Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 5. máj 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/136/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7711217193
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oto Jurčo

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7711217193.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ota Jurča a sudcov JUDr. Ľuboša

Kunaya a JUDr. Andrey Galdunovej vo veci žalobcu Viessmann, s.r.o. so sídlom Ivánska cesta 30/A,
821 04 Bratislava, IČO: 31 388 841, zast. Právny dom - advokáti, s.r.o. so sídlom Hurbanova 9A, ,974
01 Banská Bystrica, IČO: 36 857 793, proti žalovaným: 1/ Y. Ď., K.. X.X.XXXX, bytom Q., T.. S. XXX/
X, 2/ G. Ď., K.. XX.X.XXXX, bytom Q., T. T.. XX, obaja zastúpení JUDr. Alexejom Ivankom, Advokátska
kanceláriasosídlomNám.Osloboditeľov7307101Michalovce,3/J.Ď.Í.,K..XX.X.XXXX,bytomvQ.,ul.
Č. Č.. XX, o určenie neplatnosti právneho úkonu a neúčinnosti právneho úkonu, o odvolaní žalovaných
v 1., 2.,3. rade proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 10.10.2014 č.k. 11C/130/2011-302 v

spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 15.10.2014 č.k. 11C/130/2011-334

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e prvý výrok rozsudku vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanými v 1.,2.,3.rade a druhý
výrok rozsudku vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanými v 1. a 2.rade.

M e n í druhý výrok rozsudku vo vzťahu k žalovanému v 3.rade tak, že voči žalovanému v 3.rade žalobu
o určenie neúčinnosti právneho úkonu z a m i e t a.

Z r u š u j e tretí výrok rozsudku o trovách konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Michalovce rozsudkom zo dňa 10.10.2014 v prvom výroku zamietol žalobu na určenie
neplatnosti právneho úkonu a v druhom výroku určil, že právny úkon - kúpna zmluva spísaná formou
notárskej zápisnice č. N 161/2010, Nz 37916/2010, NCRIs 38494/2010 dňa 18.10.2010 notárkou JUDr.
Alexandrou Jančošekovou predmetom, ktorej bola kúpa - predaj nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX
k.ú. Q., bytu č. 15 nachádzajúcom sa na 1. poschodí, vo vchode č. 9 - sek. B bytového domu B12 súp. č.
169 postaveného na parcele reg. C č. 68/4, právny vzťah k parcele, na ktorej leží stavba je evidovaný na

LV č. XXXX, podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu o veľkosti 7184/622464,
ktorú uzavreli na jednej strane žalovaný v 3. rade a jeho manželka H. Ď., Y.. S. ako predávajúci a žalovaní
v 1. a 2. rade ako kupujúci na strane druhej, je vo vzťahu k žalobcovi neúčinný.

Následne dopĺňacím rozsudkom zo dňa 15.10.2014 č.k. 11C/130/2011-334 výrok rozsudku zo dňa
10.10.2014 doplnil o tretí výrok, ktorým určil povinnosť žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť
žalobcovi náhradu trov konania v sume 232 € a trovy právneho zastúpenia v sume 3.196,42 € na účet

právneho zástupcu žalobcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodol tak o žalobe podanej na Okresný súd Michalovce dňa 30.11.2011, ktorou sa žalobca domáhal
určenia neplatnosti právneho úkonu - prevodu nehnuteľnosti - bytu a v prípade, ak by tento právnyúkon bol platný, žiadal určiť, že vo vzťahu k žalobcovi je tento právny úkon neúčinný. Žalobu odôvodnil
tým, že voči žalovanému v 3.rade má pohľadávku na podklade exekučného titulu - právoplatného
a vykonateľného rozhodcovského rozsudku zo dňa 26.4.2011 č.k. OS 24/2011, ktorým rozhodcovský

