Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. apríl 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/184/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115202231
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8115202231.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcov: 1. R.. W. K., bytom Q. XX, XXX
XX B.-M., 2. B. H., P. S.., bytom XXX Z. B. M. H., F. G. XRX, H., právne zastúpených JUDr. Daniela
Rusková, advokátka, AK Masarykova 10, 080 01 Prešov, proti žalovanému: BUBO travel agency, s.r.o.,
so sídlom Dunajská 31, 811 08 Bratislava, IČO: 35 824 859, o zaplatenie 1.920,00 eur s prísl., o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 7C/40/2015-115 zo dňa 31.03.2016 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výrokov o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti
vo vzťahu k obom žalobcom.

Žalobcom v 1. a 2. rade priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom v 1. a
2. rade, každému samostatne sumu vo výške 960 eur spolu s 5,25 % ročným úrokom z omeškania zo
sumy 4.183,68 eur od 19.02.2014 do 30.10.2014 a zo sumy 960 eur od 31.10.2014 až do zaplatenia,
všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu oboch žalobcov zamietol. O
trovách konania rozhodol tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade náhradu

trov konania v prospech ich právneho zástupcu V. X. L. vo výške 196,57 eur každému, do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodol tak na základe žaloby, ktorou sa žalobcovia domáhali zaviazať žalovaného zaplatiť
im každému po 960 eur s príslušenstvom. Dôvodom žaloby bolo to, že dňa 17.10.2012 uzavreli
účastníci konania zmluvu o obstaraní zájazdu v termíne od 31.12.2013 do 24.01.2014 ako hlavný
zájazd „Cesta okolo sveta s návštevou Veľkonočného ostrova“ v cene za jednu osobu 7.340 eur s

právom na bonusový zájazd X. 2013 v termíne od 24.08.2013 do 29.08.2013. Bonusový zájazd mal
byť absolvovaný po absolvovaní hlavného zájazdu. Žalovaný umožnil žalobcom absolvovať bonusový
zájazdpreduskutočnenímhlavnéhozájazdu.Žalobcoviasúhlasilisúhradourozdielumedziplnousumou
bonusového zájazdu a akciovou cenou za bonusový zájazd v prípade, ak dôjde zo strany žalovaného
k zrušeniu hlavného záväzku a žalobcovia sa neprihlásia na iný hlavný zájazd. Žalobcovia bonusový
zájazdabsolvovalivtermíneod24.08.2013do29.08.2013,naktorýimžalovanýposkytolakciovúcenu,a
to zľavu v sume po 960 eur každému. Následne žalovaný zrušil hlavný zájazd z dôvodu nedostatočného

počtu prihlásených klientov, čo im oznámil listom z 08.11.2013. Žalobcovia sa v súlade s bodom 15
Všeobecných zmluvných podmienok žalovaného a § 741g ods. 2 Občianskeho zákonníka prihlásili na
novýzájazdauzavrelisožalovanýmnovúzmluvuoobstaranízájazdu„cestaokolosvetaNovýprogram“,
v termíne od 09.04.2014 do 02.05.2014. Zaplatená cena hlavného zájazdu bola presunutá na cenunového zájazdu. Žalovaný zrušil aj tento zájazd z dôvodu nedostatočného počtu prihlásených klientov,
čo oznámil žalobcom listom zo 17.02.2014 a opätovne im ponúkol možnosť uzavrieť novú zmluvu o
obstaraní nového zájazdu. Následne žalovaný dňa 19.09.2014 zaplatil žalobcom na účet sumu 6.447,36

eur zníženú o 960 eur u každého ako zľavy za poskytnutý bonusový zájazd.

3. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.

4. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. § 35 ods. 2, § 48 ods. 1, 2, §54 ods. 2,

