Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. apríl 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/162/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814211318
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3814211318.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ĽubiceBajzovejačlenieksenátu
JUDr. Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobcu: P. S., nar. XX.XX.XXXX,
bytom M. H. XX, zast. JUDr. T. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., E. XXX/XX, proti žalovanej: B. R., nar.
XX.XX.XXXX, bytom W., Y. XX/X, zast. JUDr. P. C., advokátom so sídlom v A., H. 8, o zaplatenie sumy
8.300 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 29.

októbra 2015, č. k. 10C/158/2014-82, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú k povinnosti
zaplatiť žalobcovi sumu 8.300 Eur s 5,75% ročným úrokom z omeškania od 01.04.2013 do zaplatenia
a súčasne ju zaviazal nahradiť mu trovy konania v sume 498 Eur, v lehote 90 dní od právoplatnosti
rozsudku.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy
8.300 Eur s prísl., ktorú jej dňa 28.12.2004 požičal za účelom vyplatenia jej bývalého manžela zo
spoločného bytu po rozvode ich manželstva, ktorá povinnosť jej vyplynula z uzavretej dohody o zrušení
práva spoločného nájmu bytu zo dňa 17.08.2004. Dôvodil, že žalovaná svoj záväzok dňa 09.01.2012
uznala do dôvodu a výšky a dlžnú sumu sa mu zaviazala zaplatiť najneskôr do 31.03.2013. Žalovaná
žalobu nepovažovala za dôvodnú. Tvrdila, žalovanú sumu jej žalobca poskytol ako dar, nie ako pôžičku,

pričom vrátenia žalovanej sumy sa začal domáhať až po ukončení ich niekoľkoročného vzťahu. Uznanie
dlhu zo dňa 09.01.2012 označila za neplatný právny úkon podľa § 37 ods. 1, § 38 ods. 2 Občianskeho
zákonníka z dôvodu, že ho neurobila slobodne a vážne, keďže v čase uznania dlhu bola liečená pre
ťažkú, hlbokú depresiu.

3. Za aplikácie ust. § 37 ods. 1, § 38 ods. 2, § 451 ods. 1, 2, § 454, § 628 ods. 1, § 657 Občianskeho
zákonníka na zistený skutkový stav, súd prvej inštancie dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby.

Uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané a medzi stranami bolo nesporné, že ku dňu
28.12.2004 žalobca odovzdal do rúk bývalého manžela žalovanej V. R. sumu 150.000,- Sk a sumu
100.000,- Sk manželovi žalovanej poukázal spoločne so žalovanou poštovou poukážkou s podacím
číslom XXXXX (dňa 27.12.2004 na W. W. 1), dôvodom čoho bolo vyplatenie bývalého manžela žalovanej
z ich spoločného bytu po rozvode ich manželstva na základe dohody o zrušení práva spoločného nájmu
bytu zo dňa 17.08.2004, na základe ktorej sa účastníci zmluvy dohodli na zrušení práva spoločného

nájmu družstevného bytu nachádzajúceho sa v W., Y. XX/X a na tom, že ďalej bude uvedený byt ako
členka OSBD Prievidza užívať žalovaná. Dohodli sa tiež na tom, že žalovaná namiesto zabezpečenia
bytovej náhrady bývalému manželovi mu vyplatí hotovosť vo výške 250.000,- Sk tak, že prvú splátkuv sume 150.000,- Sk zaplatí pri podpísaní dohody o zrušení práva spoločného nájmu bytu. Bývalý
manžel žalovanej potvrdil prevzatie prvej splátky od žalobcu. Druhá splátka v sume 100.000,- Sk bola
splatná najneskôr do 31.12.2004, jej vyplatenie rovnako nebolo sporné. Medzi stranami zostalo sporné,

či žalobcom vyplatené finančné prostriedky bývalému manželovi žalovanej boli darom, tak ako tvrdila
žalovaná, alebo tu je existencia právneho dôvodu opodstatňujúceho žalobcom uplatnený nárok na ich
zaplatenie z jej strany.

4. Súd prvej inštancie dospel na základe vyhodnotenia skutkového stavu k záveru, že právny vzťah

medzi stranami založený vyplatením celkovo sumy 250.000,- Sk bývalému manželovi žalovanej nebolo
pôžičkou, keďže zmluva o pôžičke má charakter reálnej zmluvy, čo znamená, že k vzniku právneho
vzťahu založeného pôžičkou je potrebné odovzdanie vecí dlžníkovi. V danom prípade suma 250.000,-
Sk nebola odovzdaná žalobcom priamo žalovanej, ale sumu 150.000,- Sk žalobca odovzdal do rúk jej
bývalého manžela V. R. a sumu 100.000,- Sk bývalému manželovi žalovanej poukázal spoločne so
žalovanou poštovou poukážkou, čím nebola naplnená podstata zmluvy o pôžičke a to reálne odovzdanie

peňazídodispozičnejsféryžalovanej.Súdsanestotožnilanisobranoužalovanej,žeprávnyvzťahmedzi
stranami má pôvod v darovacej zmluve, keďže základnými náležitosťami darovacej zmluvy je uzavretie
darovacej zmluvy, ktorá predstavuje právny titul darovania a odovzdanie predmetu daru, pričom vecno-
právne účinky darovacej zmluvy, ktorej predmetom je hnuteľná vec, nastávajú až odovzdaním predmetu
daru do vlastníctva obdarovaného. Žalovaná nepreukázala, že skutočnou vôľou žalobcu bolo darovanie

jej finančných prostriedkov v sume 250.000,- Sk za účelom vyplatenia jej bývalého manžela. Jej tvrdenie
nebolo preukázané ani výpoveďou syna V. R., ktorý finančnú hotovosť považoval za dar len z dôvodu,
že nikto nikdy nepovedal, že ide o pôžičku. So žalobcom sa však nikdy o poskytnutých finančných
prostriedkochjehomatkenerozprávalažalobcasaprednímaninikdynevyjadril,žeideodar.To,žeišloo
dar, usúdil z toho, že žalobca poskytnuté prostriedky v jeho prítomnosti nepýtal späť a nikdy sa o pôžičke