súd uložil žalovanému v 3. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 155.371,85 € s príslušenstvom
a zmluvnou pokutou. Aktívnu legitimáciu žalobca odvodil od ust. § 42a/ ods. 1 Obč. zák., pretože
je v postavení veriteľa voči dlžníkovi - žalovanému v 3. rade, ktorý ako vlastník vyššie označenej
nehnuteľnosti túto previedol na základe predmetnej kúpnej zmluvy na žalovaného v 1. rade. Vzhľadom
na existenciu manželstva medzi žalovaným v 1. a žalovanou 2. rade v čase prevodu nehnuteľnosti sa

táto nehnuteľnosť stala ich bezpodielovým spoluvlastníctvom. Medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným
v 3.rade je príbuzenský vzťah, pretože sú bratia. Žalobca má za to, že prevod nehnuteľnosti zo
žalovaného v 3. rade na žalovaných v 1. a 2. rade je právny úkon, ktorý ukracuje uspokojenie žalobcu
akoveriteľa,pričomniejepovinnosťoužalobcupreukazovaťúmyselžalovanéhov3.radeukrátiťžalobcu,
ani vedomosť žalovaných v 1. a 2.rade o tom, že sa jedná o ukracujúci právny úkon, pretože žalovaní v
1. a 2.rade sú v príbuzenskom vzťahu voči žalovanému v 3.rade. Na absolútnu neplatnosť uvedeného

právneho úkonu - prevodu nehnuteľnosti poukazoval žalobca v zmysle ust. § 39 Obč. zák., pretože
podľa jeho názoru boli týmto úkonom porušené dobré mravy a naliehavý právny záujem žalobcu na
určení neplatnosti, ev. neúčinnosti právneho úkonu spočíva v samotnej podstate uspokojenia nárokov
veriteľa - žalobcu. U žaloby o určenie neúčinnosti právneho úkonu Občiansky zákonník predpokladá
naliehavý právny záujem a tento nie je potrebné preukazovať.

Prvostupňový súd vo veci rozhodol opakovane potom, ako bol prvý rozsudok vo veci č.k. 11C/
130/2011-240 zo dňa 11.12.2012 ( o zamietnutí žaloby) uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k.
2Co/142/2013 zo dňa 6.3.2014 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie . Odvolací súd sa nestotožnil
s názorom súdu prvého stupňa o nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti

právneho úkonu a vzhľadom na to, že platnosť úkonu je podmienkou odporovateľnosti uložil súdu prvého
stupňa vysporiadať sa najprv s otázkou, či je úkon platný ,až potom môže konať o odporovateľnosti
právneho úkonu.

Po vrátení veci na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa rozhodol rozsudkom zo

dňa 10.10.2014 (ktorý je predmetom preskúmavania) . Pri posudzovaní platnosti (resp. neplatnosti )
právneho úkonu aplikujúc ust. § 34 a 39 Obč.zákonníka v spojitosti s ust. § 80 písm. c/ O.s.p. vychádzal
z úvahy, že jedným zo základných predpokladov úspešnosti žaloby o určenie je aj skutočnosť, že
účastníci majú vecnú legitimáciu, čím treba rozumieť stav vyplývajúci z hmotného práva. Z právnej
úpravy kúpnej zmluvy v ust. § 588 a nasl. Obč.zákonníka vyplýva, že táto ako dvojstranný právny

právny úkon vzniká medzi predávajúcim na strane jednej a kupujúcim na strane druhej, pričom na
oboch stranách môže vystupovať viac subjektov a všetci títo účastníci kúpnej zmluvy sú nositeľmi
hmotnoprávnych oprávneností a povinností, teda sú vecne legitimovaní, ak sa predmet konania týka
tohto právneho úkonu. Ak v konaní ide o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, predmet konania sa preto
týka všetkých účastníkov zmluvy a kúpna zmluva v takomto prípade nemôže byť určená za neplatnú

len voči jednému z jej účastníkov, preto rozsudok sa musí vzťahovať na všetkých účastníkov zmluvy,
inak návrh musí byť zamietnutý pre nedostatok vecnej legitimácie. V danom prípade súd prvého stupňa
uzavrel, že účastníkmi kúpnej zmluvy, ktorej neplatnosti sa žalobca domáha, boli nielen žalovaní v 1.
a 2. rade na strane kupujúcich a žalovaný v 3. rade na strane predávajúcich, ale okrem neho na
strane predávajúcich bola aj jeho manželka H. Ď., Y.. S.. Manželka žalovaného v 3.rade však nie je

účastníčkoupredmetnéhokonania(niejeakoúčastníčkaoznačenávžalobnomnávrhu)akeďžežalobca
nepodal žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy proti všetkým účastníkom zmluvy, ide o nedostatok
vecnej legitimácie na žalovanej strane a v dôsledku toho súd žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy
zamietol.