§ 741 a § 741g ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka zistil, že medzi účastníkmi konania je nesporné, že
dňa 17.10.2012 bola uzatvorená zmluva o hlavnom zájazde s názvom „Cesta okolo sveta s návštevou
Veľkonočného ostrova (Komfort)“ v termíne od 31.12.2013 do 24.01.2014 s právom na bonusový zájazd
X. 2013 v termíne od 24.08.2013 do 29.08.2013, ktorý žalobcovia aj absolvovali. Medzi účastníkmi
konania ďalej nebolo sporné, že z dôvodu nedostatočného počtu účastníkov došlo k odstúpeniu zo
strany žalovaného od zmluvy o hlavnom zájazde č. 1. a žalobcovia sa prehlásili na hlavný zájazd č. 2.,

ktorý mali absolvovať v termíne od 09.04.2014 do 02.05.2014. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné
ani to, že pre nedostatočný počet záujemcov o tento zájazd žalovaný odstúpil aj od zmluvy o hlavnom
zájazde č. 2. Z predložených listín súd prvej inštancie zistil, že vo vzťahu k zmluve o hlavnom zájazde č.
1. bol podpísaný dodatok s nasledujúcim znením: „Klient svojím podpisom berie na vedomie, že ak zo
strany CK Bubo dôjde k zrušeniu hlavného zájazdu a zároveň sa neprehlási na iný hlavný zájazd, klient

súhlasí s úhradou rozdielu medzi plnou sumou bonusového zájazdu a doplatku za bonusový zájazd
(vyplývajúci z akcie bonusových zájazdov) v nasledovnej výške 960 €.“, pričom táto suma sa týkala
každého zo žalobcov.

5. Súd prvej inštancie považoval za podstatné to, že zo strany žalovaného došlo k odstúpeniu od

zmluvy o hlavnom zájazde č. 1. z dôvodu nedostatočného počtu účastníkov. Vychádzajúc teda z toho,
že odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje (a iné dohodnuté nebolo), je zrejmé, že došlo
aj k zrušeniu dodatku, ktorý bol súčasťou zmluvy. Keďže tento dodatok nebol už obsahom zmluvy o
hlavnom zájazde č. 2., nemohli sa práva a povinnosti z neho vyplývajúce tohto druhého samostatného
záväzkového vzťahu týkať. Uvedené je samostatným dôvodom k zamietnutiu žaloby. Výklad žalovaného

o akomsi „prechode“ tohto dodatku k zmluve o hlavnom zájazde č. 1. aj na zmluvu o hlavnom zájazde
č. 2. nemá oporu v zákone a žalovaný nepreukázal ani jeho oporu v zmluve uzavretej medzi účastníkmi
konania.

6. Aj ust. § 741g ods. 2, 3 OZ rozlišuje medzi zmluvou a novou zmluvou s tým, že platby uskutočnené na

základe pôvodnej zmluvy sa považujú za platby podľa novej zmluvy. Žiadnym výkladom OZ nemožno
dospieť k záveru prezentovaného žalovaným, že časť odmeny zmluvy o hlavnom zájazde č. 1 ( a to
konkrétne dodatok) sa stáva časťou obsahu zmluvy o hlavnom zájazde č. 2.

7. Súd prvej inštancie poukázal aj na § 35 ods. 2 OZ, ako aj judikatúru napr. NS ČR sp. zn.

21Cdo/1567/2008, ako aj sp. zn. 3Cdon/946/96 zo dňa 14.10.1996 so záverom, že chýbajúci prejav
vôle nemôže byť nahradený pohnútkou konajúceho účastníka ani v prípade, keby to podľa úsudku
vonkajšieho pozorovateľa zodpovedalo pravidlám slušnosti a občianskeho spolužitia, lebo na základe
pravidiel ekvity je možné za určitých podmienok odmietnuť ochranu výkonu práva, nie je však možné
právo nové konštituovať.

8. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, ako aj z povinnosti súdu vykladať právne úkony čo najpriaznivejšie
v prospech spotrebiteľa je zrejmé, že žalovaný spísaním dodatku k zmluve o hlavnom zájazde č. 1. urobil
chybu, keď sa týmto dodatkom, ktorého znenie má prednosť pred predloženou tabuľkou bonusových
zájazdov, odklonil od usmernenia vlastného postupu tak, ako vyplýval z tejto tabuľky. Dodatok mal totiž

znieť tak, že v prípade neorganizovania hlavného zájazdu by žalobcovia boli povinní zaplatiť zľavu
udelenú na bonusový zájazd. V prejednávanej veci však dodatok takéto znenie nemal. Dodatok hovoril
o prehlásení sa na iný hlavný zájazd, čo žalobcovia splnili. Ak sa potom ani tento iný hlavný zájazd
neorganizoval, resp. sa ho nezúčastnili nie z vlastnej viny, nemožno znenie dodatku vykladať v ich
neprospech tak, žeby boli povinní zaplatiť zľavu z bonusového zájazdu.

9. Súdom prvej inštancie preto bolo uzavreté, že otázku doplatenia ceny za bonusový zájazd má
žalovaný riešenú nesprávne. Otázka doplatku ceny za bonusový zájazd by mala byť súčasťou zmluvy
o bonusovom zájazde s tým, že v prípade, ak sa hlavný zájazd z akýchkoľvek dôvodov neabsolvujedo určitého termínu, je ten, komu bol bonusový zájazd so zľavou poskytnutý, povinný uhradiť túto
zľavu. Takýmto spôsobom by sa žalovaný vyhol situácií, že v prípade, ak urobí ním vyžadovaný dodatok
súčasťou zmluvy o hlavnom zájazde, od ktorej odstúpi, zrušuje sa tento dodatok rovnako ako samotná

zmluva od začiatku a stráca pre účastníkov konania právne záväzný charakter. Konanie žalobcov,
ktorí si uplatnili svoje právo na vrátenie dlžnej čiastky (aj keď s konečným výsledkom absolvovania
bonusového zájazdu bez doplatku) nie je v žiadnom prípade výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi
a je iba výsledkom domáhania sa práv vyplývajúcich pre nich zo záväzkových vzťahov so žalovaným
ako dodávateľom, teda profesionálom v oblasti, v ktorej podniká, ktorý si má zmluvy pripraviť tak, aby

sledovali zabezpečenie jeho záujmov.
10. K priznaným istinám súd prvej inštancie priznal aj úrok z omeškania, a to odo dňa 19.02.2014, lebo
podľa súdu prvej inštancie im mala byť žalovaná suma vrátená dňa 18.02.2014. Úrok z omeškania im
bola tak priznaný v súlade s § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, ako aj s poukazom na § 3 ods. 1
Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z. s tým, že základná úroková sadzba ECB ku dňu 19.02.2014 bola
0,25 % ročne, preto výška úrokov z omeškania je 5,25 % ročne.

11. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie § 142 ods. 3 O.s.p. s tým, že priznal v plnom
rozsahu žalobcom túto náhradu, ktorí boli neúspešní iba v nepatrnej časti príslušenstva. Trovy boli
priznané v súlade s vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z.z. a § 13 ods. 2, 3 s tým, že predmetom konania
bolo spojenie dvoch vecí a) zaplatenie sumy 960 € a b) zaplatenie sumy 960 €. Tarifná odmena za jeden

úkon právnej služby predstavovala podľa § 13 ods. 3 AT 51,45 € + 1/3 z 51,45 € = 68,60 €. Tarifná
odmena za jeden úkon právnej služby po zohľadnení § 13 ods.2 AT = 68,60 € + 68,60 € - 50% = 68,60
€. Boli priznané úkony právnej služby:
1. Prevzatie a príprava zastúpenia žalobcu v 1. rade (19.06.2014) - 51,45 € + RP 8,04 €,
2. Prevzatie a príprava zastúpenia žalobcu v 2. rade (05.08.2014) - 51,45 € + RP 8,04 €

Pri prevzatí zastúpenia nejde o spoločný úkon a ani o spojenie dvoch vecí.
3. Podanie žaloby 30.01.2015 - 68,60 € + RP 8,39 €,
4. Ďalšie rokovanie zo žalobcami dňa 21.12.2015 (rokovanie nadväzovalo na zrušenie pojednávania a
výzvu súdu týkajúcu sa možnej osobnej účasti žalobcov na pojednávaní) - 68,60 € + RP 8,39 €,
5. Účasť na pojednávaní dňa 31.03.2016 - 68,60 € + RP 8,59 €.

Trovy právneho zastúpenia spolu - 350,14 €. Každého zo žalobcov sa týka suma vo výške 1 = 175,07 €.
Vyúčtovaná suma žalobcami, ktorou je súd viazaný - 277,93 €, z čoho na každého zo žalobcov pripadá
1 = 138,97 €. K tomu u každého zo žalobcov patrí zaplatený súdny poplatok vo výške 57,50 € a tak
náhrada trov pre každého za žalobcov je 196,47 €.

