Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. september 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/389/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112216986
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Veščičiková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7112216986.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičikovej a sudcov

JUDr. Dany Popovičovej a JUDr. Dany Bystrianskej v spore žalobcu: Slovenská sporiteľňa, a.s. v skratke
SLSP,a.s.,sosídlom:Tomášikova48,83237Bratislava,IČO:00151653,vzastúpení:Havel,Holásek&
Partners s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom: Mlynské Nivy 49, 821 09 Bratislava, proti žalovanému:
R. Y., V..: XX.X.XXXX, P. J. X, Q., zastúpený: JUDr. Ondrej Lučivjanský, advokát, Murgašova č. 3,
Košice, o zaplatenie 8.318,16 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku 35C
296/2012-217 z 15. 3. 2016, Okresného súdu Košice I.

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zamietol žalobu a žalovanému priznal náhradu trov konania vo
výške 944,39 € predstavujúcu trovy právneho zastúpenia, ktoré je žalobca povinný zaplatiť k rukám
právneho zástupcu žalovaného JUDr. Ondreja Lučivjanského, advokáta, Murgašová 3, Košice, do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodol tak o žalobe zo dňa 2. 7. 2012, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia

sumy 8.318,16 €, riadneho úroku vo výške 12,35 % ročne zo sumy 5.981,74 € od 3.5.2012 do zaplatenia,
úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 7.634,25 € od 3.5.2012 do zaplatenia, ako aj k náhrady
trov konania predstavujúcich súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia.

3. Súd po vykonanom dokazovaní a právnom posúdení sporu podľa ust. § 497 zákona č. 513/1991
Zb. a ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 3 ods. 1, §39, §52 ods. 1,2,3, § 54 ods. 1, 2, § 57
písm. a), § 451 ods. 1,2, § 456 veta prvá § 457, § 458 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka a §

1 ods. 1, § 3 ods. 1,2,3,4,5, § 4 ods. 1, 2,3,4,5 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
účinného do 31.12.2007 (ďalej len citovaný zákon), Občianskeho zákonníka konštatoval, že sporové
stranyuzavrelizmluvuosplátkovomúvereč.0447744882zodňa2.5.2007,podľaktorej bolžalovanému
poskytnutý spotrebný bezúčelový úver 150.000,- Sk s úrokovou sadzbou 12,35 % p.a. s poplatkom
za poskytnutie úveru 3.000,- Sk, poplatkom za správu 60 Sk/mesačne, výškou splátky 3.023,- Sk,
splatnosťou prvej splátky istiny k 20.6.2007, počtom splátok: 72, splatnosťou mesačne, k 20. dňu v
mesiaci a s konečnou splatnosť 20.5.2013, splatnosťou úrokov mesačne, v posledný deň kalendárneho

mesiaca inkasným spôsobom z inkasného účtu. Dňa 24.11.2005 uzavrel žalobca so žalovaným Zmluvu
o bežnom účte číslo XXXXXXXXXX/XXXX, predmetom ktorej bolo zriadenie účtu bankou pre majiteľa
účtu v mene SKK. Vychádzal z toho, že žalobca poskytol žalovanému 26.5.2006, povolené prečerpanie
k jeho bežnému účtu od 26.5.2006 vo výške 30.000 Sk, do 11.6.2050 s úrokom 15 % ročne a dňa26.5.2006 uzavreli sporové strany dodatok k Zmluve o bežnom účte číslo: XXXXXXXXXX/XXXX, a
žalobca poskytol povolené prečerpanie k účtu s účinnosťou od 1.2.2006. Žalobca 17.4.2012 oznámil
žalovanému vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru k Zmluve o úvere č. XXXXXXXXX/XXXX a k

17.4.2012vyhlásilmimoriadnusplatnosťposkytnutéhoúveru.Pohľadávkapredstavovalasumu6.945,50
€ sa stala splatnou v celom rozsahu do 10 dní od prevzatia oznámenia. Súd prvej inštancie vychádzal
zo žalobcom vyčíslenej pohľadávky ku dňu 2.5.2012 zo zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX
zo dňa 2.5.2007 a tzv. Úver č. 1 posúdil ako spotrebiteľský upravený zákonom č. 258/2001 Z.z., ktorý
je vo vzťahu k Obchodnému zákonníku v pomere špeciality. Súd prvej inštancie konštatoval, že ide

o vzťah založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere a podlieha režimu spotrebiteľských úverov podľa
zákona 258/2001 Z.z., ustanovení ochrany spotrebiteľa podľa Občianskeho zákonníka. Vychádzal z ust.
§ 879r veta prvá zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie predmetnú zmluvu
o splátkovom úvere z 2.5.2007 (Zmluvu o úvere č. 1 podrobil tzv. sudcovskej kontrole s poukazom na
ustanovenia zákona č. 258/2001 Zb. o spotrebiteľských úveroch účinného do 31.12.2007 (t.j. účinného
ku dňu uzavretia danej zmluvy. Dospel k záveru, že neobsahuje všetky náležitosti podľa § 4 ods. 1

citovaného zákona, resp. náležitosti v nej uvedené sú neplatné a podľa § 4 ods. 5 citovaného zákona,
konštatoval, že od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené
v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Súd prvej inštancie poukázal na to, že zmluva obsahuje náležitosť
podľa § 4 ods. 2 písm. a) citovaného zákona sumu, t.j. počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov; suma mesačnej splátky 3.023,- Sk, počet mesačných splátok 72, a termín splatnosti vždy

k 20. dňu v kalendárnom mesiaci, avšak nie je uvedená výška úrokov resp. iných poplatkov a ich
splatnosť. Ďalej súd prvej inštancie ročnú úrokovú sadzbu 12,35 %, hodnotil, že je v rozpore s dobrými
mravmi a konštatoval, že zistené priemerné úrokové miery z úverov obchodných bánk pri stave úverov
v domácnostiach, pri úveroch spotrebiteľských a ostatných od 1 do 5 rokov predstavovali v máji 2007
- 8,41 %, pri nových úveroch je úroková sadzba - 8,78 %. Konštatoval, že ani súd nemôže určiť

presnú úrokovú mieru, aká by prípadne medzi stranami bola v rámci udržateľných úrokov dohodnutá a
výška zmluvného úroku ďaleko prevyšuje akceptovateľnú výšku. V tejto časti zmluvu o úvere vyhodnotil
ako v rozpore s dobrými mravmi, čo spôsobuje absolútnu neplatnosť, lebo právny úkon sa prieči s
dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 OZ Konštatoval, že v súlade s dobrými mravmi je taká výška
úroku, ktorá predstavuje primeranú výšku odplaty (odmeny za užívanie požičanej istiny), teda ňou dôjde

k zhodnoteniu požičaných peňažných prostriedkov bežným (obvyklým) spôsobom. Neprimeranou a
odporujúcou dobrým mravom, je výška úrokov dojednaná podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú s prihliadnutím k najvyšším
úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. V posudzovanej
veci uzavrel, že v zmluve bola dojednaná úroková miera vo výške 12,35 % ročne, keď pri úveroch

poskytovaných bankami predstavovala v priemere okolo 8-8,5 % ročne. Vychádzal z priemerných
úrokových mier z úverov obchodných bánk, v roku 2007 v máji pri úveroch poskytovaných spotrebiteľom
od 1 - 5 rokov bola úroková sadzba 8,41 % a pri nových úveroch to bolo 8,78 %, z tabuľky priemerných
úrokovýchmierzúverovobchodnýchbánkzarok2006azistil,ževmesiacimájboliúveryspotrebiteľské,
a to všetky do jedného roka, od 1 - 5 rokov a nad 5 rokov úrokované sadzbou od 7,54 až do 12,64 %

