Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. november 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/50/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6610204106
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6610204106.3

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľky : Y. L., narodená XX.XX.XXXX, bytom XXX
XX T., T. XXX/XX, zastúpená splnomocnenou Advokátskou kanceláriou GEREG & partneri, so sídlom
974 01 Banská Bystrica, Dolná 36, proti odporcovi : Slovenská republika - Ministerstvo vnútra SR, so
sídlom 812 72 Bratislava, Pribinova 2, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, o odvolaní
odporcu zo dňa 08.01.2013 proti rozsudku Okresného súdu Lučenec číslo konania 6C/49/2010-225 zo

dňa 19.12.2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 16 596,96
eur titulom nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla v súvislosti s nezákonným rozhodnutím a nesprávnym
úradným postupom orgánmi verejnej moci a to v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Okresný

súd po tom, čo Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č.k. 14Co/354/2011-181 zo dňa 03.04.2012
predchádzajúci rozsudok č.k. 6C/49/2010-151 zo dňa 02.09.2011 potvrdil v časti nároku na náhradu
škody z titulu majetkovej ujmy a zrušil v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, doplnil dokazovanie
a následne vyslovil, že na základe vykonaného dokazovania po zvážení všetkých faktorov - dĺžka
trestného konania, intenzita zásahov do osobnostných práv navrhovateľky a do jej súkromia, vzhľadom
na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj okolnosti, za ktorých k nej došlo, návrhu v časti náhrady škody z

titulu nemajetkovejujmyvplnomrozsahu vyhovel.Súdkonštatoval,žeobdobieodvzneseniaobvinenia,
ažkýmbolanavrhovateľkaoslobodenáspodobžaloby,navrhovateľkunatrvalopoznačilonacelýjejživot.
To, čo musela prežívať, zanechalo na jej psychike, ako aj zdraví nezmazateľné stopy. Vzhľadom k tomu,
že pôsobila ako D., celé toto obdobie žila v obave, že ak by došlo k právoplatnému odsúdeniu, príde o
zamestnanie. Všetci kolegovia v H. vedeli o tom, že bola trestne stíhaná. Taktiež v obci T. sa rozšírila
táto správa a pozerali na ňu ako na kriminálnika. Okrem toho súd konštatoval, že trestné stíhanie voči

navrhovateľke úplne rozbilo aj jej rodinu, pretože jej dcéra, ako aj vnučka, prestali s ňou komunikovať, čo
malo za následok aj zhoršenie jej zdravotného stavu, čo bolo sprevádzané nespavosťou a depresiami.
Súdskúmalajuplatnenúvýškunemajetkovejujmyaprihliadolpredovšetkýmnanásledky,ktorévspojení
so vznesením obvinenia a celým trestným konaním vznikli navrhovateľke a vzhľadom na dĺžku od
vznesenia obvinenia až do dátumu právoplatného oslobodzujúceho rozsudku, teda v rozsahu 588 dní,
súd mal následne zato, že nemajetková ujma vo výške 16 596,96 eur, ktorú priznal navrhovateľke ako

satisfakciu za útrapy, ktoré musela prežiť, ako aj za trvalé následky, ktoré na nej tieto útrapy zanechali,
je primeraná. Súd konštatoval v odôvodnení rozsudku, že trvalé následky z útrap, ktoré musela prežívať
navrhovateľka zapríčinené trestným konaním, sa v súčasnosti, ani do budúcna už nedajú reparovať.
Súd následne rozhodol o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. a uložil odporcovi
povinnosť nahradiť navrhovateľke trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia v sume 6
920,44 eur na špecifikovaný účet jej splnomocneného právneho zástupcu v lehote do 15 dní odo dňa

právoplatnosti rozsudku.Proti rozsudku okresného súdu podal odporca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Domnieva sa, že
súd 1. stupňa uplatnený nárok v rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy nesprávne právne posúdil. Právna
úprava náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho

úradného postupu obsiahnutá v zákone č. 514/2003 Z.z. nadväzuje na všeobecnú občianskoprávnu
úpravu zakotvenú v zákone č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorej len v prípade, ak
by samotné konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú poškodenému subjektu, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch. Pokiaľ však je
možnédosiahnuťnáhradunemajetkovejujmyinýmspôsobom,akoužspomínanoupeňažnounáhradou,

právna úprava dáva prednosť práve tejto inej forme náhrady, ako napríklad verejné ospravedlnenie,
uverejnenie zrušujúceho či zmeňujúceho rozsudku atď. Zákonným predpokladom vzniku práva na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je taký následok, alebo zásah do práva fyzickej osoby, ktorý
v značnej miere, a nielen v miere bežnej, znižuje jej dôstojnosť alebo vážnosť. Odporca v odvolaní
ďalej argumentuje, že skonštatovanie porušenia práva ex lege ešte nevyvoláva aj vznik škody vo forme
nemajetkovej ujmy. Namieta, že súd sa v napadnutom rozsudku vôbec nezaoberal otázkou, či v danom

prípade nepostačuje iná forma kompenzácie nemajetkovej ujmy, a či je nevyhnutné, aby sa uhrádzala
aj nemajetková ujma v peniazoch. Vzhľadom na vykonané dokazovanie, predovšetkým vzhľadom na
svedecké výpovede, má odporca zato, že nimi boli zistené len pocity navrhovateľky z trestného konania,
bez toho, aby bolo preukázané zníženie jej občianskej cti a dôstojnosti v značnej miere. Odporca
tvrdí, že k rozpadu rodiny navrhovateľky došlo dávno predtým, ako bolo začaté trestné stíhanie a voči

navrhovateľke vznesené obvinenie, pričom odporca poukázal na ukončené konanie sp.zn. 12 C/52/2010
vedené na Okresnom súde v Lučenci vo veci G. G. proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom
vnútra SR. Odporca na podporu svojho tvrdenia poukázal na výpoveď svedka G. G. zo dňa 17. 7. 2012,
ktorú súd neuviedol vo svojom rozsudku ako dôkaz, z ktorého by pri rozhodovaní vychádzal, respektíve
nevychádzal, a z ktorej je zrejmé, že vzťahy v rodine navrhovateľky boli narušené už predtým, ako

bolo trestné stíhanie voči navrhovateľke začaté. Odporca taktiež namieta konštatované údajnej zníženie
občianskej cti a dôstojnosti navrhovateľky v obci T., pretože podľa názoru odporcu vykonanými dôkazmi
toto preukázané nebolo. Bolo síce zistené, že niektorí obyvatelia obce T. boli informovaní o skutočnosti,
že sa voči navrhovateľke vedie trestné konanie, ale nebolo preukázané, že by následne zo strany
obyvateľov obce T. došlo v súvislosti s touto skutočnosťou k takému správaniu, z ktorého by bolo možné

vydedukovať zníženie navrhovateľkinej občianskej cti a dôstojnosti v rámci spoločenstva obce T.. Taktiež
pokiaľ ide o konštatovaný zhoršený zdravotný stav navrhovateľky, odporca namieta, že navrhovateľka
nepredložila žiadnu lekársku správu od lekára, z ktorej by bolo zrejmé, že mala v súvislosti s vedeným
trestným konaním psychické problémy a v dôsledku toho musela užívať nejaké lieky. Z predložených
lekárskych správ v konaní bolo síce preukázané, že navrhovateľka mala určité zdravotné ťažkosti, avšak

z týchto správ nevyplýva, že by práve tieto zdravotné problémy boli vyvolané a boli v priamej príčinnej
súvislosti so skutočnosťou, že bolo voči jej osobe vznesené obvinenie a vedené trestné konanie. Navyše
nebolo v konaní preukázané, aký bol zdravotný stav navrhovateľky pred vydaním uznesenia o vznesení
obvinenia a vedením trestného konania. Okrem toho súd pri priznaní nemajetkovej ujmy poukázal aj
na dopad v pracovnom prostredí, avšak podľa názoru odporcu z výpovede svedka G.. N.B., A. Q.L.

