Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. jún 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18Co/88/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114209663
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8114209663.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a sudcov

JUDr. Mariany Muránskej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, IČO 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava,
IČO 36 864 421, proti žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie
13, Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu v Prešove č.k. 12C/146/2014-17 zo dňa 2.12.2014, o odvolaní žalobcu proti
uzneseniu Okresného súdu v Prešove č.k. 12C/146/2014-31 zo dňa 3.2.2015 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Potvrdzuje uznesenie.

Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol, zamietol návrh žalobcu na prerušenie
konania a vyslovil, že náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že nesprávnym úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo

vydať rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení teda
štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci iba pri splnení
troch podmienok, ktoré musia byť splnené súčasne a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Bez ohľadu na rôzne výklady ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení pred
1.6.2011 apo tomto dátume, teda či pod slovné spojenie rozhodnutia v rozhodcovských komisiách a

zmierov nimi schválených je možné a potrebné zahrnúť rozhodcovské rozsudky vydané rozhodcovskými
súdmi alebo vydané jedným rozhodcom súd uvádza, že vust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku uvedenú
lehotu 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia exekútora považuje za mimoriadne krátku
na to, aby mohol exekučný súd náležité preskúmať predložený rozhodcovský rozsudok, ako aj žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V súvislosti so vstupom do Európskej únie sa Slovenská republika zaviazala poskytnúť spotrebiteľom

zvýšenú ochranu vzhľadom na ich postavenie v spotrebiteľských vzťahoch, pričom v ust. § 53 ods.
5 Občianskeho zákonníka bolo zakotvené, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné, teda v akomkoľvek štádiu exekučného konania je oprávnený exekučný súd
skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoréje objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom apo zistení, že
rozhodcovský rozsudok takéto nedostatky má, exekúciu zastaví s poukazom na ust. § 45 ods. 1 až 3
Zákona o rozhodcovskom konaní.

Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovenom v uznesení zo dňa pod sp. zn. II.ÚS
545/2010 exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek
štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie. Je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie

exekúcie a to v každom štádiu exekúcie a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej
alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti exekúcie adekvátne
procesné zareagovať. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého súdny
exekútor žiada o vydanie poverenia na vydanie exekúcie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ust.
§ 41 Exekučného poriadku.

K zhodnému záveru dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa pod sp. zn.
5Cdo291/2010, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný skúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko
ide o exekučný titul s určitými špecifikami. Na rozdiel od iných exekučných titulov zákon oprávňuje
súdy, aby v konaní o nútenom výkone rozhodcovského rozsudku vedenom či už podľa Občianskeho

súdneho poriadku alebo Exekučného poriadku toto konanie zastavili na návrh, ale aj bez návrhu, ak
rozhodcovské konanie nemalo vôbec prebehnúť, pretože predmetom sporu bola vec, ktorá nemôže byť
podľa § 1 predmetom rozhodcovského konania alebo predmetom sporu bola vec už rozhodnutá. Tiež
vtedy, keď rozhodcovský rozsudok je v rozpore so zákonom alebo je v rozpore s dobrými mravmi alebo
nim bolo prisúdené plnenie nemožné, pričom nie je podstatné, že nebola podaná žaloba o zrušenie

rozhodcovského rozsudku.

Súd v danej veci poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu pod sp. zn. IV.ÚS 606/2012 zo dňa
14.12.2012, v ktorej sa zaoberal sťažnosťou žalobcu v obdobnej veci ako vo vzťahu k namietanému
porušeniu postupu Okresného súdu v Humennom a to porušením jeho práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov pred Okresným súdom v Rimavskej Sobote pod sp. zn. 15Er 684/2011.

Podľa zistení Ústavného súdu bola Okresnému súdu dňa 15.8.2011 doručená žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia, na vykonanie exekúcie, kedy 16.4.2012 súd vyzval žalobcu na
predloženie rozhodcovskej zmluvy, ktorá bola predložená 4.5.2012 a uznesením zo dňa 5.10.2012 bola

zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené zistenia poukázal na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej
nie je každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy.

Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a
aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako prieťahy zbytočné v zmysle ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy (napr. nález Ústavného

súdu I.ÚS 63/00).

Ústavný súd poukázal na to, že už v predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že ojedinelá nečinnosť
súduvtrvaníajniekoľkýchmesiacoveštenemusízakladaťporušeniezákladnéhoprávanaprerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov. Uviedol, že v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení

účinnom v relevantnom čase už 15- dňová lehota od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie
poverenia neplatí, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a musí
rozhodnúť o zamietnutí žiadosti na vykonanie exekúcie.