12. Proti uvedenému rozsudku, a to okrem výrokov o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, v zákonom
stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Odvolanie odôvodnil ust. § 205 ods. 2 písm. a), b), c), d), f)
O.s.p. namietal odňatie možnosti konať pred súdom, keď rozhodol o nevykonaní dôkazov navrhnutých
žalovaným, preukazujúcim ako sa podmienky pre akciové zájazdy stali súčasťou zmluvy o obstaraní

bonusového zájazdu. Aj keď súd prvej inštancie ho vyzval na zaslanie všetkých dokladov týkajúcich
sa prejednávaného právneho vzťahu, táto výzva bola koncipovaná široko a nejasne, preto nemohol
vedieť, že súd bude požadovať takúto konkrétnu informáciu. Žalovaný nemohol vedieť, akými úvahami
je súd vedený, a preto predložil len také dôkazy, o ktorých sa domnieval, že ich súd môže považovať
za relevantné. Až na pojednávaní 31.03.2016 jeho právny zástupca žiadal súd umožniť preveriť u

žalovaného existenciu listiny týkajúcej sa bonusového zájazdu. Poukázal na to, že bremeno tvrdenia
dôkazov znáša v spore žalobca a úlohou súdu je viesť konanie tak, aby pochybnosti odstránil, čo v
predmetnom konaní nebolo zrealizované. Poukázal na článok 47 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého všetci
účastníci sú si v konaní rovní. Vyslovil svoj nesúhlas s aplikáciou ust. § 54 ods. 2 OZ, podľa ktorého
spotrebiteľ má zastavať výhodnejšie postavenie ako druhá strana sporu, čo je v rozpore s Ústavou

garantovaným právom rovnakého zaobchádzania. Tým sa žalovanému odňalo právo na spravodlivý
proces. Konanie je preto postihnuté procesnou vadou, keď bola žalovaným odňatá možnosť konať pred
súdom.

V ďalšom namietal, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a nesprávne právne posúdil nárok. S poukazom na § 741g ods. 2 Občianskeho zákonníka tvrdil, že
režim „prechodu“ je potrebný vtiahnuť nielen na samotnú úhradu ceny, ale aj na ostatné platobné
podmienky (vrátane podmienok poskytnutia zľavy vo forme bonusového zájazdu), a teda osobitná
dohoda o úhrade doplatku za bonusový zájazd ostáva v platnosti. K uvedenému uviedol, že žalobcoviav konaní neargumentovali a neuviedli právnu kvalifikáciu platnosti alebo neplatnosti dodatku tak, ako
ju uviedol súd v rozsudku. Žalobcovia v podaniach potvrdzujú platnosť dodatku a nespochybňujú jeho
aplikáciu pre hlavné zájazdy. Neuviedli, aby dôvodom neaplikácie dodatku malo byť jeho zrušenie

odstúpením tak, ako to uviedol súd v rozsudku. K právnej kvalifikácii zrušenia dodatku odstúpením od
zmluvy o hlavnom zájazde č. 1 došlo až zo strany súdu, čím súd odňal žalovanému právo a možnosť
sa k nároku vecne a právne vyjadriť. Takto ex offo subsumovanie dôvodov nárokov žalobcov pod ust. §
48 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na zánik zmluvy o obstaraní hlavného zájazdu č. 1 a výklad
hmotnoprávnych ustanovení súdom namiesto žalobcov je v príkrom rozpore so základnou zásadou

civilného procesu spočívajúcou v kontradiktórnosti a povinnosti žalobcu uniesť bremeno tvrdenia a
dôkazné bremeno, ako aj v rozpore s článkom 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR (aby sa mohol vyjadriť
každý ku všetkým vykonaným dôkazom). Súd tak zrealizoval výklad hmotnoprávnych ustanovení za
žalobcov, pričom odňal možnosť žalovanému vyjadriť sa k nemu v konaní. Považuje preto rozsudok za
prekvapivé rozhodnutie zo strany súdu. Súd musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným
návrhom a nárok nemôže priznať z iného skutkového základu, ani iné plnenie, než ktorého sa účastníci

domáhali a ako bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu a stanovenej hmotnoprávnej
kvalifikácie. Súd tak išiel nad rámec základných zásad ovládajúcich civilný proces a navodil stav, keď
žalobcovia mali v spore výhodnejšie postavenie.