v T., takéto skutočnosti neboli zistené. Z jeho svedeckej výpovede naopak vyplýva, že zamestnávateľ
k nej v súvislosti s vedením trestného konania svoje postoje ako k zamestnankyni nezmenil, správal
sa k nej rovnako ako predtým a pracovný pomer s ňou ukončiť nechcel. Okresný súd okrem toho
podľa tvrdenia odporcu nesprávne právne posúdil príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a
nemajetkovouujmou,ktorejsanavrhovateľkavkonanídomáha.Odporcavsúvislostispriznanouvýškou

nemajetkovej ujmy poukázal na skutočnosť, že prijatím zákona č. 412/2002 Z.z. zo dňa 27. 11. 2012
došlo k zmene zákona číslo 514/2003 Z.z. a aj keď rozsudok bol vyhlásený skôr, odporca poznamenáva,
žetýmtozákonomdošlokstanoveniumaximálnejvýškynemajetkovejujmypriznávanejpodľa§17ods.2
zákona č. 514/2003 Z.z., a výška nemajetkovej ujmy v peniazoch nemôže byť vyššia, ako výška náhrady
poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. Vzhľadom

na to sa odporca domnieva, že súdom priznaná výška odškodneného nemajetkovej ujmy v danom
prípade prekračuje výšku náhrady poskytovanej osobám poškodeným násilným trestným činom podľa
osobitnéhopredpisu,ajetakneadekvátna.Nazákladeuvedenýchargumentovpotomodporcanavrhuje,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobný návrh navrhovateľky v časti zaplatenia
sumy 16 596,96 eur z titulu nemajetkovej ujmy v celom rozsahu zamietne a odporcovi prizná náhradu

trov konania vo vyčíslenej sume.

Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu odporcu zotrváva na všetkých svojich písomných a ústnych
vyjadreniach v konaní. Má zato, že vykonaným dokazovaním bola preukázaná príčinná súvislosťprotiprávneho konania a postupu spočívajúceho v nezákonnom rozhodnutí o začatí trestného stíhania
voči jej osobe a následného nesprávneho úradného postupu so škodou, ktorá jej zásahmi vznikla.
V dôsledku nezákonného rozhodnutia utrpela aj morálnu ujmu, ktorá negatívnym spôsobom a veľmi

intenzívne zasiela do jej súkromného života, najcitlivejšie vo vzťahu k rodine, priateľom a kolegom v
práci, pričom následky tohto negatívneho zásahu sú trvalé a neodstrániteľné. Obdobie od vznesenia
obvinenia, až po jej oslobodenie, trvalo poznačilo celý jej život a zanechalo na jej zdraví a psychike trvalé
následky, v dôsledku čoho sa pravidelne v noci budí celá vyplašená až do takej miery, že si musí dať
lieky a je pod tlakom, ktorý ani nevie popísať, ako aj iné skutočnosti, ktoré prežíva za pomoci jej rodiny

každý deň. Celé obdobie trestného konania pôsobila ako D., čo pre ňu znamenalo neustálu obavu, že by
stratila zamestnanie, ak by došlo k jej odsúdeniu. V dôsledku toho, že kolegovia v H. o všetkom vedeli,
za čo sa veľmi hanbila, malo to za následok znižovanie jej postavenia aj dôstojnosti aj na pracovisku.
Taktiež v obci T. na ňu pozerali ako na kriminálnika, ľudia ju ohovárali a rozprávali o jej trestnom konaní.
Najväčším zásahom však bola skutočnosť, že sa rozpadla jej rodina, čo potvrdili aj svedkovia v rámci
vykonaného dokazovania. Tieto skutočnosti prestala úplne zvládať, čoho výsledkom bol jej nadmerne

