Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 31. marec 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6CoP/12/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5416202057
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5416202057.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Yvetty
Dzugasovej a členov senátu JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, vo veci starostlivosti súdu
o maloleté dieťa: H. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky, zastúpený Úradom práce, sociálnych vecí a
rodiny Dolný Kubín, dieťa rodičov: matka Mgr. D. W., rod. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XX a otec Q.
W., nar. XX.XX.XXXX, bytom A., W. XXXX/XX, zastúpený advokátom JUDr. Jánom Jurčom, so sídlom

W. X, A., v konaní o úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, o odvolaní otca proti
rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2P/64/2016-114 zo dňa 01. decembra 2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2P/64/2016-114 zo dňa 01. decembra 2016 z r u š u j e
a vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil otcovi povinnosť prispievať na výživu maloletého H.

sumou 300,00 Eur mesačne vždy do každého 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky maloletého
dieťaťapočnúcdňom13.06.2016(výrokI.).Zameškanévýživnézaobdobieod13.06.2016dovyhlásenia
rozsudku na maloletého H. otcovi nevzniklo (výrok II.). Vo zvyšnej časti súd návrh matky zamietol (výrok
III.). Žiadnemu z účastníkov nepriznal súd nárok na náhradu trov konania (výrok IV.).

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že matka sa návrhom zo dňa 13.06.2016 domáhala určenia

výživného na maloletého H. v sume 300,00 Eur mesačne počnúc dňom 01. mája 2016 z dôvodu, že s
otcom dieťaťa nežijú v spoločnej domácnosti od 12.04.2016 a tento na výživu dieťaťa od 01. mája 2016
neprispelžiadnousumou.Súduznesenímč.k.2P/64/2016-12zodňa27.06.2016začalkonanieoúpravu
rodičovských práv a povinností k maloletému H., nakoľko rodičia dieťaťa nežijú v spoločnej domácnosti.
Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že maloletý H. pochádza z manželstva rodičov, ktorí
nežijú v spoločnej domácnosti, matka sa s dieťaťom odsťahovala k svojim rodičom a otec naďalej žije

v A.. Matka poberá invalidný dôchodok v sume 137,20 Eur, rodičovský príspevok vo výške 203,20 Eur
a prídavok na dieťa v sume 23,52 Eur. Otec je zamestnancom spoločnosti Reicheneder Slovakia, s.r.o.
Bardejov s čistým mesačným príjmom vo výške 465,64 Eur, poberá diéty vo výške 666,00 Eur mesačne.
Okrem toho dosahuje nepravidelný príjem od subjektu Jozef Sliva - SLIVTOUR Bardejov, kde vykonáva
na základe dohody o vykonaní práce prepravu osôb do zahraničia a jeho príjem tak dosahuje 330,00
Eur. Výsluchom matky mal súd preukázané, že táto uhrádza maloletému dieťaťu poistné vo výške 35,00

Eur a svoje poistenie v rovnakej výške, rodičom prispieva na vedenie domácnosti nákupom potravín
po 100,00 Eur mesačne. Výsluchom matky mal tiež preukázané platenie výživného zo strany otca za
obdobie od júna 2016 do decembra roku 2016.

3. S poukazom na ust. § 62, § 75, § 77 a § 78 Zákona o rodine určil výživné pre maloletého H. v
sume 300,00 Eur mesačne odo dňa podania návrhu, keď mal za to, že otec dosahuje súbeh príjmov vo

výške 1.500,00 Eur mesačne, od júna 2016 prispieval pravidelne mesačne dobrovoľne sumou 300,00
Eur, nad rámec výživného zakupoval dieťaťu plienky, mlieko a iné potraviny, z ktorého dôvodu súdkonštatoval, že otcovi zameškané výživné nevzniklo. Sumu 300,00 Eur súd považoval za primeranú
zárobkovým možnostiam a schopnostiam otca s tým, že táto suma zároveň zohľadňuje skutočnosť,
že matka vykonáva osobnú starostlivosť o dieťa bez pomoci manžela, je poberateľkou rodičovského

príspevku, invalidného dôchodku, čo ju značne obmedzuje v možnostiach zamestnať sa a dosahovať
vyšší príjem.

