Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. apríl 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/136/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513221689
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1513221689.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov

senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: H. H., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Na P. XXF, Bratislava, zast. CONSULTUS s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom
Vysoká 14, Bratislava, proti žalovanej: D. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX, Bratislava, zast. Mgr.
Dávidom Štefankom, advokátska kancelária, Kutlíkova 17, Bratislava, o určenie neplatnosti časti závetu,
určenie neplatnosti vydedenia a určenie, že žalobca je dedičom po poručiteľovi, na odvolanie žalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 11. decembra 2015 č.k. 49C 113/2013-232 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e.

Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že závet poručiteľa D. H., nar. XX.XX.XXXX a
zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom A. XX, Bratislava (ďalej len „poručiteľ“), spísaný formou notárskej
zápisnicenotáromD..E.P.dňa23.10.2002podč.Nz518/02,ktorýmporučiteľvylúčilžalobcuzdedičstva
po ňom, je u žalobcu v rozsahu, zodpovedajúcom 1/2 dedičského podielu zo zákona, neplatný. Ďalej
určil, že vydedenie žalobcu a jeho prípadných potomkov poručiteľom D. H., uvedené v listine o vydedení
spísanej formou notárskej zápisnice notárom D.. E. P. dňa 23.10.2002 pod č. Nz 518/02, je neplatné, a vo

zvyšku (o určenie, že žalobca je dedičom po poručiteľovi) žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol
tak, že o nich rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že poručiteľ požiadal notára D.. E. P. o spísanie závetu
a listiny o vydedení do notárskej zápisnice. Do Notárskej zápisnice č. Nz 518/02 zo dňa 23.10.2002
poručiteľ uviedol, že pri plnej pamäti a dobrom rozume so svojim majetkom pre prípad smrti nakladá
tak, že všetko čo vlastní alebo v čase smrti vlastniť bude, zanecháva v celosti svojej manželke D. H.

(žalovanej). Súd prvej inštancie skonštatoval, že poručiteľ v závete a listine o vydedení okrem iného
uviedol cit. „Súčasne vydeďujem svojho syna H. H., ktorého bydlisko nepoznám, nakoľko tento už od
roku 1990 neprejavuje o mňa taký záujem, ktorý by ako môj potomok prejavovať mal (od roku 1993
som ho vôbec nevidel), resp. neposkytol mi pomoc a neprejavil o mňa záujem ani v roku 1996, keď
som podstúpil operáciu ľadvín, teda menovaný mi neposkytol potrebnú pomoc tak, ako to má na mysli
ustanovenie § 469a ods. 1 písm. a) Obč. zák. a neprejavuje o mňa opravdivý záujem, ktorý by ako môj
potomok prejavovať mal, ako to má na mysli ustanovenie § 469a ods. 1 písm. b) Obč. zák. Výslovne

určujem, že dôsledky vydedenia sa vzťahujú aj na osoby uvedené v § 473 ods. 2 Obč. zák., teda na
prípadných potomkov vydedeného syna“, a v texte zápisnice tiež uviedol, že "Toto je moja posledná
vôľa, ktorú som prejavil slobodne, vážne a bez donútenia. Prajem si, aby bola každým rešpektovaná
a nikým nenapadnutá." Uviedol, že uznesením Okresného súdu Bratislava V č.k. 1D 52/2013-26, Dnot6/2013 zo dňa 21.05.2013, právoplatným dňa 13.06.2013, bolo konanie o dedičstve po poručiteľovi
prerušené a žalobcovi bola uložená povinnosť do jedného mesiaca od právoplatnosti uznesenia podať
proti žalovanej žalobu o určenie neplatnosti závetu a listiny o vydedení zo dňa 23.10.2002 a o určenie,

že je dedičom po poručiteľovi.

3. Z obsahu poručenských spisov zistil, že rozsudkom Obvodného súdu Bratislava 4 č.k. 7C 409/81-18
zo dňa 09.07.1982 bolo manželstvo rodičov žalobcu rozvedené a v tom čase maloletý žalobca bol
zverený na čas po rozvode do výchovy a opatery otca (poručiteľa). Na základe návrhu starej matky

žalobcu o zmenu zverenia z dôvodu, že otec bol vzatý do väzby v dôsledku ublíženia na zdraví
maloletému žalobcovi a jej, zveril súd žalobcu do výchovy a opatery matky. Z pripojeného spisu sp.zn.
17P 104/90 vyplýva, že poručiteľ vo svojej výpovedi pred súdom zo dňa 29.05.1990 priznal, že žalobcu
neprimerane zbil. Súd prvej inštancie podrobne uviedol i ďalšie skutočnosti, ktoré zo spisu vyplývajú
ohľadne agresívneho správania sa poručiteľa (otca) voči žalobcovi (synovi). Z trestného spisu sp.zn.
3T 21/90 mal za preukázané, že obvodný prokurátor podal na poručiteľa obžalobu za štyri skutky v

nej špecifikované, čím mal poručiteľ spáchať štvornásobný trestný čin násilia proti skupine obyvateľov,
pričom z odôvodnenia vyplýva, že aj žalobcu zbil tak, že bol týždeň práceneschopný a asi štyrikrát ho
vyhodil z bytu starej matky. Uznesením Obvodného prokurátora pre Bratislavu V č.k. Pv 691/90-18 zo
dňa 22.06.1990 bol poručiteľ vzatý do väzby. Uznesením sp.zn. 3T 21/90 zo dňa 12.09.1990 následne
Obvodný súd Bratislava V trestné stíhanie poručiteľa zastavil z dôvodu, že matka poručiteľa vzala na

hlavnom pojednávaní svoj súhlas s trestným stíhaním výslovne späť.

4. Skonštatoval, že Najvyšší súd SR uznesením sp.zn. 4To 8/92 zo dňa 15.04.1992 zamietol odvolanie
poručiteľa ako obžalovaného proti Rozsudku Mestského súdu Bratislava sp.zn. 1T 2/92 zo dňa
17.02.1992, ktorým bol uznaný vinným z trestného činu vraždy podľa ust. § 219 ods. 1 Tr. zák. Uviedol,

že z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že asi o 22.00 h dňa 23.08.1991 poručiteľ pod vplyvom
alkoholu a pri konflikte so svojou matkou I. H. túto v afekte zlosti so zámerom privodiť jej smrť sedemkrát
pichol kuchynským nožom, čím jej spôsobil zranenia, ktorým okamžite podľahla, pričom konal s priamym
úmyslom usmrtiť ju. Citoval pasáže z predmetného rozhodnutia, v ktorých Najvyšší súd konštatoval, že
poručiteľ sa aj v čase pred spáchaním trestného činu vraždy správal k svojej matke a synovi (žalobcovi)

násilne, a že cit. „obžalovaný nad spáchaným trestným činom nakoniec neprejavil ani ľútosť“. Uviedol,
že toto uznesenie Najvyššieho súdu SR, ktorým bol poručiteľovi potvrdený trest odňatia slobody na
jedenásť rokov, nadobudlo právoplatnosť dňa 15.04.1992.

5. Z listov, predložených žalobcom, ustálil, že poručiteľ a žalobca viedli vzájomnú korešpondenciu (list z

marca 1995, júna 1995, októbra 1995), keď žalobca poručiteľa v listoch informoval o ukončení strednej
školy maturitou, o následnom štúdiu, a poručiteľ okrem iného opisoval svoj život, vzdelávanie, prejavoval
záujem o žalobcu, a k svojmu zdravotnému stavu sa v liste z júna 1995 vyjadril, že je v medziach normy,
že máva žalúdočné ťažkosti, čo je u neho bežné.

6. Poukázal na to, že žalobca v žalobe argumentoval tým, že dôvody vydedenia nie sú dané, a tvrdenia
poručiteľa v závete, že ho od roku 1993 nevidel, nie sú pravdivé. V žalobe podrobne opísal agresívne
správanie poručiteľa k nemu ako i k poručiteľovej mame, ktorú poručiteľ napokon zavraždil. Tvrdil, že po
tom, čo sa v ich rodine odohralo, sa poručiteľa bál a mal obavy o svoj život a zdravie. Napriek tomu došlo
práve z jeho podnetu k obnoveniu ich kontaktov, ale pri poslednom stretnutí pochopil, že poručiteľ je pre

neho naďalej nebezpečný, agresívny, že pokračuje v požívaní alkoholu, a že svoje násilné činy vôbec
neľutuje, práve naopak výslovne uvádzal, že konal správne, keď vraždil, že takto musel konať, a že
práve vďaka tomu je cit. „konečne pokoj“. Po tomto stretnutí už poručiteľa v obave o svoj život a zdravie
a život a zdravie svojej budúcej rodiny už viac nekontaktoval. Uviedol tiež, že v období rokov 1997 - 1998
stretol poručiteľ svoju exmanželku, jeho matku E. H., a pri tomto stretnutí sa vyhrážal pomstou a zabitím

každému, kto sa pričinil o to, že má zničený život, z čoho mu vyplynulo, že aj on sám je pravdepodobne
na zozname poručiteľa, keďže mu v jednom z listov napísal, že kvôli jeho odchodu od neho sa psychicky
zrútil a že nemal vôľu žiť. Žalobca vo svojej výpovedi potvrdil, že si s poručiteľom dopisoval, a tiež, že
ho v roku 1995 vo VTOS v Leopoldove navštívil raz spolu so žalovanou a raz sám, pričom posledný
kontakt mali v roku 1996, keď mal poručiteľ priepustku z výkonu trestu odňatia slobody, kedy sa stretli

v byte poručiteľa na A. XX v Bratislave v prítomnosti žalovanej. Žalobca vypovedal, že mal s poukazom
na korešpondenciu medzi ním a poručiteľom za to, že poručiteľ pravdepodobne oľutoval svoj skutok, a
myslel, že pri nadviazaní styku by sa mohli ich vzťahy napraviť, avšak pri poslednom stretnutí nadobudol
zo správania poručiteľa a z jeho prejavu pocit, že svoj čin neoľutoval, ale ho naopak ospravedlňoval.Vo výpovedi uviedol, že bol zarazený, že poručiteľ požíval pri tomto stretnutí alkoholické nápoje, keď
po požití stúpala jeho agresivita a hrubo sa vyjadroval o nebohej starej matke, preto nadobudol pocit,
že stretnutie nemalo význam. Písomne ešte na osobné stretnutie reagoval, ale poručiteľ mu neodpísal.

Aj z uvedených dôvodov okrem tých, na ktoré poukázal v žalobe, od roku 1996 do úmrtia poručiteľa s
ním už žiaden kontakt nenadviazal napriek tomu, že mal vedomosť o bydlisku poručiteľa. Vedel, že sa
poručiteľ skontaktoval s jeho matkou, ale o kontakt s ním neprejavil záujem. Čo sa týka zdravotného
stavu poručiteľa a operácie obličiek v roku 1996, o tom informovaný nebol.

7. Žalovaná so žalobou nesúhlasila, a oba dôvody vydedenia žalobcu považovala za dané. Spochybnila
argumentáciu žalobcu, a uviedla, že poručiteľ mu okrem facky neublížil. Mala za to, že výkon trestu
odňatia slobody splnil svoj účel, pretože poručiteľ bol podmienečne prepustený a dňa 25.03.1999 prišiel
domov. Tvrdila, že výkon trestu ho veľmi zmenil, že bol veľmi nešťastný z toho, že syn s ním prerušil
všetky kontakty, a že sa neustále snažil so žalobcom skontaktovať, nakoľko mu chýbal a veľmi ho to
trápilo. Poukázala na zdravotné problémy poručiteľa v roku 2006 s tým, že sa o neho starala, pričom

žalobca o neho neprejavoval záujem a nepomohol mu vo veľmi vážnej chorobe. Zdôraznila, že poručiteľ
po návrate z výkonu trestu odňatia slobody nezmenil bydlisko, a žalobca vedel, kde býva, a nič mu
teda nebránilo v stretávaní sa s ním. Uviedla, že žalobca sa nezaujímal o zdravotný stav poručiteľa ani
v roku 1996, kedy podstúpil operáciu obličiek. Poručiteľ bol v tom čase síce vo výkone trestu, ale bol
hospitalizovaný v nemocnici a neskôr po operácii mal dovolené návštevy. Vo svojej výpovedi zotrvala

na tvrdení, že poručiteľ veľmi trpel nezáujmom žalobcu, a ak by mal vedomosť o jeho adrese, bol by mu
napísal.Uviedla,žebolaprítomnápristretnutížalobcuaporučiteľavroku1996apožívaniealkoholických
nápojov poručiteľom počas neho poprela. Dôvodom stretnutia mal byť záujem žalobcu o návrat do ich
domácnosti z dôvodu nevyhovujúcich podmienok u matky, s čím poručiteľ nesúhlasil, keďže nevedel, s
akými ľuďmi sa žalobca v tom čase stýkal a obával sa o jej bezpečnosť. Súd prvej inštancie skonštatoval,

že v rozpore s písomným vyjadrením pred súdom uviedla, že nemá vedomosť o korešpondencii medzi
poručiteľom a žalobcom, ale po predložení listov nepoprela, že ide o písmo poručiteľa. Nepamätala
si, či bola spolu so žalobcom navštíviť poručiteľa počas výkonu trestu odňatia slobody. Nepoprela, že
mala rovnako ako poručiteľ vedomosť o adrese bydliska žalobcovej matky, pričom zároveň uviedla, že
o zdravotnom stave a hospitalizácii poručiteľa žalobcu neinformovala, lebo na neho nemala kontakt a

poručiteľ jej v danom čase (rok 1996) tvrdil, že je so žalobcom v písomnom kontakte.

8.SvedkyňaE.H.,matkažalobcuaexmanželkaporučiteľauviedla,žeporučiteľsapočasichspoločného
života správal násilne k nej i jej deťom, vyhrážal sa jej zabitím, naháňal ju s nožom, bil ju, a niekoľkokrát
museli utiecť z domu. Potvrdila agresívne správanie poručiteľa vo vzťahu k žalobcovi i k jeho babke.

Uviedla, že poručiteľ síce mal žalobcu rád, bol na neho hrdý, chcel, aby vyštudoval a bol z neho poriadny
človek, a aj ho k tomu viedol, avšak po požití alkoholických nápojov nevedel zrejme ovládať svoje
správanie. Vypovedala, že ona sa s poručiteľom stretla po jeho výkone trestu asi v roku 1998, keďže
ju telefonicky kontaktoval a vyhrážal sa jej, že pokiaľ sa s ním nestretne, tak si ju nájde. Na stretnutie
zvolila verejne dostupné miesto, a poručiteľ jej mal povedať, že je ďalšia na rade, keďže mu zničila život,

a uviedol jej, že má zoznam ľudí, ktorí mu ublížili, a všetkým sa pomstí, následne ale skonštatoval, že
ju nechá na pokoji, keďže nemá ani ona ľahký život. Tvrdila, že v čase ich posledného stretnutia mal
poručiteľ vedomosť o bydlisku žalobcu, keďže ten žil s ňou v domácnosti, ale nikdy ju nekontaktoval za
účelom zistenia kontaktu na neho. Uviedla, že o zdravotných problémoch poručiteľa nemala vedomosť,
a ani pri ich osobnom stretnutí žiadne neuvádzal. Potvrdila písomný kontakt žalobcu s poručiteľom počas

výkonu trestu odňatia slobody, vedomosť o tom, či žalobca navštívil poručiteľa v Leopoldove, nemala.

9. Svedkyňa L. C., suseda a priateľka žalovanej, vypovedala, že žalobcu nevidela od jeho 14 rokov,
a že poručiteľ chodil do práce a staral sa o rodinu. Nebola nikdy prítomná, ani nemala vedomosť o
násilnom správaní poručiteľa voči žalobcovi. Uviedla, že žalobca zazlieval poručiteľovi skutok voči starej

matke, po ktorom sa zmenil ich vzťah. Vypovedala, že poručiteľ rozprával o žalobcovi, čakal, že sa mu
ozve, tvrdil, že keby sa mu žalobca ozval, určite by sa s ním zmieril, porozprával. To, že ho žalobca
nekontaktoval, ho aj mrzelo, ale i hnevalo. Zároveň uviedla, že sa jej poručiteľ ani žalovaná nezdôverili,
že by oni vyvinuli snahu kontaktovať žalobcu.

10. Vec posúdil právne podľa ust. § 460, § 461 ods. 1 a 2, § 469a ods. 1 písm. a) a b) ods. 2 a 3, § 476
ods. 1 a 2, § 476d, § 477 a § 479 Obč. zák., § 1 ods. 2 a § 18 Zákona o rodine a § 175k ods. 2 O.s.p., a
po vyhodnotení vykonaného dokazovania a ním zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že dôvody
vydedeniažalobcuporučiteľomvčasespísanianotárskejzápisniceobsahujúcejlistinuovydedenínebolidané, a že vydedenie žalobcu poručiteľom je preto neplatné, a žalobca má ako neopomenuteľný dedič
nárok na dedičský podiel vo výške stanovenej zákonom. V odôvodnení svojho rozhodnutia najskôr
podrobne vysvetlil inštitút vydedenia, jeho dôsledky ako i predpoklady jeho platnosti, a dôkladne rozobral

jednotlivé zákonom stanovené dôvody vydedenia. Uviedol, že dôsledkom vydedenia je skrátenie alebo
vylúčenie dedičských práv potomka poručiteľa, pričom vydedený dedič sa môže proti vydedeniu brániť
žalobou. Pri posúdení naliehavého právneho záujmu žaloby na určenie neplatnosti listiny o vydedení
je potrebné rozlišovať medzi absolútnou neplatnosťou takejto listiny z hľadiska ust. § 469a ods. 3 Obč.
zák. vo väzbe na ust. § 476 a § 480 Obč. zák. a dôvodmi pre vydedenie podľa § 469a ods. 1 Obč. zák.,

pričom na prvú skutočnosť súd prihliada ex offo, avšak druhá, potomkom poručiteľa tvrdená skutočnosť,
že neboli dané dôvody pre jeho vydedenie, musí byť preukázaná v sporovom konaní pri uplatnení
postupu podľa ust. § 175k ods. 2 O.s.p. V tejto súvislosti ozrejmil, že vydedenie musí okrem formálnych
náležitostí spĺňať aj materiálnu náležitosť, a to existenciu konkrétneho dôvodu vydedenia vymedzeného
zákonom, ktorý musí poručiteľ v listine o vydedení uviesť. Uviedol, že existenciu dôvodu vydedenia
potom súd posudzuje so zreteľom na všetky okolnosti daného prípadu, vychádzajúc z predpokladu,