Vuvedenomustanoveníjevýslovneuvedené,žetátolehotasanevzťahujenaprípady,akideoexekučný

titul podľa § 41 ods. 2 písm. c), a), d) Exekučného poriadku, teda notársku zápisnicu a rozhodcovský
rozsudok. Dôvodom tejto výnimky je nutnosť preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti
exekúcie preskúmaním písomnosti, ktoré nie sú prílohou návrhu na vykonanie exekúcie.V čase rozhodovania pred Ústavným súdom bolo už o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
rozhodnuté a doba rozhodovania o tejto žiadosti v trvaní viac ako 13 mesiacov by vo všeobecnosti
nebola ústavne udržateľná, ale v okolnostiach daného prípadu, keď Ústavnému súdu je z jeho

rozhodovacej činnosti známe, že sťažovateľka podávala žiadosti o udelenia poverení na vykonanie
exekúciehromadne,tedavrovnakomčasezaťažovalavšeobecnýsúdväčšímpočtompodaní,vzhľadom
na čo musela počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane všeobecného súdu, ktoré
spôsobilo, že ojej žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je možné považovať za
ústavne akceptovateľné.

Z uvedeného dôvodu bola sťažnosť sťažovateľky - žalobcu odmietnutá ako neopodstatnená.

V predmetnom konaní a v spojených veciach súd nemal za preukázané nesprávny úradný postup -

existenciu prieťahov v konaniach ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Zo zhodného dôvodu a s poukazom na vyššie citované rozhodnutie Ústavného súdu SR nebolo
možné konštatovať zbytočné prieťahy v konaní exekučného súdu v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy

Slovenskejrepubliky.Vuvedenejveciexekučnýsúdkonalsústredenebezprieťahovatvrdenánečinnosť
exekučného súdu žalobcom v žalobe nezodpovedala skutočnosti žiadosť o vydanie poverenia bola
exekučnémusúdudoručené28.4.2010následneboliexekučnýmsúdomžiadanélistinynaoprávnenom
a dňa 16. 6. 2011 exekučný súd vydal uznesenie, ktorým zamietol žiadosť o vydanie poverenia.

Kustanoveniu§44ods.2exekučnéhoporiadkusúdpovažujezapotrebnédodať,žejedňomzvýraznená
zodpovednosť exekučného súdu za vydanie tohto poverenia, pretože jeho vydanie musí by výsledkom
náležitého skúmania exekučného titulu, všetky namietané návrhy na vydanie exekúcie boli žiadané na
základe titulu rozhodcovského rozsudku. Keďže však titulom je rozhodcovský rozsudok je potrebné
vychádzať aj zo spomínaného zákona o rozhodcovskom konaní, v ktorom kontexte pätnásťdňová

lehota na vydanie poverenia je extrémne krátka, aby zodpovedne exekučný súd preskúmal predložené
rozhodcovský rozsudok.

Súd dospel k záveru, že dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti o vydanie poverenia bola bez
zbytočných prieťahov.

Podľa názoru súdu v ďalšom žalobca nepreukázal ani predpoklad zodpovednosti za škodu a
to existenciou majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, pričom súd v tomto smere sa stotožnil s
argumentácioužalovanéhoadospelkzáveru,žežalobcavkonanínepreukázalvynaloženieuplatnených
nákladov na správu a vymáhanie pohľadávky, pretože nepostačuje len jeho tvrdenie o tom, že mu tieto

náklady vznikli.

Na základe uvedeného preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Čo sa týka návrhu na prerušenie konania predneseného zo strany žalobcu z dôvodu konania o

prejudiciálnychotázkach,ktorénavrhlaSlovenskarepublika,zastúpenáMinisterstvomspravodlivostiSR
v konaní na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 7C/6/2010 a rozhodnutie o týchto otázkach môže mať v
tomto konaní zásadný význam, nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody má fundamentály význam
posúdenie správnosti postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na výkon exekúcie na podklade
exekučného titulu, ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu.

Po preskúmaní veci súd má za to, že táto okolnosť, nieje podmienkou pre prerušenie konania v
predmetnej právnej veci. Nemožno urobiť záver, že konanie o prejudiciálnych otázkach týkajúcich sa
vydania poverenia na výkon exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým bol právoplatný rozsudok
rozhodcovského súdu, môže mať zásadný právny význam pre rozhodnutie v danej právnej veci, tu súd

posudzuje včasnosť konania a rozhodovania exekučného súdu. Za týchto okolnosti nie sú naplnené
pojmové znaky nutnosti prerušenia konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v predmetnej právnej
veci.O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Ten namietal skutočnosť,

že súd rozhodol v merite veci na základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou ustanovením
§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a de facto de jure súd prvého stupňa svojim rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity čo je neprípustné.

Poukázal na to, že súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou

obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom
konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti
a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného
právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa
nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom

rozhodovaní jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom
pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., pretože svojim rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Súd len s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení
o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd tak znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom
preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Na zamietnutie znaleckého dokazovania
nemal súd žiadne udržateľné dôvody. Je zrejmé, že znalecké dokazovanie je namieste nariadiť tam, kde
je výšku škody nutné určiť s použitím odborných znalostí, ktoré právna veda neposkytuje. Žalobca pred

súdom uviedol, že zadal vypracovanie znaleckého posudku, a teda predložil znaleckému ústavu dôkazy
o ekonomickej podstate veci. Keďže výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre
rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej, súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom
skutkovom stave. Na základe toho navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

Žalobca nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať,
a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mali v realite. Preto ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal,
aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny. Faktom zostáva, že zo strany štátneho orgánu došlo k
nesprávnemu úradnému postupu, a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom stanovenej

lehote. Súdny spis je fundamentálnym dôkazným prostriedkom pri posudzovaní nesprávneho úradného
postupu, ktorého sa mal dopustiť všeobecný súd pri svojej činnosti. Súdny spis obsahuje dôkazy
umožňujúce uskutočniť presnú kalkuláciu plynutia času vzhľadom k otázke dodržania zákonných lehôt
súdom, pričom žalobca takýmto dôkazom nedisponuje.

Súdvytvárakonštrukciu,podľaktorejjenárokžalobcunanáhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmy
anulovanýznačnounedôveryhodnosťouúdajov.Žalobcanemalkdispozíciisúdnyspisexekučnéhosúdu
a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mali v realite.
Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo
k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej

lehote.

Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna
neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však

ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do
času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.

Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom

nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú
a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv a teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie
veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahyvzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako nárast
ekonomickej trestnej činnosti alebo rozsah nevybavenej súdnej agendy. Na základe toho navrhol, aby
odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd prejednal vec ako aj rozhodnutie v súlade s ust. § 212 ods. 1, 2 O.s.p. bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa dostatočným spôsobom zistil skutkový stav a na základe toho vec aj správne právne
posúdil. Na týchto skutkových a právnych zisteniach sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.
Podľa § 4 ods. 1 písm. a bod 1 zák. č. 514/2003 Z. z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu
a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo

v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak,
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,

o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.
Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo

jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.
Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnymúradnýmpostupom,uhrádzasaajnemajetkováujmavpeniazoch,akniejemožnéuspokojiť
ju inak.
Podľa § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje
s prihliadnutím najmä na
osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v domácom prostredí,
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie

alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.
Podľa § 19 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z., lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa
§ 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.
Podľa § 41 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom do 1.6.2010, exekučným titulom je vykonateľné

rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.
Podľa § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z., podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade
a) rozhodnutí orgánov Európskej únie, 4e)
b) rozhodnutí osvedčených ako európsky exekučný titul, 4ea)

c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba
a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s
vykonateľnosťou súhlasila,
d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených,e) osvedčení o dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd nimi
schválených,
f) vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu

nezaplatenú na mieste,
g) platobných výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov, ako aj zmierov schválených
týmito orgánmi,
h) vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho
poistenia, starobného dôchodkového sporenia, a vo veciach verejného zdravotného poistenia,

i) iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon,
j) dokladov vydaných podľa právneho predpisu platného v inom členskom štáte Európskej únie, ak ide
o vymáhanie pohľadávky podľa osobitného predpisu.4eaa)
Podľa § 41 ods. 3 zák. č. 233/1995 Z. z., ak záväzok v notárskej zápisnici podľa odseku 2 písm. c) vznikol
z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov, môže sa exekúcia
týkať iba sumy predstavujúcej poskytnuté peňažné prostriedky a úrokov z omeškania. Inak sa záväzok

v notárskej zápisnici nemôže týkať zmluvných pokút.
Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z., exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z., súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 44 ods. 3 zák. č. 233/1995 Z. z., ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla, právoplatné, súd
exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.
Podľa § 44 ods. 4 zák. č. 233/1995 Z. z., odseky 1 až 3 sa nepoužijú v konaní o výkon rozhodnutia, pri
ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné,
znalečné a iné trovy súdneho konania.

