Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. jún 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/279/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2010899956
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2010899956.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členiek senátu
Mgr. Renáty Gavalcovej a JUDr. Kataríny Slováčekovej v právnej veci žalobkyne: Ing. G. P., narodená
XX.XX.XXXX, bytom Z. XXXX/XX, XXX XX G., zastúpená advokátom JUDr. Petrom Arendackým, so
sídlom advokátskej kancelárie Železničiarska 13, 811 04 Bratislava proti žalovanému: SKAND Skalica,
spol.sr.o.,sosídlomNádražná26,90901Skalica,IČO:34101560,zastúpenýadvokátskoukanceláriou

ŘEHÁK & TISOŇ spol. s r.o., so sídlom Komenského 437/62, 909 01 Skalica, o náhradu mzdy z
neplatného skončenia pracovného pomeru a o určenie, že neprítomnosť v práci nie je neospravedlnenou
absenciou, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Senica č.k. 4C/68/2009-1336 zo
dňa 12. apríla 2016 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti určenia, že neprítomnosť
žalobkyne v práci nie je neospravedlnenou absenciou a v napadnutej zamietajúcej časti náhrady mzdy
za čas od 01.01.2001 do 31.12.2002, p o t v r d z u j e .

II.Odvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutejčastitrovkonaniapredsúdomprvejinštancie
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom konanie o žalobe žalobkyne v časti o zaplatenie úroku z
omeškania vo výške 20% ročne zo sumy 2.453,96 eura od 11.02.2001 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96
eura od 11.03.2001 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od11.04.2001 do zaplatenia, zo sumy

2.453,96 eura od 11.05.2001 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.06.2001 do zaplatenia,
zo sumy 2.453,96 eura od 11.07.2001 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.08.2001 do
zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.09.2001 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.10.2001
do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.11.2001 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od
11.12.2001 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.01.2002 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura
od 11.02.2002 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.03.2002 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96
eura od 11.04.2002 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.05.2002 do zaplatenia, zo sumy

2.453,96 eura od 11.06.2002 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.07.2002 do zaplatenia, zo
sumy 2.453,96 eura od 11.08.2002 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.09.2002 do zaplatenia,
zo sumy 1.881,36 eura od 11.10.2002 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.11.2002 do
zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.12.2002 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.01.2003
do zaplatenia, a v časti o zaplatenie náhrady mzdy za obdobie od 01.01.2003 do 28.02.2010 vo
výške 194.046,07 eura brutto s 20 % úrokom z omeškania ročne, a to: zo sumy 2.453,96 eura od

11.02.2003 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.03.2003 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96
eura od 11.04.2003 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.05.2003 do zaplatenia, zo sumy
2.453,96 eura od 11.06.2003 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.07.2003 do zaplatenia, zosumy 2.453,96 eura od 11.08.2003 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.09.2003 do zaplatenia,
zo sumy 2.453,96 eura od 11.10.2003 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.11.2003 do
zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.12.2003 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.01.2004

do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.02.2004 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od
11.03.2004 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.04.2004 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura
od 11.05.2004 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.06.2004 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96
eura od 11.07.2004 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.08.2004 do zaplatenia, zo sumy
2.453,96 eura od 11.09.2004 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.10.2004 do zaplatenia, zo

sumy 2.453,96 eura od 11.11.2004 do zaplatenia, zo sumy 2.290,36 eura od 11.12.2004 do zaplatenia,
zo sumy 2.453,96 eura od 11.01.2005 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.02.2005 do
zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.03.2005 do zaplatenia, zo sumy 1.662,36 eura od 11.04.2005
do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.05.2005 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od
11.06.2005 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.07.2005 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura
od 11.08.2005 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.09.2005 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96

eura od 11.10.2005 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.11.2005 do zaplatenia, zo sumy
2.453,96 eura od 11.12.2005 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.01.2006 do zaplatenia, zo
sumy 2.453,96 eura od 11.02.2006 do zaplatenia, zo sumy 2.015,75 eura od 11.03.2006 do zaplatenia,
zo sumy 2.216,48 eura od 11.04.2006 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.05.2006 do
zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.06.2006 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.07.2006

do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.08.2006 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od
11.09.2006 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.10.2006 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura
od 11.11.2006 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.12.2006 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96
eura od 11.01.2007 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.02.2007 do zaplatenia, zo sumy
2.453,96 eura od 11.03.2007 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.04.2007 do zaplatenia, zo

sumy 2.453,96 eura od 11.05.2007 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.06.2007 do zaplatenia,
zo sumy 2.453,96 eura od 11.07.2007 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.08.2007 do
zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.09.2007 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.10.2007
do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.11.2007 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od
11.12.2007 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.01.2008 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96

eura od 11.02.2008 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.03.2008 do zaplatenia, zo sumy
2.453,96 eura od 11.04.2008 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.05.2008 do zaplatenia,
zo sumy 2.453,96 eura od 11.06.2008 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.07.2008 do
zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.08.2008 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.09.2008
do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.10.2008 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od