že dôvod vydedenia musel reálne existovať v čase urobenia právneho úkonu o vydedení. Ustálil, že k
platnému vydedeniu môže dôjsť len za splnenia podmienok uvedených v ust. § 469a Obč. zák., pričom
pri riešení skutkovej otázky a posudzovaní dôvodov vydedenia je potrebné zisťovať, či mal jeho potomok
reálnu možnosť prejaviť o poručiteľa opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejaviť, a či mal
sám poručiteľ záujem sa s potomkom stýkať a udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy, resp. či mal

potomok reálnu možnosť poskytovať poručiteľovi potrebnú pomoc, či bola jeho pomoc potrebná a či
nebola poručiteľom bezdôvodne odmietnutá. Splnenie podmienok pre platné vydedenie podľa ust. §
469a ods. 1 písm. a) a podľa ust. § 469a ods. 1 písm. b) Obč. zák. posudzoval v zmysle znenia týchto
ustanovení v spojení s ustálenou judikatúrou najvyšších súdnych autorít, keď citoval vysvetľujúce závery
relevantných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (sp.zn. 2Cdo 109/2010 z 29.02.2012, 4Cdo 123/2009

z 30.06.2009, 5Cdo 239/2009 z 24.02.2010, 1Cdo 173/1996) ako i závery rozsudku Krajského súdu
v Českých Budějoviciach sp.zn. 6Co 10/96 z 09.08.1996, publikovaný pod č. 23 v Sbírce soudních
rozhodnutí a stanovisek, ročník 1998, ktoré aplikoval na posudzovanú vec.

11. Mal za preukázané, že na Notárskom úrade notára D.. E. P. bola dňa 23.10.2002 spísaná Notárska

zápisnica č. Nz 518/02, obsahujúca listinu o vydedení žalobcu, ktorou otec žalobcu D. H.O. (poručiteľ)
vydedil podľa ust. § 469a Obč. zák. svojho jediného syna - žalobcu a zároveň vydedil aj jeho potomkov
z dôvodu, že žalobca už od roku 1990 neprejavuje o neho taký záujem, ktorý by ako jeho potomok
prejavovať mal, uviedol, že od roku 1993 ho vôbec nevidel, resp. neposkytol mu pomoc a neprejavil
o neho záujem ani v roku 1996, kedy podstúpil operáciu ľadvín, teda žalobca mu neposkytol potrebnú

pomoctak,akotománamysliustanovenie§469aods.1písm.a)Obč.zák.aneprejavilonehoopravdivý
záujem, ktorý by ako jeho potomok prejavovať mal, ako to má na mysli ustanovenie § 469a ods. 1 písm.
b) Obč. zák. Pre prípad smrti zanechal celý svoj majetok žalovanej.

12. Existenciu dôvodov vydedenia posudzoval v čase spísania listiny o vydedení a závetu a vyhodnotil,

že nebolo preukázané, že by bol poručiteľ do tohto času odkázaný na pomoc v chorobe a v starobe, a že
by potreboval pomoc žalobcu, ktorého o pomoc nikdy ani on ani žalovaná nežiadali a o jeho zdravotnom
stave neinformovali. Zdôraznil, že pri odkázanosti poručiteľa na pomoc je tiež nevyhnutné, aby mal
potomok aj reálnu možnosť mu potrebnú pomoc poskytovať, a ustálil, že vzhľadom na skutočnosť, že
poručiteľ mal zdravotné problémy v roku 1996 počas výkon trestu odňatia slobody, o čom nemal žalobca

vedomosť, túto reálnu možnosť žalobca nemal. Mal za to, že poručiteľovi bola vo výkone trestu riadne
poskytnutá starostlivosť v nemocničnom zariadení, kde ho navštevovala žalovaná a podľa jej tvrdení i
jeho blízki, z čoho vyvodil, že poručiteľ nebol výlučne odkázaný na morálnu či inú pomoc žalobcu. Dospel
potom k záveru, že v konaní nebol preukázaný dôvod vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. a) Obč. zák.

13. Z výpovede žalobcu, z listinných dôkazov a z vyjadrenia žalovanej mal preukázané, že žalobca bol
v písomnom kontakte s poručiteľom, a že medzi nimi na podnet žalobcu prebiehala korešpondencia
počas roku 1995, kedy bol poručiteľ vo výkone trestu odňatia slobody. Tvrdenie poručiteľa v listine o
vydedení, že žalobca neprejavoval o neho taký záujem, aký by ako potomok mal, ako i tvrdenie, že od
roku 1993 žalobcu vôbec nevidel, vyhodnotil s poukazom na zhodné tvrdenie sporových strán, že sa

poručiteľ a žalobca v roku 1996 stretli v domácnosti poručiteľa, ako nepravdivé. Uviedol, že žalobca
nepoprel, že po stretnutí v roku 1996 už poručiteľa nekontaktoval po tom, čo pri tomto stretnutí pochopil,
že k náprave vzťahov dôjsť nemôže z dôvodu poručiteľovej agresivity a absencie akejkoľvek ľútosti
nad tým, že zavraždil svoju matku a v utvrdzovaní sa, že svoju matku zavraždil oprávnene. Dospel kzáveru, že tento poručiteľov patologický postoj vzbudzoval u žalobcu strach a obavy o život, a po tomto
stretnutí ho prestal kontaktoval, pretože považoval za nepredstaviteľné a objektívne nemožné udržiavať
s ním normálne bežné príbuzenské vzťahy. Na posledný list, v ktorom žalobca kriticky hodnotil jeho

správanie počas ich stretnutia, mu poručiteľ neodpísal a ani ho už nikdy viac nekontaktoval, hoci mal
možnosť tak urobiť, keďže adresu a telefónne číslo žalobcu poznal. Vyvodil, že práve poručiteľ mal byť
vzhľadom na to, že narušenie ich vzájomného vzťahu spôsobil, v tomto iniciatívny, avšak z výpovede
žalovanej i svedkýň mal preukázané, že sa o nadviazanie kontaktu so žalobcom nepokúsil a zostal
nečinný očakávajúc iniciatívu žalobcu.

14. Z obsahu pripojených spisov mal súd preukázané skutkové tvrdenia žalobcu týkajúce sa ublíženia
mu na zdraví v detstve (opuch hlavy, prasknutie ušného bubienka), ktoré mu spôsobil poručiteľ, a ktoré
sa žalovaná snažila v konaní bagatelizovať napriek tomu, že sama pri výsluchu v trestnom konaní sp.zn.
3T 21/90 dňa 09.08.1990 uviedla, že poručiteľ pod vplyvom alkoholu žalobcu zbil a ona poručiteľovi
vytýkala, aby syna už toľko nebil. Poručiteľ v konaní sp.zn. 17P 104/90 pred súdom na pojednávaní

29.05.1990 sám priznal, že syna zbil neprimerane. Výpovede žalovanej nepovažoval za vierohodné,
keď i ku kontaktu poručiteľa so žalobcom v písomnom vyjadrení uviedla, že poručiteľ sa počas výkonu
trestu odňatia slobody snažil udržiavať písomný kontakt aj so synom, na pojednávaní dňa 27.06.2014
vypovedala, že vedomosť o korešpondencii medzi nimi nemala, a na pojednávaní dňa 19.11.2014 k
dôvodom neinformovania žalobcu o zdravotnom stave poručiteľa tvrdila, že jej poručiteľ povedal, že je

so žalobcom v písomnom kontakte, pričom nespochybnila, že v konaní predložené listy písal poručiteľ.
Vyhodnotil,žežalovanásavkonaníúčelovosnažilavykresliťporučiteľaakobezbrannéhootcatúžiaceho
po láske svojho syna, ktorý z nevysvetliteľných dôvodov nejavil o svojho otca záujem a neposkytol mu
pomoc opomenúc podmienky, v ktorých žalobca ako maloleté dieťa v ich domácnosti vyrastal, ťaživú
životnú situáciu, s ktorou sa snažil zmieriť, a jeho snahu obnoviť s poručiteľom vzťah. Vyjadril názor,

že žalovaná i z titulu, že je matkou, mala poručiteľa usmerniť a iniciovať ho k tomu, aby vzhľadom na
tvrdený obrovský záujem a túžbu o syna vyvinul snahu a iniciatívu napraviť ich vzťah, najmä keď mali
vedomosť o bydlisku žalobcu a telefonickom kontakte na jeho matku. Tvrdenia žalovanej vyhodnotil
ako snahu pomôcť si po neľahkom spoločnom živote s poručiteľom k majetkovej kompenzácii, a to i
na úkor jediného syna poručiteľa, ktorého v kontexte všetkých okolností nemožno postaviť na roveň

neopomenuteľných dedičov, pri ktorých sú splnené podmienky vydedenia. Mal za preukázané, že do
roku 1996 prejavoval žalobca o poručiteľa opravdivý záujem a po roku 1996 (po ich poslednom stretnutí)
išlo z jeho strany o nezavinené neprejavenie kvalifikovaného záujmu o poručiteľa, keďže situáciu,
že o poručiteľa navrhovateľ neprejavoval opravdivý záujem, a že medzi sebou nemali a ani nemohli
mať vzhľadom na okolnosti bežné, štandardné príbuzenské vzťahy, spôsobil celkom zjavne poručiteľ

svojím zavrhnutiahodným správaním voči žalobcovi a členom jeho najbližšej rodiny. Naviac o obnovenie
ich vzťahu nemal podľa všetkého skutočný záujem ani samotný poručiteľ, keďže žiadnym spôsobom
nevyvinul snahu o kontaktovanie žalobcu. Dospel k záveru, že nebolo v rozpore s dobrými mravmi,
keď s ohľadom na obavy o život a zdravie seba samého ako aj svojej budúcej rodiny žalobca po
prepustení poručiteľa z výkonu trestu odňatia slobody rozpoznajúc, že nedošlo k poručiteľovej náprave,

že u neho absentuje akákoľvek ľútosť, že poručiteľ je naďalej pod vplyvom alkoholu agresívny, s ním
prestaludržiavaťstykaviachonekontaktoval.Maltiežzato,ženebolopovinnosťoužalobcukontaktovať
poručiteľa, keď tým, že s ním nadviazal komunikáciu, preukázal viac ako opravdivý záujem o poručiteľa
a bolo práve na poručiteľovi, aby po všetkých udalostiach a najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že mal
žalobcu rád, vyvinul maximálne úsilie o obnovenie ich vzájomného vzťahu.

15. Dospel potom k záveru, že dôvody vydedenia neboli v čase spísania notárskej zápisnice č. Nz
518/02 zo dňa 23.10.2002 dané, a preto určil, že vydedenie žalobcu poručiteľom je neplatné, a tiež, že
závet poručiteľa je v časti, ktorým poručiteľ vylúčil žalobcu z dedičstva po ňom, u žalobcu v rozsahu
zodpovedajúcom 1/2 dedičského podielu zo zákona neplatný. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol, keď

požadované určenie, že žalobca je dedičom po poručiteľovi, vyhodnotil ako nadbytočné.

16. Proti tomuto rozsudku (podľa obsahu odvolania proti jeho vyhovujúcej časti) podala žalovaná
včas odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu v celom rozsahu
zamietnuť. Vyjadrila presvedčenie, že nezáujem žalobcu, teda jeho syna, sa poručiteľa osobne dotýkal.