Podľa § 44 ods. 5 zák. č. 233/1995 Z. z., ak sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade cudzieho
rozhodnutia, súd doručí návrh na vykonanie exekúcie povinnému do vlastných rúk. Ak povinný do
15 dní od doručenia návrhu na vykonanie exekúcie nepodá návrh na samostatné uznanie cudzieho
rozhodnutia, súd poverí exekútora, ak sú splnené podmienky podľa odseku 2, aby vykonal exekúciu.
Podľa § 44 ods. 6 zák. č. 233/1995 Z. z., poverenie na vykonanie exekúcie obsahuje označenie

súdu, ktorý poveruje exekútora vykonaním exekúcie,
exekútora, ktorý je poverený vykonaním exekúcie,
exekučného titulu a orgánu, ktorý ho vydal,
oprávneného a povinného,
vymáhaného nároku,

prípadne potvrdenie o vykonateľnosti cudzieho exekučného titulu.
Podľa § 44 ods. 7 zák. č. 233/1995 Z. z., ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky
na výživnom, poverenie na vykonanie exekúcie obsahuje okrem náležitostí podľa odseku 6 aj výšku
preddavku na odmenu a na náhradu hotových výdavkov podľa § 197 ods.
3.

Podľa § 44 ods. 8 zák. č. 233/1995 Z. z., oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania
aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o
zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
Podľa § 44 ods. 9 zák. č. 233/1995 Z. z., súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň
vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným

spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Z obsahu spisu je zrejme, že žalobca sa domáha náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy titulom

oneskoreného rozhodnutia o žiadosti exekútora na vydanie poverenia vo veci vedenej na Okresnom
súde Humenné 10Er 371/2010. Zo spisu vyplýva, že exekučný súd vyžiadal po doručení žiadosti
predloženie zmluvy a zmenky na základe ktorej rozhodoval stály rozhodcovský súd, ktorého rozsudok
bol exekučným titulom. Vzhľadom k tomu, že nedošlo zo strany oprávneného k doručeniu uvedenýchlistín, 16.6.2011 bolo vydané uznesenie, ktorým exekučný súd žiadosť súdneho exekútora zamietol. Vec
nadobudla od rozhodnutia právoplatnosť 12.8.2011.

Je potrebné súhlasiť s odvolacou námietkou žalobcu spočívajúcou v tom, že aplikácia ustanovenia § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno usúdiť
na vznik nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov v konaní, nie je možné aplikovať na právne
vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred účinnosťou
tohto zákonného ustanovenia (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.), pretože by išlo o retroaktivitu pri

aplikácii právneho predpisu. Toto ustanovenie zákona č. 514/2003 Z.z. bolo zavedené do tohto zákona
zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2013, preto je toto zákonné ustanovenie priamo
aplikovateľné len na zodpovednostné právne vzťahy upravené zákonom č. 514/2003 Z.z. len tie, ktoré
vznikli od 01.01.2013.

To však neznamená, že by súd prvého stupňa nemohol ako príklad (inšpiráciu, o ktorej hovorí aj žalobca

vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa) uviesť právne významné okolnosti uvedené v
tomto ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a to v kontexte skúmania, ktoré musí súd vykonať
aj keď sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu (vrátane prieťahov v konaní) pohybuje
v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré bolo účinné v čase,
keď mal vzniknúť zodpovednostný právny vzťah medzi účastníkmi tohto konania v preskúmavaných

exekučných konaniach uvedených v žalobách a v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v žiadnej z predmetných vecí nedošlo k sťažnostiam na
prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by

prieťahy v konaní konštatoval.

Je pravdou, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku stanovuje lehotu 15 dní na písomné
poverenie exekútora na vykonanie exekúcie, s výnimkou exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c/,
d/ Exekučného poriadku.

Ustálená súdna prax však umožňuje a usmerňuje súdy aj v smere materiálneho preskúmania okolností,
či neexistuje rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu, pričom ak takýto rozpor súd zistí, je
oprávnený uznesením zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom na takéto
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nie je v exekučnom poriadku stanovená žiadna lehota.

Materiálny prieskum súladnosti exekučného titulu (i návrhu a žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie) so zákonom je potrebné vykladať aj v kontexte zákona č. 244/2002 Z.z., ktorý v zmysle §
45 ods. 1, 2 citovaného zákona, umožňuje zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné
konanie, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, teda ak

rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ (rozhodcovský rozsudok bol vydaný
vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol
vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom
rozhodcovskom konaní) alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Dôležitou

okolnosťou je to, že exekučný súd je oprávnený na zastavenie výkonu rozhodcovského rozsudku alebo
exekučného konania aj bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov podľa § 45 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona
o rozhodcovskom konaní.

Zákon (Exekučný poriadok) ustanovuje lehotu v zmysle vyššie uvedeného v konaní 15 dní na udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, avšak neustanovuje lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie
poverenia alebo na zastavenie exekučného konania. Vo veciach preskúmavaných súdom prvého stupňa
bolo konanie zastavené. To znamená, že exekučný súd v týchto veciach nebol viazaný lehotou 15 dní
uvedenou v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Taktiež je potrebné súhlasiť so závermi súdu prvého stupňa uvedenými v odôvodnení jeho rozhodnutia,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil na súde
relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku tejto škody a v tejto súvislosti sú jeho námietkyuvedené v odvolaní, týkajúce sa možného zabezpečenia znaleckého posudku právne irelevantné, pokiaľ
takýto dôkaz nepredložil v konaní.

