Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. máj 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Sžso/53/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8015200722
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Nevedelová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:8015200722.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Nevedelovej a
členov senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Judity Kokolevskej, v právnej veci žalobkyne: F. L., nar.
XX.XX.XXXX, XX. augusta XX, X., proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, odbor
pomoci v hmotnej núdzi a štátnych sociálnych dávok, Špitálska 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. UPS/US1/SSVOPHNSSD/SOC/2015/1963-0002Zv zo dňa 09.02.2015, o

odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 6S/28/2015-26 zo dňa 12.02.2016,
takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č.
k. 6S/28/2015-26 zo dňa 12.02.2016 p o t v r d z u j e .

Žalobkyni právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom č. k. 6S/28/2015-26 zo dňa 12.02.2016 zamietol žalobu

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. UPS/US1/SSVOPHNSSD/
SOC/2015/1963-0002Zv zo dňa 09.02.2015 (ďalej aj len „napadnuté rozhodnutie žalovaného“), ktorým
žalovaný zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
Poprad (ďalej aj len „úrad“) č. PP1/OPHN/SOC/2014/47264 zo dňa 11.11.2014
(ďalej aj len „prvostupňové rozhodnutie“). Prvostupňovým rozhodnutím úrad podľa § 25 ods. 2 a § 10
ods. 3 zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej aj len „ zákon č. 417/2013 Z. z.“) a zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 601/2003
Z. z.“) znížil žalobkyni pomoc v hmotnej núdzi na sumu 55,80 eur mesačne od 01.10.2014.

V odôvodnení rozsudku krajský súd konštatoval, že z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že
žalobkyni bola od 01.06.2014 poskytovaná pomoc v hmotnej núdzi ako jednotlivcovi v
sume 117,40 eur (dávka 61,60 eur + 55,80 eur príspevok na bývanie). Žalobkyňa bola dňa 30.06.2014

poučená v súvislosti s aplikáciou § 10 zákona č. 417/2013 Z. z., čo potvrdila svojím podpisom.
Dňa 03.10.2014 jej bolo ponúknuté vykonávanie činnosti v rozsahu 32 hodín mesačne pre organizátora
Podtatranské múzeum v Poprade od 07.10.2014 do 31.12.2014 - dozor nad dodržiavaním poriadku,
upozornení, obmedzení a zákazov vstupu, informátor, čo žalobkyňa odmietla. Z dôvodu odmietnutia
vykonávania ponúknutých činností sa žalobkyňa nezúčastnila ich vykonávania a preto jej bola v zmysle
§ 10 ods. 3 zákona č. 417/2013 Z. z. prvostupňovým rozhodnutím znížená dávka o 61,60

eur mesačne.Krajský súd sa nestotožnil s námietkami žalobkyne uvedenými v žalobe a poukázal na nález
Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2014, podľa ktorého „Nie je v rozpore s
ústavným príkazom vyžadovať aktívnu participáciu osôb na zabezpečovaní ich základných životných

potrieb, pokiaľ požadované činnosti nebudú neprimerané, neodôvodnené alebo zbytočne zaťažujúce.
Zákon č. 417/2013 Z. z. požaduje výkon činnosti v rozsahu najviac 32 hodín mesačne, pričom
prioritne ponecháva aktivitu na potenciálnom poberateľovi dávky (dobrovoľnícka činnosť) a až následne
je dotknutá osoba povinná podriadiť sa ponuke na výkon menších obecných služieb, ktoré
mu budú ponúknuté. Podľa Ústavného súdu SR treba mať na pamäti, že osoba, ktorá bude vykonávať

požadované činnosti, bude zväčša vnímať svoju prácu ako prostriedok zárobku, či svojej užitočnosti a
socializácie a nie ako právny mechanizmus ochrany pred krátením dávky. Ak cieľom napádanej právnej
úpravy bolo zvýšiť efektivitu a adresnosť poskytovania štátnych finančných prostriedkov, aktivovať
občanov v hmotnej núdzi a posilniť ich motiváciu pracovať, prvoradá je pozitívna motivácia týchto osôb
na výkon požadovaných činností. Súd konštatuje, že požiadavka na výkon menších obecných služieb
nezakladá pracovnoprávny vzťah. Ústavný súd SR ju považuje síce za hraničnú, ale ústavne ešte stále

akceptovateľnú, najmä z hľadiska jej účelu a cieľa, ktoré treba rešpektovať, pretože v súčasnej dobe
sú skutočne relevantné. Dodáva, že požadované menšie obecné služby vykonávané potenciálnymi
poberateľmi dávky by mali smerovať k verejnému prospechu a blahu obce a celej jej komunity, teda aj tej
riadne zamestnanej, z ktorej príjmov sa vytvárajú finančné prostriedky pre uvedené dávky. Požiadavka
výkonu menších obecných služieb ako podmienky na poskytnutie dávky v hmotnej núdzi obstála v texte