Následne súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku sa zameral na posúdenie odporovateľnosti
predmetného právneho úkonu, kde poukázal na to, že v prípade odporovateľnosti veriteľ svoje právo
neuplatňuje proti všetkým účastníkom právneho úkonu, ale iba proti tomu, kto mal z odporovateľného
právneho úkonu dlžníka prospech. Aplikujúc ust. § 42a ods. 1,2,3 Obč.zákonníka súd prvého stupňa
zohľadnil účel odporovateľnosti ako inštitútu občianskeho práva a vychádzajúc z úvahy, že okruh

odporovateľnýchprávnychúkonovzákonneobmedzuje.(t.j.môžesajednaťodvojstranné,jednostranné,
odplatné, bezodplatné a iné právne úkony ),podstatné je, že ide o právny úkon, ktorým sa zhoršuje
možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky ( pričom stačí, že ide o také úkony, ktoré zmenšujúmajetkovú podstatu dlžníka na úkor veriteľa) uzavrel, že medzi úkony, odporovateľné úkony možno
zaradiť aj kúpnu zmluvu.

Ďalej súd prvého stupňa dôvodil, že odporovať možno len úkonom dlžníka, pričom veriteľ musí
disponovaťvymáhateľnoupohľadávkou,ktorouvtomtoprípadejerozhodcovskýrozsudokč.OS24/2011
zo dňa 29.4.2011 a z predložených listinných dôkazov vyplynulo, že už v čase pred nadobudnutím
vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti žalovanými v 1. a 2.rade existovali pohľadávky žalobcu
voči žalovanému v 3.rade, ktoré mohol žalobca úspešne vymáhať v základnom konaní.

Súd prvého stupňa mal na základe vykonaného dokazovania zároveň preukázané, že k uzavretiu
predmetnej kúpnej zmluvy došlo medzi označenými účastníkmi dňa 30.11.2010 a žaloba bola podaná na
súd 30.11.2011, čiže je splnený ďalší predpoklad odporovateľnosti a to, že k právnemu úkonu, ktorému
sa má odporovať došlo v posledných troch rokoch.
Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že ide o ukracujúci právny úkon, pretože došlo k zmenšeniu majetku

žalovaného v 3.rade a tým aj k sťaženiu, či znemožneniu vymožiteľnosti pohľadávky žalobcu ako
veriteľa ,poukázal súd na kúpnu cenu dojednanú v zmluve, uhradenú časť kúpnej ceny zo strany
žalovaných v 1. a 2.rade a hodnotu nehnuteľností vyplývajúcu zo znaleckého posudku vypracovaného
H.. Q. P. č. 116/2005.

Napokon súd prvého stupňa vychádzal zo zákonnej úpravy ,v zmysle ktorej sa úmysel ukrátiť veriteľa
predpokladá pri právnych úkonoch ku ktorým došlo medzi dlžníkom a blízkymi osobami, alebo ktoré
dlžník urobil v prospech týchto osôb, pričom náležitá starostlivosť a schopnosť rozpoznať úmysel dlžníka
sú skutkové okolnosti, ktoré treba zisťovať konkrétne, diferencovane a špecificky v každom jednotlivom
prípade . Ktoré osoby zákon považuje za osoby blízke ustanovuje § 116 Obč.zákonníka. V konaní nebolo

sporné, že medzi žalovanými je príbuzenský vzťah, t.j. žalovaní v 1. a 3.rade sú bratia a žalovaná v
2.rade bola v čase prevodu nehnuteľnosti manželkou žalovaného v 1.rade, teda švagrinou žalovaného
v 3.rade. K tvrdeniu žalovaných v 1. a 2.rade, že v čase, keď nadobudli predmetnú nehnuteľnosť
nemali vedomosť o tom, že žalovaný v 3.rade sa dostal do nejakej finančnej tiesne a že mal úmysel
ukrátiť svojho veriteľa, súd poukázal na to, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sa žalovaní sa

stretávali ako rodina pravidelne a boli v kontakte. Pri blízkej osobe platí vyvrátiteľná domnienka o úmysle
ukrátiť veriteľa dlžníka a dôkazným bremenom zákon zaťažuje druhú stranu odporovateľného úkonu
keďže ustanovuje, že táto domnienka neplatí len vtedy, ak druhá strana preukáže, že ani pri náležitej
starostlivosti nemohla poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. V tejto spojitosti majú žalovaní
nielen povinnosť tvrdenia, ale aj dôkaznú povinnosť a nadväzne aj dôkazné bremeno. To znamená, že

samotné tvrdenie žalovaných v 1. a 2.rade o tom, že sa nerozprávali so žalovaným v 3.rade o jeho
podnikaní a o tom aká je jeho finančná situácia ešte sama osebe nedokazuje, že skutočne o jeho úmysle
ukrátiť veriteľa - žalobcu nevedeli. Zároveň prvostupňový súd zdôraznil, že rozhodujúcim je akú vyvinuli
žalovaní v 1. a 2.rade aktivitu, aby poznali úmysel žalovaného v 3.rade a či táto aktivita predstavovala
náležitú starostlivosť. Žalovaní v tomto konaní podľa názoru súdu prvého stupňa neuniesli dôkazné

bremeno, pokiaľ ide o preukázanie náležitej starostlivosti, keďže ako od blízkych príbuzných žalovaného
v 3.rade sa od nich požaduje, aby vyvinuli väčšie úsilie, aby sa o tomto úmysle dlžníka dozvedeli a mali
ho rozpoznať.

Otrováchkonaniarozhodolsúdprvéhostupňapodľa§142ods.1O.s.p.auložilneúspešnýmžalovaným

povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania, keďže podľa názoru súdu prvého stupňa žalobca
mal vo veci plný úspech.

Proti uvedenému rozsudku v spojitosti s doplňujúcim rozsudkom podali včas odvolanie žalovaní v 1.,2.
a 3.rade z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa (ust. § 205 ods. 2 písm.

f/ O.s.p.) a z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.). Žalovaní v 1.a 2. rade vyjadrili názor, že súd prvého
stupňa správne postupoval, pokiaľ dospel k záveru, že žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu
mala byť podaná aj proti ďalšej účastníčke kúpnej zmluvy, a to manželke žalovaného v 3.rade a žalobu
o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zamietol. Nestotožnili sa s názorom súdu prvého stupňa v časti

rozsudku týkajúcej sa odporovateľnosti právneho úkonu, že v danom prípade ide o ukracujúci právny
úkon. Opakovane poukázali na listinný dôkaz osvedčujúci, že žalovaný v 1.rade poukazoval zo svojho
platu od zamestnávateľa Karotáž a cementace s.r.o. finančné prostriedky na účet žalovaného v 3.rade,
ako aj na to, že u tohto zamestnávateľa pracoval žalovaný v 1.rade od ukončenia strednej školy, tedanikdy nebol zamestnaný v obchodnej spoločnosti žalovaného v 3.rade. Citovali rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 2Cdo/109/2007, podľa ktorého úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť
druhej strany o tomto úmysle sú psychickým stavom a sami osebe nemôžu byť predmetom dokazovania

a uviedli,že nemohli ani pri náležitej starostlivosti vedieť, že žalovaný v 3.rade je vo finančnej tiesni,
nepoznali úmysel žalovaného v 3.rade, keďže už v čase nadobudnutia predmetného bytu žalovaným
v 3.rade sa podieľali na kúpe bytu 36 % z kúpnej ceny, predmetný byt zrekonštruovali, čím vzrástla
jeho všeobecná hodnota a ak by mali informácie o finančnej situácii žalovaného v 3.rade, neboli by
investovali svoje finančné prostriedky do cudzieho vlastníctva. Podľa názoru žalovaných v 1. a 2.rade

uvedené skutočnosti preukazujú, že nemali žiadne informácie o finančnej situácii žalovaného v 3.rade,
ani o jeho záväzkoch voči žalobcovi, preto navrhli napadnutý rozsudok zmeniť tak, aby žaloba bola v
celom rozsahu zamietnutá a žalobcovi uložená povinnosť nahradiť im trovy konania.

Žalovaný v 3.rade napadol rozsudok v celom rozsahu odvolaním z rovnakých dôvodov a poukázal na
totožné skutočnosti ako žalovaní v 1., a 2.rade, pričom opakovane uvádzal, že žalovaní v 1., a 2.rade

nemohli ani pri náležitej starostlivosti vedieť, že spoločnosť, v ktorej bol konateľom, je vo finančnej
tiesni, o čom vypovedal aj na pojednávaní. V čase, keď nadobudli žalovaní v 1., a 2.rade predmetnú
nehnuteľnosť do vlastníctva, spoločnosť nemala žiadne finančné problémy. Navrhol žalobu zmeniť tak,
že bude v celom rozsahu zamietnutá a uložená povinnosť žalobcovi nahradiť trovy konania.

V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaných v 1., a 2.rade a odvolaniu žalovaného v 3.rade žalobca
uviedol, že žalovaní opätovne popisujú okolnosti a skutočnosti časovo predchádzajúce uskutočneniu
odporovaného právnemu úkonu a poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa
23.1.2002 sp.zn. 21Cdo/313/2001, kde v skutkovo podobnom prípade Najvyšší súd Českej republiky
konštatoval, že pri posúdení toho, či žalovaný pri uzatváraní zmluvy nemohol poznať úmysel dlžníka

ukrátiť veriteľa aj pri vynaložení náležitej starostlivosti nebolo významné, za akých okolností došlo
k uzatvoreniu predmetnej zmluvy ,ktorá mala predstavovať logické zavŕšenie dlhodobého procesu
prevodu rodinného majetku z otca na syna, pretože tieto okolnosti nevypovedajú nič o tom, či žalovaný
vynaložil pri uzatvorení zmluvy náležitú starostlivosť k poznaniu úmyslu dlžníka ukrátiť touto zmluvou
svojho veriteľa. Rozhodujúce z tohto hľadiska bolo, či a akú vyvinul žalovaný v dobe uzatvorenia zmluvy

činnosť (aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa poznal (mohol poznať) a či táto činnosť (aktivita)
predstavovala s ohľadom na okolnosti prípadu náležitú starostlivosť.

Žalobca vyjadril názor, že žalovaní v 1., a 2.rade v tomto konaní neuniesli dôkazné bremeno a
nepreukázali vynaloženie náležitej starostlivosti vo forme konkrétnej aktivity za účelom poznania úmyslu

žalovaného v 3.rade ukrátiť odporovaným právnym úkonom žalobcu ako veriteľa, pričom okolnosti
tvrdené v odvolaní nemôžu byť považované za vynaloženie náležitej starostlivosti, a k uneseniu
dôkazného bremena sú nepostačujúce. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozsudok ako
vecne správny potvrdil a uplatnil si trovy odvolacieho konania.

Odvolacísúdprejednalodvolaniebeznariadeniapojednávaniavzmysle§214ods.2O.s.p.zadodržania
podmienok stanovených v § 156 ods.3 O.s.p., keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bez
nariadenia pojednávania bolo riadne oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach a to v
rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1, 3 O.s.p. z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k
záveru, že v časti je rozsudok súdu prvého stupňa vecne správny, preto ho v súlade s § 219 ods.1 potvrdil

a v časti ho zmenil v súlade s ust. § 220 O.s.p., pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie
ani na jeho zrušenie. Výrok o trovách konania zrušil v súlade s ust. § 221 ods.1 písm.h/O.s.p.