11.11.2008dozaplatenia,zosumy2.453,96euraod11.12.2008dozaplatenia,zosumy2.453,96euraod
11.01.2009 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.02.2009 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura
od 11.03.2009 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.04.2009 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96
eura od 11.05.2009 do zaplatenia, zo sumy 2.453,96 eura od 11.06.2009 do zaplatenia, zo sumy
2.290,36 eura od 11.07.2009 do zaplatenia, zo sumy 553,96 eura od 11.08.2009 do zaplatenia, zo

sumy 553,96 eura od 11.09.2009 do zaplatenia, zo sumy 553,96 eura od 11.10.2009 do zaplatenia, zo
sumy 553,96 eura od 11.11.2009 do zaplatenia, zo sumy 553,96 eura od 11.12.2009 do zaplatenia,
zo sumy 553,96 eura od 11.01.2010 do zaplatenia, zo sumy 553,96 eura od 11.02.2010 do zaplatenia,
zo sumy 553,96 eura od 11.03.2010 do zaplatenia, zastavil, vo zvyšku žalobu žalobkyne zamietol a
vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil § 61 ods. 1, 2 zákona č. 65/1965 Zb. v znení účinnom ku dňu
08.12.1998 (ďalej Zákonník práce), § 19 ods. 2 Nariadenia vlády č. 223/1998 Zb. a o trovách konania
účastníkov rozhodol podľa § 142 ods. 2 OSP.

3. Svoje rozhodnutie vecne odôvodnil záverom, že na základe žaloby žalobkyne bolo rozsudkom
Okresného súdu Senica č.k.4C/68/2009-961 zo dňa 15.júna 2010 určené, že okamžité zrušenie
pracovného pomeru uskutočnené žalovaným dňa 08.12.1998, podľa ktorého sa mal pracovný pomer
skončiť dňom 10.12.1998 je neplatné a pracovný pomer trvá naďalej a ďalej určil, že neprítomnosť
žalobkyne v práci od 06.11.1998 do 10.12.1998 nie je neospravedlnenou absenciou a napokon uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru
za obdobie od 14.12.1998 do 31.12.2000 v sume 59.822,02 eura a to do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Tento rozsudok bol rozsudkom odvolacieho Krajského súdu v Trnave č.k. 9Co/288/2010-1038
zo dňa 25.10.2011 v časti určenia neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru, náhrady mzdyza čas od 14.12.1998 do 31.12.2000 a v poplatkovej povinnosti žalovaného potvrdený, avšak odvolací
súd rozsudok v časti určenia, že neprítomnosť žalobkyne v práci nie je neospravedlnenou absenciou a
v napadnutej zamietajúcej časti náhrady mzdy od 01.01.2001 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie. Po tomto rozhodnutí žalobkyňa čiastočne zobrala žalobu späť a to v časti uplatneného
príslušenstva istiny a súd prvej inštancie podľa § 96 ods. 1 OSP konanie v tejto časti zastavil. Predmetom
konania potom zostal nárok žalobkyne v časti týkajúcej sa určenia, že jej neprítomnosť v práci od
06.11.1998 do 10.12.1998 nie je neospravedlnenou absenciou a v časti náhrady mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru za čas od 01.01.2001 do 31.12.2002 v celkovej sume 58.322,44 eura

(bez príslušenstva). Uplatnená náhrada mzdy predstavuje náhradu mzdy za mesiace január 2001 až
december 2002. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že žalobkyňa nemá naliehavý právny
záujem na určení, že jej neprítomnosť v práci nie je neospravedlnenou absenciou. Súd prvej inštancie
žalobu žalobkyne v tejto časti nepovažoval za dôvodnú s poukazom na to, že neospravedlnenou
absenciou žalobkyne v práci sa zaoberali súdy všetkých troch stupňov, a to prvostupňový súd, odvolací
súd, ako i Najvyšší súd SR (rozsudok Okresného súdu Senica č.k. SI-4C/316/1998-553 zo dňa

23.12.2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 9Co/68/2006-605 zo dňa 13.07.2006,
uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. 1M Cdo 6/2007 zo dňa 28.01.2009, rozsudok Okresného súdu
Senica 4C/68/2009-961 zo dňa 16.06.2010 a rozsudok Krajského súdu v Trnave 9Co/288/2010-1038
zo dňa 25.10.2011) a z týchto rozhodnutí nepochybne vyplýva, že okamžité skončenie pracovného
pomeružalobkyneužalovanéhobolozaloženénatom,ženeprítomnosťžalobkynevpráciod06.11.1998

do 10.12.1998, mala byť neospravedlnenou absenciou, nie je dôvodné a preto pracovný pomer
žalobkyne u žalovaného trval naďalej, keďže žalobkyňa sa svojou neprítomnosťou v práci nedopustila
neospravedlnenej absencie. Súdy vo svojich rozhodnutiach sa touto neospravedlnenou absenciou
zaoberali a riešili ju ako predbežnú otázku pre rozhodnutie o určení neplatnosti okamžitého zrušenia
pracovného pomeru, ktoré dal žalovaný žalobkyni podľa § 53 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce listom

zo dňa 08.12.1998 pre nenastúpenie žalobkyne v sledovanom období do zamestnania. Právoplatnými
rozhodnutiami okresného i krajského súdu bolo okamžité zrušenie pracovného pomeru určené za
neplatné z dôvodu, že po vyriešení predbežnej otázky, že neprítomnosť žalobkyne v práci od 06.11.1998
do 10.12.1998 nie je neospravedlnenou absenciou, nebolo dôvodné skončenie pracovného pomeru.
Rozhodnutie žalovaného obsiahnuté v tomto prejave vôle bolo teda posudzované súdmi a vyhodnotené