nehovorilo. Aj okolnosti poskytnutia finančných prostriedkov žalovanej na strane žalobcu, t.j. scudzenie
vlastného majetku len za účelom získania odovzdávanej sumy, svedčia o tom, že žalobca tak urobil
z dôvodu očakávania zodpovedajúcej protihodnoty od žalovanej a to prevodu spoluvlastníckeho podielu
kbytuatedasanejednaloobezodplatnýprávnyúkon,akýmdarovanieje.Napokonajžalovanápotvrdila,
že žalobca žiadal vrátenie finančných prostriedkov v priebehu roku 2006 a darovanie vylučuje aj SMS

správa žalovanej z čl. XX spisu, v ktorej žalobcovi dňa 27.08.2007 oznámila: "vrátim ti peniaze a
rozídeme sa v dobrom." Súd uvedenú SMS správu považoval za autentickú, pretože
žalovaná nepoprela, že telefónne číslo, z ktorého bola odoslaná, mohlo byť číslom jej mobilného
telefónu.Absenciuvôležalobcudarovaťpeniazežalovanejaodplatnosť,ktorúžalobcaočakávalpotvrdili
aj vypočutí svedkovia. Svedok P. S. uviedol, že žalobca mu telefonoval a oznámil mu, že predáva svoj

jednoizbový byt, ktorý sľúbil previesť do jeho výlučného vlastníctva z dôvodu, aby žalovanej mohol
poskytnúť finančné prostriedky. Oznámil mu, že sa so žalovanou dohodol buď na vrátení finančných
prostriedkov, alebo prevode časti spoluvlastníckeho podielu k bytu, ktorý žalovaná nadobudne do svojho
výlučného vlastníctva. Zo správania sa žalobcu žalovaná určite nemohla nadobudnúť pocit, že jej
žalobca chcel finančné prostriedky darovať, pretože sa jednalo o vysokú hotovosť, poprel, že by sa

jednalo o dar, pretože išlo o väčší obnos peňazí a žalobca ani svedkovi, ako svojmu synovi, nikdy
takýto obnos peňazí nedaroval. Svedkyňa C. S. s určitosťou vylúčila darovanie finančných prostriedkov
žalovanej, pretože ako bývalá manželka, žalobcu dobre poznala a vylúčila, že by žalobca finančný obnos
vovyššejvýškebolschopnýniekomudarovať.Nikdysavjejprítomnostinevyjadrilodarovanífinančných
prostriedkov žalovanej. Svedkyňa Q. K. uviedla, že pokiaľ účastníci žili v spoločnej domácnosti jeden,

dvakrát do mesiaca svedkyňa spolu so synom žalobcu k nim chodievali na obedy a žalovaná častejšie
pred nimi spomínala, že v hodnote poskytnutých finančných prostriedkov dostane žalobca podiel z jej
bytu. V období spísania uznania dlhu žalovanou (január 2012), žalovaná ubezpečovala žalobcu, že
mu peniaze vráti, pretože čakala peniaze od svojho vtedajšieho priateľa. Uvedenú informáciu počula od
žalovanej a spomínal ju aj žalobca. Svedkyňa ďalej potvrdila, že aj v jej prítomnosti, v čase, keď účastníci

spolu žili, sa žalovaná vyjadrila, že finančné prostriedky žalobcovi vráti, keď predá svoj byt. Keďže
podľa názoru súdu žalovaná nepreukázala, že sa jednalo o dar, pričom nárok nebolo možné právne
kvalifikovať ani ako pôžičku, súd vzhľadom na skutkové okolnosti tento kvalifikoval ako bezdôvodné
obohatenie, ktorého skutková podstata je upravená v ust. § 454 Občianskeho zákonníka (plnenie za
iného). V konaní bolo preukázané a medzi účastníkmi nebolo sporné, že dohodou o

zrušení práva spoločného nájmu bytu zo dňa 17.08.2004 založenej v spise na čl. 13 sa účastníci zmluvy
(žalovaná a jej bývalý manžel V. R.) dohodli na zrušení práva spoločného nájmu družstevného bytu
po rozvode manželstva nachádzajúceho sa v W., Y. XX/X a na tom, že ďalej bude uvedený byt ako
členka OSBD Prievidza užívať žalovaná, ako aj na tom, že žalovaná namiesto zabezpečenia bytovejnáhrady bývalému manželovi zaplatí mu hotovosť v sume 250.000,- Sk tak, že prvú splátku v sume
150.000,- Sk zaplatí pri podpísaní dohody o zrušení práva spoločného nájmu bytu a druhú
splátku v sume 100.000,- Sk zaplatí najneskôr do 31.12.2004. Rovnako nebolo sporné, že žalobca z

vlastných finančných prostriedkov sumu 150.000,- Sk odovzdal do rúk bývalého manžela žalovanej, V. v
deň podpísania dohody o zrušení práva spoločného nájmu bytu, čo vo svojej svedeckej výpovedi potvrdil
aj sám V. R. a sumu 100.000,- Sk bývalému manželovi žalovanej poukázal spoločne so žalovanou
poštovou poukážkou s podacím číslom XXXXX dňa 27.12.2004 na W. W. 1. Záväzok zaplatiť bývalému
manželovi sumu 250.000,- Sk zaťažoval výlučne žalovanú ako zmluvnú stranu dohody o zrušení práva