a pri nových úveroch od 7,36 až do 13,47 %. Žalobca si uplatnil úroky vo vyššej výške, ako poskytovali
banky v rovnakom období, čiže prekročil obvyklé úroky poskytované bankami. Vzhľadom na to súd prvej
inštancie považoval úrokové sadzby vo výške 12,35% pri úvere, 150.000,- Sk / 4.979,08 € na obdobie
72 mesiacov za neprimerané, úžernícke, v rozpore s dobrými mravmi a teda v konečnom dôsledku za
neplatné, s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka. Urobil záver, že v danom prípade sa žalobca

môžedomáhaťvydaniabezdôvodnéhoobohateniapodľa§451anasl.Občianskehozákonníka,nakoľko
žalovaný odčerpal titulom Úveru 1 sumu 4.879,51 €, na ktorú sumu učinil úhrady v rozsahu 2.151,73
€, žalobcovi by bola prináležala sumu rozdielu uvedených súm, t.j. 2.727,778 €. Súd prvej inštancie aj
zmluvu o povolenom prečerpaní zo dňa 26.5.2005 podrobil sudcovskej kontrole v zmysle ustanovení
§ 497 a nasl. , § 708 ods. 1, § 710 , § 501 ods. 1, § 502 ods. 1, 2 a § 503 ods. 1 Obchod. zák.

Konštatoval, že nemá obligatórnu náležitosť potrebnú pre to, aby bola považovaná za riadnu a platnú
zmluvu o úvere a to záväzok žalovaného vrátiť žalobcovi sumy predstavujúce povolené prečerpanie a
uhradiť žalobcovi úrok z týchto súm. Nepovažoval vyhlásenie žalovaného, (že sa oboznámil so všetkými
možnými VOP, Sadzobníkmi, úverovými podmienkami a podobne), za prejav smerujúci k uzavretiu
zmluvy. Uviedol, že žalovaný nemal možnosť zmluvu podpísať bez tohto ustanovenia, preto záväzok

vrátiť poskytnuté čiastky titulom povoleného prečerpania a uhradiť z toho úroky uvedený vo vyššie
spomenutých ostatných písomnostiach, nepokladal za nepochybný obsah zmluvy. Súd prvej inštancie
z predloženého výpisu čerpania mal za to, že k povolenému prečerpaniu na účte žalovaného došlo v
období od 14.5.2007 do 27.4.2009 (pozn.: uvedené na č.l. 106), kedy žalovaný takto prečerpal celkovosumu 7.705,85 €. Súd prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedené ustanovenia právnych predpisov
posúdil obe zmluvy ako zmluvy spotrebiteľské a musel teda prihliadať na zvýšenú ochranu spotrebiteľa.
Uviedol, že ochrana spotrebiteľa je i aplikovanie a posudzovanie premlčania uplatneného nároku súdom

ex offo, bez toho, že sa dlžník premlčania dovolá. Zákonom č. 102/2014 Z. z. ako bod 11 Čl. VIII bol do
zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa zavedený nový § 5b podľa ktorého orgán rozhodujúci o
nárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaajbeznávrhunanemožnosťuplatneniapráva,naoslabenie
nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by

inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Zákon nadobudol účinnosť 1. mája
2014 a zákonodarca nestanovil žiadne intertemporálne pravidlá. Súd prvej inštancie konštatoval, že
ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa je normou najmä na procesnú činnosť orgánu rozhodujúceho
o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy a má preto charakter procesnoprávny. Ustanovenie § 5b zákona
o ochrane spotrebiteľa má procesný charakter, a ak zákonodarca nestanovil osobitný právny režim
intertemporality, musí súd prihliadať na premlčanie práva ex officio vo všetkých, aj pred nadobudnutím

účinnosti tohto ustanovenia začatých konaniach, podliehajúcich hypotéze tejto právnej normy. Uviedol,
že osobitné právne postavenie spotrebiteľskej zmluvy obligatórne uprednostňuje ustanovenie § 52
ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je
spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť
normy obchodného práva. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru,

že nárok žalobcu na základe oboch zmlúv je podaný po uplynutí zákonnej dvojročnej premlčacej lehoty.
Premlčanie posúdil podľa § 100 ods. 1, § 101 a § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že v
danom prípade platí plynutie premlčania podľa § 107 ods. 1 OZ, ktorej dodržanie je súd povinný v zmysle
§ 5b zákona č. 270/2007 Z. z. skúmať z úradnej povinnosti aj napriek tomu, že sám žalovaný spotrebiteľ
sa tejto skutočnosti pred súdom nedovoláva, že žaloba bola na súde podaná v 2.7.2012, finančné

prostriedky titulom Úveru 1 boli žalobcom poskytnuté dňa 2.5.2007 a titulom Úveru 2 od 14.5.2007 do
27.4.2009. Dodal, že pre všeobecnú premlčaciu lehotu platí, že začína plynúť odo dňa, keď sa právo
mohlo vykonať po prvý raz, že začiatok je vymedzený objektívne, nezávisle na subjektívnej okolnosti
a v zásade nastáva splatnosťou dlhu, že súd sa pri zistení nedodržania zákonnej premlčacej lehoty už
nemusí zaoberať dôvodnosťou žaloby. Vzhľadom na všetky vyššie spomenuté skutočnosti s poukazom

na citované zákonné ustanovenia žalobu zamietol.

4. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.v spojení s § 149 ods. 1 O.s.p., úspešnému
žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 944,39 €, predstavujúcu trovy právneho zastúpenia
v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb, a to za 3 úkony právnej služby: 1/ prevzatie a príprava zastúpenia,
2/ účasť na pojednávaní dňa 13.1.2015, 3/ účasť na pojednávaní dňa 3.3.2015, každý úkon vo výške
253,94 €, plus režijný paušál vo výške 1/100 výpočtového základu za každý úkon právnej služby, t.j.
3x8,39 € (za úkony v roku 2015) s pripočítaním 20 % DPH. Za úkony pod číslom 4/, 5/ a 6/, náhradu trov
zastupovania nepriznal, lebo tieto neboli úkonmi neúčelne vynaloženými zo strany právneho zástupcu

žalovaného na bránenie práva a hájenie záujmov jeho klienta. (Nepriznal trovy zastupovania za účasť
na pojednávaní dňa 28.4.2015, za písomné podanie na súd - vyjadrenie zo dňa 25.1.2016, a za účasť
na pojednávaní dňa 15.3.2016.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca z odvolacích dôvodov uvedených v ust.

§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ Občianskeho súdneho poriadku, lebo súd prvej inštancie dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu
prvej inštancie zmenil a priznal mu žalovanú sumu, riadny úrok, úrok z omeškania, súdny poplatok v
sume499euratrovykonaniapredsúdomprvejinštancieiodvolaciehokonania.Eventuálnenavrhol,aby
odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil tomuto na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Vyčítal súdu prvej inštancie hodnotenie s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka, že ide o zmluvu
neplatnú i posúdenie uplatneného nároku podľa ust. § 451 Občianskeho zákonníka. Z argumentácie
žalobcu vyplýva výhrada nesprávneho právneho posúdenia veci súdu prvej inštancie, ktorý rozhodoval
po vyriešení predbežnej otázky o neplatnosti zmluvy posúdením titulom bezdôvodného obohatenia. S
odkazom na § 502 Obchodného zákonníka vyjadril názor, že pokiaľ strany dojednali úroky vyššie, než sú

podľa zákona prípustné, je dlžník povinný ich platiť v najvyššej prípustnej výške a nesúhlasil s názorom,
že nie je v jeho kompetencii rozhodovať o výške úrokov. S poukazom na § 497 a 502 Obchodného
zákonníka tvrdil, že žalovaný sa v zmluve zaviazal k úhrade dohodnutých bankových úrokov a tvrdil,
že zmluvu 1 a zmluvu 2 nie je možné považovať za neplatnú, nároky žalobcu posúdiť podľa trojročnejpremlčacej lehoty. Namietal že v roku 2007 v máji pri úveroch poskytnutých spotrebiteľom na 1 - 5
rokov bola úroková sadzba 8,41 a nových úverov 8,78, u úverov nad 5 rokov úroková sadzba 7,54 do
12,64 a pri nových úveroch 7,36 - 13,47, že preto súd prvej inštancie nesprávne uzavrel, že žalobcom

uplatňovanýúrokvovýške12,35%ročnejeneprimeranýaprekračujehornýlimitobvyklejúrokovejmiery
poskytovanej bankami. Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že nedostatočne zistil bankovú úrokovú
štatistiku zverejnenú na internetovej stránke Národnej banky Slovenska, že z nej vyplýva, že v máji bola
úroková sadzba 13,07 a v r. 2006 13,07 a v roku 2007 13,05. Pre prípad, že odvolací súd rozsudok
potvrdí, navrhol podľa § 238 ods. 3 O.s.p. pripustiť dovolanie o otázke zásadného právneho významu,

ktorú však neformuloval.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu v časti zamietnutia žaloby považoval rozsudok za vecne a právne
správny. Odvolanie navrhol zamietnuť ako nedôvodné.

7. Žalovaný podal odvolanie proti rozsudku prvej inštancie v časti výroku o trovách konania z odvolacích

dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d/, f/ O.s.p. a navrhol odvolaciemu súdu, aby zmenil výrok o trovách
konania, priznal ich vo výške vyčíslenej za prvostupňové konanie v sume 1.889,23 eur podľa §§ 142
ods. 1 a § 149 ods. 1 O.s.p. Súčasne si uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania, ktoré vyčíslil vo
výške 162,66 eur za podané odvolanie, režijný paušál, čo je 126,97 eur + 8,58 = 135,55 + 20 % DPH =
v súčte 162,66 eur. Nesúhlasil s tým, že súd prvej inštancie nepriznal žalovanému odmenu za účasť

na pojednávaní 28. 04. 2015 a hodnotil tento úkon za neúčelný, že mu nepriznal náhradu za písomné
podanie na súd zo dňa 25. 01. 2016, ktoré mal doručiť súdu až po uložení poriadkovej pokuty a tiež
že na pojednávaní 28. 04. 2015 nevedel účelne obhajovať záujmy klienta a že v podaní z 25. 01. 2016
uviedol len, že nemá výhrady k predloženým dôkazom a tiež, že mu nepriznal účasť na pojednávaní 15.
03. 2016. Žalovaný argumentoval, že nešlo o neúčelné zastupovanie a ak súd rozhodoval podľa § 142

ods. 1 O.s.p., toto upravuje priznanie náhrady trov konania podľa zásady úspechu. Tvrdil, že bol plne
úspešný a preto odkázal na články 46 ods. 1, 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR a § 25 ods. 1 O.s.p.

8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcu a žalovaného bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), z

hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. v spojení s ust. § 470 ods.
1, ods.2 veta prvá CSP podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP) v rozsahu danom ust. § 379 a § 380 CSP
a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu a žalovaného nie je možné vyhovieť.

9. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 28.9. 2016 o 09.50 hod. v poj.

miestnosti č. dv. 227/II.p., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa
22.9.2016 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 3 CSP.

10. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 28.9. 2016 o 09.50 hod. v poj.
miestnosti č. dv. 227/II.p., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa

22.9.2016 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 3 CSP.