ústavnosti v plnom rozsahu, pretože napadnutá právna úprava nie je prejavom svojvôle zákonodarcu,
lebo sleduje legitímny cieľ vo forme verejného záujmu“. Z uvedených dôvodov krajský súd žalobu podľa
§ 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa včas odvolanie a žiadala, aby odvolací súd zrušil

rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Citovala čl. 1, čl. 2, čl. 7, čl. 12, čl. 13, čl. 18
Ústavy SR, ďalej čl. 1, čl. 3 ods. 1 a čl. 4 ods. 3 v spojení s čl. 30 ods. 2 a ods. 3 Listiny
základných práv a slobôd a tiež čl. 4 ods. 2, 3 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Taktiež poukázala na čl. 8 ods. 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach,
na čl. 1, čl. 2 Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o zrušení nútenej práce č. 105, ako aj na čl. 2

ods. 1 a čl. 2 ods. 2 písm. e) Dohovoru o nútenej alebo povinnej práci č. 29. V tejto súvislosti
namietala, že krajský súd neodôvodnil výrok napadnutého rozsudku, zákonne neodôvodnil skutkový
a právny stav veci, ktorý vyplýva zo žaloby a výroku napadnutého rozhodnutia žalovaného. Krajský
súd zákonne neodôvodnil a neposúdil nesúlad napadnutého rozhodnutia žalovaného so žalobkyňou
namietanými právnymi normami a zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Taktiež sa

nezaoberal dôvodmi žalobkyne, tieto dôvody právne nevyvrátil a v odôvodnení napadnutého rozsudku
chýbajú úvahy, na základe ktorých by boli vyvrátené jej tvrdenia uvedené v žalobe. Krajský súd rozhodol
bez existencie právnej a logickej súvislosti medzi výrokom rozhodnutia, odôvodnením a skutkovým a
právnym stavom veci. Napadnutý rozsudok krajského súdu obchádza princíp spravodlivosti v konaní
orgánov v demokratickej spoločnosti a je nepreskúmateľný. Krajský súd nesprávne vyhodnotil skutkový

stav veci a vec nesprávne právne posúdil. Konanie je postihnuté vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok krajského
súdu. Poukázal na to, že žalobkyňa v odvolaní proti rozsudku krajského súdu v plnom rozsahu odkazuje

na dôvody, ktoré namietala v žalobe. V nich robí účelový výklad § 10 ods. 3 zákona č. 417/2013 Z. z.,
namieta porušenie Ústavy SR, medzinárodných dohovorov, ktorými je Slovenská republika viazaná a
nesprávnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Z napadnutého rozsudku krajského súdu je podľa
názoru žalovaného zrejmé, že krajský súd riadne a podrobne preskúmal dôvody žaloby, pričom tieto
odmietol a dospel k záveru, že postup pri vydaní napadnutého rozhodnutia žalovaného bol v súlade so

zákonom č. 417/2013 Z. z. Navyše, krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že sa s námietkami
žalobkyne nestotožňuje, pričom odkázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2014 zo dňa
27.05.2015, v ktorom ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenia § 10 ods. 3 až ods.
11 zákona č. 417/2013 Z. z. nie sú v rozpore s ústavným poriadkom Slovenskej republiky. Vzhľadom na
skutočnosť, že nález Ústavného súdu SR bol vyhlásený dňa 27.05.2015, teda po vydaní napadnutého

rozhodnutia žalovaného, žalovaný v čase jeho vydania objektívne nemohol odkázať na jeho závery.
Žalobkyňa v odvolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu neuviedla k meritu veci žiadne nové
skutočnosti, ale len opakovane poukázala na dôvody uvedené v žalobe. Žalovaný mal za to,že krajský súd na základe predloženej spisovej dokumentácie objektívne a správne vyhodnotil skutkový
stav v predmetnej veci a rozhodol v súlade s platnými právnymi predpismi.

Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj len
„S.s.p.“). V zmysle § 492 ods. 2 S.s.p. odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku, začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, sa dokončia podľa doterajších
predpisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok
krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania
(§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 212 ods. 1 O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho
pojednávania, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej
tabuli a na webovom sídle Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk, a dospel k záveru, že
odvolaniu žalobkyne nie je možné priznať úspech.

