Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. august 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 3To/95/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117010210
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 08. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Ryant
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6117010210.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Ryanta a sudcov
JUDr. Slavoja Sendeckého a JUDr. Jána Deáka, v trestnej veci obvineného U. S., pre prečin sprenevery
podľa § 213 ods. 1 Tr. zák., na neverejnom zasadnutí dňa 16. augusta 2017, o sťažnosti okresného
prokurátora proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica, sp.zn. 3T/11/2017 zo dňa 30.06.2017
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sťažnosť okresného prokurátora z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením zo dňa 30.06.2017, sp.zn. 3T/11/2017 samosudca Okresného súdu Banská
Bystrica podľa § 241 ods. 1 písm. c) Tr. por. v spojení s § 215 ods. 1 písm. b) Tr. por. zastavil trestné
stíhanie obvineného U. S., nar. XX.XX.XXXX v H. H., trvale bytom G., C. XX, okres H. H., za prečin
sprenevery podľa §213 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť tak, že

v období od 25.02.2014 do 17.03.2014 v H. H., na F. ceste č. XX, vo veľkoobchodnej prevádzke firmy
J., na základe Rámcovej kúpnej zmluvy zo dňa 19.09.2013, ktorú uzatvoril v mene spoločnosti O.-PM,
s.r.o., so sídlom G., C. ulica XXX/XXX, V.: XX XXX XXX ako jej konateľ, s podnikateľom podnikajúcim
pod obchodným menom C. I. - J., s miestom podnikania C., C. XX, V.: XX XXX XXX, prevzal rôzny tovar v
hodnote 1.646,77 €, ktorý mu bol vyfakturovaný faktúrou č. XXXXXXXXXX vystavenou na sumu. 549,90
6, faktúrou č. XXXXXXXXXX vystavenou na sumu 900,14 € a faktúrou č. XXXXXXXXXX vystavenou na

sumu 196,73 €, pričom tento tovar následne použil v rozpore s predmetnou zmluvou, nakoľko táto v čl.
IV bode 4.1. obsahovala výhradu vlastníckeho práva, podľa ktorej by sa vlastníkom tovaru s možnosťou
nakladať s ním ako s vlastným, stal až po úplnom zaplatení kúpnej ceny, tovar predávajúcemu aj
napriek výzve nevrátil a do dnešného dna ho v celom rozsahu neuhradil, čím týmto svojím konaním
poškodenému C. I. - J., s miestom podnikania C., C. XX, V.: XXXXXXXX, spôsobil škodu v celkovej
výške 1.646,77 eur,

nakoľko tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal včas, t.j. v zákonom stanovenej lehote sťažnosť okresný
prokurátor, a to najskôr stručným písomným podaním zo dňa 06.07.2017, ktorú následne písomne
zdôvodnil ďalším podaním zo dňa 11.07.2017. V dôvodoch sťažnosti vyslovil nesúhlas s postupom
prvostupňového súdu, podľa jeho názoru obvinený prevzal tovar s výhradou vlastníckeho práva,

zaň doposiaľ nezaplatil, ani tento nevrátil, pričom v rozpore so zmluvou ho spotreboval. Nakladal s
ním teda ako s vlastným, hoci sa jeho vlastníkom nestal. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal aj
na príslušné rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho súdu ČR, ktoré by mali potvrdzovať
jeho názor. Žalovaný skutok nemôže byť súkromnoprávnym sporom, svoju pohľadávku si poškodený
riadne zabezpečil inštitútom výhrady vlastníctva a obvineného opakovane vyzýval na zaplatenie tovaru.
Nepodanie civilnej žaloby na súd mu nemožno vyčítať a takú skutočnosť vyhodnotiť v prospech

obvineného, pretože vzhľadom na množstvo exekúcií by bola nádej poškodeného na vyplatenie
príslušného finančného obnosu mizivá. Záverom sťažnosti krajskému súdu navrhol, aby jeho sťažnostivyhovel, napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil s pokynom, aby ju v potrebnom
rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Podľa § 192 ods. 1 Tr. por. pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov

napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto
výrokom napadnutého uznesenia. Po postupe v zmysle tohto ustanovenia dospel krajský súd k záveru,
že sťažnosť okresného prokurátora nebola dôvodne podaná.
Prvostupňový súd výrok napadnutého uznesenia zdôvodnil prakticky tým, že obvinený ako konateľ
spoločnosti O.-PM, s.r.o., so sídlom G., C. ulica XXX/XXX, V.: XXXXX XXX (v ďalej len „ O.-PM,

s.r.o, ") osobne uzatvoril s podnikateľom podnikajúcim pod obchodným menom C. I. - J., s miestom
podnikania C. XX, XXX XX C., V.: XXXXXXXX (ďalej len „C. I. - J.") dňa 19.09.2013 Rámcovú kúpnu
zmluvu, v ktorej bola dojednaná výhrada vlastníctva s tým, že vlastnícke právo k dodanému tovaru,
resp. jeho finančná náhrada, prechádza na kupujúceho až momentom úplného zaplatenia kúpnej ceny
kupujúcim, t.j. predávajúci je vlastníkom dodaného tovaru (jeho finančnej náhrady), až do doby úplného
zaplatenia kúpnej ceny. Zároveň sa O.-PM, s.r.o. zaviazala zdržať sa akýchkoľvek úkonov smerujúcich k

zničeniu, odcudzeniu, scudzeniu, a/alebo poškodeniu daného tovaru až do momentu zaplatenia kúpnej
ceny. Medzi zmluvnými stranami tak bola zmluvne dohodnutá nielen výhrada vlastníckeho práva k
dodávanému tovaru, ale došlo aj k zmluvnému zakotveniu obmedzenia kupujúceho O.-PM, s.r.o., v
nakladaní s dodaným tovarom vo vzťahu k tretím osobám. Podľa predložených dodacích listov prevzala
spoločnosť O.-PM, s.r.o., na základe potvrdených objednávok tovar od podnikateľa C. I. - J. v hodnote

1646,77 eur, z ktorej sumy zostalo doposiaľ neuhradených 1146,77 eur. Spoločnosť O.-PM, s.r.o. tak
doposiaľ za dodaný tovar neuhradila kúpnu cenu a ani tovar podnikateľovi C. I. - J. nevrátila. Obvinený
je stíhaný za spáchanie trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona, za ktorý zákon
umožňuje uložiť trest odňatia slobody až na dva roky, a teda v zmysle § 10 ods. 1 písm. b) Trestného
zákona je tento trestný čin prečinom. V zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona nepôjde o prečin, ak

vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru
zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná (materiálny korektív). V tomto ustanovení
je zakotvená výnimka z formálneho chápania kategórie trestných činov vo vzťahu k prečinu. Medzi
zákonné znaky prečinu podľa § 10 Trestného zákona tak nepatria len znaky uvedené v osobitnej časti
Trestného zákona, ale aj znak závažnosti prečinu v zmysle odseku 2 tohto ustanovenia. Preto, ak

je podaná obžaloba pre prečin , je povinnosťou súdu skúmať splnenie podmienok ust. § 10 ods. 2
Tr. zák. S týmto ustanovením úzko súvisí princíp ,,ultima ratio“, podľa ktorého trestnými činmi môžu
byť len závažnejšie prípady protispoločenských konaní, a to podľa zásady, že tam, kde postačia k
regulácii prostriedky správneho alebo civilného práva, sú trestnoprávne prostriedky nielen nadbytočné,
ale z pohľadu princípu právneho štátu taktiež neprípustné. Pomocná úloha trestnej represie v podobe

pojatia trestného práva ako ultima ratio teda zaväzuje nielen zákonodarcu, ale aj orgány činné v
trestnom konaní a súd, nakoľko má aj interpretačný význam v tom, aby tieto orgány vykladali znaky
skutkových podstát trestných činov aj nadväzujúcu mimotrestnú právnu úpravu a aplikovali ich len na
závažné prípady, pričom musia zvažovať, či a ako bolo možné využiť inštitúty iných právnych odvetví
v reakcii na porušenie práva, o aké iné možnosti išlo, ako boli efektívne, či boli použité alebo prečo

neboli použité a musia tiež zabezpečiť dostatočné dôkazy k tomu, aby bolo možné odlíšiť obyčajný
občianskoprávny, či obchodnoprávny vzťah od trestnej činnosti. Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na
ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej trestné právo (trestný čin) s
trestnoprávnou kvalifikáciou určitého konania, ktoré má súkromnoprávny základ, je potrebné považovať
za ultima ratio, teda za krajný prostriedok, ktorý má význam predovšetkým celospoločenský, t. j. z

hľadiska ochrany základných spoločenských hodnôt. V zásade však nemôže slúžiť ako prostriedok
nahradzujúci ochranu práv a právnych záujmov jednotlivca v oblasti súkromnoprávnych vzťahov, kde
závisípredovšetkýmnaindividuálnejaktivitejednotlivca,abystrážilsvojepráva(vigilantibusiura),ktorým
má súdna moc poskytovať ochranu. Je preto neprijateľné, aby túto ochranu aktívne preberali orgány
činnévtrestnomkonaní,ktorýchúlohoujeochranapredovšetkýmcelospoločenskýchhodnôt,niepriamo

konkrétnych subjektívnych práv jednotlivca, ktoré svojou povahou spočívajú v súkromnoprávnej sfére.
Rešpektujúc uvedené prijal okresný súd záver, že na konanie obvineného nie je možné aplikovať
normy trestného práva, keď na ochranu nárokov poškodeného existujú prostriedky občianskeho resp.
obchodného práva.
Pokiaľideoposudzovanýprípad,výhradavlastníckehoprávaakozabezpečujúcehoinštitútumávýznam

predovšetkým v prípade, ak sa dodaný tovar po určitú dobu nachádza v dispozícii kupujúceho, ako je to
napr. pri umeleckých dielach. Podľa vyjadrenia obvineného tovar dodaný od poškodeného bol určený na
okamžité použitie pri realizáciách stavieb, takže v danom prípade dohodnutá výhrada vlastníckeho práva
zhľadiskazabezpečovaciehoinštitútunemalaoporuvreálnomuskutočňovaníobchodnýchvzťahov,keďspoločnosť dodaný tovar neuchovávala resp. neuskladňovala, ale bol určený na priame použite, a teda
jeho vrátenie fakticky ani neprichádzalo do úvahy. Absentuje tak zmarenie základného účelu zverenia
predaných vecí, nakoľko O.-PM. s.r.o. predmetný tovar zaobstarávala za účelom jeho použitia na stavbe

a nie za účelom ponechania si ho vo sfére svojej dispozície, čo potvrdzuje aj charakter dodaných vecí,
ako aj predmet podnikania spol. O.-PM, s.r.o. V dohodnutej rámcovej zmluve na viac absentuje určenie
dohodnutého účelu, na ktorý mohla spol. O.-PM, s.r.o. dodaný tovar použiť. Obsahuje len obmedzenie
nakladania s dodaným tovarom vo vzťahu k tretím osobám do úplného zaplatenia kúpnej ceny resp.
podmienky vrátenia tovaru, avšak účel, na ktorý boli dodané veci kupujúcemu zverené v danom prípade

expressis verbis dohodnutý nie je. Ďalej je zrejmé, že na základe výzvy bola spol. O.-PM, s.r.o. vyzvaná
na úhradu sumy 2017,16 eur, z ktorej doposiaľ zostalo neuhradených 1146,77 eur. V spisovom materiáli
ďalej nie je akýkoľvek ďalší dôkaz o využití iných právnych inštitútov napr. v podobe podania civilnej
žaloby, a to nielen vo vzťahu k spoločnosti O.-PM, s.r.o., ale aj vzťahu k obvinenému, ktorý prevzal
ručiteľský záväzok za dlhy spoločnosti vzniknuté na základe uzavretej Rámcovej zmluvy. Poškodený mal
možnosť obrátiť sa nielen na štátny súd, ale aj na rozhodcovský súd v zmysle dojednanej rozhodcovskej

doložky. Žiadnu z uvedených možností nevyužil. V prospech obvineného súd hodnotil aj skutočnosť, že
poškodený doposiaľ od zmluvy neodstúpil a podal trestné oznámenie až po takmer dvoch rokoch od
výzvy na zaplatenie resp. na vrátenie tovaru, z čoho je zrejmé, že obvinený svojím konaním nespôsobil
poškodenému tak výrazné bezprávie, ktoré by odôvodňovalo stíhať jeho konanie ako trestný čin. V
posudzovanom prípade ide o vzťah dvoch podnikateľských subjektov a pre prípad, že by niektorá zo

strán dohodnuté podmienky neplnila, primárne túto situáciu bez ďalšieho nemajú riešiť orgány činné
v trestnom konaní. Zhrnúc uvedené dospel súd k záveru, že stíhané konanie obvineného nevykazuje
ani materiálne, ani formálne znaky skutkovej podstaty prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák. a
nevykazuje ani znaky iného trestného činu, znaky priestupku či správneho deliktu.
Podľa § 241 ods. 1 písm. c) Tr. por. v spojení s § 215 ods. 1 písm. b) Tr. por., obžalobu podanú na súde

pre prečin a zločin s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou osem rokov preskúma samosudca
a podľa jej obsahu a obsahu spisu trestné stíhanie zastaví, ak tento skutok nie je trestným činom a nie
je dôvod na postúpenie veci.
V reakcii na sťažnostné námietky krajský súd konštatuje, že súd prvého stupňa, pokiaľ vo veci zvolil
postup podľa § 241 ods. 1 písm. c) Tr. por. s poukazom na ust. § 215 ods. 1 písm. b) Tr. por. a

trestné stíhanie obvineného U. S. zastavil, svoje rozhodnutie presvedčivým spôsobom zdôvodnil, je
uvedené vyššie, túto argumentáciu si krajský súd v plnom rozsahu osvojil. Z pohľadu krajského súdu
je pritom v dôsledku sťažnostných námietok prokurátora nad rámec vyššie uvedeného zdôvodnenia
uznesenia súdom prvého stupňa zdôrazniť že posudzovanie tzv. prípustného rizika v komerčnej sfére
a uplatňovanie princípu ultima ratio úzko súvisí a zároveň sa prekrýva s posudzovaním povinnej

miery opatrnosti osôb vykonávajúcich majetkové dispozície v podnikateľských vzťahoch. Trestný zákon
prípustné riziko síce výslovne neupravuje (nejde tu o dovolené riziko v zmysle § 27 Tr. zák.), no v
komerčnej sfére ho možno považovať za výkon práva podľa § 28 ods. 1 Tr. zák., čo však neznamená,
že by Trestný zákon k takému prípustnému rizikovému konaniu neprihliadal, lebo súčasťou trestného
práva hmotného je nielen princíp ultima ratio, ale i zásada subsidiarity trestnej represie (a v rámci

nich aj tzv. prípustné riziko), ktoré vylučujú trestnoprávny postih v prípadoch, keď vznikne škoda na
majetku právnickej osoby, avšak v konaní, ktoré je pokryté prípustným rizikom v komerčnej sfére.
Účelom podnikania je dosiahnutie zisku, čo býva sprevádzané rôznymi majetkovými dispozíciami
s menšou alebo väčšou mierou rizika, ktoré možno pripustiť a tolerovať aj prípadné škody, ktoré
môžu právnickej osobe vzniknúť. K naplneniu skutkovej podstaty trestného činu proti majetku nestačí

formalisticky pojatý výklad ustanovení Trestného zákona, je nutné brať na zreteľ aj osobu páchateľa,
ktorý je podnikateľom, spôsob jeho konania, ktoré je upravené nielen výlučne ustanovením Trestného
zákona, ale i ustanoveniami napr. Obchodného zákonníka, Živnostenského zákona, pričom z povahy
obchodnej činnosti vyplýva určitý prvok predvídateľnosti, odhadu alebo očakávania, ktorý nemusí
byť v podmienkach trhovej ekonomiky vždy naplnený. Nemožno vychádzať z domnienky, že každé

rizikové podnikanie je podozrivé a aj trestnoprávne postihnuteľné. Sporné prípady pri posudzovaní
prípustného rizika v komerčnej sfére, ktoré sú na ,,hranici“ medzi občianskoprávnou a trestnoprávnou
zodpovednosťou,budevždypotrebnéposúdiťvzmyslezásadyultimaratioasubsidiaritytrestnéhopráva
a nevyvodzovať trestnoprávnu zodpovednosť.
Z princípu ultima ratio vyplýva, že ochrana majetkových vzťahov má byť v prvom rade uplatňovaná

prostriedkamiobčianskehoaobchodnéhoprávaaažtam,kdejetakáochrananeúčinnáatedaporušenie
súkromnoprávnych vzťahov dosahuje svojou intenzitou zákonom predpokladané nebezpečenstvo, je
namieste uvažovať o trestnoprávnej zodpovednosti. K princípu ultima ratio sa v minulosti otvorene
prihlásil aj Ústavný súd SR, napr. v rozhodnutí IV. ÚS 55/2009 konštatoval, že prípadnú kompenzáciuujmu sťažovateľa (poškodeného) dostatočne zabezpečujú príslušné občiansko právne inštitúty a napr.
v náleze I. ÚS 316/2011 konštatoval, že podľa zásady pomocnej úlohy trestnej represie (zásady
subsidiarity) má byť trestné právo použité len ako najkrajnejší prostriedok a len v typovo najzávažnejších

porušeniach spoločenských vzťahov, kde iné možnosti nie sú dostatočné resp. vyčerpané. Je však
nutné zvýrazniť aj to, že aplikácia princípu ultima ratio a zásady subsidiarity trestnej represie má svoje
mantinely a nie je možné ich zneužívať v prípadoch, keď ide o závažné excesy v súkromnoprávnych a
obchodných vzťahoch, ktoré už zjavne vybočujú z rámca bežných vzťahov tohto druhu, presahujú ich
rámec a tak v konečnom dôsledku napĺňajú znaky konkrétnej skutkovej podstaty trestného činu.

Podľa§193ods.1písm.c)Tr.por.,nadriadenýorgánzamietnesťažnosť,akniejedôvodná.Spoukazom
na skôr naznačené skutočnosti preto krajský súd v súlade s citovaným ustanovením § 193 ods. 1 písm.
c) Tr. por. sťažnosť okresného prokurátora ako nedôvodnú zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.