ako nesprávne, avšak riešené ako otázka predbežná v konaní, v ktorom k uplatneniu následkov
vyplývajúcich z neospravedlnenej absencie došlo. Poukázal na to, že nie je tu daný dôvod na takomto
určení, keďže išlo o otázku predbežnú, s ktorou sa súdy zaoberali a ktorú právne posúdili. Odôvodnenie
tým, že ak by žalovaný v budúcnosti vydal žalobkyni pracovný posudok, mohol by poukázať na jej
neospravedlnenú absenciu nie je dôvodné, keďže ak by sa tak hypoteticky i stalo, žalobkyňa by mala

možnosť domáhať sa žalobou na súde vydania pravdivého pracovného posudku. Preto súd prvej
inštancie žalobu žalobkyne v tejto časti ako bezdôvodnú zamietol. V ďalšej časti svojho rozhodnutia sa
súd prvej inštancie zaoberal nárokom na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru
za čas od 01.01.2001 do 31.12.2002 uplatneným v sume 58.322,44 eura. Po doplnení dokazovania
výsluchom žalobkyne i výsluchom svedkov (Z. X., M. G., Ing. A. G.) a listinnými dôkazmi dospel

k záveru, že žalobe žalobkyne v tejto časti nie je možné vyhovieť. Potom, ako žalovaný doručil
žalobkyni okamžité zrušenie pracovného pomeru zo dňa 08.12.1998, žalobkyňa oznámila žalovanému
listom zo dňa 11.12.1998, ktorý prevzal 14.12.1998, že trvá na ďalšom zamestnávaní a vyplácaní
priemerného mesačného zárobku. Po doručení okamžitého zrušenia pracovného pomeru žalobkyňa
fakticky pracoval v období od 15.02.2000 do 30.06.2000 na základe dohody o vykonaní práce ako

externá učiteľka na súkromnej strednej odbornej škole Humanus Via v Holíči. Koncom roku 2007
požiadalaopredčasnýdôchodok,ktorýjejbolpriznaný20.11.2006vsume7.913,-Sk.Popripredčasnom
starobnom dôchodku bola zamestnaná od 06.07.2009 v spoločnosti Wella Slovensko, spol. s r.o.
Bratislava ako manažér logistiky. Právoplatným rozhodnutím súdu bola žalobkyni priznaná náhrada
mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru od 14.12.1998 do 31.12.2000 v sume 59.822,02

eura, teda za obdobie cca 2 rokov. Pri rozhodovaní o nároku žalobkyne na náhradu mzdy presahujúcej
túto dobu bolo na žalobkyni preukázať jej záujem o nájdenie si zamestnania i v uvedenom období a
žalobkyňa mala preukázať jej záujem o nájdenie si práce, nielen bezprostredne po neplatnom skončení
pracovného pomeru, ale i v nasledujúcom období, najmä počas obdobia, po ktoré si uplatňuje ďalší
nárok na náhradu mzdy. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v tomto prípade by už nešlo o satisfakčnú

funkciu náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, ale nastupovala by funkcia sociálna,
pričom treba mať na zreteli, že pracovať u jedného zamestnávateľa celý život nie je základné ľudské
právo. Nie je dôvodné, aby žalovaný poskytol žalobkyni náhradu mzdy za sporné obdobie, tu by išlo
o neprimeraný výkon práva, keďže žalobkyňa dôvody, prečo nepracovala, presvedčivo nepreukázalaa nevysvetlila. To sa muselo premietnuť do spôsobu - výsledku rozhodnutia súdu, preto súd žalobu v
časti nároku na priznanie náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od
01.01.2001 do 31.12.2002 zamietol. Obdobie dvoch rokov (od 14.12.1998 do 31.12.2000), za ktoré

žalobkyni už náhrada z neplatného skončenia pracovného pomeru priznaná bola predchádzajúcim
rozhodnutím súdu, bola dostatočne dlhá doba na to, aby si mohla nájsť prácu primeranú k jej vzdelaniu,
veku, zdravotnému stavu i ponuke na trhu práce. Za obdobie ďalších dvoch rokov (od 01.01.2001 do
31.12.2002) nie je možné žalobkyni náhradu mzdy priznať, nakoľko bolo v reálnych možnostiach a
schopnostiach žalobkyne nájsť si prácu, prípadne zadovážiť si prostriedky na obživu v rámci podnikania.

Ani po doplnení dokazovania nezistil záujem žalobkyne nájsť si prácu, pracovala vlastne len krátko,
od 15.02.2000 do 30.06.2000 na základe dohody o vykonaní práce ako externá učiteľka na Súkromnej
strednej odbornej škole Humanus Via v Holíči, za ostatné obdobie už nikde nepracovala. Žalobkyňa
tu neuniesla dôkazné bremeno preukázania, prečo sa v rozhodnom období nezamestnala, keďže
nevyprodukovala dôkazy na logické zdôvodnenie tohto stavu. Preto žalobu v tejto časti zamietol a o
trovách konania účastníkov rozhodol v zmysle § 142 ods. 2 OSP vzhľadom na čiastočný úspech oboch

procesných strán v konaní.

4. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Nesúhlasila s rozsudkom súdu
prvej inštancie, ktorý jej žalobu vo zvyšku zamietol. Poukázala na to, že otázka neospravedlnenej
absencie bola v predchádzajúcich rozsudkoch riešená ako otázka predbežná a záver ohľadom

neospravedlnenej absencie nie je obsahom výroku rozsudkov a pritom iba výrok rozsudku zaväzuje
účastníkov konania a štátne a samosprávne orgány. Preto vyriešenie predbežnej otázky ohľadne
neospravedlnenej neprítomnosti v práci nie je v polohe veci rozhodnutej. Súd ďalej nebral do úvahy
skutočnosť, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo urobené dňa 08.12.1998 a preto súdy
pri rozhodovaní riešili ako otázku predbežnú iba neprítomnosť v práci od 06.11.1998 do 8.12.1998.

Predmetom žaloby sú však ešte aj dni 09.12. a 10.12.1998. Súd prvej inštancie v rozsudku konštatoval,
že má možnosť domáhať sa v prípade, ak by žalovaný tieto skutočnosti zakomponoval do pracovného
posudku, na súde o vydanie pravdivého posudku. Z uvedeného zdôvodnenia vyplýva, že súd dôkazy
hodnotil účelovo a pripisoval im význam, ktorý z nich nevyplýval.

5.Súdprvejinštanciejejnároknanáhradumzdynepovažovalzadôvodný,keďžeformulovanéodpovede
zamestnávateľov na jej žiadosti o prijatie do zamestnania preukazujú iba jej formálny záujem o prácu.
Súd však neuviedol, z ktorej formulácie odpovedi zamestnávateľov k takémuto záveru dospel. Súd
nesprávne vyhodnotil výpovede svedkov Ing. A. G., Z. X. a M. G.. Svedok G. potvrdil, že sa ako
uchádzačka o prácu finančného manažéra zúčastnila aj pohovoru, no nebola úspešná. Tu nie je zrejmé,

čo by malo svedčiť o jej formálnom záujme o prácu. Čo sa týka svedkov X. a G., súd uzavrel, že títo
zamestnávali iba jednu osobu, takže jej malo byť zrejmé, že ju nemôžu zamestnať. Ona však dopredu
nevedela, koľko majú zamestnancov a či je predpoklad, že ju zamestnajú. Rovnako nemohla vedieť, že
v budúcnosti sa podmienky na možnosť jej zamestnania nezmenia. Poukázala na článok III. základných
zásad Zákonníka, práce, v zmysle ktorých výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovno-právnych

vzťahov musí byť v súlade s pravidlami občianskeho spolužitia. V priebehu konania bolo preukázané,
že nebola iba zamestnancom, ale aj spoločníčkou žalovaného. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie
o tom, že jej mzda nepatrí odôvodnil poukazom na § 61 ods. 2 Zákonníka práce a tým, že náhrada
mzdy tu má povahu satisfakcie voči pracovníkovi a súčasne sankcie voči organizácii, ktorá bezdôvodne
pristúpila k okamžitému zrušenie pracovného pomeru s pracovníkom. Súd prvej inštancie konštatoval,

že predložila množstvo odpovedí na jej žiadosti o prijatie do pracovného pomeru, avšak z týchto vyplýva
len všeobecné konštatovanie viacerých spoločností, že sa u nich zaujímala o zamestnanie, no tieto
nemajú žiadnu bližšiu výpovednú hodnotu za účelom zistenia skutočného záujmu žalobkyne nájsť si
prácu. Tieto svedčia opätovne o tom, že jej záujem o prácu bol len formálny, čo mal súd prvej inštancie
potvrdené i výsluchom svedkov. Svedok Ing. A. G. potvrdil len skutočnosť, že sa o prácu v spoločnosť

Eisman Automotive Slovensko, s.r.o. zaujímala niekedy v období november 2000 až apríl 2001 a v
prípade svedkov Z. X. a M. G. sa jednalo o zamestnávateľov, ktorí zamestnávali spravidla len jedného
zamestnanca, takže žalobkyni bolo zrejmé, že u týchto zamestnávateľov nemá možnosť prácu získať.
V rozhodnom období od 01.01.2001 do 31.12.2002 sa o prácu zaujímala iba sporadicky, spravidla raz
za mesiac a to vždy len o pracovnú pozícii vedúcich zamestnancov, keď v tom čase už viac ako dva

roky nemala žiadnu prácu, keď nebol v predchádzajúcom období úspešná pri hľadaní zamestnania,
spôsob hľadania nijako nemodifikovala a naďalej prejavovala záujem iba o manažérske posty. V čase,
keď trval ich záväzok pracovať v spoločnosti, žalovaný s ňou neplatne rozviazal pracovný pomer tak, že
sa snažil účelovo vytvoriť podmienky k tomu, aby mohol s ňou ukončiť pracovný pomer. Tento postupzvolil aj voči jej manželovi, ktorý bol taktiež spoločníkom žalovaného. Po rozviazaní pracovného pomeru
s ňou a manželom dal žalovaný neúmerne vysoké mzdy ostatným spoločníkom tak, aby maril prípadné
vyplácanie podielov na zisku, na čo mala nárok. Spoločníci marili jej snahu o finančné vyrovnanie a

rozdelenie majetku. Musela si hľadať prácu napriek tomu, že bola spoločníčkou žalovaného a mohla a
mala u neho vykonávať prácu zodpovedajúcu jej kvalifikácii, na rozdiel od nich, ktorí vykonávali funkcie
bez toho, aby mali na to primerané vzdelanie. Preto nepovažuje za nemorálne, aby jej žalovaný zaplatil
náhradu mzdy aj za ďalšie dva roky, teda celkom za 4 roky. Poukázala na to, že tu nie je rozhodujúce z
akých prostriedkov žila, nakoľko zákon na zohľadnenie takéto kritérium nestanovuje. Pritom uviedla, z

akých prostriedkov žila (úspory, dedičstvo) a súdu aj žalovanému je známe, že jej manželovi žalovaný
poskytoval mesačne sumu 10.000,- Sk ako zálohu na mzdu. V období rokov 2001-2002 bola trestne
stíhaná a bola to všeobecne známa vec. I táto skutočnosť nepochybne prispela k tomu, že si nemohla
nájsť prácu. K oslobodzujúcemu rozsudku došlo v roku 2003. Súd nesprávne rozhodol aj o trovách
konania, keďže mala prevažný úspech vo veci, keďže bola úspešná ohľadom neplatnosti skončenia
pracovného pomeru a náhrady mzdy a tak súd jej mal priznať náhradu trov konania v rozsahu 1/3.

6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne písomne vyjadril. Rozsudok súdu prvej inštancie navrhol ako
vecne správny potvrdiť.

7. Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 30. júni 2016, považuje za potrebné z

procesného hľadiska jeho rozhodovania poukázať na to, že zákonom č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len CSP), účinným od 01.07.2016, bol zrušený doterajší procesný predpis o konaní pred
súdom - zákon č. 99/1963 Zb. - Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak
nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Zohľadňujúc vzájomný vzťah ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje,

že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej účinnosti procesnoprávnych noriem (§ 470
ods. 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (§
470 ods. 2 CSP). Nevyhnutnosť takéhoto posudzovania vyplýva tiež zo základných princípov Civilného
sporového poriadku, a to princípu spravodlivej ochrany porušených práv a právom chránených záujmov
tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho

konania, ktoré začalo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1 a ods. 2 CSP), a
princípu ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1
CSP).

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase

podania odvolania, ďalej len OSP, akt. § 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP), po zistení,
že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 OSP, akt.§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom -
stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti
rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a
202 OSP, akt. 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205

ods. 1 OSP, akt § 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§
205 ods.2 písm. d/ a f/ OSP, akt. 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v
medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP, predtým § 212 ods.
1 OSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil
(§ 380 ods. 2 CSP), viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom

bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že je potrebné rozhodnúť spôsobom uvedeným
vo výrokovej časti. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne
(§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).

9. Predmetom tohto konania vedeného na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 4C/68/2009 bolo určenie
neplatnostiokamžitéhozrušeniapracovnéhopomeruzodňa08.12.1998,ktoréudelilžalovanýžalobkyni,
ďalej náhrada mzdy, vyplývajúca z neplatného skončenia pracovného pomeru a napokon určenie, že
neprítomnosť žalobkyne v práci nie je neospravedlnenou absenciou.

10.RozsudkomOkresnéhosúduSenicač.k.4C/68/2009-961zodňa15.júna2010vspojenísrozsudkom
tunajšieho krajského súdu č.k. 9Co/288/2000 - 1038 zo dňa 25. októbra 2011 bolo určené, že okamžité
zrušenie pracovného pomeru zo dňa 8. 12. 1998 je neplatné a pracovný pomer žalobkyne u žalovanéhotrvá naďalej, žalobkyni bola priznaná náhrada mzdy za čas od 14.12.1998 do 31.12.2000 v sume 59
822,02 eura a o zvyšku jej nároku na náhradu mzdy od 1.1.2001 naďalej a o neospravedlnenej absencii
mal opäť rozhodnúť súd prvej inštancie.

11. Predmetom konania tak zostal nárok žalobkyne o určenie, že jej neprítomnosť v práci od
6.11.1998 do 10.12.1998 nie je neospravedlnenou absenciou a v časti náhrady mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru za čas od 1.1.2001 do 31.12.2002 v celkovej sume 58.322,44 eura bez
príslušenstva.

12. Napadnutým rozsudkom zo dňa 12.04.2016 súd prvej inštancie konanie o nároku žalobkyne o
zaplatenie náhrady mzdy za čas od 01.01.2003 do 28.02.2010 s príslušným úrokom z omeškania, ako
i úrokom z omeškania zo mzdy od 11.02.2001 do 11.01.2003 zastavil (žalobkyňa žalobu vzala späť),
vo zvyšku žalobu žalobkyne (v časti náhrady mzdy a určovacieho výroku o neospravedlnenej absencie
žalobkyne v práci) zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov tohto konania.