K posúdeniu dodatku, jeho platnosti aj aplikácie podmienok akcie bonusových zájazdov žalovaný

uviedol, že bonusové zájazdy v roku 2013 boli vždy viazané na zakúpenie absolvovania hlavného
zájazdu. Podmienky boli zakotvené v podmienkach akciových bonusových zájazdov, ktoré žalobcovia
poznali s tým, že klient môže absolvovať bonusový zájazd za výrazne zvýhodnenú cenu, v predmetnom
prípade išlo o zľavu vo výške 960 eur. Žalovaný pritom umožnil žalobcom absolvovať bonusový zájazd
pred konaním hlavného zájazdu s tým, že v uzavretej dohode - dodatku je uvedené, že v prípade,

ak dôjde k zrušeniu hlavného zájazdu a klient sa zároveň neprihlási na iný zájazd, klient súhlasí s
úhradou rozdielu medzi platnou sumou bonusového zájazdu a doplatku za bonusový zájazd ( v danom
prípade vo výške 960 eur). V ďalšom citoval dodatok k zmluve, ktorý nie je podľa žalovaného viazaný
konkrétne na hlavný zájazd, ale sa viaže na bonusový zájazd. Zrušenie pôvodného hlavného zájazdu v
termíne od 31.12.2013 do 24.01.2014 a aj ďalšieho nového hlavného zájazdu v termíne od 09.04.2014

do 02.05.2014 nemá vplyv na platnosť ustanovení uvedených v dodatku, nakoľko všetky platby podľa
pôvodnej zmluvy a podmienky bonusového zájazdu zostali zachované. Právo cestovnej kancelárie od
zmluvy o uskutočnení zájazdu odstúpiť je dané priamo Občianskym zákonníkom a tieto ustanovenia,
ako aj ustanovenia podmienok pre bonusový zájazd sa aplikujú aj opakovane, to znamená aj pri každom
ďalšom zrušení zájazdu, a tiež je nepochybné, že žalobcovia skonzumovali zájazd, na ktorý by im vznikol

nárok iba vtedy, keby absolvovali hlavný zájazd. To, že im bolo umožnené absolvovať bonusový zájazd
skôr, bola dobrá vôľa žalovaného, čo však nijako nemení základné podmienky poskytnutia bonusového
zájazdu, t.j. nárok majú len vtedy, ak absolvujú aj hlavný zájazd. Vyslovil, že je scestný názor považovať
za rozpor s dobrými mravmi prípad, ak by druhý zájazd žalobcovia neabsolvovali, nakoľko právo zrušiť
zájazd zo strany cestovnej kancelárie je daný zákonom. Bonusový zájazd bol naviazaný na zisk z

hlavného zájazdu, t.j. iba vtedy majú nárok na bonusový. Nebolo úmyslom žalovaného poskytovať
akékoľvek zájazdy zdarma bez splnenia dodatočných podmienok, t.j. účasti na hlavnom zájazde a
úhradu celého hlavného zájazdu. Nemohlo preto na strane žalobcov dôjsť k omylu alebo mylnému
chápaniu toho, čo je predpokladom toho, že bonusový zájazd dostanú zdarma, inými slovami, ak
podmienky jeho poskytnutia nesplnia, tak tento „vedľajší zájazd“ buď nezískajú vôbec alebo si ho budú

musieť v celom rozsahu uhradiť. Táto podmienka akciovej ceny (poskytnutia zliav) bonusového zájazdu
nie je samoúčelná a jej cieľom je predísť práve situácii, aká nakoniec nastala u žalobcov a ktorú títo
zjavne zneužívajú pri uplatnení svojho nároku v tomto konaní. Preto argumentácia súdu podľa § 35
ods. 2 Občianskeho zákonníka a judikatúra NS ČR sp. zn. 21Cdo/1567/2008 je nedôvodná. Podľa jeho
názoru konanie žalovaných je špekulatívnym výkladom bonusových podmienok a ich výklad súdom v

prospechspotrebiteľajevrozporesdobrýmimravmianemôžepožívaťprávnuochranu.Skonzumovanie
akýchkoľvek služieb bez zaplatenia je konanie, ktoré je potrebné principiálne odmietnuť a nie aprobovať,
lebo ide o konanie v rozpore s dobrými mravmi a nie je možné mu poskytovať súdnu ochranu. Navrhol
preto napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

13. K odvolaniu žalovaného sa žalobcovia nevyjadrili.

14. Odvolací súd pre zrozumiteľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu najskôr musí konštatovať, že pokiaľ
súd prvej inštancie (okresný súd) správne rozhodoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku,t.j. zákona č. 99/1963 Zb. v znení zmien a doplnkov účinného do 30.06.2016, tak odvolací súd musel
postupovať a vec posudzovať už podľa nového civilného procesného kódexu, a to zákona č. 160/2015
Z.z. - Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.), ktorý nadobudol účinnosť dňom 01.07.2016,

pričom aplikoval ust. § 470 ods. 1, 2 C.s.p. s tým, že účinky procesných úkonov zrealizovaných pred
súdom prvej inštancie do 01.07.2016 zostali zachované.

15. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.) proti rozhodnutiu, proti

ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. C.s.p. a bez nariadenia pojednávania v
zmysle § 385 C.s.p. a contrario s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej
tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 11.04.2017 a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné.

16. Od zmlúv môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom zákone ustanovené alebo
účastníkmi dohodnuté. Odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym
predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak (§ 48 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník, ďalej len OZ).

17. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľskej zmluvy platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší
(§ 54 ods. 2 OZ).

18. Zmluvou o obstaraní zájazdu sa obstarávateľ (cestovná kancelária) zaväzuje, že objednávateľovi ju
obstará vopred ponúkanú kombináciu služieb cestovného ruchu (zájazd) a objednávateľ sa zaväzuje,

že zaplatí dohodnutú cenu (§ 741a OZ).

19. Cestovná kancelária môže pred začatím zájazdu od zmluvy odstúpiť len z dôvodu zrušenia zájazdu
alebo z dôvodu porušenia povinnosti objednávateľom, ktoré boli zmluvne dohodnuté. Ak odstúpi
objednávateľ od zmluvy podľa § 741e ods.2 alebo ak odstúpi cestovná kancelária od zmluvy z dôvodu

zrušenia zájazdu pred jeho začatím, má objednávateľ právo žiadať, aby mu cestovná kancelária na
základe novej zmluvy poskytla iný zájazd najmenej v kvalite, ktorá zodpovedá službám dohodnutých v
pôvodnej zmluve, ak cestovná kancelária môže takýto zájazd ponúknuť. Pri uzatvorení zmluvy podľa
ods. 2 sa platby uskutočnené na základe pôvodnej zmluvy považujú za platby podľa novej zmluvy. Ak
je cena nového zájazdu nižšia ako už uskutočnené platby, je cestovná kancelária povinná tento rozdiel

bezodkladne objednávateľovi vrátiť (§ 741g ods. 1 až 3 OZ).

20. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie sa dôsledne riadil vyššie uvedeným, preto vo veci
aj správne rozhodol. V zmysle ust. § 387 ods. 2 C.s.p. odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnenímnapadnutéhorozhodnutia,naktorépoukazujealennaskonštatovaniesprávnostidôvodov

napadnutého rozhodnutia a k odvolacím dôvodom uvádza nasledovné.

21. Je nepochybné, že žalobcovia v predmetnej veci vystupujú ako spotrebitelia, keďže uplatňujú si
nárok vyplývajúci im v súvislosti so zmluvami o obstaraní zájazdu uzavretými so žalovanými, ktorý je
podnikateľom v oblasti poskytovania zájazdov. Bolo preto správne, aby súd žalobcom poskytol náležitú

právnuochranuakospotrebiteľom,nakoľkonavzťahmedziúčastníkmikonaniajenutnéaplikovaťnormy
spotrebiteľského práva tak, ako to učinil súd prvej inštancie. Rovnako aj odvolací súd považuje za
správny výklad súdu prvej inštancie následkov odstúpenia žalovaného od zmluvy o obstaraní zájazdu.
Jednoznačne správny záver súdu prvej inštancie je v tom, že odstúpením od zmluvy sa táto od začiatku
zrušila, a to aj čo sa týka dodatku k uvedenej zmluve, pojednávajúcej o podmienkach „bonusového“

zájazdu. V zmysle § 741g ods. 2 OZ po odstúpení žalovaného od zmluvy žalobcovia mali právo,
aby žalovaný im na základe novej zmluvy poskytol iný zájazd. Žalobcovia uzavreli ďalšiu zmluvu o
sprostredkovaní ďalšieho už druhého zájazdu, ktorý však tiež nebol zrealizovaný, pre odstúpenie aj
od druhej zmluvy žalovaným. V zmysle ods. 3 citovaného ust. § 741g OZ v prípade odstúpenia od
zmlúv sa platby zrealizované na základe prvej zmluvy považujú za platby podľa druhej zmluvy uzavretej

