Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. apríl 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/200/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3110202303
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3110202303.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr.

Oľgy Lichnerovej a JUDr. Ivety Martinákovej v spore žalobkyne R., zastúpenej R. proti žalovanej R.,
zastúpenej R., o zaplatenie 9.958,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne a žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 02. novembra 2012, č.k. 11C/19/2010-185 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni
sumu 6974,95 eur s príslušenstvom a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

Žalobkyňa m á nárok proti žalovanej na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu

6.974,95 Eur so 7,5 % ročným úrokom z omeškania od 02.02.2010 do zaplatenia, všetko do 30 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Na základe vykonaného
dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba je v prevažnej časti dôvodná. Súd mal za preukázané,
že žalobkyňa a právny predchodca žalovanej uzavreli v roku 2005 dohodu o spoločnej dostavbe
rodinnéhodomuprávnehopredchodcužalovanej(vsúčasnostižalovanej) zprostriedkov,ktoréposkytne
nielen právny predchodca žalovanej, ale i žalobkyňa. Dohodli sa, že po odpredaji dostavaného domu
následne spoločne kúpia dom v inej lokalite. Právny predchodca žalovanej, T. V., svojím podpisom

dňa 10.11.2005 potvrdil prevzatie finančných prostriedkov vo výške 300.000,- Sk od žalobkyne na
dokončenie svojho rodinného domu. V dôsledku zhoršenia vzájomných vzťahov od zámeru o spoločnej
kúpe domu upustili, od takejto dohody odstúpili, prestali spolu žiť ako druh a družka. Právny predchodca
žalovanej, T. V., odhlásil žalobkyňu z trvalého pobytu v I. T. a zároveň je dňa 27.02.2008 požiadal, aby
sa v lehote dvoch dní z jeho domu odsťahovala. Tieto skutočnosti neboli medzi účastníkmi sporné.
Žalobkyňa preukázala, že za účelom dokončenia nedostavaného domu nebohého bol z jej finančných
prostriedkov zakúpený materiál, tovary, služby a vynaložené náklady na ich zabezpečenie v celkovej

výške 210.127,60 Sk = 6.974,95 Eur. Na základe týchto skutočností mal súd prvej inštancie za to, že
právny predchodca žalovanej, T. V., nadobudnutím materiálov, tovarov, služieb za finančné prostriedky
žalobkyne použitých na dostavbu jeho rodinného domu získal na úkor žalobkyne majetkový prospech z
právneho dôvodu ktorý odpadol, teda bezdôvodné obohatenie, ktoré musí, resp. jeho právny nástupca
žalobkyni vydať. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania žalobou uplatneného nároku v konaní
bolo preukázané, že k zmene dojednaného došlo preukázateľne dňa 27.02.2008. Od nasledujúceho
dňa 28.02.2008 vzniklo žalobkyni právo domáhať sa zaplatenia bezdôvodného obohatenia od nebohého

žalovaného, začala plynúť premlčacia doba. Všeobecná premlčacia doba uplynula dňa 28.02.2010.
Nakoľko žalobkyňa podala návrh na súd dňa 02.02.2010, teda pred uplynutím dvojročnej premlčacej
doby,nemožnonámietkuopremlčaníuplatnenéhonárokuakceptovať.Pokiaľideovýškubezdôvodného
obohatenia súd vychádzal z hodnoty - cien zakúpeného, ktoré zaplatila žalobkyňa evidujúca dokladyo týchto úhradách. Nestotožnil sa s jej tvrdením, že niektoré doklady zostali u nebohého, nakoľko je
nepravdepodobné, že by si vzhľadom na zhoršenie vzťahov, vedomá si nutnosti preukázania úhrad
ponechala po skončení vzťahu s nebohým len ich časť. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno čo

do rozsahu bezdôvodného obohatenia, nepreukázala bez pochybností, že nebohý sa bezdôvodne
obohatil v rozsahu celej žalovanej sumy. Súd preto uložil žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 6.974,95
Eur (210.127,60Sk), ktorá bola preukázateľne použitá na nákup toho, čo poskytla jej právnemu
predchodcovi, T. V., na zrealizované úpravy jeho domu. V ostatnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Nestotožnil sa preto s tvrdením žalobkyne, že nebohý žalovaný uznal žalobou uplatnený nárok. Po

oboznámení sa s jeho zápiskami popisujúcim negatívny postoj k nároku a nátlak zo strany žalobkyne v
spojení so zdravotným stavom nebohého možno konštatovať, že kladnú odpoveď nebohého na otázku
právneho zástupcu žalobkyne, či uznáva uplatnený nárok čo do dôvodu a výšky, nemožno považovať
za uznanie spĺňajúce náležitosti uznávacieho prejavu. Predovšetkým nebol riadne konkretizovaný
dôvod, keďže žalobkyňa uplatňovala svoj nárok titulom pôžičky. Pokiaľ ide o námietky žalovanej o
neodkázanosti nebohého na zdroje žalobkyne, súd prvej inštancie mal za to, že v súvislosti s vyššie

uvedeným nie je táto skutočnosť právne relevantná. Vzhľadom na uvedené závery súd prvej inštancie
v predmetnej veci nedoplnil dokazovanie vykonaním dôkazov navrhovaných žalovanou. Naviac pokiaľ
ide o návrh na výsluch sestry nebohého za účelom preukázania neprevzatia peňažných prostriedkov
nebohým od žalobkyne je potrebné pripomenúť, že pri posudzovaní dôkazného bremena na strane
toho ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia

(niečoho) sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu
neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Nakoľko právny predchodca žalovanej nesplnil svoj záväzok
voči žalobkyni riadne a včas, dostal sa do omeškania s plnením peňažného dlhu. Súd preto priznal
žalobkyniajúrokzomeškaniavovýškevsúladesuplatnenýmnávrhom,ktorábola uplatnenávzákonom
stanovenom rozsahu. Súd nemal za preukázanú skutočnosť, že nebohý sa zaviazal uhradiť žalobkyni

finančné prostriedky, ktoré mu na rekonštrukciu (dostavbu) jeho domu dňom 10.11.2008. Vzhľadom
na rozpory vo výpovediach svedkov, keď svedok R. tvrdil, že pri rozhovore žalobkyne a nebohého
bol prítomný len on sám, nekričali navzájom na seba a svedkyňa M. uviedla, že sa strhla hádka,
žalobkyňa kričala na nebohého, pričom aj svedkyňa bola prítomná pri tom, ako prisľúbil vrátiť peniaze
do uvedeného dátumu, súd považoval ich tvrdenie o vrátení dňom 10.11.2008 za nedôveryhodné.

Keďže nebolo nesporne preukázané, kedy žalobkyňa vyzvala nebohého na vrátenie bezdôvodného
obohatenia, súd prvej inštancie priznal žalobkyni úrok z omeškania odo dňa podania žaloby a v ostatnej
časti uplatnený úrok zamietol. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 451 ods. 1,2, ň 458 ods. 1, §
559 ods. 2, § 517 ods. 2 Obč. zákonníka, § 120 ods. 1 O.s.p. O náhrade trov konania rozhodne podľa
§151 ods.3 O.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným rozhodnutím.

2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa a žalovaná.

3. Žalobkyňa podala odvolanie proti výroku, ktorým bol v ostatnej časti (t.j. časti o zaplatenie 2983,05 Eur
s prísl.) návrh zamietnutý. Navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že jej žalobe

súd v plnom rozsahu vyhovie, alternatívne navrhla zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej
časti a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietala, že súd prvej inštancie na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne posúdenie veci.
Mala za to, že vykonaným dokazovaním bolo nesporne ustálené, že žila v spoločnej domácnosti spolu
s právnym predchodcom žalovanej, T. V., že spolu plánovali spoločnú budúcnosť a že mala k dispozícii

finančné prostriedky z vyporiadania zaniknutého BSM, ktoré právnemu predchodcovi žalovanej, T.
V., priebežne poskytovala na účely rekonštrukcie rodinného domu, ktorého bol výlučným vlastníkom.
Poukázala na listinný dôkaz - prehlásenie právneho predchodcu žalovanej zo dňa 10.11.2005, z ktorého
jednoznačne vyplýva, že T. V. potvrdil, že od nej prevzal sumu 300.000 ,- Sk a ďalej na tú skutočnosť, že
na pojednávaní dňa 06.05.2011 sa právny predchodca žalovanej, T. V., vyjadril, že sa nebráni žalovanú

sumuzaplatiťauplatnenúpohľadávkuuznalčodozákladuavýšky.Vytýkalasúduprvejinštancie,žetieto
okolnosti súd nechal bez povšimnutia. Dôvodila, že ďalšieho pochybenia sa súd prvej inštancie dopustil,
keď vzniknutý právny vzťah posúdil ako bezdôvodné obohatenie a nie ako pôžičku, hoci z vykonaného
dokazovania jednoznačne vyplýva, že bola preukázaná existencia všetkých zákonných znakov pôžičky.
V tomto smere poukázala na výpoveď dvoch svedkov, pred ktorými ústne právny predchodca žalovanej

sa zaviazal, že pôžičku splatí do 10.11.2008, pričom nielen ona, ale aj svedkovia priebeh stretnutia
opisujú v podstatných veciach totožne a pokiaľ súd prvej inštancie poukázal na drobné rozdiely, tieto
sú spôsobené časovým odstupom od udalostí, ako aj rozdielnym vnímaním deja rôznymi osobami
(posúdenie, či išlo o hádku alebo iba o rozhovor výmenou názorov je individuálne). Na základe týchtodôkazov mal súd prvej inštancie vec právne posúdiť ako pôžičku s dohodnutou lehotou splatnosti do
10.11.2008 a jej žalobe vyhovieť v celom rozsahu. Ďalej namietala, že i keď súd prvej inštancie vec
posúdil ako bezdôvodné obohatenie, nesprávne ustálil jeho výšku, keď vychádzal iba z tých dokladov,

ktoré mala k dispozícii. Vytýkala súdu prvej inštancie, že nevzal do úvahy, za akých okolností musela
opustiť spoločnú domácnosť, že časť dokladov mal logicky u seba právny predchodca žalovanej, T. V.,
a pokiaľ tento výšku uplatnenej sumy nespochybňoval, bolo potrebné si osvojiť ju ako zhodné tvrdenie
účastníkov konania, ktoré je podopreté jednak vyjadrením právneho predchodcu žalovanej, T. V., na
pojednávaní dňa 06.05.2011, svedeckými výpoveďami a písomným vyhlásením zo dňa 10.11.2005.