13. Žalobkyňa voči rozsudku súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti podala odvolanie a domáha
sa ním priznania náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas od 01.01.2001
do 31.12.2002 v celkovej sume 58.322,44 eura a vyslovenia kladného určovacieho výroku o
neospravedlnenej absencii žalobkyne v práci.

14. Súd prvej inštancie žalobu žalobkyne o určenie, že jej neprítomnosť v práci nie je neospravedlnenou
absenciou, zamietol. Poukázal na to, že uvedenú otázku súdy posudzovali ako otázku predbežnú v
konaní, v ktorom sa riešila neplatnosť prejavu žalovaného v dôsledku tvrdenej absencie premietnutá
do okamžitého skončenia pracovného pomeru. Vyriešením tejto otázky, ktorá bola hlavným dôvodom

okamžitého zrušenia pracovného pomeru, dospeli súdy k záveru, že toto je neplatné a to na základe
toho, že k neospravedlnenej absencii na strane žalobkyne nedošlo.

15. Žalobkyňa v odvolaní poukázala na nesprávny právny záver súdu prvej inštancie, ale i na to, že i
keď súdy pri rozhodovaní riešili ako otázku predbežnú jej neprítomnosť v práci, toto sa týkalo dní od

06.11.1998 do 08.12.1998. Predmetom žaloby sú však ešte aj dni 09.12. a 10.12.1998, o ktorých takto
konané a rozhodnuté nebolo.

16. Už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí (rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k.
9Co/288/2010-1038 zo dňa 25.10.2011) odvolací súd poukázal na to, že v zmysle § 19 ods. 2 Nariadenia

vlády č. 223/1988 Zb. v znení v čase udelenia neospravedlnenej absencie žalobkyni žalovaným, za
neprítomnosť v práci môže zamestnávateľ zamestnancovi krátiť dovolenku na zotavenie o jeden až
tri dni, prípadne v dôsledku ďalšieho správania sa zamestnanca mu môže toto krátenie pominúť.
Pritom z obsahu spisu ani z nároku žalobkyne nevyplýva, že by žalovaný takto v rozhodnom období
voči nej postupoval, prípadne že by ku kráteniu dovolenky žalobkyne či už za dni neospravedlnenej

absencie uvedené v okamžitom zrušení pracovného pomeru, alebo za dni 9. a 10.12.1998 pristúpil,
že by žalobkyni bola krátená dovolenka, prípadne že by bola žalobkyňa iným, negatívnym spôsobom
žalovaným postihnutá. Žalobkyňa sa domáha vyslovenia, že jej uvedená neprítomnosť na pracovisku nie
je neospravedlnenou absenciou, pričom v konaní nepreukázala, že by žalovaný túto naďalej považoval
za neospravedlnenú absenciu a z toho vyvodil voči žalobkyni zodpovednosť. Odvolací súd sa plne

stotožňuje s konštatovaním súdu prvej inštancie v tom, že samotná evidencia neprítomnosti žalobkyne v
práci, ktorá bola pôvodne žalovaným vyhodnotená ako neospravedlnená absencia, nepostačuje k tomu,
aby výrokom súdu bolo určené, že nejde o neospravedlnenú absenciu, pričom je bez skutkového, resp.
i bez právneho významu to, ktoré dmi boli poňaté do okamžitého skončenia pracovného pomeru a ktoré
sa v súvislosti s jeho neplatnosťou v konaní pred súdom neriešili, pretože všetky dni od 06.11.1998

do 10.12.1998 boli založené na tom istom skutkovom základe, ktorý napokon vyústil do okamžitého
skončenia pracovného pomeru, ktoré bolo následne určené právoplatnými rozhodnutiami súdov za
neplatné.

17. Naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c) OSP musí

byť kvalifikovaný - naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie
rozhodujúcich skutočností, čo pre žalobcu znamená nevyhnutnosť tvrdiť a preukázať skutočnosti, z
ktorých vyvodzuje existenciu tohto svojho právneho záujmu.18. I v pracovno-právnych sporoch musí žalobca preukázať na svojom určení, ktorého sa v konaní
pred súdom domáha, naliehavý právny záujem (porovnaj rozsudok NS SR z 11.12.2008 sp. zn. 3 Cdo
147/2008-R56/2009 uverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 6/2009). I na určení,

že neprítomnosť žalobkyne v práci nie je neospravedlnenou absenciou, je potrebné
skúmať naliehavý právny záujem. Keďže neprítomnosť v práci eviduje pre svoje potreby výlučne
zamestnávateľ, prípadne môže zamestnancovi oznámiť, ktoré dni eviduje ako jeho neospravedlnenú
absenciu z dôvodu následného krátenia dovolenky, môže sa zamestnanec domáhať ochrany svojich
práv uplatnením konkrétneho nároku, ktorý mu v dôsledku nesprávneho postupu zamestnávateľa, t.j.

