Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. jún 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/297/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813217883
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Martináková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3813217883.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Martinákovej a sudkýň
JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Alice Beňovej v spore žalobcu K., zastúpeného X., proti žalovanému M.,
za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného do 30.06.2016 - L., zastúpeného W., o zaplatenie
1.348,20 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 26.
februára 2016, č.k. 18C/49/2014-186, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný n e m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Občianske združenie - A. m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie
1.348,20 Eur s príslušenstvom. Vo výroku II. žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Výrokom

III. uložil žalobcovi povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného trovy konania,
spočívajúce v trovách právneho zastúpenia v sume 548,37 Eur na účet jeho právneho zástupcu
W., vedený v P. v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vykonaným dokazovaním mal za
preukázané, že v prejednávanej veci sa žalobca ako postupník domáha voči žalovanému zaplatenia
sumy 1.348,20 Eur s príslušenstvom, pričom ide o pohľadávku, ktorú mal nadobudnúť na základe
Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 28.09.2011 od postupcu, právneho predchodcu žalobcu,

O. ktorá je bankou. Pohľadávka vznikla na základe zmluvy o splátkovom úvere uzatvorenej medzi
právnym predchodcom žalobcu, O. a žalovaným podľa zákona o spotrebiteľských úveroch v spojení
s Obchodným a Občianskym zákonníkom. Súd vyvodil ten záver, že žalobný návrh nebol podaný
dôvodne. V prvom rade sa zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, pričom v tejto
súvislosti poznamenal, že súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu aj v prípade, že ju
žiaden z účastníkov konania nenamietal. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru,
že žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie tohto návrhu, nakoľko súdu ku dňu vyhlásenia

rozhodnutia nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu. Súd v tejto súvislosti uviedol, že žalobca resp.
jeho zástupca bol v rámci predvolania na pojednávanie poučený v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p.,
tiež bol súdom vyzývaný na predloženie relevantných dôkazov v konaní, pričom relevantný dôkaz
preukazujúci jeho aktívnu legitimáciu v konaní z titulu postúpenia pohľadávky súdu do rozhodnutia vo
veci samej nepredložil. Nakoľko aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu nebolo možné zistiť, resp. vyvodiť
ani z iných, žalobcom predložených listín, súd prvej inštancie žalobu žalobcu z dôvodu nedostatku

aktívnej legitimácie zamietol. V konaní bolo žalobcom tvrdené, že dňa 28.09.2011 bola
uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávok medzi postupcom O. a žalobcom ako postupníkom, ktorej
predmetom malo byť aj postúpenie pohľadávky voči žalovaného zo zmluvy o splátkovom úvere zo dňa13.03.2008. V konaní nebolo preukázané, že O. pred postúpením pohľadávky vyhlásila mimoriadnu
splatnosť úveru, k takémuto vyhláseniu došlo až zo strany žalobcu dňa 25.10.2011. Súd tak skúmal
súčasné splnenie oboch podmienok uvedených v § 92 ods. 7 zákona o bankách (písomná výzva

banky, omeškanie trvajúce viac 90 dní). Súd z listín predložených žalobcom do vyhlásenia rozhodnutia
mal preukázané, že bol žalovaný písomne vyzvaný O. výzvou z 25.09.2008 na úhradu dlžnej sumy,
avšak žalobca v konaní nepreukázal, že táto výzva bola žalovanému skutočne aj zaslaná a doručená.
Žalobca nepreukázal, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky, pretože nepreukázal splnenie
podmienok uvedených v § 92 ods. 7 Zák.č. 483/2001 Z.z. o bankách, preto súd dospel k záveru,

že postúpenie pohľadávky uplatnenej návrhom bolo neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka a
žalobca nenadobudol pohľadávku voči žalovanému. Povinnosťou žalobcu v konaní bolo svoje tvrdenia
súdu preukázať, pričom neunesenie dôkazného bremena vyvoláva v konečnom dôsledku nepriaznivý
výsledok pre toho účastníka, ktorého zaťažuje dôkazné bremeno. Pokiaľ vedľajší účastník vzniesol v
konaníajnámietkupremlčaniasúduviedol,žezamietolžalobuprenedostatokaktívnejvecnejlegitimácie
zo strany žalobcu na podanie tejto žaloby, avšak bol toho názoru, že právny vzťah medzi žalobcom a

žalovaným sa spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka a právnych predpisov, ktoré upravujú
právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka). V konaní
nebolo sporné, že žalovaný na základe zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 13.03.2008 čerpal od O.
poskytnutý úver vo výške 50.000,- Sk a tento sa zaviazal splácať v mesačných splátkach po 1.354 ,-
Sk. Súd dospel k záveru, že predmetná pohľadávka je premlčaná. Jednotlivé mesačné splátky úveru

tak, ako boli dohodnuté, sa premlčujú v súlade s § 101 a § 103 Občianskeho zákonníka v trojročnej
premlčacej dobe od splatnosti jednotlivých splátok. Podľa bodu 7.6.1 písm. a/ Všeobecných obchodných
podmienok, keď bolo dohodnuté že banka je oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, ak je klient
v omeškaní so splatením jednej splátky istiny alebo úrokov, ktoré trvá viac ako 10 dní. Veriteľ však musí
pri zosplatnení dodržať postup podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V zmysle § 103 Občianskeho

zákonníka začína plynúť premlčacia doba pri využití práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka už
splatnosťou nezaplatenej splátky, t.j. v danom prípade najmenej splátkou splatnou k 20.08.2008, keď
posledná splátka zo strany žalovaného bola zrealizovaná k 07.07.2008 v sume 692,50 Sk. Trojročná
premlčacia doba v dôsledku zosplatnenia preto uplynula splatnosťou najstaršej omeškanej splátky, pre
ktorú využíva veriteľ právo na zosplatnenie a pokiaľ žalobca podal návrh 19.08.2013, je zrejmé, že ho

podal po uplynutí zákonnej premlčacej doby. Vzhľadom k uvedenému, ak by súd dospel k záveru, že
žalobca má v konaní aktívnu vecnú legitimáciu, považoval by na základe uvedeného nárok žalobcu za
premlčaný a rovnako by žalobný návrh v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. V konaní bol úspešný žalovaný a vedľajší účastník na strane žalovaného.
Žalovaný zostal v konaní nečinný, žiadne trovy konania si neuplatnil, ani mu žiadne trovy v konaní

nevznikli, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. Právny zástupca vedľajšieho účastníka si vyčíslil
trovy právneho zastúpenia v podaní doručenom súdu dňa 02.03.2015 v sume 627,43 Eur. Náhrada
za jeden úkon právnej služby vychádzala zo žalovanej sumy a bola vo výške 71,37 Eur. Súd priznal
právnemu zástupcovi náhradu trov konania nasledovne: - prevzatie veci a príprava zastúpenia 1 x
71,37 Eur podľa § 13a ods. 1 písm. a/ cit. vyhl.č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za

poskytovanie právnych služieb ) = 71,37 Eur, - vyjadrenie vo veci samej = 71,37 Eur, - vyjadrenie k
vyjadreniu navrhovateľa zo 07.04.2015 = 71,37 Eur, - účasť na pojednávaní 26.02.2016 = 71,37 Eur, - 1
x režijný paušál á 8,04 Eur, - 2 x režijný paušál á 8,39 Eur = 16,78
Eur, -1 x režijný paušál á 8,58 Eur, spolu: 318,88 Eur; - cestovné náhrady a náhrada za stratu času za
pojednávanie dňa 26.02.2016 cesta S. a späť, 1 x 366 km, S. ŠPZ M. : - náhrada za spotrebované PHM

1 x 0,056 l x 366 km x 0,952 Eur/l = 19,51 Eur, - náhrada za každý 1 km jazdy 1 x 366 km, amortizácia
vozidla = 66,98 Eur, - náhrada za stratu času: cesta S. a späť dňa 26.02.2016 x 10 x polhodina á
14,30 Eur=143 Eur. Celkom trovy konania: 548,37 Eur. Súd právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka
priznal náhradu trov konania za úkon právnej služby označený ako ,,1. Vyjadrenie vo veci samej“ a „3.
Doplňujúce vyjadrenie“ spolu ako odmenu za jeden právny úkon, nepovažoval za účelné vyjadrovať

sa dvomi podaniami, keď nič nebránilo vedľajšiemu účastníkovi skutočnosti uvedené v doplňujúcom
vyjadrení uviesť už v prvom vyjadrení vo veci samej. Celkom trovy konania vedľajšieho účastníka
predstavujú teda 539,37 Eur.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhal sa jeho zmeny tak, že

jeho žalobe bude v celom rozsahu vyhovené. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil
vec a nedostatočne zistil skutkový stav veci. V súvislosti s nedostatkom aktívnej legitimácie poukázal na
skutočnosť, že ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné vykladať tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní
so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcucelej výške peňažného záväzku, nie len časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Pokiaľ by predmetné
ustanovenie malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní,
bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne uvedené. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/511/2015, rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo
dňa 29.05.2015 sp. zn. 8Co/163/2015. Ďalej uviedol, že zmluvné strany si v zmluve o splátkovom úvere
dojednali plnenie v splátkach s presným stanovením termínov splatnosti jednotlivých splátok. Právny
predchodca právo pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru nevyužil, pričom mimoriadnu
splatnosť vyhlásil až žalobca a to podaním zo dňa 25.10.2011 označeným ako „výzva k úhrade a

oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru“. K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru došlo
ku dňu 13.11.2011. Zosplatnenie dlhu veriteľom znamená, že dlh už nie je možné zo strany dlžníka
zaplatiť v splátkach. V dôsledku nesplnenia povinnosti dlžníkom sa stal splatným celý dlh vyhlásením
jeho zosplatnenia. Táto skutočnosť však nemá žiadny vplyv na výšku alebo existenciu dlhu dlžníka, týka
sa výlučne spôsobu zaplatenia jeho dlhu a závisí výlučne od vôle veriteľa. V nadväznosti na uvedené
zastával názor, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou pre platné

postúpenie pohľadávky. V súvislosti s nedostatkom aktívnej legitimácie poukázal na skutočnosť, že v
konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky, spolu s podacím
hárkom, preukazujúcim odoslanie tejto písomnosti žalovanému, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu
legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia
vychádzať. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/210/01, uznesenie Krajského

súdu v Žiline sp. zn. 8Co/564/2015, uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/133/2013. Vzhľadom
k uvedenému mal za to, že súd pochybil a vec nesprávne právne posúdil, ak napriek predloženým
oznámeniam o postúpení pohľadávky skúmal platnosť zmluvy o postúpení. Mal za to, že ust. § 92
ods. 8 zák. o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky.
Účelompredmetnéhoustanoveniajeúpravavýnimiekzbankovéhotajomstvaanehovoríopodmienkach

platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu
bankového tajomstva. Zastával názor, že aj prípadné porušenie povinností vyplývajúcich z §
92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spojiť s následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky,
keďže norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 nezakladá občiansko-právnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi
banky, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1

zák. o bankách. Poukázal na názor Q. publikovaný v časopise Súkromné právo č. 1/2015. Z uvedeného
vyplýva, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 zák. o bankách nie je
podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len
sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách. S nedoručením takejto výzvy teda nemôže byť spojená
sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok. Ďalej upozornil, že v súlade s prílohou č.

1 k zmluve o postúpení pohľadávok bol žalovaný ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu
1152 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaného so splnením čo len časti toho istého peňažného
záväzku voči banke presiahol 1 rok. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 12C/223/2015, rozhodnutie Okresného súdu Prievidza sp. zn. 12C/63/2014. Ďalej poukázal na
skutočnosť, že v konaní predložil súdu výzvu právneho predchodcu žalobcu, ktorou pred postúpením

pohľadávky v zmysle ust. § 92 ods. 8 zák. o bankách vyzval žalovaného na úhradu omeškaných splátok.
Mal za to, že predloženou výzvou bolo v konaní preukázané, že jeho právny predchodca konal v súlade
s ust. § 92 ods. 8 zák. o bankách a nedošlo k porušeniu bankového tajomstva. Nesúhlasil ani s právnym
názorom súdu prvej inštancie v otázke posúdenia premlčania uplatneného nároku. Poukázal na to,
že jeho právny predchodca svoje právo pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru nevyužil

a mimoriadnu splatnosť úveru vyhlásil žalobca podaním zo dňa 25.10.2011 označeným ako „výzva
k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti“. Aj v prípade pripustenia, že na uvedený
záväzkový vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, čo však nepripúšťa, je z
ust. § 565 Obč. zákonníka nesporné, že pri plnení v splátkach vzniká veriteľovi právo na zosplatnenie
celého dlhu len do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky. Ak veriteľ svoje oprávnenie nevyužije, plynie

premlčacia doba pre každú splátku samostatne. Ak však dlžník nesplní v určenom termíne ani ďalšiu
splátku,veriteľoviopätovnevznikáprávovyhlásiťmimoriadnusplatnosť,pričomaktotoprávovyužije,tak
premlčacia doba všetkých splátok dobudúcna začne plynúť od splatnosti tejto ďalšej nesplnenej splátky.
Svojeprávozosplatniťpohľadávkuvyužilkudňu13.11.2011.Považovalzanesporné,žetotoprávovyužil
vsúladesust.§53ods.9Obč.zákonníkaprenesplneniesplátky,ktorávyužitiutohtoprávapredchádzala

po dobu troch mesiacov, t.j. splátky splatnej dňa 20.07.2011. Teda aj v prípade aplikácie ustanovení
Občianskeho zákonníka týkajúcich sa premlčacej doby by začala plynúť premlčacia doba pre všetky
splátky splatné po vyhlásení mimoriadnej splatnosti v súlade s ust. § 103 Obč. zákonníka od 21.07.2011,
pričom pre splátky splatné pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti by plynula samostatná trojročnápremlčacia doba odo dňa ich splatnosti (pre každú samostatne). Nie je mu zrejmé, na základe akých
zákonných ustanovení súd dospel k záveru, že premlčacia doba začala plynúť odo dňa 20.08.2008.
Konečná splatnosť úveru bola dojednaná na 20.02.2013 a v konaní si uplatnil len splátky úveru splatné

od 20.09.2010 do 20.02.2012. Zastával názor, že súd vec nesprávne právne posúdil, nakoľko na
daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby.
Na daný prípad bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o
úvere a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo strán je spotrebiteľ.
Zastával názor, že z ust. § 392 ods. 2 Obchodného zákonníka vyplýva, že pri práve na čiastkové

plnenie plynie premlčacia doba pre každé čiastkové plnenie samostatne. Teda v danom prípade, ak
bola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru pre nesplnenie niektorého čiastkového záväzku, premlčacia
doba plynie od tohto vyhlásenia, inak pre každé čiastkové plnenie samostatne, resp. až do konečnej
splatnosti úveru. V súdenom prípade začala premlčacia doba plynúť dňa 14.11.2011 (deň nasledujúci
po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru) a uplynula by až 14.11.2015, preto jeho nárok nemožno
považovať za premlčaný ani len sčasti. Nesúhlasil ani s rozhodnutím súdu prvej inštancie v časti, v

ktorej bol zaviazaný na úhradu trov konania vedľajšieho účastníka. Dôvodil, že združenie Všeobecná
ochrana práv spotrebiteľov vstupuje do množstva konaní bez ohľadu na stav konania, a to oznámením
o vstupe združenia do konania so žiadosťou o zaslanie žaloby. Z uvedeného je zrejmé, že združenie
nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade a len z označenia účastníkov usudzuje, že ide o
spotrebiteľskú vec. Len na základe skutočností, že žalovaní sú spotrebitelia bez akýchkoľvek vedomostí

o predmete a stave konania nie je možné pripraviť sa na zastupovanie tej ktorej veci, a teda naplniť
podstatu právneho úkonu - prípravu a prevzatie právneho zastúpenia. Zastával názor, že v prípade trov
vedľajšieho účastníka nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie
práva. Dochádza k zneužitiu inštitútu ochrany spotrebiteľa a právnej úpravy trov konania. V danom
prípade je na mieste aplikácia ust. § 150 ods. 1 O.s.p., nakoľko priznané trovy vedľajšieho účastníka

nemožno považovať za účelne vynaložené.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Občianske združenie A. (do 30.06.2016 v procesnom postavení vedľajšieho

účastníka) prostredníctvom svojho advokáta v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhlo, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.
K aktívnej legitimácii žalobcu uviedlo, že žalobca svoje nároky voči žalovanému odvodzuje od zmluvy,
ktorú žalovaný uzavrel so O. teda bankou poskytujúcou úvery na základe bankovej licencie. Išlo teda
o bankovú zmluvu. Banka sa pri postúpení pohľadávky musí riadiť nielen ustanoveniami § 524 a

nasl. Občianskeho zákonníka, ale aj ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktorý umožňuje
banke postúpiť pohľadávku aj inej osobe ako banke, avšak po splnení tam uvedených podmienok.
Ak tieto podmienky nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, teda jej postúpenie je
objektívne neprípustné, zakázané. Ak k takémuto postúpeniu došlo, je v rozpore so zákonom, a preto je
neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Preto postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená

bankou, je povinný v súdnom konaní tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta
písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením
svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej
legitimácie postupníka. Nepredložením dôkazu o odoslaní výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách
žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Existuje dôvodná obava, že právny predchodca žalobcu mohol

vygenerovať zo systému výzvu, ktorú doložil v konaní, avšak žalobca musí preukázať, že túto výzvu
skutočne banka zaslala žalovanému. Žalobca nepreukázal doručenie písomnej formy výzvy postupcu
adresovanej klientovi a súčasne neboli dodržané všetky podmienky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o
bankách, keďže bola postúpená aj nezosplatnená časť úveru. V tejto súvislosti občianske združenie
poukázalonarozhodnutiaKrajskéhosúduvTrenčínesp.zn.5Co/460/2015,KrajskéhosúduvTrnavesp.