zvýšený tlak, dôsledkom čoho bola nútená vyhľadať lekára. Pred uvedeným trestným stíhaním jej osoby
nikdy nemala zdravotné problémy tohto druhu. Pokiaľ odporca poukazuje na trestné konanie vedené
voči G. G. (manželovi jej dcéry) na Okresnom súde Lučenec, toto bolo vedené v tom istom čase ako sa
začalo trestné stíhanie vedené voči jej osobe, je preto logické a nepochybné, že aj toto konanie malo
vplyv na vzájomné vzťahy v rodine. Išlo však o samostatné trestné konanie voči inému subjektu, ktoré sa

jej osoby a výkonu jej práv a povinností, ako aj vzájomných vzťahov v rodine priamo nedotýkalo. Avšak
trestné konanie vedené priamo voči jej osobe nielenže výrazne zasiahlo do výkonu jej práv, ohrozilo
jej pracovnú existenciu, spoločenské postavenie, ale výrazne samo osebe zhoršilo vzájomné vzťahy
v rodine. Navrhovateľka poznamenala, že v prípade, ak mal odporca akékoľvek pochybnosti ohľadom
rodinných vzťahov spred obdobia jej trestného stíhania a po ňom, mal navrhnúť v rámci dokazovania

pred súdom 1. stupňa vypočutie osôb, alebo navrhnúť vykonanie iných dôkazov, preukazujúcich jeho
tvrdenia. Odporca však v danom prípade nemal žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. V závere
vyjadrenia k odvolaniu odporcu navrhovateľka poznamenala, že by dala všetko za to, aby odporca vedel
uvedené reparovať tak, aby sa jej vrátili späť roky, ktoré prežívala ako obvinená a obžalovaná v rámci
trestného konania a prežívala psychické útrapy a depresie, ktoré trvajú podnes. Uvedené však nie je

možné a preto sumu, ktorú žiadala priznať ako nemajetkovú ujmu, považuje za primeranú a ktorá bude
len čiastočnou náplasťou za všetky uvedené skutočnosti. Navrhovateľka navrhuje napadnutý rozsudok v
celomrozsahuakovecnesprávnypotvrdiťapriznaťjejajnáhradutrovodvolaciehokonaniavovyčíslenej
sume.

V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením §
212ods.1O.s.p.abeznariadeniapojednávaniavsúlades ustanovením §214ods.2 O.s.p. napadnutý
rozsudok podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vec podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z ustanovenia § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z., upravujúceho spôsob a rozsah
náhrady škody, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V
prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 písm. a/ až d/ zákona č. 514/2003 Z.z, výška nemajetkovej ujmy v
peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život
a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré

vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Žalobou datovanou dňa 15.03.2012 sa navrhovateľka domáhala voči Slovenskej republike- Ministerstvu
vnútra SR nároku zo zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa ustanovenia § 3
ods. 1, § 4 ods. 1 písm. b/ , § 5 ods. 1, § 16 ods. 1 a § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Okresný súd meritórne vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 6C/49/2010-151 zo dňa 02.09.2011 a návrhu
v celom rozsahu vyhovel, priznal navrhovateľke náhradu majetkovej ujmy vo výške 2 482,54 eura náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 16 596,96 eur, ktorá jej vznikla v súvislosti s nezákonným
rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánmi verejnej moci. Predmetný rozsudok okresného
súdu vo výroku, ktorým rozhodol o povinnosti odporcu nahradiť navrhovateľke sumu 2 482,54 eur z titulu

majetkovej ujmy nadobudol právoplatnosť dňom 12.04.2012. Rozsudkom č.k. 14Co/354/2011-181 zo
dňa 03.04.2012 však Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací zrušil rozsudok okresného súdu
ohľadom uplatneného nároku navrhovateľky na náhradu aj nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 16
596,96 eur a v súvisiacom výroku o trovách konania. Odvolací súd vytkol okresnému súdu nedostatočné
zistenie skutkového stavu ohľadom konštatovania dôvodnosti nároku navrhovateľky aj v časti náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch. V zrušujúcom rozsudku odvolací súd vyslovil, že odôvodnenie priznania
uvedeného nároku bolo len v rovine všeobecných konštatovaní, okresný súd náhradu takejto ujmy
priznal v podstate iba na základe tvrdení navrhovateľky, výpovedí jej manžela, priateľky a dcéry, ktoré
len vo všeobecnosti vypovedali o pocitoch navrhovateľky. Neobjasneným a bez bližšej konkretizácie
zostávalo podľa právne záväzného názoru odvolacieho súdu tvrdenie navrhovateľky o negatívnych
následkoch v práci a v prostredí jej bydliska. Okresný súd záver o priznaní nemajetkovej ujmy riadne a

presvedčivo neodôvodnil, čo malo za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia v tejto časti. Odvolací
súd uložil v zrušujúcom rozsudku povinnosť okresnému súdu doplniť dokazovanie, aby bolo nesporne
preukázané, že na strane navrhovateľky bola spôsobená taká ujma, ako ju tvrdí, a že jej následky
odôvodňujú výnimočne priznanie aj zadosťučinenia podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. V
prípadepreukázania,žebolaskutočnevznačnejmierezníženádôstojnosťnavrhovateľky,bolonásledne

povinnosťou okresného súdu prihliadať a zvážiť v tejto súvislosti i odporcom uvádzanú skutočnosť, že
súkromný život navrhovateľky a rozvrat v rodine bol spôsobený predchádzajúcim trestným konaním
vedeným proti ďalšiemu členovi rodiny - jej zaťovi. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
mal súd zvážiť i z hľadiska časového odstupu od doby, kedy k trestnému stíhaniu navrhovateľky došlo.
Odvolací súd vyslovil, že rozhodnutie o výške priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch bude musieť

okresný súd založiť na celkom konkrétnych a výsledkami vykonaného dokazovania preskúmateľných
hľadiskách.

Preskúmaním napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa po vrátení vec
odvolacím súdom na ďalšie konanie a rozhodnutie v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy

nepostupoval v intenciách zrušujúceho rozsudku krajského súdu a to najmä s ohľadom na citované
usmernenie krajského súdu, v akých konkrétnych intenciách má ďalší procesný postup súdu prebiehať
a akým kritériám nárokovateľnosti na náhradu aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, popri už judikovanom
práve na náhradu majetkovej ujmy v sume 2 482,54 eur, má prvostupňový súd venovať náležitú
pozornosť. Je pritom nevyhnutné vychádzať zo zákonného znenia ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č.

514/2003 Z.z., ktoré umožňuje priznať navrhovateľovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
len výnimočne a subsidiárne, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Okresný súd po vrátení veci nad rámec dovtedy vykonaného dokazovania vypočul ako svedka G.
G., zaťa navrhovateľky, svedkyňu Y. L., priateľku navrhovateľky a svedka G.. N.B., obsah ktorých

svedeckých výpovedí však nepodporuje záver prijatý súdom, že bolo preukázané, že trestné stíhanie
vedenévočijejosobemalozanásledoktakézávažnézníženieobčianskejctiadôstojnostinavrhovateľky
a znamenalo taký závažný zásah do jej osobnostného práva, že už doposiaľ poskytnutá náhrada
majetkovej ujmy nie je postačujúca a taktiež, že žiadna iná forma kompenzácie nemajetkovej ujmy
(vychádzajúc striktne z dikcie ustanovenia § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z.), nie je postačujúca.

Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu, doplneným dokazovaním, ako aj vychádzajúc z
odôvodnenia rozsudku súdu, nepovažuje skutkový stav, na základe ktorého opätovne zajal stanovisko
prvostupňový súd ohľadom nároku navrhovateľky na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, za
dostatočne, úplne a jednoznačne preukázaný. Úvahy okresného súdu obsiahnuté v odôvodnení
rozsudku nie sú dostatočne konkrétne a presvedčivé, súd nerešpektoval usmernenie obsiahnuté

v zrušujúcom rozsudku odvolacieho súdu, že nové rozhodnutie o priznaní nemajetkovej ujmy v
peniazoch bude musieť súd založiť na celkom konkrétnych a výsledkami vykonaného dokazovania
preskúmateľných hľadiskách.

Odvolací súd sa stotožňuje s odvolacími dôvodmi odporcu, že z výpovedí svedkov z blízkeho

príbuzenského, resp., priateľského prostredia navrhovateľky boli preukázané skôr len subjektívne
pocity, subjektívny postoj navrhovateľky a jej rodinného prostredia k prebiehajúcemu trestnému
konaniu vedenému voči jej osobe. Subjektívne vnímanie tejto situácie navrhovateľkou a jej rodinnými
príslušníkmi je z hľadiska nesporného a nespochybniteľného konštatovania tak zásadného a závažnéhoporušenia jej osobnostných práv a preukázania reálneho a objektívneho (nielen domnelého - z hľadiska
subjektívnychpocitovnavrhovateľky) zníženiajejobčianskejctiaľudskejdôstojnosti-atotakvprostredí
jej bydliska, ako aj na pracovisku, nepostačujúce. Doplnené dokazovanie však nie je postačujúce

z hľadiska dostatočnej argumentačnej presvedčivosti záverov súdu. Odvolací súd poznamenáva, že
práve naopak, obsah svedeckých výpovedí by nasvedčoval skôr opačným záverom, k akým dospel
súd prvého stupňa. Z výpovede zaťa navrhovateľky, G. G. vyvstala pochybnosť, do akej miery boli
už pred trestným stíhaním navrhovateľky v rodine vyhrotené a narušené vzájomné vzťahy (rodina
oboch dcér navrhovateľky sa v snahe vyhnúť vzájomným stretnutiam dohodla na harmonograme

návštev, jeden víkend chodila na návštevu k rodičom rodina prvej dcéry, druhý víkend druhá rodina).
Súd tak nemal preukázané svoje konštatovanie príčinnej súvislosti medzi týmto konkrétnym trestným
konaním vedeným voči navrhovateľke (s ohľadom na súbežne prebiehajúce trestné stíhanie aj zaťa
navrhovateľky) a zhoršenými vzťahmi v rodine až v takej intenzite, že súd konštatoval v rozsudku, že toto
trestné stíhanie navrhovateľky úplne rozbilo jej rodinu. Rovnako výsledky dokazovania neoprávňujú súd
k záveru, že toto trestné stíhanie poznačilo natrvalo a zásadne aj spoločenskú reputáciu navrhovateľky

v obci, v ktorej býva. Z výpovedí mal súd preukázané len to, že sa o jej trestnom stíhaní v obci
„vedelo", ale nemal preukázané, či skutočne a do akej miery došlo k zníženiu občianskej cti a dôstojnosti
navrhovateľky v obci, a ako konkrétne a kým sa tak malo stať. Zo spomínanej svedeckej výpovede
svedka G. - zaťa navrhovateľky, výslovne vyplynulo, že hoci všetci o trestnom stíhaní navrhovateľky
vedeli, nikto o tom nahlas nehovoril. Možno tak skôr hovoriť o subjektívnom pocite navrhovateľky vo

vzťahu k občanov obce, nie objektívne preukázanom nepriateľskom, prípadne inom negatívnom postoji
či prejave viacerých z obyvateľov obce, čo by už zakladalo intenzitu vážneho narušenia občianskej
cti navrhovateľky. Rovnako neboli v konaní preukázané ataky zamestnávateľa, prípadne iná zásadná
a negatívna zmena jeho postoja k navrhovateľke tak, ako to konštatuje súd v odôvodnení rozsudku.
Naopak, z výpovede svedka G.. N.B., A. Q.L. v T., vyplynulo jednoznačne popretie záveru súdu,