Žalovaní si uplatnili odvolacie dôvody podľa § 205 ods.2 písm.d/ a písm.f/ O.s.p., t.j. že súd dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvého stupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods.2 písm.d/ O.s.p. je daný v prípade nesprávneho postupu súdu
prvého stupňa pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas

konania najavo inak alebo sa môže jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli
preukázané alebo vyšli počas konania najavo. O nesprávne skutkové zistenia môže ísť aj v prípade, ak
dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov
alebo vyšli v konaní najavo inak, súd vyhodnotil tak, že to vyvoláva logický rozpor. Skutkové zistenianezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p.
alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z ust. § 133 až § 135 O.s.p., pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého

stupňa vec posúdil po právnej stránke.

K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 205 ods.2 písm.f/ O.s.p. odvolací súd poukazuje na to, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje
konkrétnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri

aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav, ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval
na daný prípad.

Vtomtokonkrétnomprípadepredmetomkonaniabolnárokžalobcuuplatnenýtitulomurčenianeplatnosti
právneho úkonu, eventuálne neúčinnosti právneho úkonu, kde aj v zmysle zrušujúceho uznesenia

Krajského súdu v Košiciach 2Co/142/2013-270 bolo potrebné ako prvé skúmať platnosť predmetného
právneho úkonu, pretože platnosť úkonu je aj podmienkou odporovateľnosti (odporovať možno iba
voči platnému právnemu úkonu). Až následne môže súd konať a rozhodovať o odporovateľnosti
právneho úkonu (v prípade, ak dospeje k záveru, že právny úkon bol platný). Súd prvého stupňa sa
preto aj v tomto konkrétnom prípade správne ako prvé zaoberal otázkou platnosti, resp. neplatnosti

predmetného právneho úkonu, pričom aplikoval správne právne normy na posúdenie tejto otázky a
dospel k správnemu záveru na základe svojich úvah tak ako sú vyššie popísané, preto žalobu o určenie
neplatnosti kúpnej zmluvy zamietol pre nedostatok vecnej legitimácie na žalovanej strane.

Odvolací súd preto prvý výrok rozsudku o zamietnutí žaloby o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy ako

vecne správny potvrdil ( vo vzťahu ku všetkým účastníkom).

Až potom ako sa súd prvého stupňa vysporiadal s otázkou platnosti predmetnej kúpnej zmluvy, následne
zameral dokazovanie a svoje úvahy na riešenie odporovateľnosti predmetného právneho úkonu voči
žalobcovi, pričom opäť aplikoval správne zákonné ustanovenia a tieto aj správne interpretoval ,ale iba

vo vzťahu k žalovaným v 1., a 2.rade.

Takakoprirozhodovaníovšetkýchžalobáchajvkonaníoneúčinnostiprávnehoúkonumôžebyťžalobca
úspešným len voči pasívne legitimovanej osobe, ktorá je nositeľom hmotného práva. V danom prípade
súd rozhodol o neúčinnosti právneho úkonu v konaní, kde na strane žalovaných boli účastníkmi nielen

nadobúdatelia vlastníckeho práva ale aj dlžník, napriek tomu, že v odôvodnení rozsudku súd prvého
stupňa aplikujúc správne zákonné ustanovenia správne poukázal na to, že v prípade odporovateľnosti
právneho úkonu veriteľ svoje právo neuplatňuje proti všetkým účastníkom právneho úkonu, ale zásadne
iba proti tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech. Pasívne legitimovaným pri
odporovateľnosti preto nie je dlžník (v tomto prípade žalovaný v 3. rade), ale iba osoba, ktorá mala z

odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech, a takýmito osobami sú v tomto prípade žalovaný
v 1., a 2.rade. .

Z výroku rozhodnutia ani z jeho odôvodnenia nevyplýva, že by voči žalovanému v 3.rade súd zamietol
žalobu v celom rozsahu ,t.j. že by voči nemu bola zamietnutá aj žaloba v časti týkajúcej sa určenia

neúčinnosti právneho úkonu .

S poukazom na uvedené bolo potrebné rozsudok vo vzťahu k žalovanému v 3.rade zmeniť tak, že voči
žalovanému v 3.rade súd zamietol aj žalobu o určenie neúčinnosti právneho úkonu z dôvodu nedostatku
jeho pasívnej legitimácie.

Vo vzťahu k žalovaným v 1., a 2.rade ,ako osobám, ktoré mali z odporovaného právneho úkonu dlžníka
prospech ( a teda sú pasívne legitimovanými osobami v konaní o neúčinnosť právneho úkonu), je
situácia odlišná a odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku
a v súlade s ust. § 219 ods.2 O.s.p. odkazuje na odôvodnenie tohto rozsudku . Odvolací súd sa

stotožňujesúvahamiazávermisúduprvéhostupňa,žebolisplnenévovzťahukžalovanýmv1.,a2.rade
predpoklady odporovateľnosti, t.j. 1./ že predmetom odporovateľnosti je právny úkon, voči ktorému je
možné uplatniť odporovateľnosť - kúpna zmluva, 2./ k tomuto právnemu úkonu došlo v posledných troch
rokoch pred podaním žaloby, 3./ jedná sa o právny úkon dlžníka, 4./ pričom týmto právnym úkonom došlok ukráteniu veriteľa, 5./ ktorý disponuje vymáhateľnou pohľadávkou, pretože došlo k zmenšeniu majetku
dlžníka, čím došlo k sťaženiu, resp. k znemožneniu vymožiteľnosti pohľadávky žalobcu ako veriteľa.

K odvolacím námietkam žalovaných v 1., a 2.rade odvolací súd uvádza, že správne sú závery a úvahy
súdu prvého stupňa aj v tom ak zohľadnil, že úmysel ukrátiť veriteľa sa predpokladá pri právnych
úkonoch, ku ktorým došlo medzi dlžníkom a blízkymi osobami alebo ktoré dlžník urobil v prospech týchto
osôb, pričom sa jedná o vyvrátiteľnú právnu domnienku . V konaní nebolo sporné, že predmetný právny
úkon bol uskutočnený medzi žalovaným v 3.rade ako dlžníkom a žalovanými v 1., a 2.rade ako jemu

blízkymi osobami v zmysle ust. § 116 Obč.zák. (brat a švagriná). Správny bol aj záver o tom, že dôkazné
bremeno v takomto prípade zaťažuje druhú stranu odporovateľného úkonu (žalovaných v 1., a 2.rade),
t.j. žalobcovi stačí tvrdiť,že napádaným úkonom došlo k jeho ukráteniu,ak žalovaní (ako blízke osoby )
mienia dosiahnuť zamietnutie žaloby , museli by dokázať vynaloženie náležitej starostlivosti, ktorá však
nepostačovala na spoznanie úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa. Žalovaní v 1., a 2.rade v tomto prípade
neuniesli dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie náležitej starostlivosti - aktivity, aby poznali úmysel

žalovaného v 3.rade - dlžníka ukrátiť veriteľa - žalobcu. V takomto prípade odvolací súd nepovažuje za
postačujúce iba tvrdenie o tom, že takúto vedomosť nemali, pretože sa o finančnej situácii žalovaného
v 3.rade nerozprávali.

Vo vzťahu k žalovaným v 1., a 2.rade preto odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel

k záveru, že uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené, keďže postupu prvého stupňa v konaní ani
jeho rozhodnutiu nie je možné vytknúť pochybenia zakladajúce záver o naplnení niektorého z nimi
uplatnených dôvodov odvolania.

V nadväznosti na vyššie uvedené odlišné posúdenie a rozhodnutie vo vzťahu k žalovanému v 3.rade,

voči ktorému súd zamietol žalobu v celom rozsahu ,na rozdiel od žalovaných v 1. a 2. rade, nebolo
možné považovať za správny výrok rozsudok týkajúci sa náhrady trov konania, ktorý odvolací súd
zrušil a v tejto časti vrátil vec súdu prvého stupňa na nové posúdenie úspešnosti účastníkov a na
to nadväzujúce rozhodnutie o trovách konania ( prvostupňového aj odvolacieho) aplikujúc príslušné
zákonné ustanovenia.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom
od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.