Rozhodnutie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. júl 2015

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 10Cpr/2/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5713211062
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Gazdačková
ECLI: ECLI:SK:OSMT:2015:5713211062.15

Rozhodnutie

Okresný súd Martin samosudkyňou JUDr. Máriou Gazdačkovou v právnej veci žalobkyne N.. O. I., R..
XX. XX. XXXX, D. N.. C.. W. X/XX, K. právne zastúpenej JUDr. Danielom Vankom, advokátom so sídlom
v Martine, Andrea Kmeťa 13/413 proti žalovanému H. I..W..V.. I. I.A. T., J. XXX/X IČO: 47 049 928
právne zastúpeného Mgr. Zuzanou Pivoňkovou advokátkou so sídlom v Martine, E. B. Lukáča č. 2 v
konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe zo strany zamestnávateľa

o zaplatenie sumy 1 203,93 € takto

r o z h o d o l :

Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe dané žalobkyni podľa § 72 ods. 1 Zákonníka práce
listom zo strany žalovaného zo dňa 03. 06. 2013, podľa ktorého sa mal skončiť pracovný pomer dňa
05. 03. 2013 je neplatné.

Žalovanýjepovinnýzaplatiťžalobkyninevyplatenúmzduzaapríl2013vovýške448,93€spolusúrokom

z omeškania 5,5 % ročne od 16. 05. 2013 do zaplatenia a sumu 755 € na vyplatenie mzdy za mesiac
máj 2013 spolu s úrokom z omeškania 5,5 % ročne od 16. 06. 2013 do zaplatenia, všetko do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

O trovách konania súd rozhodne do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou podanou na tunajšom súde 02. 08. 2013 sa žalobkyňa proti žalovanému, svojmu bývalému
zamestnávateľovi, domáhala určenia, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe dané
žalobkyni žalovaným, podľa ktorého sa mal pracovný pomer žalobkyni u žalovaného skončiť 05. 06.
2013, je neplatné a súčasne určenia povinnosti pre žalovaného zaplatiť žalobkyni nezaplatenú mzdu za
apríl 2013 vo výške 448,93 € spolu s 5,50 % úrokom z omeškania ročne od 16. 05. 2013 do zaplatenia
a sumu 755 € titulom vyplatenia mzdy za mesiac máj 2013 spolu s 5,50% úrokom z omeškania ročne

od 16. 06. 2013 do zaplatenia.

Žalobkyňa uviedla, že so žalovanou uzavrela pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy z 26. 03.
2013, s dňom nástupu 01. 04. 2013 v pracovnom zaradení zodpovedný farmaceut, pričom pracovný
pomer bol uzavretý na dobu neurčitú zo skúšobnou dobou na tri mesiace a medzi účastníkmi bola
dojednaná mesačná mzda žalobkyne vo výške 1 600 € s výplatným termínom najneskôr do 15-teho

dňa nasledujúceho mesiaca. Pri podpise pracovnej zmluvy bola žalobkyňa informovaná, že lekáreň by
sa mala otvoriť najneskôr do 1 mesiaca z dôvodu jej budovania. Po vzniku pracovného pomeru až
do jeho ukončenia žalobkyňa pracovala pre žalovaného v rozsahu jeho pokynov a podľa potrieb pri
prácach v samotných priestoroch lekárne, ďalej doma pri príprave dokladov a podkladov súvisiacich s
otvorením lekárne, alebo mala prekážku v práci na strane zamestnávateľa. Pracovný režim žalobkyne
bolorganizovanýariešenýsozástupcomžalovaného,pánomW..Podľavýplatnejlistiny,ktorúžalobkyňa

prevzala za mesiac apríl 2013 mala jej byť vyplatená dňa 15. 05. 2013 na jej účet mzda vo výške
1 223,55 €, z tejto mzdy bolo vyplatené žalobkyni po jej výzve dňa 22. 05. 2013 len 450 €, tedažalovaný zostal dlžný žalobkyni sumu 773,55 €. Až 18. 06. 2013, teda po ukončení pracovného pomeru,
bola na účet žalobkyne pripísaná suma 324,62 €. Dňa 20. 06. 2013 bola na účet žalobkyne pripísaná
suma 468,55 €. Žalobkyňa však nedostala od žalovaného výplatnú pásku za mesiac máj 2013, tú

dostala až 25. 06. 2013 avšak údaje v nej uvedené sa nezakladajú na pravde. žalobkyni boli vykázané
absencie, ktoré v žiadnom prípade nevytvorila. Žalovaný po vykonaní inšpekcie Inšpektorátom práce
Žilina vypracoval podklady, ktoré sa úplne rozchádzajú so skutočnosťou. Žalovaný vystavil v júli 2013
opäťnovévýplatnépáskyzamesiaceaprílamáj2013,adoceléhoprípaduvniesolzmätok,nepravdivosť
a nezákonnosť. Žalobkyňa kategoricky popiera, že by vytvorila neospravedlnenú absenciu, ak by ju

bola vytvorila určite by bol jej zamestnávateľ takéto porušenie pracovnej disciplíny s ňou okamžite
riešil. Úkony zo strany žalovaného nasvedčujú tomu, že sa chce vyhnúť svojim povinnostiam, ktoré
má voči zamestnancovi. Žalobkyňa naposledy bola na pracovisku 29. 05. 2013 aj keď sa v tento deň,
keďže sa kniha dochádzky nenachádzala na obvyklom mieste, žalobkyňa do nej nezapísala. Vtedy bola
žalobkyňa pánom W. poslaná domov a keďže sa tak dotyčný dožadoval zvýšeným hlasom, žalobkyňa sa
prestala domáhať nástupu do práce a čakala kedy ju zamestnávateľ do prác zavolá, ako jej navrhoval.

Nakoľko žalobkyni nebola v dodatočnej lehote doplatená mzda za mesiac apríl celkovo 773,55 €, zaslala
žalobkyňa žalovanému dňa 31. 05. 2013 doporučenú zásielku s okamžitým skončením pracovného
pomeru. Žalovaný ju prevzal 17. 06. 2013, čiže týmto dňom došlo k ukončeniu pracovného pomeru
zo strany žalobkyne podľa § 61 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Žalobkyňa sa od inšpektorátu práce
dozvedela, že žalovaný s ňou ukončil pracovný pomer v skúšobnej dobe, a to doporučeným listom druhej

triedy zaslaným dňa 03. 06. 2013 bez doručenia do vlastných rúk. Žalovaný na základe tohto úkonu
skončil pracovný pomer so žalobkyňou dňa 05. 06. 2013 a na základe skrátenej odbernej lehoty, ktorú
si žalovaný určil u doručovateľa, bol list žalovanému vrátený poštou 12. 06. 2013. Tento list žalobkyňa
nikdy neprevzala a až od inšpektorátu práce zistila, že mal s ňou byť pracovný pomer rozviazaný v
skúšobnej dobe žalovaným. S poukazom na ustanovenia § 69, § 72, § 38 a § 77 Zákonníka práce

žalobkyňa žiadala, aby súd rozhodol v zmysle písomne podanej žaloby.

V priebehu konania žalobkyňa na žalobe zotrvala, na prvom pojednávaní vo veci samej prostredníctvom
svojho právneho zástupcu ešte poukázala na skutočnosť, že žalobkyňa uzavrela pracovnú zmluvu a
pracovný pomer jej vznikol v období, keď ešte priestory lekárne neboli skolaudované, neboli povolené

hygienou a nebol udelený súhlas štátneho úradu pre kontrolu liečiv k prevádzkovaniu lekárne, avšak
jej zamestnávateľ ju potreboval, nakoľko musel preukázať v povoľovacom konaní, že zamestnáva
zodpovedného farmaceuta. Preto žalobkyni v apríli a máji vôbec nebolo prideľovaná práca podľa
pracovnej zmluvy a pracovnej náplne, ale vykonávala úkony podľa pokynov pána W., ktorý nebol
ani zamestnancom žalovaného, bol však žalobkyni predstavený konateľkou žalovaného, rokoval so

žalobkyňou pri uzatváraní pracovnej zmluvy a plnomocenstvom vystaveným žalovaným sa preukazoval
pred v konaní pred štátnymi orgánmi. Žalobkyňa teda vychádzala zo skutočnosti, že je kontaktnou
osobouareprezentujepostojkonateľkyžalovanejobchodnejspoločnosti.vsúkromíbolpánW.priateľom
konateľky žalovaného. Žalobkyňa preto do práce chodila podľa pokynov pána W.. V apríli pracovala v
lekárnisama,vmájiroku2013malaužkolegyňupaniV..Výkazyodochádzkežalobkynedozamestnania

zamesiacapríl2013,ktorépredložilažalovanástrananiesúhodnoverné,pretožežalobkyňasurčitosťou
vie povedať, že dňa 10. 04. 2013 nebola v práci po dohode s pánom W. a v tento deň jej prítomnosť
na pracovisku vykázaná bola. Žalovaná strana za apríl 2013 vypracovala žalobkyni tri výplatné pásky,
a to jednu zo 06. 05. 2013, ktorá bola nahradená výplatnou páskou z 29. 05. 2013 a následne bola
vypracovanáďalšiavýplatnápáskazodňa15.07.2013.Mzdovénárokyžalobkynesavovšetkýchtýchto

výplatných páskach rozchádzajú.

Žalobkyňa potom vo svojej výpovedi uviedla, že so žalovaným sa skontaktovala v januári 2013, kedy
reagovala na internetovú ponuku, ozval sa jej pán W., o ktorom dnes už vie, že sa jedná o druha
konateľky žalovanej obchodnej spoločnosti. V celom predzmluvnom procese komunikoval s ňou pán

W. a žalobkyňa sa s ním nakoniec aj stretla v prítomnosti konateľky žalovanej obchodnej spoločnosti,
pričom sa táto do rozhovoru medzi žalobkyňou a pánom W. nijako nezasahovala. Na tomto stretnutí
bola informovaná konateľkou žalovanej obchodnej spoločnosti, že je jej majiteľkou a aj majiteľkou
nehnuteľnosti, v ktorej sa nachádza lekáreň ale pri svojom konaní sa má žalobkyňa riadiť pokynmi pána
W..Žalobkyňaztohousúdila,žezrejmežalovanábudeprevádzkovaťlekáreňspoluspánomW.,nakoľko

on bol tým, ktorý odpovedal na reakciu žalobkyne na inzerát. Pri tomto stretnutí, keď zúčastnené strany
dohadovali pracovné podmienky žalobkyne, žiadala žalobkyňa plat 1 600 €, voči čomu námietky neboli
a keďže koncom marca intenzívnejšie rokovali o uzavretí pracovnej zmluvy žalobkyňa chcela už od 01.
04. 2013 riadne nastúpiť do zamestnania. Pán W. na to zareagoval so smiechom, že jej pracovisko jeešte stále staveniskom a keby lekáreň žalobkyňa videla, tak by si myslela, že ešte 3 mesiace nebude
spustená. Žalobkyňa poprela tvrdenia žalovaného o tom, že by pri uzatvorení pracovnej zmluvy sa
dohodli, že kým lekáreň nebude sprevádzkovaná bude odmeňovaná len sumou rovnajúcou sa 60 % z

dohodnutej mzdy.