medzi účastníkmi konania. Tak, ako správne súd prvej inštancie konštatuje, nová zmluva, v poradí
druhá, uzavretá medzi účastníkmi konania už neobsahovala dodatok k nej, ktorým by si zmluvné strany
dohodli napríklad aj finančné záležitosti týkajúce sa tzv. bonusového zájazdu. Mylne sa preto domnieva
žalovaný, že dodatok uzavretý k zmluve č. 1 medzi účastníkmi konania sa aj po odstúpení od zmluvyprvej má týkať aj zmluvy v poradí druhej, uzavretej medzi účastníkmi konania. Okrem uvedeného
odvolací súd len na dôvažok poukazuje ešte na skutočnosť, že podľa dodatku k prvej zmluve žalobcovia
sa zaviazali uhradiť rozdiel medzi plnou sumou bonusového zájazdu a doplatku za bonusový zájazd vo

výške 960 eur iba v prípade, ak po zrušení hlavného zájazdu žalovaným by sa neprihlásili na iný hlavný
zájazd. Takáto situácia nenastala, nakoľko žalobcovia sa prihlásili po odstúpení od prvého zájazdu s
názvom „Cesta okolo sveta s návštevou Veľkonočného ostrova“ v termíne od 31.12.2013 do 24.01.2014
na ďalší zájazd, a to „Cesta okolo sveta - nový program“ v termíne od 09.04.2014 do 02.05.2014. Teda
ani pri výklade uvedených podmienok dodatku nie je možné dospieť k záveru, aby nárok žalobcov na

zaplatenie sumy po 960 eur každému v predmetnom konaní nebol dôvodný. Žalobcovia totiž splnili
podmienku v dodatku uzavretom v prvej zmluve. Podľa názoru odvolacieho súdu by bolo v rozpore
s dobrými mravmi, ak by žalovaný za bonusový zájazd požadoval celú úhradu od žalobcov, pritom
by odstúpil aj od druhej zmluvy o obstaraní zájazdu, na ktorý sa žalobcovia prihlásili po odstúpení
žalovaného od prvého zájazdu.

22. Nedôvodnou je aj odvolacia námietka žalovaného týkajúca sa tvrdeného odňatia možnosti konať
pred súdom z dôvodu nevykonania navrhovaných dôkazov na preukázanie jeho tvrdenia, že akciové
zájazdy sa stali súčasťou zmluvy o obstaraní bonusového zájazdu. Odvolací súd uvádza, že odňatie
možnosti konať v zmysle zákona sa rozumie taký závadny procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi
znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom

ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Základné právo na súdnu ochranu podľa článku
46 ods. 1 Ústavy SR zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom stanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonov na inom orgáne Slovenskej
republiky. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu
zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba, či už právnická alebo fyzická splní predpoklady

ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými
oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z toho postavenia vyplývajú (viď rozhodnutia Ústavného súdu
SR z 23.08.2001, II. ÚS/14/2001 z 13.11.2002, II. ÚS/132/02, III. ÚS/172/2006 z 05.04.2007). Odvolací
súd uvádza, že z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný podal odpor proti platobnému rozkazu vydanému
vo veci, ku ktorému pripojil aj listiny podporujúce jeho argumenty. Dňa 31.03.2015 právny zástupca

žalovaného mal doručené zo súdu okrem iného uznesenie č.k. 7C/40/2015-67 zo dňa 25.03.2015, v
ktorom okrem iného bol poučený v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. na označenie dôkazu na preukázanie
svojich tvrdení. Následne súd prvej inštancie výzvou zo dňa 03.12.2015 vyzval žalovaného na zaslanie
všetkých dokladov týkajúcich sa prejednávaného právneho vzťahu. Žalovaný tak do spisu predložil
listinné dôkazy, ktoré súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 31.03.2016 oboznámil. Zo zápisnice z

pojednávania v uvedený deň vyplýva, že právny zástupca žalovaného požiadal súd, aby žalovaného
ešte vyzval na predloženie komunikácie týkajúcej sa bonusových zájazdov, no súd prvej inštancie
ďalšie dokazovanie týmto smerom zamietol. Uvedenú skutočnosť aj vyhodnotil v odôvodnení rozsudku
s tým, že vyzval žalovaného na predloženie všetkých dokladov, a preto odročenie pojednávania za
účelomprevereniakomunikáciemedziúčastníkmikonaniaohľadombonusovéhozájazduvyhodnotilako