zn. 23Co/574/2015, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/177/2014 a sp. zn. 4Co/145/2014. Uplatnil
si náhradu trov odvolacieho konania.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 v spojení § 219 ods. 3 CSP a dospel

k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

6. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a podaní odvolania žalobcom došlo k zmene
právnej úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z.Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (O.s.p.). V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) CSP stanovil, že
ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti,

avšakstým,žeprávneúčinkyúkonov,ktoré vkonanínastalipredodňomnadobudnutiaúčinnosti
tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd posudzoval
včasnosť a dôvodnosť odvolania podľa ustanovení O.s.p. účinných v čase vydania rozhodnutia súdu
prvej inštancie.

7. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie vo veci samej na nedostatku vecnej aktívnej
legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal splnenie podmienok pre postúpenie pohľadávky z
právneho predchodcu O. na žalobcu na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 28.09.2011,
a to v nadväznosti na ust. § 524 a nasl. Obč. zákonníka v spojení s § 92 ods. 7 zák. č. 483/2001 Z.z.
o bankách v znení platnom v čase uzavretia zmluvy. V ďalšom súd uviedol, že na uvedený záväzkový
vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia Obč. zákonníka, pričom v zmysle ust. § 103 začína plynúť

premlčacia doba pri využití práva podľa § 565 Obč. zákonníka už splatnosťou nezaplatenej splátky, to
je v danom prípade najmenej splátkou splatnou k 20.08.2008, keď posledná splátka žalovaného bola
zrealizovaná k 07.07.2008 v sume 692,50 Sk. Trojročná premlčacia doba v dôsledku zosplatnenia preto
uplynula splatnosťou najstaršej omeškanej splátky, pre ktorú využíva veriteľ právo na zosplatnenie a
pokiaľ žalobca podal žalobu 19.08.2013, je zrejmé, že ju podal po uplynutí zákonnej premlčacej doby.

Na základe uvedeného mal súd za to, že ak by aj dospel k záveru, že žalobca má v konaní aktívnu vecnú
legitimáciu, bol by uplatnený nárok žalobcu premlčaný, a preto žalobu aj z tohto dôvodu zamietol.

8. Odvolací súd sa s právnym názorom súdu prvej inštancie a s odôvodnením napadnutého rozsudku
v celom rozsahu stotožňuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a na zdôraznenie jeho správnosti uvádza

nasledovné:

9. Aktívnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi
ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.
Preskúmavanie vecnej legitimácie či už aktívnej existencie tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo

pasívnej existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného je imanentnou súčasťou súdneho konania
(viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009). Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom
konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky
dlžníkovi; je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie

postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo
vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej,
nie vo vzťahu k súdu. V tomto smere nastal odklon súdnej praxe od rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Obo 210/01, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi
o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie

postúpenejpohľadávkyasúdztakéhooznámeniavychádzabeztoho,abyakopredbežnúotázkuskúmal
existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Tento odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad
z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Obo 49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj
z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Cdo 76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa
ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej

pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok
absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú
najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať
platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti
týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19

zo dňa 03.07.2012.

10. Odvolací súd preto v zhode s názorom súdu prvej inštancie dodáva, že spôsobilým predmetom
postúpenia v zmysle § 92 ods. 7 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení platnom v čase uzavretia
zmluvy o postúpení pohľadávky môže byť iba pohľadávka, alebo jej časť, ktorá je 1/ splatná (dospelé

splátky), a to za predpokladu 2/ písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90
kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie
pohľadávky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky.11. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že v preskúmavanej veci sa žalobca
ako postupník domáha voči žalovanému zaplatenia sumy 1.348,20 Eur s príslušenstvom, pričom ide
o pohľadávku, ktorú mal nadobudnúť na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 28.09.2011

od postupcu, právneho predchodcu žalobcu, O., ktorá je bankou. Pohľadávka vznikla na základe
zmluvy o splátkovom úvere uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu O. ako veriteľom a
žalovaným ako dlžníkom zo dňa 13.03.2008. Na základe uvedenej zmluvy O. ako veriteľ poskytla
žalovanému úver vo výške 1.659,70 Eur. Listom zo dňa 28.09.2011, označeným ako „oznámenie
o postúpení pohľadávky“, oznámila O., že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok postúpila

pohľadávku vo výške 3.617,25 Eur na žalobcu. Žalobca tvrdiac, že pohľadávku nadobudol postúpením
od banky, mal riadne preukázať splnenie podmienok platného postúpenia v zmysle § 92 ods. 7 zák. č.
483/2001 Z.z. o bankách platného v čase uzavretia zmluvy, čo je predpokladom na preukázanie svojej
aktívnej vecnej legitimácie. V konaní nebolo preukázané, že O.. pred postúpením pohľadávky vyhlásila
mimoriadnu splatnosť úveru, k takémuto vyhláseniu došlo až zo strany žalobcu dňa 25.10.2011. Súd
prvej inštancie správne skúmal súčasné splnenie oboch podmienok uvedených v § 92 ods. 7 zák. o

bankách(písomnávýzvabanky,omeškanietrvajúceviacako90dní).Súdzlistínpredloženýchžalobcom
mal za preukázané, že žalovaný bol písomne vyzvaný O. výzvou z 25.09.2008 na úhradu dlžnej sumy,
avšak žalobca v konaní nepreukázal, že táto výzva bola žalovanému skutočne aj zaslaná, a aj doručená.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že pokiaľ nie je preukázané odoslanie
písomnej výzvy dlžníkovi, nemožno uvažovať ani o fikcii doručenia písomnosti poštou, upravenej v

bode 10.3 Všeobecných obchodných podmienok. Odvolací súd sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že
nedoručenie písomnej výzvy banky žalovanému pred postúpením pohľadávky nespôsobuje neplatnosť
zmluvy o postúpení pohľadávky. V zmysle ust. § 92 ods. 7 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách môže banka
postúpiť pohľadávku voči klientovi aj bez súhlasu klienta a aj osobe, ktorá nemusí byť bankou vtedy, ak
pred tým banka písomne vyzve klienta na úhradu omeškaných splátok pohľadávky a klient, teda dlžník

je nepretržite dlhšie ako 90 dní v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči
banke. Tieto predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Za tohto stavu je potrebné
konštatovať, že podmienky pre postúpenie pohľadávky banky bez súhlasu žalovaného na tretiu osobu,
ktorá nie je bankou (žalobca), podľa § 92 ods. 7 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách tak neboli splnené,
a preto je zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 28.09.2011 v tejto časti absolútne neplatná podľa §

39 Obč. zákonníka pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v §
92 ods. 7 zák. o bankách. Na základe tejto skutočnosti potom nie je daná vecná aktívna legitimácia
žalobcu na uplatnenie danej pohľadávky pred súdom. S poukazom na vecne správny právny záver
súdu prvej inštancie vo vzťahu k nepreukázaniu vecnej aktívnej legitimácie na strane žalobcu, odvolací
súd už nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami zo strany žalobcu v

prejednávanejveci,nakoľkotietonemohlimaťvplyvnavecnúsprávnosťnapadnutéhorozsudku.Ztýchto
dôvodov bolo odvolanie žalobcu vo veci samej nedôvodné. Čo sa týka náhrady trov konania vedľajšiemu
účastníkovi - Občianskemu združeniu A., ešte v postavení vedľajšieho účastníka (do 30.06.2016), súd
prvej inštancie o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že vedľajšiemu účastníkovi
na strane žalovaného priznal náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške

548,37 Eur. Odvolací súd sa s týmto právnym názorom súdu prvej inštancie stotožňuje. Aj podľa názoru
odvolacieho súdu, vedľajší účastník tak, ako ktorákoľvek iná fyzická osoba alebo právnická osoba, mal
do30.06.2016(zaúčinnostiObčianskehosúdnehoporiadku)právozvoliťsiadvokáta,ktorýhozastupuje
v konaní, v dôsledku čoho aj odvolací súd vedľajším účastníkom uplatnené trovy právneho zastúpenia
považoval za účelne vynaložené. Toto jeho právo vyplýva aj z Ústavy Slovenskej republiky, čl. 47 ods.

2. V danej veci vedľajší účastník vstúpil do konania v záujme ochrany spotrebiteľa - žalovaného.

12. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdil.

13. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396
ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná, pretože
mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

14. Odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania Občianskemu združeniu - A.

v plnom rozsahu, nakoľko tieto mu vznikli podaním vyjadrenia k odvolaniu. O výške náhrady trov
odvolacieho konania bude rozhodovať súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

15. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).