Možno súhlasiť s tým, že žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie nemajetkovej
ujmy, o ktorej tvrdil v žalobe. Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch
žalobca ničím nepodložil a nepreukázal, a preto nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto priznanie
to, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom, mohlo dôjsť k zániku povinného, k zmareniu
účelu konania pre stratu kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného, prípadne, že táto situácia

si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva, pretože
samotná žaloba tieto okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného podloženia a
preukázania.

Je správny názor súdu prvého stupňa, že nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi postupom
súdu prvého stupňa v predmetných exekučných veciach (ktorý v zmysle vyššie uvedeného nie je možné

považovať ani za prieťahy v konaní) a eventuálnym vznikom škody alebo nemateriálnej ujmy.

Pokiaľ ide o tvrdené zamietnutie návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania, ktoré je taktiež uvedené
argumentačne v odvolaní žalobcu proti rozsudku súdu prvého stupňa, je potrebné konštatovať, že k
takémuto zamietnutiu zo strany súdu prvého stupňa nedošlo. Totiž žalobca sa na pojednávaní na súde

prvého stupňa nezúčastnil a takýto dôkaz na pojednávaní nenavrhol.

Nemožno súhlasiť s argumentom, že súd prvého stupňa oprel svoje rozhodnutie o značnú
nedôveryhodnosť údajov predložených žalobcom. Totiž súd prvého stupňa v odôvodnení svojho
rozhodnutia náležite vysvetlil, že v predmetnej veci žalobca nepreukázal rozhodujúce okolnosti právne

významné pre priznanie nárokov, ktoré si uplatňuje v tomto konaní a to tak z pohľadu vzniku škody
alebo nemajetkovej ujmy, ako aj z pohľadu príčinnej súvislosti medzi tvrdeným nesprávnym úradným
postupom súdu prvého stupňa spočívajúcim v prieťahoch v konaní a eventuálnym vznikom škody alebo
nemajetkovej ujmy.

Pokiaľ ide o trvanie stavu právnej neistoty, je potrebné konštatovať, že tento žalobca taktiež nijakými
relevantnými dôkazmi nepreukázal a neobjasnil príčinnú súvislosť medzi jeho eventuálnym vznikom a
škodou alebo nemateriálnou ujmou, ktorá mu mala takýmto spôsobom vzniknúť.

Pokiaľideotzv.polemizovanieovhodnostidĺžkykonanízákonnýmilehotami,jepotrebnékonštatovať,že

súd prvého stupňa poukázal len na obtiažnosť problematiky, ktorá sa v exekučnom konaní preskúmava,
zvlášť pokiaľ ide o tzv. materiálny prieskum súladnosti exekučného titulu so zákonom, avšak táto otázka
je bez právneho významu, pretože rozhodujúcou okolnosťou, o ktorú sa súd oprel pri zamietnutí žaloby
žalobcu v predmetnej veci, je nepreukázanie základných okolností rozhodujúcich pre priznanie nárokov
na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle vyššie uvedeného.

Neobstojí ani vytýkané nevykonanie dôkazu označeným znaleckým posudkom na výšku škody u
žalobcu. Súd prvého stupňa sa v priebehu konania riadne oboznámil s predloženým dôkazom a reagoval
vo svojom rozhodnutí.

Preto je rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne a ako také ho odvolací súd postupom podľa
§ 219 ods. 1 potvrdil.

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyrubil súdny poplatok žalobcovi vo výške 20 eur podľa
položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. a zaviazal žalobcu zaplatiť v lehote

10 dní tento súdny poplatok.

Podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody
spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným

postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby
na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie
a pod. ako je tomu pri položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov.Podľa dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 145/1995 Z. z.
o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony
(predmetný návrh zákona obsahuje legislatívnu zmenu smerujúcu k zavedeniu súdneho poplatku za

podanie žaloby), čl. II k bodu 3: Žaloby sa budú spoplatňovať podľa Položky č. 1 Sadzobníka súdnych
poplatkov.

Podľa odôvodnenia pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu poslancov Z. I., B. H., S. S. a W. Y. k
vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č.

145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony (tlač č. 145) (schváleným návrhom došlo k zavedeniu spoplatnenia žaloby paušálnym
poplatkom 20,- EUR): V nadväznosti na zrušenie vecného oslobodenia vri žalobách na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
sa navrhuje zaviesť paušálny súdny poplatok pre tieto žaloby vo výške 20 eur, čím sa jednak čiastočne
zohľadňuje účel vládneho návrhu zákona (opatrenia na stane príjmovej časti štátneho rozpočtu) a

súčasne sa zlepšuje v porovnaní s vládnym návrhom prístup k spravodlivosti v týchto veciach, nakoľko
sa nebude vyberať poplatok podľa percentuálnej sadzby (položka 1), ale práve ako paušálny poplatok,
ktorý je podstatne nižší.