4. O trovách konania súd rozhodol podľa § 52 CMP.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie otec maloletého dieťaťa, ktorý
namietal, že v danom prípade neboli splnené podmienky na určenie výživného, pretože po dohode
s matkou si dobrovoľne plnil svoju vyživovaciu povinnosť, čo mal súd potvrdené vyjadreniami matky.
V ďalšej časti vytýkal súdu prvej inštancie, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, absolútne neskúmal a nezisťoval nevyhnutné potreby a náklady na výživu
maloletého dieťaťa s prihliadnutím na jeho vek a zdravie, neskúmal náklady na zabezpečenie potrieb

matky, ani otca, u otca objektívne nezistil ani príjmy, resp. či má iný majetok, aby mohol ustáliť jeho
možnosti, ktoré by boli presvedčivé pre určenie výšky vyživovacej povinnosti. V závere odvolania otec
vzniesol námietku zaujatosti voči všetkým sudcom Okresného súdu Dolný Kubín, pretože matka bola
zamestnankyňou tohto súdu pred nástupom na materskú dovolenku. V doplnení odvolania otec uviedol,
že rozsudok súdu prvej inštancie je zmätočný, a preto žiadal, aby súd rozsudok okresného súdu zmenil

a návrh matky na určenie výživného zamietol. Zároveň si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia.

6. Matka vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedla, že sa nezakladá na pravde tvrdenie otca, že je
pracovníčkou okresného súdu, pretože na okresnom súde nikdy nepracovala. Jeho námietka zaujatosti
vočivšetkýmsudcomjetedaneopodstatnená.Pokiaľotecžiadalrozsudokokresnéhosúduzmeniťstým,

že návrh matky o určenie výživného bude zamietnutý, dala do pozornosti, že otec jej poukázal výživné
na syna v súdom stanovenej výške 300,00 Eur a to dňa 04. januára 2017. Pokiaľ bol navštíviť syna
28.12.2016 a 04.01.2017, nezmienil sa o tom, že nie je ochotný platiť výživné v stanovenej výške. Dala
dopozornosti,žesúdvyzvalotcanapredloženiedokladov,tútopovinnosťsiotecnesplnilapojednávania
sa nezúčastnil.

7. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že nemá nové dôkazy a návrhy na
zmenu rozhodnutia prvostupňového súdu tak, ako to otec navrhoval vo svojom odvolaní.
8. Na vyjadrenie matky a kolízneho opatrovníka k podanému odvolaniu otca účastníci písomne
nereagovali.

9.Krajskýsúd,akosúdodvolací(§34CSP),beznariadeniepojednávania(§385ods.1CSPacontrario),
preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 65 CMP, pričom nie je viazaný
odvolacími dôvodmi v zmysle § 66 CMP a rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 389 ods. 1 písm.
b/, c/ CSP zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

10. Vychádzajúc z dôvodov odvolania otca prioritne sa odvolací súd zaoberal vznesenou námietkou
zaujatosti, ktorou namietal zaujatosť všetkých sudcov Okresného súdu Dolný Kubín, a teda aj zaujatosť
zákonnej sudkyne. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že účastníci boli poučení o procesných
právach a povinnostiach účastníkov konania v zmysle Civilného sporového poriadku, pričom otec toto

poučenie prevzal osobne dňa 22.09.2016. Z obsahu poučenia je zrejmé, že otec bol poučený aj o
možnosti uplatniť námietku zaujatosti v súlade s ust. § 52 a nasl. CSP v spojení s ust. § 49 CSP. Ust. § 52
ods. 2 CSP upravuje osobitné náležitosti námietky zaujatosti, ktoré musí námietka okrem všeobecných
náležitostí podania uvedených v § 127 CSP obsahovať. Ak námietka nemá všetky zákonom vyžadované
náležitosti, súd nie je povinný stranu sporu, resp. účastníka poučiť o potrebe opravy alebo doplnenia,

a teda vyzvať ju na odstránenie vady. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti, súd neprihliadne a vec sa
ani nadriadenému súdu nepredkladá na rozhodnutie.

11. Námietka zaujatosti vznesená otcom v podanom odvolaní nemá všetky zákonné náležitosti (§ 52
ods. 2 CSP) a bola uplatnená po uplynutí zákonnej lehoty (§ 53 CSP). V nadväznosti na uvedené

zistenia odvolací súd na námietku zaujatosti vznesenú otcom neprihliadal.

12. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupujespôsobom, ktorý záväzne určuje § 220 ods. 2 CSP (pred 1.7.2016 § 157 ods. 2 O.s.p.), dochádza nielen
k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť,
ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Odôvodnenie

rozhodnutia dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné
procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej. Odôvodnenie
rozhodnutí súdov tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému
právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd.Pokiaľsúdnáležiteneodôvodnísvojerozhodnutie,osobitne

také, ktorým ukladá nejakú povinnosť, znemožní účastníkom realizovať ich procesné práva, čo je jeden
z dôvodov pre zrušenie rozhodnutia v odvolacom konaní (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP).

13. Z uvedeného vyplýva, že súd je povinný pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí dodržať základné
obsahové požiadavky formulované v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie je koncipované tak,
aby jasne, stručne a zrozumiteľne v sebe zahrnulo všetky náležitosti uvedeného zákonného ustanovenia

- vymedzenie predmetu konania, dôkaznej situácie a jej právne posúdenie. Súd je pri formulovaní
odôvodnenia rozhodnutia viazaný predovšetkým požiadavkou presvedčivosti, stručnosti, presnosti, ako
aj základnými princípmi logického myslenia.

14. Treba zdôrazniť, že odôvodnenie rozhodnutia má odrážať obsah vykonaného dokazovania, súd

je povinný ho riadne zhodnotiť a následne vyvodiť z neho príslušné právne závery. Ak súd prijme
skutkové a právne závery, ktorých vysvetlenie v odôvodnení rozhodnutia nedáva jasný obraz o všetkých
podstatných otázkach, potom jeho rozhodnutie trpí vadou, ktorá musí viesť nevyhnutne k zrušeniu
rozsudku.

15.Nesprávnymprávnymposúdenímsarozumiesubsumovanieskutkovéhostavupodnormuhmotného
práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného
skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu
právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon
právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (z rozhodnutia

Najvyššieho súdu 2MCdo/4/2009).

16. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo (v intenciách
uvedených v ust. § 65 a § 66 CMP) dospel k záveru, že v prejednávanej veci neboli splnené zákonné
podmienky na potvrdenie ani na zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie.

17. Predmetom konania je v posudzovanej veci úprava rodičovských práv a povinností k maloletému
H. W., nar. XX.XX.XXXX, a to v zmysle uznesenia č.k. 2P/64/2016-12 zo dňa 27.06.2016. Týmto
uznesením súd začal konanie z úradnej povinnosti podľa v tom čase platného ust. § 81 ods. 1 O.s.p.,
keďže z podaného návrhu matky súd zistil, že návrhom zo dňa 13.06.2016 sa matka domáhala určenia

výživnéhopremaloletédieťa,ktorýodôvodnilaajtouskutočnosťou,žesotcomdieťaťanežijevspoločnej
domácnosti od 12.04.2016 a otec na výživu dieťaťa ničím neprispieva.