Žalobkyňa bola pánom W. totiž ubezpečená, že aj keď lekáreň ešte nie je sprevádzkovaná, žalobkyňa
dostane svoj zazmluvnený plat. Keďže 01. 04. 2013 bol Veľkonočný pondelok, tak žalobkyňa mohla
reálne do práce nastúpiť až 02. 04. 2013 a dotazovala sa pána W., či si môže prísť pozrieť priestory

novej lekárne. Dňa 02. 04. 2013 jej pán W. zavolal a žiadal ju, aby sa ozvala až okolo 10. 04. 2013.
Žalobkyni bola situácia trápna, pretože nebola zvyknutá na to, aby sedela doma, napriek tomu, že má
uzavretú riadne pracovnú zmluvu a mala by byť podľa nej v zamestnaní. Vtedy pána W. informovala,
že je ochotná chodiť aj upratovať, len aby nesedela doma a navrhla mu, že bude zhromažďovať nejaké
prílohy, ktoré sú potrebné k jednotlivým žiadostiam pre jednotlivé štátne orgány. Vtedy ešte žalobkyňa
ešte netušila, že stavba nie je ani len skolaudovaná, k čomu došlo niekedy v polovici mája 2013 a, že

prítomnosť žalobkyne v lekárni nie je vôbec potrebná.

Na základe jej dotazovania, jej pán W. okolo 10. 04. 2013 oznámil, že má prísť nasledujúci deň o 09,00
hod.. Dňa 11. 04. 2013 sa žalobkyňa do práce dostavila, vtedy prvýkrát videla priestory lekárne a vtedy
ju aj upratovala do 15,30 hod.. Na budove zvonku boli robené ešte nejaké stavebné práce, pretože

dvor pred budovou bol plný robotníkov, miešačiek a stavebného materiálu, ale priestory vo vnútri boli
už omaľované, a bol v nich len bežný neporiadok ako po maľovaní. V prvom aprílovom týždni, keď bola
žalobkyňa ešte doma si vybavovala výpis z registra trestov, ktorý potrebovala k funkcii zodpovedného
zástupcu, navštívila lekára a 09. 04. 2013 si vybavovala vstupnú lekársku prehliadku. Žalobkyňa potom
pracovala v piatok 12. 04. 2013 približne v čase od 09,00 hod. do 15,00 hod.. V polovici apríla potom

prebiehali rokovania so zástupcami dvoch distribútorov liečiv, s ktorými žalobkyňa rokovala a ukazovala
im aj nové zariadené priestory lekárne a opätovne sa tieto priestory upratovali, koncom apríla už aj
s novou kolegyňou, ktorá nastúpila podľa pracovnej zmluvy 01. 05. 2013, šlo o K.. C. V.. Kedy má
žalobkyňa do práce chodiť a čo tam má robiť, vyplývalo z pokynov, ktoré jej dával pán W..

Žalobkyňa nemala kde evidovať svoju dochádzku v apríli 2013, pretože tam nebol žiaden list ani kniha
dochádzky.Tásaobjednávalacezinternetspolusďalšímitlačivami,ktorébolipotrebné,niekedykoncom
apríla 2013.

Žalobkyňa ďalej uviedla, že nikdy nebola v práci, resp. z nej neodišla svojvoľne, ak nebola v zamestnaní,

ani nebola na pracovisku, bolo to vždy na pokyn pána W..

Koncom mája 2013 sa žalobkyňa domáhala doplatenia riadnej mzdy, poukazujúc na skutočnosť, že na
krátenie mzdy na 60 % dohodnutej sumy žalovaná strana nemala právo. To vyplýva aj z SMS žalobkyne
zasielanej pánu W. dňa 26. 05. 2013. Potom, čo dňa 29. 05. 2013 kázal žalobkyni pán W. odísť zo

zamestnania, čakala na jeho telefonát, či ešte bude potrebné, aby sa na pracovisko dostavila, v tom čase
už bola presvedčená, že rozviaže pracovný pomer, pretože nemala vyplatenú mzdu. Dňa 30. 05. 2013
podľa dohody s pánom W. z 29. 05. 2013 žalobkyňa nemala prísť, to bol štvrtok a 31. 05. 2013 bol piatok,
vtedy na pracovisku nikto nebol, keďže konateľka žalovaného mala štátnice a pán W. ju na ne viezol.
Prvýjúnovýtýždeňžalobkyňanepracovalapretožebolachoráalenemalavystavenúpráceneschopnosť,

pretože si prvé tri dni chcela zobrať dovolenku a potom mala mať celodenné ošetrenie dva dni. Tieto
skutočnosti vysvetlila v liste, ktorý zaslala konateľke žalovaného ako doporučený list, ale sa jej vrátil
ako neprevzatý.

Žalobkyňa poprela, že by jej konateľka žalovaného pani C. dávala pokyn, aby spisovala, pripravovala

zoznamy liekov a inak by to robila určite radšej ako upratovala v lekárni. Je to práca, ktorá je za pár dní
hotová a netrvá 2 až 3 mesiace. Žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že žalovaná strana aj v súčasnosti
inzeruje a hľadá zamestnancov, a v ich inzeráte je stále ako kontaktná osoba uvedený pán W., na dôkaz
čoho pripojila internetovú inzerciu žalovaného zo začiatku roku 2015 do súdneho spisu.

Žalovanýsakžalobevyjadrilprvýkrátpísomnýpodanímzodňa16.09.2013ažalobunamietal.Žalovaný
potvrdil, že účastníci konania uzatvorili pracovnú zmluvu dňa 26. 03. 2013, na základe ktorej odo dňa
01. 04. 2013 vznikol žalobkyni pracovný pomer na dobu neurčitú u žalovaného s dohodnutou výškou
mzdy 1 600 € mesačne. V apríli a v máji 2013 lekáreň ešte nebola sprevádzkovaná, v tom čase všakžalovaný musel mať v pracovnom pomere zodpovedného farmaceuta na výkon činnosti spojených so
zásobovaním lekárne v prevádzkovaní. Žalobkyňa už pri uzatváraní pracovnej zmluvy bola uzrozumená
s tým, že až do oficiálneho otvorenia lekárne nebude vykonávať svoju prácu v takom rozsahu, ako po

jej oficiálnom sprevádzkovaní a otvorení, ale podľa pokynov zamestnávateľa mala vykonávať prácu
každý pracovný deň. Nemala pokyn, že by sama mohla určovať, ktorý deň do práce príde a, ktorý
nie. Žalobkyňa mala aj pokyn od zamestnávateľa, že si má zapisovať dochádzku v tom, ktorom dni
pracovného týždňa, to však nerešpektovala. Žalovaný si sám viedol evidenciu dochádzky žalobkyne a
vo vyjadrení k žalobe uviedol odchýlky v dochádzke žalobkyne za mesiac máj 2013 od zápisu dochádzky

žalobkyne v knihe dochádzky. Súčasne uviedol, že v mesiaci apríl 2013, keď ešte na pracovisku nebola
kniha dochádzky, žalobkyňa pracovala, mimo 01. 04. 2013 keď bol štátny sviatok, dňa 08. 04. 2013 od
09,00 hod. do 12,00 hod., 09. 04. 2013 mala celodennú návštevu lekára, 09. 04. 2013 pracovala od.
09,00 hod. do 12,00 hod., dňa 11. 04. 2013 od 09,00 hod. do 13,00 hod., 15. 04. 2013 od 09,00 hod. do
13,00 hod., 16. 04. 2013 od 09,00 hod. do 13,00 hod., 23. 04. 2013 od 09,00 hod. do 12,00 hod., 24. 04.
2013, 25. 04. 2013 a 26. 04. 2013 vždy od 09,00 hod. do 12,00 hod. a za neodpracované hodiny a dni má

žalobkyňaabsenciu.Žalovanývovyjadreníkžalobetvrdil,ženavrholžalobkynivzhľadomnaskutočnosť,
že lekáreň ešte nie je sprevádzkovaná, že so žalobkyňou uzatvorí pracovnú zmluvu s výškou mzdy,
ktorá by zodpovedala 60 % sumy 1 600 € mesačne a po otvorení lekárne by dodatkom upravili mzdu
na 1 600 € mesačne. Žalobkyňa s touto alternatívou nesúhlasila, keďže žalovaný nemohol vykonávať
činnosti v lekárne bez žalobkyne a nemohol nájsť inú osobu s požadovaným vzdelaním a príslušnou

licenciou pristúpil na dohodu o výške mzdy 1 600 € mesačne. Žalobkyňa však podľa tvrdenia žalovaného
mala žalovanému sama navrhnúť, že počas obdobia kým lekáreň nie je sprevádzkovaná, bude poberať
mzdy 60 % dohodnutej sumy. žalovaný preto vystavil prvú výplatnú pásku za apríl 2013 a aj príslušné
výkazy do poisťovní na sumu 960 € v hrubom, čo bolo 60 % zo sumy 1 600 € a v čistom zárobku na sumu
774,62 €. Túto výplatnú pásku žalobkyňa riadne prevzala 06. 05. 2013 a z údajov vo výplatnej páske aj

vychádzali výkazy do poisťovní a pre daňový úrad. Následne však 26. 05. 2013 žalobkyňa zaslala pánu
W., ktorý je partnerom konateľky žalovaného, SMS, z ktorej vyplynulo, že nesúhlasí s poberaním 60
% dohodnutej mzdy a preto následne žalovaný výplatnú pásku za mesiac apríl 2013 prerobil na hrubú
mzdu vo výške 1 600 € a čistú mzdu na výšku 1 223,55 €. Rovnako boli vypracované opravné výkazy
číslo 1 pre poisťovne a daňový úrad.