Žalobca podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh

úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Žalobca preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho
poplatku za podané odvolanie.

Všetky vyššie uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným rozhodnutím všeobecného významu,
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007, sp. zn.4 Cdo 39/2007, cit: „Za

súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov),
sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie
výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy." (rozhodnutie pre lepšiu orientáciu v prílohe prikladáme).
A ďalej: Analogické určovanie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy, pretože v zmysle článku
59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe

zákona, a ak zákon o súdnych poplatkoch ukladá poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti
stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu
zákona o súdnych poplatkoch záver rešpektujúci zásadu „v pochybnostiach v prospech poplatníka ", t.
j. záver, že poplatková povinnosť v týchto prípadoch nevznikla.

V prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) nie t e jasne a jednoznačne stanovená
poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.

Žalobcovi bola v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra

trestov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoSP") uložená poplatková povinnosť v prípade, kde
ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do základného práva žalobcu na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl.
12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.

V § 1 ods. 1 ZoSP je vyjadrená ústavná zásada vyplývajúca z čl. 59 ods. 2 ústavy, podľa ktorej dane
a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona. Podľa uvedeného ustanovenia sa súdne
poplatkyvyberajúzajednotlivéúkonyalebokonaniesúdov,aksavykonávajúnanávrhazaúkonyštátnej
správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra

trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že použitie analógie legis je v
prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy vylúčené (k tomu pozri Edmund
Horváth: Zákon o súdnych poplatkoch komentár. Bratislava: lura Edition 2006 s. 8, a nasl. tiež rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 39/2007 z 29. marca 2007).

Úprava poplatkovej povinnosti predstavuje jeden zo základných aspektov podmieňujúcich právo na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ak zákon v tomto smere ustanovil pevné a jasné pravidlá
umožňujúce prístup k súdu taktiež splnením v ňom obsiahnutých podmienok, potom tieto podmienkymusí akceptovať nielen každý,, kto sa dovoláva práva na súdnu ochranu, ale rovnako a v neposlednom
rade aj štát prostredníctvom orgánov súdnej moci.

Vzhľadom na uvedené, ak je účastníkovi konania v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. ukladaná
poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah zo strany štátu spravidla i zásah do
jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ale rovnako tak aj porušenie
čl. 12 ods. 1, no najmä čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom
alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd (m.m. (Nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 252/05 z 22. marca 2006).

Súd je pri výkone svojej rozhodovacej právomoci viazaný čl.2 ods.2 a teda platí, že môže konať iba na
základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Navyše, podľa ust. §18ca ZoSP z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012

sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po
30. septembri 2012. V danom prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01.10.2012, konanie teda
začalo pred účinnosťou zákona č.286/2012 Z.z. (zákon ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa
menia a dopĺňajú niektoré zákony) a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny

stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012 bolo podľa ust. §4 ods.l písm. k) ZoSP konanie vo veciach
náhrady Škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom od poplatku vecne oslobodené.

Preto navrhol vyhovieť tomuto návrhu v celom rozsahu a napadnuté uznesenie zrušiť bez náhrady.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením §
212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného
súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil z nasledovných dôvodov:

Podľa ustanovenia § 2 ods. 4 prvá veta Zákona o súdnych poplatkoch, v odvolacom konaní je
poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa ustanovenia §5 ods. 1 písm. a/ Zákona o súdnych poplatkoch, poplatková povinnosť vzniká
podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je

poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa ustanovenia § 6 ods. 1, 2 prvá, druhá veta Zákona osudných poplatkoch, sadzba poplatku je
uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku (ďalej len „percentná sadzba") alebo pevnou
sumou. Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni.

Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá
v odvolacom konaní vo veci samej.

Konanie o súdnych poplatkoch je osobitne upravené v Zákone o súdnych poplatkoch a to v
ustanoveniach §12 až §14. V ustanovení § 14 je vyjadrený vzťah Zákona o súdnych poplatkoch a

Občianskeho súdneho poriadku ako vzťahu zákona špeciálneho (lex specialis), čo je v danom prípade
Zákon o súdnych poplatkoch k zákonu všeobecnému (lex generalis) j a to k Občianskemu súdnemu
poriadku. Obidve tieto právne normy sú formálnymi prameňmi j občianskeho procesného práva. Na časti
procesného postupu, ktoré neupravuje Zákon o súdnych poplatkoch odlišne od Občianskeho súdneho
poriadku, sa použijú primerane ustanovenia O. s. p..