18. Podľa § 36 ods. 1 Zákona o rodine rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu sa kedykoľvek
dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez

návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloletého
dieťa do osobnej starostlivosti. Ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa a ak to vyžadujú pomery
v rodine, súd môže upraviť styk dieťaťa aj s blízkymi osobami. Ustanovenia § 24, § 25 a § 26 sa použijú
primerane.

19. Rozhodovanie podľa ust. § 36 Zákona o rodine prichádza do úvahy, ak
- rodičia dieťaťa neuzavreli manželstvo a nežijú spolu (vôbec nezačali, resp. prestali žiť spolu),
- rodičia maloletého dieťaťa sú manželia a nežijú spolu (vôbec nezačali, resp. prestali žiť spolu).
Naplnenie podmienky, že rodičia dieťaťa spolu nežijú, nie je teda závislé od okolností, či sú alebo nie
sú manželia, ani od okolností, či spolu bývajú alebo nie. Právny poriadok neukladá povinnosť bývať

spolu ani manželom, ani rodičom dieťaťa. Preto splnenie tejto podmienky treba posudzovať komplexne a
zisťovať, či existuje medzi rodičmi vôľa tvoriť rodinu, resp. vôľa spoločne zabezpečovať jej potreby. Môže
nastať prípad, že rodičia maloletého spolu nebývajú a napriek tomu spolu žijú. A naopak, i keď spolu
rodičia bývajú, nemusia spolu žiť. Rodičia by mali byť schopní sa o výkone svojich rodičovských práva povinností dohodnúť. Dohodu rodičov zákon vždy uprednostňuje, aj keď podlieha schváleniu súdom
(analogická aplikácia § 24 Zákona o rodine). Pokiaľ súd dospeje k záveru, že dohoda rodičov nie je v
záujme maloletého dieťaťa, neschváli ju. Konanie však v tomto prípade nemožno skončiť jednoduchým

zamietnutím návrhu, keďže ide o konanie, ktoré môže začať aj bez návrhu. Súd nie je viazaný návrhom
a tak z úradnej moci upraví v takom prípade výkon rodičovských práv a povinností autoritatívnym
rozhodnutím súdu tak, aby bola prijatá úprava najvýhodnejšia pre záujem maloletého dieťaťa v zmysle
vykonaného dokazovania.

20. V nadväznosti na podaný návrh matky v spojení s jej vyjadreniami na súdnom pojednávaní
(pojednávanie dňa 01.12.2016), s poukazom na citované ust. § 36 Zákona o rodine, bolo povinnosťou
súdu prvej inštancie zaoberať sa úpravou pomerov rodičov k maloletému dieťaťu, pretože je nesporným,
že rodičia maloletého dieťaťa spolu nebývajú, jeho výchovu a potreby zabezpečuje samotná matka.
Z doteraz vykonaného dokazovania sa javí, že manželstvo účastníkov neplní svoje funkcie, trvá len
formálne a rodičia dieťaťa spolu nežijú.

21. Okresný súd teda vec nesprávne právne posúdil, ak svojím rozhodnutím rozhodol len o určení
výživného pre maloleté dieťa a nezaoberal sa návrhom matky, ktorý učinila na súdnom pojednávaní, keď
žiadala dieťa zveriť do jej výchovy. Postup súdu, ktorým rozhodol len o určení výživného na maloleté
dieťa, taktiež nezodpovedá uzneseniu zo dňa 27.06.2016, ktorým súd ex offo začal konanie na úpravu

rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu.

22. Pokiaľ ide o určenie výživného pre maloleté dieťa, závery vyslovené okresným súdom k obsahu
podaného návrhu nepovažoval súd druhej inštancie jednak za preskúmateľné, jednak za majúce základ
v platnej a účinnej právnej úprave.