spoločného nájmu bytu zo dňa 17.08.2004, ktorá bola povinná v určenej lehote splatnosti bývalému
manželovi dohodnutú hotovosť zaplatiť. Túto povinnosť za žalovanú splnil žalobca, ktorý nemal právnu
povinnosť plniť. Na strane žalovanej tak vzniklo bezdôvodné obohatenie, ktoré je povinná v súlade s
cit. ust. § 454 Občianskeho zákonníka žalobcovi vydať. Súd uznanie dlhu žalovanou zo dňa 09.01.2012
považoval za platný právny úkon, pretože v konaní neboli preukázané dôvody jeho neplatnosti podľa §
37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ani dôvody neplatnosti podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Žalovaná neuniesla dôkazné bremeno pokiaľ tvrdila, že si nepamätala, ako uznanie dlhu podpísala, že v
tom čase užívala antidepresíva, zle sa cítila a obsah uznania dlhu nečítala. Absenciu slobody a vážnosti
vôle žiadnym spôsobom nepreukázala, nepredložila, ani neoznačila relevantné dôkazy preukazujúce, že
v čase uznania dlhu bol na ňu vyvíjaný fyzický, alebo psychický nátlak a svojím prejavom vôle nechcela
spôsobiť právne účinky, ktoré s takýmto prejavom spájajú normy občianskeho práva. Tiež nepreukázala,

ževčaseuznaniadlhuboljejzdravotnýstavtakýnepriaznivý,žekonala vduševnejporuche,ktorá
by ju robila na tento právny úkon neschopnou. I keď do spisu založila lekárske potvrdenie MUDr. S. (čl.
52 spisu), z ktorého vyplývalo, že bola v období od 01.12.2011 do 22.12.2011 hospitalizovaná na W.
oddelení A. pre epizódu ťažkej depresie a v období od 07.02.2012 do 22.02.2012 bola hospitalizovaná
vW.nemocniciM.D.,obsahuvedenejsprávynebolspôsobilýpreukázaťexistenciuduševnejporuchy.Za

účelom zistenia svojho zdravotného stavu sama nenavrhla vykonanie ďalších dôkazov. Súd na zistenie
zdravotného stavu žalovanej ku dňu 09.01.2012, kedy písomne záväzok v sume 8.300 Eur uznala
do dôvodu a výšky a zistenie, či v tomto období užívala lieky, ktoré by znižovali jej rozpoznávacie a
vôľové schopnosti do takej miery, že by nebola schopná uzatvárať právne úkony, vyžiadal správu od
psychiatričky MUDr. S., u ktorej bola žalovaná liečená, ktorá v odpovedi zo dňa 12.10.2015 uviedla,

že k duševnému stavu žalovanej sa vyjadrila pred rokom, aj k obdobiu do 09.01.2012 (čl. 77 spisu)
a len poukázala na lekársku správu z čl. 52 spisu, ktorá bola oboznámená vyššie. Viac na dotaz súdu
nereagovala, nevyjadrila sa, aké lieky žalovaná užívala, či liečba jej zdravotného stavu mala vplyv na
jej osobnosť a do akej miery. Keďže z obsahu lekárskej správy, ani iných listinných dôkazov založených
žalovanou do spisu (výpisy z jej zdravotnej dokumentácie z čl. 53 spisu) nevyplývalo, že v čase uznania

dlhunebolaschopnávzhľadomnasvojzdravotnýstavtentoprávnyúkonurobiť,súdjejobranupovažoval
za účelovú a nepreukázanú. Vo vzťahu k dokazovaniu súd poukázal na ust. § 120 ods. 1 O.s.p., podľa
ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Omeškanie žalovanej bolo
posúdené podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. V uznaní dlhu zo dňa 09.01.2012 sa zaviazala
žalovanú sumu zaplatiť najneskôr do 31.03.2013. Od 01.04.2013 nastalo u nej omeškanie, odkedy je

povinná žalobcovi zaplatiť 5,75% ročný úrok z omeškania, výška ktorého zodpovedá ust. § 3
Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov, na zaplatenie ktorého ju rovnako súd
zaviazal. O trovách konania súd rozhodol za aplikácie ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a žalobcovi s poukazom
na jeho plný úspech v spore priznal náhradu trov konania, spočívajúcu v náhrade za zaplatený súdny
poplatok zo žaloby v sume 498 Eur.

5. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadla žalovaná
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zrušenie a súčasne
uplatnila aj náhradu trov odvolacieho konania. Namietala, že žalobca počas celého konania žiadal o
vrátenie pôžičky, ani raz z jeho strany nebol nárok kvalifikovaný ako bezdôvodné obohatenie. Túto

skutočnosť vyslovil až súd prvej inštancie a to svojvoľne, bez návrhu žalobcu, ktorý je dispozične
oprávnený žalobu meniť. Tým, že súd takúto zmenu bez návrhu žalobcu vykonal, bolo žalovanej odňaté
právo vzniesť námietku premlčania, čím namietajúc odňatie jej možnosti konať pred súdom (dôvod
na odvolanie uvedený v ust. § 205 ods. 2 písm. a/ v spojitosti s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).
Keďže subjektívna lehota na premlčanie bezdôvodného obohatenia uplynula dňa 28.12.2006, námietku

premlčania vznáša v odvolaní. Ďalej v odvolaní namietala nesprávnosť skutkových záverov v dôsledku
nesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov a tiež nesprávne právne posúdenie veci, čím uplatnila
dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. Dôvodila, že žalobca výslovne
na pojednávaní dňa 12.02.2015 uviedol, že v čase, keď sa rozhodol vyplatiť sumu 250.000,- Sk, nemalv úmysle tieto finančné prostriedky pýtať späť, z čoho podľa nej vyplýva, že išlo o bezodplatný právny
úkon, teda darovanie, nie o pôžičku, ani o bezdôvodné obohatenie. Neobstojí ani argument súdu prvej
inštancie, že vecno-právne účinky darovania nastávajú až faktickým prevzatím veci. Darovacia zmluva

vzniká spravidla reálne, vo výnimočných prípadoch však postačuje iba faktické ovládanie veci. Finančné
prostriedky ponúkal žalobca žalovanej niekoľkokrát a až v decembri 2004 ich táto prijala. Žalobca vedel
o narušených vzťahoch žalovanej a jej bývalého manžela, preto sa sám rozhodol odovzdať túto hotovosť
jej bývalému manželovi. Pred odovzdaním finančnej hotovosti mala žalovaná peniaze vo sfére svojej
faktickej dispozície, a preto išlo o darovanie. Právny úkon je potrebné vykladať podľa vôle konajúcej