Medzi dispozitívne úkony účastníka patrí i podanie riadneho opravného prostriedku -odvolania podľa
ustanovenia § 201 a nasl. O. s. p.. Dispozičný princíp, ktorý je jednou zo základných zásad občianskeho
súdneho konania, sa uplatňuje i v konaní odvolacom, ktoré bez návrhu nemôže byť začaté. Odvolanie
teda plní funkciu návrhu na začatie odvolacieho konania.

V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie (§ 2 ods. 4 Zákona o súdnych poplatkoch).
Treba uviesť, že poplatníkom je odvolateľ bez ohľadu na to, či je odvolateľ oprávnenou osobou alebo
nie, či bolo odvolanie podané včas alebo oneskorene, či smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorémunie je odvolanie prípustné, resp. nemá náležitosti podľa ustanovenia § 205 ods. 1 O. s. p.. Súdny
poplatok sa neplatí z odvolania proti súdnemu rozhodnutiu procesnej povahy a proti rozhodnutiu o
trovách konania (viď uznesenie NS SR z 24. 07. 1997, sp. zn. lCo 10/1997). Poplatková povinnosť

vzniká okamihom, v ktorom nastanú právne skutočnosti, s ktorými zákon spája vznik tejto povinnosti.
Vznikpoplatkovejpovinnostiznačívznikpovinnostizaplatiťsúdnypoplatok.Vznikpoplatkovejpovinnosti
spôsobujú výlučne procesnoprávne skutočnosti predvídané normami procesného práva. V odvolacom
konaní vzniká poplatková povinnosť odvolateľovi (poplatníkovi) podaním odvolania (§ 5 ods. 1 písm. a)
Zákona o súdnych poplatkoch). Po podaní odvolania vo veciach poplatkov za konanie na odvolacom

súde rozhoduje súd, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje, ak o poplatku nerozhodol odvolací
súd. Týmto orgánom je predovšetkým súd prvého stupňa. O poplatku za odvolanie v súvislosti s
rozhodnutím vo veci samej sa rozhoduje uznesením (tzv. vzor 4 O. s. p.). Nepoužíva sa výzva na
zaplatenie súdneho poplatku (tzv. vzor 4a O. s. p.), pretože k zastaveniu odvolacieho konania pre
nezaplatenie súdneho poplatku nemôže dôjsť.

Nakoľko vo veciach poplatkov za konanie na odvolacom súde sa rozhoduje vždy uznesením, musia
sa použiť ustanovenia § 167 a nasl. O. s. p. v rozsahu, ktorý zodpovedá účelu Zákona o súdnych
poplatkoch. Uznesenie o poplatkovej povinnosti sa" musí doručiť každému, komu je v ňom uložená
povinnosť.

V preskúmanej veci je odvolaním napadnuté uznesenie, ktorým súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi
povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku. Nie je možné súhlasiť s tvrdením
navrhovateľa, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie a je nepreskúmateľné. Je potrebné
vychádzať z obsahu napadnutého uznesenia, pretože už v samotnom výroku uznesenia je obsiahnuté aj
odôvodnenie, ktoré je primerané účelu, pre ktoré bolo vydané (čo nie je v rozpore s ustanovením § 169

ods. 1 O. s. p.). Z uznesenia vyplýva, že sa jedná o súdny poplatok za odvolanie voči rozsudku, ktorý je
20,- Eur podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č.. 7l/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, pričom navrhovateľ je povinný" ho zaplatiť
v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že
uznesenie predstavuje jednoduchšiu procesnú formu rozhodovania súdov, preto zákon nevyžaduje také

prísne formálne náležitosti na písomné vyhotovenie uznesenia, ako na písomné vyhotovenie rozsudku.
Je nepochybné, že napadnuté uznesenie má náležitosti podľa ustanovenia § 169 ods. 1 O. s. p., pričom
i navrhovateľovi musí byť zrejmé, z akého dôvodu bolo napadnuté uznesenie vydané, už i vzhľadom na
to, že sám navrhovateľ tento dôvod napokon vo svojom odvolaní špecifikoval.

Súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom bolo ex lége podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. k) Zákona
osudných poplatkoch oslobodené od poplatku od 01 07. 2007, ktoré bolo zavedené s odkazom na zák.
č. 273/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Išlo o vecné oslobodenie od poplatku

(vecné oslobodenie znamená, že určité druhy konania sú oslobodené od súdnych poplatkov vzhľadom
na predmet konania, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 4 ods. 1

Zákona o súdnych poplatkoch). Zákonom č. 286/2012 Z. z. z 11. 09. 2012, ktorým sa mení a dopĺňa zák.
NR SR č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších právnych predpisov a ktorým sa

menia a dopĺňajú niektoré zákony, došlej k novele Zákona o súdnych poplatkov, pričom bolo vypustené
súčinnosťou od 01. 10.20l2 ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k) Zákona o súdnych poplatkoch (týkajúce sa
vecného oslobodenia vzťahujúceho sa na konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom).

