ teda v posudzovanej veci krajský súd nepreskúmal komplexne žalobcove námietky,
podľa názoru odvolacieho súdu postupoval nedôsledne, čím postihol napadnutý rozsudok znakom
nepreskúmateľnosti odvolacím súdom, pričom uvedeným postupom bolo porušené právo žalobcu na
spravodlivý a riadny súdny proces, právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde ako aj zásada spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 38 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd. Ústavný súd SR už vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03).

V správnom súdnictve je súd viazaný žalobou vymedzeným rozsahom a dôvodmi preskúmania
zákonnosti napadnutého rozhodnutia, čomu zodpovedá povinnosť súdu rozhodnúť o všetkých bodoch
žaloby a v odôvodnení sa s nimi vysporiadať.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto musel napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP v
spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá OSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP),
a to bez toho, aby sa zaoberal hmotnoprávnou stránkou odvolania.

Pokiaľ prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca v odvolaniach proti prvostupňovým
rozhodnutiam neuviedol žiadne konkrétne porušenie zákona zo strany správnych orgánov a taktiež sa
nedomáhal vykonania ďalších dôkazov, nenavrhoval ani vypočutie podľa žalobcu kľúčového svedka F. s
tým, že skonštatoval, že žalobca môže v žalobe napadnúť zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov len

v takom rozsahu, v akom ich napadol v odvolaní proti rozhodnutiam prvostupňového správneho orgánu
-a vytýkanie porušení zákonnosti, ktoré uvádza žalobca v žalobe presahuje rámec podaných odvolaní
proti rozhodnutiam prvostupňového správneho orgánu - odvolací súd konštatuje nasledovné.
V súvislosti s obsahovými náležitosťami žalobného návrhu je v aplikačnej praxi diskutovaná otázka, či
žalobca môže v návrhu na zrušenie rozhodnutia uplatňovať aj dôvody, ktoré v konaní pred správnym
orgánom neuplatňoval. Podľa názoru odvolacieho súdu, zo žiadneho ustanovenia druhej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva obmedzenie žalobcu uviesť v žalobe aj skutočnosti,
ktoré pôvodne v konaní neuplatňoval. Rozhodujúce je iba to, či rozhodnutím alebo postupom správneho
orgánu bol žalobca ukrátený na jeho právach (§ 250 ods. 2 OSP). Uvedené obmedzenie nevyplýva
ani z ustanovenia § 250j OSP, ktoré neumožňuje súdu pri úvahách o tom ako má vo veci rozhodnúť,
zobrať do úvahy tú skutočnosť, že navrhovateľ v priebehu správneho konania prípadne neuviedol všetky
skutočnosti významné pre rozhodnutie vo veci.

V ďalšom konaní bude preto povinnosťou prvostupňového súdu prejednať vec v medziach podanej
žaloby, dôsledne sa vysporiadať so všetkými námietkami žalobcu, vrátane odvolacích námietok, znovu
o nej rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodniť.

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne o náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho
konania (§ 224 ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvej OSP).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.