Následne ale žalobkyňa podala podnet na Inšpektorát práce v Žiline a podľa doporučenia inšpektorátu
práce, ktorý vysvetlil žalovanému zamestnávateľovi, že nemôže dať zamestnancovi 60 %-tnú mzdu,
keďže u zamestnávateľa nie je zástupca zamestnancov a, že má vypracovať mzdu na základe skutočne
odpracovanýchhodínzamestnancaachýbajúcehodinybudúabsenciou,bolamzdažalobkyneupravená

podľa skutočne odpracovaných hodín, ktoré žalobkyňa reálne v období apríla a mája 2013 odpracovala.
Takto vyšla jej za apríl 2013 mzda vo výške 477,28 € v hrubom, v dôsledku čoho žalovaný musel jej
ešte doložiť odmenu na 452,85 €, aby žalobkyni vyšla čistá mzda 774,62 €, čo bola pôvodne čistá
mzda zo 60 % a čo bolo aj žalobkyni skutočne vyplatené (keďže na základe odporučenia inšpektorátu
práce nie je možné žiadať od zamestnanca späť vyplatenú mzdu). Žalovaný takto prepracoval mzdu

žalobkyne za príslušné mesiace zo 60 % dohodnutej mzdy na mzdu za skutočne odpracované hodiny
a neodpracované dni jej vykázal ako absenciu. Za máj roku 2013 potom vyšla žalobkyni suma 523,64
€ a na intervenciu inšpektorátu práce, ktorý upozornil, aby mzda bola vyplácaná len za skutočne
odpracované hodiny a dni, nakoniec žalovaný zamestnávateľ mzdu za mesiac máj 2013 prepočítal
a hrubá mzda v konečnom dôsledku klesla na 507,70 €. Mzda za mesiac apríl 2013 bola žalobkyni

vyplatená celkovo vo výške 774,62 €, a to sumou 450 € vkladom na jej účet a sumou 324,62 € prevodom
na bankový účet žalobkyne. Mzda za mesiac máj 2013 bola žalobkyni vyplatená vo výške 468,55 €
formou bezhotovostného prevodu na bankový účet žalobkyne.

Žalovaný ďalej tvrdil, že po dobu trvania pracovného pomeru žalobkyňa nebola kreatívna, nebola

schopná si prácu zorganizovať sama bez toho, aby sa neopýtala čo treba robiť a preto mal žalovaný
za to, že bola prijatá do zamestnania preto, aby vykonávala činnosti, ktoré mala uvedené v pracovnej
zmluve, čo vyžaduje určitý stupeň samostatnosti. Tvrdenia žalobkyne o tom, že kniha dochádzky sa
nenachádzala na obvyklom mieste a, že z pracoviska bola poslaná preč pánom W. sa nezakladajú
na pravde, pretože pán W. nie je vedúcim žalovaného, takúto pozíciu nezastáva, nie je v pracovnom

ani obdobnom pracovnom pomere k žalovanému a jediným nadriadeným žalobkyne bola konateľka
žalovaného D.. K. C., ktorej príkazy a pokyny však žalobkyňa nerešpektovala.

Žalovaný na svojich tvrdeniach zotrval potom aj počas konania.Konateľka žalovaného K.. K. C. na pojednávaní uviedla, že uzavretiu pracovnej zmluvy so žalobkyňou
predchádzalo stretnutie v marci roku 2013 v obchodnom dome Tulip, ktorého sa zúčastnila mimo

žalobkyne a nej, aj pán W.. Ten ukázal žalobkyni projektovú dokumentáciu lekárne, rozmiestnenie
jednotlivých miestností a rozhovor skĺzol samozrejme na platové podmienky a pracovnú náplň
žalobkyne, s tým, že žalobkyni bola daná možnosť týždeň si premyslieť pracovné podmienky a
informovať potencionálneho zamestnávateľa. Účastníci stretnutia sa dohodli na tom, že ak sa žalobkyňa
rozhodne prácu prijať do konca marca môže nastúpiť od 01. 04. 2013. V tomto období si ale žalobkyňa

nebola ani raz pozrieť lekárne, v akom je stave. Konateľka žalovaného tvrdila, že žalovaný ale mal
možnosť zamestnávať žalobkyňu podľa pracovnej zmluvy, jej úlohou bolo riadne a koordinovať činnosť
lekárne, lekáreň urobená bola len tam nebol nábytok. Účastníci pracovnej zmluvy sa dohodli na plate
1 600 € pre žalobkyňu, aj keď žalovaný sa snažil dohodnúť nižší plat počas plynutia skúšobnej doby,
ktorá mala vykryť obdobie keď lekáreň nebola ešte v prevádzke s tým, ale žalobkyňa nesúhlasila.
Uviedla, že úlohou žalobkyne bolo vypracovať hygienický a sanitačný poriadok a prevádzkový poriadok

lekárne, ktorý si žalobkyňa stiahla z internetu a bol zanesený na Štátny ústav pre kontrolu liečiv.
Všetky pokyny mala žalobkyňa dostávať od nej, pričom konateľku žalovaného mohla nájsť v práci,
prevádzkové priestory lekárne sú v rovnakej budove ako sídlo obchodnej spoločnosti - zamestnávateľa.
V žiadnom prípade pokyny žalobkyni nemal dávať pán W., ten mal udelené plnomocenstvo zo strany
žalovanej obchodnej spoločnosti na jednanie so štátnymi orgánmi v súvislosti so spustením prevádzky

lekárne ale nie na pracovnoprávne záležitosti. Žalobkyňa mala hneď k dispozícii pracovný stôl, počítač,
internet. Konateľka žalovanej jej nikdy nedala pokyn k upratovaniu lekárne. Okrem vypracovania vyššie
uvádzaných dokumentov mala žalobkyňa vypracovať aj zoznam liekov na návoz, čo jej kolegyni pani
V.J. trvalo tri týždne.

Žalobkyňa nemala v apríli 2013 knihu dochádzky, mala však pero a papier, kde si mohla evidovať
dochádzku, čo ale neurobila, samotná konateľka žalovanej si ale evidovala dochádzku žalobkyne
do zamestnania. Konateľka žalovanej vysvetlila, že za mesiac máj 2013, keď žalobkyňa mala už
kolegyňu v osobe C. V., podľa mzdového listu C. V., táto nemá vykázanú absenciu napriek tomu, že v
knihe dochádzky má takmer rovnaký počet odpracovaných hodín ako žalobkyňa. Toto podľa vyjadrenia

konateľky bolo z toho dôvodu, že pani C. V. robila aj doma, robila si zoznam liekov a mala povolenú
prácu doma so súhlasom konateľky, žalovanej obchodnej spoločnosti. Pani C. V. mala k práci evidentne
iný prístup ako žalobkyňa.

Skutočnosť, že v apríli 2013 žalovaný nevytkol žalobkyni údajnú neospravedlnenú absenciu vysvetlila

konateľka tým spôsobom, že žalobkyňa poznala svoju pracovnú dobu a mala ju dodržiavať. Výplatu vo
výške 60 % dohodnutej mzdy vypočítala na základe návrhu žalobkyne, ona by si sama nedovolila krátiť
mzdu zamestnanca. Neskôr však, keďže pochopila, že so žalobkyňou nebude dobrá spolupráca začala
hľadať nového zodpovedného farmaceuta. So žalobkyňou ukončila pracovný pomer v skúšobnej dobe
bez udania dôvodu. O tom, že so žalobkyňou rozviaže pracovný pomer ju informovala SMS správou.

Konateľka žalovaného potvrdila, že lekáreň bola skolaudovaná stavebným úradom 15. 05. 2013, avšak
nevedela povedať, kedy štátny ústav pre kontrolu liečiv udelil povolenie na prevádzku lekárne, pretože
tieto veci mal na starosti pán W., nevedela sa vyjadriť, z akého dôvodu žalobkyňa stále komunikovala
len s pánom W., pretože ona svojim zamestnancom nikdy nezakázala, aby ju v súvislosti s plnením

pracovných úloh navštívili. Tvrdila, že nevedela, že žalobkyňa komunikuje o pracovnej náplni s pánom
W., pretože C. V., jej druhý zamestnanec, chodila za ňou.

Mimo výsluchu účastníkov konania súd vypočul aj svedkov C. V. a Š. W. a prečítal listiny pripojené do
súdneho spisu.

Svedkyňa C. V. potvrdila, že jej pracovný pomer vznikol od 01. 05. 2013 u žalovanej a v čase svojho
výsluchu bola stále zamestnancom žalovanej. Aj ona reagovala na inzerát a jej prvého pracovného
pohovoru v kaviarni obchodného centra Tulip sa zúčastnila konateľka žalovanej spoločnosti a Š.
W.. Celkom presne si nespomínala ako vyzerali priestory lekárne v deň, keď prvýkrát nastúpila do

zamestnania, pamätala si však, že mala dve plne vybavené kancelárie, za ktorými nasledovali priestory
lekárne, kde ale nábytok bol privezený až v máji 2013. Jej samotnej väčšinou pokyny k práci dával Š.
W. a to na základe toho, že podľa jej názoru mal nato plnomocenstvo. Keď prišli obidve (so žalobkyňou)
do zamestnania (v máji 2013) pokyny im dávali prípadne aj obaja, teda konateľka žalovaného a pánW., ktorí im hovorili kedy majú prísť do práce a čo majú robiť. Svedkyňa uviedla, že od prvého dňa
nástupu do zamestnania bolo treba lekáreň upratať, preto ju aj so žalobkyňou upratovali, umývali okná,
aj to čo sa zašpinilo keď niečo prišlo alebo sa doviezlo. Potom mali kontaktovať distribučné firmy aj

ohľadne doplnkového tovaru. V čase jej nástupu do zamestnania sa ešte evidencia dochádzky neviedla,
nebola tam dochádzková kniha. Svedkyňa uviedla, že väčšinou chodievala do zamestnania o 08,30
hod. a väčšinou neodpracovala plných 8 hodín, teda odchádzala skôr, avšak ku koncu mesiaca, keď
sa robil veľký zoznam od distribútorov liečiv, ktoré bolo treba objednať, pripustila, že možno zostávala
v zamestnaní aj 8 hodín. Koncom mája 2013 už v zamestnaní podľa jej vedomostí žalobkyňa nebola.