Mala za to, že žalobca o poručiteľa neprejavoval opravdivý záujem a neposkytol mu pomoc, ktorú
potreboval. Podľa jej názoru žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal časť tvrdených
skutočností, ktoré mali význam pre rozhodnutie. Súdu prvej inštancie vytkla, že priebeh stretnutia
žalobcu s poručiteľom v roku 1996 ustálil iba z výpovede žalobcu, hoci z listov poručiteľa žalobcovi jezrejmé, že poručiteľ sa o žalobcu zaujímal. Uviedla tiež, že bola pri uvedenom stretnutí v roku 1996
prítomná, a nevyzeralo to tak, že by žalobca pociťoval z poručiteľa strach alebo obavy, na druhej
strane však v poslednom liste poručiteľovi kriticky hodnotil jeho správanie. V tejto súvislosti sa jej javilo

odôvodnenie rozhodnutia ako nelogické a konanie žalobcu nerozumné, ak sa po stretnutí s poručiteľom
obával o svoj život. Poukázala tiež na to, že žalobca vytvoril v konaní obraz, že výkonom trestu odňatia
slobody k náprave poručiteľa nedošlo, hoci listy poručiteľa žalobcovi nasvedčujú tomu, že u neho k
náprave naozaj došlo. Nesúhlasila s vyhodnotením situácie ohľadom operácie poručiteľa súdom prvej
inštancie, keď mala za to, že poručiteľ čelil ťažkým zdravotným problémom počas výkonu trestu odňatia

slobody, pričom žalobcovi nič nebránilo informovať sa o jeho zdravotnom stave a prejaviť tak aspoň
minimálny záujem o poručiteľa. Zdôraznila, že po poslednom stretnutí žalobcu s poručiteľom v roku
1996 sa žalobca o poručiteľa až do jeho smrti nezaujímal. Namietala, že súd prvej inštancie priznal
väčšiu váhu výpovediam žalobcu a jeho matky svedkyne E. H., a jej tvrdenia o tom, akým človekom
bol poručiteľ, a že mu bolo trestného činu, za ktorý bol odsúdený, ľúto, nevzal do úvahy. Nepoprela, že
žalobca poručiteľa kontaktoval, avšak niekoľko listov a pár stretnutí nie je podľa jej názoru naozajstným

záujmom, aký by mal žalobca ako syn poručiteľovi preukazovať. Zdôraznila, že poručiteľ mal úprimný
záujem o obnovenie vzájomného vzťahu so žalobcom aj po prepustení z výkonu trestu. Súdu prvej
inštancie tiež vytkla, že neprihliadol na výpoveď susedky, ktorej pohľad na poručiteľa možno hodnotiť
objektívnejšie ako výpoveď svedkyne H. (matky žalobcu), ktorá vychádzala zo skúseností zo života s
poručiteľom pred jeho nápravou. Poukázala na to, že z výpovede susedky vyplynulo, že poručiteľ po

návrate z výkonu trestu o svojom synovi rozprával a mal záujem sa s ním zmieriť, avšak žalobca sa
mu neozval. Poručiteľ teda mal záujem o znovuvybudovanie príbuzenského vzťahu otca a syna. Mala
za to, že v prejednávanej veci boli naplnené dôvody vydedenia, keďže žalobca mal reálnu možnosť
prejaviť o poručiteľa záujem a poručiteľ o tento vzťah stál. Napokon žalobca neposkytol poručiteľovi ani
potrebnú pomoc, ktorú mu poskytnúť mohol. Súd mohol z jej výpovede ako i z výpovede svedkyne C.

(svedkyňa sa volá C. - pozn. odvolacieho súdu) zistiť, že z hľadiska pohľadu poručiteľa, tento potreboval
psychickú podporu zo strany jediného syna. Mala za to, že prerušenie opätovného spojenia zo synom
malodopadnaduševnézdravieporučiteľa.Zdôraznila,žeporučiteľbolplnespôsobilýurobiťrozhodnutie
o vydedení svojho potomka, a žalobca neuniesol dôkazné bremeno na svoje tvrdenia, že vzhľadom na
správanie poručiteľa je možné hodnotiť jeho správanie ako nezavinené neprejavenie kvalifikovaného

záujmu. Zanevrenie žalobcu na poručiteľa po jeho prepustení z výkonu trestu nebolo podľa jej názoru
dôvodné a žalobca ani nepreukázal, že by bolo dôvodné. V tejto súvislosti uviedla, že žalobca mal
vedomosťobydliskuporučiteľa,apretomalajmožnosťposkytnúťmunajmäpsychickúpomocvchorobe
alebo v starobe.

17. Žalobca odvolanie nepodal a vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhol napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny, keď mal za to že žiadny z odvolacích dôvodov, pre ktoré
by mal byť rozsudok zrušený alebo zmenený, nebol daný. Zdôraznil, že v konaní bolo preukázané,
že poručiteľ žalobcu v čase, keď mal len 13 rokov viackrát brutálne zbil, spôsobil mu aj zranenia
a vyhrážal sa mu, že ho zabije. Rovnako násilne sa poručiteľ správal aj voči svojej matke, za čo

bol trestne stíhaný pre trestný čin násilia proti skupine obyvateľov a voči jednotlivcovi. Agresívne
správanie poručiteľa vyvrcholilo v auguste 1991, kedy svoju matku zavraždil, pričom podľa odôvodnenia
odsudzujúceho rozsudku poručiteľ ako obžalovaný neprejavil nad ním spáchaným trestným činom ani
ľútosť. Preto považoval za pochopiteľné, že mal obavy o svoj život a zdravie, a že sa poručiteľa bál.
Sám považoval za obdivuhodné, že svojho otca počas výkonu jeho trestu kontaktoval a snažil sa o

vzťah prostredníctvom korešpondencie a osobných stretnutí. Zdôraznil, že pri poslednom stretnutí s
poručiteľom v roku 1996 však pochopil, že k náprave ich vzťahov nemôže dôjsť pre otcovu agresivitu
a absenciu akejkoľvek ľútosti nad tým, že vraždil, keďže sa dokonca utvrdzoval v tom, že vraždil
oprávnene. Práve poručiteľov patologický postoj vzbudzoval u neho strach a obavy o život a po tomto
stretnutí ho prestal kontaktovať, pretože považoval za nepredstaviteľné a objektívne nemožné udržiavať

s ním normálne, bežné príbuzenské vzťahy. Poukázal na to, že na jeho posledný list, v ktorom kriticky
hodnotil jeho správanie počas ich stretnutia, poručiteľ neodpísal ani ho už nikdy nekontaktoval, hoci mal
možnosť tak urobiť, keďže jeho adresu aj telefónne číslo poznal. V tejto súvislosti poukázal tiež na to, že
tesne po prepustení poručiteľa z výkonu trestu sa tento pri stretnutí s E. H. vyhrážal pomstou jej aj iným,
ktorýmuublížili,zčohousúdil,žejetiežnazoznameľudí,ktorýmsaporučiteľpomstí.Uviedol,žesituáciu

že o poručiteľa neprejavoval opravdivý záujem a že medzi sebou nemali a ani nemohli mať štandardné
príbuzenské vzťahy, spôsobil celkom zjavne poručiteľ svojím zavrhnutiahodným správaním k nemu i
k členom jeho najbližšej rodiny. Zdôraznil, že o obnovenie ich vzťahu poručiteľ celkom zjavne nemal
záujem,keďženajehoposlednýlistnereagovalanikdyviachonekontaktoval.Ohľadomdruhéhodôvoduvydedenia, teda že poručiteľovi v roku 1996 kedy podstúpil operáciu ľadvín neposkytol pomoc, uviedol,
že v čase operácie bol poručiteľ vo výkone trestu odňatia slobody, čo zakladalo reálnu nemožnosť
poskytnúť mu pomoc. Naviac o predmetnej operácii ani o zhoršenom zdravotnom stave poručiteľa nemal

vedomosť. V tejto súvislosti poukázal na to, že v predmetnom prípade bolo o poručiteľa postarané
Zborom väzenskej a justičnej stráže, a preto jeho pomoc nebola potrebná a vydedenie z dôvodu podľa
§ 469a ods. 1 písm. a) Obč. zák. neprichádza do úvahy ani teoreticky. Princíp subsidiarity platí aj na čas
po prepustení poručiteľa z výkonu trestu, kedy sa mala a mohla o potreby poručiteľa postarať žalovaná
ako jeho manželka, alebo ho mala aspoň kontaktovať. Mal potom za to, že dôvody pre jeho vydedenie a

vydedenie jeho potomkov neboli dané, a že súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam
a tieto aj správne právne posúdil. Žalovaná neuviedla v odvolaní podľa jeho názoru žiadne skutočnosti,
ktoré by mohli správne závery súdu prvej inštancie spochybniť.

18. Žalovaná v reakcii na vyjadrenie žalobcu zopakovala svoju argumentáciu, uvedenú v odvolaní.

19. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru,
že odvolanie žalovanej nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

20. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

21. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto prechodného
ustanovenia § 470 C.s.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku, účinného od 01.07.2016, zostávajú zachované,

a s prihliadnutím na skutočnosť, že žaloba žalobcu, o ktorej bolo napadnutým rozsudkom rozhodnuté,
samotný napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, jeho poučenie o odvolaní, ako i odvolanie žalobkyne,
spadajú pod režim procesných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016,
posudzoval odvolací súd napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo, podľa v čase konania
a rozhodnutia účinných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“).

22. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho
spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z
hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom
rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutého

rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobe žalobcu v napadnutej časti vyhovel a určil neplatnosť závetu
poručiteľa v časti vylúčenia žalobcu z dedičstva ako i neplatnosť vydedenia žalobcu poručiteľom, a
v podrobnostiach na ne poukazuje. Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené
opakovať, vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalovanej.

23. V prvom rade odvolací súd pripomína, že predmetom odvolacieho konania sú len vyhovujúce výroky
napadnutého rozsudku, ktorými súd prvej inštancie určil neplatnosť závetu poručiteľa v časti vylúčenia
žalobcu z dedičstva a neplatnosť vydedenia žalobcu poručiteľom, keďže zamietajúci výrok napadnutého
rozsudku nebol napadnutý odvolaním. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd k
záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatnených

nárokov ako aj ohľadom tvrdení žalovanej, ktoré uvádzala na svoju obranu, a teda riadne zistil skutkový
stav veci v zmysle ust. § 153 ods. 1 O.s.p. účinného do 30.06.2016. Zhodnotením výsledkov vykonaného
dokazovania v súlade s v tom čase účinným ust. § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom,
a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o dôvodnosti žalobcom uplatňovaných nárokov. Vec aj
správne právne posúdil, keď aplikoval ust. § 460, § 461 ods. 1 a 2, § 469a ods. 1 písm. a) a b) ods. 2 a

3, § 476 ods. 1 a 2, § 476d, § 477 a § 479 Obč. zák., § 1 ods. 2 a § 18 Zákona o rodine a § 175k ods. 2
O.s.p., ktoré aj správne vyložil, a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu žalobe žalobcu v napadnutej časti aj
náležitým spôsobom a veľmi podrobne odôvodnil tak, ako to malo na mysli v čase rozhodovania platné
a účinné ust. § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal sovšetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie
podstatné, zaoberal sa argumentáciou oboch sporových strán, správne a logicky vyhodnotil vykonané
dôkazy, vyčerpávajúcim spôsobom rozobral všetky svoje právne úvahy ako i na vec sa vzťahujúcu

judikatúru a rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, z ktorej pre lepšie pochopenie riešenej problematiky
aj citoval rozhodujúce pasáže. Dospel tiež k správnemu záveru, že dôvody vydedenia žalobcu, uvedené
poručiteľom v notárskej zápisnici obsahujúcej jeho závet a listinu o vydedení, neboli dané, pretože
boli čiastočne nepravdivé a tiež nad akúkoľvek pochybnosť vyvrátené vykonaným dokazovaním (a to
v časti dôvodu vydedenia spočívajúceho v tom, že žalobca neprejavoval už od roku 1990 o poručiteľa

taký záujem, aký by ako jeho potomok prejavovať mal, a že poručiteľ žalobcu od roku 1993 vôbec
nevidel), pričom ďalší dôvod vydedenia (že žalobca neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc a neprejavil
o neho záujem ani v roku 1996, kedy poručiteľ podstúpil operáciu ľadvín) nemohol obstáť z dôvodu, že
poručiteľ nebol v čase do spísania závetu a listiny o vydedení žalobcu v situácii, že by potreboval od
žalobcu pomoc, pričom v čase predmetnej operácie v roku 1996, o ktorej žalobca ani nevedel (pretože
ho ani poručiteľ ani žalovaná neinformovali), bol poručiteľ vo výkone trestu odňatia slobody a bola mu

preto riadne poskytnutá starostlivosť v nemocničnom zariadení, keď vzhľadom na zdravotné problémy
poručiteľa počas výkonu trestu odňatia slobody, o ktorých žalobcu ani neupovedomil, nemal žalobca
ani reálnu možnosť poskytovať mu pomoc. Ak potom súd prvej inštancie určil, že vydedenie žalobcu
poručiteľom je neplatné, a že závet poručiteľa je v časti vylúčenia žalobcu z dedičstva po ňom, teda v
rozsahu zodpovedajúcom 1 dedičského podielu zo zákona, neplatný, rozhodol správne.