Jedným z hlavných znakov právneho štátu v oblasti tvorby práva vyjadreného v čl. 13 ods. 1 písm.
a) Ústavy SR je súlad zákonnej právnej úpravy s Ústavou SR, ktorá je nadradená všetkým ostatným
prameňom práva. Podľa čl. 39 ods. 2 Ústavy SR má každý právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná
na zabezpečenie základných životných podmienok. Ustanovenie § 2 ods. 2 zákona č. 417/2013 Z. z.

špecifikuje pojem „základné životné podmienky“ tak, že základnými životnými podmienkami sú
jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie. Na zabezpečenie týchto potrieb sa
osobám, ktoré sú v hmotnej núdzi, poskytuje dávka v hmotnej núdzi. Hmotná núdza je podľa § 2 ods.
1 zákona č. 417/2013 Z. z. stav, kedy príjem členov domácnosti nedosahuje sumy životného minima
ustanoveného osobitným predpisom a členovia domácnosti si nevedia alebo nemôžu prácou, výkonom

vlastníckeho práva alebo iného práva k majetku a uplatnením nárokov zabezpečiť príjem alebo zvýšiť
príjem.

Podľa § 10 ods. 3 zákona č. 417/2013 Z. z., dávka sa znižuje o sumu 61,60 eur za každého
plnoletého člena domácnosti, ktorý nie je v právnom vzťahu, ktorý zakladá nárok na príjem zo závislej

činnosti v dohodnutom rozsahu najmenej 32 hodín mesačne a nezúčastní sa na
základe písomnej dohody v rozsahu 32 hodín mesačne

a) na vykonávaní menších obecných služieb pre obec alebo rozpočtovú organizáciu alebo príspevkovú
organizáciu, ktorej je zriaďovateľom obec, alebo

b) dobrovoľníckej činnosti alebo
c) prác na predchádzanie mimoriadnej situácie počas vyhlásenia mimoriadnej situácie a pri odstraňovaní
následkov mimoriadnej situácie.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 417/2013 Z. z., suma pomoci v hmotnej núdzi sa určí ako

rozdiel medzi úhrnom súm uvedených v § 10 ods. 2 a 3, § 11 ods. 2, § 12 ods. 2, § 13 ods.
2 a § 14 ods. 2 a úhrnom súm príjmu podľa § 4.

Podľa § 25 ods. 2 zákona č. 417/2013 Z. z., pomoc v hmotnej núdzi sa odníme, zvýši alebo zníži a
vyplatí sa vo vyššej sume alebo v nižšej sume, ak sa zmenia skutočnosti rozhodujúce na nárok na pomoc

v hmotnej núdzi. Osobitný príspevok sa odníme, ak sa zmenia skutočnosti rozhodujúce na osobitný
príspevok.

Zcitovanéhoustanovenia§25ods.2zákonač.417/2013Z.z.vyplýva, žeaknastaneniektorá
zo situácií uvedených v tomto ustanovení, dávka sa znižuje o sumu 61,60 eur za každého plnoletého

člena domácnosti. Keďže dikciu zákona žalobkyňa svojou nečinnosťou naplnila, bolo potrebné aplikovať
§ 25 ods. 2 zákona č. 417/2013 Z. z. a dávku jej znížiť. Z administratívneho spisu mal odvolací súd
za preukázané, že v prípade žalobkyne nastala zmena skutočností rozhodujúcich na nárok na pomoc
v hmotnej núdzi spočívajúca v tom, že dňa 03.10.2014 odmietla vykonávanie ponúknutých činností v
rozsahu 32 hodín mesačne podľa pokynov organizátora pracovných činností, ktorým je Podtatranské

múzeum v Poprade na obdobie od 07.10.2014 do 31.12.2014 v čase od 10:00 hod. do 14:00 hod.,
a to dozor nad dodržiavaním poriadku, upozornení, obmedzení a zákazov vstupu, informátor.Právnym následkom odmietnutia ponúknutých činností žalobkyňou a jej neúčasti na nich bolo
v zmysle § 10 ods. 3 zákona č. 417/2013 Z. z. zníženie dávky poskytovanej žalobkyni ako jednotlivcovi
zo systému dávok v hmotnej núdzi. Z uvedeného dôvodu nemožno súhlasiť s námietkou žalobkyne

ohľadom nesprávneho vyhodnotenia skutkového stavu veci a nesprávneho právneho posúdenia,
nakoľko krajský súd vec správne právne posúdil.

V súvislosti s námietkou žalobkyne, že konanie je postihnuté vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa vôbec nešpecifikovala,

v čom mala podľa jej názoru táto vada v konaní spočívať. Odvolací súd po preskúmaní
veci dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj postup pri jeho vydaní,
bol v súlade so zákonom.