Svedkyňa uviedla, že v máji roku 2013 si prácu nebrala domov a neplnila pracovné úlohy doma.
Pripustila, že záznamy v knihe dochádzky za mesiac máj 2013 sú reálne, žalobkyňa väčšinou bola s
ňou v tom čase, keď aj ona bola na pracovisku. Jeden deň počas mája 2013 šla na školenie. Svedkyňa
potvrdila, že aj ona ma dohodnutý pracovný čas na 40 hodín týždenne, 8 hodín denne a ak, podľa
dochádzky za mesiac máj 2013 nikdy neodpracovala plných 8 hodín, bolo to preto, že tam nebolo čo
robiť a zamestnávateľ im (žalobkyni a svedkyni) povedal, že už môžu ísť, tým zamestnávateľom bola

buď pani Vojtková (konateľka žalovaného) alebo pán W.. Lekáreň bola do prevádzky spustená 04. 07.
2013, úradné vybavovania mal na starosti pán W. a ona s pánom W. buď cez SMS alebo telefonicky
komunikovala o tom, či a ako má prísť do práce. Dochádzková kniha prišla až niekedy v mesiaci máj
2013 a pani I.Á. do nej dopisovala údaje o dochádzke začiatkom mája.

Svedok K.. Š. W. vo svojej výpovedi uviedol, že tak v roku 2013 ako aj v čase jeho výsluchu,
bola K.. C., konateľka žalovanej obchodnej spoločnosti, jeho priateľkou a, že v roku 2013 mal ňou
udelené plnomocenstvo pre konanie s úradmi v súvislosti so spustením prevádzky lekárne a konateľke
žalovaného asistoval aj pri hľadaní zamestnancov, to znamená, že dával inzeráty a zúčastňoval sa
niektorýchpohovorov.Takéhotopohovorusazúčastnilajsožalobkyňou,prebeholvkaviarniobchodného

centra Tulip, prítomná bola aj konateľka žalovaného a on sám žalobkyňu informoval o priestorovom
vymedzení lekárne za pomoci časti projektovej dokumentácie, ktorú jej dal k nahliadnutiu. Svedok tvrdil,
že pokiaľ neskôr so žalobkyňou komunikoval tak to bolo len v súvislosti s tým, že potreboval od nej
podklady pre úradné vybavovanie, napr. prevádzkový a sanitačný poriadok. Tvrdil, že pokiaľ žalobkyňa
dostával pokyny ohľadne toho, čo má konkrétne na pracovisku robiť a kedy má do zamestnania prísť,

tak to bola parketa pre konateľku žalovaného, takýto pokyn dal žalobkyni možno iba raz. Tvrdil, že on
sám nedával žalobkyni pokyny k tomu, kedy má chodiť do práce a ak, tak len v súvislosti s podkladmi,
ktoré potreboval. Ak niečo odišlo z jeho počítača mohla to napísať aj konateľka žalovanej obchodnej
spoločnosti. Svedok uviedol, že bol informovaný K. C., že žalobkyňa mala za ňou prísť a navrhnúť jej,
že bude pracovať kým nebude lekáreň otvorená za 60 % dohodnutej mzdy. O mzdu žalobkyne sa ale

inak nezaujímal. Tvrdil, že žalobkyňa mu nenaznačila, že by uvažovala o skončení pracovného pomeru
koncom mája.

Súd považoval tvrdenia svedka W. o tom, že žalobkyni neposkytoval takmer žiadne pokyny ohľadne
plnenia jej pracovných úloh za účelové tvrdenia, nakoľko tieto tvrdenia boli vyvrátené aj výpoveďou

svedkyne V., uvedenou vyššie, ale nakoniec boli vyvrátené prepisom emailovej korešpondencie a SMS
správami, ktoré žalobkyňa pripojila do súdneho spisu (na č. l. 91-94). Z nich je zrejmé, že 02. 04. 2013
žalobkyňa kontaktovala svedka W. kedy v zmysle rozhovoru pred Veľkou Nocou by si mala prísť pozrieť
priestory danej lekárne. Dňa 10. 04. 2013 informoval emailom svedok W. žalobkyňu, že stačí prísť zajtra
ráno o deviatej, teda 11. 04. 2013, kvôli upratovaniu. Je rovnako zrejmé, že emailová korešpondencia

medzi žalobkyňou, ohľadne jej zamestnania a emailovou schránkou Š. W., prebiehala od januára 2013
do marca 2013. SMS správou v máji 2013 Š. W. dňa 19. 05. 2013 informoval žalobkyňu, že zajtra chodiť
nemusí, on jej zajtra zavolá. Dňa 20. 05. 2013 informoval žalobkyňu, že jej zajtra odídu peniaze a on sa
ospravedlňuje, pretože sa jedná o výnimočnú situáciu. Dňa 23. 05. 2013 Š. W. SMS správou informoval
žalobkyňu o tom, že má byť zajtra, teda 24. 05. 2013 v lekárni o 09,00 hod.. Dňa 26. 05. 2013 žalobkyňa

informovala Š. W. SMS správou, že na zníženie jej mzdy nemá právo a žiada ho, aby sa na to pozrel
a oznámil jej výsledok najneskôr v pondelok. Dňa 29. 05. 2013 informovala žalobkyňa SMS správou
adresovanou na číslo Š. W., že v prípade, ak nebude mať na účte doplatok mzdy do 17,00 hod. dňa 31.
05. 2013 končí a túto skutočnosť oznámi aj na ŠÚKL.

Z listín, ktoré účastníci konania pripojili do súdneho spisu bolo nesporne preukázané, že účastníci
konania uzavreli dňa 26. 03. 2013 pracovnú zmluvu, na základe ktorej vznikol žalobkyni pracovný pomer
u žalovaného od 01. 04. 2013 na dobu neurčitú pri skúšobnej dobe 3 mesiacov vo funkcii zodpovedný
farmaceut, pričom miesto výkonu práce bola lekáreň H., J. XXX/X, T..Podľa článku 6 boli dohodnuté mzdové podmienky a výplatný termín žalobkyni, podľa týchto dojednaní
žalobkyni patrila mzda vo výške 1 600 € splatná mesačne pozadu najneskôr do 15 dňa nasledujúceho

mesiaca. Žalobkyni patrila náhrada mzdy, pracovné voľno ako aj dávky nemocenského poistenia
a sociálneho zabezpečenia v prípadoch a v rozsahu ustanovenom Zákonníkom práce alebo inými
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Pracovný čas bol dohodnutý na 40 hodín týždenne a bol
vymedzený ako časový úsek, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu
a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou a podľa pokynov zamestnávateľa a potrieb prevádzky

lekárne.

Článok 4 obsahoval pracovnú náplň a v zmysle neho žalobkyňa mala najmä povinnosť koordinovať
a riadiť činnosť lekárne, zabezpečovať objednávanie liekov, zdravotníckych pomôcok a doplnkového
sortimentu, vykonávať vstupnú kontrolu liečiv, prijímať recepty a poukazy, vydávať lieky a zdravotnícke
pomôcky na lekársky predpis, atď..

Žalovaný predložil vlastný rozpis pracovnej doby, resp. záznamy o dochádzke žalobkyne do
zamestnania v apríli 2013 (č. l. 66), ktorý vyhotovila podľa vlastného vyjadrenia konateľka žalovanej
obchodnej spoločnosti a podľa neho žalobkyňa vykázala absenciu 8 hodín v dňoch 02. až 05. 04. 2013,
v pondelok 01. 04. 2013 bol vykázaný ako odpracovaný v rozsahu 8 hodín. Dňa 08. 04. 2013 podľa

týchto záznamov mala žalobkyňa pracovať len v čase od 09,00 hod. do 12,00 hod., dňa 09. 04. 2013
mala 8 hodinovú návštevu lekára, dňa 10. 04. 2013 mala pracovať len v čase od 09,00 hod. do 12,00
hod., dňa 11. 04. 2013 mala pracovať od 09,00 hod. do 13,00 hod., dňa 12. 04. 2013 má vykázanú
8 hodinovú absenciu, dňa 15. 04. 2013 mala pracovať od 09,00 hod. do 13,00 hod., rovnako dňa 16.
04. 2013, v dňoch 17., 18. a 19. 04. 2013 má vykázanú absenciu, dňa 22. 04. 2013 má vykázanú 8

hodinovú návštevu lekára. Podľa záznamov zamestnávateľa v nasledujúcich dňoch 23. 04. až 26. 04.
2013 mala pracovať vždy od 09,00 hod. do 12,00 hod. a dňa 29. 04. 2013 a 30. 04. 2013 má vykázanú
8 hodinovú absenciu každý deň. Podľa záznamov v liste žalobkyne, ktorý predložil žalovaný za obdobie
apríla 2013 predstavoval priemerný hodinový zárobok žalobkyne 9,0909 € na hodinu, v apríli 2013 bolo
21 pracovných dní a jeden sviatok, na 21 pracovných dní pripadlo 1 sviatok z toho žalobkyňa skutočne

odpracovala 52,50 hodín a 123,50 hodiny jej zamestnávateľ vykázal ako absenciu. Tento mzdový list
bol vypracovaný až v decembri 2013, ako svedčia záznamy na mzdovom liste (č. l. 49).