4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne v podstate navrhla rozsudok prvej inštancie
v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správny potvrdiť. Nestotožnila sa s názorom žalobkyne,
že prehlásenie zo dňa 10.11.2005 spĺňa základné pojmové znaky pôžičky. Naviac žalobkyňa v konaní
nepreukázala, že došlo aj k reálnemu odovzdaniu žalovanej sumy právnemu predchodcovi žalovanej,
T. V.. Skutočnosť, prečo súd prvej inštancie nemal za preukázané, že právny predchodca žalovanej, T.

V., sa zaviazal uhradiť finančné prostriedky žalobkyne dňom 10.11.2008, ako malo vyplynúť z výpovedí
svedkov je dostatočne, presne a jasne odôvodnená v napadnutom rozsudku, kde sa súd prvej inštancie
vyporiadal s dôkazmi - výpoveďami svedkov. Pokiaľ sa týka "uznania dlhu" právnym predchodcom
žalovanej, poukázala na zápisky právneho predchodcu žalovanej, z ktorých vyplýva, že žalobkyňa
sa svojráznymi spôsobmi snažila od neho vymáhať rôzne finančné čiastky z titulu údajnej pôžičky,

neštítila sa vyhrážania vypálením domu, či fyzickým ublížením. Právny predchodca žalovanej, T. V.,
mal zo žalobkyne dlhoročný strach a z jej praktík sa obával o svoje fyzické, či duševné zdravie. Preto
pokiaľ sa týka "uznania dlhu", súd prvej inštancie správne ustálil, že prejav právneho predchodcu
žalovanej, T. V., nemožno považovať za uznanie dlhu, keďže nespĺňa náležitosti uznávacieho prejavu.
Poukázala na to, že právny predchodca žalovanej, T. V., zomrel ešte pred svojou výpoveďou vo veci

samej, k veci sa nemohol vyjadriť, ostali po ňom len zápisky, ktoré našla jeho sestra po jeho smrti a
ktoré sú súčasťou spisu. Z týchto zápiskov vyplýva, že pri odchode žalobkyne z domácnosti právneho
predchodcu žalovanej, T. V., si žalobkyňa vzala všetky bločky a ako uviedla policajtom "má aj navyše".
Tieto doklady však nepreukazujú tú skutočnosť, že sa jedná o materiály, tovary a služby za finančné
prostriedky žalobkyne použité na dostavbu rodinného domu právneho predchodcu žalovanej. Mala za

to, že nárok žalobkyne je nedôvodný a už v čase podania žaloby bol tento premlčaný aj čo do súdnym
návrhom uplatneného dôvodu, aj z dôvodu, ktorý kvalifikoval súd prvej inštancie. Spôsob, akým sa súd
prvej inštancie vysporiadal so vznesenou námietkou premlčania - t.j. rozhodnutia na základe hypotézy,
súdom prvej inštancie predpokladaného javu, pokladala za svojvoľný a nezákonný.

5. Žalovaná odvolaním napadla rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobe žalobkyne
vyhovel, navrhla ho zmeniť tak, že žalobu žalobkyne odvolací súd v celom rozsahu zamietne. Namietala
nesprávne právne posúdenie veci, keď súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedla, že právny predchodca žalovanej, T. V., v priebehu konania
dňa 03.08.2011 zomrel ešte pred jeho riadnou výpoveďou. K veci sa nemohol vyjadriť, ostali po ňom

iba zápisky - intímna spoveď, ktorú našla jeho sestra po jeho smrti. Z týchto zápiskov je zrejmé,
že vzťah žalobkyne a právneho predchodcu žalovanej, T. V., bol komplikovaný, žalobkyňa právneho
predchodcu žalovanej, T. V., vydierala a vyhrážala sa mu. Nútila ho, aby si zobral úver, vyhrážala sa
mu podpálením domu a nikdy mu žiadne peniaze nedala. Ďalej poukázala na to, že právny predchodca
žalovanej, T. V., žalovaná i právna zástupkyňa počas celého konania namietali premlčanie nároku. Mala

za to, že žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že ňou požadovanú finančnú čiastku právnemu
predchodcovi žalovanej skutočne odovzdala. Uviedla, že právny predchodca žalovanej, T. V., mal svoje
vlastné finančné prostriedky, ktoré získal z predaja záhrady, z H. L. i z pracovného pomeru. Rovnako
mala za to, že doklady - bločky predložené žalobkyňou nepreukazujú, že sa jedná o materiál, tovar,
služby použité na dostavbu rodinného domu právneho predchodcu žalovanej. Ak žalobkyňa investovala

do nehnuteľnosti právneho predchodcu žalovanej, T. V., mala si tieto finančné prostriedky vymáhať
spôsobom na to zákonom určeným a v lehote na to zákonom danej. Vytýkala súdu prvej inštancie, že
za nesporné považoval skutočnosti (preukázaná dohoda právneho predchodcu žalovanej a žalobkyne v
roku 2005 o spoločnej dostavbe rodinného domu právneho predchodcu žalovanej z prostriedkov, ktoré
poskytli nielen právny predchodca žalovanej, ale i žalobkyňa, z dohody právneho predchodcu žalovanej