osoby. Žalovaná peniaze prijala v dobrej viere, že ide o dar. Vyjadrenie žalobcu o prevedení polovice
spoluvlastníckeho podielu z trojizbového bytu je jeho tvrdením, ktoré však žalovaná popiera. Keďže
právny úkon odovzdania a prevzatia peňazí sa uskutočnil iba medzi účastníkmi konania, túto skutočnosť
nikto nemôže potvrdiť. Svedecké výpovede boli tendenčné, zakladali sa na informáciách, ktoré mali
svedkovia iba sprostredkovane od žalobcu. Preto ich nemožno považovať za relevantné, naviac ide
o osoby blízke žalobcovi. Žalobca ako dôkaz založil do spisu výpis SMS správ, pričom tento nebol

žalovanej doručený. Nemohlo sa jednať o oficiálny prepis SMS, tieto žalovaná neposielala a pokiaľ
je tento dôkaz pravdivý, správy musel zasielať z jej telefónu žalobca v čase, keď zdieľali spoločnú
domácnosť a keď si zabezpečoval doklady na budúci možný súdny spor. Rovnako postupoval aj vo
vzťahu k potvrdeniu od V. R., ktoré si vyžiadal niekoľko rokov od odovzdania finančnej hotovosti.
K uznaniu dlhu žalovanou došlo v čase, keď tejto boli diagnostikované duševné poruchy, a to epizóda

ťažkejhlbokejdepresiebezpsychotickýchpríznakov,epizódaťažkejdepresiespsychotickýmipríznakmi
a adaptačné poruchy, pričom kódové označenia týchto diagnóz sú podľa medzinárodnej klasifikácie
chorôb zaradené ako duševné poruchy a poruchy správania sa. Žalovaná teda v čase podpisu uznania
dlhu trpela tromi duševnými poruchami. Lekárske nálezy predložené súdu prvej inštancie považuje za
dostatočné na ozrejmenie jej duševného stavu v januári 2012, teda v rozhodnom období, čím si splnila

svojudôkaznúpovinnosť. Počasrozhodujúcehoobdobiabralažalovanásilnéantidepresívnaasedatíva.
Jej stav si vyžadoval takmer celodennú starostlivosť, ktorú vykonávali dcéra a syn. Nie je zrejmé, pokiaľ
žalobca tvrdí, že v tomto čase boli partnermi, prečo túto starostlivosť o ňu nevykonával sám. Žalovaná
nebola schopná posúdiť následky svojho konania. Právny úkon uznania dlhu je absolútne neplatným
právnym úkonom. Podpis žalovanej na uznaní dlhu z roku 2012 je výrazne odlišný od jej podpisu na

zmluve o zrušení práva spoločného nájmu bytu z roku 2014 a na plnej moci z roku 2014.

6.Žalobcavosvojompísomnomvyjadreníkpodanémuodvolaniunavrhovalodvolaciemusúdurozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Žalovaná nesprávne uvádza, že žalobca žiadal len
vrátiť pôžičku, pretože nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia bol z jeho strany opakovane

uvádzaný aj v rámci prednesenej záverečnej reči, pričom však táto skutočnosť nemá vplyv na to, ako
súd správne právne vec posúdil. Námietka o údajnom darovaní je žalovanou vytrhnutá z kontextu
vyjadrenia žalobcu a účelovo vykladaná ako údajné darovanie. Z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že o darovanie nikdy nešlo a ani ísť nemalo. Prefotené SMS správy sú súčasťou spisu a boli prefotené
z mobilného telefónu a mali slúžiť ako podporné dôkazy k preukázaniu ním tvrdených skutočností.

Vyjadrenie k zdravotnému stavu žalovanej je v celom rozsahu irelevantné a tendenčné. Žalovaná ani
jej právny zástupca nie sú znalcami a ani odborníkmi v oblasti posúdenia duševnej poruchy, a preto
nie je možné na jej tvrdenia prihliadať. Je potrebné uviesť skutočnosť, že žalovaná ani jej právny
zástupca nenamietali počas konania to, že žalovaná trpela v čase uznania dlhu duševnou poruchou. V
konaní takáto skutočnosť preukázaná nebola. Pochybnosti o duševnom stave a spôsobilosti žalovanej

k právnym úkonom preukázané v konaní neboli.

7. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP),
ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.

8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v
spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP, že
spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s
uvedenímdôvodovodvolaniavovecisamej,vykonalodvolacísúdpreskúmaniezákonnostinapadnutého
rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a
dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa §
387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385ods. 1 CSP, keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie
pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

10. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

11. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

12. Odvolací súd, ktorý pristúpil k rozhodovaniu v tejto veci po 01.07.2016, postupoval v odvolacom
konaní v súlade s prechodným ustanovením § 470 ods. 1 CSP podľa tohto zákona, pričom v súlade

s § 470 ods. 2 CSP posudzoval procesné podmienky podľa právneho stavu existujúceho v čase
rozhodnutia veci súdom prvej inštancie a odvolania podaného za platnosti a účinnosti zákona č. 99/1963
Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.). Odvolací súd tak
rešpektuje základné princípy CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených
záujmov a naplnenie princípu právnej istoty odvolacieho konania, ktoré začalo za platnosti a účinnosti

skoršej úpravy procesného práva (článok 2 ods. 1, 2 CSP).

13. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti a rovnako vo vzťahu k
odvolacej námietke žalovanej spočívajúcej v odňatí jej možnosti konať pred súdom predovšetkým
posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/

týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré
prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu,
odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia
podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a tiež ani podľa b/ CSP (predtým ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

14. Dôvodom zakladajúcim zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedeného ustanovenia je
taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred
ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
O takúto vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a postupom odňal
účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Napríklad môže ísť o právo

predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k
návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a
vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Odvolateľka namietala, že súd prvej inštancie pri
zmene právnej kvalifikácie z nároku na vrátenie pôžičky na bezdôvodné obohatenie nerešpektoval
procesný postup pri zmene návrhu podľa § 95 O.s.p., keď právnu kvalifikáciu zmenil v rozpore s tým, ako

právne kvalifikoval svoj nárok žalobca, ktorý však takúto zmenu žaloby, vychádzajúc z jeho dispozičného
oprávnenia, neuplatnil.

15. Žalobca sa svojho nároku domáhal prostredníctvom žaloby na plnenie (§ 80 písm. b/ O.s.p.), keďže
takou je tak žaloba o vrátenie pôžičky, ako aj žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia. Podstatnou

náležitosťoužaloby,okremidentifikačnýchúdajovstránsporuasúdu,opisuskutočnostívýznamnýchpre
rozhodnutie vo veci a označenia dôkazov, je najmä vymedzenie povinnosti, splnenia ktorej sa žalobca
domáha. Žalobcova právna kvalifikácia nároku nemusí byť v žalobe uvedená, a ak žalobca žalované
plnenie predsa právne kvalifikuje, súd nie je takýmto právnym posúdením veci viazaný. Z obsahovej
stránky žaloby je podstatné, aký druh plnenia, prípadne v akom rozsahu žalobca požaduje (petit). Súd

je viazaný navrhovaným petitom, nie však tým, ako účastník sám svoj nárok právne posúdil. Zmenu
právnej kvalifikácie urobenú súdom nemožno preto považovať za zmenu žaloby v zmysle § 95
ods. 1 O.s.p. V posudzovanej veci žalobca v žalobe žiadal priznať peňažné plnenie v rozsahu 8.300,-
eur s príslušným úrokom z omeškania, pričom svoj nárok právne kvalifikoval ako plnenie zo zmluvy
o pôžičke (na poslednom pojednávaní dokonca už ako bezdôvodné obohatenie). Súd prvej inštancie

rozhodol tak, že žalobcovi vyhovel, pričom uplatnený nárok právne posúdil ako nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia vzniknutého na strane žalovanej tým, že žalobca plnil za ňu to, čo podľa
práva mala plniť sama. Skutočnosť, že súd vec právne posúdil odlišne, ako žalobca uviedol v žalobe,
nie je zmenou žaloby podľa § 95 O.s.p., preto ani zmena právnej kvalifikácie súdom nevyžaduje podanienávrhu na zmenu žaloby žalobcom. Žalovaná preto neopodstatnene namietala, že súd svojvoľne bez
uplatnenej zmeny žaloby zmenil právnu kvalifikáciu uplatneného nároku, čím jej odňal možnosť konať
pred súdom v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.. Nedôvodnou je potom logicky aj námietka žalovanej

spočívajúca v tom, že v dôsledku prekvalifikovania nároku žalobcu z nároku na vrátenie pôžičky na
bezdôvodné obohatenie, nemohla uplatniť námietku premlčania. Zmena právnej kvalifikácie žalovaného
nároku urobená súdom nebráni účastníkovi konania dovolať sa premlčania samotného nároku. V tomto
prípade naviac, ako už bolo uvedené aj vyššie, samotný žalobca prostredníctvom svojho právneho
zástupcu na poslednom pojednávaní o veci, nárok uplatnený žalobou kvalifikoval ako bezdôvodné

obohatenie. Odvolateľka nad rámec uvedeného nemohla byť poškodená na svojich právach aj z dôvodu,
že platná právna úprava jej umožňovala uplatniť námietku premlčania aj v odvolacom konaní, ktoré
právo, vychádzajúc z obsahu odvolania, tiež využila.

16. Postupom súdu prvej inštancie tak nedošlo k odňatiu možnosti stranám sporu konať pred súdom,
od 01.07.2016 k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať

im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

17. Posúdením zostávajúceho obsahu odvolania považoval odvolací súd za podstatné odvolacie
námietky žalovanej, a to jej tvrdenia o tom, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil otázku
(ne)platnosti uznania dlhu, nesprávne právne kvalifikoval uplatnený nárok ako bezdôvodné obohatenie

napriek tomu, že išlo o darovanie a v konečnom dôsledku, že nesprávne postupoval pri hodnotení
dôkazov, čo malo za následok nesprávne skutkové zistenia, čím uplatnila dôvody na odvolanie uvedené
v ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. - teraz § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP.

18. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie

nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 132 O.s.p. (teraz § 191 CSP). Dôkazy súd hodnotí podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

19. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z

hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.

20. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny právny
predpis, avšak tento nesprávne interpretuje.

21. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovanej vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez
opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej
inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil

v súlade so zásadami podľa § 191 CSP (do 30.06.2016 podľa § 132 O.s.p.) a zo zisteného skutkového
stavu vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na ust. § 37 ods. 1, § 38 ods. 2, § 451 ods. 1, 2,
§ 454, § 628 ods. 1, § 657 Občianskeho zákonníka žalobe vyhovel a žalovanú, ako neúspešnú
stranu v spore, zaviazal na náhradu trov konania. Vyššie uvedené odvolacie námietky sú v prevažnej
miere totožné s námietkami, ktoré žalovaná prezentovala už v konaní pred súdom prvej inštancie a s

ktorými sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal v odôvodnení svojho rozsudku.

22. O osobitnú skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia ide v prípade, ak niekto poskytne plnenie
za iného (§ 454 Obč. zákonníka). O takýto prípad bezdôvodného obohatenia ide len vtedy, keď ten,
za ktorého bolo plnené, bol povinný podľa práva plniť sám, avšak neplnil, zatiaľ čo ten, kto za neho

plnil, sám túto povinnosť nemal. Nevyhnutným predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia podľa
citovaného ustanovenia je, že medzi tým, kto plnil za dlžníka jeho veriteľovi a tým, komu sa plnilo (t.j.
veriteľom), bolo zrejmé, že je plnené za iného, t.j. za dlžníka, ktorému vzniká bezdôvodné obohatenie
tým, že plnením, ktoré za neho na splnenie jeho dlhu poskytol niekto iný, jeho dlh zanikol splnením
(§ 559 OZ). K tomu, aby bolo možné urobiť záver, že dlžník sa bezdôvodne obohatil, pretože bolo za

neho plnené to, čo podľa práva mal plniť sám (§ 454 OZ), musí v dobe plnenia trvať jeho dlh. Dlžník, za
ktorého bolo plnené, sa tak stáva obohateným na úkor toho, kto za neho poskytol plnenie jeho veriteľovi,
teda uspokojil veriteľovu pohľadávku. Takým splnením dlžníkovho dlhu sa jeho majetkový stav neznížil,ako by tomu bolo vtedy, keby plnil dlžník svojmu veriteľovi zo svojho. Obohatený tak získava majetkový
prospech v okamihu, keď zanikol jeho dlh.

23. Preskúmaním rozhodujúcich skutkových okolností plynúcich z vykonaného dokazovania dospel
odvolací súd k záveru, že skutková podstata vzniku bezdôvodného obohatenia podľa § 454 OZ bola
naplnená tým, že žalobca vyplatil bývalému manželovi žalovanej V. R. čiastku 250.000,- Sk, a to
tak, že sumu 150.000,- Sk odovzdal do rúk je bývalého manžela a sumu 100.000,- Sk poukázal
spoločne so žalovanou tomuto poštovou poukážkou s podacím číslom 21604 dňa 27.12.2004 na W.

W. 1, a to za účelom splnenia dlhu žalovanej, plynúceho jej z dohody uzatvorenej s jej bývalým
manželom, predmetom ktorej bolo zrušenie práva spoločného nájmu bytu zo dňa 17.08.2004 a záväzok
žalovanej svojmu bývalému manželovi namiesto bytovej náhrady vyplatiť čiastku 250.000,- Sk, pričom
na strane žalobcu neexistoval právny dôvod zakladajúci mu splnenie takejto povinnosti vo vzťahu
k bývalému manželovi žalovanej, teda z vlastných prostriedkov vyplatil jej bývalému manželovi dlh,
povinnosť splatenia ktorého z uvedeného zmluvného vzťahu zaťažovala priamu žalovanú, vyplatením

ktorej čiastky V. R. došlo k zániku tohto dlhu na strane žalovanej. Uvedené skutočnosti, t.j. úhrada tejto
čiastky bývalému manželovi žalovanej, účel ich vyplatenia, ich prevzatie bývalým manželom žalovanej,
vedomosť žalovanej o zaplatení týchto prostriedkov, ako ani skutočnosť, že išlo o vlastné prostriedky
žalobcu, medzi stranami v priebehu konania spornými neboli a vyplynuli tiež z listinných dôkazov, a
to obsahu dohody o zrušení práva spoločného nájmu bytu zo dňa 17.08.2004, výsluchu svedka V.

(bývalého manžela žalovanej) a v konečnom dôsledku aj z výsluchov samotných účastníkov konania.
Súd prvej inštancie správne posúdil, že vyplatenie sumy 250.000,- Sk zo strany žalobcu bývalému
manželovi žalovanej na splnenie jej dlhu voči nemu a s tým súvisiaci uplatnený nárok žalobcu, nemá
pôvod v právnom vzťahu, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako zmluvu o pôžičke, keďže vychádzajúc
z ust. § 657 Obč. zákonníka je zmluva o pôžičke reálnym kontraktom, vyžadujúcim si pre jej vznik

reálne odovzdanie peňazí do dispozičnej sféry žalovanej ako dlžníčky, ktorá skutočnosť však v priebehu
konania pred súdom prvej inštancie nielenže nebola preukázaná, ale ani tvrdená. V konečnom dôsledku
právny záver súdu prvej inštancie o tom, že právny nárok uplatnený žalobou nemožno kvalifikovať ako
nárok plynúci zo zmluvy o pôžičke, odvolaním spochybnený ani nebol. Faktické prevzatie finančných
prostriedkovžalovanátvrdilalenvovzťahukňoutvrdenémudarovaniu,napreukázanietohtoskutkového

tvrdenia však žiaden dôkaz v konaní nepredložila. Súd prvej inštancie správne uvádza, že základnými
náležitosťami darovacej zmluvy je jej uzatvorenie, pričom vecno-právne účinky darovacej zmluvy, ktorej
predmetom je hnuteľná vec, nastávajú až odovzdaním predmetu daru do vlastníctva obdarovaného.
Ako už bolo vyššie uvedené, prevzatie daru, ako ani skutočnosť, že vôľou žalobcu bolo žalovanej
predmetné finančné prostriedky darovať, žalovaná v konaní nepreukázala. Za spôsobilé preukázať

túto žalovanou tvrdenú skutočnosť nemožno považovať ani skutočnosti vyplývajúce z výsluchu svedka
(syna žalovanej) V. R., pretože tento vyslovil len vlastný subjektívny názor, že poskytnutie týchto
prostriedkov jeho matke považoval za dar, čo síce žalobca ani žalovaná pred ním týmto spôsobom
nikdy nedefinovali, dospel k nemu len na základe toho, že nemal vedomosť o tom, že by žalobca
tieto finančné prostriedky zo strany jeho matky požadoval vrátiť. Pokiaľ súd prvej inštancie na podporu

správnosti svojich záverov poukázal na výsluchy svedkov P. S., C. S. a Q. K., ktoré žalovaná v odvolaní
namietala ako tendenčné, je síce pravdou, že títo svedkovia boli, alebo sú vo vzťahu k žalobcovi v
určitom vzťahu (syn žalobcu, bývalá manželka žalobcu a priateľka syna žalobcu), posudzujúc však
skutočnosti z výsledkov týchto svedeckých výpovedí plynúcich, tieto neboli jedinými a rozhodujúcimi
dôkazmi nasvedčujúcimi v prospech tvrdení žalobcu o odplatnosti poskytnutia peňažných prostriedkov