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že zamestnávateľ žalobkyne potom 3-krát vystavil výplatnú
pásku za mesiac apríl 2013, a to prvú výplatnú pásku, ktorá bola žalobkyni údajne daná 06. 05. 2013

(č. l. 90) vystavil na 960 € hrubej mzdy, pri odpracovaných 168 hodinách (21 pracovných dní) a náhrade
za jeden sviatok v rozsahu 8 hodín. Čistá mzda podľa tejto výplatnej pásky predstavuje sumu 774,62
€. Z údajov na výplatnej páske je zrejmé, že pre prekážky na strane zamestnávateľa je žalobkyni
vyplácaných60% tarifnéhoplatu.Jezrejmé,ženazákladeSMSžalobkynez26.05.2013bolanásledne
vypracovaná ďalšia výplatná páska, ktorú žalobkyňa pripojila do súdneho spisu, a ktorú mala žalobkyňa

podľa potvrdenia zamestnanca o prevzatí výplatnej pásky (č. l. 42 rub) prevziať údajne 26. 05. 2013,
avšak podľa tvrdení žalobkyne bola prevzatá 29. 05. 2013. Je hodnovernejšie tvrdenie žalobkyne, že
výplatnú pásku prevzala 29. 05. 2013, keďže dňa 26. 05. 2013 bola nedeľa (č. l. 11). Z tejto výplatnej
pásky potom vyplýva, že zamestnávateľ jej priznáva mzdu za 21 pracovných dní pri 168 hodinách a
jednom sviatku predstavujúcom 8 hodín a pri výpočte mzdy vychádza z tarify 1 600 € za mesiac a

pri povinných zrážkach na zdravotné, nemocenské, starobné poistenie, invalidné poistenie a poistenie
dávok v nezamestnanosti a výpočte preddavkovej dane, zohľadnení daňového bonusu potom mzda
žalobkyne v čistom predstavuje sumu 1 223,55 €.

Po kontrole inšpektorátu práce žalobkyni bola zaslaná 3 výplatná páska za obdobie apríla 2013 (č. l. 12),

žalobkyňa ju mala podľa vlastných tvrdení prevziať 15. 07. 2013, podľa potvrdenia zamestnanca (č. l.
43) o prevzatí výplatnej pásky bola odosielaná 12. 07. 2013. Podľa tejto výplatnej pásky žalobkyni patrí
čistá mzda vo výške 774,62 €, teda rovnaká ako na prvej výplatnej páske prevzatej 06. 05. 2013 (č. l. 90),
avšak podľa tejto výplatnej pásky žalobkyni patrí mzda len za 52,50 hodín, ktoré skutočne odpracovala,
pričom sa jej priznala mesačná odmena vo výške 452,85 € a následne sa vykazuje neospravedlnená

absenciavcelkovomrozsahu123,50hodín,zaktoréžalobkyninepatrížiadnasuma.Tátovýplatnápáska
mala byť už žalobkyni zaslaná po tom, čo u žalovaného zamestnávateľa vykonal kontrolu inšpektorát
práce.Žalobkyňa do spisu pripojila aj listinné dôkazy preukazujúce prekážky v práci na jej strane v apríli 2013,
kedypodľapotvrdeniajejošetrujúcejlekárkyK..O.T.,žalobkyňabolanavyšetrenídňa09.04.2013a23.
04. 2013, pričom je zrejmé, že zo záznamov v zdravotnej dokumentácii, že dňa 09. 04. 2013 žalobkyňa

absolvovala vstupnú lekársku prehliadku a dňa 23. 04. 2013 absolvovala lekárske vyšetrenie a bola jej
predpísaná medikamentózna liečba. Podľa záznamov hematológa žalobkyne K.. J.R. I. žalobkyňa 08.
04. 2013 v poobedňajších hodinách bola vyšetrená na reumatologickej ambulancii. Toho istého dňa 08.
04. 2013 bola v čase od 07,00 do 09,00 hod. ošetrená u svojho stomatológa.

Podľa záznamov o dochádzke žalobkyne v knihe dochádzky, ktorej kópiu do spisu pripojila žalovaná
strana, žalobkyňa dňa 02. 05. 2013 bola na pracovisku od 09,00 hod. do 14,30 hod. Dňa 03. 05. 2013
bola na pracovisku od 09,00 hod. do 14,15 hod. 06. 05. 2013 bola na pracovisku od 09,00 hod. do 14,00
hod. 07. 05. 2013 bola na pracovisku od 09,00 hod. do 13,30 hod. 09. 05. 2013 bola na pracovisku
od 09,00 hod. do 14,30 hod. 13. 05. 2015 bola na pracovisku od 09,00 hod. 14,45 hod. a v týchto
dňoch bola na pracovisku v rovnakom čase ako jej kolegyňa C. V.. 14. 05 .2013 bola žalobkyňa bola na

pracovisku od 09,00 hod. do 13,15 hod. a jej kolegyňa C. V. od 09,00 hod. do 16,00 hod. Dňa 17. 05.
2013 bola na pracovisku od 09,00 hod. do 13,15 hod., rovnako ako jej kolegyňa C. V.. Dňa 22.05.2013
bola žalobkyňa na pracovisku od 09,00 hod. do 13,15 hod., rovnako ako kolegyňa C. V. a to isté bolo aj
dňa 24.05.2013 bola žalobkyňa rovnako ako C. V.Č. na pracovisku od 09,00 hod. do 14,00 hod. 28. 05.
a 30. 05., keď jej kolegyňa C. V. vykazuje pobyt na pracovisku od 09,00 hod. do 14,00 hod. žalobkyňa

nemá v knihe dochádzok záznam o pobyte na pracovisku. Svoju neprítomnosť v práci v dňoch 27. 05.
2013 a 28. 05. 2013 žalobkyňa vysvetlila tým, že telefonovala so Š. W., ktorý jej povedal, že 27. 05.
2013 v práci nebude, že nemá do práce (žalobkyňa) chodiť, a že výplatnú pásku za apríl 2013 bude mať
prepracovanú až 29. 05. 2013, aby sa vtedy do práce dostavila. Žalobkyňa tieto pokyny pochopila tak, že
má prísť do zamestnania až 29. 05. 2013, vtedy skutočne prišla, avšak Š. W. jej povedal, že momentálne

musí odísť vybavovať nejaké papiere a žiada ju, aby z pracoviska odišla, že sa jej ozve, kedy má prísť.
V ten deň si žalobkyňa prevzala výplatnú pásku (znejúcu na sumu 1.223,55 €) a z pracoviska odišla. V
ten deň je pán Š.T. W. povedal, že sa jej „ozvú“ a povedia, kedy má prísť do práce.

Ako potom súd zistil zo mzdového listu žalobkyne za máj 2013 (č. l. 49) žalobkyňa v máji 2013 mala

vykázanú absenciu 125,50 hodín a odpracované hodiny v rozsahu 58,50 hodín. V tomto mesiaci bolo
21 pracovných dní, spolu v rozsahu 168 pracovných hodín a 2 sviatky v rozsahu 16 hodín.

Žalobkyni za mesiac máj bola vystavená prvá výplatná páska, ktorú žalobkyňa podávala podľa vlastných
slov a záznamov prevzala 26. 06. 2013 (čl. 13). Z tejto výplatnej pásky vyplýva, že žalobkyňa je

odmeňovaná v rozsahu 60 % tarifného platu za 12 dní v období od 01. 05. 2013 a 24. 05. 2013 a jej
vykázaná neospravedlnená absencia dňa 09. 05. 2013, 15. a 16. 05. 2013, 20. 05. 2013 a 21. 05. 2013,
23. 05. 2013 a 27. 05. 2013 až 31. 05. 2013, spolu v rozsahu 88 hodín. Hrubá mzda bola žalobkyni
vypočítaná v sume 523,64 € a čistá mzda v sume 468,55 €. Následne zrejme po kontrole inšpektorátom
práce bola pre žalobkyňu vystavená nová výplatná páska za obdobie mája roku 2013, kde sa vychádza

z tarifného platu 1.600,- € mesačne s tým, že mzda je vypočítaná len za obdobie od 01. 05. 2013 do 08.
05. 2013 v rozsahu 508,70 € brutto a neospravedlnená absencia je vykazovaná za obdobie od 07. 05.
2013 do 07. 05. 2013 v rozsahu 14,25 hodín a následne dňa 09. 05. 2013 až 31. 05. 2013 v rozsahu
111,25 hodín. Čistá mzda žalobkyne je vypočítaná na sumu 477,50 €.

V súvislosti s konštatovaním žalobkyne si súd potom vyžiadal aj mzdový list C. V.j za máj roku 2013, a to
vzhľadom na skutočnosť, že táto zamestnankyňa rovnakého zamestnávateľa odpracovala porovnateľný
počet hodín v porovnateľných dňoch ako žalobkyňa v mesiaci máj roku 2013. C. V. má vykázaných
odpracovaných 184 hodín a 23 dní. Z toho na sviatky pripadajú 2 dni v rozsahu 16 hodín. U tejto
zamestnankyne, zamestnávateľ nevykázal žiadnu absenciu a podľa vyjadrenia konateľky jej mzda

prepracovaná následne nebola.

Žalobkyňa do spisu pripojila aj oznámenie Inšpektorátu práce v Žiline zo dňa 10. 07. 2013, ktorým ju
Inšpektorát práce Žilina informoval o vybavení jej podania, zrejmé z 15. 06. 2013, z ktorého vyplynulo,
že inšpektorát práce sa oboznámil so záznamov zamestnávateľa o dochádzke žalobkyne a konštatuje,

že zamestnávateľ žalobkyni vyplatil mzdu podľa skutočne odpracovaných hodín a neodpracované
hodiny eviduje ako neospravedlnenú absenciu, pokiaľ žalobkyňa disponuje hodnovernými dôkazmi
o vykonaní práce vo väčšom rozsahu, resp., že pri vykonávaní práce išlo o prekážky na strane
zamestnávateľa s nárokom na náhradu mzdy v sume priemerného zárobku, doporučil jej domáhať sasvojich nárokov súdnou cestou. Rovnako žalobkyňa súdnou cestou môže uplatniť nárok na určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe, kde zamestnávateľ konal v rozpore s
ust. § 38 ods. 1,2 Zákonníka práce, nakoľko nedoručoval oznámenie o skončení pracovného pomeru

v skúšobnej dobe do vlastných rúk. V tomto podaní inšpektorát práce reagoval na ďalšie námietky
žalobkyne, ktorá vzhľadom na predmet konania sú relevantné.

Listom zo dňa 31. 05. 2013 (čl. 18) žalobkyňa okamžite skončila pracovný pomer so žalovaným podľa §
69ods.1písm.b/ Zákonníkapráce.Vtomtolisteuviedla,žemzdazamesiacapríl2013malabyťsplatná

15. 05. 2013 a do dňa 31. 05. 2013 jej zamestnávateľ nezaplatil časť mzdy za apríl 2013 v rozsahu
773,55 €. V dôsledku tejto skutočnosti v zmysle ust. § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce okamžite
končí pracovný pomer uzavretý so žalovaným. Tento list bol zasielaný ako doporučená ako doporučená
zásielka a na pošte v Martine bol podaný dňa 31.05.2013. Podľa záznamov pošty na internetovej adrese
pošty bola táto zásielka vydaná adresátovi, teda žalovanému dňa 17. 06. 2013 na Pošte v T..