23. Zákon o rodine (§ 62 a nasl.) upravuje základné pravidlá pre určenie výšky výživného rodičov k
deťom. Konkrétna výška výživného je ovplyvňovaná faktormi jednak na strane dieťaťa, jednak na strane
povinného rodiča. Podľa súdnej praxe pre určenie výšky výživného k dieťaťu sú rozhodujúce reálne
zárobkové schopnosti a možnosti povinného rodiča, ktoré sú dané jeho subjektívnymi vlastnosťami

(fyzickou zdatnosťou, zdravotným stavom, vzdelaním, pracovnými skúsenosťami), ale aj okolnosťami
objektívneho charakteru, najmä existenciou pracovných príležitostí primeraných vlastnostiam povinného
rodiča. Na stanovenie výšky výživného je potrebné skúmať majetkové pomery, životnú úroveň,
počet iných vyživovacích povinností povinného rodiča. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery
povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho

zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká,
ktoré povinný na seba berie.

24. Pri posudzovaní výšky výživného na dieťa vychádza súd z príjmov a výdavkov povinného rodiča,
ako aj nákladov na výživu tohto dieťaťa. Výdavky na výživné majú vždy prednosť pred ostatnými

výdavkami. V zásade platí, že dieťa sa má podieľať na životnej úrovni svojich rodičov (§ 62 ods. 2
Zákona o rodine). Príjmy a výdavky povinných osôb, ako aj náklady na výživu dieťaťa musia byť v konaní
spoľahlivo preukázané, pričom súd pri posudzovaní jednotlivých tvrdení účastníkov konania, a tomu
zodpovedajúcich dôkazov postupuje podľa svojej úvahy a dôkazy a tvrdenia hodnotí súd podľa svojej
úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon (článok 10 CMP).

25. V ust. § 62 ods. 2 Zákona o rodine je daný základ na určenie výšky vyživovacej povinnosti rodičov
k deťom. Každý z rodičov je povinný vyživovať svoje dieťa. Vyživovacia povinnosť má ale niekoľko
foriem. Môže byť plnená osobnou starostlivosťou, alebo tiež čiastočne starostlivosťou o domácnosť
podľa § 62 ods. 4 Zákona o rodine. Druhou formou plnenia vyživovacej povinnosti je poskytovanie

vecných plnení, napr. bývania (povinný poskytuje oprávnenému bývanie), alebo stravovania. Treťou
formou plnenia vyživovacej povinnosti je platenie výživného ako peňažného príspevku na uhradzovanie
potrieb dieťaťa. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne stará, plní vyživovaciu povinnosť prevažne poskytovaním
vecným plnení (bývanie, strava, nákup ošatenia, zabezpečenie zdravotnej starostlivosti a podobne) a
osobnou starostlivosťou. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne nestará, prispieva na jeho výživu výživným,

ktoré určil súd.

26. Ak je určovaná vyživovacia povinnosť i za čas minulý, potom nesmie súd opomenúť zistiť, aké čiastky
boli rodičom na výživu už poskytnuté, či tieto čiastky zodpovedali hľadiskám uvedeným v § 75 ods.1 Zákona o rodine, či rodič neprispieval prípadne na výživu maloletého dieťaťa inak, napr. naturálnou
formou, čo by bolo následne nutne zhodnotiť. Pritom je nutné zvážiť, či nešlo iba o príležitostné plnenia v
čase styku otca s dieťaťom, ktoré by svojou povahou neprekračovali výdavky, ktoré nemožno na výživné

započítať preto, že išlo o bežné darčeky, či iné podobné plnenia, ktoré nesmerovali k uspokojovaniu
odôvodnených potrieb maloletého dieťaťa (R 44/1966).

27. Krátkodobý pobyt maloletého dieťaťa u rodiča, ktoré mu nebolo zverené do výchovy, nie je spravidla
dôvodom dočasného zbavenia tohto rodiča povinnosti platiť výživné (R 73/1969).