procesnú obštrukciu. Z uvedeného nie je možné vyvodiť to, aby žalovanému bola súdom prvej inštancie
odňatá možnosť konať pred súdom. Dokonca súd prvej inštancie písomne vyzýval žalovaného okrem
toho, že ho poúčal o potrebe predložiť dôkazy o svojich tvrdeniach, čo vzhľadom na kontradiktórnosť
konania takúto povinnosť nemal. Povinnosťou žalovaného bolo bez toho, aby ho súd vyzýval, predložil
dôkazy o tom, že žalobcovia nemajú nárok na zaplatenie žalobou uplatnených súm.

23. Navyše odvolací súd uvádza, že požiadavka právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní
dňa 31.03.2016, podľa ktorej „súd mal vyzvať žalovaného na predloženie komunikácie týkajúcej sa
bonusových zájazdov so žalobcami“ nie je ani konkrétnym návrhom na preukázanie konkrétnych
dôkazov, keďže zo spisu komunikácia medzi účastníkmi konania vyplýva a listiny týkajúce sa

komunikácie boli do spisu založené a súdom prvej inštancie aj vyhodnotené.

24. Rovnako nie je možné vytknúť súdu prvej inštancie to, že postavenie žalobcov v predmetnom konaní
vyhodnotil ako postavenie spotrebiteľov. Je potrebné zdôrazniť, že spotrebiteľskou zmluvou je každá
zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom, pričom ustanovenie o

spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Dodávateľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámcipredmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 1 až 3 OZ). Postavenie
objednávateľa ako spotrebiteľa v zmluve o zájazde vyplýva aj z Nálezu Ústavného súdu SR zo
07.07.2016, sp. zn. I.ÚS/75/2016.

25. Nie je možné súhlasiť ani s ďalšou odvolacou námietkou žalovaného, že súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne posúdil nárok. Nie je totiž
povinnosťou žalobcu uviesť v žalobe právnu kvalifikáciu, na základe ktorej si uplatňuje nárok. Iba súd
pozná právo, preto nie je povinnosťou žalobcov právne aj kvalifikovať svoj nárok. K právnemu posúdeniu

odvolací súd uvádza, že je to činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie chybnou
aplikáciou práva na zistený stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, no nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V prejednávanom prípade však takáto situácia odvolacím
súdom zistená nebola. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a správne ho aj právne posúdil.

26. S poukazom na to, že Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS/115/03, III. ÚS/209/04)
vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
(článok 6 ods. 1 Dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné odkazy súvisiace

s predmetnou súdnej ochrany, t.j. uplatnením nároku a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný
súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími odvolacími
dôvodmi, ak mal za to, že odstúpením od zmluvy o obstaraní zájazdu, čo je právom žalovaného, došlo

aj k zrušeniu pôvodného dodatku k zmluve č. 1 uzavretého medzi účastníkmi konania o bonusovom
zájazde. Ak podľa dohody účastníkov konania žalobcovia sa aj prihlásili na druhý zájazd, splnili tým aj
podmienku pôvodne dohodnutú v dodatku o bonusovom zájazde. Ak bol zo strany žalovaného zrušený
aj druhý zájazd tiež v zmysle zákona, niet ani zákonného dôvodu, ani platnej zmluvy uzavretej medzi
účastníkmi konania, podľa ktorého by žalobcovia mali uhradiť žalovanému zľavu pôvodne dohodnutú

k prvej zmluve o obstaraní zájazdu. Odvolací súd preto nepovažoval za nutné zaoberať sa ďalšími
odvolacími námietkami.

27. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie okrem
výrokov o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti vo vzťahu k obom žalobcom ako vecne správne

postupom podľa § 387 ods. 1 C.s.p., a to aj čo do výroku o trovách konania potvrdil.

28. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 C.s.p. tak, že v odvolacom konaní úspešným žalobcom v 1. a 2. rade bol priznaný nárok na
náhradutrovodvolaciehokonaniavočivodvolacomkonaníneúspešnémužalovanémuvplnomrozsahu.

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného
sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP).