Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. november 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/339/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013895343
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1013895343.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov

senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľa: P.. Y. J. T. P.
T. W. , narodený dňa XX.X.XXXX, trvale bytom V. A., G. Z. Č.. XXXX/XX, zastúpený JUDr. Miroslavom
Pekárom, advokátom v Bratislave, Krížna č. 44, proti odporcovi: Petit Press, a.s., Bratislava, Lazaretská
č. 12, IČO: 35 790 253, zastúpený spoločnosťou DEDÁK & Partners, s.r.o., Bratislava, Mlynské Nivy č.
45, IČO: 35 906 464, za ktorú koná JUDr. Tomáš Langer, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch, s príslušenstvom, na odvolanie účastníkov konania proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I. zo dňa 28. októbra 2009, č.k. 11C 241/2006-317, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 28. októbra 2009, č.k. 11C
241/2006-317,

- vo výroku, ktorým uložil povinnosť odporcovi zaplatiť navrhovateľovi sumu 33.193,92 €, p o t v r d
z u j e ,

- vo výroku, ktorým uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu navrhovateľovi v sume 11,96 €

a odporcovi v sume 59,76 €, p o t v r d z u j e .

Odvolacie konanie na základe odvolania odporcu proti rozsudku súdu prvého stupňa v zamietajúcej
časti z a s t a v u j e .

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 476,51
€ postávajúcich z trov právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. Miroslava
Pekára, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 28.10.2009, č.k. 11 C 241/2006-317, uložil
odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 33.193,92 € v lehote 15 dní od právoplatnosti
rozsudku a vo zvyšnej časti návrh zamietol; žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov
konania; obom účastníkom konania uložil povinnosť zaplatiť štátu náhradu trov konania na účet súdu
prvého stupňa navrhovateľovi v sume 11,96 € a odporcovi v sume 59,76 €; žiadnemu z účastníkov

konania nepriznal právo na ich náhradu. Svoje rozhodnutie odôvodnil na podklade ustanovení § 11, § 13
ods. 1, ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka tým, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané,
že v auguste roku 2005 vo večerných hodinách sa navrhovateľ spolu s p. T. nachádzal v zariadení
označenom ako „erotický klub“ v Obci L., kde bol nasnímaný policajnou videokamerou pri zásahujednotiek osobitného určenia. Rovnako mal za preukázanú tú skutočnosť, že navrhovateľ v uvedenom
zariadení konzumoval výlučne pivo (nachádzal sa v reštauračnej časti tohto zariadenia). Skutočnosť, že
by tam bol za účelom využívania aj iných služieb, preukázanú nemal a ani takáto skutočnosť nevyplývala

z vyhotoveného videozáznamu. Navrhovateľ je na videozázname zachytený oblečený v spoločnosti
dvoch osôb mužského pohlavia a na stole bolo vidieť rozpité fľaše od piva. Tvrdenie navrhovateľa o
tom, že nevedel, že sa nachádza v zariadení takéhoto typu, súd prvého stupňa považoval za účelové,
ktoré je v rozpore s vnímaním bežného človeka. Z doposiaľ uvedeného súd prvého stupňa vyvodil len
toľko, že navrhovateľ bol v zariadení, ktoré možno označiť ako „erotický klub“, avšak len za účelom

konzumácie piva a nie za účelom využívania iných služieb, ktoré sa bežne s takýmto zariadením spájajú.
Pre potreby objektívneho informovania verejnosti, a tým aj naplnenia práva vydavateľa na slobodu
jeho prejavu a práva šíriť informácie (na druhej strane práva verejnosti byť o všetkom informovaná)
súd prvého stupňa poukázal, že bolo postačujúce zverejnenie tejto informácie spôsobom, ktorým
budú jednak naplnené uvedené práva, a jednak nedôjde k neprimeranému zásahu do osobnostných
práv navrhovateľa. Prvostupňový súd ďalej uviedol, že vydavateľ mal právo zverejniť informáciu o

návšteve navrhovateľa v uvedenom zariadení s tým, že bol nasnímaný ako konzumuje pivo, a to takým
spôsobom, aby si čitateľ následne mohol urobiť vlastný úsudok o tom, či počínanie navrhovateľa bolo
alebo nebolo v daný večer protiprávne, resp. v rozpore s pravidlami morálky. Na splnenie si svojej
povinnosti informovať verejnosť o tejto udalosti bolo podľa súdu prvého stupňa postačujúce (bez toho,
aby došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa) podanie tejto skutočnosti

nanajvýš dvakrát v celoslovenských denníkoch a rovnako bolo možné pri vyjadrení používať také slovné
spojenia (výrazy), ktoré môžu byť aj trochu nadnesené v podtóne vyjadrenia vlastného názoru autora,
avšak nie vulgárne, hrubo osočujúce osobu navrhovateľa prípadne osôb prejavujúcich mu podporu. Tu
súd prvého stupňa poznamenal, že odporca o navrhovateľovi zverejnil cca 18 článkov, ktorými údajne
informoval verejnosť o návšteve navrhovateľa v predmetnom zariadení, pričom výrazy a slovné spojenia

použité v predmetných článkoch podľa súdu hraničili s princípmi žurnalistickej etiky. Súd prvého stupňa
si teda položil otázku, či naozaj vyvstáva otázka, pokiaľ sú v danom prípade dané hranice potreby
informovania verejnosti (už sa o tom píše 4 roky, pričom nejde o kauzu celospoločensky významnú ako
napr. netransparentné hospodárenie s peniazmi daňových poplatníkov na celoslovenskej úrovni), ako
aj otázku, dokedy je tu objektívna potreba z pohľadu vydavateľa (verejnosti), aby navrhovateľ niesol

zodpovednosť a negatívne následky svojej „ jednej návštevy v takomto zariadení, v ktorom výlučne
konzumoval pivo“. Súd prvého stupňa neopomenul, že skutočnosti, ktoré boli obsahom jednotlivých
článkov, patria do intímnej sféry fyzickej osoby, ktorá je z hľadiska ochrany osobnosti chránená azda
najviac, nakoľko pri takomto zásahu aj pravdivé podanie informácie treba považovať za neoprávnený
zásah do osobnostnej sféry takejto osoby. Právo verejnosti na informácie a ochrana osobnostného

práva fyzickej osoby musia byť v rovnováhe. Nestotožnil sa s argumentáciou odporcu, že vo svojich
článkoch nikdy nespájal navrhovateľa s využívaním sexuálnych služieb, ale výlučne informoval iba o
jeho návšteve v erotickom podniku, keď výrazy a slovné spojenia uvedené v článkoch jednoznačne
poukazujú na to, že navrhovateľ nebol v predmetnom zariadení len na pive, ale bol tam za účelom
využívania iných služieb. Takto koncipované články musel vnímať aj bežný čitateľ v takom svetle, aký

chcel autor článku u bežného čitateľa aj skutočne vyvolať. To, že odporca v článkoch vyslovene nepísal
o poskytovaní, resp. využívaní sexuálnych služieb navrhovateľom, samo osebe ešte nehovorí, že autor
článku (aj bez použitia týchto slovných spojení) nevyvolával u bežného čitateľa dojem, že tomu tak v
skutočnostiajbolo,čonepochybneboloajúmyslomsamotnéhoautora.Súdprvéhostupňaďalejdôvodil,
že autori článkov nepochybne mali za cieľ vyvolať u bežného čitateľa dojem o tom, že navrhovateľ

v predmetnom zariadení využíval sexuálne služby, pričom tento dojem dokázali (ako nepochybne
zdatní žurnalisti) u bežného čitateľa vyvolať v mnohých prípadoch aj bez výslovného slovného použitia
takéhoto výrazu, resp. slovného spojenia. Predmetná „kritika“ nebola primeraná ani obsahom ani
formou s tým, že poukázal na obdobie pred komunálnymi voľbami, keďže navrhovateľ sa angažoval
v regionálnej politike, ako aj na jeho zamestnanie, pričom vyjadril presvedčenie o jednoznačnom cieli

autorov článku - dosiahnutie odvolania navrhovateľa z funkcie riaditeľa gymnázia, prípadne znemožniť
jeho znovuzvolenie za poslanca mestského zastupiteľstva.

Súd prvého stupňa ďalej riešil otázku, či je možné za správanie odporcu v prejednávanej veci priznať
navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a v akej výške. Na tomto mieste uviedol,

že prihliadol predovšetkým na medializáciu pravdu skresľujúcich tvrdení o osobe a spôsobe konania
navrhovateľa, pričom bolo zasiahnuté do jeho mimoriadne citlivej oblasti života, konkrétne občianskej
cti a vážnosti v spoločnosti, súkromia a rodiny, ako aj do jeho profesijnej činnosti. Zhodnotil, že k
zásahu nedošlo v malom okruhu osôb, ale prostredníctvom masovokomunikačných,širokej verejnosti určených informačných prostriedkov, v dôsledku ktorého bol zásah značný, a preto
považoval výšku priznanej nemajetkovej ujmy vzhľadom na uvedené okolnosti za primeranú. Zaoberal
sa i otázkou intenzity, rozsahu, ohlasu, ako aj dĺžky trvania zásahu. Na tomto mieste poznamenal,

že široká, pravidelná (vzhľadom na počet článkov), difamujúca medializácia pravdu skresľujúceho
konania navrhovateľa vo vzťahu k nemu predstavovala svojím rozsahom a intenzitou značný zásah do
jeho osobnostných práv, ktorého negatívne následky pociťuje navrhovateľ veľmi intenzívne doposiaľ.
Súd prvého stupňa skonštatoval, že následky (v dôsledku neustáleho
oživovania tej istej témy zo strany odporcu, hoci nie je už daná potreba informovania verejnosti)

pretrvávajú až dodnes s tým, že bol to výlučne len navrhovateľ, ktorý sa zapríčiňuje o ich čiastočnú
elimináciu, a to neustálym vysvetľovaním svojmu okoliu ako k predmetnej skutočnosti došlo, ako aj
svojou ďalšou svedomitou prácou, ktorou sa snaží očistiť svoje meno u verejnosti. Odporca v konaní
nepreukázal súdu žiadne skutočnosti, ktoré by ho oprávnene primäli k takémuto postupu a ktoré by
súd mohol zhodnotiť ako poľahčujúce okolnosti vedúce k priznaniu nemajetkovej ujmy v nižšej výške
ako bolo navrhovateľovi priznané. Nadväzne na dopad na navrhovateľovo zamestnanie a na jeho

rodinný život zobral do úvahy najmä svedecké výpovede, ktoré považoval za vierohodné. Ďalej veľmi
podrobne a precízne rozobral jednotlivé články publikované odporcom (pred podaním návrhu na súd dňa
31.10.2005, 20.3.2006, 28.11.2006, 4.12.2006, 11.12.2006; po podaní návrhu na súd dňa 19.12.2006,
20.12.2006, 22.12.2006, 5.1.2007, 8.1.2007, 9.1.2007, 13.1.2007, 15.1.2007, 3.12.2008), vykonal
rozsiahle dokazovanie výsluchom účastníkov konania a oboznámil sa s celým obsahom spisového

materiálu, najmä s podstatnými dôkazmi ako fotodokumentáciou, prehratím DVD nosiča so záznamom
o policajnej razii, s ďalšími rozhodnutiami súdov relevantným pre inkriminovaný čas, ako aj
s ostatnými publikovanými článkami vzťahujúcimi sa síce k iným periodikám, ale s prejednávanou vecou
súvisiacimi. Navrhovateľ právom pociťuje zverejnenie článkov ako neoprávnený a neodôvodnený zásah
do svojej osobnosti, v dôsledku ktorého došlo k závažnému poškodeniu jeho dobrého mena, občianskej

cti a vážnosti v spoločnosti, ako aj k hrubému zásahu do jeho práva na súkromie, za čo mu prináleží
priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch ustálenej na základe voľnej úvahy súdu, pričom táto bola
priznaná v reálnej polovici žiadanej navrhovateľom (žiadal zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v sume
2.000.000,-- Sk/66.387,84 €).

Žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo na ich náhradu postupom podľa ustanovenia § 142 ods.
2 O.s.p., keď mali obaja účastníci úspech len čiastočný. Navrhovateľ mal úspech iba v jednej polovici
predmetu sporu (z požadovaných 2.000.000,-- Sk iba 1.000.000,-- Sk) a odporca mal rovnako úspech
v jednej polovici predmetu sporu. Trovy konania štátu odôvodnil ustanovením § 148 ods. l O.s.p., podľa
ktorého štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil,

pokiaľ u nich nie sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Preto uložil navrhovateľovi
povinnosť zaplatiť sumu 11,96 € (trovy na tlmočné pre PhDr. Františka Pálfiho, ktoré hradil štát), nakoľko
navrhovateľovi bolo priznané 80 % oslobodenie od súdnych poplatkoch [zo sumy 59,76 € predstavuje
20 % (časť, v ktorej navrhovateľ nie je oslobodený od súdnych poplatkoch) sumu 11,96 €], odporcovi
uložil povinnosť zaplatiť sumu 59,76 € (50 % z celkových trov tlmočného).

Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie obaja účastníci.

Odvolanie navrhovateľa smerovalo proti rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania
dôvodiac nesprávnym právnym posúdením veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Súd prvého stupňa nemal

postupovať posudzovaním pomeru úspechu a neúspechu účastníkov konania. Rozhodnutie o výške
nemajetkovej ujmy v konaní na ochranu osobnosti je založené na voľnej úvahe súdu, čo vyplýva i zo
samotného rozhodnutia súdu prvého stupňa, pričom poukázal na ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p. Súd
prvého stupňa mu mal priznať, ako úspešnému navrhovateľovi, náhradu trov konania z priznanej výšky
primeraného zadosťučinenia. Záverom svojho odvolania vyúčtoval trovy konania v sume 6.161,55 €

pozostávajúcichztrovprávnehozastúpeniaavsume829,85€pozostávajúcichzozaplatenéhosúdneho
poplatku. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania
zmeniť tak, že odporcovi uloží povinnosť zaplatiť mu náhradu trov konania v zmysle jeho vyčíslenia.

Odporca podal odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa v celom rozsahu dôvodiac ustanovením §

205 ods. 2 písm. d/, f/ O.s.p. (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci). Okrem iného argumentoval, že články uvedené v denníkoch A. a Ú. A. vydávaných odporcom
súvisiace s návštevou navrhovateľa v erotickom klube M. N. &. A. R. Z. L. dňa 26.8.2005 špecifikovanýchv podaniach navrhovateľa v priebehu prvostupňového konania, obsahujú objektívne informácie a
primeranú kritiku a nie sú neoprávneným zásahom do osobnostných práv navrhovateľa, resp. nie
sú spôsobilé do osobnostných práv navrhovateľa neoprávnene zasiahnuť. Uverejnenie predmetných

článkov o navrhovateľovej návšteve bolo realizáciou ústavného práva autorov, ako aj odporcu, na
slobodu prejavu a zároveň tým naplnili právo verejnosti na informácie. Poukázal na postavenie
navrhovateľa ako osoby verejne činnej, a to tak v politickom, ako aj v spoločenskom živote. Jeho pozícia
si vyžaduje vysoký morálny kredit, a preto jeho postavenie automaticky znamená zníženú ochranu
pred zásahmi do súkromia a osobnostných práv. Navrhovateľ musí akceptovať a tolerovať spoločenskú

kritiku. Uviedol ďalej, že početnosť článkov vyplývala zo širokého záujmu verejnosti o danú tému, ako
aj na ňu nadväzujúcich situácií. K samotnej výške priznanej nemajetkovej ujmy sa vyjadril, že táto je
neprimeranevysoká,pokiaľbysaodvolacísúdnestotožnilsargumentmiodporcuabudetohonázoru,že
k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa došlo. Poukázal pri tom na rozhodovaciu
činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) a výšku denného nákladu denníka A. a Ú.
A. s tým, že denník Ú. A. má regionálny charakter. Odporca mal ďalej za to, že rozsudok súdu prvého

stupňa nespĺňa požiadavky kladené zákonným ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. (na riadne odôvodnenie
rozsudku), čím bolo porušené jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len Dohovor). K výroku o náhrade trov konania štátu odporca neuviedol žiadne vecné a právne
relevantné dôvody, ktorými by namietal pochybenie súdu prvého stupňa. Odvolaciemu súdu navrhol

rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrh zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania.

Navrhovateľ, ako aj odporca, sa vzájomne vyjadrili k podaným odvolaniam druhej strany, v ktorých v
podstate zopakovali priebeh vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa a opätovne zdôraznili
skutočnosti uvádzané vo svojich odvolaniach. Odporca dal odvolaciemu súdu do pozornosti Alexyho

vážiacu formulu, ktorá je založená na porovnaní intenzity zásahu do práv na ochranu osobnosti a práv
na slobodu prejavu.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom (v poradí prvým) zo dňa 19.10.2011, č.k. 7 Co
204/2010-407, rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 28.10.2009, č.k. 11

C 241/2006-317, vo výroku, ktorým uložil povinnosť odporcovi zaplatiť navrhovateľovi sumu 33.193,93
€ potvrdil; vo výroku, ktorým uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu navrhovateľovi v sume
11,96 € a odporcovi v sume 59,76 € potvrdil; odvolanie odporcu v zamietajúcej časti rozsudku odmietol;
vo výroku, ktorým súd prvého stupňa rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania, zrušil a v tomto rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie.

Odvolacísúdsavcelomrozsahustotožnilsrozhodnutímasodôvodnenímrozsudkusúduprvéhostupňa
v potvrdzujúcich výrokoch (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Uviedol, že predpokladom úspešného uplatňovania
práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak to, že tento zásah
bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho

zákonníka. Obe tieto náležitosti musia byť splnené súčasne, aby vznikol právny vzťah, ktorého obsahom
je právo domáhať sa ochrany podľa zákonného ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka a povinnosť
súdom uložené sankcie znášať. Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje
vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené
ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka. Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti

je konanie, ktoré zasahuje do práv chránených práve § 11 Občianskeho zákonníka a je v rozpore s
právamiapovinnosťamipôvodcuzásahu,stanovenýmiprávnymporiadkom.Neoprávnenýmzásahomje
v zásade každé nepravdivé (ale aj pravdu skresľujúce) tvrdenie alebo obvinenie, ktoré zasahuje do práv
chránených v intenciách § 11 Občianskeho zákonníka. Bez významu je skutočnosť, či pôvodca zásahu
si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia alebo neopodstatnenosti vzneseného obvinenia alebo išlo

iba o nedbanlivostné prevzatie poznatkov a ich rozširovanie. Uzavrel, že neoprávneným zásahom je
také konanie, ktoré svojím obsahom, formou a cieľom sa dotýka práv chránených ustanovením § 11
Občianskeho zákonníka a je objektívne spôsobilé tieto chránené práva narušiť, prípadne ohroziť. V
názorovej zhode so súdom prvého stupňa dôvodil, že aj pravdivé tvrdenia je nutné považovať za
neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti, pokiaľ je objektívne spôsobilé privodiť navrhovateľovi

ujmu. V danom prípade, aj keď jednotlivé porušenia práv sa posudzujú parciálne, je nutné vnímať
čiastočnú pravdivú informáciu v kontexte celého článku, kde je zrejmé, že čiastočná pravdivá informácia
v súvislosti s ďalšími komentármi tvorí neoprávnený zásah do práv navrhovateľa, pretože umelo vytvára
negatívny obraz o navrhovateľovi (a to aj prirovnaniami s inými prípadmi) a čitateľovi nedáva priestor prevytvorenie si vlastného názoru, odlišného od názoru autora. Nemožno opomínať, že za neoprávnený
zásah treba považovať vždy správu, ktorá sa týka intímnej sféry života fyzickej osoby, pričom v danom
prípade článok jednoznačne postihuje intímnu sféru navrhovateľa. Je síce pravdou, že navrhovateľ je

verejne činnou osobou, avšak odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa konštatoval, že určitá
prípustná forma kritiky, či preháňania, resp. zveličovania bola v prejednávanom prípade nad mieru
obvyklým a primeraným pomerom vysoko prekročená. Odvolací súd poznamenáva, že právo informovať
a právo v intenciách garancií poskytovaných čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky neumožňuje odporcovi
nijakým spôsobom klamlivo spájať navrhovateľa s využívaním platených sexuálnych služieb titulom

jeho prítomnosti v určitom zariadení a v tomto kontexte na neho vulgárne poukazovať a osočovať ho
spôsobom, ktorý spôsob značne presahoval akceptáciu vhodnej miery preháňania tlačou. Pokiaľ ide o
priznanú nemajetkovú ujmu v peniazoch, odvolací súd uviedol, že právny záver prvostupňového súdu,
odvodený z ustáleného skutkového stavu, je v plnej miere správny. Podmienky pre vznik práva na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú v prejednávanom
prípade splnené, keďže bez akýchkoľvek pochybností došlo k neoprávneným

zásahom do osobnostných práv navrhovateľa, kedy sa nejaví postačujúcim zadosťučinenie podľa §
13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má
právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho
osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. V
prejednávanom prípade však nebolo preukázané, že by boli vykonané akékoľvek opatrenia zo strany

odporcupredpokladanéprávnounormou.Opäťvnázorovejzhodesosúdomprvéhostupňaodvolacísúd
poznamenal, že odstrániť následky neoprávneného zásahu odporcu do osobnostnej sféry navrhovateľa,
vzhľadom na intenzitu a dĺžku trvania zásahu, možno len priznaním satisfakcie vo forme priznania
nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko iná forma zadosťučinenia s odstupom času nie je spôsobilá
eliminovať negatívne dopady predmetných článkov. Pokiaľ ide o samotnú výšku nemajetkovej ujmy,

túto odvolací súd považoval prvostupňovým súdom za spravodlivo uváženú, a to najmä s poukazom
na skutočnosť, že samotná vážnosť ujmy v osobnostnej sfére navrhovateľa nebola daná len v rovine
možnosti, teda potencionálnej ujmy, ktorú je neoprávnený zásah objektívne spôsobilý privodiť, ale
spočíva aj v reálnej ujme, ktorá bola spôsobená v rôznych rovinách. Navrhovateľ právom pociťuje
zverejnenie článkov odporcom ako neoprávnený a neodôvodnený zásah do svojej osobnosti, v dôsledku

ktorého došlo k závažnému poškodeniu jeho dobrého mena, občianskej cti a vážnosti v spoločnosti, ako
aj k hrubému zásahu do jeho práva na súkromie.

Odvolací argument odporcu o nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvého stupňa v zmysle nesplnenia

podmienok § 157 ods. 2 O.s.p. neobstojí. Je síce pravdou, že právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo vyplýva z ustálenej
judikatúry ESĽP, avšak táto judikatúra nevyžaduje, aby na každý argument strany, vrátane takého, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra

1994, séria A, č. 303 - B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998). Súd musí odpovedať na podstatné a právne významné skutočnosti a nemôže
sa obmedziť len na skonštatovanie ich existencie, inak by sa dostal mimo limitov práva na spravodlivý
proces, ktorý proces je chránený nielen čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ale i čl. 6 ods. 1
Dohovoru s tým, že súčasťou obsahu týchto základných práv je aj právo účastníka na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na relevantné právne a skutkovo
súvisiace otázky vo väzbe s predmetom konania (napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. III. ÚS 119/2009, III. ÚS 95/2006, III. ÚS 260/2006). Preskúmaním
tejto časti odvolacieho argumentu odporcu odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa zodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvého

stupňa v odôvodnení svojho rozsudku rozsiahlym spôsobom rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal
priebeh konania a precízne uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky
vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a
z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery i adekvátne vysvetlil. Z odôvodnenia jeho
rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd preto v tejto
časti argumentácie odporcu dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú
v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa ako celok spĺňa požiadavkyzákonného ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. Nad rámec odvolací súd poznamenal a dal odporcovi do
pozornosti, že za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

účastníka konania (porovnaj aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo
165/2011). Pokiaľ ide o časť odvolania odporcu k náhrade trov konania štátu, ktorým výrokom ho súd
prvého stupňa zaviazal zaplatiť na účet súdu sumu 59,76 € titulom tlmočného, odvolací súd uviedol, že
zo zásady, že počas konania si každý účastník platí všetky svoje trovy konania, pripúšťa zákon výnimky.
Tieto výnimky spočívajú v tom, že v taxatívne stanovených prípadoch platí namiesto účastníkov konania

trovy konania štát. V zmysle uvedeného platí štát napríklad i tlmočné spojené s právom účastníka konať
vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumie (§ 18, § 141 ods. 2 O.s.p.). V nadväznosti na
uvedené štát, ktorý v priebehu konania platil trovy, má teda i právo na ich náhradu voči účastníkovi
konania, pričom rozhodujúci je výsledok konania s tým, že môže ním byť plný úspech jedného účastníka
alebo čiastočný úspech každého účastníka (v prejednávanom prípade ide o čiastočný úspech oboch
účastníkov). Vzhľadom na to má štát voči navrhovateľov aj voči odporcovi nárok na náhradu trov konania

v pomere, ktorý zodpovedá ich úspechu vo veci. Povinnosti nahradiť trovy konania štátu je zbavený iba
ten účastník, u ktorého sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Preto súd prvého stupňa
správne rozhodol, keď zaviazal navrhovateľa na zaplatenie sumy 11,96 € (trovy na tlmočné pre PhDr.
Františka Pálfiho, ktoré hradil štát), nakoľko navrhovateľovi bolo priznané (len) 80 % oslobodenie od
súdnych poplatkov [zo sumy 59,76 € predstavuje 20 % (časť, v ktorej navrhovateľ nie je oslobodený od

súdnych poplatkov) sumu 11,96 € a odporcu na úhradu 59,76 € (50 % z celkových trov tlmočného)].

Odvolací súd ďalej skúmal, či odvolanie nebolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený, a
dospel k záveru, že odvolanie odporcu proti rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým vo zvyšku
návrh navrhovateľa zamietol, je potrebné odmietnuť ako odvolanie

podané niekým, kto na takéto odvolanie nie je oprávnený. V tejto súvislosti považoval za potrebné
uviesť, že aj napriek tomu, že Občiansky súdny poriadok právo účastníka konania podať odvolanie
formuluje všeobecne a bez akéhokoľvek obmedzenia, jeho právo sa vykladá reštriktívne tak, že právo
podať odvolanie možno priznať len tomu účastníkovi, ktorému bola rozhodnutím súdu na jeho právach
spôsobená ujma, pričom takouto ujmou sa rozumie ujma formálna a materiálna. Možnosť ujmy tak

vstupuje do svojej existencie vtedy, ak napríklad nebolo návrhu účastníka vyhovené úplne alebo sčasti. Z
uvedeného možno a contrario vyvodiť, že ujma na účely podania odvolania sa nestala tomu účastníkovi,
proti ktorému návrhu vyhovené nebolo. Odporca bol úspešný vo výroku rozsudku, ktorým súd vo zvyšku
návrh zamietol, a teda v tejto časti mu žiadna ujma spôsobená nebola. V uvedenom rozsahu potom
odvolací súd odvolanie odporcu odmietol postupom podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.

Zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania účastníkom a v tomto rozsahu
vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie odvolací súd odôvodnil ustanovením § 221 ods. l
písm. h/, ods. 2 O.s.p. a tým, že náhrada trov konania má svoje miesto tam, kde účastníci stoja proti sebe
v postavení navrhovateľa a odporcu, teda v sporovom konaní. Na rozhodnutie súdu o priznaní náhrady

trov konania nemá vplyv iba pomer úspechu toho-ktorého účastníka voči druhému účastníkovi, ale aj
ďalšieskutočnosti;napríkladúvahasúduprirozhodovaníovýškeplnenia.Súdprvéhostupňadostatočne
nevysvetlil, prečo nepostupoval práve podľa ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p. a obmedzil sa len na
konštatovanie polovičného úspechu/neúspechu účastníkov konania, pričom v prejednávanom prípade
nejdeospor,vktorombysarozhodovalolenozákladenároku.Zároveňmuuložilpovinnosťriadneustáliť

pomer úspechu, respektíve neúspechu oboch účastníkov konania so zreteľom na všetky relevantné
ustanovenia O.s.p. týkajúce sa náhrady trov konania a odôvodní, prečo postupoval/nepostupoval podľa
§ 142 ods. 2 O.s.p., resp. § 142 ods. 3 O.s.p. V ďalšom rozhodnutí týkajúcom sa trov konania
uložil súdu prvého stupňa rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Uznesením zo dňa 14.12.2011, č.k. 11 C 241/2006-414, súd prvého stupňa odporcovi uložil povinnosť
zaplatiť navrhovateľovi trovy konania v sume 5.338,50 € v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti
uznesenia na účet právneho zástupcu navrhovateľa; náhradu trov odvolacieho konania mu nepriznal.
Rozhodol tak súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.) vysloveným v rozsudku
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.10.2011, č.k. 7 Co 204/2010-407. V súlade s ustanovením § 142

ods. 3 O.s.p. priznal navrhovateľovi náhradu trov konania v sume 5.338,50 € pred súdom prvého stupňa,
keď základom bola výška súdom priznaného plnenia; táto pozostáva z trov právneho zastúpenia v sume
4.508,65 € a zo zaplateného súdneho poplatku v sume 829,85 €. V období od 7.12.2006 do 8.12.2008
trovy právneho zastúpenia podľa § 10 ods. l, § 14 ods. l písm. a/, c/ vyhlášky Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb predstavovali nasledovné úkony právnej služby: príprava a prevzatie zastúpenia
dňa 7.12.2006 v sume 486,29 € (14.650,--Sk), podanie návrhu na súd dňa 18.2.2006 v sume 486,29

€ (14.650,-- Sk), doplnenie návrhu na začatie konania dňa 8.1.2007 v sume 486,29 € (14.650,-- Sk),
doplnenie návrhu na začatie konania dňa 8.12.2008 v sume 486,29 € (14.650,--Sk); spolu v sume
1.945,16 €. V období od 23.2.2009 do 25.5.2009 súd priznal odmenu za účasť na pojednávaní dňa
23.2.2009, ktoré bolo odročené bez prejednania veci v sume 121,57 € (1/4 zo sumy 486,29 €), za
písomné podanie na súd - vyjadrenie dňa 9.3.2009 v sume 486,29 €, za účasť na pojednávaní v trvaní

tri hodiny dňa 25.5.2009 v sume 972,58 € (2 x 486,29 €), spolu v sume 1.580,44 € (§ 10 ods. l, § 14
ods. 1 písm. d/, ods. 5 citovanej vyhlášky). V období od 13.7.2009 do 28.10.2009 priznal navrhovateľovi
náhradu trov právneho zastúpenia za účasť na pojednávaní dňa 13.7.2009 v sume 91,29 €, za účasť
na pojednávaní dňa 14.10.2009 v sume 91,29 €, za účasť na pojednávaní, na ktorom bol len vyhlásený
rozsudok dňa 28.10.2009 v sume 22,82 € (1/4 zo sumy 91,29 €), spolu v sume 205,40 € (§ 10 ods.
l, ods. 8 vyhlášky v znení účinnom od 1.6.2009). Nadväzne na ustanovenie § 16 ods. 3, § 1 ods. 3

vyhlášky mu priznal náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné za
jeden úkon v roku 2006, keď výpočtový základ bol v sume 543,75 € (16.381,-- Sk), 1/100 predstavovala
sumu 5,44 € (164,-- Sk), v roku 2007 bol výpočtový základ v sume 591,58 € (17.822,-- Sk), 1/100
predstavovala sumu 5,91 € (178,-- Sk), v roku 2008 bol výpočtový základ v sume 632,18 € (19.045,--
Sk), 1/100 predstavovala sumu 6,31 € (190,-- Sk), v roku 2009 bol výpočtový základ v sume 695,41 €,

1/100 predstavovala sumu 6,95 € (teda 2 x 5,44 € + 1 x 5,91 € + 1 x 6,31 € + 6 x 6,95 €); spolu
v sume 64,80 €. Ďalej v súlade s ustanovením § 18 ods. 3 vyhlášky priznal navrhovateľovi za úkony
právnej služby poskytnuté JUDr. Miroslavom Pekárom 19 % DPH zo sumy 3.751,85 € (3.731,-- € + 20,85
€) v sume 712,85 €. Súd nepriznal navrhovateľovi pri náhrade hotových výdavkov za úkony právnej
služby poskytnuté do 31.5.2009 jej zvýšenie o DPH, nakoľko zvýšenie náhrad hotových výdavkov o DPH

zaviedla až novela vyhlášky účinná od 1.6.2009. Súd nepriznal navrhovateľovi náhradu trov konania za
úkon právnej služby - záverečná reč zo dňa 14.10.2009, nakoľko výdavky naň nepovažoval za účelne
vynaložené - navrhovateľ k písomnému vyhotoveniu záverečnej reči nebol zo strany súdu vyzvaný,
pričom záverečnú reč mal reálnu možnosť v ústnej forme predniesť na poslednom pojednávaní dňa
28.10.2009. Súd nepriznal navrhovateľovi ani náhradu trov konania za úkony právnej služby - účasť na

pojednávaniach dňa 13.7.2009, 14.10.2009 a 28.10.2009 tak, ako si ju navrhovateľ za
tieto úkony vyčíslil, nakoľko navrhovateľ vychádzal z nesprávnej tarifnej hodnoty; tá bola s poukazom
na ustanovenie § 10 ods. 8 vyhlášky s účinnosťou od 1.6.2009 v sume 2.000,-- €.
Navrhovateľovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania rozhodujúc podľa ustanovenia § 142 ods. l,
§ 151 ods. l, ods. 4 O.s.p. napriek skutočnosti, že v odvolacom konaní bol úspešný, pretože navrhovateľ

si ich náhradu neuplatnil. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že v časti trov konania sa pridržiava
jeho odvolania zo dňa 20.12.2009, pričom v tomto odvolaní si trovy odvolacieho konania neuplatnil. V
závere uznesenia súd prvého stupňa dôvodil, že navrhovateľ si náhradu trov právneho zastúpenia v
časti odmien za jednotlivé právne úkony poskytnuté v období po 1.1.2009 uplatnil v nižšej sume, ako
by mu prislúchala. Bol však viazaný vyčíslením trov konania, a tak nemohol navrhovateľovi priznať viac,

ako si sám uplatnil.

Na odvolanie odporcu proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 14.12.2011, č.k. 11 C
241/2006-414, vo výroku, ktorým bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov
prvostupňovéhokonania,KrajskýsúdvBratislaveuznesenímzodňa30.5.2012,č.k.2Co104/2012-472,

uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil ako vecne a právne správne.

Odporca podaním zo dňa 13.1.2012, doručeným súdu prvého stupňa dňa 17.1.2012, podal dovolanie
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.10.2011, sp.zn. 7 Co 204/2010, (len)
vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a vo výroku, ktorým bola

uložená povinnosť obom účastníkom konania zaplatiť trovy konania štátu. Dovolaciemu súdu navrhol
rozsudok krajského súdu v uvedenom rozsahu zmeniť tak, že návrh navrhovateľa o ochranu osobnosti
a náhradu nemajetkovej ujmy zamietne a navrhovateľovi uloží povinnosť zaplatiť trovy konania štátu v
plnom rozsahu.

Odporca následne dňa 15.2.2012 podal na Ústavnom súde Slovenskej republiky aj ústavnú sťažnosť,
ktorú doplnil dňa 13.9.2012, a ktorou namietal porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom
ustanovený postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. l Ústavy
Slovenskejrepublikyazákladnéhoprávanasloboduprejavupodľačl.26ods.l,ods.2ÚstavySlovenskejrepubliky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.10.2011, sp.zn. 7 Co 204/2010. Ústavný
súd Slovenskej republiky nálezom zo dňa 28.2.2013, č.k. II. ÚS 558/2012-49, vyslovil, že základné
práva sťažovateľa (Petit Press, a.s.) podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 Co 204/2010-407 zo dňa 19. októbra
2011, porušené boli; rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 7
Co 204/2010-407 zo dňa 19. októbra 2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie; sťažovateľovi
priznal úhradu trov konania v sume 323,50 €, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu; vo zvyšnej časti sťažnosti

nevyhovel. Sťažovateľ považoval skutkové a právne názory, na ktorých je založený rozsudok krajského
súdu č.k. 7 Co 204/2010-407 zo dňa 19. októbra 2011, za „arbitrárne“, keďže krajský
súd (najmä) a/ svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil (uprel sťažovateľovi „právo dozvedieť sa o
príčinách rozhodnutia procesným právom stanoveným spôsobom“), b/ nevysporiadal sa s otázkami
týkajúcimi sa faktu alebo hodnotiaceho úsudku, c/ právne závery súdu sú v extrémnom nesúlade s jeho
skutkovými zisteniami. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol ešte pred rozhodnutím Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky o podanom dovolaní.

Ústavný súd dôvodil, že kľúčovou úlohou ústavného súdu v tomto konaní bolo posúdiť, či krajský súd
napadnutým rozsudkom ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom
rozhodol v spore o ochranu osobnosti medzi sťažovateľkou (ako vydavateľkou denníka A. a Ú. A., v

ktorých boli uverejnené inkriminované články) a navrhovateľom, u ktorého malo podľa záverov
okresného súdu a krajského súdu dôjsť uverejnením inkriminovaných článkov k neprípustnému zásahu
do jeho osobnostných práv, ktorý zakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podstatou
sporu je konflikt medzi ústavou garantovanou slobodou prejavu a základným právom vyhľadávať a
rozširovať informácie sťažovateľky (čl. 26 ústavy) a právom na ochranu osobnosti navrhovateľa, ktoré

je taktiež garantované ústavou (najmä čl. 19 ústavy). Podstatou rozhodovania o väčšine obdobných
právnych sporov je hľadanie vyváženého vzťahu medzi ústavou garantovaným právom na ochranu cti,
dôstojnosti či súkromia na jednej strane a slobodou prejavu a základným právom na
informácie na strane druhej. Každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských
práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv o ľudských

právach a základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (IV.
ÚS 362/2009, PL. ÚS 22/2006, m. m. PL. ÚS 6/2004, III. ÚS 34/2007). Všetky základné
práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva
alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca
k popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 362/2009, PL. ÚS

7/2096). Podľa judikatúry ESĽP sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej
spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa
nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo,
resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát
alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno

hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok
zo 7. decembra 1976, § 49). V niektorých situáciách musí sloboda prejavu
ustúpiť. Limitačné klauzuly vyjadrené čl. 26 ods. 4 ústavy (a tiež v čl. 10 ods. 2 Dohovoru) explicitne
uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať
vždy demokratickému charakteru spoločnosti („opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“).

Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky
vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19 ústavy a
konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné osoby pred
neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu. Pri rozhodovaní sporov vo
veciach ochrany osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v

rozsahu jej ústavných záruk. Uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať
izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s ústavou. Nutnosť zohľadniť slobodu prejavu
neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to však, že v niektorých prípadoch musí byť
uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej
zákonnej ochrany osobnosti (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 55/2008

z 25. februára 2009). Povinnosťou všeobecných súdov je zohľadňovať pri svojej rozhodovacej činnosti
relevantnú judikatúru ESĽP a ďalších medzinárodných súdnych orgánov vyvoditeľnú okrem iného aj z
čl. 1 ods. 2 ústavy. Keďže sťažovateľke bola rozsudkom okresného súdu č. k. 11 C 241/2006-317 z 28.
októbra 2009 uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 33.193,92 € ako náhradu nemajetkovejujmy za uverejnenie inkriminovaných článkov, ktorú krajský súd namietaným rozsudkom potvrdil, je
nepochybné, že rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k zásahu do ústavou garantovanej slobody
prejavu sťažovateľky, t. j. došlo k jej obmedzeniu. Úlohou ústavného súdu bolo ale posúdiť, či v danom

prípade išlo z ústavného hľadiska o akceptovateľné obmedzenie slobody prejavu a základného
práva na informácie a či krajský súd pri svojom rozhodovaní rešpektoval požiadavky vyplývajúce zo
základnéhoprávanasúdnuochranugarantovanéhočl.46ods.1ústavy.Okremprávspätýchsochranou
osobnosti ústava zaručuje aj iné základné práva a slobody, napr. právo na súdnu a inú právnu
ochranu (čl. 46 až čl. 50) a slobodu prejavu (čl. 26). Uplatňovanie týchto základných práv a slobôd

a ich právna ochrana musia byť proporcionálne a vzájomne vyvážené tak, aby sa nadmernou ochranou
jednéhoprávanadúnosnúmierunepotlačilaochranainéhopráva.Toznamená,žeaniexistenciazásahu
do osobnostných práv nemusí nevyhnutne viesť k záveru o neoprávnenosti takého zásahu, ak bol
dôsledkom uplatňovania iného základného práva, pričom vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci
tento zásah nepresiahol hranice primeranosti (proporcionality). V každom konkrétnom prípade je vždy
nevyhnutné skúmať mieru (intenzitu) tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti, a

to práve v kontexte so slobodou prejavu a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania
týchto práv. Obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu,
možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené
zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je
nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j.

ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah
medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so
zásadou proporcionality (m. m. I. ÚS 4/2002, I. ÚS 36/2002, I. ÚS 193/2003). V
posudzovanom prípade došlo k obmedzeniu slobody prejavu sťažovateľky na zákonnom podklade,
ktorý tvorili ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom zároveň išlo o obmedzenie, ktoré

sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, čo nepochybne
možno považovať za legitímny cieľ. Za týchto okolností bolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti
napadnutého rozsudku krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, potrebné zo strany
ústavného súdu posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľky primeraný, t. j. či zodpovedal
zásade proporcionality.

Ústavný súd Slovenskej republiky vykonal test proporcionality (II. ÚS 152/2008, II. ÚS
326/2009, IV. ÚS 302/2010) založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a
AKO v danom prípade „hovoril“, uverejnil informáciu (napr. Kmec, J. et al.: Evropská úmluva o lidských
právech. Komentář. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 1082 a nasl.).

Pri hľadaní odpovede na otázku KTO ústavný súd dôvodil, že z hľadiska dôležitosti pre výmenu názorov
v demokratickej spoločnosti možno subjekty uplatňujúce slobodu prejavu klasifikovať do viacerých
skupín. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu
patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok

ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť č. 1594/90, alebo rozsudok ESĽP
Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť č. 21980/93).
Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí
verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené
používaťurčitúmierupreháňaniaaprovokácie.ÚstavnýsúdakceptujeuvedenýprístupESĽP,atonielen

z dôvodu jeho autority, ale hlavne z dôvodu presvedčivosti jeho argumentácie. V posudzovanej veci je
sťažovateľka vydavateľkou denníkov A., Ú. A., v ktorých boli inkriminované články uverejnené.
Sťažovateľka je v danom prípade teda „nositeľkou“ slobody prejavu, a preto sa na ňu vzťahuje zvýšená
ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp. masmédiám, ktorú bolo potrebné pri
rozhodovaní predmetnej veci zo strany všeobecných súdov primeraným spôsobom zohľadniť.

Pri hľadaní odpovede na otázku O KOM bol inkriminovaný titulok a inkriminovaný článok a do koho
osobnostnej sféry zasahoval ústavný súd dôvodil, že dôsledkom snahy o podporu
výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je kategorizácia adresátov kritiky. Stupeň dovolenej
kritiky sa mení podľa charakteristiky adresáta. Hranice akceptovateľnej kritiky sú najširšie u politikov,

ku ktorým nepochybne treba zaradiť aj komunálnych politikov, a najužšie u „bežných“ občanov. V
posudzovanom prípade je nepochybné, že inkriminované články sa týkajú aj navrhovateľa, keďže v
nich bol identifikovaný výslovným uvedením mena a priezviska. Nie je sporné, že v čase uverejnenia
inkriminovaných článkov bol navrhovateľ verejným činiteľom - regionálnym politikom (poslancom M.J. Z. V. A.), pričom pre väčšinu verejnosti bola známa aj skutočnosť, že navrhovateľ je riaditeľom
gymnázia, teda informácia o jeho správaní je dôvodne spájaná so záujmom verejnosti, najmä rodičov
týchžiakov,ktorínavštevujúgymnázium,kdejeriaditeľom.Tátoskutočnosťsavnapadnutomrozhodnutí

opomína, krajský súd opakovane mylne uvádza, že tvrdené difamujúce informácie sa týkajú „intímnej
sféry života fyzickej osoby“. V inkriminovaných článkoch je P.. Y. J. bezpochyby v pozícii regionálneho
politika a riaditeľa školy, a preto musí zniesť aj v súlade so stabilizovanou judikatúrou ESĽP v porovnaní
s inými osobami vyššiu mieru kritiky. Túto skutočnosť krajský súd vo svojom rozhodnutí relevantným
spôsobom nezohľadnil. Okrem toho z napadnutého rozhodnutia krajského súdu nevyplýva ani to,

prečo sa informácie v okolnostiach danej veci mali týkať „intímnej sféry života fyzickej osoby“, keď
navrhovateľ podľa svojho tvrdenia šiel do verejného zariadenia „na pivo“. Pokiaľ však toto zariadenie
bolo v skutočnosti „verejným domom“, voliči pred komunálnymi voľbami majú nesporne právo poznať
aj to, aké zariadenia ich kandidát navštevuje, aby si pri voľbách mohli vytvoriť charakteristický obraz
o kandidátovi. Okrem toho informácia, ktorú glosovali redaktori vydavateľa, pochádzala z
videozáznamu, ktorý bol zverejnený na internete na www.youtube .com, kde si ho

v čase zverejnenia inkriminovaných článkov pozrelo už vyše 80.000 osôb, teda aj keby išlo o
„intímnu sféru života fyzickej osoby“, túto intímnu stránku života by uvedeným širokým zverejnením
(inými subjektmi, než je vydavateľ) už dávno stratila (Woodward v. Hutchins, 1977). Pokiaľ však osoba
verejného záujmu bola regionálnym politikom a riaditeľom gymnázia, ktorý má byť vzorom, návšteva
erotického salónu sa nesporne môže negatívne dotýkať morálneho cítenia niektorých rodičov žiakov

navštevujúcich dané gymnázium.

V súvislosti s posudzovaním kritéria ČO bolo obsahom inkriminovaného článku, na ktorý mal
inkriminovaný titulok upútať, ústavný súd zdôraznil, že kľúčovým poslaním tlače je predovšetkým
vyhľadávať a rozširovať informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom zároveň je

nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať (dostať). K otázkam verejného záujmu
v prvom rade patria veci súvisiace s činnosťou štátnych orgánov, ako aj osôb, ktoré ich reprezentujú,
teda osôb pôsobiacich vo verejnom živote. Tieto otázky „môžu a majú byť verejne posudzované“ (IV.
ÚS 302/2010, m. m. tiež nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 453/2003). Mestský
„parlament“ všeobecne, ale aj činnosť štátneho gymnázia, nepochybne tvorí legitímnu tému verejného

záujmu, keďže sú integrálnou súčasťou života spoločnosti, pričom riaditeľ gymnázia je vzorom (role
model), preto informácia aj o jeho poklesku je v súlade s verejným záujmom (Theakston v. MGN,
2002; Mosley v. News Group Newspapers Ltd., 2008);okrem toho ako regionálny politik je nesporne
osobou verejného záujmu. Z tohto dôvodu je legitímne, aby tieto záležitosti boli reflektované aj laickou
verejnosťou prostredníctvom dennej tlače. Podľa ústavného súdu si sociálna diskusia s prvkami kritiky o

týchto otázkach zaslúži zvýšenú ochranu, pričom problematika, ktorá bola predmetom inkriminovaných
článkov, do tejto kategórie nepochybne patrí. Inkriminované články boli zverejnené v čase, keď sa blížili
komunálne voľby, pričom navrhovateľ kandidoval za poslanca mestského zastupiteľstva a aj uspel. Za
týchto okolností je prirodzené, že objektom inkriminovaných článkov (resp. kritiky v nich obsiahnutej) bol
(a aj mal byť) aj navrhovateľ ako verejne činná osoba.

V súvislosti s posudzovaním kritéria KDE bol inkriminovaný titulok uverejnený, ústavný súd dôvodil,
že užitočným kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je miesto zaznenia či uverejnenia
sporných výrokov. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia
je miera ochrany osobnostných práv. Inkriminované články (až po ich zverejnení na internete) boli

uverejnené v denníkoch A. Q. Ú. A., pričom prvý z nich má celoslovenskú pôsobnosť a druhý skôr
regionálnu pôsobnosť (nie však v televízii či inom elektronickom médiu, ktoré sú z
tohto hľadiska posudzované prísnejšie). V danom prípade je nutné vnímať kritérium miesta
distribúcie inkriminovaného článku v spojení s kritériom ich autora. Ak je jeho autorom
novinár, tak jeho privilegované postavenie do určitej miery neutralizuje kritérium miesta ich zaznenia.

(KEDY bol inkriminovaný článok uverejnený) Inkriminované články boli uverejnené na základe informácií
z internetu v čase, keď reálne prebiehali prípravy na komunálne voľby, t. j. noviny, ktoré sťažovateľka
vydáva, aktívne reagovali v aktuálnom čase na problematiku, ktorá môže byť predmetom verejného
záujmu. Opakovane zdôraznil, že bolo v súlade s poslaním tlače, a teda aj denníkov A.

Q. Ú. A., v tomto čase o kandidátoch na poslancov do miestnych zastupiteľstiev informovať čitateľskú
verejnosť.V súvislosti s posudzovaním kritéria AKO boli informácie v inkriminovanom článku formulované ESĽP
pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišuje medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami.
Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa

dôkazy (Lingens c. Rakúsko, už spomínaný rozsudok; obdobne Feldek c. Slovenská republika, rozsudok
z12.júla2001).Ajkeďhodnotiaciúsudokvzhľadomnasvojsubjektívnycharaktervylučujedôkazpravdy,
musí vychádzať z dostatočného faktického základu (Jerusalem c. Rakúsko, rozsudok z
27. februára 2001). Z uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnom prípade sú z hľadiska ústavnej
akceptovateľnosti posudzované hodnotiace úsudky, tak je ochrana výrokov takéhoto charakteru z

hľadiska slobody prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu intenzívnejšia ako v prípade
uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé. Tento prístup
ESĽP k posudzovaniu právnych sporov, ktorých premetom je konflikt medzi slobodou prejavu a právom
na ochranu súkromia, si osvojil vo svojej judikatúre aj ústavný súd (napr. II. ÚS 152/2008, II. ÚS
326/2009, IV. ÚS 302/2010) a považuje za potrebné ho uplatniť aj vo veci sťažovateľky.

V posudzovanej veci išlo o sociálnu diskusiu s prvkami verejnej kritiky. Formou ostrej kritiky bol
v článkoch vyslovený nesúhlas s tým, že riaditeľ gymnázia, ktorý má byť vzorom, a regionálnym
poslancom, by sa nemal zabávať v pochybných podnikoch a ocitnúť sa v
pochybných situáciách, pričom kritika v týchto článkoch nevybočuje zo širokých hraníc expresivity.
V predmetných článkoch išlo o pravdivé, spravodajské a prebraté informácie, ktoré boli neskôr

okomentované. Išlo o komentáre a úsudky na správanie sa navrhovateľa, ako riaditeľa gymnázia
- pedagóga (zodpovednej osoby za morálnu výchovu študentov) a regionálneho
politika. Napadnuté rozhodnutie však uvedené skutočnosti nezohľadňuje, a už aj preto potvrdzujúce
rozhodnutie krajského súdu spochybňuje napadnutý rozsudok ako celok. Aj ústavný súd považuje
niektoré hodnotiace závery autorov inkriminovaných článkov za „príliš ostré“, zároveň ale podčiarkuje, že

autori článkov mali ústavou garantované právo takéto hodnotiace úsudky vysloviť. Z dosiaľ uvedeného
vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodujúc o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku
okresného súdu č.k. 11 C 241/2006-317 z 28. októbra 2009, ktorým jej
bola okrem iného uložená povinnosť nahradiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
z titulu neprípustného zásahu do jeho osobnostných práv, v konflikte medzi jej základným právom

vyhľadávať a rozširovať informácie a slobodou prejavu a základným právom navrhovateľa
na ochranu súkromia uprednostnil ochranu osobnostných práv navrhovateľa. Krajský súd takto rozhodol
- napriek tomu, že sťažovateľka požíva v zmysle stabilizovanej judikatúry ESĽP, z ktorej ústavný súd
pri rozhodovaní porovnateľných vecí vychádza, privilegované postavenie (zvýšenú ochranu); napriek
tomu,ženavrhovateľbolvaktuálnomčaseosobouverejnéhozáujmu,regionálnympolitikomariaditeľom

štátneho gymnázia, ktorý musí v zmysle stabilizovanej judikatúry ESĽP strpieť vyššiu mieru kritiky v
porovnaní s inými fyzickými osobami; aj preto, že posudzoval inkriminované články tak, že sa týkajú
„intímnej sféry života fyzickej osoby“, pričom opomenul status navrhovateľa ako osoby verejného záujmu
a regionálneho politika a vôbec neprihliadol na to, že zverejnením predmetnej návštevy P.. Y. J. v
erotickom klube na internete (iným subjektom než je vydavateľ), kde si ho pozrelo vyše 80.000 osôb,

už táto návšteva stratila svoj intímny charakter; napriek tomu, že inkriminované články sa dotýkali vecí
verejného záujmu (poslanca a kandidáta na poslanca mestského zastupiteľstva a riaditeľa štátneho
gymnázia), o ktorých sú novinári nielen oprávnení, ale aj povinní verejnosť informovať; napriek tomu,
že pravdivosť inkriminovaných článkov dodnes nie je spochybnená (H..S..R., O..), a pokiaľ o pravdivých
skutočnostiach boli formulované hodnotiace úsudky, tieto v zásade neprekročili rámec nedovolenej

kritiky. Za týchto okolností považuje právny záver krajského súdu vyjadrený v napadnutom
rozsudku, v zmysle ktorého sťažovateľka neprípustným spôsobom zasiahla do osobnostných práv
navrhovateľa, z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný. Tento záver iba zvýrazňuje
skutočnosť, na ktorú poukazovala sťažovateľka v doplnení svojej sťažnosti, že Okresný súd Dunajská
Streda svojím rozsudkom č. k. 9 C 13 2007-555 zo 4. apríla 2011 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Trnave č. k. 10 Co 119/2011-606 z 22. mája 2012 vo vzťahu k
obdobným článkom, ako sú inkriminované články sťažovateľky, návrh P.. Y. J. na ochranu osobnosti
proti regionálnym printovým médiám právoplatne zamietol. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd
rozhodol o tom, že napadnutým rozsudkom boli porušené základné práva sťažovateľa, rozhodol zároveň
aj o zrušení rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 Co 204/2010-407 zo dňa 19. októbra 2011 a

vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľke nepriznal finančné zadosťučinenie, keď možno porušenie označených základných práv
sťažovateľky v plnej miere kompenzovať zrušením rozsudku krajského súdu a vrátením veci na ďalšiekonanie. Sťažovateľke priznal náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia
sťažovateľky v celkovej sume 323,50 €, ktoré v náleze aj podrobne odôvodnil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 3.7.2013, sp.zn. 3 Cdo 318/2012, dovolanie
odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.10.2011, sp.zn. 7 Co 204/2010,
odmietol podľa § 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. v spojení s § 218 ods. l písm. e/ O.s.p. pretože dovolaním
napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave „zanikol inak“ (bol zrušený nálezom Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 28.2.2013, sp.zn. II. ÚS 558/2012, a vec bola Krajskému súdu

v Bratislave vrátená na ďalšie konanie). V závere dôvodil, že o trovách dovolacieho konania rozhodne
v ďalšom konaní súd nižšieho stupňa (§ 243d ods. l veta tretia O.s.p.).

Po vrátení veci Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie vec zostala vedená pod sp.zn. 2 Co
339/2013.

Navrhovateľ vo svojom písomnom vyjadrení považoval rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky za protiprávne, arbitrárne, vybočujúce z doposiaľ judikovaných ústavných zásad na vec
dopadajúcich, vydané bez zákonnej právomoci; ústavný súd nedodržal princíp subsidiarity. Absencia
právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky je daná čl. 127 ods. l Ústavy Slovenskej republiky,
keď o dovolaní odporcu proti rozsudku odvolacieho súdu nebolo v čase rozhodovania Ústavného

súdu Slovenskej republiky rozhodnuté, čím neboli vyčerpané všetky opravné prostriedky. Zdôraznil
ustanovenie § 53 ods. l zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o
konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, v zmysle ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky (aj dovolanie, mimoriadne dovolanie), ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporcu
odmietol práve s poukazom na spomínaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, v dôsledku
čoho jeho (navrhovateľov) nárok, aj keď z titulu dovolania odporcu, nebol posúdený dovolacím súdom
v konaní, v ktorom bol priamym účastníkom, súčasne o jeho právach a povinnostiach uplatnených v
riadnom konaní rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky bez toho, aby sa stal účastníkom konania

pred ústavným súdom. Obe tieto rozhodnutia mali za následok odňatie mu práva na prístup k súdu. Z
judikatúry ESĽP vyplýva, že právo na ochranu osobnosti, ako aj právo na slobodu prejavu, vzájomne
významne kolidujú, z čoho vyplýva, že nie je možné riešiť existenciu či absenciu jedného práva bez
posúdenia existencie, či absencie práva druhého. Pokiaľ Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom
rozhodnutí rozhodoval o návrhu odporcu vo vzťahu k ochrane práv na slobodu prejavu, je logické a z

obsahu odôvodnenia nálezu vyplývajúce, že súčasne riešil aj jeho práva na ochranu osobnosti, a to
napriek tomu, že nebol účastníkom konania pred ústavným súdom a nemohol sa účinne brániť; malo
to za následok odopretie práva na spravodlivý proces. Stotožnil sa s právnym názorom súdu prvého
stupňa i odvolacieho súdu, ktoré správne, poznajúc podrobne obsah spisu, stanovili hranice medzi
slobodou prejavu odporcu a jeho právami na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, na

ochranu mena, súkromia. Ústavný súd Slovenskej republiky pravdepodobne nemal pripojený celý spis,
nemal k dispozícii všetky podklady pre posúdenie veci, čím sa jeho rozhodnutie stáva jednostranným,
porušuje právo rovnosti účastníkov konania a záväznosť dôvodov takéhoto rozhodnutia je na pováženie.
Sťažovateľ uviedol dôvody sťažnosti totožné s odvolaním, ktoré bolo už raz posudzované odvolacím
súdom. Pre posúdenie konfliktu medzi právom na slobodu prejavu a právom na ochranu osobnosti

a súkromia ústavný súd nemal k dispozícii plnohodnotné podklady, keďže vychádzal len zo sťažnosti
odporcu, priamo posudzoval len právo na slobodu prejavu; neposudzoval jeho právo na ochranu
osobnosti a súkromia, keďže nebolo predmetom konania, napriek významným vzájomným prienikom
- kolidovaniu daných práv, pri ktorých by malo platiť, že ich nie je možné posúdiť oddelene. Ústavný
súd Slovenskej republiky správne konštatoval, že sloboda prejavu odporcu nie je bezbrehá, v niektorých

situáciách musí ustúpiť, pričom limitačné klauzuly sú dané „ochranou práv a slobôd iných“ najmä čl.
19 Ústavy Slovenskej republiky. Odpoveďou na otázku KTO zásah vykonal je, že zásah vykonala
privilegovaná osoba - novinár, ktorý je oprávnený používať určitú mieru preháňania. Je škoda, že si
ústavný súd nepoložil otázku, kto zásah nevykonal. Dospel by k záveru, že o danej tzv. „spoločenskej
kauze“ informoval len jeden novinár L.. K. v denníkoch odporcu a vo svojom vlastnom občasníku R..

Žiadne iné médiá a ani novinári o tejto problematike neinformovali. Odpoveďou na otázku O KOM je,
že články (18 článkov) boli o ňom (navrhovateľovi), ktorý je verejný činiteľ, regionálny politik. Krajský
súd v Bratislave nikdy nespochybnil jeho postavenie ako verejného činiteľa, skutočnosť, že je súčasne
fyzická osoba, je správna. Ústavný súd z hľadiska dôvodov nie úplne zrozumiteľne vytkol súdom závery,že zásah sa týkal „intímnej sféry života fyzickej osoby“, akoby s odôvodnením, že regionálny politik
z titulu svojho verejného postavenia stráca nárok aj na svoju intímnu sféru. Zverejnením nahrávky
na internete, ktorú videlo 80.000 osôb, stratila táto nahrávka svoju intímnu stránku. Uvádza sa, že

videozáznam videlo niečo cez 80.000 ľudí, v skutočnosti ide o 80.000 prezretí, teda nie ľudí; nie je
zrejmé, či si ju pozerali ľudia (opakovane) na Slovensku, v Maďarsku, v Nemecku alebo kdekoľvek
inde na svete. Uvedené je významné z hľadiska posúdenia toho, že ochrana je uplatnená v súlade
s územným princípom voči konaniu na území Slovenskej republiky a voči slovenským subjektom; nie
je zrejmé, či išlo o prezretia pred zverejnením prvého a ďalších článkov odporcu, teda časová krivka

prezretí, ktorá by mohla vytvoriť súvis vo vzťahu k článkom; predmetom návrhu nie je ochrana z titulu
zverejneného videozáznamu, ale z titulu článkov a osočovaní zverejnených odporcom. Ústavný súd
Slovenskej republiky mieša dva kvalitatívne a obsahovo rozdielne zásahy do intímnej sféry, a síce zásah
printového média a audiovizuálny zásah z internetu. Ide o zásahy rozdielnej kvality a povahy. Je pritom
zrejmé, že obsah článkov nekorešponduje s obsahom videa. V tejto súvislosti zdôraznil, že videozáznam
bolzískanýnelegálne.Samotnévideoukazuje,akokľačínavýzvupolíciepristole,naktoromjepoložené

pivo. Intímny rozmer z hľadiska posúdenia nevytvára video, ale články, ktoré následne nepravdivo
spájajú navrhovateľa s využívaním platených sexuálnych služieb a mimomanželských vzťahov. Úvahy
ústavného súdu preto považuje za nepresné, založené na nedostatočnom vyhodnotení dôkazov, vo
viacerých smeroch nelogických. Pri odpovedaní na otázku ČO bolo obsahom inkriminovaných článkov,
považuje za zjednodušený záver ústavného súdu o sociálnej diskusii s prvkami kritiky a nie je absolútne

namieste. Nie je zrejmé, čo mal ústavný súd na mysli pod pojmom sociálna diskusia, ale určite nie 18
monotematických článkov obsahujúcich pravdu skresľujúce informácie o tom, že vyhľadával platené
služby v bordeli, doplnené o údajné „pikantnosti“ z jeho života, ako údajne šikanizuje podriadených,
žiada od nich rôzne vyhlásenia, mstí sa ľuďom, ktorí mu oponujú, riadi školu v permanentnej opitosti,
či porovnania s fašistickými režimami. Nepravdivá informácia o návštevách v bordeli a vyhľadávaní

platených erotických služieb je síce nosná a prvoradá, avšak nie je rozhodne jedinou tzv. informáciou,
ktorú odporca vo svojich článkoch o ňom prezentoval. Určité princípy vo vzťahu kolízie slobody
prejavu a ochrany súkromia/osobnosti sú všeobecne známe, avšak nie je možné ich bez akéhokoľvek
zdôvodnenia paušálne aplikovať na každý prípad. Zverejňovanie článkov v denníku Ú.B. A. (KDE boli
články zverejnené) malo na neho najväčší dopad. Je maďarskej národnosti, politicky sa angažoval

prácou pre A. (člen C. P. A., člen mestského zastupiteľstva v V. A. za A., kultúrne pôsobil v oblasti rozvoja
kultúry maďarskej menšiny, pracovne bol riaditeľ maďarského gymnázia Á. Z. Z. V. A.), teda že diapazón
jeho pôsobenia vo všetkých sférach vrátane rodinnej sa týka práve činnosti maďarskej menšiny. Miesto
zverejnenia a logická a premyslená voľba cieľovej skupiny musí byť odporcovi logicky na príťaž, pretože
je zrejmé, že konal vedome a cielene. Z obsahu spisu vyplýva, že sám odporca, minimálne autor článkov

L..K.(KEDYboličlánkyzverejnené)užvčlánkochzodňa31.10.2005(U.A.)a20.3.2006(C.A.E.I.Á.na
M.) už dva roky pred voľbami bol evidentne oboznámený s existenciou videonahrávky. V nich len jemne
informoval o „dvoch svätuškárskych pedagógoch z V. A. ... ktorých nedávno pristihli jemne povedané
v dosť nedôstojných podmienkach - v jednom bordeli...“. Autor si v uvedenom období z hľadiska
tzv. potreby informovanosti verejnosti vystačil s informáciou bez uvedenia jeho mena a bez ďalšieho

poškodzovania jeho dobrého mena. Zverejnením týchto článkov by potreba informovať verejnosť bola
naplnená. Komunálne voľby sa uskutočnili dňa 2.12.2006, väčšina útočných článkov bola odporcom
vydaná až po skončení komunálnych volieb. Pred voľbami bol napadnutý len ako kandidát, po voľbách
bol naďalej znevažovaný ešte horším spôsobom. Aktuálnosť témy vo vzťahu k voľbám ako argument na
ochranu slobody prejavu neobstojí, je len čiastočný a nevystihuje sériu 18 článkov. Použitie ironizovania,

odcudzovania a zavrhovania konania, o ktorých je uvádzaný nepravdivý, resp. pravdu skresľujúci údaj,
predstavuje spravidla citeľný zásah do osobnostných práv fyzickej osoby, pričom ide o značnú intenzitu
neoprávneného zásahu. Tzv. kritika zvolená odporcom nebola primeraná ani obsahom a ani formou. Ak
autor píše tretí, štvrtý, x-tý článok o tom istom, možno jednoznačne povedať, že autor zneužíva slobodu
prejavu. Články slúžia na bulvárne upútanie čitateľa manipulovaním skutočností bez ohľadu na zváženie

následkov v osobnostnej sfére navrhovateľa. Autor článkov L.. K. koná od začiatku v rozpore s etikou
novinára,presvojuneobjektivituanezaujatosť,keďževiníU..T.zjeho(autorovho)vylúčeniazA.(článok
zo dňa 14.5.2004). Zdôraznil, že informácie zverejňované odporcom sú nepravdivé, pravdu skresľujúce,
nepravdivosť informácií smerujúca k využívaniu sexuálnych služieb navrhovateľa (nie v pití piva)
predstavuje zásah do osobnostných práv navrhovateľa, medzi neoprávneným zásahom a porušením

osobnostnej sféry je daná priama príčinná súvislosť, kedy ujmu nepredstavuje pitie piva v erotickom
podniku, ale nepravdivé v článkoch podsunuté spájanie navrhovateľa s využívaním sexuálnych služieb,
intenzita zásahu vyplýva z obsahu zvolených vyjadrovacích prostriedkov, ktoré presahujú povolenú a
tolerovanú mieru v nadväznosti na početnosť zverejnených článkov, ich motív a účel. V dôsledku toho,že na ESĽP podal sťažnosť voči nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, dal súdu do pozornosti
ustanovenie § 109 ods. l písm. b/ O.s.p.

Právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v náleze navrhovateľ považoval za veľmi
všeobecne konštituovaný, jeho záväznosť je stanovená zákonom (§ 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z.).
Viazanosťniejeabsolútna,mávýznamnéobmedzenia.Týkasal.posudzovaniaotázokhmotnéhopráva,
pri aplikácii procesných predpisov, 2. právne záväzný názor musí byť dostatočne určitý a zrozumiteľný,
kedy priama viazanosť nastane len vtedy, ak súd vyššieho stupňa vysloví svoj právny názor ako

kategorický právny pokyn, 3. Ústavný súd Slovenskej republiky nie je ďalšou súdnou
(odvolacou, dovolacou) inštanciou. Právny názor, ktorý podlieha preskúmavacej právomoci ústavného
súdu, je odlišný od skutkového stavu v prejednávanej veci, ktorého posúdenie a vyhodnotenie zostáva
vždy v kompetencii konajúceho súdu. Rozhodujúca časť odôvodnenia nálezu spočíva vo vyslovenom
právnom názore, v zmysle ktorého kolíziu prejednávaných základných práv je možné určiť len ústavným
testom proporcionality. V tomto bode končí právny názor ústavného súdu. Sám ústavný súd sa o test

proporcionality „pokúsil“. Vykonanie testu proporcionality je len primárnou úlohou všeobecného súdu,
keďže zodpovedanie týchto otázok nie je činnosť právneho posúdenia, ale vyhodnotenia skutkového
stavu veci. Vyslovil otázku, ako mohol ústavný súd bez poznania spisu hodnotiť skutkové otázky. Podľa
jeho názoru nemohol a nemal. Rozsudok odvolacieho súdu test proporcionality neobsahoval, a teda
v tomto rozsahu je daná viazanosť nálezom ústavného súdu, nie skopírovaním testu proporcionality z

nálezu, keďže je evidentné, že test vykonaný ústavným súdom je v rozpore s obsahom spisu, zistenými
skutkovými okolnosťami veci.

Dôvodom, pre ktorý sa domáha ochrany osobnosti, je intenzita, rozsah, opakovanosť útoku zo strany
odporcu, pravá pohnútka je jeho dehonestácia, pripomínať danú skutočnosť. Spolu s p. T., ktorý mal

byť príčinou toho, že p. K. bol vylúčený z A., bol v danom zariadení nasnímaný v čase, keď tam polícia
hľadala utečencov. Fotografie zariadenia boli odporcom urobené až o rok neskôr.

Odporca súhlasil s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, je potrebné ho rešpektovať. Nie je
v rozpore s obsahom spisu, pre záver navrhovateľa nie sú žiadne argumenty; pri rozhodovaní mal k

dispozícii všetky výroky a extrakty článkov, ktoré podrobne zhrnul súd prvého stupňa. Zdôraznil, že
ústavný súd označil právny záver krajského súdu vyjadrený v rozsudku, v zmysle ktorého odporca
neprípustným spôsobom zasiahol do osobnostných práv navrhovateľa, z ústavného hľadiska za
neakceptovateľný a neudržateľný. Deklaroval, že došlo k porušeniu jeho (odporcu) základných práv
podľa čl. 26 ods. l, ods. 2, čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky; zdôraznil záväznosť ústavy pre

všetky orgány verejnej moci a konštatoval nutnosť zohľadnenia ochrany slobody prejavu vo veciach
ochrany osobnosti minimálne v rozsahu jej ústavných záruk. Informácie boli získané z videozáznamu na
stránke H..S..R., kde si ho v čase zverejnenia inkriminovaných článkov pozrelo už vyše 80.000 osôb a je
tam dodnes. V posudzovaných článkoch išlo o určitú formu sociálnej diskusie s prvkami verejnej kritiky.
Formouostrejkritikybolvčlánkochvyslovenýnesúhlasstým,žeriaditeľgymnázia,ktorýmábyťvzorom,

a regionálny poslanec, by sa nemal ocitnúť v neprimeraných situáciách a zabávať sa v podnikoch tohto
typu. Táto kritika podľa názoru ústavného súdu nevybočuje zo širokých hraníc expresivity. Zdôraznil §
56 ods. 6, ods. 7 veta druhá zákona č. 38/1993 Z.z., podľa ktorých je Krajský súd v Bratislave
viazaný nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, je povinný implementovať právne závery prijaté
ústavným súdom, ktorý mimo iného konštatoval, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu jeho

(odporcu) práv a že právne závery krajského súdu sú neakceptovateľné a neudržateľné. Odvolaciemu
súdu navrhol preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrh navrhovateľa zamietnuť;
žiadal náhradu trov konania.

Odporca ďalej dôvodil, že navrhovateľ návrh podal v zlej viere, jeho nárok si nezasluhuje ochranu.

Snaží sa zavádzať súd v tom, že netušil, kde sa dostal. V okolí sa nachádzajú aspoň tri reštauračné
zariadenia, ktoré bolo možné navštíviť. Zariadenie, ktoré navštívil, má výrazné vonkajšie označenie.
Téma sa netýkala celého Slovenska, nešlo o celoslovenskú záležitosť, v prvom rade bolo potrebné
poukázať na to, čo sa stalo, informovať maďarskú komunitu. Následné články neboli o informovaní o
tom, že navrhovateľ navštívil erotický klub, ale už išlo o následnú reakciu o informovaní verejnosti o

reakcii v okrese V. A., napr. organizovanie petície proti navrhovateľovi, iniciatíva navrhovateľa, zbieranie
podpisov učiteľov na jeho podporu, informovanie o úspechu navrhovateľa v komunálnych voľbách v
roku 2006. Dva alebo tri články napísal p. K., ktorý bol v tom čase externým prispievateľom, ostatné
písala jeho nevesta M. B. K., ktorá bola stálou redaktorkou. Nemal informácie skôr, podľa navrhovateľaešte v roku 2005, a preto o nich neinformoval, ale reagoval až na video zverejnené na internete.
Nikdy neuvádzal, že navrhovateľ riadil školu v permanentnej opitosti, pretože takúto informáciu zverejnil
verejnosti miestny dvojtýždenník. Súdy v Bratislave rozhodli protichodne ako v Dunajskej Strede a v

Trnave, ktoré s „bratislavskou optikou“ rozhodli neznajúc všetky miestne pomery. Z K. do V. A. vedú dve
cesty a na tej jednej pred L. na pravej strane je veľký erotický klub, vstup do neho nie je voľný. Nikoho
nemožno presvedčiť, že navrhovateľ a p. T. nevedeli, kam idú. Rozhodnutiam súdov v Bratislave chýba
hodnotenie morálneho a etického konania oboch pánov. Neskôr sa dozvedel, že spolu s navrhovateľom
a p. T. boli v zariadení ešte dve ďalšie osoby; nevie preukázať, že tieto osoby boli známi navrhovateľa.

Zdôraznil, že trvá na odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku v poradí I., III., V.; odvolanie
proti rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti bol návrh zamietnutý, zobral späť.
Uznesením zo dňa 30.10.2013, č.k. 2 Co 339/2013-566, podľa § 109 ods. l písm. b/, §
211 ods. 2 O.s.p. odvolací súd prerušil konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp.zn. 2 Co
339/2013 do rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, o sťažnosti navrhovateľa zo dňa 7.8.2013.
Navrhovateľ argumentoval, že vo vzťahu k nemu bol porušený čl. 6 ods. l, čl. 13 Dohovoru primárne

rozhodnutím/nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.2.2013, č.k. II. ÚS 558/2012-49,
ako aj rozhodnutím/uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3.7.2013, sp.zn. 3 Cdo
318/2012. Sťažnosť bola súdu doručená dňa 22.8.2013. V konaní odvolací súd pokračoval po odpadnutí
prekážky, keď ESĽP dňa 26. septembra 2013 rozhodol, že sťažnosť navrhovateľa registrovanú pod č.
45109/13 J. proti Slovensku vyhlásil za neprijateľnú; podmienky prijateľnosti stanovené v článkoch 34

a 35 Dohovoru neboli splnené.

Zo všetkého vyššie uvedeného vyplýva, že dovolanie a ústavná sťažnosť odporcu nesmerovali aj proti
uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.5.2012, č.k. 2 Co 104/2012-472,
ktorým bolo uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 14.12.2011, č.k. 11 C 241/2006-414, vo

výroku, ktorým bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov prvostupňového
konania. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenia nezrušil, vôbec o nich nerozhodoval; rovnako tak
ani Najvyšší súd Slovenskej republiky. Znamená to, že nadobudli právoplatnosť, vykonateľnosť, zostali
nemenné doteraz a sú pre účastníkov záväzné (§ 167 ods. 2, § 159 O.s.p.). Bez akéhokoľvek právneho
významu preto zostala skutočnosť, že odporca naďalej trvá na odvolaní proti rozsudku súdu prvého

stupňa (aj) vo výroku o náhrade trov konania. Predmetom ďalšieho konania pred odvolacím súdom
zostalo (len) vecné preskúmanie odvolania odporcu proti rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku,
ktorým súd návrhu navrhovateľa vyhovel, v zamietajúcej časti vo veci samej, vo výroku o náhrade trov
konania štátu.

Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212
ods. 1, § 206 ods. 2 veta prvá O.s.p. v znení účinnom od 1.7.2014, ďalej len O.s.p.; § 355
O.s.p.), na jej prejednanie nariadil pojednávanie (§ 214 ods. l písm. a/ O.s.p.), zopakoval dokazovanie
prečítaním výsluchu navrhovateľa, vyjadrením navrhovateľa, odporcu, v konaní pred súdom prvého
stupňa a pred odvolacím súdom, návrhom na začatie konania, odporcom uverejnenými článkami,

rozsudkom Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 28.10.2009, č.k. 11 C 241/2006-317, rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.10.2011, č.k. 7 Co 204/2010-407, uznesením Okresného súdu
Bratislava I. zo dňa 14.12.2011, č.k. 11 C 241/2006-414, uznesením Krajského súdu v Bratislave zo
dňa 30.5.2012, č.k. 2 Co 104/2012-472, odvolaním účastníkov konania proti rozsudku súdu prvého
stupňa, dovolaním odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.10.2011, č.k. 7 Co

204/2010-407,nálezomÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyzodňa28.2.2013,č.k.II.ÚS558/2012-49,
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3.7.2013, sp.zn. 3 Cdo 318/2012, doplnil
dokazovanie vyjadrením účastníkov konania v predmetnom odvolacom konaní, spisom Okresného súdu
Dunajská Streda sp.zn. 9 C 13/2007, sp.zn. 10 C 13/2007, spisom Okresného
súdu Bratislava I. sp.zn. 9 C 126/2006 (§ 213 ods. 1, 5, 6 O.s.p.), a dospel k

záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. Dôkazy hodnotil v súlade s ustanovením § 211 ods. 2, §
132 O.s.p. jednotlivo, ako aj v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadal na všetko, čo za konania
vyšlo najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, majúc pritom na zreteli povinnosť byť viazaný
právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreným v náleze zo dňa 28.2.2013, č.k.
II. ÚS 558/2012-49 (§ 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z., § 135 ods. l O.s.p.). V neposlednom rade

prihliadal na vyjadrenia účastníkov konania po rozhodnutí ústavným súdom predovšetkým z dôvodu
posúdenia otázky, či a aký majú dôvody uvádzané vo vyjadreniach vplyv na ďalšie konanie odvolacieho
súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že výpovede, vyjadrenia účastníkov konania, listinnédôkazy, vykonané v konaní pred súdom prvého stupňa prečítal, keďže k obsahu výpovedí, vyjadrení, k
celkovému doterajšiemu spôsobu vykonaného dokazovania účastníci nemali žiadne námietky.

Navrhovateľ dôvodil, že Ústavný súd Slovenskej republiky v tomto štádiu konania nemal právomoc
rozhodovať, že jeho rozhodnutie vybočuje z doposiaľ judikovaných ústavných zásad na vec
dopadajúcich, že nedodržal princíp subsidiarity.

Podľa čl. 127 ods. l Ústavy Slovenskej republiky Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských
práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala
a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.

Podľa § 53 ods. l zákona č. 38/1993 Z.z. sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné

prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov (napr.
Občiansky súdny poriadok).

Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že pri rozhodovaní ústavný súd vychádzal

z ústavnej sťažnosti sťažovateľa (v prejednávanej veci odporcu) a z vyjadrenia Krajského súdu v
Bratislave; ústavnú sťažnosť neposudzoval vo viazanosti na rozhodujúce právne skutočnosti vo veci
preukázané,navyjadreniedruhéhoúčastníkakonaniapredvšeobecnýmsúdom(navrhovateľa),ústavné
práva u navrhovateľa ako u odporcu. Je nepochybné, že ústavnej sťažnosti odporcu (podanej v mesiaci
február 2012) predchádzalo podanie dovolania odporcu na dovolacom súde (v mesiaci január 2012)

proti tomu istému rozsudku Krajského súdu v Bratislave. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol
skôr, ako Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol o dovolaní odporcu, teda skôr, ako odporca
vyčerpal všetky možnosti nápravy. Na tomto mieste odvolací súd uvádza, že ústavný súd vo svojej
ustálenej rozhodovacej praxi zdôrazňuje, že v prípade, ak bolo podané dovolanie, ústavný súd môže o
podanej ústavnej sťažnosti konať až po tom, čo dovolací súd rozhodne o dovolaní, vzhľadom na princíp

subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. l Ústavy
Slovenskej republiky a na ktorú ústavný súd konštantne poukazuje. Odvolaciemu súdu nie je známe,
prečo sa ústavný súd v tejto konkrétnej právnej veci odklonil od svojej doterajšej ustálenej súdnej praxe,
tento postup neodôvodnil, ani neuviedol, či plénum ústavného súdu v tejto otázke vzhľadom na odlišný
postup ústavného súdu v náleze zo dňa 28.2.2013, č.k. II. ÚS 558/2012-49 (v

prejednávanej veci), prijalo zjednocujúce stanovisko a v prípade, že by prijalo, aké je jeho znenie.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej ustálenej judikatúre pripomína, že vyčerpaním opravných
prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných
práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných
predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až

rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V prípade podania dovolania a ústavnej sťažnosti podľa čl.
127 ods. l Ústavy sa vedome vytvorí stav, keď by o jednej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány
súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti), čo nie
je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. V prípade podania
dovolania a súbežne ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. l Ústavy je takáto sťažnosť považovaná za

prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní (bližšie k tomu rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. IV. ÚS 177/2005, III. ÚS 149/2004, I. ÚS 169/2009, I. ÚS 289/2009, IV. ÚS 142/2010,
IV. ÚS 135/2005, IV ÚS 180/2010, IV. ÚS 145/2010, IV. ÚS 428/2011). V tejto súvislosti
odvolací súd ešte dopĺňa, že ústavný súd z ustálenej súdnej praxe vychádzal aj v nasledujúcom období
(napr. uznesenie zo dňa 11.9.2014, č.k. II. ÚS 513/2014-18).

Všetky tieto právne skutočnosti nebolo možné opomenúť, a tak odvolací súd pri opätovnom rozhodovaní
oodvolaníodporcuvykonaldokazovanie,doplnildokazovanie,opätovneposudzovalvšetkyrozhodujúce
právneskutočnostipreukázanévkonanípredsúdomprvéhostupňaipredodvolacímsúdomnevyhnutné
pre vyriešenie vzťahu medzi právom navrhovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej

povesti,ochranymena,naochranusúkromnéhoarodinnéhoživotazaručenéhočl.19ÚstavySlovenskej
republiky, čl. 10 Listiny základných práv a slobôd uverejnenej v Zbierke zákonov pod č. 23/1991 Zb.,
čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uverejneného v Zbierke zákonov pod
č. 209/1992 Zb., a právom odporcu na slobodu prejavu zaručeného čl. 26 ods. l Ústavy Slovenskejrepubliky, čl. 17 ods. l Listiny základných práv a slobôd, čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Vykonal test proporcionality súc pritom viazaný Ústavným súdom Slovenskej
republiky, pričom odpovede na dané otázky dávajú preukázané právne skutočnosti v prejednávanej veci.

Vo veci vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp.zn. 9 C 13/2007 sa navrhovateľ P..
Y. J. (ďalej len navrhovateľ) proti odporcovi NAP Kiadó spol. s r.o., Dunajská Streda (ďalej len
odporca) návrhom na začatie konania podaným dňa 17.1.2007 domáhal ochrany osobnosti a náhrady
nemajetkovej ujmy v sume 1.000.000,-- Sk, ako aj náhrady trov konania, na tom skutkovom základe,

že odporca ako vydavateľ regionálneho týždenníka R. počnúc dňom 12.12.2006 (dňa 12.12.2006,
19.12.2006, 22.12.2006, 2.1.2007, 9.1.2007, 16.1.2007, 2.6.2007, 7.10.2007) pravidelne zverejňoval vo
svojom týždenníku R. nepravdivo a nevyberaným spôsobom články poškodzujúce práva na ochranu
osobnosti navrhovateľa, jeho súkromia. Odporca evidentne v článkoch uvádzal, že ho nasnímali v
erotickom klube so svojím kolegom U.. T. v auguste 2005. Mal za to, že všetky články boli vydané
zrejme v priamej súvislosti s predvolebným bojom na komunálnej úrovni a mali za cieľ poškodiť ho ako

kandidáta do mestského zastupiteľstva v V. A., ako aj opätovne kandidujúceho a zvoleného primátora
v V. A. (všetci kandidáti za A.); išlo pravdepodobne o nevyberaný politický boj, keď sa skupina osôb
okolo neúspešnej protikandidátky na post primátora v V. A. snažila poškodiť kandidátov za A., najmä
meno opätovne zvoleného primátora prostredníctvom poškodenia mena osôb, ktoré sú s ním politicky
spájané. Neúspešná kandidátka, ako aj autor článku L.. K., bola rozhodnutím celoštátnej etickej rady

A. predčasom vylúčená z politickej strany A.. Stal sa obeťou politického boja, jeho meno bolo len
využité a použité ako prostriedok útoku. Z tohto dôvodu je tento zásah do práv na ochranu osobnosti
o to závažnejší. Opätovne ho poškodzujú aj v celoštátnych denníkoch A. a Ú. A.. Uznesením zo
dňa 14.2.2007, č.k. 9 C 13/2007-65, v znení uznesenia Krajského súdu v Trnave zo dňa 30.4-2007,
č.k. 11 Co 68/2007-103, nariadil súd predbežné opatrenie, ktorým

uložil odporcovi zdržať sa zásahov do práv na ochranu osobnosti navrhovateľa formou zverejňovania
akýchkoľvek informácií v periodickej tlači vydávanej odporcom v súvislosti s audiovizuálnym záznamom
v erotickom klube M. N. &. A. C. Z. L., až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej; odporca v
konaní napriek tomu pokračoval. Rozsudkom zo dňa 17.3.2011, č.k. 9 C 13/2007-536, súd prvého
stupňa návrh vo veci samej zamietol a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi trovy konania

v sume 5.001,94 €. Mal za preukázané, že navrhovateľ sa zdržiaval v erotickom klube, v článkoch
nikde nie je uvedené, že využíval erotické služby. Navrhovateľ ako vedúci pedagóg a politik navštívil
zariadenie označené ako erotický salón; všetko, čo je citované v návrhu na začatie konania, je pravdivé.
Novinárska sloboda zahŕňa aj možné vychýlenie k určitému stupňu nadsázky alebo dokonca provokácie.
Ak odporca použil výraz „bordel“ či „nevestinec“ na fakte to nič nemení, nakoľko riaditeľ gymnázia v

kritický čas bol na mieste, kde ľudia chodia spravidla za účelom sexuálnych radovánok a nie na pivo.
Na pivo alebo pivá mohol navštíviť ďalšie 3-4 pohostinstvá a reštaurácie. K neoprávnenému zásadu
došlo, ktorý je len zásahom do intímnej sféry života navrhovateľa, najmä do súkromia, avšak tento
zásah nebol objektívne spôsobilý privodiť závažnú ujmu na právach chránených ustanoveniami zákona,
nakoľko uvedený stav si navrhovateľ zapríčinil vedome sám. Ako pedagóg morálnu satisfakciu nežiadal

z dôvodu, že porušenie práva nie je už možné napraviť, napr. ospravedlnením alebo uvedením do
pôvodného stavu, z dôvodu, aby sa už daná téma neoživovala. Priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch,
keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť. Táto ujma nie je závažná,
ktorá by odôvodňovala priznať mu náhradu v peniazoch. Poškodenie dobrej povesti, občianskej cti,

občianskej dôstojnosti a dobrého mena možno napraviť verejným ospravedlnením a uvedením faktov
na pravú mieru, príp. podať trestné oznámenie za ohováranie. Ak takáto ujma bola spôsobená, tak
ju nemožno zhojiť, napraviť povesť, česť, dobré meno, vysúdenými peniazmi; najmä u osoby verejne
známej a činnej a u pedagóga, ktorý musí byť vzorom pre mládež. Naďalej je riaditeľom Gymnázia Á. Z.
Z. V. A., naďalej mu dôverujú rodičia, študenti, žiaci, kolegovia, pedagógovia, priatelia, aj regionálna A.

a manželka. Čiže jeho dôstojnosť a česť nie je vážne a takou intenzitou narušená alebo poškodená. V
komunálnychvoľbáchvroku2006bolzvolenýzaposlancadoMestskéhozastupiteľstvavV.A.ajnapriek
zverejneným kritickým článkom, v roku 2010 kandidoval znova. Navrhovateľ je naďalej dôstojným a
váženým občanom Mesta V. A., poznajú a vážia si ho v celom regióne Žitný ostrov. Dôvodil ustanovením
§11Občianskehozákonníka.Rozhodolneskôr(vroku2011)akosúdprvéhostupňarozhodolrozsudkom

v prejednávanej veci (v roku 2009). Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, či vôbec a ako sa
s ním vyporiadal, napriek skutočnosti, že sa tento rozsudok v spise nachádza (č.l. 408 a nasl. spisu).
Na odvolanie navrhovateľa Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 22.5.2012, sp.zn. 10
Co 119/2011, 10 Co 120/2011, rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 4.4.2011, č.k. 9 C13/2007-555,potvrdilakovecneaprávnesprávnyaodporcovipriznalnáhradutrovodvolaciehokonania.
Okrem iného dôvodil, že primárne účelu nápravy zásahov do práva na ochranu osobnosti slúži forma
morálnej satisfakcie. Nevyhnutnou podmienkou priznania aj materiálnej satisfakcie je nielen nedostatok

inej formy satisfakcie, ale aj viazanosť prípadného uplatnenia (v žalobe) a tiež priznania (v následnom
rozsudku) takejto ďalšej formy satisfakcie (náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch) na aspoň niektorú
z foriem satisfakcie morálnej. Nie je možné pripustiť, aby sa odstránenie následkov porušenia práva
na ochranu osobnosti udialo výlučne v rovine finančného odškodnenia spôsobenej ujmy. V opačnom
prípade by išlo o definovanie ceny cti i ďalších atribútov osobnosti fyzickej osoby a tiež v prípade tzv.

tlačových deliktov aj o prostriedok faktickej likvidácie porušovateľa práva na ochranu osobnosti, a tým
aj k faktickému potlačeniu iných ústavou zaručených práv (sloboda prejavu, právo na informácie). Tento
názor vychádza (historickým výkladom) z československého občianskeho práva až do nadobudnutia
účinnosti Občianskeho zákonníka (zákon č. 141/1950 Zb.). Ak sa v prejednávanej veci nepožadovala
žiadna z akceptovateľných foriem morálnej satisfakcie uplatnením vyššie uvedených záverov, muselo
byť vylúčené vyhovieť návrhu len s požiadavkou na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V závere

uviedol, že práve navrhovateľ dobrovoľne a bez nátlaku sám vstúpil do erotického klubu, pričom sa
bezdôvodnespoliehalnato,žesaotomnikto(širokáverejnosť)nedozvie.Rozhodolneskôr(vroku2012)
ako rozhodol odvolací súd rozsudkom v prejednávanej veci v poradí prvým (v roku 2011). Z odôvodnenia
rozsudku nevyplýva, či vôbec a ako sa Krajský súd v Trnave vyporiadal s daným rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave, napriek skutočnosti, že sa tento rozsudok v spise nachádza (č.l. 597 a nasl. spisu).

Vo veci vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp.zn. 10 C 13/2007 sa navrhovateľ M..
U. T. (ďalej len navrhovateľ) proti odporcovi G. C. A.. A. P..U.., V. A. (ďalej len odporca) návrhom
na začatie konania podaným dňa 17.1.2007 domáhal ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej
ujmy v sume 900.000,-- Sk, ako aj náhrady trov konania, na tom skutkovom základe, že odporca

ako vydavateľ regionálneho týždenníka R. počnúc dňom 12.12.2006 (dňa 12.12.2006, 19.12.2006,
22.12.2006, 2.1.2007) pravidelne zverejňoval vo svojom týždenníku R. nepravdivo a nevyberaným
spôsobom články poškodzujúce práva na ochranu osobnosti navrhovateľa a jeho súkromia.
Odporca evidentne v článkoch uvádzal, že ho nasnímali v erotickom klube so svojím kolegom v auguste
2005. Autorom článkov bol L. K. alebo K. B. M. (manželka jeho syna). Mal za to, že všetky články boli

vydané zrejme v priamej súvislosti s predvolebným bojom na komunálnej úrovni a mali za cieľ poškodiť
ho ako kandidáta do Mestského zastupiteľstva v V. A., ako aj opätovne kandidujúceho a zvoleného
primátora v V. A. (všetci kandidáti za A.); išlo pravdepodobne o nevyberaný politický boj, keď sa skupina
osôb okolo neúspešnej protikandidátky na post primátora v V. A. snažila poškodiť kandidátov za A.,
najmä meno opätovne zvoleného primátora prostredníctvom poškodenia mena osôb, ktoré sú s ním

politicky spájané. Neúspešná kandidátka, ako aj autor článku L.. K., bola rozhodnutím celoštátnej etickej
rady A. pred časom vylúčená z politickej strany A.. Stal sa obeťou politického boja, jeho meno bolo len
využité a použité ako prostriedok útoku. Z tohto dôvodu je tento zásah do práv na ochranu osobnosti
o to závažnejší. Opätovne ho poškodzujú aj v celoštátnych denníkoch A. a Ú. A.. Rozsudkom zo dňa
7.7.2011, č.k. 10 C 13/2007-318, súd prvého stupňa návrh vo veci samej

zamietol, navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania v sume 5.224,62 €.
Dôvodil, že odporca mal a má legitímne právo zverejňovať informácie o navrhovateľovi, a to i v súvislosti
s jeho návštevou erotického salónu, avšak len v takej miere, rozsahu a obsahu, dokiaľ nimi nedovoleným
spôsobom nezasiahne do jeho osobnostných práv chránených zákonom, Ústavou alebo Dohovorom. V
týchto článkoch sa neuvádzajú tvrdenia, že navrhovateľ v erotickom klube vyhľadával sexuálne služby,

ktoré mu mali byť poskytnuté. Pravdou zostáva, že navrhovateľ bol nasnímaný videokamerou na mieste,
kdeľudiaobyčajnespravidlachodiazaúčelomsexuálnychslužieb.Tvrdenianavrhovateľaospájaníjeho
osoby s využívaním erotických služieb predmetnými článkami preukázané neboli. Osoba navrhovateľa
saspájalensinformáciou,žebolverotickompodniku,ktoréhocelkovývonkajšívzhľad,svetelnéreklamy
a vnútorné zariadenie klubu, jednoznačne museli odzrkadľovať, že zábavný podnik nie je pivárňou.

Tvrdenie navrhovateľa o tom, že nevedel, že sa nachádza v zariadení tohto typu, považoval za účelové;
sám sa vystavoval riziku, že bude niekým opoznaný a je tým ohrozená jeho vážnosť a dôstojnosť v
spoločnosti ako pedagóga a verejného činiteľa. Navrhovateľ je verejne činnou osobou, v čase návštevy
uvedeného zariadenia a aj v čase rozhodovania súdu bol riaditeľom J. Š. J. C. Z. V. A., zároveň bol
predsedom U. J. M. C., predsedom U. J. V. A. a okolie a najmä členom R. N. C. A. M. C., členom C. P.

A. M. C. Z. E. a členom predsedníctva J. U. A. Z. V. A.. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch je v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej
ujmy. Pritom nie sú rozhodujúce subjektívne pocity navrhovateľa, ale objektívne hľadisko. V danom
prípade existenciu závažnej ani značnej ujmy súd nezistil. Navrhovateľ je naďalej riaditeľom J. Š. Z.V. A., naďalej mu dôverujú rodiča, žiaci, kolegovia, pedagógovia, priatelia a manželka. Okresný súd
v Dunajskej Strede rozhodol neskôr (v roku 2011) ako Okresný súd Bratislava I. rozhodol rozsudkom
v prejednávanej veci (v roku 2009). Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu v Dunajskej Strede

nevyplýva, či vôbec a ako sa vyporiadal s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I., napriek skutočnosti,
že sa tento rozsudok v spise nachádza (č.l. 225 a nasl. spisu). Na odvolanie navrhovateľa Krajský
súd v Trnave rozsudkom zo dňa 18.7.2012, sp.zn. 24 Co 252/2011, rozsudok súdu prvého stupňa vo
veci samej potvrdil, vo výroku o náhrade trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil
a uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania v sume tam uvedenej, ako

aj náhradu trov odvolacieho konania. Dôvodil nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa
15.12.2009, sp.zn. II. ÚS 152/2008, vo vzťahu k slobode prejavu. Po vykonaní testu proporcionality
medzi slobodou prejavu a ochranou osobnosti, po zodpovedaní na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE,
KEDY a AKO, dospel k záveru, že nie je žiaden dôvod na obmedzenie slobody prejavu odporcu,
nakoľko jeho konaním nedošlo k takému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, ktoré by si nejaké
obmedzenie vyžadovalo, žeby odôvodňovali zásah do slobody prejavu odporcu. Vyhovením návrhu by

bola intenzita zásahu do práva odporcu na slobodu prejavu podstatná, pretože išlo o články dotýkajúce
sa otázok verejného záujmu, kritiky správania sa navrhovateľa ako verejne činnej osoby. Odporca je
vydavateľ regionálneho periodika, informácie boli zverejnené na stránke www.youtube.com a v iných
médiách, spravodajské informácie boli doplnené o spoločenskú kritiku vo forme otvoreného listu;
odporca o navrhovateľovi neuviedol žiadne nepravdivé informácie. Pokiaľ by aj súd dospel k záveru, že

konaním odporcu došlo k neprimeranému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa, neznamenalo
by to automaticky, žeby navrhovateľovi vzniklo aj právo na požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno na svoje tvrdenie, že uvedeným neoprávneným
zásahom odporcu došlo v značnej miere k zníženiu jeho dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti, a
že teda boli naplnené podmienky ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. pre výnimočné

priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pripomenul závery rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 15/2003, podľa ktorého pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola
zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie,
ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, či inom prostredí fyzickej osoby. Iba v prípade, ak sa
dostatočne preukážu reakcie svedčiace o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej

miere, v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka môže byť fyzickej osobe výnimočne subsidiárne
priznanánáhradanemajetkovejujmyvpeniazoch.Rozhodolneskôr(vroku2012),akorozhodolodvolací
súd v prejednávanej veci rozsudkom v poradí prvým (rok 2011). Z odôvodnenia rozsudku Krajského
súdu v Trnave nevyplýva, či vôbec a ako sa s daným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave vyporiadal,
napriek skutočnosti, že sa tento rozsudok v spise nachádza (č.l. 353 a nasl. spisu).

Vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 9 C 126/2006 sa navrhovateľ M.. U. T. (ďalej
len navrhovateľ) proti odporcovi Petit Press, a.s., Bratislava (ďalej len odporca) návrhom na začatie
konania podaným dňa 18.12.2006 domáha ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy v sume
2.300.000,-- Sk, ako aj náhrady trov

konania na tom skutkovom základe, že odporca ako vydavateľ dvoch (z piatich) celoštátych denníkov A.
a Ú. A., ktorých predajnosť na trhu celoštátnych denníkov predstavuje 20 % - 25 %, v rokoch 2005/2006
[dňa 20.3.2006 (v Ú. A.), 28.11.2006 (v Ú. A., A.), 4.12.2006 (v Ú. A.), 11.12.2006 (v Ú. A.)] pravidelne
zverejňoval nepravdivo a nevyberaným spôsobom články poškodzujúce práva na ochranu osobnosti
navrhovateľa a jeho súkromia; v zásahu pokračoval dňa 19.12.2006, 20.12.2006, 22.12.2006, 5.1.2007,

13.1.2007, 15.1.2007, 3.12.2008. Odporca evidentne v článkoch uvádzal, že ho nasnímali v erotickom
klube so svojím kolegom v auguste 2005. Autorom článkov bol L. K. alebo K. B. M. (manželka jeho
syna). Samotný L. K. a Á. Q., boli rozhodnutím celoštátnej etickej rady A., ktorej členom je aj sám,
vylúčení z A.. Mal za to, že všetky články boli vydané zrejme v priamej súvislosti s predvolebným
bojom na komunálnej úrovni a mali za cieľ poškodiť ho ako kandidáta do Mestského zastupiteľstva

v V. A., ako aj opätovne kandidujúceho a zvoleného primátora v V. A. (všetci kandidáti za A.); išlo
pravdepodobne o nevyberaný politický boj, keď sa skupina osôb okolo neúspešnej protikandidátky na
post primátora v V. A. snažila poškodiť kandidátov za A., najmä meno opätovne zvoleného primátora
prostredníctvom poškodenia mena osôb, ktoré sú s ním politicky spájané. Stal sa obeťou politického
boja, jeho meno bolo len využité a použité ako prostriedok útoku. Zdôraznil, že audiovizuálny záznam

sa dostal mimo útvaru osobitného určenia Policajného zboru (kukláči) jedine nelegálnou cestou.
To svedčí o tom, že záujem zdiskreditovať navrhovateľa v rovine regionálneho politického boja bol
veľký a nevyberal si žiadne prostriedky. Z uvedeného dôvodu je zásah do jeho práv na ochranu
osobnosti o to závažnejší. Opätovne ho poškodzujú aj v regionálnom periodiku. Rozsudkom zo dňa2.3.2012, č.k. 9 C 126/2006-303, súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi
náhradu nemajetkovej ujmy v sume 6.600,-- € a vo zvyšku návrh zamietol; odporcovi uložil povinnosť
zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania, nahradiť trovy konania štátu v sume vo výroku rozsudku

presne uvedenej. Dôvodil, že zásah do osobnostných práv navrhovateľa publikáciou série článkov zo
dňa 31.10.2005, 20.3.2006, 28.11.2006, 4.12.2006, 11.12.2006, 19.12.2006, 20.12.2006, 22.12.2006,
5.1.2007, 13.1.2007, 15.1.2007, 3.12.2008, bol objektívne spôsobilý privodiť mu závažnú ujmu na jeho
osobnostných právach; ujmu preukázal v rovine pracovnej a rodinnej. Súd zohľadnil tú skutočnosť, že
pôvodne bola nosnou informáciou o návšteve v erotickom klube videonahrávka, ktorá bola zverejnená

na internete, pričom nebolo preukázané, žeby jej zverejnenie bolo možné pričítať zavineniu odporcu a až
následne sa nosnými stali informácie v článkoch publikovaných v periodikách čítaných značným počtom
čitateľov. Už samotná nahrávka mala značnú sledovanosť, čo vyplýva z článku v A. zo dňa 28.11.2006,
že video v tom čase videlo asi 1.300 ľudí; nahrávka spôsobila, že navrhovateľ musel čeliť problémom
najmä v pracovnej oblasti, čo vyplýva aj z článkov z 11., 19. a 20.12.2006. Následné publikovanie série
článkov umocnilo zásahy do tejto oblasti života a spôsobilo zásah do sféry rodinnej. Články zo dňa

31.10.2005, 20.3.2006, si s navrhovateľom mohol spojiť podstatne menší okruh čitateľov, než pri ďalších
článkoch,keďžemenonavrhovateľavnichnebolopriamouvedenéavtomčaseeštenebolanainternete
sprístupnená predmetná nahrávka. Uvedená séria článkov prehĺbila do značnej miery dopad predmetnej
kauzy na uvedené oblasti navrhovateľovho života a musel vynaložiť zvýšené úsilie, aby zásah bol
čo najmenší. Nepreukázal ujmu spôsobenú uverejnením článkov v príčinnej súvislosti s negatívnym

vývojom jeho politickej kariéry, keď uverejnenie nahrávky na internete tesne pred komunálnymi voľbami
nebolo spôsobené konaním odporcu. Z dokazovania vyplynul síce zrejmý negatívny vzťah L.. K. k
navrhovateľovi za jeho vylúčenie z A., avšak tiež vyplynulo, že L.. K. bol autorom dvoch článkov pred
zverejnením videa a potom len článkov z 11.12.2006 a 8.1.2007. Aj keď väčšinu článkov písala jeho
príbuzná K. B. M., nebolo preukázané, žeby tieto boli písané a zverejňované odporcom z politických

dôvodov. Uverejnenými článkami vznikla navrhovateľovi ujma, v značnej miere bola znížená jeho
dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti tak, ako to predpokladá § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Odstrániť následky neoprávneného zásahu odporcu do osobnostnej sféry navrhovateľa je možné
vzhľadom na dĺžku a intenzitu zásahu len priznaním satisfakcie vo forme nemajetkovej ujmy, pretože iná
forma zadosťučinenia vzhľadom na odstup času a záujem o vyhnutie sa znovuoživeniu uvedenej kauzy

nie je spôsobilá eliminovať negatívny dopad predmetných článkov. Nepriznal navrhovateľovi náhradu
nemajetkovej ujmy v uplatňovanej výške (76.346,01 €), ale za primeranú náhradu považoval sumu
6.000,-- €. Konanie nie je právoplatne skončené.

Druhostupňový odvolací súd Hlavného mesta Maďarskej republiky zo dňa 5.6.2008, sp.zn.

2.Pf.20.204/2008/4, vo veci žalobcu v I. rade T. U., trvale bytom V. A., Slovenská P., v II. rade J. Y.,
trvale bytom V. A., Slovenská P., proti odporcovi „. J., K., v spore o porušení práva na ochranu osobnosti,
nezasiahol do tej časti rozsudku prvostupňového súdu, voči ktorej nebolo podané odvolanie a tú časť,
voči ktorej bolo podané odvolanie, potvrdil. Zaviazal odporcu do 15 dní zaplatiť žalobcom každému
15.000,- HUF ako trovy druhostupňového konania. Žalobcovia sa domáhali ochrany osobnosti viažucej

sa ku cti a k dobrému menu na tom skutkovom základe, že odporca vo svojom novinovom článku s
názvom „C. A. (Z. K. A. N. Z.) zverejnenom v denníku „G. dňa 29.11.2006 vydávanom odporcom a v
článku, ktorý vyšiel pod rovnakým názvom v internetovom denníku nol.hu prevádzkovanom odporcom,
a nepravdivým tvrdením novinového článku na základe policajného záznamu v erotickom klube „M.“
v L. zvečňujúci ich - v prípade žalobcu v II. rade „v jednoznačnej pozícii“ v prípade žalobcu v I.

rade v dámskej spoločnosti. Súd prvého stupňa svojím rozsudkom zistil, že odporcovia porušili právo
žalobcov v I. a II. rade k ochrane dobrej povesti a ľudskej dôstojnosti, odporcovi zakázal pokračovať
v ďalšom protiprávnom konaní a zaviazal ho, aby v rámci poskytnutia zadosťučinenia žalobcom za
zistené porušenie práva vyjadril svoju ľútosť v súkromnom liste, žalobcov oprávnil k zverejneniu listu,
zaviazal odporcu, aby do 15 dní zaplatil žalobcom istinu každému po 750.000,- HUF a úroky z

omeškania prislúchajúce k tejto istine počítané od 29. novembra 2006 do zaplatenia, ako aj trovy
konania; v prevyšujúcej sume žalobu zamietol. Súd uviedol, že česť nie je ničím iným, než spoločenským
posudzovaním danej osoby a vo vytváraní daného posudzovania zohráva značnú úlohu názor občanov,
vytváraný o jednotlivcoch, keď tento názor môže byť vyjadrený aj v slovnej aj písomnej forme a v
akejkoľvek forme hodnotiaceho úsudku. Urážka na cti je spôsobená oznámením nepravdivých faktov

alebo faktov, ktoré vykresľujú skutočnosť v nepravdivom svetle, čo zároveň môže mať za následok aj
naštrbenie dobrej povesti. Odporca vyvolal v čitateľoch dojem, ako by boli našli žalobcu v II. rade počas
uskutočňovania sexuálneho aktu, kým žalobcu v I. rade ako by boli našli v spoločnosti dámy, ktorá tieto
služby poskytuje. To však nezodpovedá skutočnosti, faktické tvrdenia sú nepravdivé, tým sú spôsobiléna to, aby znevýhodňujúcim spôsobom ovplyvnili spoločenské posúdenie žalobcov. Nestotožnil sa s
obranou odporcu v tom, že pojednával o prípade, ktorý už bol uverejnený v slovenskej tlači, resp. že bolo
nesporné, že žalobcovia sa dostavili neskoro večer do pohostinského zariadenia s pochybnou povesťou,

pričom výraz „v jednoznačnej pozícii“ je takým vyjadrením názoru, ktorý nie je
spôsobilý znevýhodňujúco
ovplyvniť posudzovanie žalobcu. Súd dôvodil, že protiprávne konanie je možné uskutočniť aj
odovzdávaním ďalej informácií získaných od iných, teda odporcu nezbavuje zodpovednosti, že
informoval o tom, čo prevzal zo slovenských novín. Výraz „v jednoznačnej pozícii“ je bezpochybne

faktickým tvrdením a posudzujúc ho spolu s kontextom a v súvislosti s nadpisom je spôsobilé na
negatívne ovplyvnenie posudzovania žalobcu v II. rade. Zdôraznil, že obaja sú riaditeľmi škôl, takže s
ich funkciami je spojená zvýšená spoločenská pozornosť a očakávania spoločnosti, že zohrávajú úlohu
aj v slovenskom verejnom živote. Odvolávanie sa odporcu na slobodu prejavu nie je odôvodnené, lebo
výrazy „nezameniteľná pozícia“ respektíve „dámska spoločnosť“ pre priemerného čitateľa znamenajú
jednoznačne to, že žalobcovia aj využili služby L. zábavného podniku. Práve toto nie je názorom, ale

faktickým tvrdením, ktoré nezodpovedá skutočnosti a spoločne s ostatnými časťami článku porušuje
právo žalobcov na ochranu ich osobnosti.

Podľa čl. 8 ods. l Dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života,
obydlia, korešpondencie.

Podľa čl. 10 ods. l veta prvá a druhá, ods. 2 Dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo
zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania
štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice (ods. l veta prvá a druhá). Výkon týchto
slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam,

obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádza nepokojom, zločinnosti,
ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií
alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci (ods. 2).

Podľa čl. 4 ods. 1, ods. 2, ods. 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len Listina vo všetkých tvaroch)
povinnosti možno ukladať iba na základe zákona a v jeho medziach a len pri zachovaní základných
práv a slobôd (ods. 1). Medze základných práv a slobôd možno za podmienok ustanovených Listinou
upraviť iba zákonom (ods. 2). Pri používaní ustanovení o medziach základných práv a slobôd musí sa
dbať na ich podstatu a zmysel. Také obmedzenia nemožno zneužívať na iné účely, než na ktoré boli

ustanovené (ods. 4).

Podľa čl. 10 Listiny každý má právo na zachovanie svojej ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej
povesti a na ochranu mena (ods. l). Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života (ods. 2). Každý má právo pred neoprávneným zhromažďovaním,

zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe (ods. 3).

Podľa čl. 17 ods. l, ods. 2, ods. 4 Listiny sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené (ods. l).
Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako
aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu (ods. 2).

Sloboda prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia,
ktoré sú v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu,
verejnú bezpečnosť, ochranu verejného zdravia a mravnosti (ods. 4).

Podľa čl. 12 ods. l Ústavy Slovenskej republiky (ďalej Ústava vo všetkých tvaroch) ľudia sú slobodní a

rovnívdôstojnostiivprávach.Základnéprávaaslobodysúneodňateľné,nescudziteľné,nepremlčateľné
a nezrušiteľné.

Podľa čl. 13 ods. l písm. a/, ods. 3, ods. 4 Ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo na
základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd (ods. l písm. a/). Zákonné

obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené
podmienky (ods. 3). Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel.
Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ (ods. 4).Podľa čl. 19 Ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na
ochranu mena (ods. l). Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného
a rodinného života (ods. 2). Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním,

zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe (ods. 3).

Podľa čl. 26 ods. l, ods. 2 veta prvá, ods. 4 Ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú
zaručené (ods. l). Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo
iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na

hranice štátu (ods. 2 veta prvá). Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť
zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,
bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (ods. 4).

Podľa čl. 46 ods. l Ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej

republiky.

Podľa § 154c ods. l Ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím
účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom,

ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Podstatou sporu je konflikt medzi Ústavou, Dohovorom a Listinou garantovanou slobodou prejavu
odporcu a tiež nimi garantovaným právom na ochranu osobnosti (cti, dôstojnosti, súkromia)
navrhovateľa; protichodné práva a záujmy, ktoré majú rovnakú hodnotu. Podstatou rozhodovania je

hľadanie vyváženého vzťahu medzi právom na ochranu cti, dôstojnosti, súkromia na jednej strane
a slobodou prejavu a právom na informácie na strane druhej. Každý konflikt vo vnútri systému
základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných
zmlúv o ľudských právach a základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej
rovnováhy (IV. ÚS 362/2009, PL. ÚS 22/2006, m.m. PL. ÚS 6/2004, III. ÚS 34/2007, IV. ÚS

107/2010). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, pokiaľ uplatnením
jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca k popretiu iného
práva alebo slobody (IV. ÚS 362/2009, PL. ÚS 7/2006). V niektorých situáciách musí sloboda prejavu
ustúpiť. Obmedzenia musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti („opatrenia v
demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a

slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti (§ 11
a nasl. Občianskeho zákonníka), ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany
iných osôb, vrátane odporcu, alebo štátu. Obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a
teda aj slobody prejavu, možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie,
ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému

legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j.
ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah
medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t.j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so
zásadou proporcionality (m.m. I. ÚS 4/2002, I. ÚS 36/2002, I. ÚS 193/2003, IV. ÚS 107/2010). Podľa
judikatúry ESĽP sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti,

jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo
vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé
a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva.
Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej
spoločnosti“ (Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976,

§ 49). Riešenie konfliktu medzi právom na slobodu prejavu a právom na ochranu osobnosti vyžaduje,
aby súd s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu zvážil význam proti sebe stojacich záujmov, či
jednému právu nebola bezdôvodne daná prednosť pred druhým. ESĽP uznáva, že súkromné životy
verejne známych osôb sa stali veľmi lukratívnou komoditou pre určité odvetvia médií. Zverejňovaním
správ o týchto osobách prispieva k množstvu informácií dostupných verejnosti, nepochybne ťažia

z ochrany čl. 10 Dohovoru. Napriek tomu táto ochrana môže ustúpiť požiadavke čl. 8 Dohovoru,
keď predmetné informácie majú súkromný a intímny charakter a nie je žiadny verejný záujem ich
šíriť. Novinárska sloboda prejavu musí ustúpiť právu na ochranu súkromného života fyzickej osoby,
hoci aj verejne činnej osoby, spoločensky známej v prípadoch, keď masovokomunikačné prostriedkyinformujú verejnosť o súkromnom živote a aktivitách fyzických osôb na základe rovnakej skutočnosti
za účelom napr. vyvolávania senzácie, neustálej diskreditácie fyzických osôb, zvýšenia sledovanosti
masovokomunikačného prostriedku, bez toho, aby sledovali legitímny cieľ prispieť k debate o otázkach

verejného záujmu (rozsudok ESĽP vo veci Von Hannover v. Nemecko z 24. júna
2006; Kmec, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. Beck, l. vydání 2012,
str. 910, 911).

ESĽP nikdy výslovne nezostavil jasný „rebríček“ osôb verejného záujmu. Možno však vyvodiť, že na jeho

vrchole stoja politici (členovia vlády, celoštátni, či regionálni politici, kandidáti vo voľbách), ktorí musia
zniesť väčšiu mieru kritiky svojej osoby. Na najnižšom stupni stoja radoví občania, ktorí nezastávajú
žiadnu osobitnú verejnú funkciu ani inú významnú úlohu v spoločnosti, ktorým sa dostáva najväčšia
miera ochrany. Politik sa nevyhnutne a vedome vystavuje pozornej kontrole svojich činov zo strany
novinárov i zo strany občanov a musí mať vyššiu mieru tolerancie. Na druhej strane musí mať možnosť
prezentovať svoj uhol pohľadu a brániť sa, pokiaľ má za to, že uverejnené informácie spochybňujúce

jeho osobu sú napr. lživé a mohli by pomýliť verejnú mienku. Podľa názoru ESĽP je teda vhodné vytvoriť
spravodlivú rovnováhu medzi privilégiom daným novinárom vyjadrovať sa kriticky k činom politikov a
právom politikov mať možnosť na túto kritiku odpovedať a chrániť svoju povesť. Vecou verejnou je nielen
všetka agenda štátnych orgánov a štátnych inštitúcií, ale aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote, teda
politikov.

V rámci testu proporcionality je potrebné skúmať KTO zásah do práva na ochranu osobnosti (na
súkromie) vykonal. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody
prejavu patrí novinárom a masmédiám, osobitne pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr.
rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick proti Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť č. 1594/90,

Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú povinnosť
poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má
právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a
provokácie.

V predmetnej veci je odporcom vydavateľ A., denníka s celorepublikovou pôsobnosťou a denníka Ú.
A., predovšetkým s regionálnou pôsobnosťou; odporca má teda privilegované postavenie, zvýšenú
ochranu, ktorú súd prvého stupňa i odvolací súd zohľadnil. Neodopiera mu privilegované postavenie,
avšak nemôže požívať ochranu vtedy, ak svoje postavenie zneužil, o čo ide v prejednávanej veci. O
tom, že informoval verejnosť o „V. A. O. J. V. A. ... ktorých nedávno pristihli jemne povedané v dosť

nedôstojných podmienkach - v jednom bordeli ...“ dňa 26.8.2005 bez uvedenia ich mena, odporca
informoval vo svojich denníkoch už dňa 31.10.2005 (U. A.) a dňa 20.3.2006 (C. A. E. I. na M.). Všetky
následné články (do konca roku 2008) jednoznačne obsahovali už mená navrhovateľa a jeho kolegu U..
T.. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu zverejnením prvých dvoch článkov (bez uvedenia mien),
najviac prvého článku s menami oboch pedagógov dňa 28.11.2006 (celkom v poradí tretí článok) v

denníku A. a v denníku Ú. A., u navrhovateľa ako kandidáta na poslanca M. J.E. Z. V. A., riaditeľa W. Á. Z.
Z. V. A., člena a funkcionára A., po komunálnych voľbách dňa 2.12.2006 poslanca M. J. Z. V. A., riaditeľa
W. Á. Z. v V. A., člena a funkcionára A., postačilo a bolo dané zadosť právu odporcu šíriť informácie,
právunasloboduprejavuaprávuverejnostinazískanieinformácií.Povinnostiazodpovednosťnovinárov
sa vzťahuje nielen na šírenie informácií, ale aj na spôsob, čas, v akom sú tieto informácie získané,

na obsah zverejnenej informácie. Ak ale články zverejní viac ako desať krát za sebou v trvaní takmer
4 roky, bez podstatnej zmeny obsahu, bez zmeny skutkového základu, odôvodnenej potreby a bez
preukázania celospoločenskej potreby mnohonásobného zverejnenia tých istých informácií, takéto
správanie odporcu nie je naplnením práva na slobodu prejavu, na šírenie informácií, práva verejnosti na
prístup k informáciám, pretože toto bolo naplnené už pri prvom zverejnení článku (31.10.2005), ale je

ho možné vnímať už len ako zneužívanie „slobody prejavu“ a porušovanie novinárskej etiky. Neobstojí
tvrdenie odporcu v tom, že v čase uverejnenia prvých dvoch článkov videozáznam sa nenachádzal na
internete a že teda o ňom nevedel. Z obsahu článkov nepochybne vyplýva opak; že o videozázname
a čo obsahuje vedel už v danom čase.

Na tomto mieste je potrebné pre úplnosť uviesť nasledovné. Nemožno odporcovi uložiť zodpovednosť
za zverejnenie daného videozáznamu na širokej verejnosti dostupnom mieste. V konaní zostalo
nepochybne preukázané, že dňa 26.8.2005 v priestoroch erotického klubu M. N. &. A. C. Z. L. bol
vykonaný audiovizuálny záznam z represívno-bezpečnostnej policajnej akcie, na ktorom boli nasnímanípoškodení poslanci M. J. Z. V. A. M.. U. T. Q. P.. Y. J.. Záznam z policajnej akcie bol následne neznámou
osobou zverejnený; na základe znaleckého posudku kriminalisticko-expertízneho ústavu bolo ustálené,
žezáznamyzinternetusúzhodnýmisozáznamomnakazetezrepresívno-bezpečnostnejakcieasporná

časť záznamu na videokazete je po obrazovej a zvukovej stránke rovnaká s obsahom súboru video.
Navrhovateľ spolu s M.. U.P. T. sa nachádzali v bare pri stole, kam vtrhli „kukláči“, riadili sa ich pokynmi,
príslušníci polície vykonali kontroly osôb; niekoľko minút ležali na zemi. Uznesením Ministerstva vnútra
SR, Sekcia kontroly a inšpekčnej služby Bratislava, zo dňa 24.9.2007, ČVS:ÚIS-2/KOK-SV-2007, bolo
prerušené trestné stíhanie pre prečin neoprávneného nakladania s osobnými údajmi podľa § 374 ods.

l písm. b/, ods. 2 písm. b/ Trestného zákona, ktorého sa dopustil doposiaľ neznámy príslušník PZ,
pretože sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie. V konaní ďalej zostalo
nepochybné, že autorom všetkých článkov je L. K., ktorý bol v roku 2004 vylúčený z A., keď členom
etickej komisie bol aj M.. U. T., Q. K. B. M.. Žiadni iní zamestnanci odporcu, či už stáli alebo externí,
o zverejnenom zázname z policajnej akcie neinformovali, nehodnotili ho, ani žiadni iní vydavatelia na
území Slovenskej republiky (okrem týždenníka R. s rovnakým autorom článku). To však nič nemení na

skutočnosti, že videozáznam sa zo štátneho orgánu dostal pred verejnosť neoprávnene a že teda v
tomto prípade verejnosť nemala právo takúto informáciu vôbec dostať. Ak sa napriek tomu videozáznam
na verejnosť dostal bez zavinenia odporcu, odporcovi svedčalo právo realizovať slobodu prejavu.

V danom prípade išlo nepochybne o obmedzenie slobody prejavu odporcu na zákonnom podklade, ktoré

tvorili ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo
ochranu práva na súkromie, resp. práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, čo nepochybne možno
považovať za legitímny cieľ.

Vyššieuvedenédávasúčasneodpoveďnaotázku,OKOM,KEDY,AKObolivšetkyinkriminovanéčlánky

(po dni 28.11.2006 do roku 2008; ďalej len inkriminované články) a do koho osobnostnej sféry odporca
zasahoval. Inkriminované články sa nepochybne (nezameniteľne) týkali (aj) navrhovateľa, bol označený
menom, funkciou, miestom výkonu funkcie, tieto stále podsúvali čitateľovi presvedčenie, že navrhovateľ
bol v erotickom klube za účelom využitia erotických služieb a boli objektívne spôsobilé svojím obsahom,
spôsobom, intenzitou, rozsahom, ohlasom, dĺžkou zásahu, vyvolať negatívny zásah do osobnostnej

sféry navrhovateľa. ESĽP pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišuje medzi faktami a
hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich
úsudkov nepripúšťa dôkazy (Feldek c. Slovenská republika, rozsudok z 12. júla 2001). Aj keď hodnotiaci
úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočného
faktického základu (Jerusalem c. Rakúsko, rozsudok z 27.februára 2001). V prejednávanej veci neboli

v inkriminovaných článkoch informácie týkajúce sa navrhovateľa uverejnené formou faktov, ale formou
hodnotiaceho úsudku, ktorý nevychádza z dostatočného faktického základu (žeby navrhovateľ využíval
erotické služby a za tým účelom zariadenie navštívil).

ČO bolo obsahom inkriminovaných článkov. Články opakovanie „podsúvali“ čitateľovi, že navrhovateľ

bol v erotickom zariadení za účelom využitia erotických služieb, pričom ale odporca neuniesol
dôkazné bremeno, žeby tomu tak bolo; obsah článkov nebol v súlade so skutočnosťou vyplývajúcou z
videozáznamu.

KDE boli inkriminované články uverejnené. Kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je

miesto zaznenia či uverejnenia sporných výrokov. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa
informácia distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. Inkriminované články boli uverejnené
v denníkoch odporcu s celoslovenskou pôsobnosťou, o vysokom náklade, ktorých autorom bol len L.
K. a jeho príbuzná K. B. M.; žiaden iný zamestnanec odporcu žiadnym článkom na základe danej
videonahrávky do denníka neprispel, resp. nebol uverejnený. Odporca ani len netvrdil, žeby (len)

tieto osoby mali ním vyslovene poverenie na daný videozáznam reagovať takým spôsobom. Odporca
dostatočným spôsobom nepreukázal, ani len netvrdil, prečo stále niekoľko rokov informoval čitateľov
o tom istom, v čom spočíval verejný záujem, v čom spočívala neustála, podľa jeho názoru, potreba
sociálnej diskusie; tento spôsob, táto potreba nevyplýva ani z obsahu spisu.

Odporca, ktorý má ako vydavateľ denníka A. a F. A. s celoslovenskou pôsobnosťou pri ochrane slobody
prejavu v zmysle judikatúry ESĽP i Ústavného súdu Slovenskej republiky privilegované postavenie,
pokračoval inkriminovanými článkami v tomto periodiku v uverejňovaní informácií o navrhovateľovi,
verejne činnej osobe, ktoré už od decembra 2006 stratili na postavení veci dôležitého verejného záujmua naopak odporca neoprávnene zasahoval do súkromného, osobného, intímneho, spoločenského
života navrhovateľa. Všetky ďalšie články potom zostali len v rovine osočovania, urážania, neustále
obnovovanej senzácie, diskreditácie, dehonestácie osoby navrhovateľa, v rozpore s dobrou vierou,

novinárskou etikou a dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka); tieto sa prelínajú celým právnym
poriadkom. Pojem dobré mravy zákonodarca nedefinuje, ide však o vzájomnú slušnosť, ohľaduplnosť,
vzájomné rešpektovanie sa, korektné chovanie. V konaní pred súdom prvého stupňa bolo nepochybne
preukázané, že konaním odporcu bola v značnej miere znížená česť, dôstojnosť navrhovateľa, jeho
vážnosť v spoločnosti, v rodine, v profesnom živote. Zvoleným spôsobom odporca prekročil Ústavou,

Listinou, Dohovorom mu garantovanú slobodu prejavu a medzi neoprávneným zásahom odporcu a
porušením osobnostných práv navrhovateľa je daná priama príčinná súvislosť.

Ako bolo uvedené, výsledky vykonaného testu proporcionality odôvodňujú záver o tom, že zásah do
slobody prejavu odporcu bol primeraný. V prejednávanej veci odvolací súd zvážiac význam proti sebe
stojacich záujmov dospel k záveru, že bez poskytnutia ochrany navrhovateľovi by bola bezdôvodne daná

prednosť slobode prejavu pred právom na ochranu osobnosti. Odporca opakovane niekoľkonásobne
takmer štyri roky informoval verejnosť o tom istom, pričom išlo o nepravdivé, pravdu skresľujúce
informácie; obsah článkov vyplývajúcich z videozáznamu nezodpovedal informáciám na videozázname.
Navrhovateľ ako verejne činná osoba, politik na regionálnej úrovni, nevyužíval sexuálne služby,
nevykonával sexuálne aktivity, bol oblečený, v jeho blízkosti boli fľaše piva, v okamihu vykonania

videozáznamu v jeho blízkosti sa nenachádzali osoby poskytujúce sexuálne služby, ani sa nezabával s
takýmito osobami. Články (už v jeho nadpise) naopak vykresľovali navrhovateľa ako prijímateľa týchto
služieb. Z článkov vyplýva, že nešlo o vyjadrenie myšlienky, o formu sociálnej diskusie s prvkami
verejnej kritiky, navrhovateľ nebol v neprimeranej situácii, boli uverejnené nepravdivé, resp. pravdu
skresľujúce údaje o účele návštevy erotického klubu. Nadpisy článkov a ich obsah majú charakter

faktického tvrdenia, ktoré nezodpovedá skutočnosti, že navrhovateľ spolu s kolegom M.. U. T. navštívili
erotické zariadenie s úmyslom využiť jeho služby. Treba prisvedčiť odporcovi v tom, v súlade s
názorom súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu v rozsudku v poradí prvom, že navrhovateľ a jeho
kolega M.. U. T. vedeli o tom, kam idú dňa 26.8.2005, do akého zariadenia. Bolo však neprimerané
zverejňovanie článkov presahujúcich počet prvé tri; nasledujúce už nemôžu byť považované za

prispenie k sociálnej diskusii všeobecného spoločenského záujmu, s prvkami verejnej kritiky, pretože
sa tak už stalo v predchádzajúcich článkoch. Cieľom kritiky má byť náprava určitého negatívneho
javu (okolnosti alebo správania sa), čo bolo naplnené maximálne prvými tromi článkami; nie však
urážka,poníženie,zosmiešnenie,škandalizácia,zneváženiedôstojnosti,vážnosti,navrhovateľa,čobolo
naplnené opakovaním tej istej informácie na rovnakom skutkovom základe k tej istej osobe všetkými

ďalšími (následnými) článkami. Z nasledujúcich článkov vyplýva záujem autorov článkov oživovať pamäť
čitateľov na deň 26.8.2005, kedy bol navrhovateľ a M.. U. T. nasnímaný kamerou pri policajnom zákroku
v danom erotickom klube; čím bolo zneužité právo na slobodu prejavu a musí ustúpiť právu na ochranu
osobnosti.

Čo sa týka odvolacieho dôvodu odporcu o nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvého stupňa v zmysle
nesplnenia podmienok § 157 ods. 2 O.s.p. odvolací súd opakuje dôvody uvádzané už vo svojom
rozsudku v poradí prvom. Je síce pravdou, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí
medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, avšak
táto judikatúra nevyžaduje, aby na každý argument strany, vrátane takého, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria
A, č. 303 - B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998). Súd musí odpovedať na podstatné a právne významné skutočnosti a nemôže sa obmedziť len na
skonštatovanieichexistencie,inakbysadostalmimolimitovprávanaspravodlivýproces,ktorýprocesje

chránený nielen čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ale i čl. 6 ods. 1 Dohovoru s tým, že súčasťou
obsahu týchto základných práv je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na relevantné právne a skutkovo súvisiace otázky vo väzbe s
predmetom konania (napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 119/2009,
III. ÚS 95/2006, III. ÚS 260/2006). Preskúmaním tejto časti odvolacieho argumentu

odporcu odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá vyššie uvedeným
požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku
rozsiahlym spôsobom rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania a precízne uviedol
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, žecitoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
Prijaté právne závery i adekvátne vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani
taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd preto v tejto časti argumentácie odporcu dospel k záveru,
že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a
nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie odvolaním napadnutého
rozsudkusúduprvéhostupňaakocelokspĺňapožiadavkyzákonnéhoustanovenia§157ods.2O.s.p.Za
porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade

nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka konania (napr.
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 165/2011).

Odvolací súd v predmetnej právnej veci nepostupoval spôsobom zvoleným Krajským súdom v Trnave vo
veci vedenej pod sp.zn. 11 Co 68/2007 (vec týkajúca sa Okresného súdu Dunajská Streda pod sp.zn. 9 C
13/2007),aprirozhodovaníznehonevychádzal.Vdanejveciodporcombolvydavateľ(len)regionálneho

týždenníka R. (G. C., A.. A. P..U..). Krajský súd v Trnave nehodnotil chovanie odporcu v nadväznosti
na všetky ním uverejnené články (od 12.12.2006 až do 7.10.2007), osobitne že odporca nerešpektoval
rozhodnutie súdu o nariadení predbežného opatrenia v apríli 2007, ktorým odporcovi zakázal zdržať
sa zásahov do práv na ochranu osobnosti navrhovateľa formou zverejňovania akýchkoľvek informácií v
periodickej tlači ním vydávanej v súvislosti s audiovizuálnym záznamom v erotickom klube M. N. &. A.

C. Z. L. a ďalej zasahoval do práv navrhovateľa na ochranu osobnosti. Okrem toho nevysvetlil, či vôbec
a akým spôsobom pri rozhodovaní sa vyporiadal so skoršími rozhodnutiami (Okresného súdu Bratislava
I. vo veci vedenej pod sp.zn. 11 C 241/2006, Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp.zn.
7 Co 204/2010); tiež s rozhodnutím súdu v Maďarskej republike. Z podobných dôvodov aj vec vedená na
Okresnom súde Dunajská Streda pod sp.zn. 10 C 13/2006 nemohla ovplyvniť rozhodnutie odvolacieho

súdu v prejednávanej veci. Navrhovateľom bol M.. U. T. a vec sa vzťahovala k vydavateľovi regionálneho
týždenníka R. a k jeho chovaniu v období od 12.12.2006 do 2.1.2007; rovnako nevysvetlil, či vôbec a
akým spôsobom pri rozhodovaní sa vyporiadal so skoršími rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava
I., Krajského súdu v Bratislave (v odseku vyššie uvedenými); tiež s rozhodnutím súdu v Maďarskej
republike. Zhodne so súdom prvého stupňa aj odvolací súd pri rozhodovaní zohľadnil rozhodnutie súdu

v Maďarskej republike hoci tento postupoval podľa práva platného na území Maďarskej republiky a na
jej území poskytol navrhovateľovi ochranu.

Rovnako nebolo možné zohľadniť rozhodnutia Okresného súdu v Dunajskej Strede a Krajského súdu v
Trnave v otázke náhrady nemajetkovej ujmy. Tým viac, keď vo vzťahu k navrhovateľovi P.. Y. J. Krajský

súd v Trnave vychádzal zo zákonných zásad v minulom období, t.j. spred roka 1951, ktoré je pre aktuálny
právny stav v právnom poriadku Slovenskej republiky neakceptovateľné.

Podľa § 13 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a

aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (ods. l). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie
podľa ods. l najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť
v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (ods. 2). Výšku
náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých
k porušeniu práva došlo (ods. 3).

Priznanie zadosťučinenia v peniazoch súdom teda predpokladá splnenie určitých zákonom
kvalifikovaných podmienok: 1/ morálne zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade nepostačujúce
(musí byť splnená v každom prípade), 2/ neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej
osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere (pravidelná podmienka). Zo znenia ustanovenia §

13 ods. 2 Občianskeho zákonníka („najmä preto“) treba ale vyvodiť, že súdu nebráni nič v tom, aby
(in concreto) prihliadol pri svojej úvahe o priznaní zadosťučinenia v peniazoch príp. i k iným aspektom
konkrétneho prípadu. To platí ale len za predpokladu, že tieto aspekty budú svojím významom a váhou
zrovnateľné s uvedenými podmienkami zákonom výslovne stanovenými. Zadosťučinenie v peniazoch
plní len podpornú (subsidiárnu) funkciu, nastupuje vždy až potom, keď sa morálne zadosťučinenie

ukázalo (úplne alebo sčasti) nepostačujúce. Jeho výnimočnosť spočíva v tom, že jeho použitie prichádza
do úvahy len v tých kvalifikovaných prípadoch, keď došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej
vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Občiansky zákonník neustanovuje pre vznik občianskoprávnej
sankcie vo forme zadosťučinenia v peniazoch vedľa objektívnych predpokladoch (neoprávnený zásah,vznik nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby predstavujúce zníženie je dôstojnosti alebo
vážnosti v značnej miere) žiadny subjektívny predpoklad na strane pôvodcu neoprávneného zásahu,
zavinenie (či už vo forme úmyslu či nedbanlivosti). Zadosťučinenie v peniazoch plní satisfakčnú funkciu,

neslúžil v žiadnom prípade funkčne k náhrade vzniknutej škody. Nevyhnutnou podmienkou pre priznanie
peňažného zadosťučinenia súdom je, že sa priznanie žiadnej inej formy morálneho zadosťučinenia
nejaví s ohľadom na okolnosti prípadu postačujúcimi. Teda ide o prípad, kedy vzniknutú ujmu nemožno
z nejakého dôvodu prostredníctvom žiadnej z foriem morálneho zadosťučinenia primerane zmierniť, že
v dôsledku neoprávneného zásahu došlo ku zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v

značnej miere. Nestačí len možnosť zníženia dôstojnosti či vážnosti fyzickej osoby v značnej miere, ale
musí byť zistené, preukázané, že k tomuto zníženiu skutočne došlo. O zníženie dôstojnosti postihnutej
fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere pôjde len tam, kde za konkrétnej situácie,
za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, ako i s prihliadnutím k záujmom
dotknutej fyzickej osoby, možno spoľahlivo vyvodiť, žeby vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom k jej
intenzite, rozsahu a trvania ako závažnú pociťoval každý nachádzajúci sa na mieste a v postavení

postihnutej fyzickej osoby (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo
153/2009, 5 Cdo 42/2009).

Prostriedky súdnej ochrany vyplývajúce z ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka je treba vždy zvoliť
v závislosti na povahe konkrétneho prípadu. Zákonodarca nevylučuje, aby sa nadväzne na okolnosti

konkrétneho prípadu uplatnili samostatne alebo kumulatívne (ak si to vyžaduje ich účel); neukladá teda,
aby pre úspešnosť náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch bol vždy zvolený aj nárok na
upustenie od neoprávnených zásahov, na odstránenie následkov už uskutočnených zásahov (morálna
satisfakcia). V prejednávanej veci chovaním odporcu bola skutočne znížená dôstojnosť navrhovateľa,
jeho občianska česť, jeho vážnosť v spoločnosti, v súkromí, v profesnom živote v značnej miere;

od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti odporca upustil až koncom roku 2008
(až dva roky po podaní návrhu na súd). Pre odstránenie následkov týchto zásahov ako primerané
zadosťučinenie preto nepostačuje upustenie od neoprávnených zásahov odporcu, zostalo by rovnako
nepostačujúce odstránenie následkov už uskutočnených (dlhotrvajúcich) zásahov; namieste je len
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Možno spoľahlivo vyvodiť, žeby vzniknutú nemajetkovú ujmu

vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvania ako závažnú pociťoval každý nachádzajúci sa na mieste a
v postavení navrhovateľa. Náhrada nemajetkovej v peniazoch stanovená súdom prvého stupňa podľa
názoru odvolacieho súdu je primeraná.

Odvolací súd ďalej potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým uložil obom účastníkom

povinnosť zaplatiť trovy konania štátu ako vecne a právne správny (§ 219 ods. 1, ods. 2, § 148 ods.
l O.s.p.). Totiž navrhovateľ odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa v tomto rozsahu nepodal a
odporca, ktorý podal odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa v celom rozsahu, vôbec nenamietal
vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvého stupňa dotýkajúceho sa tejto časti. Na tom mieste
odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi

odvolania (§ 212 ods. l O.s.p.).

Odvolacie konanie na základe odvolania odporcu proti rozsudku súdu prvého stupňa v zamietajúcej
časti už bez ďalšieho zastavil pre späťvzatie odvolania odporcom (§ 207 ods. 3 O.s.p.).

Navrhovateľovi úspešnému aj v odvolacom konaní vedenom pod sp.zn. 2 Co
339/2013 (po rozhodnutí odvolacím súdom rozsudkom v poradí prvým) priznal odvolací súd náhradu
trov daného odvolacieho konania na základe vyúčtovania v sume 476,51 €, pozostávajúcich z trov
právneho zastúpenia, pričom hodnota jedného úkonu právnej pomoci je v sume 91,29 € vypočítaná z
tarifnej hodnoty 2.000,-- €: za štyri úkony právnej služby a síce za vyjadrenie k nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky zo dňa 19.9.2013, za vyjadrenie zo dňa 30.10.2014, za účasť právneho zástupcu
navrhovateľa na pojednávaní na odvolacom súde dňa 24.9.2014, 12.11.2014, jedenkrát paušálna suma
náhrad 7,81 €, trikrát paušálna suma náhrad á 8,04 € [(4 x 91,29 € = 365,16 € + 1 x 7,81 € + 3 x 8,04
€ = 24,12 €; spolu v sume 397,09 € plus 20 % DPH v sume 79,42 € = 476,51 €), § 224 ods. 1, § 142
ods. 3, § 149 ods. l, § 151 ods. l, 5, 8 O.s.p.; § 1 ods. 1, 3, § 10 ods. 8, § 13a ods. l písm. c/, d/, § 16 ods.

3, § 18 ods. 3, § 20c vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení účinnom v čase poskytnutia právnych služieb (od 1.7.2013)]. Navrhovateľovi
nepriznal náhradu trov konania za slovo na záver zo dňa 5.11.2014, keď účastníkom bola poskytnutáreálna možnosť vyjadriť sa ešte na pojednávaní dňa 12.11.2014; tento úkon odvolací súd nepovažoval
za účelne vynaložený.

Rozhodnutie,majúcecharakteruznesenia,onáhradetrovdovolaciehokonaniavedenéhonaNajvyššom
súde Slovenskej republiky pod sp.zn. 3 Cdo 318/2012 odvolací súd pojal do svojho rozsudku (§ 151
ods. l veta prvá, § 224 ods. l O.s.p.). Žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo na náhradu trov
konania pred dovolacím súdom (§ 243d ods. l veta tretia vo vzťahu k § 243c, § 146 ods. l písm. c/ O.s.p.),
pretože nezavinil ani jeden z nich odmietnutie dovolania, keď dovolací súd dovolanie odmietol (len) v

nadväznosti na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky.

V súlade so zákonom č. 659/2007 Z. z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky s
účinnosťou od 1.1.2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia Eura považujú za
peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a
ďalších pravidiel pre prechod na euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona).

Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. 05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.