žalovanej a súd tieto správne hodnotil aj vo vzájomnej súvislosti s ostatnými v konaní vykonanými
dôkazmi, ktoré súhrnne nasvedčujú v prospech vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ súd
prvej inštancie podporne poukazoval aj na obsah SMS správ žalovanej, ktoré v prepise založil do spisu
žalobca,niejepravdou,žebysobsahomtýchtoSMSžalovanávpriebehukonaniazostranysúdunebola
oboznámená. Ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania zo dňa 06.10.2015, zákonná sudkyňa obsah

SMS prečítala účastníkom, teda aj samotnej žalovanej, ktorá sa osobne k týmto vyjadrila. Jej tvrdenie,
že tieto SMS zrejme z jej telefónu odoslal samotný žalobca s cieľom použiť ich pre potreby sporu,
odvolací súd vzhľadom na ich obsah, formuláciu, datovanie ( cca 7 rokov pred podaním tejto žaloby),
vyhodnotil ako účelové. Pokiaľ by takýto úmysel totiž žalobca mal, odporuje základným princípom logiky,
aby v dotknutej SMS bližšie dlh, jeho výšku či pôvod, prípadne splatnosť nekonkretizoval, keďže zvolená

formulácia nie je spôsobilou k tomu, aby takáto správa mohla byť považovaná za ťažiskový dôkaz.

24. Významným dôkazom vo vzťahu k preukázaniu dôvodnosti nároku uplatneného žalobou je
nepochybne listina obsahujúca uznávací prejav dlhu zo strany žalovanej, datovaná dňom 09.01.2012.25. Uznanie dlhu podľa § 558 OZ totiž ako jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi
zakladá na rozdiel od uznania práva podľa § 110 ods. 1 OZ vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v čase

uznania dlh existoval. Tento právny úkon okrem všeobecných náležitostí pre právne úkony (§ 34 a nasl.)
musí mať písomnú formu, musí byť z neho zrejmý dôvod vzniku pohľadávky, musí v ňom byť presne
určená výška pohľadávky a napokon musí obsahovať aj prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť. Na základe
neho však dochádza k zastaveniu plynutia pôvodnej premlčacej doby a namiesto nej odo dňa, keď došlo
k uznaniu, začne plynúť nová desaťročná premlčacia doba (§ 110 ods. 1). V prípade sporu veriteľ nemusí

dokazovať, že v čase uznania dlh existoval, ani jeho výšku. Dlžník, ktorý by namietal, že dlh v čase
uznania neexistoval, alebo že zanikol napríklad splnením alebo inak, by to však musel preukázať. Uznať
možno aj premlčaný dlh. Uznávací prejav dlžníka bude mať právne účinky len vtedy, ak dlžník vedel,
že dlh je premlčaný. Ak došlo k platnému uznaniu premlčaného dlhu, dlžník sa už nebude môcť brániť
námietkou premlčania, môže iba dokazovať, že dlh nevznikol, prípadne že v čase, keď ho uznal, dlh
neexistoval. Uznanie práva teda zakladá právne dôsledky uvedené v § 110 ods. 1, aj keď ide o právo

premlčané, za predpokladu, že dlžník o premlčaní vedel (§ 558 posledná veta).

26. Keďže uznanie dlhu žalovanou zo dňa 09.01.2012 má všetky náležitosti predpokladané ust. §
558 OZ (písomnú formu, prísľub zaplatenia dlhu, dôvod a výšku dlhu, teda kvalifikované uznanie čo
do jeho dôvodu ako aj čo do výšky, vyplýva z neho tiež aj vedomosť žalovanej o tom, že uznáva

premlčaný dlh), nastali účinky obsiahnuté v právnej úprave § 558 OZ v podobe domnienky trvania
dlhu, procesným dôsledkom čoho, je presun dôkazného bremena z veriteľa na dlžníka (zo žalobcu
na žalovanú). Žalobca ako veriteľ mal, resp. mohol mať tak v prípade tohto sporu uľahčenú pozíciu
tým, že nemusel preukazovať vznik dlhu a jeho výšku v čase uznania ( i keď aj na tieto skutočnosti
bolo dokazovanie vedené). Bolo teda na žalovanej, aby v priebehu konania preukázala, že žalobcom

tvrdený dlh, ktorý bol predmetom jej uznávacieho prejavu, neexistuje. Pokiaľ jej obrana bola založená
na tom, že právnym titulom poskytnutia jej týchto peňažných prostriedkov žalobcom mal byť dar, tak
výsledky vykonaného dokazovania nie sú podľa názoru odvolacieho súdu, v zhode s názorom súdu
prvej inštancie, spôsobilé opodstatnene mať za následok takýto záver. Žalovaná vo vzťahu k tomuto
skutkovému tvrdeniu si svoju dôkaznú povinnosť nesplnila, teda dôkazné bremeno preukázania tohto

skutkového tvrdenia neuniesla.

27. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, je potom nedôvodnou tiež žalovanou vznesená námietka
premlčania v odvolacom konaní, keďže ako bolo uvedené vyššie, v dôsledku uznania dlhu nastali tiež
účinky kvalifikovaného uznania práva podľa § 110 ods. 1 veta druhá OZ s dopadom na plynutie a

dĺžku premlčacej doby, ktorú dlžnú sumu sa zaviazala v predmetnom uznaní žalovaná žalobcovi zaplatiť
najneskôr do 31.03.2013, v dôsledku čoho, počnúc dňom nasledujúcim (teda po uplynutí tejto lehoty
splatnosti) začala plynúť nová 10-ročná premlčacia doba v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia
a keďže žalobca si svoj nárok na súde uplatnil žalobou podanou dňa 20.06.2014, došlo k tomu v rámci
jej plynutia, v dôsledku čoho nedošlo k právnym účinkom premlčania a žalovanou vznesená námietka

premlčania v odvolacom konaní tak nebola spôsobilou v prospech nej privodiť priaznivejšie rozhodnutie
vo veci.

28. V konečnom dôsledku správne sa súd prvej inštancie vysporiadal so skutkovým tvrdením žalovanej,
že v čase uznania dlhu trpela depresiou, v súvislosti s ktorým ochorením bola aj hospitalizovaná, v

ktorých skutočnostiach vzhliadala dôvod neplatnosti tohto uznávacieho prejavu podľa § 37 ods. 1 a
§ 38 ods. 2 Obč. zákonníka, pokiaľ uzavrel, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno spočívajúce v
jej povinnosti preukázať svoje skutkové tvrdenia spočívajúce v tom, že depresia, ktorou trpela, bola
spôsobilou k záveru o duševnej poruche, ktorá by ju mala robiť na predmetný právny úkon uznania dlhu
neschopnou. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že dôkazy predložené žalovanou na podporu tohto

jej skutkového tvrdenia, spočívajúce vo výpise zo zdravotnej dokumentácie a lekárskej správy MUDr. S.
založenej na č.l. 52 spisu, svedčia len o tom, že žalovaná bola v období od 01.12.2011 do 22.12.2011
hospitalizovaná na Psychiatrickom oddelení A. pre epizódu ťažkej depresie a následne v období od
07.02.2012 do 22.02.2012 v Psychiatrickej nemocnici M. D., ktoré skutočnosti však bez ďalšieho nie
sú spôsobilé k záverom predpokladaným v ust. § 38 ods. 2 OZ. Pokiaľ súd vyžiadal na ozrejmenie

týchto skutočností následne aj v priebehu konania ďalšiu správu od MUDr. S., táto poukázala len na
obsah správy, ktorá už bola do spisu žalovanou založená. Pokiaľ teda žalovaná svoju obranu proti
uplatnenému nároku založila na skutkovom tvrdení, že v čase uznania dlhu, teda 09.01.2012 mala trpieť
takou duševnou poruchou, ktorá ju pre tento právny úkon robila neschopnou, v celom rozsahu to bolaona, ktorú vychádzajúc z ust. § 120 ods. 1 O.s.p. v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno tieto svoje
skutkové tvrdenia preukázať. Na preukázanie tejto ňou tvrdenej skutočnosti však napriek tomu, že bola
preukázateľne poučená súdom podľa § 120 ods. 4 O.s.p. o dôsledkoch svojej nečinnosti v tomto smere,

žiadny ďalší dôkaz nepredložila, ani vykonať nenavrhla (odvolací súd poznamenáva, že vykonanie
takéhoto dôkazu nenavrhla ani v odvolacom konaní) a keďže ani žiadne ďalšie rozhodujúce skutočnosti,
ktoré z vykonaného dokazovania vyplynuli v prospech takéhoto záveru nenasvedčovali, musela si
byť samotná žalovaná v priebehu sporu vedomá toho, že jej nečinnosť v tomto smere, spočívajúca
v neunesení dôkazného bremena vo vzťahu k tomuto produkovanému skutkovému tvrdeniu, môže

niesť so sebou následok v podobe nepriaznivého rozhodnutia vo veci vo vzťahu k nej. Ani žalovanou
tvrdená skutočnosť v odvolacom konaní, že depresia je vychádzajúc z medzinárodnej klasifikácie chorôb
klasifikovaná ako duševná porucha (odvolací súd poznamenáva, že išlo o nové skutkové tvrdenie, ktoré
žalovaná v priebehu konania pred súdom prvej inštancie neprodukovala), nie je v konečnom dôsledku
spôsobilým samo o sebe, bez preukázania, že ide o duševnú poruchu s dopadom na spôsobilosť
žalovanej posúdiť dôsledky svojho konania (a pretože v konaní neboli zistené žiadne iné skutkové

okolnosti takýto záver odôvodňujúce), mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Odvolací súd v
súvislosti s vyššie uvedeným ešte poznamenáva, že k uznaniu dlhu došlo v období medzi jednotlivými
hospitalizáciami žalovanej, pričom jej syn vo svojom výsluchu síce uvádzal, že v období po prvej
hospitalizácii ju často navštevoval, pretože jej pomáhal, pričom však súčasne uviedol, že žalovaná skôr
potrebovalaspoločnosť,atiež,žeponovomrokusazamestnala.Anizuvedenéhotedanemožnovyvodiť

záver, že by v rozhodnom období depresia, ktorou žalovaná trpela, malo dopad na jej rozpoznávacie a
vôľové schopnosti. Záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní skutočností svedčiacich v tomto smere v
prospech skutkových tvrdení žalovanej, tak aj odvolací súd považuje za správny. Pokiaľ ide o samotnú
pravosť podpisu žalovanej na listine obsahujúcej jej uznávací prejav, túto žalovaná v priebehu konania
pred súdom prvej inštancie nespochybňovala, uvádzala len, že si nepamätá, či tú listinu podpisovala.

Pravosťpodpisunamietalaažvodvolacomkonaní(tvrdila,žetentopodpissajavíodlišnýmodjejpodpisu
na iných listinách), na túto námietku odvolací súd neprihliadal, keďže ide o novú skutočnosť, nespĺňajúcu
predpokladyuvedenévust.§205aods.1O.s.p.preto,abymohlabyťpovažovanázarelevantnýodvolací
dôvod.

29. Rozsudok súdu prvej inštancie je tak vo výroku vecne správny, preto bolo potrebné tento podľa §
387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej
inštancie. Žalovaná v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedla (okrem vznesenej námietky
premlčania, s ktorou sa ako s nedôvodnou vysporiadal odvolací súd) žiadne rozhodujúce skutočnosti, s
ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania.

30. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ako úspešnej strane sporu, priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) :

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebozmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)

- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).