Z intertemporálneho ustanovenia § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch v súvislosti súčinnosťou novely
Zákona osudných poplatkov č. 286/2012 Z. z. vyplýva, že z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté
do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými
po 30. 09. 2012.

Pri výklade predmetného ustanovenia je potrebné vychádzať z celého kontextu Zákona o súdnych
poplatkoch a použiť definíciu pojmu poplatkový úkon (§ 1 Zákona o súdnych poplatkov), ako aj vznik
poplatkovej povinnosti(§ 5 Zákona o súdnych poplatkov) a ostatnú terminológiu aplikovanú v Zákone
o súdnych poplatkov.Ak bol poplatkový úkon navrhnutý, alebo ak je v Sadzobníku súdnych poplatkov ustanovený súdny
poplatokzakonanieatotobolozačatédo30.09.2012.vyberajúsapoplatkypodľadoterajšíchpredpisov.

Ide o zakotvenie princípu zákazu retroaktivity jedine vo vzťahu k úkonom navrhnutým alebo konaniam
začatým do 30. 09. 2012, keďže pri nich poplatková povinnosť vznikla ešte počas účinnosti právneho
stavu pred novelou č. 286/2012 Z.z.

V prípade podania odvolania vzniká poplatková povinnosť podľa ustanovenia § 5 Zákona o súdnych

poplatkov až podaním odvolania, ktoré je poplatkovým úkonom. Ak bolo odvolanie podané po
30.09.2012, aj keď samotné súdne konanie na súde prvého stupňa začalo do 30. 09. 2012, použije sa
na poplatkovú povinnosť v odvolacom konaní právny stav účinný po 30.09.2012.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov účinného od 01. 10. 2012 vyplýva, že zo žaloby za
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym

úradným postupom sa platí súdny poplatok vo výške 20,- Eur.

Ak je ustanovená sadzba za konanie, myslí sa tým konanie na jednom stupni. (§ 6ods. 2 prvá veta
Zákona osudných poplatkoch). Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom, konaní vo
veci samej. Za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku. Z

uvedeného vyplýva, že i sám zákonodarca rozlišuje pre poplatkové účely medzi konaním na jednom
stupni a konaním odvolacím a dovolacím, preto potom poplatková povinnosť za odvolanie sa posudzuje
podľa právneho stavu platného v čase účinnosti začatia odvolacieho konania.

Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že navrhovateľ podal na okresný súd dňa 27. 09. 2012 žalobu

o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších právnych predpisov, ktorá mu mala byť
spôsobená (okresným súdom) nesprávnym úradným postupom. Pretože do 30. 09. 2012 konanie bolo
vecne oslobodené od súdneho poplatku, navrhovateľovi
nevznikla podaním návrhu poplatková povinnosť a to prihliadnuc i na intertemporálne ustanovenie § 18c

Zákona o súdnych poplatkoch.

Proti rozsudku okresného súdu č. k. 3C/413/2012-48 zo dňa 15. 08. 2013, ktorým bol návrh navrhovateľa
zamietnutý, podal navrhovateľ odvolanie dňa 04. 09. 2013, a teda dňom podania odvolania sa začalo
odvolacie konanie.

Pretože poplatková povinnosť navrhovateľa v odvolacom konaní vznikla podaním odvolania, pričom
od 01. 10. 2012 na konania vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa nevzťahuje vecné oslobodenie, vznikla
navrhovateľovi. povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie podľa ustanovenia § 6 ods. 2 druhá

veta Zákona o súdnych poplatkoch, položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, I. Poplatky vyberané v
občianskom súdnom konaní, a to vo výške 20,- Eur.

Odvolací súd poukazuje na to, že jedine v prípade, ak by nielen konanie na okresnom súde, ale zároveň
aj odvolacie konanie sa začalo do 30. 09.2012, vzťahovalo by sa vecné oslobodenie od poplatku podľa

ustanovenia§4ods.1písm.k)Zákonaosúdnychpoplatkochajnaodvolaciekonaniepodľaustanovenia
§ 4 ods. 4 Zákona o súdnych poplatkoch.

Odvolací súd na základe vyššie uvedených skutočností odvolaním napadnuté uznesenie okresného
súdu ako vecne správne podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.,
podľa ktorého žalobca ako neúspešný účastník nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a
žalovanému žiadne preukázateľné trovy spojené s odvolacím konaním nevznikli, preto táto náhrada
nebola priznaná žiadnemu z účastníkov.

Poučenie:Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.