Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. jún 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2MCdo/2/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115212784
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kolcun
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1115212784.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Q. W., bývajúceho v R., zastúpeného JUDr.
Elenou Ľalíkovou, advokátkou v Bratislave, Podbrezovská 34, proti žalovanej Slovenskej republike -
Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štúrova 2, o náhradu škody podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 11
C 101/2009, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku

Okresného súdu Bratislava I z 30. mája 2011 č. k. 11 C 101/2009-171 v časti výroku, ktorým súd prvej
inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy sumu 50 000 € do troch dní
od právoplatnosti tohto rozsudku, ako aj vo výroku o trovách konania v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave z 12. júna 2013 sp. zn. 2 Co 363/2011 v jeho potvrdzujúcej časti, ako aj vo výroku
o trovách odvolacieho konania, po náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. marca 2017 sp.
zn. I. ÚS 274/2016-53, takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie o d m i e t a .
Žalobca má nárok na náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 30. mája 2011 č. k. 11 C
101/2009-171 žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy sumu 50 000 € do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobný návrh zamietol. Žalovanú ďalej zaviazal zaplatiť

žalobcovi trovy konania vo výške 6 397,81 € na účet právnej zástupkyne žalobcu JUDr. Eleny Ľalíkovej.
V odôvodnení svoj rozhodnutia uviedol, že 4. augusta 2005 Prezídium policajného zboru, Úradu boja
proti korupcii vydalo uznesenie, na základe ktorého bolo začaté trestné stíhanie pre trestný čin prijímania
úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 1, 2 Trestného zákona na tom skutkovom základe,
že v doposiaľ nezistenom dni a čase v roku 2004 a 2005 žiadal a prijal doposiaľ nezistený sudca
Okresného súdu R. cez sprostredkovateľa, doposiaľ nezisteného advokáta, úplatok vo výške najmenej

3 000 Sk od doposiaľ nezistených väzňov z ústavu na výkon trestu odňatia slobody. Následne 9.
augusta 2005 v Leviciach o 15.25 hod. bol podľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku zadržaný žalobca
ako podozrivý z predmetnej trestnej činnosti. K zadržaniu došlo po predchádzajúcom telefonickom
súhlase dozorujúceho prokurátora udelenom 9. augusta 2005 o 15.00 hod. Zároveň došlo u žalobcu k
obmedzeniu osobnej slobody podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku vyšetrovateľom 9. augusta 2005 o
15.25 hod. Žalobca bol zadržaný z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a/, b/ Trestného poriadku, ako osoba

podozrivá, ktorá bola pristihnutá bezprostredne pri korupčnom trestnom čine. Napriek tejto skutočnosti,
pri osobnej prehliadke boli u žalobcu nájdené len veci osobného charakteru, žiadne predmety
preukazujúce, resp. nasvedčujúce bezprostrednému spáchaniu korupčného trestného činu u žalobcu
nájdené neboli. Ďalej uviedol, že podkladom pre začatie trestného stíhania (pokiaľ ide o osobu žalobcu)
bolo iba trestné oznámenie a následná doplňujúca výpoveď odsúdeného T. F.), ktorý bol toho času vo
výkone trestu v ÚVTOS D. pre spáchaný trestný čin vydierania, ktorý v rovnakom čase požiadal o jeho

podmienečné prepustenie s tým, že túto vec mal prejednávať žalobca. Okresný súd mal za nepochybné,
že pri zadržaní a obmedzení osobnej slobody žalobcu došlo k porušeniu procesných noriemTrestného poriadku (§ 67, § 76 ods. 1, 2), nakoľko neboli naplnené žiadne procesné predpoklady, aby
bola osoba žalobcu takýmto spôsobom zadržaná a bola jej obmedzená osobná sloboda. Ak
malo byť trestné stíhanie a podozrenie OČTK vedené proti Q., nebol dôvod u žalobcu, aby bol zadržaný

ako osoba podozrivá a nebol dôvod, aby bola žalobcovi týmto spôsobom obmedzená osobná sloboda.
Žalobcavtejtovecimoholbyťpredvolanýnavýsluchakosvedok.Súdprvejinštanciemalzapreukázané,
že u žalobcu došlo zo strany vyšetrovateľov ako aj dozorujúceho prokurátora k nesprávnemu úradnému
postupu pri jeho zadržaní, v dôsledku ktorého mu vznikol nárok na náhradu škody tým spôsobenej.
Súd prvej inštancie ďalej dospel k záveru, že v súdenej veci je pasívne vecne legitimovaná

práve žalovaná z dôvodu, že bez predchádzajúceho telefonického súhlasu špeciálneho prokurátora by
nebolo možné zadržať a obmedziť osobnú slobodu žalobcu, pričom z obsahu vyšetrovacieho spisu nie
je zrejmé, či sa dozorujúci špeciálny prokurátor (pred udelením predmetného súhlasu) vôbec oboznámil
so spisom. Súd prvej inštancie mal tiež za to, že skutočnosť, že si žalobca pri predbežnom prerokovaní
návrhu uplatnil nemajetkovú ujmu len do výšky 5 000 000 Sk, pričom v žalobe žiadal až 200 000 €,
nebolo prekážkou pre konanie súdu o tomto nároku. Mal tak za to, že u žalobcu je daný právny

nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné zadržanie a obmedzenie jeho osobnej slobody
vo výške 50 000 €. Výšku nemajetkovej ujmy určil s prihliadnutím na intenzitu, rozsah, ohlas, ako aj
následky a závažnosť tohto zásahu. Vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania súd prvej inštancie
uviedol, že v danom prípade bol sporný okamih začatia plynutia trojročnej premlčacej doby (predĺženej
o 6 mesiacov), kedy sa žalovaná domnievala, že týmto dňom bol deň nasledujúci po zásahu, keďže v

deň zásahu sa žalobca musel dozvedieť o škode. V tomto smere sa súd prvej inštancie s argumentáciou
žalovanej nestotožnil, nakoľko mal za to, že je síce pravdou, že nemajetková ujma začala vznikať v deň
zadržania, avšak táto postupne silnela, čoho dôkazom sú zhoršujúce sa zdravotné problémy žalobcu
fyzického aj psychického charakteru. Prisvedčil žalobcovi, že moment, kedy sa žalobca naozaj mohol
dozvedieť o veľkosti nemajetkovej ujmy (výške v žalovateľnom rozsahu) bol deň 3. december 2007, kedy

bolo definitívne skončené trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu korupcie (aj keď
trestne stíhaný bol len advokát Q. A. a skutok bol neskôr prekvalifikovaný). Ujma na zdraví, dobrom
mene, povesti a pod., ktorá vcelku predstavuje nemajetkovú ujmu, nebola spôsobená a neprejavila sa
len v jeden deň (len zadržaním a obmedzením osobnej slobody), ale bola dotváraná postupne, pričom
k jej zavŕšeniu (aspoň v žalovateľnej výške) došlo skončením trestného konania, v ktorom žalobca bol

pôvodne podozrivý z trestného činu korupcie. Námietku premlčania vznesenú žalovanou považoval
za nedôvodnú. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p.
2. Krajský súd v Bratislave na odvolania žalobcu a žalovanej rozsudkom z 12. júna 2013 sp. zn. 2
Co 363/2011 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na
náhradu trov odvolacieho konania. Dovolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie nepripustil. Odvolací

súd najskôr skúmal žalovanou vznesenú námietku premlčania, pričom dospel k záveru, že nie je
dôvodná. Uviedol, že o tom, že žalobcovi skutočne vznikla nemajetková ujma, sa žalobca dozvedel až
3. decembra 2007, kedy prokuratúra zastavila trestné stíhanie vedené proti obvinenému Q. A. pre pokus
trestného činu podvodu podľa § 8 ods. 1 k § 250 ods. 1 Trestného zákona, pretože tento skutok nie
je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. V rámci daného trestného stíhania bol (stále)

podozrivý zo spáchania trestného činu nielen obvinený, ale aj žalobca. Bol označovaný za osobu, vo
vzťahu ku ktorej, resp. s ktorou obvinený trestnú činnosť spáchal. So zastavením trestného stíhania
tak trestné konanie skončilo, definitívne zanikli účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia, podozrenie, zo spáchania trestného činu žalobcom sa nepotvrdilo a vyšla
tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania, o vznesení obvinenia. Odvolací súd

v nadväznosti na uvedené vyslovil názor, že žalobcovi začala plynúť premlčacia doba (3 roky + 6
mesiacov) až od nasledujúceho dňa po zastavení trestného stíhania, teda od 4. decembra 2007. Ak
teda žalobca podal návrh na súd 31. marca 2009, urobil tak včas. Odvolací súd ďalej považoval návrh
žalobcu čo do základu, ako aj v priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy, za dôvodný. Uviedol, že
záver súdu prvej inštancie je správny aj v tom, ktorý orgán za štát koná. Podľa názoru odvolacieho

súdu nebolo možné žalovanej priznať úspech ani vo výroku o náhrade trov konania. Súd prvej inštancie
správne pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z výšky žalobcovi prisúdenej náhrady
nemajetkovej ujmy. Žalovaná neuviedla žiadne vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili
pre ňu priaznivé rozhodnutie. Odvolací súd dovolanie nepripustil, pretože sám vo veci nevidel otázku
zásadného právneho významu, na ktorú by mal odpovedať dovolací súd a žalovaná ani žiadnu takúto

otázku neuviedla. O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na
náhradu trov odvolacieho konania, keďže obaja mali v odvolacom konaní úspech len čiastočný.
3. Proti rozsudku odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti, ako aj vo výroku o trovách odvolacieho
konania v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I z 30. mája 2011 č. k. 11 C101/2009-171 v časti výroku, ktorým súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi titulom
nemajetkovej ujmy sumu 50 000 € do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, ako aj vo výroku
o trovách konania, podal postupom podľa § 243e ods. 4 O.s.p. v spojení s § 35 ods. 2 písm. i/

O.s.p. mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Žiadal uvedené rozhodnutia v
napadnutých častiach zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie. Namietal
nesprávne právne posúdenie veci (§ 243f ods. 1 písm. b/, c/ O.s.p.). Mimoriadnym dovolaním napadol
hodnotenie konajúcich súdov, na základe ktorého prijali interpretáciu, že známe skutkové indície, o
ktorých mal prokurátor vedomosť, nemal prokurátor vyhodnotiť ako existenciu dostatočného podozrenia

voči žalobcovi. Generálny prokurátor ďalej namietal, že konajúce súdy tiež nesprávne právne posúdili
otázku začatia plynutia premlčacej doby tým, že nesprávne interpretovali ustanovenie § 19 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z. Správne mali súdy ustáliť, že žalobca sa náhrady škody (nemajetkovej ujmy)
z dôvodu jeho zadržania mohol domáhať už deň nasledujúci po jeho zadržaní (10. augusta 2005), teda
premlčacia lehota uplynula 20. januára 2009. Žalovaný nárok je preto premlčaný. Napokon generálny
prokurátor namietal neprávne právne posúdenie súdov nižších inštancií pri určení výšky nemajetkovej

ujmy spočívajúcej v nesprávnej právnej interpretácii ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. Výšku priznanej nemajetkovej ujmy považoval za neprimerane vysokú, za v rozpore s dobrými
mravmi a ustálenou judikatúrou, a že je niekoľkonásobne vyššia ako výška odškodnenia obetí násilných
trestných činov.
4. Žalobca vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu žiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky aby

mimoriadne dovolanie zamietol, odmietol, prípadne konanie o ňom zastavil. Ďalej žiadal, aby dovolací
súd žalovanú zaviazal na náhradu trov dovolacieho konania. Žalovaná sa s mimoriadnym dovolaním
generálneho prokurátora plne stotožnila.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 25. februára 2015 sp. zn. 2 M Cdo 6/2014 zrušil
rozsudokKrajskéhosúduvBratislavez12.júna2013sp.zn. 2Co363/2011arozsudokOkresnéhosúdu

Bratislava I z 30. mája 2011 č. k. 11 C 101/2009-171 v časti výroku, ktorým súd prvej inštancie zaviazal
žalovanú zaplatiť žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy sumu 50 000 € do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku, ako aj vo výroku o trovách konania a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Najvyšší súd dospel k záveru, že nesprávnym úradným postupom žalovanej (prokurátora) a následne
OČTK vznikla žalobcovi 9. augusta 2005 (deň zadržania) nemateriálna škoda, pričom sa o škode

v tento deň aj dozvedel, keďže bol pri nesprávnom úradnom postupe osobne prítomný a dôsledky
tohto postupu začal pociťovať už toho dňa. Trojročná premlčacia lehota na uplatnenie predmetnej
škody začala plynúť 9. augusta 2005, spočívala po dobu šiestich mesiacov od 21. apríla 2008 do 21.
októbra 2008 (z dôvodu prerokovania predbežného nároku) a uplynula 9. februára 2009. Žalobca si však
uplatnil nárok na súde až 31. marca 2009, teda po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej lehoty. K

tvrdeniu súdov nižšej inštancie, že nemajetková ujma vzniká postupne (nie v jeden deň), nakoľko dopady
neoprávneného zásahu sa prejavujú v spoločenskom postavení poškodenej osoby postupne, považoval
dovolací súd za potrebné uviesť, že skutočnosť, že žalobca subjektívne pociťuje negatívne dôsledky
nesprávneho úradného postupu žalovanej aj po neurčite dlhú dobu po skončení neoprávneného zásahu
do jeho osobnej sféry (zadržania) a musí sa s nimi určitým spôsobom vysporiadať, nepredstavuje ďalšiu

konkrétnu nemajetkovú ujmu, s ktorou by bolo možné spojiť plynutie subjektívnej premlčacej lehoty.
Dovolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou súdov nižšej inštancie pokiaľ tvrdili, že žalobca sa o
vzniku škody dozvedel až 3. decembra 2007, kedy prokuratúra zastavila trestné stíhanie vedené proti
Q. A. pre pokus trestného činu podvodu. Uvedený záver súdov nižšej inštancie nemal oporu v
zákone ani v zistenom skutkovom stave. Okresná prokuratúra C. uznesením z 3. decembra 2007 č. k.

1 Pv 309/2006-75 zastavila trestné stíhanie vedené proti obvinenému Q. A. pre pokus trestného činu
podvodunatomskutkovomzáklade,žeakoadvokát9.augusta2005asio11.20hod.vpriestorochsvojej
advokátskej kancelárie žiadal od osoby vystupujúcej pod menom N. S. sumu 35 000 Sk predstierajúc,
že zabezpečí u sudcu Okresného súdu R., aby bol odsúdený T. F. podmienečne prepustený z výkonu
trestu odňatia slobody, čo však nevykonal a finančnú čiastku v sume 35 000 Sk si mienil ponechať

pre svoju potrebu, pretože tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.
Trestné stíhanie zastavené 3. decembra 2007 nebolo vedené proti žalobcovi ale proti Q. A. pre pokus
trestného činu podvodu, ktorého sa mal dopustiť tým, že obvinený mal predstierať, že bude pôsobiť na
sudcu Okresného súdu R. za sumu 35 000 Sk, čo však ani nemal v úmysle vykonať. Žalobca v čase
zastavenia predmetného trestného stíhania preto nemohol byť podozrivý ani označovaný za osobu, s

ktorou obvinený M. A. spáchal trestný čin podvodu, a už vôbec nie trestný čin korupcie, pre ktorý bolo
trestné stíhanie proti obvinenému M. A. (nie proti žalobcovi) spočiatku vedené. Žalobca z tohto
dôvodu ani nemohol mať dôvodnú obavu zo začatia trestného stíhania voči jeho osobe. Predmetom
tohto súdneho sporu je odškodnenie za nesprávny úradný postup žalovanej, ktorého sa dopustila tým,že dala (prostredníctvom prokurátora) súhlas so zadržaním žalobcu a nie tým, že začala a následne 3.
decembra 2007 zastavila trestné stíhanie proti M. A., ktorého účastníkom žalobca nebol a uznesenie
o zastavení trestného stíhania mu z toho dôvodu ani nebolo doručované. Záver súdov nižšej inštancie

o začatí plynutia premlčacej lehoty dňom zastavenia trestného stíhania proti Q. A. (3. decembrom
2007) preto z dôvodov uvedených vyššie dovolací súd nepovažoval za správny. Keďže si žalobca v
súdenej veci nesplnil povinnosť, aby svoje právo v stanovenej lehote vykonal, alebo uplatnil žalobou proti
povinnej osobe na súde, mali súdy nižšej inštancie žalovanou vnesenej námietke premlčania priznať
právne účinky. Dovolací súd preto uzavrel, že generálny prokurátor teda dôvodne vytýkal, že súdy nižšej

inštancie neprávne právne posúdili otázku premlčania žalobcom uplatneného nároku. Najvyšší súd
preto v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu v
spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie v napadnutej časti a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.
6. Na základe sťažnosti žalobcu Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v náleze
z 22. marca 2017 sp. zn. I. ÚS 274/2016-53 vyslovil, že základné právo Q. W., na súdnu

ochranupodľačl.46ods.1ÚstavySlovenskejrepublikyaprávonaspravodlivésúdnekonaniepodľačl.6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 M Cdo 6/2014 z 25. februára 2015 bolo porušené. Ústavný
súd uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodol
tiež o povinnosti najvyššieho súdu nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia. Vo zvyšnej časti

sťažnosti nevyhovel. V odôvodnení nálezu ústavný súd uviedol, že sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1, 46 ods. 1, 47 ods. 3 a 48 ods. 2 ústavy v
spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením najvyššieho súdu, ku ktorému malo dôjsť i tým, že najvyšší súd pochybil, keď napadnutým
uznesením mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora vyhovel. Sťažovateľ označil napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu za svojvoľné, nepreskúmateľné, nespravodlivé a zmätočné a s poukazom
na rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) žiadal kasačný zásah
ústavného súdu v posudzovanej veci. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu konštatoval, že najvyšší súd pri prerokovaní podaného mimoriadneho dovolania pochybil, keď
nedostatočne skúmal, či zákonom ustanovené podmienky na jeho podanie boli splnené. Poznamenal,

že v posudzovanej veci absentovali akékoľvek mimoriadne okolnosti, závažné porušenie procesných
pravidiel alebo závažný exces, ktorými by generálny prokurátor odôvodnil použitie tohto mimoriadneho
opravného prostriedku. Ústavný súd uviedol, že najvyšší súd pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia
nepreskúmateľným spôsobom konštatoval, že generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie bez
podnetu v zmysle § 243e ods. 4 O.s.p. v spojení s § 35 ods. 2 písm. l/ O.s.p. a že podľa jeho názoru

bol porušený zákon, pričom sa vôbec nezaoberal otázkou, či boli zákonom ustanovené podmienky
na jeho podanie splnené. Ústavný súd tak považoval uznesenie najvyššieho súdu z tohto pohľadu za
arbitrárne.Konštatoval,žepriposudzovaníprípustnostimimoriadnehodovolaniavdanejvecisanajvyšší
súd dôsledne nezaoberal tým, či sú naplnené predpoklady prelomenia právoplatnosti napadnutých
rozsudkov krajského a okresného súdu týmto mimoriadnym opravným prostriedkom, a týmto postupom

najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa
názoruústavnéhosúdujeneprípustné,abypreskúmanieprávoplatnéhoa záväzného rozhodnutia súdu
na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom predstavovalo skryté
odvolanie, a aby k zrušeniu rozhodnutí súdov nižších inštancií došlo iba v dôsledku existencie

odlišných právnych názorov na prejednávanú vec. Ústavný súd konštatoval, že rozhodovacia činnosť
ústavného súdu vo vzťahu k inštitútu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora bola zjednotená
zjednocujúcim stanoviskom pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. US 3/2015 z 18. marca 2015 v znení:
„Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp
subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho

dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej
republiky je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých
zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania
k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“ Rozhodovacia
činnosť najvyššieho súdu vo vzťahu k inštitútu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora

bola zjednotená spoločným zjednocujúcim stanoviskom občianskoprávneho kolégia a obchodného
kolégia najvyššieho súdu z 20. októbra 2015 publikovaným pod č. R 94/2015 Zbierky stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky v znení právnej vety: „Procesná prípustnosť
mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienenátým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky, zákonom dovolené riadne
a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie
rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť“. Najvyšší súd vo

svojomvyjadrenísúčasneuviedol,že„Podľaprevažujúcehonázorusudcovzúčastnenýchnaspoločnom
rokovaní občianskoprávneho a obchodného kolégia najvyššieho súdu má zjednocujúce stanovisko
pôsobiť nielen do budúcna, ako je to pri zrušení protiústavných právnych predpisoch, ale nový právny
názor vyjadrený v stanovisku treba aplikovať na všetky pred súdmi prebiehajúce konania (primerane
§ 154 ods. 1 O.s.p.).“. Citované zjednocujúce stanoviská pléna ústavného súdu a občianskoprávneho

kolégia a obchodného kolégia najvyššieho súdu sú v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý opakovane vyslovil, že v dôsledku zrušenia právoplatného a záväzného
súdneho rozhodnutia došlo k porušeniu čl. 6 dohovoru v prípadoch, v ktorých na základe procesného
úkonu osoby odlišnej od účastníkov konania, hoci aj na podnet niektorého z účastníkov konania, došlo
k zrušeniu právoplatného a záväzného súdneho rozhodnutia (napr. novšie rozhodnutia vo veciach
DRAFT-OVA, a.s., proti Slovenskej republike, PSMA, s.r.o., proti Slovenskej republike a COMPCAR,

s.r.o., proti Slovenskej republike). Ústavný súd zhodne so svojím zjednocujúcim stanoviskom a
zhodne s rozhodovacou činnosťou ESĽP, ako aj zhodne so zjednocujúcim stanoviskom ustálenou
rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší súd v napadnutom uznesení
neuplatnil ústavne konformný výklad § 243e O.s.p., keď na základe mimoriadneho dovolania podaného
generálnym prokurátorom podrobil prieskumu postup a právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu

i súdu prvej inštancie, ktoré zrušil, nezohľadňujúc skutočnosť, že v danej veci mohol sám účastník
konania prostredníctvom dovolania dosiahnuť nápravu, resp. zvrátenie stavu založeného rozhodnutím
porušujúcim zákon. Ústavný súd konštatoval, že v danom prípade bolo potrebné rešpektovať zásadu
„vigilantibus iura scripta sunť', ktorá zdôrazňuje vlastné pričinenie účastníkov konania o ochranu
svojich práv, keď požaduje, aby svoje procesné oprávnenia uplatňovali včas a s dostatočnou

starostlivosťou a predvídavosťou, teda dôsledne sledovali svoje subjektívne práva a robili také
kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Na základe
uvedeného je ústavný súd toho názoru, že najvyšší súd porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto zrušil uznesenie najvyššieho súdu
a vec mu vrátil na ďalšie konanie (čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. b/ zákona o ústavnom súde),

v ktorom tento opätovne rozhodne a v ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný vysloveným právnym
názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
7. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorému bola vec opätovne predložená na rozhodnutie o
mimoriadnom dovolaní konštatuje, že jeho predchádzajúce rozhodnutie o dovolaní generálneho
prokurátora Slovenskej republiky bolo ústavným súdom zrušené v celom rozsahu, v dôsledku čoho je

potrebné znovu rozhodnúť o tomto dovolaní ako celku.
8. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj
na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
9. Vzhľadom k tomu, že mimoriadne dovolanie bolo generálnym prokurátorom Slovenskej republiky

podané 26. mája 2014, t. j. pred 1. júlom 2016, za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“), dovolací súd postupoval v zmysle vyššie
citovaného ustanovenia § 470 ods. 2 vety prvej CSP, a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle §
243e v spojení s § 243f O.s.p. v znení účinnom do 30. júna 2016.
10.Bezpodnetujegenerálnyprokurátoroprávnenýpodaťmimoriadnedovolanievprípadochuvedených

v § 35 ods. 1 a 2, a to aj vtedy, ak prokurátor do začatého konania nevstúpil (§ 243e ods. 4 O.s.p.,
účinný do 30. júna 2016).
11. Mimoriadnym dovolaním bolo možné napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok
uvedených v § 243e O.s.p., ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.).
12. Vzhľadom na nález ústavného súdu z 22. marca 2017 sp. zn. I. ÚS 274/2016-53, ktorého
vysloveným právnym názorom je najvyšší súd viazaný, s poukazom na zjednocujúce stanovisko pléna
ústavného súdu z 18. marca 2015 sp. zn. PLz. 3/2015, na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho
a obchodnoprávneho kolégia z 20. októbra 2015, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 94/2015, ako aj s poukazom na aktuálne rozhodnutia
ESĽP z 9. júna 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a.s., PSMA, s.r.o. a
COMPCAR, s.r.o.), najvyšší súd skúmal na podklade spisu, či žalovaná napadla rozsudok odvolacieho
súdu dovolaním. Po zistení, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nepodala, Najvyšší súdSlovenskej republiky odmietol mimoriadne dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243i O.s.p. v spojení
s § 243b ods. 5 O.s.p.) podľa § 447 písm. c/ CSP bez toho, aby sa zaoberal dôvodnosťou podaného
dovolania.

13. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§
451 ods. 3 CSP).
14. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.