K otázke ústavnosti zníženia, prípadne odňatia pomoci v hmotnej núdzi v prípade odmietnutia
ponúkaných prác, ako aj k otázke, či takýmto postupom dochádza k porušeniu práva na pomoc zo

strany štátu, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok, sa vyjadril Ústavný
súd SR v náleze č. k. PL. ÚS 8/2014-41 zo dňa 27.05.2015 konštatujúc, že: „Ústavný súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal zo skutočnosti, že právo na pomoc v hmotnej núdzi, ktoré je potrebné
na zabezpečenie základných životných potrieb podľa čl. 39 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, treba
vykladať ako príkaz právnemu štátu poskytnúť reálnu možnosť každému (nielen občanom Slovenskej

republiky), kto sa ocitne v stave hmotnej núdze definovanej zákonom, zaistiť si pomoc aspoň na
zabezpečenie minimálnych životných potrieb, ktorými sa podľa zákona č. 417/2013 Z. z. rozumejú jedno
teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie. Z pohľadu ústavného súdu však nie je v
rozpore s ústavným príkazom vyjadreným v čl. 39 ods. 2 ústavy vyžadovať aktívnu participáciu osôb
na zabezpečovaní ich základných životných potrieb, pokiaľ požadované činnosti nebudú neprimerané,

neodôvodnené alebo zbytočne zaťažujúce.“

Ústavný súd SR tiež konštatoval, že požiadavka výkonu činností ustanovených v § 10
ods. 3 písm. a) až c) zákona č. 417/2013 Z. z. ako podmienky na poskytnutie dávky v hmotnej núdzi
„obstála v teste ústavnosti v plnom rozsahu, pretože napadnutá právna úprava nie je prejavom svojvôle

zákonodarcu, lebo sleduje legitímny cieľ vo forme verejného záujmu, ani nepredstavuje taký intenzívny
zásah do sféry hodnôt chránených ústavou, osobitne všeobecných ústavných princípov a tiež ľudských
práv a základných slobôd, ktorými by bola zasiahnutá esencia dotknutého sociálneho práva. Uvedené
závery nepreukázali ani porušenie ústavného princípu rovnosti, čo znamená jednak vylúčenie
svojvôle pri odlišovaní subjektov a práv a jednak zákaz diskriminácie ako imanentnej

súčasti právneho štátu.“

Z vyššie citovaného nálezu Ústavného súdu SR vyplýva ústavná akceptovateľnosť právnej úpravy
aplikovanej v napadnutom rozsudku krajského súdu, ako aj jej odôvodnenosť, racionalita i spravodlivosť.
Uvedený názor vychádza aj z účelu pomoci v hmotnej núdzi, ktorý je koncipovaný v dôvodovej správe

k zákonu č. 417/2013 Z. z., ktorým je upraviť legislatívny rámec podmienok poskytovania pomoci
v hmotnej núdzi. „Dôraz sa kladie na to, aby bola v rámci poskytovania pomoci v hmotnej núdzi
zabezpečovaná adresnosť, zásluhovosť ako aj ochrana tých, ktorí si vlastným pričinením nemôžu alebo
nevedia zabezpečiť, alebo zvýšiť príjem vlastnou prácou...“.

Z dôvodovej správy vyplýva, že pri poskytovaní pomoci v hmotnej núdzi sa kladie dôraz na zásluhovosť
poskytovania, čo znamená, že výšku dávky v hmotnej núdzi je možné podmieniť aktívnou účasťou
občana na riešení svojej životnej situácie. Aktívna účasť občana prostredníctvom dobrovoľníckej
činnosti podľa názoru odvolacieho súdu prispieva k jeho socializácii, k zvýšeniu pocitu užitočnosti, k
znovuosvojeniu si pracovných návykov, k zlepšeniu podmienok uplatnenia sa na trhu

práce a tým k zvýšeniu možnosti dostať sa z hmotnej núdze.

Je potrebné dodať, že dobrovoľnícke činnosti v zmysle § 10 ods. 3 zákona č. 417/2013 Z. z. nespadajú
pod zákaz nútenej práce alebo povinnej práce v zmysle dohovoru Medzinárodnej organizácie práce
č. 29 o nútenej alebo povinnej práci. Naopak, úmyslom zákonodarcu bolo prostredníctvom pracovnej

činnosti uvedenej v tomto ustanovení motivovať občana v hmotnej núdzi, aby sa aktívne podieľal na
riešení svojej finančnej situácie a aby dlhodobo pasívne nezotrvával na dávke v hmotnej núdzi.Z vyššie uvedených dôvodov považoval Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu za
súladný so zákonom, a preto ho podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
ako vecne správny potvrdil.

O trovách konania odvolací súd rozhodol v súlade s § 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s
§ 224 ods. 1 a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, lebo žalobkyňa v
odvolacom konaní nebola úspešná.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.