že trestné stíhanie negatívne a natrvalo poznačilo aj pracovné prostredie a pracovné vzťahy v jej
zamestnaní. Riaditeľ H. vypovedal, že diskrétne, medzi nimi dvoma prebehol rozhovor po tom, čo ho
sama navrhovateľka požiadala o vypracovanie posudku na jej osobu a uviedol, že o tejto veci a o
trestnomstíhanísadozvedelodnavrhovateľky,ktoráprišlazanímapopísalamucelúsituáciu.Napriamu
otázku, do akej miery sa zmenil jeho vzťah k navrhovateľke po tom, čo sa dozvedel o trestnom stíhaní

voči nej, odpovedal svedok, že navrhovateľka podľa jeho pozorovania vykonávala svoju prácu takisto
predtým, ako aj potom, a jeho vzťah k nej sa nezmenil. Navrhovateľka si vykonávala riadne povinnosti
D. a taktiež uviedol, že ako riaditeľ H. nemusel riešiť nijaké ataky zo strany ostaných členov D. Q. voči
navrhovateľke, nič také sa neprejavilo, nikto za ním neprišiel s niečím takým. Uviedol doslova, že bola to
diskrétna vec, vedelo sa o tom, ale keďže prebiehalo trestné stíhanie, nikto do toho nezasahoval, keďže

to boli veľmi citlivé veci. Rovnako odvolací súd konštatuje, že neboli v konaní dostatočne presvedčivo
preukázanéanizáverysúdu,ktorývrozsudkukonštatovalzanechanienezmazateľnýchstôpnapsychike
a zdraví navrhovateľky, ako priamych dôsledkov prebiehajúceho trestného konania voči jej osobe.
Listinné dôkazy obsiahnuté v spise - zdravotná dokumentácia dokladuje, že navrhovateľka trpela vyšším
krvným tlakom, avšak bez preukázania jednoznačnej príčinnej súvislosti medzi touto diagnózou a

trestným konaním, vedeným voči navrhovateľke. I samotná navrhovateľka vypovedala pred súdom, že
ohľadom ňou uvádzaných problémov jej psychiky odborného lekára nevyhľadala, nechodila sa liečiť k
psychiatrovi, sama si kupoval lieky na spanie a tiež lieky, ktoré mal jej manžel na ukľudnenie.

Vzhľadom na všetky konštatované skutočnosti - najmä obsah svedeckých výpovedí, ako aj výsluchu

účastníkov konania - má odvolací súd za to, že konštatovania súdu, že obdobie trestného konania
natrvalo poznačilo navrhovateľku na celý život a v jeho dôsledku prežila vážne psychické útrapy,
čo malo za následok aj zníženie jej vážnosti a dôstojnosti v pracovnom prostrední a v spoločnosti a
mali za následok aj zhoršenie zdravotného stavu navrhovateľky, sú za daného skutkového stavu ničím
nepodložené a nedostatočne preukázané. Takéto závery nemajú podklad vo vykonanom dokazovaní,

sčasti sú dokonca v priamom rozpore so skutočnosťami vyplývajúcimi z dokazovania.

Okrem nedostatočného preukázania skutkového stavu ohľadom konštatovania, či skutočne, reálne a
preukázateľne došlo k závažnému zásahu do osobnostných práv navrhovateľky a preukázania, že bola
skutočne v značnej miere znížená dôstojnosť navrhovateľky, navyše súd ničím nezdôvodnil svoje úvahy,

že pokiaľ by aj mal preukázané tieto závery, je namieste priznať navrhovateľke aj nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v peňažnej forme a to vzhľadom na výnimočnosť takého postupu (§ 17 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci).Vzhľadom na uvedené rozpornosti v záveroch súdu a vykonanom dokazovaní a z dôvodu doposiaľ
nedostatočne zisteného skutkového stavu pre meritórne rozhodnutie, potom odvolací súd napadnutý
rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vec mu podľa

ustanovenia § 221 ods. 2 O.s.p. vrátil na ďalšie konanie.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.