a žalobkyne, že po odpredaji dostavaného domu následne spoločne kúpia rodinný dom v inej lokalite,
v dôsledku zhoršenia vzájomných vzťahov od zámeru spoločnej kúpy domu upustili, od takejto dohody
ustúpili, prestali spolu žiť ako druh a družka, právny predchodca žalovanej, T. V., svojím podpisom dňa
10.11.2005potvrdilprevzatiefinančnýchprostriedkovvovýške300.000,-Skodžalobkynenadokončeniesvojho rodinného domu, právny predchodca žalovanej, T. V., odhlásil žalobkyňu z trvalého pobytu v
obci a zároveň ju požiadal dňa 27.02.2008, aby sa v lehote dvoch dní z jeho domu odsťahovala), hoci
vychádzali len z tvrdenia žalobkyne. Právny predchodca žalovanej, T. V., v konaní vypočutý nebol a

žalovaná, ktorá ako jeho dedička do konania vstúpila, nemohla mať o uvedenom vedomosť. Ak mal súd
prvej inštancie za to, že " k zmene dojednaného" - dohody predpokladanej súdom došlo dňa 27.02.2008,
toto nie je pravdou. Ako vyplýva z upozornenia I. Y. zo dňa 02.04.2007, ktoré do spisu ako prílohu k
žalobe doložila žalobkyňa, už v roku 2007 mala žalobkyňa zrušený trvalý pobyt u právneho predchodcu
žalovanej, T. V., potom, čo od neho odišla. K údajnej "zmene dojednaného" - dohody predpokladanej

súdom, došlo teda oveľa skôr, ako uvažuje súd prvej inštancie. Poukázala na to, že sa sama žalobkyňa
uviedla, že od právneho predchodcu žalovanej, T. V., odišla po konflikte v auguste 2006 a asi po piatich
mesiacoch sa k nemu vrátila. Ďalej uviedla, že na pojednávaní dňa 04.09.2012 žalobkyňa predložila
výpisy z účtu, ktoré mali preukazovať jej tvrdenie, že "dlžnú" sumu právnemu predchodcovi žalovanej, T.
V.,požičiavalatak,žetútovyberalazúčtuanáslednemuhotovosťdávala. Zpredloženýchvýpisovzúčtu
vyplýva, že žalobkyňa zo svojho účtu vybrala v termíne od 11.07.2005 do 30.11.2005 sumu 285.000,-

Sk, napriek tomu svoj nárok oprela o prehlásenie právneho predchodcu žalovanej zo dňa 10.11.2005.
Výpisy z účtu však len preukazujú, že žalobkyňa peniaze z účtu vybrala, na aký účel boli použité, nie
je zrejmé. Blokové doklady predložené žalobkyňou na poslednom pojednávaní z rokov 2005- 2006 v
celkovej výške 205.757,57 Sk, t.j. 6829,90 Eur, podľa jej názoru nepreukazujú skutočnosť, že sa jedná
o materiály, tovary a služby za finančné prostriedky žalobkyňou použité na dostavbu rodinného domu

právneho predchodcu žalovanej, T. V.. Znalecké dokazovanie na preukázanie uvedených skutočností,
či iný listinný dôkaz (napr. fotografie) žalobkyňa nepredložila, ani nenavrhla. Ďalej vytýkala súdu prvej
inštancie, že priznal žalobkyni nároky vyplývajúce z dokladov typu: 16.01.2006 - L. H. na sumu 213,- Eur
- vešiak, kefa, váza, špáradlá, 24.01.2006 - C. na sumu 812,-Sk - úplne nečitateľný doklad, 30.08.2005
- ČS- na sumu 853,-Sk benzín (tankovanie), potvrdenie zo dňa 10.01.2005, ktorým R. V. potvrdzuje

prevzatie sumy v hotovosti 11.000,-Sk od N. Y., potvrdenie bez dátumu a určenia osôb, ktorým R. V.
potvrdzuje prevzatie hotovosti 15.000,-Sk za strešný materiál, potvrdenie zo dňa 08.10.2005, ktorým R.
V. potvrdzuje prevzatie sumy - hotovosti vo výške 20.000,-Sk od C. Y.. Mala za to, že žaloba žalobkyne
bola v čase podania žaloby premlčaná aj čo do súdnym návrhom uplatneného dôvodu, aj z dôvodu,
ktorý kvalifikoval súd prvej inštancie. Spôsob, akým sa súd prvej inštancie vysporiadal so vznesenou

námietkou premlčania považovala za svojvoľný a nezákonný. Uplatnila si náhradu trov prvoinštančného
konania vo výške 2163,60 Eur a trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 261,75 Eur.

6. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Mala za to, že z vykonaného dokazovania je nesporné,

že T. V. poskytla sumu 300.000,-Sk, ktorá bola použitá na rekonštrukciu rodinného domu, ktorý bol v
jeho výlučnom vlastníctve. O tom, že došlo k odovzdaniu peňazí svedčí i písomné prehlásenie T. V.
zo dňa 10.11.2005, z ktorého jednoznačne vyplýva, že T. V. potvrdil, že od nej prevzal sumu 300.000,-
Sk, pričom túto skutočnosť a pravosť svojho podpisu nikdy nespochybnil. Rovnako i na pojednávaní
dňa 06.05.2011 sa jasne vyjadril, že sa nebráni jej žalovanú istinu v plnej výške, t.j. 9.958,-Eur zaplatiť

a uznal jej pohľadávku čo do základu a výšky. Proti tomuto vyjadreniu T. V. nič nenamietala ani
jeho právna zástupkyňa osobne prítomná na pojednávaní, ktorá naopak iniciatívne navrhla, aby bola
žalovanému poskytnutá lehota na realizáciu predaja nehnuteľnosti so zámerom získať prostriedky na
jej vyplatenie. Nepoprela, že jej vzťahy s T. V. boli zlé, avšak skutočnosť, že jej dlhuje 300.000,-Sk
nebola medzi nimi sporná. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala premlčanie uplatneného nároku, túto

námietku nepovažovala za dôvodnú, mala za to, že sa s ňou dostatočne skutkovo i právne vysporiadal
súd prvej inštancie. Z listinných dôkazov vyplýva, že právny predchodca ju dňa 27.02.2008 odhlásil
z trvalého pobytu v jeho dome v I. T. a vyzval ju, aby sa do dvoch dní zo spoločnej domácnosti
odsťahovala. Z tohto kroku právneho predchodcu žalovanej je zrejmé, že došlo k hlbokému narušeniu
ich vzťahov a že predchádzajúca dohoda, v zmysle ktorej si mali spoločne kúpiť dom na I., alebo v V.

za tohto stavu už neplatila. Pokiaľ teda súd prvej inštancie dospel k záveru, že od nasledujúceho dňa,
t.j. od 28.02. jej vzniklo právo domáhať sa zaplatenia bezdôvodného obohatenia a pokiaľ bola žaloba
podaná dňa 02.02.2010, teda pred uplynutím dvojročnej premlčacej doby, takejto úvahe súdu prvej
inštancie nie je možné nič vytknúť, pokiaľ bude uplatnený nárok právne kvalifikovaný ako bezdôvodné
obohatenie. Opätovne však poukázala na skutočnosť, že podľa jej názoru je potrebné uplatnený

nárok právne kvalifikovať ako pôžičku s dohodnutou lehotou splatnosti do 10.11.2008, ako vyplýva zo
svedeckých výpovedí Y. M. a K.. Y. R.. Obranu žalovanej, ktorou sa snaží spochybniť skutočnosť, že
ňou poskytnuté finančné prostriedky boli použité na investície do nehnuteľnosti, ktorá bola vo výlučnom
vlastníctve právneho predchodcu žalovanej, T. V., označila za účelovú, ktorá nemá oporu vo vykonanomdokazovaní. Vytýkala súdu prvej inštancie, že jej nepriznal celú uplatnenú sumu s odôvodnením,
že nepreukázala dokladmi použitie celej žalovanej sumy, nakoľko časť dokladov ostala u právneho
predchodcu žalovanej. Tento stav je podľa jej názoru pomerne logický, pretože časť výdavkov platil

priamo V. z peňazí, ktoré mu predtým poskytla a teda mal k dispozícii relevantné doklady o úhrade. Mala
za to, že objektívna nemožnosť preukázať, na čo konkrétne bola použitá suma, ktorú nesporne od nej
T. V. prevzal, jej nemôže byť pričítaná na ťarchu.

7. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 30.01.2014 sp. zn. 4Co/94/2013 rozsudok súdu prvej

inštancie vo výroku, ktorým bol v ostatnej časti návrh zamietnutý, potvrdil. Vo výroku o povinnosti
žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 6.974,95 Eur so 7,5% úrokom z omeškania od 2.
februára 2010 do zaplatenia napadnutý rozsudok prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v tejto časti
zamietol. V odôvodnení uviedol, že sa so skutkovými závermi i právnym posúdením nároku žalobkyne
ako bezdôvodného obohatenia stotožňuje. Za nesprávne však považoval právne posúdenie
daného nároku z hľadiska vznesenej námietky premlčania. Ako vyplýva z obsahu spisu, právny

predchodca žalovanej prevzal 10. novembra 2005 od žalobkyne finančnú čiastku 300.000,-Sk a bytové
doplnky na dokončenie svojho rodinného domu. Keďže v predmetnej veci právny predchodca žalovanej
vzniesol námietku premlčania, bolo potrebné skúmať začiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej
doby,ktorápredanývzťahprichádzaladoúvahy(vzmysle§101Obč.zákonníka)aktoráplynieododňa,
keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Ak čas splnenia dlhu (záväzku) nebol účastníkmi dohodnutý,

ani inak stanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník podľa ustanovenia §
563 Občianskeho zákonníka povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
Z toho treba vyvodiť, že veriteľ mohol svoje právo vykonať vtedy, keď mohol (z objektívneho, nie
subjektívneho hľadiska) požiadať o plnenie dlhu. O plnenie dlhu mohol teda požiadať hneď, ako dlh
vznikol, takže začiatok plynutia premlčacej doby tu nastáva nasledujúci deň po vzniku právneho vzťahu