krátenia dovolenky či nepriznania iných nárokov vznikol v dôsledku nesprávneho posudzovania jeho
neprítomnosti na pracovisku ako neospravedlnenej absencie. Môže sa teda domáhať priznania nárokov,
ktoré mu zamestnávateľ odňal v dôsledku vyhodnotenia neospravedlnenej absencie. Niet potom
dôvodu rozhodnutím súdu určiť, že neprítomnosť zamestnanca na pracovisku nie je neospravedlnenou
absenciou, keďže tento sa môže domáhať priamo nárokov vyplývajúcich z takéhoto postupu
zamestnávateľa. Z týchto dôvodov nebolo možné žalobe žalobkyne v tomto smere vyhovieť a to či už

sa týkalo dní, ktoré boli zahrnuté do zrušovacieho prejavu vôle žalovaného alebo len tých, ktoré neboli
v zrušovacom prejave uvedené a to z dôvodu, že na takomto určení žalobkyňa nemá naliehavý právny
záujem, pretože by sa mohla domáhať priamo nárokov, ktoré by žalovaný z toho prípadne vyvodil. Keďže
žalobkyňa žiadne takéto nároky nepreukázala nad rámec určenia neplatnosti okamžitého skončenia
pracovnéhopomeru,bolopotrebnéjejnárokakonedôvodnýzamietnuť.Pretožesúdprvejinštancietakto

postupoval, jeho rozhodnutie odvolací súd v tejto časti považuje za vecne správne a preto ho podľa §
387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne potvrdil.

19. V ďalšom konaní odvolací súd posudzoval dôvodnosť odvolania žalobkyne týkajúcu sa nepriznania
náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas od 01.01.2001 do 31.12.2002 v

celkovej sume 58.322,44 eura.

20. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyni bola doposiaľ priznaná náhrada mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru za obdobie od 14.12.1998 do 31.12.2000 v sume 59.822,02 eura. Žalobkyňa v
dôsledku odvolania z funkcie naposledy v pozícii vedúca ekonomického úseku zostala bez pracovnej

náplne a preto od 06.11.1998 nemala prideľovanú prácu a do práce nechodila. Po skončení tohto sporu
došlo medzi účastníkmi k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 14.03.2013.

21. Odvolací súd považuje za potrebné v uvedenej právnej veci skonštatovať, že k predloženiu CD
nosiča a listinných dokladov preukazujúcich novinové inzeráty o ponuke voľných pracovných miest v

konaní nedošlo žalobkyňou ale žalovaným, čo vyplynulo z obsahu spisu i z námietky oboch procesných
strán (porovnaj vyjadrenie žalobkyne zo dňa 05.09.2013 - č.l. 1120 a nasl. spisu a žalovaného zo dňa
03.05.2012 č.l. 1088 spisu). Na tieto skutočnosti uvedené v ostatnom rozhodnutí odvolacieho súdu (č.k.
9Co/288/2010-1038 z 25.10.2011) nemožno preto v konaní prihliadať.

22. V ďalšom konaní súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa po čiastočnom späťvzatí svojho
nároku požaduje náhradu mzdy za obdobie dvoch rokov od 01.01.2001 do 31.12.2002, keď doteraz jej
už bola priznaná náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie cca dvoch
rokov (od 14.12.1998 do 31.12.2000).

23. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o
zistené skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku na mzdu a zdieľa i
jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom
na § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné,
správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd

nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie
odchýliť. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa nasledovné:

24. Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce v znení platnom v čase neplatného skončenia pracovného
pomeru okamžitým zrušením, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s

ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer trvá i naďalej a
zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi vo výške
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, aždo doby, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu
pracovného pomeru.

25. Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce v znení platnom v čase neplatného skončenia pracovného
pomeru okamžitým zrušením, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada
mzdy, presahuje šesť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu
za ďalší čas primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom
rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol medzitým inde zamestnaný, akú prácu tam

vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil.

26. Uplatnenie nárokov zamestnanca z neplatného skončenia pracovného pomeru (výpoveďou,
okamžitým zrušením, dohodou alebo zrušením v skúšobnej dobe) sú ponechané na vôľu zamestnanca.
Ak po neplatnom skončení pracovného pomeru trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával,
jeho pracovný pomer neskončí a zamestnávateľ je povinný voči nemu plniť všetky záväzky, ktoré mu

z pracovného pomeru vyplývajú.

27. Ak však celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 6
mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 6
mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať.

Súd má pri svojom rozhodovaní prihliadať najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný
u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z
akého dôvodu sa do práce nezapojil. Súd tak posudzuje, či sa zamestnanec zapojil alebo mohol
zapojiť do práce u iného zamestnávateľa(a bez vážnych dôvodov sa nezapojil). To isté platilo, ak
zamestnanec začal po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru vykonávať podnikateľskú činnosť

(napr. Stanovisko Občanskoprávního kolegia a Obchodního kolegia Nejvyššího soudu České republiky,
sp.zn. Cpjn 4/2004). Účelom tejto úpravy bolo pôsobiť na zamestnanca, aby vyvíjal primerané úsilie -
aspoň pri spore, ktorý trvá dlhšie - zapojiť sa dočasne do práce u iného zamestnávateľa.

28. Tu je potrebné zohľadniť, že poskytovanie náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného

pomeru po značne dlhú dobu by už neplnilo jej satisfakčnú funkciu, ktorej sa malo zamestnancovi od
zamestnávateľa i touto formou dostať, ale nastupovala by tu najmä funkcia sociálna, t. j. finančné
zabezpečenie zamestnanca po dobu, pokiaľ prípadne nedôjde k jeho riadnemu zamestnaniu. Pritom
takýto postup nemožno vyvodiť z § 61 Zákonníka práce, ktorý nepochybne poskytuje zamestnávateľovi
možnosť dosiahnuť zníženie, prípadne nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 6 mesiacov. Z

uvedeného inštitútu potom vyplýva, že zamestnanec, aj keď s ním bol neplatne skončený pracovný
pomer, sa nemôže dôvodne domnievať, že po celú dobu, ako nepracuje, mu bude vyplácaná od
zamestnávateľa náhrada mzdy.

29. I v súdenom prípade uvedená situácia nastala, pretože žalobkyňa po neplatnom skončení

pracovného pomeru v uplatnenom období nepracovala, preto požaduje od žalovaného náhradu mzdy
za obdobie dvoch rokov od 01.01.2001 do 31.12.2002, spolu za dobu 48 mesiacov. Doposiaľ jej bola
priznaná mzda za dva roky a žalobkyňa sa domáha ďalšej náhrady od 1.1.2001 do 31.12.2002, s čím
žalovaný nesúhlasí a domáha sa aplikácie § 61 ods. 2 Zákonníka práce.

30.Odvolacísúdvzhodesnázoromsúduprvejinštanciepretodospelkzáveru,žeikeďžalovanýskončil
so žalobkyňou pracovný pomer neplatne a to bol dôvod, prečo žalobkyňa prestala u neho pracovať,
náhrada mzdy, ktorá jej bola doposiaľ poskytnutá, presahuje zákonný limit 6 mesiacov a keďže žalovaný
požiadal o nepriznanie uvedenej náhrady mzdy za ďalšie obdobie, a žalobkyni bola priznaná mzda
za cca dva roky, nebol daný dôvod na plnenie nad rámec doposiaľ poskytnutej náhrady. V konaní

síce nebolo žalovaným preukázané, že by žalobkyňa mala pracovnú ponuku, ktorú odmietla a preto
nepracovala, ale ani poskytnutie náhrady mzdy od žalovaného neprimerane dlhú dobu, akou by bolo
obdobie presahujúce 2 roky, nemožno považovať za správne, spravodlivé a súladné s ustanovením
§ 61 Zákonníka práce, pretože by išlo o neprimeraný výkon práva na náhradu mzdy, keďže doposiaľ
priznaná náhrada mzdy bola primeraná a žalobkyňa v konaní netvrdila a ani nepreukázala žiadne

osobitné skutočnosti, prečo by jej náhrada priznaná mala byť nad uvedený čas.31. Odvolací súd dospel v predávanom prípade k záveru, že súd prvej inštancie si pre svoje rozhodnutie
zabezpečil dostatok skutkových podkladov, ktoré náležíte vyhodnotil, predmetnú právnu vec správne
právne posúdil a vo veci správne rozhodol.

32. Z uvedených dôvodov žalobe žalobkyne nebolo možné vyhovieť a priznať jej náhradu mzdy i za
ďalšie obdobie a preto je potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie považovať za vecne správne a
odvolací súd ho v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

33. K uplatnenej náhrade mzdy možno podotknúť už len to, že aktuálna právna úprava v Zákonníku
práce (zákon č. 311/2001 Z.z.) nepozná možnosť priznania neobmedzenej mzdy, keďže táto môže byť
priznaná najviac za čas 36 mesiacov (§ 79 ods. 2 Zákonníka práce). Ide o tzv. moderačné (zmierňovacie)
oprávnenie súdu, ktoré umožňuje v konkrétnom prípade znížiť náhradu mzdy tak, aby bola primeraná.

34. Potrebné bolo ale zrušiť rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania a to preto, že

tento výrok nie je možné považovať za vecne správny.

35. Nemožno sa stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa mala úspech vo veci len
čiastočný.

36. V prvom rade treba zdôrazniť, že základom sporu bolo určenie neplatnosti okamžitého zrušenia
pracovného pomeru. Na základe žaloby žalobkyne bola určená neplatnosť okamžitého zrušenia
pracovného pomeru, teda žalobkyňa tu bola úspešná v rozsahu 100%. Od tohto nároku sa odvíja právo
na náhradu mzdy, pri ktorom doposiaľ platila nielen zákonná úprava, ale i to, či rozhodnutie o výške
plnenia prípadne nezáviselo od úvahy súdu, v ktorom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny

advokáta vypočítala z výšky súdom priznaného plnenia (porovnaj § 142 ods. 1, 3 OSP), prípadne sa
prizná pomerná náhrada.

37. Súd prvej inštancie podľa citovaného ustanovenia nepostupoval, ale v zmysle § 142 ods. 2 OSP
vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo, ktorý záver nemožno považovať za súladný

s výsledkom tohto konania ale ani s citovaným ustanovením zákona, ani s ustanovením § 255 CSP.

38. Uvedené skutočnosti je potrebné zohľadniť v ďalšom konaní v súvislosti s rozhodovaním o nároku
na náhradu trov konania sporových strán.

39. Súd prvej inštancie, ktorému sa vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ďalšom konaní
prihliadne na právny názor odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 CSP viazaný a v novom
rozhodnutí rozhodne i o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).