28. S poukazom na právne závery uvedené vyššie, v nadväznosti na právnu argumentáciu súdu prvej
inštancie, odvolací súd je nútený konštatovať, že okresný súd sa nevysporiadal náležite so zákonnými
kritériami pre určovanie výživného na maloleté dieťa, nevysporiadal sa s dôkazmi produkovanými zo
strany rodičov a vo veci určenia výživného rozhodol predčasne, resp. bez náležitého zistenia skutočného
stavu.

29. Odvolací súd zdôrazňuje, že odôvodnenie rozsudku má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie
má byť zrozumiteľné. Musí z neho vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V záujme preskúmateľnosti zdôvodnenia
právneho posúdenia veci je rovnako potrebné, aby súd v odôvodnení rozsudku presvedčivými

argumentmi vyvrátil právne nesprávne námietky účastníkov. Všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení
svojho rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Súd je povinný
navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za

nevieryhodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo
sa niektorými dôkazmi odmietol zaoberať vôbec. Takéto vyhodnotenie vykonaného dokazovania v
napadnutom rozsudku okresného súdu úplne absentuje. V súdenej veci súd prvej inštancie vo svojom
rozhodnutí rozsiahlym spôsobom uviedol obsah jednotlivých zákonných ustanovení, vo svojej následnej
argumentácii však nedostatočne vysvetlil vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení

dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.

30. Prvostupňový súd teda pri svojom rozhodovaní o vyživovacej povinnosti k maloletému dieťaťu
nepostupoval dôsledne v zmysle ust. § 62 Zákona o rodine, neskúmal odôvodnené potreby maloletého
dieťaťa, neskúmal dôsledne schopnosti, možnosti povinného rodiča, bežné životné náklady rodičov, na

uvedené okolnosti nezameral svoju pozornosť, čo je v rozpore s princípom oficiality, ktorým je ovládané
konanie vo veciach starostlivosti súdu o maloletých. Súd je povinný za účelom zistenia skutočného stavu
veci vykonať všetky potrebné dôkazy, aj keď ich účastníci nenavrhli.

31. Tým, že uvedené princípy neboli súdom prvej inštancie rešpektované, došlo jeho postupom k

odňatiu možnosti konať pred súdom, t.j. procesným postupom sa účastníkom znemožnila realizácia ich
procesných práv, ktoré im zákon priznáva za účelom ochrany ich práv a právom chránených záujmov
a vec nesprávne právne posúdil.

32. V dôsledku uvedených skutočností odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie.

33. V ďalšom konaní súd prvej inštancie primárne doplní dokazovanie na zistenie aktuálnej situácie
rodičov, t.j. či vedú spoločnú domácnosť, či spolu žijú a teda, či je dôvod aktuálne rozhodovať o zverení
dieťaťa do výchovy jedného z rodičov. V prípade, že rodičia spolu nežijú, bude potrebné rozhodnúť podľa

§ 36 Zákona o rodine o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Výsluchom účastníkom a
listinnými dôkazmi doplní dokazovanie, po doplnenom dokazovaní sa opätovne vysporiada s otázkou
výšky výživného pre maloleté dieťa a to predovšetkým pri zohľadnení jeho fyzického veku a jeho
reálnych potrieb. Zároveň súd musí zohľadniť tú skutočnosť, že výživné má spotrebný charakter, musí
byť primerané veku maloletého dieťaťa, pretože náklady na jeho výživu budú s vekom narastať, napr.

nástupom na základnú školu, mimoškolské aktivity, záujmovú činnosť a podobne. Ak to majetkové
pomery povinného rodiča dovoľujú, za odôvodnené potreby dieťaťa možno považovať aj tvorbu úspor
(§ 63 ods. 3 Zákona o rodine). Rozsah potrebného dokazovania presahuje rámec odvolacieho konania,
z ktorého dôvodu odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.34.Vnovomrozhodnutísúdprvejinštancierozhodneajotrováchtohtoodvolaciehokonania(§58CMP).

35. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3
za, 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolania vo veciach, v ktorých možno začať konanie aj bez
návrhu (§ 77 CMP).