z bezdôvodného obohatenia. Už v tomto okamihu boli žalobkyni známe všetky skutkové okolnosti
potrebné na podanie žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia, t.j. komu plnila a v akej výške. V
prejednávanej veci tak posledný deň dvojročnej subjektívnej premlčacej doby pripadol na 10. november
2007, pričom žalobkyňa svoj nárok na zaplatenie žalovanej sumy uplatnila na súde až 02. februára
2010, t.j. po uplynutí subjektívnej i objektívnej premlčacej doby. Uplatnením námietky premlčania zo

strany právneho predchodcu žalovanej došlo k zániku súdnej vymáhateľnosti nárokov žalobkyne. Ďalej
odvolací súd uviedol, že pokiaľ žalobkyňa namietala, že právny predchodca žalovanej na súdnom
pojednávaní dňa 06.05.2011 uznal uplatnenú pohľadávku čo do základu a výšky, táto neobstojí. Podľa §
558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky,
predpokladása,žedlhvčaseuznaniatrval.Pripremlčanomdlhumátakéuznanietentoprávnynásledok,

lenakten,ktodlhuznal,vedelojehopremlčaní.Uznaniedlhuzákonvymedzujeakojednostrannýprávny
úkondlžníkaadresovanýveriteľovi,ktorýmdlžníkdávaveriteľovinajavo,žesvojzáväzokuznáva.Okrem
všeobecných náležitostí predpísaných pre právne úkony je na platnosť uznania dlhu potrebná písomná
forma, vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh a uvedenie dôvodu dlhu a jeho výšky. Vzhľadom na to, že uznanie
dlhu je právnym úkonom, pre ktorý je pod sankciou neplatnosti stanovená písomná forma, musí byť

určitosť prejavu vôle uznať dlh, čo do dôvodu a výšky daná obsahom listiny, na ktorej je zaznamenaný.
Obsahom vyhlásenia dlžníka v listine o uznaní dlhu musí byť prísľub dlžníka, že dlh zaplatí. Z uvedeného
odvolací súd vyvodil, že z prejavu právneho predchodcu žalovanej urobeného na pojednávaní pred
súdom prvej inštancie dňa 06.05.2011 nemožno vyvodiť, že došlo k písomnému prísľubu zaplatenia
dlhu s uvedením jeho dôvodu a výšky, pretože v tomto prejave nie je zachytený prísľub zaplatenia dlhu

s uvedením jeho dôvodu a výšky, preto nemožno hovoriť o tom, že týmto prejavom došlo zo strany
právneho predchodcu žalovanej uznaniu pohľadávky žalobkyne.

8. Proti zmeňujúcemu výroku uvedeného rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie,
pričom jeho prípustnosť odvodzovala z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. Žiadala, aby dovolací súd

rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne
zmenil tak, že žalovanú zaviaže zaplatiť žalobkyni 6.974,95 Eur s príslušenstvom. Dovolanie podala z
dôvodu, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§
241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a z dôvodu, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V dovolaní uviedla, že až do 27. februára 2008 s právnym predchodcom

žalovanej žila ako družka a obaja vychádzali z toho, že platí ich dohoda o spoločnom dokončení domu
a jeho predaji. Žalobkyňa teda nemala žiadny dôvod (až do 27. februára 2008) na podanie žaloby na
súd, z čoho vyvodila, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, keď predmetný právny vzťah
považovalzabezdôvodnéobohatenieajvobdobí,keďžalobkyňasprávnympredchodcomžalovanejžilav spoločnej domácnosti ako družka. Odvolací súd predmetný právny vzťah kvalifikoval ako bezdôvodné
obohatenie získané z právneho dôvodu, ktorý odpadol. K odpadnutiu právneho dôvodu došlo práve
zmenou dojednaného 27. februára 2008. Z uvedeného vyvodila, že odvolací súd vec nesprávne právne

posúdil, keď za začiatok premlčacej doby určil 10. november 2005, kedy bolo vystavené
potvrdenie o odovzdaní peňazí a nie 27. február 2008, kedy medzi žalobkyňou a právnym predchodcom
žalovanej došlo k rozchodu a ktorým dňom bolo zrejmé, že nedôjde k naplneniu existujúcej dohody a
tedažeprávnypredchodcažalovanejsanaúkoržalobkynebezdôvodneobohatil.Ďalejuviedla,žepodľa
výkladu odvolacieho súdu žalobkyni subjektívna premlčacia doba na podanie žaloby na súd uplynula

10. novembra 2007, kedy s právnym predchodcom žalovanej žila v partnerskom vzťahu, platila medzi
nimi dohoda o dokončení a predaji domu a na podanie žaloby nemala dôvod ani len pomyslieť. Ďalej
poukázala na skutočnosť, že právny predchodca žalovanej sa nebránil peniaze jej vrátiť, na pojednávaní
6. mája 2011 žalovanú sumu uznal a požiadal o odročenie pojednávania za účelom realizácie predaja
nehnuteľnosti a zaplatenia žalovanej sumy. Z dôvodu následného vážneho ochorenia a úmrtia však svoj
zámer už nestihol dokončiť. Napokon namietala, že odvolací súd zaťažil konania tzv. inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože odvolací súd založil svoje rozhodnutie na
odlišných skutkových zisteniach ako súd prvého stupňa bez toho, aby dokazovanie v potrebnom rozsahu
sám zopakoval (tak ako mu to prikazuje znenie § 213 ods. 3 O.s.p).

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho

súdu treba zrušiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval,
že rozsudok na základe uznania nároku prichádza do úvahy v prípade, ak kedykoľvek počas konania
žalovaný pred súdom uzná nárok uplatnený žalobou, prípadne jeho základ. Uznanie nároku je tak
procesným úkonom žalovaného (prejavom dispozičnej zásady), čo v praxi znamená, že uznanie nároku
je účinné, jedine ak sa urobí vo vzťahu k súdu. Ak k uznaniu nároku príde na pojednávaní, uvedie

sa táto skutočnosť v zápisnici a rovnako ako pri súdnom zmieri sa vyžaduje, aby prítomní účastníci
zápisnicu podpísali. V prípade uznania nároku žalovaným súd neskúma hmotnoprávne predpoklady
takéhoto uznania, pretože ide o procesný úkon, ktorý je treba striktne odlišovať od mimoprocesných
hmotnoprávnych úkonov ako napr. uznania dlhu v zmysle § 558 OZ. V sporovom kontradiktórnom
konaní je procesná zodpovednosť za vedenie sporu na účastníkoch konania. Súd sa preto obmedzí

na konštatovanie, že žalovaný uznal nárok uplatnený žalobou. Dôsledkom uznania nároku je povinnosť
súdu rozhodnúť podľa tohto uznania, t.j. vydať rozsudok pre uznanie (v príp. čiastočného uznania len na
návrh žalobcu tzv. čiastočný rozsudok pre uznanie, v prípade uznania základu nároku tzv. medzitýmny
rozsudok pre uznanie). Základom rozsudku pre uznanie tak nie je ani zistený skutkový stav veci,
ani skutkové tvrdenia žalobcu, ktoré by sa pokladali za nesporné (porovnaj inak v § 153b O.s.p.),

ale uznanie žalovaného ako procesný úkon žalovaného určený súdu, z ktorého obsahu jednoznačne
vyplýva, že žalovaný uznáva nárok, ktorý bol voči nemu uplatnený v žalobe, a v akom rozsahu (či úplne,
alebo len čiastočne, alebo iba v právnom základe), prípadne iba fikcia takého procesného úkonu). Z
vyššie uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie nesprávne postupoval, keď dispozitívnemu úkonu
právneho predchodcu žalovanej urobeného na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 06. mája

2011 nepriznal právne účinky (t.j. porušil svoju zákonnú povinnosť vydať rozsudok pre uznanie podľa
§ 153a ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd uvedené pochybenie súdu prvého stupňa nenapravil, pretože jeho
postup považoval za správny, čím žalobkyni odňal možnosť konať pred súdom a konanie tak zaťažil
vadou v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.

10. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd po zrušení veci dovolacím súdom preskúmal vec
v napadnutom rozsahu, vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 6.974,95 eur s
príslušenstvom podľa § 379, § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1
CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

11. Odvolací súd v zmysle právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zrušujúcom
uznesení zo dňa 31.03.2016 sp. zn. 2Cdo/76/2015, podľa ktorého na danú vec je potrebné aplikovať ust.
§ 153a ods. 1 O.s.p. (účinného do 30.06.2016), v zmysle ktorého odvolací súd mal priznať právne účinky
dispozitívneho úkonu právneho predchodcu žalovaného urobeného na pojednávaní pred súdom prvej

inštancie dňa 06.05.2011, ktoré ustanovenie nebolo pri rozhodovaní danej veci súdom prvej inštancie
ani odvolacím súdom použité, vyzval písomne dňa 12.12.2016 strany v zmysle § 382 CSP, aby sa k
možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili v lehote 20 dní od doručenia tejto výzvy.12. Žalobkyňa k uvedenej výzve v písomnom podaní zo dňa 16.12.2016 uviedla, že sa v plnom rozsahu
stotožňuje s právnymi závermi vyslovenými v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
31.03.2016 sp. zn. 2Cdo/76/2015.

13. Žalovaná k uvedenej výzve v písomnom podaní zo dňa 02.01.2017 uviedla, že v konaní neboli
splnené podmienky na rozhodnutie pre zmeškanie, pretože právny predchodca žalovanej takýto prejav
relevantne ani formálne neurobil, trvala na svojej skutkovej a právnej argumentácii a na tom, že
k uznaniu dlhu nedošlo. Navrhla, aby odvolací súd nepostupoval podľa § 153a O.s.p. a na toto

neprihliadal. Poukázala na to, že najvyšší súd postupovalprísne formalisticky, nerešpektujúc požiadavku
na hmotnoprávne uznanie dlhu. Výklad konania a podpisu právneho predchodcu žalovanej je však
neprípustný vzhľadom na formálne nedostatky zápisnice , ako aj na subjektívne presvedčenie právneho
predchodcu žalovanej a jeho skutočný úmysel. Dôvodila, že zo zápisnice z pojednávania zo dňa
06.05.2011 nevyplýva, že žalovaný relevantným spôsobom voči súdu svoj dlh uznal, jeho prejav
uznania dlhu postráda podpis žalovaného a žalobkyne v zápisnici z pojednávania. Originál zápisnice

je síce účastníkmi podpísaný, avšak títo svojím podpisom potvrdzujú, že berú na vedomie nový termín
pojednávania a nepodpisujú prejav uznania dlhu, čo by bolo v podstate nadbytočné za predpokladu
reálneho uznania dlhu. Samotný súd prvej inštancie si bol vedomý nenaplnenia podmienok uznania dlhu
pred súdom, keď následne v konaní pokračoval a vo veci vykonal viacero pojednávaní. Je otázne, či
uznanie dlhu právnym predchodcom žalovanej bolo vykonané v stave, kedy bol tento schopný posúdiť

následky svojho konania, keďže počas pojednávania dňa 06.05.2011 bol pod vplyvom silných liekov a
naviac mal veľké bolesti spôsobené rakovinou pankreasu v poslednom štádiu, diagnostikovanou mu cca
2 týždne po pojednávaní.

14. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej poukázala na § 455 CSP, podľa ktorého súd

prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu. Vzhľadom na uvedené
zákonné ustanovenie označil výhrady žalovanej k uzneseniu Najvyššieho súdu SR za nedôvodné a
irelevantné. Uviedla, že žalovaná si zamieňa uznanie dlhu podľa hmotného práva s procesným uznaním
nároku uplatneného žalobou podľa § 153a ods. 1 O.s.p. Nie je preto dôvodná námietka žalovanej, v
zmysle ktorej je potrebné skúmať, či zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 06.05.2011 vyplýva skutočný

úmysel právneho predchodcu žalovanej uznať dlh. K ďalšej argumentácii žalovanej uviedol, že podpis
účastníkov konania v predmetnej zápisnice sa nevzťahuje len na písomné potvrdenie vzatia na vedomie
nového termínu pojednávania, ale naopak, vzťahuje sa na zápisnicu ako celok. Okrem toho zdôraznila,
že na predmetnom pojednávaní dňa 06.05.2011, na ktorom žalovaný uznal svoj dlh voči nej čo do
právneho dôvodu a výšky, bolo pojednávanie odročené z dôvodu, že žalovaný nielenže žalovanú sumu

uznal, ale tento požiadal sám o odročenie pojednávania za účelom realizácie predaja nehnuteľností a
po jej speňažení následného zaplatenia žalovanej sumy. Nakoľko však pôvodný žalovaný medzičasom
zomrel, nestalo sa tak.

15. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a podaní odvolania žalovanou došlo k zmene právnej

úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len "CSP"), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (O.s.p.). V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) CSP stanovil, že ak neustanovuje
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že
právneúčinkyúkonov,ktorévkonanínastalipredodňomnadobudnutiaúčinnostitohtozákona,zostávajú

zachované.Vzmysletohtoustanoveniaodvolacísúdposudzovalvčasnosťadôvodnosťodvolaniapodľa
ustanovení O.s.p. účinných v čase vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie.

16. Žalobkyňa v odvolaní okrem iného namietala, že právny predchodca žalovanej na pojednávaní
pred súdom prvej inštancie dňa 06.05.2011 žalovanú sumu uznal, pričom súdy tomuto úkonu nepriznali

právne účinky. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že sa nestotožnil s tvrdením
žalobkyne,žeprávnypredchodcažalovanejuznalžalobouuplatnenýnárok.Kladnúodpoveďpôvodného
žalovaného (právneho predchodcu žalovanej) na otázku právneho zástupcu žalobkyne, či uznáva
uplatnený nárok čo do dôvodu a výšky, podľa názoru súdu prvej inštancie nemožno považovať za
uznanie spĺňajúce náležitosti uznávajúceho prejavu. Predovšetkým nebol riadne konkretizovaný dôvod,

keďže žalobkyňa uplatňovala nárok titulom pôžičky. Aj odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, že z prejavu právneho predchodcu žalovanej urobeného na pojednávaní pred súdom prvej
inštancie dňa 06.05.2011 nemožno vyvodiť, že došlo k písomnému prísľubu zaplatenia dlhu s uvedením
jeho dôvodu a výšky, pretože v tomto prejave nie je zachytený prísľub zaplatenia dlhu s uvedením jehodôvodu a výšky, preto nemožno hovoriť o uznaní pohľadávky. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na
ustanovenie § 558 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovuje hmotnoprávne náležitosti právneho úkonu
uznania dlhu.

17. Odvolací súd po zrušení rozhodnutia dovolacím súdom je viazaný vysloveným názorom dovolacieho
súdu (§ 455 CSP), podľa ktorého dispozitívnemu úkonu právneho predchodcu žalovanej urobeného
na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 06.05.2011 je potrebné priznať právne účinky uznania
nároku a preto povinnosťou súdu bolo rozhodnúť podľa tohto uznania, t.j. vydať rozsudok pre uznanie

v zmysle § 153a ods. 1 O.s.p. účinného v čase uznania nároku pôvodným žalovaným, T. V..

18. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku o
povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 6974,95 eur so 7,5% úrokom z omeškania od 02.02.2010
do zaplatenia podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

19. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 453 ods. 3 v spojení s § 255 ods. 1 CSP
tak, že úspešnej žalobkyni priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania. O výške náhrady trov
konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením,
ktoré vydá vyšší súdny úradník podľa § 262 ods. 2 CSP.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).