Dňa 03.06.2013 žalovaný vypracoval list nazvaný skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe (čl.
65) adresovaný žalobkyni, z ktorého vyplýva, že podľa § 72 Zákonníka práce končí so žalobkyňou
pracovný pomer, ktorý vznikol 01. 04. 2013 v skúšobnej dobe dňom 05. 06. 2013. Predmetný list bol
odoslaný ako doporučená zásielka, ktorá podľa pokynu odosielateľa mohla byť uložená 3 dni. Podľa
záznamov pošty bola zásielka vrátená odosielateľovi, teda žalovanému 11. 06. 2013, nakoľko si ju

adresát v odbernej lehote neprevzal. Žalobkyňa poprela, že by dostala oznámenie pošty o uložení tejto
zásielky. Žalovaný nedisponoval dôkazom preukazujúcim, že by žalobkyňa bola tento list prevzala.

Majúc preukázané tieto skutočnosti, súd dospel k presvedčeniu, že žaloba žalobkyne je dôvodná, a to
z týchto dôvodov:

Predovšetkým súd dospel k presvedčeniu, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe dané
žalobkyni listom žalovaného zo dňa 03. 06. 2013, podľa ktorého mal pracovný pomer žalobkyne
u žalovaného skončiť k 05. 06. 2013 je neplatné. Platnosti takéhoto úkonu predovšetkým bránila
skutočnosť, že tento úkon sa až v priebehu súdneho konania dostal do poznávacej sféry žalobkyne, čo

bolo po tom, ako podľa presvedčenia súdu, žalobkyňa platne skončila u žalovaného pracovný pomer
okamžitým skončením v zmysle § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce (zák. č. 311/2001 Z. z.).

Podľa § 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce; zamestnanec môže pracovný pomer okamžite skončiť ak
zamestnávateľ mu nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu za pracovnú pohotovosť,

náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časť do 15 dní po uplynutí
ich splatnosti.

Okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia
sa v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom a musia ho

v stanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne
meniť.

Zamestnanec podľa § 69 ods. 3 Zákonníka práce môže okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote
jedného mesiaca odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel.

V tomto prípade bolo dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkyňou u žalovaného
nevyplatenie mzdy, resp. jej náhrady do 15 dní odo dňa jej splatnosti. V zmysle pracovnej zmluvy bola
mzda za mesiac apríl 2013 u žalobkyne splatná k 15. 05. 2013 a lehota predpokladaná ustanovením
§ 69 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce žalovanému uplynula 30. 05. 2013. Je zrejmé, že žalobkyňa v

tomto období mala vyplatenú len sumu 450 €, ktorá jej bola vyplatená 22. 05. 2013, čo je suma nižšia
než akákoľvek ďalšia suma, ktorá vyplýva z výplatných pások, ktoré následne za obdobie apríla 2013
žalovaný pre žalobkyňu vystavil. Navyše je to suma nižšia, na akú žalobkyni skutočne vznikol nárok za
mesiac apríl 2013 tak, ako súd poukáže v ďalšej časti svojho rozsudku.

Súdpretodospelkpresvedčeniu,žeokamžitéskončeniepracovnéhopomeružalobkyňousožalovaným,
ktoré žalobkyňa dala žalovanému listom zo dňa 31. 05. 2013, ktorý žalovaný prevzal 17. 06. 2013,
bolo platné a ku dňu doručenia tohto listu, teda k 17. 06. 2013 skončil pracovný pomer žalobkyne u
žalovaného. V tomto období sa do poznávacej sféry žalobkyne nedostal adresovaný úkon žalovanejstrany, a to spomínaný list z 03. 06. 2013, ktorým žalovaná strana so žalobkyňou zrušila pracovný pomer
v skúšobnej dobe. U tohto spôsobu skončenia pracovného pomeru platí ustanovenie § 72 Zákonníka
práce.

Podľa § 72 ods. 1 Zákonníka práce (zák. č. 311/2001 Z. z.); v skúšobnej dobe môže zamestnávateľ a
zamestnanec skončiť pracovný pomer písomne z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu, ak
ďalej nie je ustanovené inak. Zamestnávateľ môže skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe s tehotnou
ženou, matkou do konca deviateho mesiaca po pôrode a dojčiacou ženou len písomne, vo výnimočných

prípadoch, ktoré nesúvisia s jej tehotenstvom alebo materstvom, a musí ho náležite písomne odôvodniť,
inak je neplatné.

Podľa§72ods.2citovanéhozákona;písomnéoznámenieoskončenípracovnéhopomerusamádoručiť
druhému účastníkovi spravidla aspoň tri dni pred dňom, keď sa má pracovný pomer skončiť.

Je teda zrejmé, že ukončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe predpokladá písomné oznámenie
zamestnávateľazamestnancovi,aspoňtridnivopred.Nedodržaniepísomnejformyniejesankcionované
neplatnosťou, nakoľko v zmysle § 17 ods. 2 Zákonníka práce; právny úkon, na ktorý neudelil predpísaný
súhlas príslušný orgán alebo zákonný zástupca alebo na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia
zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo

právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne
ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis.

V tomto prípade Zákonník práce v ust. § 72 nesankcionuje nedodržanie písomnej formy neplatnosťou.
Zamestnávateľ, teda žalovaná strana si však zvolila v súlade s ust. § 72 písomnú formu pre okamžité

skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou, o čom svedčí list z 03. 06. 2013, jednalo zo strany
zamestnávateľa o adresovaný právny úkon žalobkyni, z čoho vyplýva, že tento právny úkon bolo nutné
dostať do poznávacej sféry žalobkyne, jeho doručením žalobkyni. Pre doručovanie platí ust. § 38
Zákonníka práce.

Podľa § 38 ods. 1 Zákonníka práce; písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia
pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej
zmluvymusiabyťdoručenézamestnancovidovlastnýchrúk.Toplatírovnakoopísomnostiachtýkajúcich
sa vzniku, zmien a zániku práv a povinností vyplývajúcich z dohody o práci vykonávanej mimo
pracovného pomeru. Písomnosti doručuje zamestnávateľ zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte

alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť poštovým podnikom
ako doporučenú zásielku.

Podľa § 38 ods. 2 Zákonníka práce; písomnosti doručované poštovým podnikom zamestnávateľ zasiela
na poslednú adresu zamestnanca, ktorá je mu známa, ako doporučenú zásielku s doručenkou a

poznámkou „do vlastných rúk".

Podľa § 38 ods. 4 Zákonníka práce; povinnosť zamestnávateľa alebo zamestnanca doručiť písomnosť
sa splní, len čo zamestnanec alebo zamestnávateľ písomnosť prevezme alebo len čo ju poštový podnik
vrátil zamestnávateľovi alebo zamestnancovi ako nedoručiteľnú, alebo ak doručenie písomnosti bolo

zmarené konaním alebo opomenutím zamestnanca alebo zamestnávateľa. Účinky doručenia nastanú
aj vtedy, ak zamestnanec alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti odmietne.

Podľa § 38 ods. 5 Zákonníka práce; pri doručovaní písomností poštovým podnikom musia byť splnené
podmienky podľa osobitného predpisu.

Ustanovenie § 38 Zákonníka práce je kogentným ustanovením Zákonníka práce s tým, že ak
zamestnávateľ nedoručí zamestnancovi písomnosť, ktorá mala byť podľa Zákonníka práce doručená
do vlastných rúk, písomnosť sa považuje za nedoručenú. V tomto prípade bolo nesporne preukázané,
že žalovaný zamestnávateľ doručoval oznámenie o skončení pracovného pomeru so žalobkyňou ako

jednoduchú doporučenú zásielku, nie určenú do vlastných rúk adresáta, pričom skrátil štandardnú
úložnú lehotu 18 dní, podľa poštových podmienok Slovenskej pošty na 3 dňovú. Zo záznamov pošty na
vrátenej doporučenej zásielke, ktorú žalobkyňa neprevzala (a podľa jej vyjadrenia, jej nebolo doručené
ani oznámenie o uložení tejto zásielky na pošte v Martine), nie je možné vysledovať, akým spôsobompošta vo vzťahu k adresátovi postupovala, kedy mu oznámila uloženie zásielky na pošte a pod.. Je teda
zrejmé, že žalovaný zamestnávateľ nepostupoval v zmysle ust. § 38 ods. 2 Zákonníka práce, naviac
využil síce svoje oprávnenie v zmysle poštových podmienok Slovenskej pošty a skrátil úložnú lehotu zo

štandardných 8 dní na 3, čím podľa presvedčenia súdu znevýhodnil svojho zamestnanca v možnosti
prevziať si uloženú zásielku na pošte.

Vzhľadom na tieto skutočnosti podľa presvedčenia súdu nebolo možné považovať zásielku žalovaného
zamestnávateľa za doručenú v zmysle ustanovenia § 38 ods. 4 Zákonníka práce.

Vzhľadom na skutočnosť, že zamestnávateľ porušil predovšetkým ustanovenie § 38 ods. 1 Zákonníka
práce a nedoručoval písomnosť, ktorá sa týka skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou do jej
vlastných rúk a nesplnil podľa presvedčenia súdu ani podmienky pre splnenie povinností doručiť
túto písomnosť v zmysle ust. § 38 ods. 4 Zákonníka práce, je nutné konštatovať, že oznámenie
zamestnávateľa o skončení pracovného pomeru so žalobkyňou nebolo žalobkyni doručené a z

tohto dôvodu tento list nemohol privodiť účinky zamestnávateľom zamýšľané, teda platné skončenie
pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Je nutné preto konštatovať, že pracovný pomer sa skončil už
platným okamžitým skončením pracovného pomeru žalobkyňou so žalovaným.

Súd preto vo výrokovej časti rozsudku určil, že skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe dané

žalobkyni podľa § 72 ods. 1 Zákonníka práce zo strany žalovaného listom z 03. 06. 2013, podľa ktorého
sa mal pracovný pomer skončiť dňa 05. 06. 2013, je neplatné.

Pokiaľ ide o mzdové nároky žalobkyne, tak je nutné predovšetkým konštatovať, že žalobkyňa v priebehu
mesiaca apríl 2013 a máj 2013 nepracovala počas celého fondu pracovnej doby, a to pre prekážky na

strane zamestnávateľa mimo dní, keď absolvovala lekárske vyšetrenia, ako sama preukázala.

Súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného zamestnávateľa, že žalobkyňa v čase, keď podľa jeho
výkazov nepracovala alebo sa nezdržiavala na pracovisku, vykazovala neospravedlnenú absenciu.
Predovšetkým súd uveril výpovedi žalobkyne v tom smere, že sa predovšetkým v priebehu mesiaca apríl

2013 ale aj počas mája 2013 už aj spolu so svojou kolegyňou C. V. spravovala pokynmi Š. W., ktorý v tom
čase bol priateľom konateľky žalovanej obchodnej spoločnosti. Celé vykonané dokazovanie preukazuje
tú skutočnosť, že vo vzťahu voči zamestnancom žalovanej obchodnej spoločnosti aktívnejšie vystupoval
Š. W., ktorý bol uvádzaný aj v inzerátoch zamestnávateľa v súvislosti s hľadaním nových zamestnancov
ako kontaktná osoba. Zúčastňoval sa pracovných pohovorov, tak v prípade C. V. ako aj žalobkyne,

následne so žalobkyňou emailom prípade telefonicky prostredníctvom SMS správ komunikoval. Za
takýchtookolnostímohlažalobkyňadôvodnepredpokladať,žejetouosobou,ktoránazákladepoverenia
konateľky jej poskytuje pracovné pokyny. Takto usudzovala neskôr v máji 2013 aj svedkyňa C. V., ktorá
v tomto smere vypovedala obdobne ako žalobkyňa.

Nesporne bolo zistené, že v priebehu apríla a mája 2013 priestory lekárne boli len pripravované
na prevádzku a žalovaný zamestnávateľ ešte nemal oprávnenie prevádzkovať lekáreň. V dôsledku
týchto skutočností nemohol plne využívať žalobkyňu na plnenie pracovných úloh, ktoré vyplývali z jej
pracovnej náplne uvedené v pracovnej zmluve. Ak v niektorých dňoch alebo počas pracovných dní, v
niektorých hodinách žalovaný zamestnávateľ nemal pre žalobkyňu prácu v zmysle pracovnej zmluvy,

a to predovšetkým na skutočnosť, že ešte nemal oprávnenie prevádzkovať podnik, v ktorom mala byť
žalobkyňa pracovne činná, vznikla tým prekážka na strane zamestnávateľa.

Je zrejmé, že žalovaný zamestnávateľ svoju situáciu takýmto spôsobom aj vyhodnotil, pretože o tom
svedčí vôbec prvá výplatná páska, ktorá bola poskytnutá žalobkyni za výplatné obdobie apríla 2013 a

žalobkyni doručená 06. 05. 2013, kde zamestnávateľ sám vyhodnocuje svoju situáciu ako prekážku na
stranezamestnávateľavrozsahu22dnía176hodín,začoodmeňuježalobkyňusumouzodpovedajúcou
60 % tarifnej mzdy. Keďže proti takémuto spôsobu odmeňovania žalobkyňa koncom mája roku 2013
protestovala, bola jej vypracovaná výplatná páska, ktorá jej bola doručená 29. 05. 2013, kde už má
žalobkyňa uvedenú mesačnú mzdu zodpovedajúcu dohodnutému platu 1 600 € mesačne. Ani táto

výplatná páska ale nezodpovedala skutočným nárokom žalobkyne.Povinnosťou zamestnávateľa bolo v zmysle § 47 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce; odo dňa vzniku
pracovného pomeru, to znamená s účinnosťou od 01. 04. 2013, prideľovať žalobkyni prácu podľa
pracovnej zmluvy a platiť jej za vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh.

Žalobkyňa bola povinná v zmysle § 47 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce podľa pokynov zamestnávateľa
vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú
disciplínu.

V zmysle § 81 písm. b/ Zákonníka práce bola povinná byť na pracovisku na začiatku pracovného času,
využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho až po skončení pracovného času.

Táto zásada je však prelomená v prípade, ak zamestnávateľ z dôvodov na svojej strane nie je schopný
prideľovať svojmu zamestnancovi prácu, podľa pracovnej zmluvy pre prekážky, ktoré existujú na jeho
strane. Tie vymedzuje Zákonník práce v ust. § 142.

Podľa § 142 ods. 1 Zákonníka práce; ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu pre prechodný
nedostatok spôsobený poruchou na strojovom zariadení, v dodávke surovín alebo pohonnej sily,
chybnými pracovnými podkladmi alebo inými podobnými prevádzkovými príčinami (prestoj) a nebol po
dohode preradený na inú prácu, patrí mu náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku.

Podľa § 142 ods. 2 Zákonníka práce; ak zamestnanec nemohol vykonávať prácu pre nepriaznivé
poveternostné vplyvy, poskytne mu zamestnávateľ náhradu mzdy najmenej 50 % jeho priemerného
zárobku.

Podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce; ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na
strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy
v sume jeho priemerného zárobku.

Podľa § 142 ods. 4 Zákonníka práce; ak zamestnávateľ vymedzil v písomnej dohode so zástupcami

zamestnancov vážne prevádzkové dôvody, pre ktoré zamestnávateľ nemôže zamestnancovi prideľovať
prácu, ide o prekážku v práci na strane zamestnávateľa, pri ktorej patrí zamestnancovi náhrada mzdy
v sume určenej dohodou najmenej 60 % jeho priemerného zárobku. Dohodu podľa prvej vety nemožno
nahradiť rozhodnutím zamestnávateľa.

Je zrejmé, že skutočnosť, že žalovaný v období mesiaca apríl a máj, jednak nemal úradné povolenie
na prevádzkovanie lekárne, ktoré vydáva Štátny ústav pre kontrolu liečiv a jednak nemal svoje
prevádzkové priestory lekárne ani plne vybavené a zariadené, napriek tomu, že od 01. 04. 2013
žalobkyňu zamestnával ako zodpovedného farmaceuta, a teda nemal možnosť prideľovať jej pracovné
úlohy, predovšetkým v zmysle článku 4 jej pracovnej zmluvy, ktorý vymedzoval pracovnú náplň, je nutné

vyhodnotiť ako tzv. inú prekážku na strane zamestnávateľa, predpokladanú ust. § 142 ods. 3 Zákonníka
práce. Teda zamestnávateľ mal povinnosť žalobkyni poskytnúť náhradu mzdy vo výške jej priemerného
zárobku za hodiny, ktoré žalobkyňa v zmysle pokynov zamestnávateľa nepracovala a s jeho súhlasom
alebo na základe pokynu zamestnávateľa sa zdržiavala mimo pracoviska, doma.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že vo vzťahu k zamestnancom bol činný predovšetkým Š. W.,
ktorý žalobkyni už v apríli 2013 a potom obom zamestnankyniam v máji 2013 prevažne udeľoval
pracovné pokyny a organizoval ich prácu. Aj keď túto skutočnosť tak svedok W. ako aj konateľka
žalovanej obchodnej spoločnosti popierali, z výpovede konateľky súd zistil, že pri dávaní pracovných
pokynov žalobkyni bola mimoriadne pasívna a prakticky ani nevedela si spomenúť, aké konkrétne

pracovné úlohy jej v tomto období udelila mimo spracovania sanitačného a prevádzkového poriadku, a
vypracovania zoznamu liečiv na navážanie do lekárne.

Keďže Š. W., ktorý podľa vykonaného dokazovania, zrejme ústneho splnomocnenia konateľkou
žalovaného zamestnávateľa, nemal pracovnoprávny vzťah k žalovanej obchodnej spoločnosti, je súd

toho názoru, že jeho konanie žalovanú stranu zaväzuje v zmysle § 16 Obchodného zákonníka (zák.
č. 513/1991 Zb.), ktorý vymedzuje konanie podnikateľa, v tomto prípade žalovanej právnickej osoby a
zamestnávateľa.V zmysle § 16 Obch. zák.; podnikateľa zaväzuje aj konanie inej osoby v jeho prevádzkárni, ak nemohla
tretia osoba vedieť, že konajúca osoba na to nie je oprávnená.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že Š. W. bol činný pri všetkých predzmluvných rokovaniach
konateľky žalovanej obchodnej spoločnosti so žalobkyňou a aj pri uzatváraní pracovnej zmluvy a neskôr
so žalobkyňou komunikoval o jej pracovných úlohách, z toho vyplýva, že žalobkyňa a neskôr aj svedkyňa
C. V.Č. dôvodne predpokladali, že je tou osobou, ktorá je oprávnená za zamestnávateľa dávať im
pracovnéúlohyapokyny.AaknazákladekomunikáciesoŠ.W.zamestnancizostalidomaanepracovali,

nedostavili sa na pracovisko, resp. ho opustili skôr, alebo nastupovali na výkon práce v neskoršom čase
je nutné takéto ich počínanie vyhodnotiť ako plnenie pokynov zamestnávateľa.

U žalobkyne súd dospel k presvedčeniu, že žalobkyňa v priebehu mesiaca apríl a mesiaca máj, ak
nepracovala, nezostala doma svojvoľne vykazujúc tzv. neospravedlnenú absenciu ale bolo tak vždy po
dohovore a na základe pokynu, ktorý dostala buď od Š. W., prípadne výnimočne od konateľky žalovanej

obchodnej spoločnosti. Je nutné totiž konštatovať, že zamestnávateľ nezvolil k svojim zamestnancom
rovnaký prístup v máji roku 2013, keď C. V., ktorá v danom mesiaci podľa knihy dochádzky odpracovala
takmer rovnaký počet hodín ako žalobkyňa, mala preplatený celý fond pracovnej doby, ako vyplynulo
z jej mzdového listu a mzdu vypočítanú, ako by odpracovala plný počet pracovných hodín v mesiaci.
Žalobkyni za podobne neodpracované hodiny ako u C. V. bola vykázaná neospravedlnená absencia.

Tvrdenia o tom, že svedkyňa V. mala údajne pracovať doma, byť aktívna a podobne, teda tvrdenia
ktorými sa žalovaná strana snažila vysvetliť skutočnosť, že C. V. nemala vykazovanú neospravedlnenú
absenciu, ale zamestnávateľ jej poskytol mzdu za 23 odpracovaných dní a 184 hodín, ako to nakoniec
vyplývazjejmzdovéholistu,narozdielodžalobkynesa nepreukázaliabolivyvrátenépriamovýpoveďou
C. V.. Žalobkyňa nemala možnosť značiť svoju dochádzku do zamestnania v apríli 2013, keďže jej

zamestnávateľ k tomu nevyčlenil knihu dochádzky, alebo príslušný záznam o dochádzke, ale táto
skutočnosť nemôže podľa presvedčenia súdu ísť na ujmu žalobkyne. Žalobkyni súd uveril aj tú
skutočnosť, že sa 29. 05. 2013 dostavila na pracovisko v zmysle pokynu Š. W. a na základe jeho pokynu
opustila pracovisku toho istého dňa s tým, že bola poučená Š. W., že sa jej ozvú kedy znova prísť. Súd
je preto toho názoru, že aj v posledných májových dňoch roku 2013 žalovaný zamestnávateľ žalobkyni

vlastne neumožnil zdržiavať sa na pracovisku a plniť pracovné úlohy v zmysle pracovnej zmluvy a je
jeho povinnosťou poskytnúť jej náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku.

Podľa§134ods.1Zákonníkapráce, priemernýzároboknapracovnoprávneúčelyzisťujezamestnávateľ
zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodnom období a z obdobia odpracovaného

zamestnancom v rozhodnom období. Do zúčtovanej mzdy podľa prvej vety sa nezahŕňa mzda za
neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku a do obdobia odpracovaného zamestnancom sa
nezahŕňa časť neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku.

Podľa § 134 ods. 3 Zákonníka práce, ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval

aspoň 22 dní, alebo 180 hodín používa sa na miesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok.
Pravdepodobný zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho
obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejmé dosiahol.

Podľa § 134 ods. 4 Zákonníka práce, priemerný zárobok sa zistí ako priemerný hodinový zárobok.

Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na 4 desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych
predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa
vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného
pracovného času zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší euro cent
nahor.

Podľa § 141 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi pracovné
voľno na vyšetrenie, alebo ošetrenie zamestnanca v zdravotníckom zariadení, pričom pracovné voľno
s náhradou mzdy sa poskytne na nevyhnutne potrebný čas, najviac na 7 dní v kalendárnom roku, ak
vyšetrenie, alebo ošetrenie nebolo možné vykonať mimo pracovného času.

Podľa § 141 ods. 7 Zákonníka práce, náhrada mzdy sa poskytne v sume priemerného zárobku
zamestnanca.Podľa § 118 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú
prácu mzdu.

Podľa § 118 ods. 2 Zákonníka práce, mzda je peňažné plnenie, alebo plnenie peňažnej hodnoty
poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovažuje najmä náhrada
mzdy, odstupné, odchodné, cestovné náhrady vrátane nenárokových cestovných náhrad, príspevky
zo sociálneho fondu, príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie, príspevky na životné poistenie
zamestnanca, výnosy z kapitálových podielov (akcií), alebo obligácií, daňový bonus, náhrada príjmu

pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca, doplatky k nemocenským dávkam, náhrada za
pracovnú pohotovosť, peňažná náhrada podľa § 83 ods. 4 a iné plnenie poskytované zamestnancovi
v súvislosti so zamestnaním podľa tohto zákona a osobitných predpisov, kolektívnej zmluvy, alebo
pracovnej zmluvy, ktoré nemá charakter mzdy. Za mzdu sa tiež nepovažuje ďalšie plnenie poskytované
zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení.

Podľa § 122 ods. 3 Zákonníka práce, zamestnancovi, ktorý nepracoval, pretože sviatok pripadol na
jeho obvyklý pracovný deň, patrí náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku, ak mu mzda ušla
pre sviatok. U zamestnanca, ktorý je odmeňovaný mesačnou mzdou sa sviatok, ktorý pripadne na jeho
obvyklý pracovný deň považuje za odpracovaný deň, za ktorý mu patrí mzda. Tomuto zamestnancovi
náhrada mzdy za sviatok nepatrí.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že žalobkyňa mala právo na mzdu za skutočne
odpracované hodiny v priebehu mesiaca apríl a máj 2013. Ďalej mala nárok na náhradu mzdy vo
výške priemerného hodinového zárobku za každú hodinu, ktorú nepracovala pre prestoj na strane
zamestnávateľa a mala nárok na náhradu mzdy počas lekárskeho vyšetrenia, ktoré absolvovala počas

pracovného času, a to vo výške priemerného hodinového zárobku.

Žalobkyňa absolvovala celodennú návštevu lekára v dňoch 08. 04. 2013, potom vstupnú zdravotnú
prehliadku 09. 04. 2013 a lekárske ošetrenie 23. 04. 2013 ako vyplynulo z potvrdení, ktoré predložila.

Keďže žalovaný zamestnávateľ riadne neevidoval dochádzku žalobkyne a evidencia, ktorú za apríl
2013 predložil sa ukázala ako nepresná, súd z nej nevychádzal. Súd takto dospel k presvedčeniu, že
žalobkyňa za obdobie apríla i mája 2013 ani raz nevykázala neospravedlnenú absenciu, naopak, ak
nepracovala bolo to pre prestoje na strane zamestnávateľa, alebo v dôsledku lekárskych vyšetrení,
ktorým sa podrobovala, a preto jej za tieto mesiace patrí za hodiny, ktoré odpracovala mzda, za hodiny,

ktoré neodpracovala náhrada mzdy vo výške pravdepodobného priemerného zárobku.

V mesiaci apríl 2013 bol pravdepodobný priemerný zárobok žalobkyne 9,0909 €, čo zodpovedá podielu
tarifného platu žalobkyne vo výške 1.600,- € mesačne tak ako bol dohodnutý v pracovnej zmluve a
počtu hodín pripadajúcich na pracovné dni a jeden sviatok 01. 04. 2013, čo bol Veľkonočný pondelok,

teda počtu 176 hodín. Je nutné potom vychádzať zo skutočností, že žalobkyňa pri poskytnutí mzdy za
skutočne odpracované hodiny, ktorých presný počet sa nepodarilo zistiť, ale aj pri poskytnutí náhrady
mzdy vo výške priemerného hodinového zárobku za celodenné ošetrenie u lekára a náhrady mzdy vo
výške priemerného zárobku za hodiny, keď existovali prekážky na strane zamestnávateľa by dosiahla
stále mzdu a náhradu mzdy vo výške 1.600,- € tak po príslušnom zdanení by za apríl 2013 mala byť

vyplatená žalobkyni suma, z ktorej ona vychádzala pri koncipovaní žaloby a svojich mzdových nárokov
vo výške 1.223,55 €. Pokiaľ ide o máj 2013 tam na fond pracovného času pripadlo 21 pracovných dní
a 2 sviatky, teda spolu by žalobkyni mala byť poskytnutá náhrada mzdy a mzda za odpracovaných 184
hodín tak, ako to bolo vykázané v prípade K.. C. V. (čl. 106). Tento mesiac bol pravdepodobný priemerný
zárobok žalobkyne vo výške 8,6956 €. Aj v prípade tohto mesiaca by potom žalobkyňa mala nárok na

plat vo výške 1.223,55 €. Keďže za mesiac apríl žalobkyni žalovaný poskytol plnenie len v rozsahu 450,-
€ dňa 22. 05. 2013 a až 18. 06. 2013 sumu 324,62 € dlhuje žalovaný žalobkyni za mesiac apríl 2013
na mzde a jej náhradách sumu žalobkyni nevyplatenú vo výške 448,93 €, a to od 16. 05. 2013, keď
deň predtým bola mzda a náhrada mzdy žalobkyne v zmysle pracovnej zmluvy za mesiac apríl 2013
splatná. Keďže za obdobie mája 2013, keď by žalobkyni rovnako patrila mzda a jej náhrada vo výške

1.223,55 € a žalovaný žalobkyni vyplatil len 468,55 €, dlhuje žalobkyni na mzde a náhrade mzdy za
mesiac máj 2013 sumu žalobkyňou uplatnenú, teda 755,- €, a to od 16. 06. 2013, keď k 15. 06. 2013 bola
v zmysle pracovnej zmluvy mzda a náhrada mzdy žalobkyne za mesiac máj 2013 splatná. Súd preto
k týmto plneniam žalovaného v prospech žalobkyne zaviazal. Súčasne súd žalobkyni priznal v zmysleust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce v spojení s ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964
Zb.) a v spojení s ustanovením § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka aj úrok z omeškania, ktorý je o 5 percentuálnych bodov vyšší,

ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu, teda k 16. 05. 2013 a 16. 06. 2013.

Súd preto žalobe v celom rozsahu vyhovel a rozhodol tak, ako žalobkyňa žiadala.

V zmysle § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, súd vzhľadom na väčší počet uplatnených
nárokovazložitosťvecirozhodol,žeotrováchkonaniarozhodnedo30dnípoprávoplatnostirozhodnutia
vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní od jeho doručenia na Okresný súd Martin.

V odvolaní sa má uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí
byť podpísané a datované, musí sa v ňom uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a/ neboli splnené podmienky konania, rozhodol vecne nepríslušný súd prvého stupňa, rozhodnutie súdu
prvého stupňa vyniesol vylúčený sudca alebo súd prvého stupňa bol nesprávne obsadený; to neplatí,

ak senát rozhodoval namiesto samosudcu,

b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené /§ 205a/,

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

g/ súd prvého stupňa neprihliadol na námietky odvolateľa napriek tomu, že na to neboli splnené

podmienky podľa § 175 ods.3, časť prvej vety za bodkočiarkou,

h/ rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. /§ 205 ods.2 O.s.p./.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na odvolanie.

Ak povinnosť uložená týmto rozsudkom nebude dobrovoľne splnená, možno sa jej splnenia domáhať
výkonom rozhodnutia.