Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. august 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/106/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8315202093
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:8315202093.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu: N. G. spol. s r.o., L. slobody č.XX, Y., IČO: XX XXX
XXX, zast. I.. I. Y., advokátom, E. č. XX, Y., proti žalovanému: E. distribučná, a.s., C. č.XX, T., IČO: XX
XXX XXX, o nariadenie predbežného opatrenia, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu
Košice I č.k. 29Cb/76/2015-45 z 9.4.2015 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

M e n í uznesenie tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamieta.

Účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením nariadil žalovanému povinnosť
-od doručenia tohto uznesenia zabezpečiť podporu výroby elektrickej energie z výrobného zariadenia
žalobcu prednostným prístupom do distribučnej sústavy, odobratím objemu vyrobenej a dodanej

elektrickej energie do distribučnej sústavy odporcu a to za cenu elektrickej energie vo forme doplatku
vo výške 343,63 eur/MWh, pozostávajúcej z rozdielu pevnej ceny elektriny pre stanovenie doplatku vo
výške 387,65 eur/MWh schválenej rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. XXXX/XXXX/
E-OZ z 28.10.2013 a cenou na straty pre rok 2015 stanovenej Úradom pre reguláciu sieťových odvetví
rozhodnutím č. XXXX/XXXX/E z 27.11.2014 vo výške 44,01 eur/MWh, v súlade s ustanovením § 3 ods. 1
písm. b) a c) a § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie

a vysokoúčinnej kombinovanej výroby v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 309/2009 Z.z.),
a to až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
-od doručenia tohto uznesenia umožniť žalobcovi prostredníctvom webovej aplikácie umiestnenej na
webovej stránke F. prístup k nahláseniu údajov o skutočnom množstve vyrobenej elektriny, množstve
technologickej vlastnej spotreby elektriny, množstve elektriny pre vlastné využitie, množstve elektriny,
na ktoré si uplatňuje doplatok a údajov o zdrojoch využitých na výrobu elektriny. Zároveň uložil žalobcovi

povinnosť do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti uznesenia podať návrh na začatie konania
- žalobu na súde a žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi iné trovy konania vo výške 33,00 eur na
účet I.. I. Y., S. kancelária E. č.XX, Y., do 15 dní od právoplatnosti uznesenia.

V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že žalobca žiadal nariadiť predbežné opatrenie

v znení uvedenom vo výroku napadnutého uznesenia z dôvodu, že ako vlastník a prevádzkovateľ
zariadenia na výrobu elektriny vyrába elektrinu s právom na podporu podľa zákona č. 309/2009
Z.z. a v súlade s rozhodnutím ÚRSO. Podpora trvajúca do roku 2026 sa poskytuje formou odberu
elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie pripojené, za cenu
elektriny na stratu a formou doplatku. Výrobné zariadenie žalobcu je pripojené do regionálnej sústavy
žalovaného, ktorý zabezpečuje vyššie špecifikovanú podporu. Poskytovanie podpory je viazané na

splnenie povinnosti stanovených zákonom č.309/2009 Z.z. Žalobca uviedol, že si plní všetky povinnosti
výrobcu elektriny vyplývajúce z uvedeného zákona, osobitne oznamovaciu povinnosť podľa ust. § 4ods. 2 voči úradu a žalovanému. Avšak 16.12.2014 mu žalovaný oznámil, že vzhľadom na nesplnenie
povinnostivýrobcuelektrinypodľaust.§4zák.č.309/2009Z.z.,niejemožnézaradiťžalobcudosystému
podpory, a preto nie je možné uplatniť si v priebehu roku 2015 právo na podporu na elektrinu vyrábanú

v zariadení žalobcu. Konkrétne porušenie povinnosti žalovaný v liste neuviedol a až z následnej
komunikácie účastníkov konania vyplynulo, že sa jedná o porušenie povinnosti ustanovenej v § 4 ods.
2 písm. c) veta pod bodkočiarkou zákona č. 309/2009 Z.z., podľa ktorého výrobca elektriny s právom
na podporu je povinný oznámiť, Úradu a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie
podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy

k 15-temu augustu na nasledujúci kalendárny rok. Žalobca 16.1.2015 predložil žalovanému doklady
preukazujúce včasné splnenie tejto povinnosti, avšak žalovaný nereagoval, a preto považuje žalobca
konanie žalovaného za nezákonné a nedôvodné a vidí hrozbu bezprostrednej ujmy.

Žalobca poukázal aj na to, že jeho výrobné zariadenie bolo uvedené do prevádzky 27.6.2011, na základe

čoho sa podmienky podpory výroby elektriny spravujú zákonom č. 309/2009 Z.z. v znení platnom a
účinnom do 31.12.2013, podľa ktorého nesplnenie oznamovacej povinnosti v zmysle ust. § 4 ods. 2
písm. c) nemá za následok stratu práva na podporu v nasledujúcom roku regulačného obdobia. K
takémuto následku by mohlo dôjsť iba v prípade uplatnenia zákona č. 309/2009 Z.z. v znení účinnom
od 1.1.2014, avšak v prechodných a záverečných ustanoveniach § 18e zákona č. 309/2009 Z.z. je

vyslovene uvedené, že podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory
výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo
uvedené do prevádzky pred 1.1.2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov (t.j. podľa
zákonač.309/2009Z.z.vzneníplatnomaúčinnomdo31.12.2013).Ajnapriektejtoskutočnosti,predložil
žalobca doklady osvedčujúce splnenie tejto oznamovacej povinnosti. Oznámenie úmyslu uplatniť si

právo na podporu a predpokladaného množstva dodanej elektriny odoslal žalobca žalovanému poštou
27.1.2014.

Ďalej žalobca predložil súdu Zmluvu o pripojení žiadateľa o pripojenie do distribučnej sústavy č. MZ

X./XXXX/XXX uzatvorenú 29.6.2011 medzi žalobcom ako žiadateľom a žalovaným ako PDS; Zmluvu
o dodávke elektriny a doplatku za elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie a vysoko
účinnou kombinovanou výrobou a prevzatí zodpovednosti za odchýlku č. OZE_XXX_XXX uzatvorenú
20.7.2011 medzi žalobcom ako výrobcom a žalovaným ako PDS a Zmluvu o dodávke elektriny, prevzatí
zodpovednosti za odchýlku a doplatku č. OZE_XXX_XXX_XX uzatvorenú 19.11.2014 medzi žalobcom

ako výrobcom, žalovaným ako PDS a Východoslovenskou energetikou, a.s. ako odberateľom.

Žalobca má za to, že ak žalovaný nezaradí zariadenie žalobcu do systému podpory, nebude
považovať vyrobenú elektrinu za elektrinu s právom na podporu. Nemožnosť uplatniť si podporu, resp.
neposkytnutie podpory vo forme doplatku bude mať pre žalobcu likvidačný dopad, keďže nebude si

schopný plniť záväzky voči úverovým veriteľom. Pri predaji elektriny len za trhovú cenu (bez podpory
vo forme doplatku) nepokryje žalobca leasingové splátky na predmetné výrobné zariadenie. Škoda,
ktorá mu hrozí neposkytnutím podpory vo forme doplatku pri predpokladanej ročnej výrobe elektrickej
energie 90010 KWh predstavuje sumu vo výške 30.930,00 eur. Preto je žalobca presvedčený, že je
nevyhnutné upraviť pomery účastníkov konania predbežným opatrením, a to tak, aby bol žalovaný

povinný naďalej si plniť svoje povinnosti vyplývajúce z ust. § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 309/2009
Z.z., teda zabezpečovať aj v roku 2015 pre žalobcu podporu vo forme doplatku a odberu elektriny za
cenu elektriny na straty, ktorú každoročne stanovuje ÚRSO. Z postavenia žalobcu ako výrobcu elektriny
z obnoviteľných zdrojov je odvodené právo na podporu podľa zákona č. 309/2009 Z.z., ktorému je
potrebné poskytnúť dočasnú ochranu formou nariadenia predbežného opatrenia. Potreba navrhovanej

úpravy je odôvodnená konaním žalovaného, ktorý žalobcovi upiera právo na podporu v zmysle § 4
ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 309/2009 Z.z., v dôsledku čoho mu hrozí bezprostredná ujma. Hrozba
spočívajúca v ukončení podpory výroby elektriny v zariadení žalobcu od 1.1.2015 dostatočne vyplýva
z jeho oznámenia z 15.12.2014. Ujma, ktorú môže žalobca utrpieť ma finančný ale aj širší spoločenský
rozsah, keďže prevádzkuje výrobu, kde zamestnáva 22 zamestnancov. Nariadením predbežného

opatreniasazabránijejvzniku,resp.ďalšiemurozširovaniu.Účelnavrhovanéhopredbežnéhoopatrenia,
ktorým je dočasne zabezpečiť podporu výroby elektriny zo zariadenia žalobcu, zodpovedá cieľu
sledovaného budúcim návrhom na začatie konania-žaloby vo veci samej, preto možno konštatovať aj
vzájomný súvis medzi považovanou ochranou a základným konaním.Žalovaný namieta splnenie oznamovacej povinnosti ako základnej podmienky pre uplatnenie práva na

podporu v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 309/2009 Z.z. a zastáva rozdielny názor aj na
konkrétnu právnu úpravu, ktorou sa má vzájomný právny vzťah účastníkov konania spravovať. Žalobca
má za to, že definitívne vyriešenie uvedených otázok bude predmetom konania vo veci samej, avšak
vzhľadom na charakter a rozsah následkov spojených so stanoviskom, ktoré k veci zaujal žalovaný
listom z 15.12.2014 bude dostatočný dôvod pre nariadenie navrhovaného predbežného opatrenia už len

osvedčenie pochybnosti o splnení, resp. nesplnení si zákonných povinností zo strany žalobcu. Žalovaný
taktiež už znemožnil žalobcovi prostredníctvom webovej aplikácie umiestnenej na webovej stránke F.
prístupknahláseniuúdajovoskutočnommnožstvevyrobenejelektriny,množstvetechnologickejvlastnej
spotreby elektriny, množstve elektriny pre vlastné využitie, množstve elektriny, na ktoré si uplatňuje
doplatok a údajov o zdrojoch využitých na výrobu elektriny. Tieto údaje je žalobca povinný zadávať
do systému do 5-teho pracovného dňa v mesiaci prostredníctvom tejto webovej stránky, aby následne

žalovaný poskytol údaje žalobcovi pre vyhodnotenie a zúčtovanie dodávky elektriny k vystaveniu faktúry
najneskôr do 15-teho dňa v mesiaci.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia (§ 1, § 74 ods. 1, § 76 ods. 1 písm.f,/,

§ 76 ods. 4 O.s.p.) súd dospel k záveru, že žalobca má naďalej záujem na plnení svojich povinností zo
Zmluvy voči žalovanému, čo však nie je možné dosiahnuť bez zabezpečenia predbežnej súdnej ochrany
prostredníctvom uznesenia až do rozhodnutia o povinnosti nepretržite poskytovať prístup žalobcovi
do kompletného užívateľského rozhrania webovej aplikácie umiestnenej na webovej stránke F., ktorá
obsahuje formulár Údaje o výrobe a dodávke elektriny, počas celého trvania zmluvného vzťahu. Preto

mal súd za to, že v danom prípade existuje naliehavá potreba nariadenia predbežného opatrenia,
vzhľadomnajednotlivéúkonyžalovaného.Takýtostavohrozujeprávažalobcuabezprostrednemuhrozí
ujma. Potreba dočasne upraviť pomery medzi účastníkmi je naliehavá z toho dôvodu, aby sa zamedzilo
vzniku ujmy žalobcovi konaním žalovaného, vzhľadom na jeho úkony.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., tak že žalobcovi, ktorý mal vo veci
plný úspech súd priznal ich náhradu v sume 33,00 eur, (ktorá pozostáva zo súdneho poplatku) aj napriek
tomu, že žalobca nevyčíslil trovy právneho zastúpenia.

Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie Okresného súdu Košice I o nariadení predbežného opatrenia zrušil a návrh
zamietol alebo, aby napadnuté uznesenie zmenil tak, že návrh navrhovateľa zamietne. V prvom rade
namieta, že súd prvého stupňa v rozpore s ust. § 75 ods. 8 O.s.p. nedoručil spolu s uznesením o

nariadení predbežného opatrenia aj návrh na jeho nariadenie a tak odňal žalovanému náležite skutkovo
a právne argumentovať proti skutočnostiam uvedeným v návrhu. Má za to, že napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa je nedôvodné z dôvodu, že žalobca neosvedčil existenciu nároku vo veci samej.

V odvolaní uviedol, že podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z. z. je výrobca
elektriny s právom na podporu povinný oznámiť ÚRSO a tiež prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej
sústavyuplatneniesipodporypodľa§3ods.1písm.b)ac),vrátanepredpokladanéhomnožstvadodanej
elektriny vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok.

Žalovaný ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy neeviduje voči žalobcovi k predmetnému
dátumu splnenie si vyššie uvedenej povinnosti. Predmetná skutočnosť nebola osvedčená ani v
samotnom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Splnenie si oznamovacej povinnosti zo strany
žalobcu tak ostáva len v rovine tvrdenia. Cieľom týchto tvrdení zo strany žalobcu je pritom len navodenie
dojmu neoprávneného postupu zo strany žalovaného a vyvolanie obavy o nemožnosti navrátenia do

pôvodného stavu, resp. vzniku nenávratnej škody a hrozby likvidácie na strane žalobcu, pokiaľ mu
nebude poskytnutá ochrana v podobe nariadenia predbežného opatrenia.Žalovaný trvá na tom, že podmienka včasného oznámenia o uplatnení práva podľa § 4 ods. 2 písm. c)
zákona č. 309/2009 Z. z. v danom prípade nebola splnená, o čom svedčia aj skutočnosti vyplývajúce
zo samotného návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Zásielka z augusta roku 2014, na ktorú sa

žalobca odvoláva, bola totiž žalovanému doručená (pod číslom podacieho lístka O.) t.j. dostala sa do
dispozičnejsféryžalovanéhoaž16.8.2014,atotýmspôsobom,žezásielkabolauloženánapošteKošice
I do poštového priečinku a žalovanému vydaná 18.8.2014. Vzhľadom na skutočnosť, že lehota uvedená
v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) je hmotnoprávnou lehotou oznamovacia povinnosť žalobcu nebola
splnená včas. Oznámenie o uplatnení podpory je hmotnoprávny úkon, ktorý musí byť uskutočnený

každoročne v prekluzívnej lehote vždy do 15. augusta, pričom zmeškanie tejto lehoty zákon neumožňuje
odpustiť.

Odporcaneevidujevočižalobcovisplneniesioznamovacejpovinnostianivsúvislostistvrdenímžalobcu,
že si svoju oznamovaciu povinnosť splnil a oznámenie odoslal žalovanému 27.1.2014. Žalovaný v

tejto súvislosti uviedol, že uvedená zásielka žalobcu v žiadnom prípade neobsahovala oznámenie v
zmysle § 4 ods. 2 písm. c). Totiž v podateľni žalovaného sa všetky prijaté zásielky evidujú tak, že z ich
obsahu je zrejmé, čo sa v nich pri doručení nachádza. Na základe toho žalovaný potvrdil, že obsahom
zásielky žalobcu, ktorá mu bola doručená 28.1.2014 bolo len rozhodnutie ÚRSO XXXX/XXXX/E-OZ z
28.10.2013 a nie oznámenie na uplatnenie si podpory na rok 2015 tak , ako sa to uvádza v napadnutom

uznesení.

Aj keď zákon č. 309/2009 Z. z. neustanovuje explicitne vo vzťahu k splneniu si oznamovacej povinnosti v
zmysle § 4 ods. 2 písm. c) konkrétnu predpísanú formu, je v tejto súvislosti potrebné na jednotlivé úkony
výrobcu prihliadať aj vo väzbe na požiadavky stanovené všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Takýto právny úkon smerujúci k splneniu si vyššie uvedenej oznamovacej povinnosti musí byť urobený
predovšetkým zrozumiteľne, dostatočne určito a musí z neho vyplývať prejav vôle, ktorý ním výrobca
sleduje. Absencia, čo i len jedného z týchto atribútov je spojená s neplatnosťou právneho úkonu. Z
uvedeného dôvodu nie je preto možné považovať za splnenie si predmetných povinností len odkazom
na existenciu rôznych iných dokumentov (napr. cenové rozhodnutie ÚRSO č. XXXX/XXXX/E-OZ z

28.10.2013).

Vdôsledkunesplneniasizákonnejpovinnostižalobcuvzmysleustanovenia§4ods.2písm.c) Zákonao
podpore zaniklo žalobcovi právo uplatňovať si v roku 2015, na elektrinu vyrobenú v príslušnom zariadení

na výrobu elektriny, nárok na podporu podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b) a c) Zákona o podpore.
Tento nárok žalobcovi zanikol priamo zo zákona. Oznámenie o uplatnení podpory je hmotnoprávnym
úkonom, ktorý musí byť uskutočnený každoročne v prekluzívnej lehote vždy do 15. augusta, pričom
zmeškanie tejto lehoty zákon neumožňuje odpustiť.

Oznámenie žalovaného o nemožnosti uplatnenia si podpory pre kalendárny rok 2015 zo dňa 15.12.2014
malo voči žalobcovi len informatívny a nie konštitutívny charakter, ktorým mu bola oznámená skutočnosť
vyplývajúca priamo zo zákona. Odňatie podpory nenastalo v dôsledku rozhodnutia žalovaného, ale
vyplynulo „ex lege" z dôvodov, ktoré nastali výlučne na strane žalobcu. Navyše v prípade, ak nastanú

skutočnosti predpokladané ustanovením § 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z. žalovaný nie je zo zákona
ani povinný tlmočiť tento fakt výrobcom vo forme akéhokoľvek oznámenia.

V rámci návrhu na vydanie predbežného opatrenia musí žalobca o. i. preukázať dôvodnosť svojho

nároku, teda že uplatňovanie nároku vo veci samej obstojí a že z jeho strany nejde o šikanózne, resp.
zrejme bezúspešné uplatňovanie práva. Už v podanom návrhu na nariadenia predbežného opatrenia
musí žalobca predložiť také dôkazy a osvedčiť také skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho hmotnoprávny
nárok vo veci samej.

Žalovaný má za to, že žalobca nepreukázal splnenie si oznamovacej povinnosti v zmysle § 4 ods. 2
písm. c) zákona č. 309/2009 Z. z. a teda pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenianemal byť úspešný. Podľa žalovaného sa v tomto prípade jedná o zrejmé bezúspešné uplatňovanie
práva z dôvodu, že žalobca nepreukázal dôvodnosť nároku vo veci samej.

Žalovaný ďalej namieta neexistenciu nároku žalobcu na základe informácii zverejnených na webovom
sídle ÚRSO. ÚRSO 28.07.2014 zverejnilo na svojom webovom sídle informáciu pre výrobcov, kde
poukázalo na ich povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z. z. Každý výrobca bol teda
nad rámec zákona informovaný o tom, že si má splniť svoju oznamovaciu povinnosť voči ÚRSO ako aj

voči prevádzkovateľom regionálnych distribučných sústav. Taktiež 9..2.2015 ÚRSO zverejnilo na svojom
webovom sídle zoznam výrobcov, ktorí si nesplnili vyššie uvedenú povinnosť, pričom v tomto zozname
sa nachádza aj žalobca.

Odvolateľ poukázal v odvolaní na to, že je subjektom povinným postupovať v súlade so zákonom č.

309/2009 Z. z. a ako prísne regulovaný subjekt nemá inú možnosť ako dodržiavať zákon a postupovať v
súlade so zákonom, bez ohľadu na to, či je zákon nastavený prísne alebo benevolentne. Po zverejnení
vyššie uvedeného zoznamu zo strany ÚRSO nemôže žalovaný postupovať inak a nemôže podporu
poskytovať subjektu, ktorému zo zákona takáto podpora neprináleží. V opačnom prípade by sám sebe
spôsoboval škodu a rovnako by porušoval povinnosť konať prevenčne a škode zamedzovať v zmysle

platných právnych predpisov.

Nakoľko systém podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie je založený na systéme
„štátom dotovanej politiky" žalovaný nemá žiadne finančné prostriedky (okrem prostriedkov schválených

ÚRSO na rok 2015) na vyplatenie podpory pre tých výrobcov, ktorí pre rok 2015 nemajú nárok na
podporu.Vprípadevyplateniapodporyvýrobcovelektriny,ktorínemajúnároknapodporuprenesplnenie
oznamovacej povinnosti, vznikne žalovanému priama škoda vo výške niekoľko miliónov eur a vystavuje
žalovaného platobnej neschopnosti. Aby nevznikla žalovanému priama finančná strata, v súvislosti s
plnenímpovinnostipodľazákonač.309/2009Z.z.,muselabyfinančnávýškaprostriedkovurčenáÚRSO

zodpovedaťnárokomvýrobcovelektrinynauplatneniepodporyzostranyvýrobcovelektrinyvpríslušnom
kalendárnom roku. Na kalendárny rok 2015 však ÚRSO určil a zohľadnil finančné prostriedky len pre
takých výrobcov, ktorí oznámili uplatnenie podpory na rok 2015 v zmysle § 4 ods. 2 písm. c) zákona
č. 309/2009 Z. z.

S poukazom na tvrdenie žalobcu, že jeho právo na podporu v zmysle Zákon o podpore nezaniklo z
dôvodu aplikácie prechodného ustanovenia § 18e ods.1 predmetného zákona, keďže sa domnieva,
že následok v podobe straty na podporu sa nevzťahuje na tých výrobcov, ktorí prevádzkujú zariadenia
uvedené do prevádzky do 31.12.2013, žalovaný uviedol, že s takýmto výkladom predmetného

ustanovenia v žiadnom prípade nemožno súhlasiť a má za to, že v danom prípade dochádza k
mylnej a účelovej interpretácii právneho predpisu. Rozšírenie znenia § 18e Zákona o podpore aj
na následky porušenia povinnosti podľa § 4 by totiž vytvorilo dve kategórie výrobcov: výrobcovia,
ktorí predmetnej sankcii podliehajú a výrobcovia, ktorí sankcii nepodliehajú, pričom jediným dôvodom
(kritériom) pre takéto rôzne zaobchádzanie, by bol deň uvedenia zariadenia do prevádzky. Takéto

rozdielne zaobchádzanie vo vzťahu k výrobcom by bolo v rozpore s ústavným princípom rovnosti
zakotveným v čl. 12 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 3 Ústavy.

Totiž vychádzajúc aj zo samotnej dôvodovej správy k Zákonu o podpore, žalovaný je toho názoru,

že pre dané ustanovenie § 18e by sa mal aplikovať systematický a užší výklad pojmu „podmienky
podpory" ako výklad logický, t.j. že dané prechodné ustanovenie v 18e Zákona o podpore by sa
malo vzťahovať len na § 3 zákona, a nie na práva a povinnosti výrobcov upravené v § 4 cit.zákona
a právne následky ich nesplnenia. Uvedený výklad podporuje aj samotný nadpis ustanovenia § 3
Zákona o OZE v znení „Spôsob podpory a podmienky podpory výroby elektriny". V tomto ustanovení

sú uvedené jednotlivé spôsoby podpory, ktorými sa podporuje výroba elektriny z obnoviteľných zdrojov,
na ktorú elektrinu a zdroje sa podpora vzťahuje a aké sú konkrétne podmienky, ktoré musí výrobné
zariadenie spĺňať na to, aby bolo oprávnené na podporu. V prospech užšieho systematického výkladu
svedčí aj skutočnosť, že výrobca, ktorému Zákon o podpore poskytuje konkrétne práva a ukladápovinnosti, už spĺňa podmienky podľa § 3, a teda má právo na podporu. Z gramatickej formulácie
ustanovenia § 4 ods. 3 možno vyvodiť, že neide o zánik práva na podporu - naopak, ide o dočasnú
nemožnosť si uplatniť nárok na podporu ako dôsledok nesplnenia povinnosti požadovanej zákonom.

Preto ustanovenie § 4 ods. 3 nie je možné považovať za podmienku rozhodujúcu pre trvanie, resp. zánik
práva na podporu - toto právo trvá pre dotknutého výrobcu naďalej. Strata možnosti uplatniť si nárok
na podporu na nasledujúci rok je tak len následkom za nesplnenie povinnosti požadovanej zákonom,
s tým, že podmienky podpory pre dotknutého výrobcu ostávajú nedotknuté. Navyše, novela Zákona
o podpore okrem spomínaného doplnenia ustanovenia § 4 o následok v ods. 3 zmenila a doplnila aj

celý rad ustanovení § 3. Podľa žalovaného práve z dôvodu zmeny podmienok podpory výroby elektriny
upravených v § 3 zákona vznikla potreba riešiť problematiku účinnosti takto zmenených a doplnených
podmienok podpory prostredníctvom prechodného ustanovenia.

Tvrdenie žalobcu o likvidačných dôsledkoch z dôvodu údajného odopierania práva považuje žalovaný

za neopodstatnené. Aj napriek skutočnosti, že žalobca stratil nárok na uplatnenie podpory stále môže
elektrinu vyrobenú v príslušnom zariadení predať na trhu alebo dodať konkrétnemu odberateľovi, a to
aj v prípade ak si podporu neuplatňuje. Navyše žalovaný ponúkol žalobcovi možnosť odberu elektriny
za zmluvne stanovenú cenu, prostredníctvom dodatku k trojstrannej zmluve, ktorý bol prílohou listu
z 15.12.2014. Z uvedeného vyplýva, že žalobca nepreukázal potrebu dočasnej úpravy pomerov ako

jednuzozákladnýchpodmienoknavydaniepredbežnéhoopatrenia.Podľažalovanéhojeprávnyzáujem
žalobcu v danom prípade postačujúce chrániť rozhodnutím vo veci samej.

Z ustálenej judikatúry súdov SR vyplýva, že predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích

inštitútov civilného procesu, ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať
nepriaznivé následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Aj v uvedenom
prípade by teda prípadné vydané predbežné opatrenie malo znieť na elimináciu negatívnych následkov
nevyplatenia podpory len v nevyhnutnej miere. V opačnom prípade dochádza k hrubému nepomeru a
zásahu do práv žalovaného, keďže v danom prípade neexistuje žiadna istota, že nárok žalovaného na

vrátenie poskytnutej podpory v prípade neúspechu žalobcu so žalobou vo veci samej bude aj skutočne
vymáhateľný.

Nariadením predbežného opatrenia súd prekročil rozsah ochrany žalobcu pred bezprostredne hroziacou

ujmou a zaručil mu tvorbu zisku v doterajšom rozsahu, čo žalovaný považuje za neprimerané, keďže
k celému sporu došlo výlučne neplnením si zákonných povinností na strane žalobcu. V tejto súvislosti
žalovaný poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Košice sp. zn. 4 Q./XX/XXXX zo 17.4.2014.

Navyše podľa žalovaného vydaním predbežného opatrenia o zabezpečovaní podpory v prospech
žalobcu v plnej výške dochádza k prejudikovaniu rozhodnutia vo veci samej.

Každý výrobca elektriny s právom na podporu si musí byť vedomý nielen svojich práv, ale aj povinností,
splnenie ktorých je základným predpokladom pre uplatnenie podpory v zmysle zákona č. 309/2009 Z.

z. Mal by preto vynaložiť potrebné úsilie a námahu na plnenie si svojich povinností, zvlášť v prípade,
ak strata podpory môže mať vážny dopad na jeho podnikanie. Prevádzkovateľ regionálnej distribučnej
sústavy nie je povinný tieto skutočnosti výrobcom oznamovať prípadne ich na ne upozorňovať. Žalobca
teda mohol a mal vedieť, že neoznámenie skutočností v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona
č. 309/2009 Z. z. bude pre neho znamenať stratu práva na podporu na budúci kalendárny rok a teda

mal dosť času prijať potrebné opatrenia na odvrátenie hroziacej škody.

Ak by aj neposkytnutie podpory zo strany žalovaného malo na hospodárske výsledky žalobcu negatívny
vplyv, žalovaný uviedol, že neposkytnutie podpory je povinnosťou žalovaného a žalobca opomenutím

svojej vyššie uvedenej zákonnej povinnosti sám privodil svojej hospodárskej jednotke stav straty a
rizika zastavenia prevádzky. V tomto prípade je potrebné plne rešpektovať zásadu „neznalosť práva
neospravedlňuje".Taktiež má žalovaný za to, že v návrhu nebolo osvedčené nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej
ujmy ani účel predbežného opatrenia a potreba ochrany porušeného práva alebo ohrozenie výkonu

súdneho rozhodnutia. Žalobca žiadnym relevantným spôsobom neosvedčil, že by konaním žalovaného
bol vykonaný taký faktický alebo právny úkon, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako konanie s cieľom
poškodiť žalobcu. Súd pri nariaďovaní predbežného opatrenia nemôže vychádzať len z tvrdení resp.
domnienky žalobcu. Tvrdenia žalobcu o tiesnivej finančnej situácii nie je skutočnosť postačujúca na
nariadenie predbežného opatrenia.

Súd prvého stupňa mal vziať v úvahu aj to, že v danom prípade ide o návrh na nariadenie predbežného
opatrenia pred začatím konania vo veci samej. V takom prípade sa návrhu vyhovie len výnimočne
(uznesenie Ústavného súdu zo dňa 07.03.2012 sp. zn. II ÚS 3220/11) V takomto prípade môže súd
podľa ustanovenia § 74 ods. 1 O.s.p. nariadiť predbežné opatrenie, len v prípade, ak je potrebné, aby

dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol
ohrozený. Avšak žiadna z týchto skutočností nebola žalobcom v jeho návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia nijakým spôsobom osvedčená.

Podľa žalovaného sa súd vôbec nezaoberal otázkou, či v prípade nariadenia predbežného opatrenia
nedôjde k nevyváženému zásahu do práv účastníkov. Zásah do práv a právneho postavenia žalovaného
nesmie byť pritom neprimeraný nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana. V posudzovanom prípade
sa sporný nárok žalobcu týka len roku 2015. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že v doterajšom konaní
nebola dostatočne osvedčená existencia nebezpečenstva hroziacej ujmy, ktoré musí byť bezprostredné

a konkrétne a teda, že by právo žalobcu malo byť ohrozené. V uvedenom prípade je preto potrebné
náležite rozlíšiť medzi ohrozeným právom a znemožnením výkonu podnikateľskej činnosti, čo môže
mať len prechodný charakter (viď. rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. XXCb/XXX/XXXX z
20.1.2014 a potvrdzujúce rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Cob/41/2015 z 20.3.2015).

Z uznesenia o nariadení predbežného opatrenia nie je zrejmé, čoho sa žalobca bude domáhať vo veci
samej. Z uvedeného dôvodu žalovaný nemá možnosť náležite právne argumentovať skutočnosť, či
žalobcom požadované predbežné opatrenie má alebo nemá vecnú súvislosť so žalobou vo veci samej,
teda či vzťah, ktorý má upraviť navrhované predbežné opatrenie bude vyriešený konečným rozhodnutím
vydaným na základe žaloby vo veci samej.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je žalovaný toho názoru, že neboli splnené zákonné
podmienky na vydanie predbežného opatrenia v zmysle ust. § 75 O.s.p..

Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že má za to, že dostatočne osvedčil existenciu
nároku vo veci samej ako aj hrozbu bezprostredne hroziacej ujmy.

Citujúc ust. § 4 ods. 1 a § 9 ods. 1 písm.b/ bod 5 zák.č. 250/2012 Z.z. o regulácii konštatoval, že ÚRSKO
ako orgán štátnej správy v oblasti energetiky, je oprávnený v rámci kontroly regulovaného subjektu
konať a rozhodnúť o tom, či žalobca ako aj žalovaný postupoval v súlade so zákonom a právoplatnými
rozhodnutiami ÚRSO. Žalobca považuje v právnom štáte za neprípustné, aby mu žalovaný na základe
svojvoľnej úvahy, iba obyčajným listom a bez akéhokoľvek rozhodnutia a možnosti brániť sa, fakticky

uložil sankciu v podobe nepriznania podpory. Zásadným spôsobom boli porušené základné zásady
správneho práva podľa Správneho poriadku.

Žalobca zdôraznil, že oznamovaciu povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm.c) Zákona o podpore si voči ÚRSO

riadne a včas splnil, čo konštatovalo aj samotné ÚRSO v zozname výrobcov elektriny zverejnenom na
stránke ÚRSO. Ak zákon č. 309/2009 Z.z. o podpore, neustanovuje explicitne vo vzťahu k splneniu
si oznamovacej povinnosti v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. c) konkrétnu predpísanú formu, obsahnešpecifikuje, je prejav vôle potrebné posudzovať podľa všeobecných princípov stanovených v § 34 a
nasl. Občianskeho zákonníka. Osobitne žalobca poukázal na § 35 ods. 1 OZ.

Z dokumentov predložených žalobcom (ako napr. cenové rozhodnutie ÚRSO č. XXXX/XXXX/E-OZ
z 28.10.2013 ako aj Zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku č.
OZE-XXX-XXXX-XX uzatvorenej 19.11.2014 a ďalších dokumentov a zmlúv) je dostatočne určitý a
zrozumiteľný úmysel a jeho vôľa uplatniť si podporu formou doplatku výroby elektrickej energie z

obnovitelných zdrojov pre špecifikovaný objem elektriny nie len na rok 2015 ale aj ďalšie obdobie, keďže
tento objem sa vzhľadom na výrobnú kapacitu zdroja nemení.

Zároveň žalobca poukázal na skutočnosť, že ustanovenie § 4 ods. 3 Zákona o podpore nie je možné
aplikovať na zariadenie na výrobu elektriny žalobcu, nakoľko zariadenie žalobcu bolo uvedené do

prevádzky pred 1.1.2014. Ustanovenie § 18e ods. 1 zákona o podpore neumožňuje aplikovať sankciu
podľa § 4 ods. 3 na zariadenie na výrobu elektriny uvedené do prevádzky pred 1.1.2014. Preto nemohol
stratiť právo uplatniť si podporu na kalendárny rok 2015. Novela účinná od 1.1.2014 obsahuje sériu
prechodných ustanovení. Podľa § 18e ods. 1 Zákona o podpore „podmienky podpory výroby elektriny
z obnovitelných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri

zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1.1.2014 zostávajú zachované podľa
doterajších predpisov".

Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že na zariadenie uvedené do prevádzky pred 1.1.2014 sa vzťahujú

podmienky podpory, tak ako boli v zákone upravené do účinnosti novely. Uvedené vyplýva aj z
dôvodovej správy k § 18e ods. 1 zákona. Prechodné ustanovenie § 18e ods. 1 sa vzťahuje na všetky
ustanovenia Zákona o podpore, ktoré obsahujú podmienky podpory. Ak by zákonodarca chcel obmedziť
platnosť ustanovenia § 18e ods. 1 len na podmienky podpory uvedené v § 3, uviedol by to priamo v
texte prechodného ustanovenia („podmienky podpory výroby elektriny podľa § 3"). Podmienky podpory

sa v Zákone o podpore nenachádzajú iba v § 3, ale aj v iných zákonných ustanoveniach. Jednu z
takýchto podmienok podpory obsahuje aj samotné ustanovenie § 4 ods. 3, nakoľko reálne podmieňuje
podporu splnením oznamovacej povinnosti. V tejto súvislosti žalobca poukázal na konštantnú judikatúru
Ústavného súdu SR (II.ÚS 148/06-33).

Podpora výroby elektrickej energie z obnovitelných zdrojov je založená na systéme „štátom dotovanej
politiky", tak ako tvrdí žalovaný. Výrobné zariadenie žalobcu bolo zakúpené v hodnote 250.000,00 eur,
s tým, že žalobca túto čiastku spláca banke ročne vo výške 30.000,00 eur. Takto bol a je nastavený
systém splácania v prípade poskytnutia podpory výroby elektrickej energie, čo je žalovanému dobre

známe, keďže bez tejto podpory by takto zariadenie nebolo možné zriadiť ani financovať. Žalobca veľkú
časť vyrobenej elektrickej energiu aj sám spotrebuje pre svoju prevádzku. Zamestnáva dlhé obdobie 22
zamestnancov na trvalý pracovný pomer. Každú investíciu potrebnú vo výrobe musí dôsledne zvážiť,
aby sa udržal na trhu. Nepretržite si riadne a poctivo plní daňové povinnosti, odvodové povinnosti za
zamestnancov do štátneho rozpočtu a inými v dnešnej dobe nastavenými zaťaženiami, ktoré náklady

pokrýva s pomernými ťažkosťami, tak nie je namieste, aby žalovaný konštatoval a hodnotil postup
žalobcu, že si sám privodil svojej hospodárskej jednotke stav straty a rizika zastavenia prevádzky.

Štátom dotovaná politika nemôže smerovať k likvidácii podnikateľského prostredia s použitím

šikanózneho výkonu práva a svojvoľným výkladom právnych noriem nastavených k likvidácii poctivých
obchodných spoločností a porušovaniu práva na podnikanie. Žalobca nežiada od štátu finančné
prostriedky, ktoré sa priznávajú osobám, ktoré nerobia spoločnosti nijaké služby, žijú na jeho ťarchu a
vedú k nadmernému zaťaženiu. Navyše poukázal na skutočnosť, že nevedie žiadne iné súdne spory,
avšak v tomto prípade v záujme záchrany je nútený žiadať o súdnu ochranu.V zmysle uvedeného má žalobca zato, že neexistuje žiaden zákonný dôvod pre konštatovanie porušenia
povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c) Zákona o podpore, a teda neexistuje ani žiaden základ pre odopretie
podpory v zmysle § 3 Zákona o podpore.

Odvolací súd prejednal odvolania žalovaného podľa § 212 ods. 1, 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

V danej veci žalobca žiadal vydať predbežné opatrenie na uloženie povinnosti odoberať elektrickú
energiu za podmienok uvedených v zmluve, pretože žalovaný mu oznámil, že si nemôže uplatniť
podporu pre kalendárny rok 2015.

Z tohto oznámenia teda vyplýva, že žalovaný neposkytne žalobcovi podporu, ale nie je preukázané,
aby odmietol odoberať elektrickú energiu. Žalovaný vo svojich vyjadreniach dokonca potvrdzuje, že

elektrickú energiu bude odoberať.

Nielen v našom právnom systéme platí zásada „dohody sa plnia“. Až pri ich porušení nastupuje ochrana
prostredníctvom príslušných inštitútov.

Z doterajšieho konania, ani rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je zrejmé, akú žalobu je žalobca povinný
v lehote 30 dní podať.

Pri nariaďovaní predbežného opatrenia musí však vziať do úvahy skutočnosť, že upravuje pomer medzi
účastníkmi len dočasne a to v rozsahu, ktorý stačí na dosiahnutie účelu a to do budúcna.

Z konania žalobcu vyplýva, že jeho cieľom je získanie podpory (iné skutočnosti nie sú medzi účastníkmi
sporné), a preto je žiadané a vydané predbežné opatrenie v rozpore s ust. § 76 O.s.p..

Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 220 O.s.p. zmenil napadnuté uznesenie a návrh na vydanie

predbežného opatrenia zamietol.

Žalobca v tomto konaní nemal úspech, žalovaný náhradu trov konania nežiadal (§ 151 ods. 1 O.s.p.), a
preto odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.