24. Odvolací súd sa stotožňuje so všetkými závermi, ku ktorým súd prvej inštancie vo svojom rozsudku
dospel, a jeho rozhodnutie považuje za logické, pochopiteľné, presvedčivé a vyčerpávajúce. V tejto
súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť
totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán, v tomto prípade žalovanej, ale z hľadiska

odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom
sporovým stranám musí dať odpoveď na podstatné otázky a skutočnosti, čím sa súd prvej inštancie
aj riadil, a ako už bolo uvedené vyššie, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, pričom sa dostatočne
vysporiadal s argumentáciou strán sporu. V kontexte odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie je zbytočné sa v odvolacom konaní zaoberať identickými námietkami žalovanej, keď skutkové,

a na ich základe prijaté právne závery súdu prvej inštancie sú v plnom rozsahu podložené správnym
výkladom. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia nemá odvolací súd viac čo uviesť,
pretože by iba zopakoval správnosť skutkových zistení a na ich podklade správne prijatých právnych
záverov súdu prvej inštancie.

25. Z obsahu odvolania žalovanej je nepochybné, že nesúhlasí výlučne s hodnotením dôkazov súdom
prvej inštancie, keď mala na rozdiel od súdom prvej inštancie prijatých záverov za to, že z vykonaných
dôkazov vyplýva to, čo ona tvrdí. V odvolaní namietala, že súd prvej inštancie vyhodnotil vykonané
dokazovanie nesprávne, že priznal väčšiu váhu dôkazom produkovaných žalobcom, že dostatočne
neprihliadal na výpoveď susedky, z ktorej vyplynulo, že poručiteľ mal záujem sa so žalobcom zmieriť,

že pri stretnutí poručiteľa a žalobcu v roku 1996 to podľa jej názoru nevyzeralo tak, že by mal žalobca
z poručiteľa strach alebo obavy, a že hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie je nelogické, pretože
ak mal po poslednom stretnutí s poručiteľom žalobca z neho strach, nepovažovala za rozumné, aby
poručiteľovi napísal list, v ktorom kriticky hodnotil jeho správanie. Napokon poukazovala na to, že
poručiteľ sa výkonom trestu odňatia slobody napravil, zavraždenie svojej matky ľutoval, a po prepustení

z výkonu trestu mal úprimný záujem o obnovenie vzťahu so žalobcom, a že počas operácie poručiteľa
v roku 1996 nič žalobcovi nebránilo v tom, aby sa o jeho zdravotnom stave informoval a prejavoval
o poručiteľa záujem. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že za účinnosti Občianskeho súdneho
poriadku účinného do 30.06.2016 rozhodoval súd prvej inštancie na základe poznatkov získaných z
vykonaných dôkazov a zhodných tvrdení sporových strán (§ 153 O.s.p.), a následne tieto poznatky

voľne podľa svojej logickej úvahy zhodnotil a dospel k rozhodnutiu. Dôkazy teda hodnotil podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo
prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany (§ 132 O.s.p.).
Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a
dôležitosti pre rozhodnutie. Súd prvej inštancie sa všetkými týmito hľadiskami a zásadami riadil. Súd pri

hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom
má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia
dôkazov, pričom kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorému súd dospel, sa uskutočňuje najmä
prostredníctvominštitútuodôvodneniarozsudku,zktoréhovposudzovanejvecivšetkyzávery,kuktorýmsúd prvej inštancie vyhodnotením dôkazov dospel, jednoznačne vyplývajú. Ako už bolo uvedené vyššie,
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je vyčerpávajúce, logické a pochopiteľné i pre laika. Okolnosti
namietané žalovanou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za

následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou
úvahou súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa s vyhodnotením produkovaných dôkazov súdom prvej
inštancie stotožnil. K odvolaniu žalovanej potom uvádza, že namietané nesprávne hodnotenie dôkazov,
vrátane nesprávnych skutkových a právnych záverov, nie je opodstatnené. V tejto súvislosti považuje
za potrebné pripomenúť, že hodnotenie dôkazov je vecou súdu, a nie sporových strán. Konštatuje tiež,

že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania ako aj okolností rozhodných pre posúdenie
dôvodnosti žaloby, dospel k správnym skutkovým zisteniam, pričom žalovaná v odvolaní namietala len
vyhodnoteniedôkazov,ktorépovažovalazanesprávne.Tupovažujeodvolacísúdzapotrebnézdôrazniť,
že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo

na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s
jej požiadavkami, a ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne právo dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (I. ÚS 97/97).

26. Odvolací súd sa vzhľadom na vyššie uvedené s právnymi závermi súdu prvej inštancie v plnom

rozsahu stotožnil a v podrobnostiach na tieto poukazuje za využitia ust. § 387 ods. 2 C.s.p. Dospel totiž
k záveru, že vzhľadom na správne a vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom sa
súd prvej inštancie podrobne vysporiadal s tvrdeniami oboch sporových strán, a teda aj žalovanej, ktorá
v odvolaní už len zopakovala svoju argumentáciu z konania pred súdom prvej inštancie, by bola ďalšia
argumentácia odvolacieho súdu len opakovaním správnych záverov vyslovených súdom prvej inštancie.

27. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a
2 C.s.p. potvrdil.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262

ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu, pretože v ňom bol plne úspešný.

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).