11. Rozsudok je v napadnutom výroku v zamietavej časti vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle
ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

12. Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie námietky žalobcu nie
sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku. Konaním a rozhodovaním súdu prvej inštancie v
posudzovanom spore nedošlo z jeho strany k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

13. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., účinného v čase jeho
rozhodovania, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje
rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, preto odvolací súd
rozsudok v napadnutej zamietavej časti ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

14. Správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku v napadnutej časti, s ktorými sa odvolací
súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).15. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že „spotrebiteľský charakter“ zmluvy
o úvere predurčuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka pri posúdení otázky premlčania z
právneho vzťahu založeného zmluvou.

16. Podľa § 100 ods. 1 Obč. zákonníka sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolal, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Podľa § 101 Obč. zákonníka, pokiaľ
nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je 3-ročná a plynie odo dňa, keď sa právo

mohlo vykonať po prvý raz.

17.Podľa§3ods.1Obč.zákonníkavýkonprávapovinnostívyplývajúcichzobčianskoprávnychvzťahov
nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore
s dobrými mravmi.

18. Podľa § 39 Obč. zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje
zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

19. Právnym posúdením je aplikácia práva, konkrétneho zákonného ustanovenia na posudzovaný
skutkový stav, formulovaný do skutkových záverov. Vznesenie námietky premlčania ako súčasti

procesnej obrany je inštitútom procesného práva, preto aj v zmysle platnej právnej úpravy súd je
povinný premlčanie aplikovať aj priamo, sledujúc a posudzujúc platnosť aj všetkých dohôd súvisiacich
s predmetom sporu, ako tomu bolo v posudzovanom prípade.

20. Podľa ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ktoré nadobudlo účinnosť

1. mája 2014) orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na
nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho
premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať
plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto
skutočností dovolával.

21 .Odvolací súd nezistil pochybenie súdu prvej inštancie pri aplikácii ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o
ochranespotrebiteľaaozmenezákonaSlovenskejnárodnejradyč.372/1990Zb.opriestupkochvznení
neskoršíchpredpisov,keďžeideoustanovenie,ktoréjepotrebnéaplikovaťpočnúcjehoúčinnosťou,teda
od 01. 05. 2014, napriek absencii prechodných ustanovení v tomto zákone (rozhodnutia Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 4MCdo/17/2014, sp.zn. 8MCdo/13/2014).

22. Vznesenie námietky premlčania ako procesnej obrany je navyše inštitútom procesného práva, preto
účinnosťoutohtoustanoveniasúdjepovinnýtotoustanovenieaplikovať.Neobstojíaninámietkažalobcu,
že dané ustanovenie je v rozpore s ústavou garantovanými právami žalobcu. Účinnosťou spomínaného

ustanovenia sa toto stalo súčasťou právneho poriadku a pokiaľ Ústavný súd SR nevyslovil nesúlad tohto
ustanovenia s ústavou, niet žiadnych prekážok toto ustanovenie aplikovať.

23. Odvolací súd nezistil pochybenie súdu prvej inštancie pri aplikácii cit. ust. zákona. Súd prvej
inštancie vec právne posúdil podľa predpisov občianskeho práva, nie podľa Obchodného zákonníka,

vrátane otázok premlčania. V posudzovanom spore bol súd povinný ex offo skúmať dodržanie
zákonných ustanovení na ochranu spotrebiteľa. Svoje rozhodnutie správne založil na povinnom
posúdení premlčania záväzku žalovaného z bezdôvodného obohatenia.

24. Rovnako odvolacie námietky uplatnené žalovaným nie sú naplnené, preto odvolací súd rozsudok

súdu prvej inštancie, vrátane výroku o trovách konania potvrdil ako vecne správny podľa ust. § 387
ods. 1 CSP. Správne a zákonné je jeho rozhodnutie, ktorým čiastočne nepriznal náhradu trov konania
žalovanému, ktoré považoval za neúčelne vynaložené.

25.Otrováchodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľa§396ods.1CSPvspojenís§255ods.1CSP.

26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).