Rozhodnuté bolo na súde Krajský súd Žilina
Rozhodutie vydal sudca JUDr. Ladislav Mejstrík
Forma rozhodnutia – Uznesenie
Povaha rozhodnutia – Zrušujúce
Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)
Predpisy odkazované v rozhodnutí
Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/146/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115220491
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Mejstrík
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5115220491.1
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Mejstríka
a členov senátu JUDr. Jozefa Turzu a JUDr. Jána Burika, v spore žalobcu AB 2 B. V., registračné
číslo: 572 79 667, so sídlom Amsterdam, Strawinskylaan 933, PSČ 1077XX, Holandské kráľovstvo,
zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária Goliašová Gabriela s. r. o., so sídlom Piaristická
707/25, Trenčín, IČO: 47234679, proti žalovanej M. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXXX/XX, R.,
zastúpenej spoločnosťou Stehura & partners, v.o.s., so sídlom Fraňa Kráľa 2080, Čadca, o zaplatenie
821,05 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č. k.
14C/221/2015-84 zo dňa 08. decembra 2016, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
821,05 eur spolu s ročným úrokom z omeškania a vo výroku o trovách konania, zrušuje a vec mu
vracia na ďalšie konanie.
Vo výroku, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol, ponecháva rozsudok nedotknutý.
o d ô v o d n e n i e :
1) Napadnutým rozsudkom súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 821,05 eur spolu s
ročným úrokom z omeškania, vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi
náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2) Súd po preskúmaní obsahu základných náležitostí zmluvy zistil, že zmluva medzi pôvodným veriteľom
ažalovanouneobsahujezákladnúnáležitosťust.podľa§9ods.2písm.k/zák.č.129/2010Z.z.uvedenie
výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a ust. podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zák. č.
129/2010 Z. z. termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. S poukazom na rozhodnutie Súdu
Európskej únie Rozsudok vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s./Klára Bíróová a nález Ústavného
súdu Českej republiky z 1. novembra 2016, č. k. I. ÚS 913/16 súd hodnotil závažnosť porušenia tejto
povinnosti vo vzťahu k povinnostiam veriteľa stanoveným zákonom č. 129/2010 Z. z. s proporcionalitou k
právam dlžníka a pri výklade Smernice č. 2008/48/ES. Absencia týchto náležitostí vo vzťahu k ostatným
na zmluve uvedeným údajom umožňovala dlžníkovi posúdiť výhodnosť úveru ako aj jeho povinnosti
a preto nemá za následok v spojení so Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.
apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS bezúročnosť
a bezodplatnosť spotrebiteľského úveru. Nakoľko súd zistil, že žalovaný ako dlžník uhradil len celkovo
47 splátok vo výške 1 987,24 eur, neuhradil istinu obsiahnutú v splátkach splatných do 08.01.2015
(od 15.08.2014 do 08.01.2015), úrok 59,05 eur, poistné Bill protection 7,85 eur a poplatky za službu
zmeny splátok 1,20 eur a zostatok neuhradenej - zostávajúcej istiny 659,14 eur, žalobe v plnom rozsahu
vyhovel. Zároveň z dôvodu omeškania dlžníka s úhradou peňažného záväzku súd zaviazal žalovaného
aj na zaplatenie úroku z omeškania. Nakoľko žalobca bol v plnom rozsahu úspešný, resp. neúspešný
bol len v nepatrnej časti príslušenstva, ktoré netvorí základ pre výpočet trov, súd podľa § 255 ods. 1
CSP priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.3) Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná, navrhla rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť
a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Nesúhlasila s výkladom rozsudku Súdneho dvora EÚ C-42/15,
ktorý uviedol súd prvej inštancie. Súd žiadnym spôsobom nezdôvodnil, na základe čoho urobil výklad
v rozpore so zákonom o spotrebiteľských úveroch. Aj v vnútroštátne súdy v konštantnej judikatúre
potvrdenej NS SR potvrdili výklad zákona o spotrebiteľských úveroch, a to tak, že sa vyžaduje členenie
splátok úveru. Nesúhlasila ani s názorom súdu k RPMN a poukázala aj na viacero rozhodnutí Krajského
súdu v Žiline k tejto otázke.
4) Žalobca vo svojom vyjadrení poukázal na výpočet RPMN, ako aj správny výklad rozsudku Súdneho
dvora EÚ vo veci C-42/15. Navrhol rozhodnutie potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania.
5)Krajskýsúd,akosúdodvolací(§34CSP),preskúmalvecvrozsahuvymedzenomvpodanomodvolaní
(§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) odvolaním napadnutý
rozsudok vo výroku, ktorým súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 821,05 eur spolu
s ročným úrokom z omeškania a vo výroku o trovách konania, podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 CSP). Vo výroku, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol,
ponechal rozsudok nedotknutý.
6) V danom prípade sa odvolací súdu nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie ohľadne výkladu
zákona o spotrebiteľských úveroch v spojení s rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C - 42/15. Súdny
dvor na základe prejudiciálnych otázok položených Okresným súdom Dunajská Streda okrem iného v
rozhodnutí uviedol, že článok 10 ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva
o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme
amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto
ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto
povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Článok 23 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že
nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva
o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto Smernice, táto zmluva sa bude
považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže
spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.
7) Na tomto mieste sa žiada zdôrazniť, že Súdny dvor EÚ poskytuje výlučne výklad európskej legislatívy,
nie vnútroštátneho práva, teda v danom prípade nevykladal zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a jeho relevantné ustanovenia (§ 9), ale smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/
ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS.
8) Niet žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec smernice č. 2008/48/ES a celkom
jednoznačne požaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere definovala tak splátky istiny, ako aj
splátky úrokov a splátky iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo
požaduje smernica č. 2008/48/ES, (ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, teda
zákaz odchýlenia od ustanovení smernice vo vnútroštátnom práve), je zrejmé, že by použil takú istú
terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k
termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“ (§ 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010
Z. z. v znení účinnom k 21.03.2011). K výkladu tohto ustanovenia zákona existuje konštantná judikatúra
slovenských súdov (potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských
súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR), v zmysle ktorej sa má toto ustanovenie vykladať tak,
že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa úver
považuje v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ Zákona za bezúročný a bez poplatkov.
9) Smernica EÚ, ktorá bola zjavne implementovaná do nášho právneho poriadku nad jej rámec a
v rozpore s ustanovením o úplnej harmonizácii, nemôže mať priamy účinok, teda zakladať práva a
povinnosti priamo sporovým stranám - pôsobiť horizontálne. Teória a prax Súdneho dvora EÚ vychádza
z premisy, že takáto situácia môže následne viesť k použitiu tzv. eurokonformného výkladu vnútroštátnej
normy (tzv. nepriamy účinok smernice), ktorý má však svoje medze už judikované rovnako Súdnym
dvorom EÚ.
10) V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah nepriameho účinku smerníc spočívajúci
v eurokonformnom výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom
vnútroštátnym.11) Súdny dvor medze nepriameho účinku smernice prehľadne zhrnul vo veci Adeneler, C-212/04 zo 4.
júla 2006, keď uviedol, že „povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade
a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami
práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra
legem vnútroštátneho práva“.
12)Vzhľadomnaexplicitnézneniezákonač.129/2010Z.z.včastipovinnostičleneniasplátoknasplátky
istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, by súd, ak by po rozsudku C-42/15 vyložil toto ustanovenie
eurokonformne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných
poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná a bez poplatkov, doslova „zlomil“
vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by nahradil smernicou EÚ (čo je postup typický pre priamy
účinok). Nakoľko sa ale jedná o spory medzi jednotlivcami, priamy účinok smernice je vylúčený (teda
môžeme uvažovať iba o účinku nepriamom) a naznačený postup nebude možný, pretože by sa jednalo
o výklad práva contra legem.
13) Žiada sa uviesť, že výklad zákona č. 129/2010 Z. z. nemôže narúšať všeobecné právne zásady,
najmä zásadu právnej istoty. Pojem právnej istoty je v slovenskom Civilnom sporovom poriadku
vyjadrený v článku 2 ods. 2 ako „stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej
rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý
spravodlivo“. Ustálená judikatúra slovenských súdov podala (a aj podáva) stabilný výklad ustanovenia
zákona ohľadom potreby štruktúrovania splátok úveru a jej prelomenie spôsobom, ktorý uviedol súd
prvej inštancie nie je prípustný. Na to, aby bolo možné vykladať zákon v súlade so smernicou, by bolo
potrebné zákon č. 129/2010 Z. z. novelizovať a zosúladiť s textom smernice, inak by sa jednalo o výklad
práva contra legem a bola by porušená zásada právnej istoty.
14) Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že je nutné rozhodnutie v napadnutom rozsahu
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
15) Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne sa zaoberať otázkou výkladu relevantných ustanovení
zákona o spotrebiteľských úveroch v intenciách už ustálenej praxe súdov. Na základe tohto výkladu
následne aj vo veci opätovne rozhodnúť.
16) Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.