Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. november 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/563/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234291
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Potocký
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5112234291.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r.o. so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko,
s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie č. 13, 813 11 Bratislava, IČO:
00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, v konaní o odvolaní navrhovateľa proti

uzneseniu Okresného súdu Žilina, č. k. 14C/291/2012-30 zo dňa 5. septembra 2013, takto

r o z h o d o l :

uznesenie okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i ana ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým uznesením konanie zastavil (výrok I.) a vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania (výrok II.).
Citujúc ust. § 103, § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), ako i ust. § 15

ods. 1 a § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“) v odôvodnení uznesenia uviedol, že základnou podmienkou
rozhodnutia o nárokoch podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. je preukázanie podania žiadosti o predbežné
prerokovanie nárokov podľa § 15 ods.1 zákona č. 514/2003 Z. z. Hoci súd výzvou zo dňa 15.04.2013
žiadal navrhovateľa o predloženie potvrdenia o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie návrhu na
náhradu škody, navrhovateľ uviedol, že nedisponuje rovnopisom návrhu na predbežné prerokovanie

nároku na náhradu škody, ktorý by obsahoval vyznačený dátum podania. Navrhoval oboznámiť bližšie
neidentifikovaný spis odporcu, pretože printový rovnopis návrhu z dôvodu hospodárnosti a z dôvodu
nenavyšovania škody nevyhotovil.
Okresný súd vyslovil názor, že je vecou navrhovateľa aký postoj zaujme k ochrane a uplatneniu jeho práv
vsúdnomkonaní.Skutočnosť,ženavrhovateľnechcevyvíjaťčinnosťvsúvislostisuplatnenýmnárokom,
nemožno považovať za zásadu hospodárnosti konania ako jenu z procesných zásad súdneho konania.

Súd z vlastnej činnosti doposiaľ nezistil žiadne skutočnosti o tom, že by boli zo strany navrhovateľa
podané návrhy podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., pričom sa jedná o podmienku, bez ktorej nemôže
rozhodnúť o nároku. Táto skutočnosť nemôže byť preukazovaná ani úradnou činnosťou súdu, ale je
povinný preukázať navrhovateľ, ktorý je nositeľom práv a povinností a ktorý sa slobodne rozhoduje o
tom, aký postoj k uplatneniu jeho práv zvolí.
Súd výslovne poukázal na skutočnosť, že bez toho aby mal v konaní preukázané, že bol podaný návrh

na predbežné prerokovania náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, nemôže v
konaní konať. Zdôraznil, že ak navrhovateľ podal návrh podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., musí
disponovať minimálne obsahom takéhoto návrhu, pretože inak by nemohol podať žalobu, ktorá sa od
týchto nárokov odvíja. Považoval za irelevantné, či návrh bol podaný individuálne alebo hromadne, v
elektronickej alebo listinnej podobe a pokiaľ navrhovateľ chcel nároky uplatniť v súdnom konaní, mohol
si rovnopis zabezpečiť. Zaslanie databázy rovnako ako aj oboznámenie sa s obsahom spisu nie je

dôkazom podľa § 125 O. s. p. Nakoľko súd nezistil, že by bola zo strany navrhovateľa podaná žiadosťo predbežné prerokovanie nároku podľa §15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., bez ktorej o návrhu nemôže
rozhodnúť, musel konanie zastaviť.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodu, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O. s. p.
V dôvodoch uviedol, že prvostupňový súd na základe vykonaného šetrenia, nie však dokazovania,
dospel k nesprávnemu záveru, že navrhovateľ pred podaním návrhu nepodal na príslušnom orgáne

žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorú si uplatňuje v tomto konaní a preto
súd vyvodil právny záver, že nemá právomoc konať. Uvedené skutkové zistenie je nesprávne, lebo
na Ministerstve spravodlivosti SR podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
ktorú skutočnosť preukázal v prvostupňovom konaní tým, že predložil zoznam jednotlivých žiadostí,
ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR potvrdilo. Navyše odporca, za ktorého koná práve Ministerstvo
spravodlivosti, skutočnosť, že by navrhovateľ v tejto konkrétnej veci nepodal žiadosť o predbežné

prerokovanie nároku v rovnakom rozsahu ako je obsahom žaloby, nikdy nenamietal a táto otázka nie je
v konaní spornou. Navrhovateľ tiež viackrát prvostupňovému súdu označil dôkaz, ktorý žiada v tomto
konaní vykonať a to oboznámenie sa s príslušným spisom Ministerstva spravodlivosti SR. Okresný súd
však tento dôkaz vôbec nevykonal. Prvostupňový súd tak bez skutočného zistenia dospel k záveru, že
žiadosť o predbežné prerokovanie v konkrétnej veci nebola podaná.

Navrhovateľ v ďalšej časti odvolania namietal, že v predmetnej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol z ním označených skutočností (uvedených v texte žaloby) dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia slovenských, ako
i medzinárodných súdov, majúc za to, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti je v rozpore

s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské
práva. Poukázal tiež na to, že podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho práva na nestranný súd,
ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. V ďalšej časti odvolania poukazoval na
skutočnosti, ku ktorým v prejednávanej veci ani nedošlo, prípadne neboli riešené (navrhovateľ napr.
namietal , že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a nemal možnosť sa k nim vyjadriť, a sám nemal

možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení)
Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť
okresnému súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávanie (§ 214 ods. 2 O. s. p.), preskúmal uznesenie okresného súdu v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) uznesenie okresného súdu podľa ust.

§ 221 ods. 1 písm. h/, ods. 2 O. s. p., zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z nasledovných dôvodov:

V predmetnom konaní sa navrhovateľ proti odporcovi domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy
v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že táto škoda mu mala vzniknúť nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Žilina, ktorý nerozhodol v zákonom stanovenej lehote o žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie vo veci dlžníka O. W., nar. XX.XX.XXXX, v exekučnej veci vedenej
na exekútorskom úrade pod č. EX 595/2011.
Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého uznesenia, okresný súd založil svoje rozhodnutie na
nedostatku právomoci súdu, pre nesplnenie podmienok konania - nepreukázaní skutočnosti, že podal
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku. S týmto záverom sa odvolací súd nestotožňuje.

Zo spisového materiálu je zrejmé, že navrhovateľ navrhol na preukázanie svojho tvrdenia (že podal
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody) vykonať dôkaz - vyžiadať originál
návrhu na predbežné prerokovanie nároku, ktorý odporca založil do svojho spisu (písomné podanie
žalobcu zo dňa 08.04.2013, doručené súdu 09.04.2013) keď navrhovateľ zároveň tvrdil, že originál
návrhu na predbežné prerokovanie nároku podal osobne do podateľne, pričom odporca potvrdil prijatie

individuálneho návrhu spolu s prijatím iných individuálnych návrhov označením ich súpisu prezenčnou
pečiatkou. Odporca zároveň poznamenal, že súdu bola predložená príloha - potvrdenie MS SR o prijatí
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v konaní ZE-8605-6428, 10710-NZP,
NP-8426-1, 14957- ISTINA RS. Tiež tvrdil, že v danom štádiu konania neexistuje námietka zo stranyodporcu, že návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v tejto individuálnej veci nebol
daný a v prípade pochybností navrhol získať vyjadrenie priamo od odporcu.
Za vykonanie dôkazu je zodpovedný súd. Súd nemusí vykonať všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi,

pokiaľ nie sú potrebné pre zistenie skutkového stavu veci. To však v danom prípade nemožno
konštatovať. Navrhnutý dôkaz bol spôsobilý preukázať alebo vyvrátiť tvrdenie navrhovateľa, že bola
podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku v totožnej veci totožných účastníkov. Naviac za
situácie, keď ide o skúmanie podmienok konania, je potrebné vychádzať z princípu oficiality. Nemožno
opomenúť ani ust. § 120 ods. 3 O. s. p., ktoré dáva súdu možnosť osvojiť si skutkové zistenia založené

na zhodnom tvrdení účastníkov.
Pokiaľ okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia výslovne poukázal na skutočnosť, že bez
toho aby mal v konaní preukázané, že bol podaný návrh na predbežné prerokovania náhrady škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom, nemôže v konaní konať a zdôraznil, že ak navrhovateľ
podal návrh podľa § 15 ods.1 zák. č. 514/2003 Z. z., musí disponovať minimálne obsahom takéhoto
návrhu, pretože inak by nemohol podať žalobu, ktorá sa od týchto nárokov odvíja, pričom považoval

za irelevantné, či návrh bol podaný individuálne alebo hromadne, v elektronickej alebo listinnej podobe
a že bolo povinnosťou navrhovateľa rovnopis zabezpečiť, odvolací súd uvádza, že s týmto názorom sa
nestotožňuje. V tomto smere zastáva názor, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody na príslušnom orgáne štátu predstavuje osobitnú, odstrániteľnú podmienku konania, keď právnym
dôsledkom nepodania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku je zastavenie konania pre nedostatok

podmienok konania. V tejto súvislosti však poukazuje na skutočnosť, že účelom konania o predbežnom
prerokovaní nároku podľa zák. č. 514/2003 Z. z. nie je vydanie rozhodnutia, ale len pokus o mimosúdne
urovnanie. Pokiaľ ide teda o podmienku predbežného prerokovania nároku ako podmienku poskytnutia
súdnej ochrany, jej posudzovanie nemôže byť príliš formalistické, čo by v konečnom dôsledku viedlo
k odmietnutiu spravodlivosti (už i z dôvodu, že sa jedná o odstrániteľnú podmienku) a teda pokiaľ mal

okresný súd pochybnosti o uplatnení tohto nároku navrhovateľom v zmysle príslušných ustanovení zák.
č. 514/2003 Z .z., mal pred vydaním rozhodnutia vyžiadať stanovisko odporcu resp. vyžiadať od neho
príslušný spis na vec sa vzťahujúci.

Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie.

Čo sa týka námietky navrhovateľa, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca (žalobca vo svojich podaniach
opätovne poukazuje, že žiadny zo sudcov prvostupňového súdu nemôže vec prejednať a rozhodnúť pre
jeho predpojatosť založenú na skutočnosti, že prvostupňový súd zapríčinil svojím nelegálnym konaním

- nesprávnym úradným postupom - vznik škody), odvolací súd uvádza, že o vylúčení/nevylúčení sudcov
okresného súdu bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Žiline v konaní č. k. 6NcC/134/2013-17
dňa 14.02.2013. Na obsah tohto uznesenia krajský súd poukazuje a zároveň dodáva, že ani v súčasnom
štádiu konania neboli zistené skutočnosti pre vylúčenie zákonného sudcu.
Rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O. s. p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady,

podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, čl. 48 ods. 1 Ústavy SR), preto treba trvať na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania
a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba výnimočne a z naozaj závažných dôvodov. Vzťah
sudcov je pri výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci,
ktorá nepodlieha subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich

postojoch voči súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, preto len sama
táto skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak
apriórne stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom
a súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom
funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti

sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý, zákony a iné všeobecne záväzné právne
predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez
zbytočných prieťahov, len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zák. č.
385/2000 Z. z.). Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej
moci, celého súdneho systému, aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie

nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 1Nc/86/2011 zo dňa 24.11.2011).

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .