Rozhodnutie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. február 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3S/16/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200298
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Mruškovičová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014200298.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a
sudkýň JUDr. Moniky Tobiašovej a JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej, v právnej veci žalobcov 1.
Zdislawa Mieczyslawa Piteru - Blue - Media, so sídlom Bardejovská 220/1, Svidník, IČO: 46 213 058, 2.
L.O.X.ńskeho,bytomD.37,XX-XXXT.,F.republika,3.Y.U.P.,bytomW.XXX,XX-XXXW.,F.republika,
zastúpených U.. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova 2, proti žalovanej

Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí
žalovanej zo dňa 21. januára 2014 číslo: XXXXX-X/XXXX-BA a zo dňa 27. januára 2014 číslo: XXXXX-
X/XXXX-BA v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Žaloby žalobcu v 1. rade z a m i e t a.

Vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade z r u š u j e rozhodnutie žalovanej zo dňa 21. januára 2014 číslo:

XXXX-X/XXXX-BA v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Košice zo dňa 22. augusta
2013 číslo: XXXXX-X/XXXX-KEM podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. a v r a c i a vec žalovanej
na ďalšie konanie.

Vo vzťahu k žalobcovi v 3. rade z r u š u j e rozhodnutie žalovanej zo dňa 27. januára 2014 číslo:

XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Košice zo dňa 22. augusta
2013 číslo: XXXXX-X/XXXX-KEM podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. a v r a c i a vec žalovanej
na ďalšie konanie.

Žalobcovi v 1. rade náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

Z a v ä z u j ežalovanú nahradiť žalobcovi v 2. rade trovy konania v sume 148,22 Eur a žalobcovi v 3.
rade v sume 148,22 Eur, ktoré je povinná zaplatiť v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku
právnemu zástupcovi žalobcov v 2. a 3. rade JUDr. Dušanovi Remetovi, advokátovi.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 14.2.2014 sa žalobcovia v 1. a 2. rade domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovanej zo dňa 21.1.2014 č. XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho
orgánu. Konanie je vedené pod spisovou značkou 3S/16/2014.

Žalobou zo dňa 10.3.2014 sa žalobcovia v 1. a 3. rade domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovanej zo dňa 27.1.2014 č. XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho
orgánu. Konanie je vedené pod spisovou značkou 3S/28/2014.

Na pojednávaní konanom dňa 19.2.2015 krajský súd podľa § 112 ods. 1 v spojení s ustanovením § 246c

ods. 1 O.s.p. spojil obidve veci na spoločné konanie, ďalej vedené pod spisovou značkou 3S/16/2014.Preskúmavanými rozhodnutiami zo dňa 21.1.2014 a 27.1.2014 rozhodla žalovaná ako odvolací orgán
o odvolaniach žalobcov proti rozhodnutiam prvostupňového správneho orgánu - Sociálnej poisťovni,
pobočky Košice zo dňa 22.8.2013 č. XXXXX-X/XXXX-KEM (3S/16/2014) a zo dňa 22.8.2013 č. XXXXX-

X/XXXX-O. (3S/27/2014) tak, že podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej
len zákona) odvolania zamietla a rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

Prvostupňový správny orgán rozhodnutím zo dňa 22.8.2013 (3S/16/2014) rozhodol podľa § 178 ods. 1
písm. a) bod 1 a § 210 ods. 1 zákona tak, že žalobcovi v 2. rade zaniklo povinné nemocenské poistenie,

povinné dôchodkové poistenie, povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa
31.5.2013. Rozhodnutím zo dňa 22.8.2013 (3S/28/2014) rozhodol prvostupňový správny orgán podľa
§ 178 ods. 1 písm. a) bod 1 a § 210 ods. 1 zákona tak, že žalobcovi v 3. rade nevzniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie, povinné poistenie v nezamestnanosti ako
zamestnancovi žalobcu v 1. rade podľa slovenskej legislatívy od 1.8.2011. V obidvoch rozhodnutiach
žalovaná citovala prvostupňové rozhodnutia správneho orgánu a jeho oprávnenia rozhodovať aj o

vzniku, resp. zániku sociálneho poistenia (§ 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona).

Poukázala na odvolania žalobcov, citovala § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c), § 3 ods. 1 písm. a),
§ 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 zákona a uviedla, že žalobca v 1. rade
vykonáva podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení a že zamestnanci

žalobcu boli vedení v Registri poistencov Sociálnej poisťovne od 1.6.2011 (žalobca v 2. rade) a od
1.8.2011 (žalobca v 3. rade). Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie (od 1.5.2004) sa
uplatňujú koordinačné nariadenia ktoré citovala a uviedla, že ich úlohou ja zabezpečiť, aby sa na
fyzické osoby nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. žiadneho členského
štátu. Citovala článok 11 ods. 3 písm. a), článok 13 ods. 1 písm. a), článok 13 ods. 3 základného

nariadenia a uviedla, že pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok je nevyhnutné
určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu. Ďalej uviedla, že
orgány a inštitúty členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom a že v
zmysle článku 76 základného nariadenia sú povinné navzájom spolupracovať a pochybnosti môžu
riešiť len spôsobom určeným v článkoch 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť

sa na inštitúciu iného členského štátu. Týmto spôsobom bola Sociálnej poisťovni doručená informácia
poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, podľa ktorej v posledných rokoch vznikli firmy,
ktoré sprostredkovávajú pre poľských podnikateľov zamestnanie v iných členských štátoch, ktorých
cieľom ale nie je výkon zamestnania, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie z
podnikateľskej činnosti v Poľskej republike. V zmysle koordinačných nariadení a na základe požiadavky

inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava bola Sociálna poisťovňa oprávnená a zároveň povinná
preskúmať rozhodujúce skutočnosti a teda vykonať kontrolu reálneho výkonu zamestnancov na území
Slovenskej republiky. Zdôraznila, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti
a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie
registrovaného sídla alebo miesta podnikania, čo vyplýva z „Praktickej príručky - právne predpisy“,

ktorá sa vzťahuje na zamestnancov v rámci Európskej únie. Uviedla, že ak osoba pracujúca vo
viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú
sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva
registrované sídlo alebo miesto podnikania, avšak v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných
nariadeniach EÚ existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení

miesta podnikania. Ďalej uviedla, že Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg
Sarl C-73/06 termíny, na základe ktorých možno určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania,
že takéto zisťovanie predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, z čoho vyplýva, že registrované sídlo
alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Ďalej žalovaná uviedla,
že v rámci vykonanej osobnej kontroly dňa 26.2.2013 Sociálna poisťovňa, pobočka Košice zistila, že v

registrovanom sídle zamestnávateľa, t.j. Alžbetina 30, 040 01 Košice (podľa výpisu zo Živnostenského
registra miesto podnikania 040 01 Košice - Staré mesto, Alžbetina 30, sa dňom 20.5.2013 mení na
adresu 089 01 Svidník, Karpatská 754/7), sa nenachádza kancelária, ani prevádzka zamestnávateľa.
Skutočná adresa zamestnávateľa je virtuálnou adresou. Spoločné stretnutia účastníka konania so
splnomocneným vedúcim podniku zahraničnej osoby G.. P. Y. sa konajú na adrese I. XXX, X., (hotel

Rubín). Na uvedenej adrese sa nachádza kancelária splnomocneného vedúceho podniku zahraničnej
osoby Ing. P. Y.. Účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky,
faktúry sa uchovávajú na adrese splnomocnenca G.. P. Y.. Predmetom činnosti je doručovanie letákov
podľa objednávok zmluvných partnerov. Žalobca v 1. rade riadi spoločnosť z miesta svojho trvaléhobydliska v Poľskej republike. Práce boli prideľované zamestnancom ústnou formou, t. j. žalobca v 1.
rade oslovil potrebný počet zamestnancov a pridelil im prácu, určil im miesto a spôsob výkonu práce
bez časového ohraničenia. Skutočné miesto výkonu zamestnancov nebolo možné jednoznačne určiť,

pretože práca bola viazaná na objednávku, ktorá nebola vopred plánovaná.

Vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade uviedla, že formulár PD A1, na základe ktorého sa na týchto
zamestnancov vzťahuje slovenská legislatíva sa vystavuje na dobu určitú a bol vystavený v čase, kedy
neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy. Na základe zistení z kontroly bolo

rozhodnuté o zániku sociálneho poistenia dňom skončenia platnosti formulára PD A1 (31.5.2013).

Vo vzťahu k žalobcovi v 3. rade uviedla, že zamestnávateľ síce predložil formálne doklady ako
sú pracovná zmluva, mzdový list, výplatné pásky a evidenciu dochádzky, nepredložil však doklady
preukazujúce reálny výkon práce žalobcu v 3. rade na určenom mieste, v určený deň, napríklad
vyúčtovanie cestovných nákladov alebo cestovné výkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že zamestnanec

vykonával prácu na určenom mieste. Z uvedených dôvodov Sociálna poisťovňa, pobočka Košice, v
ktorej registri je zamestnanec vedený rozhodla, že žalobcovi v 3. rade nevzniklo povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 1.8.2011 podľa
slovenskej legislatívy. Registračný list fyzickej osoby - prihláška , ktorá má len deklaratórne účinky
nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami

Európskej únie.

Žalovaná ďalej v rozhodnutiach uviedla, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitným
konaním (§ 172 a nasl. zákona), je nedávkovým konaním, ktoré môže začať aj z podnetu organizačnej
zložky Sociálnej poisťovne, poukázala na § 184 ods. 8 a § 185 ods. 4 zákona. Zdôraznila, že

obstarávanie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Organizačná
zložka Sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z
vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu
veci. Každé rozhodnutie je individuálnym právnym aktom, ktorý sa vzťahuje na konkrétnu vec a
konkrétnu osobu. Štátna príslušnosť zamestnancov účastníka konania nebola rozhodujúcim kritériom

pri posudzovaní dôkazov a rozhodovaní vo veci sporného prípadu vzniku, resp. zániku povinného
sociálneho poistenia týchto zamestnancov.

Včas podanými žalobami sa žalobca v 1. rade domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovanej

v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu. Citoval bod 8, 11, 15, 17, článok I.a,
článok 11 bod 3 písm. a), článok 13 bod 3 základného nariadenia, § 11 ods. 1 Zákonníka práce, § 4
a § 210 ods. 1, 2 zákona. Namietal nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, nedodržanie princípu
tzv. dobrej správy, princípu rovnosti, zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality,
právnej istoty, konania v primeranej lehote, spoluúčasti a transparentnosti. V konkrétnom prípade bola

podľa žalobcu porušená zásada dvojinštančnosti správneho konania. Namietal, že rozhodnutia sú
nepreskúmateľné, arbitrárne. Žalovaná v rozhodnutí vychádzala zo skutočností, ktoré neboli predmetom
dokazovania v prvostupňovom konaní a teda neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. O týchto sa
žalobca dozvedel až z preskúmavaných rozhodnutí, žalobcovi boli odňaté jeho procesné práva brániť
sa. Poukázal na list žalovanej - Oznámenie zo dňa 25.7.2013 v ktorom prejudikovala, že zamestnanci

žalobcu a ďalších zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom, t. j. bez náležitého
zistenia skutkového stavu zamestnávateľov zaškatuľkovala medzi schránkové firmy. Nezákonnosť
rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu aj žalovanej spočíva aj v nedodržaní zákonnej lehoty
na vydanie rozhodnutia a teda v porušení § 210 ods. 1, 2 zákona, keď nebol dodržaný ani postup
podľa § 193 ods. 3 zákona (prerušenie konania). Bol porušený princíp rovnakého zaobchádzania,

lebo žalobca v 1. rade zamestnáva aj iných zamestnancov, vo vzťahu ku ktorým, aj napriek rovnakým
podmienkam, bol uplatnený diametrálne odlišný postup ako v prípade žalobcov v 2. a 3. rade, občanov
Poľskej republiky. Na nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov poukazuje aj rozhodnutie príslušného
poľského orgánu sociálneho zabezpečenia (ZUS), ktorý vydal rozhodnutie, že zamestnanci žalobcu
podliehajú legislatíve Slovenskej republiky (článok 13 bod 3 základného nariadenia). Ďalej namietal, že

rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu sú nepreskúmateľné, lebo prvostupňový správny orgán
rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnancov spätne na základe kontroly vykonanej v marci
2013 a výsledky tejto kontroly nemohli byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového
stavu a zákonné rozhodnutie. Žalobca ďalej namietal, že kontrola vykonaná zo strany správneho orgánubola vykonaná nezákonne, lebo do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a
pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len Inšpektorát práce, ktorý na podnet žalovanej
kontrolu u zamestnávateľa vykonal, pričom nezistil pochybenie v tejto oblasti. Týmito zisteniami bol

správny orgán viazaný a bol povinný ich rešpektovať. V priebehu kontroly vykonanej prvostupňovým
správnym orgánom žalobca predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu
dochádzky zamestnancov, čo nepochybne preukazuje výkon závislej práce zamestnancov pre žalobcu
na území Slovenskej republiky. Ďalej uviedol, že v lete 2012 vykonal prvostupňový správny orgán u
žalobcukontroluanebolizistenéžiadnenedostatky.Oniekoľkomesiacovneskôrkontrolazistilazávažné

nedostatky odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia zamestnancov.

Ďalej uviedol, že žalovaná sa v napadnutých rozhodnutiach pri posudzovaní otázky tzv. uplatniteľnej
legislatívy odvoláva na „Praktickú príručku - právne predpisy“, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry
Súdneho dvora Európskej únie.

Žalobca si v tejto súvislosti dovolil citovať podstatné časti tejto príručky:

„Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných
právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného
procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny

vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu.

Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosť v členskom
štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,
ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania.

Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať
podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v
sektore cestnej dopravy.

Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritéria na základe dostupných informácií
alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo
miesto podnikania:
- miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu,
- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,

- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,
- miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,
- sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,
- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,
- miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti

s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,
- miesto náboru zamestnancov.“

Vychádzajúc z postupov uvedených v Praktickej príručke je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou
vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa

uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu bezpochyby nachádza na území Slovenskej republiky,
keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania.

Keďže žalobca nemal možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod, poukázal
na to, že spĺňa takmer všetky základné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie

podmienkyregistrovanéhomiestapodnikania-administratívnipracovnícipracujúvSlovenskejrepublike,
sútuuzatváranézmluvysobchodnýmipartnermiapracovnézmluvysozamestnancami,jetusídlo,ktoré
určuje jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie
vrátane bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa uskutočňuje nábor zamestnancov.

V tomto ponímaní mal žalobca za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou pre sociálne
zabezpečenie jeho zamestnancov, je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne sú rozhodnutia
žalovanej a prvostupňového orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali rozhodnutia ododňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej republiky, ale spätne
rozhodli o zániku sociálneho poistenia zamestnancov za minulé obdobie.

Vzhľadom na uvedené žalobca za účelom dosiahnutia spravodlivosti a s prihliadnutím na okolnosti, že
rozhodnutia správnych orgánov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia a sú zjavne nezákonné
žiadal,abykrajskýsúdzrušilrozhodnutiažalovanejvspojenísrozhodnutiamiprvostupňovýchsprávnych
orgánov a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie.

Z dôvodu skôr začatého konania prebiehajúceho na krajskom súde medzi žalobcom a žalovanou,
so skutkovo a právne obdobným predmetom konania, žalobca v záujme hospodárnosti a efektívnosti
konania navrhol, aby krajský súd podľa § 109 ods. 2 písm. c), prípadne podľa § 110 O.s.p. konanie
prerušil. Zároveň žiadal, aby mu boli nahradené trovy konania.

Na pojednávaní konanom dňa 19.2.2015 návrh na prerušenie konania vzal späť. Z týchto dôvodov

krajský súd o tomto návrhu nerozhodoval.

V priebehu súdneho konania (návrhom zo dňa 21.1.2015) právny zástupca žiadal, aby krajský súd podľa
§ 92 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. pripustil vstup ďalších účastníkov do konania na strane
žalobca a to žalobcov v 2. a 3. rade.

Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3S/16/2014-30 zo dňa 22.1.2015 a uzneseném sp. zn.
3S/28/2014-30 zo dňa 22.1.2015 krajský súd podľa § 92 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. pripustil
vstup ďalších účastníkov do konania na strane žalobcov a to žalobcov v 2. a 3. rade. V obidvoch
prípadoch nadobudlo uznesenie právoplatnosť dňa 9.2.2014.

Žalobcovia v 2. a 3. rade sa na pojednávanie nedostavili. Týchto z neúčasti ospravedlnil ich právny
zástupca.

Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zotrvala na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej v

preskúmavanom rozhodnutí a navrhla žaloby ako nedôvodné zamietnúť. Z neúčasti na pojednávaní sa
písomne ospravedlnila a súhlasila, aby súd konal a rozhodol v jej neprítomnosti.

Krajský súd podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.)
preskúmal napadnuté rozhodnutia a konanie ktoré im predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených

v žalobách. Vypočul právneho zástupcu s tým, že podľa § 250g ods. 2 O.s.p. konal a rozhodol v
neprítomnostižalobcovv2.a3.rade(ktorýchzneúčastiospravedlnilprávnyzástupca)ažalovanej,ktorá
sa z neúčasti písomne ospravedlnila. Oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a jednohlasne
dospel k záveru, že vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade sú žaloby nedôvodné, vo vzťahu k žalobcom v 2. a
3. rade sú dôvodné, lebo zistenie skutkového stavu je nepostačujúce na posúdenie veci a rozhodnutia

sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Predmetom preskúmania podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. upravujúcej rozhodovanie o žalobách
proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§ 247 a nasl. O.s.p.) sú rozhodnutia správneho
orgánu, ktorými podľa § 178 ods. 1 písm. a) v spojení s § 210 ods. 1 zákona rozhodol, že žalobcovi

v 2. rade zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie
v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňa 31.5.2013 (3S/16/2014) a rozhodnutie, ktorým
prvostupňový správny orgán rozhodol, že žalobcovi v 3. rade nevzniklo povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi žalobcu v 1.
rade podľa slovenskej legislatívy od 1.8.2011 (3S/28/2014) z dôvodu, že vykonanou kontrolou u žalobcu

v 1. rade nebol preukázaný reálny výkon práce zamestnancov na území Slovenskej republiky.

Na základe odvolaní žalobcov žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona odvolania zamietla a rozhodnutia
prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

Rozsah preskúmavacieho konania bol daný rozsahom žalobných námietok, pričom súd skúmal aj
splnenie procesných podmienok na podanie žalôb.Je nepochybné, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, od 1.5.2004 sa v oblasti
sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71,
zo 14.6.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne

zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších
zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.3.1972. Od 1.5.2010 sa
uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004
z 29.4.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.9.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie

Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.9.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie
č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Od 28.6.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22.05.2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie
(ES) č. 883/2004 Z.z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie (ES) č. 987/2009,
ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004.

Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu
zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov,
v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva
žiadneho členského štátu.

V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v
článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo
viacerých členských štátoch.

Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako

zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu
bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha

právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
článkom 13 (1) základného nariadenia.

Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia

správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.3.2010 o spolupráci v
boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a
Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie
členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho
vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku

76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných
skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste
bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti
ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku
6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu

(v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi
sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa
uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií
príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.

Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava,
že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov
zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie
je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu
odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike.

V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných
nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie
relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá jepríslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná
rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len
orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade

Sociálna poisťovňa.

Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie
príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo
miesta podnikania. Uvedené vyplýva z „Praktickej príručky -právne predpisy“, ktoré sa vzťahujú na

zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa
uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a
administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva,
platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri
určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.

V danom prípade Sociálna poisťovňa, pobočka Košice zistila, že v registrovanom sídle žalobcu v
1. rade neexistuje kancelária ani žiadna prevádzka zamestnávateľa, že ide len o virtuálnu adresu a
pracovné stretnutia bývajú realizované v hoteli Rubín, Centrálna 274, Svidník. V týchto priestoroch sa
nachádzajú aj účtovné doklady zamestnávateľa, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia,
objednávky a faktúry. Spoločnosť riadi zamestnávateľ z adresy svojho trvalého bydliska z Poľskej

republiky. Konkrétny rozpis prác jednotlivým zamestnancom nebol ku kontrole predložený. Práce
prideľoval svojim zamestnancom ústne podľa potreby, pričom výkon práce bol určený bez obmedzenia.
V deň kontroly nebolo možné zistiť počet zamestnancov, ktorí v daný deň vykonávali činnosť na území
Slovenskej republiky.

Na základe kontroly dospel prvostupňový správny orgán aj žalovaná k záveru, že sa nepodarilo
preukázať reálny výkon činností zamestnancov žalobcu v 1. rade na území Slovenskej republiky, ani
splnenie podmienok na určenie miesta podnikania.

V súvislosti so žalobami žalobcu v 1. rade krajský súd poukazuje na to, že z ustanovení § 249 ods. 1,

2 a § 250j O.s.p. vyplýva, že správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou. Konanie sa začína
na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať
označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto
rozhodnutieapostupnapadá,uvedeniedôvodov,včomžalobcavidínezákonnosťrozhodnutiaapostupu
správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.

Ustanovenie § 250 ods. 2 O.s.p. upravuje, že žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe
tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na
svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní
nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Citované ustanovenia O.s.p. teda ako žalobcu definujú fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá bola
ukrátená na subjektívnych právach, čo znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť
súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, to znamená, musí ísť o skutočné ukrátenie a teda musí ísť
o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu osobu. Nedostatok hmotnej legitimácie znamená, že takáto osoba

nebola ukrátená na právach, a súd žalobu zamietne. Je treba rozlišovať aj procesnú legitimáciu a ide
o prípad, kedy žalobca ani netvrdí ukrátenie na právach, resp. netvrdí, že rozhodnutie bolo nezákonné,
čo musí tvrdiť, inak by súd, ktorý je viazaný žalobcovým tvrdením, nemal čo preskúmavať a viedlo by
to k zastaveniu konania.

Žalobca v 1. rade tvrdí, že správne orgány v preskúmavaných veciach nedodržali zákonný postup,
rozhodnutia sú nezákonné, arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty
na vydanie napadnutých rozhodnutí netvrdí žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Je síce pravdou,
že pri vydávaní rozhodnutí neboli dodržané procesné lehoty, avšak podľa názoru súdu toto procesné
pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, pretože podľa § 250i ods. 3 O.s.p. -

pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred
správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobou
napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca v 1. rade nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie
vo veci.Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250b ods. 1 upravuje, že žaloba sa musí podať do dvoch
mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon

neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Podľa § 250h ods.1 O.s.p. až do rozhodnutia
súdu môže žalobca rozsah napadnutého správneho rozhodnutia obmedziť, rozšíriť ho môže len v lehote
podľa § 250b. Namietaná nezákonnosť postupu a rozhodnutí žalovanej, bez uvedenia konkrétnych
porušení subjektívnych práv žalobcu v 1. rade, je pre rozhodnutie vo veci irelevantná. Je nesporné,
že žalobca ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie

a povinné poistenie v nezamestnanosti. V tejto súvislosti súd poukazuje na tú skutočnosť, že Zákon
o sociálnom poistení č. 461/2003 Z. z. v ustanovení §145 ods. 1 upravuje, že Sociálna poisťovňa je
povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe
povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od a/ zistenia tejto skutočnosti
Sociálnou poisťovňou alebo b/doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej
odvádzať poistné alebo jej právneho nástupcu. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia - právo na vrátenie

poistného sa premlčí do desiatich rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba
uvedená v odseku 1 a 2 a zúčtovaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa ods. 4 tohto
ustanovenia - poistné, ktoré je Sociálna poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet pohľadávky
Sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo voči
jej právnemu nástupcovi.

Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia rozhodnutiami Sociálnej poisťovne, pobočky
nemohlo byť zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu v 1. rade.

Z obsahu žaloby naopak vyplýva, že žalobca v 1. rade namieta iné porušenie ako svojich subjektívnych

práv a to porušenie práv zamestnanca (žalobcov v 2. a 3. rade).

Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu, že Sociálna poisťovňa, pobočka ani žalovaná
neboli oprávnené vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania
zamestnancami žalobcu v 1. rade.

Zákon (č. 461/2003 Z. z.) v tretej časti v ustanoveniach § 172 až § 225 upravuje konanie vo
veciach sociálneho poistenia. Podľa § 172 ods. 2 - v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo
veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach
a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov

starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa
ustanovenia § 172 ods. 5 - predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a
zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na
starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm
poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa

do nebezpečnostnej triedy.

Tretia časť zákona súčasne v ustanovení § 195 ods. 1 až 3 upravuje, že organizačná zložka Sociálnej
poisťovnepredvydanímrozhodnutiapostupujetak,abypresneaúplnezistilaskutočnýstavveci,anaten
účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a

vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo
známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne
pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či
svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníkov konania.

Dokazovanie vo veciach sociálneho poistenia upravuje § 196 v ods. 1 až 7, konkrétne v odseku 1
tak, že dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä
výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké
posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba
dokazovaťskutočnostivšeobecneznámealeboznámeskutočnostizčinnostiSociálnejpoisťovne.Podľa

ods. 2 - organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých
pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch
nepravdivej výpovede. Podľa ods. 7 tohto ustanovenia - organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.Z ustanovenia § 196 ods. 1 zákona vyplýva jednoznačne široká definícia dôkazu, a teda zákon
nevylučuje, aby Sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia

skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci vo veci rozhodla.

Okrem toho krajský súd poukazuje aj na oprávnenie (povinnosť) Sociálnej poisťovne vykonávať
potrebné šetrenia v zmysle základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, keďže v zmysle čl. 76
(4) základného nariadenia, inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, majú povinnosť

vzájomného informovania a spolupráce, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie tohto nariadenia. Ak
príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy
nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len
spôsobom určeným v čl. 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazuje obrátiť sa na inštitúciu
iného členského štátu.

Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu v 1. rade, že bola porušená zásada dvojinštančnosti
konania, pretože z obsahu predložených administratívnych spisov je nepochybné, že žalovaná vo veci
nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňových
rozhodnutí, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria
jeden celok. Rozhodnutia žalovanej sú len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené. Takýto

postup žalovanej umožňuje § 218 ods. 1 zákona, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté
rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené
nedostatky odstráni.

Ostatné námietky žalobcu v 1. rade vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutí v Oznámení žalovanej

príslušnému orgánu Poľskej republiky a retroaktivite súd konštatuje, že žalobca v 1. rade v žalobách
nenamietal v súvislosti s uvedenými námietkami porušenia konkrétneho právneho predpisu, ktorý by
správnym orgánom takýto postup zakazoval, a aké jeho subjektívne práva boli porušené.

Po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov z dôvodov uvedených v žalobe súd dospel k záveru, že

vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade subjektívne práva žalobcu porušené neboli, pretože v žalobách namieta
porušenie subjektívnych práv žalobcov v 2. a 3. rade, postup žalovanej vo vzťahu k námietkam žalobcu
v 1. rade bol v súlade so zákonom, preto žalobu žalobcu v 1. rade podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ako
nedôvodnú zamietol.

Vo vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade súd skúmal, či žaloby týchto žalobcov boli podané včas.

Podľa § 212 ods. 3 písm. c) zákona rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením
rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená zásielka s doručenkou a poznámkou
"do vlastných rúk". Do vlastných rúk sa doručujú rozhodnutia o poistnom, o príspevku na starobné

dôchodkové sporenie, o uložení pokuty a penále.

Podľa § 250b ods. 1 O.s.p. žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty
nemožno odpustiť.

Osobitný zákon (z. č. 461/2003 Z. z.) inú lehotu na podanie žaloby neupravuje.

Z obsahu predložených administratívnych spisov vyplýva, že rozhodnutie žalovanej nebolo aj napriek
povinnosti zakotvenej v § 212 ods. 3 písm. c) zákona doručené žalobcovi v 2. rade do vlastných rúk.

Doručené bolo matke žalobcu v 2. rade. Postup podľa § 212 ods. 3 písm. c) zákona nebol dodržaný
ani v prípade doručenia rozhodnutia žalovanej žalobcovi v 3. rade, keďže z obsahu administratívneho
spisu vyplýva, že bolo doručené N. X..

Zároveň z podaní právneho zástupcu žalobcov v 2. a 3. rade (návrh na vstup ďalších účastníkov do

konania na strane žalobcu a to žalobcov v 2. a 3. rade zo dňa 21.1.2015) vyplýva, že žalobcovia
v 2. a 3. rade sa domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovanej z dôvodu porušení svojich
subjektívnych práv. Ak teda rozhodnutia žalovanej zasielané do vlastných rúk boli prevzaté inými
osobami ako adresátmi a žalobcovia v 2. a 3. rade sa aktívne domáhali preskúmania zákonnostirozhodnutí správnych orgánov podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p., považoval súd za neúčelne a
nehospodárne, aby ukladal žalovanej povinnosť opätovne tieto rozhodnutia doručovať žalobcom v 2. a
3. rade a žaloby žalobcov v 2. a 3. rade považoval za včas podané.

Z citovaných článkov základného nariadenia a príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. na ktoré
poukazujú správne orgány v preskúmavaných rozhodnutiach jednoznačne vyplýva, že pravidlá ktoré
majú určiť uplatniteľnú legislatívu, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne
zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých

vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho
členského štátu. Základné nariadenie v článku 13 upravuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba
vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Článok 13 (3) základného nariadenia
upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne
zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v
ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých

členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

Z obsahu predložených administratívnych spisov vyplýva, že konanie v predmetnej veci začalo
na žiadosť príslušnej poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ZUS Varšava) o preskúmanie
rozhodujúcich skutočností za účelom určenia uplatniteľnej legislatívy, to znamená, či zamestnanci

skutočne vykonávali zamestnanie na území Slovenskej republiky, pretože výkon zamestnania vzbudzuje
pochybnosť z dôvodu, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských
samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch a v niektorých prípadoch
cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale
vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS podnikateľskej činnosti, ktoré vykonávajú

v Poľskej republike.

Záver o tom, že žalobcom v 2. a 3. rade zaniklo, resp. nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti Sociálna poisťovňa, pobočka vyvodila z
kontroly vykonanej dňa 26.2.2013 a zo zistenia, že na adrese žalobcu v 1. rade uvedenej vo výpise

zo Živnostenského registra sa nenachádza kancelária ani prevádzka zamestnávateľa. Ide o virtuálnu
adresu. Spoločné stretnutia účastníka konania so splnomocneným vedúcim podniku zahraničnej
osoby Ing. P. Y. sa konajú na adrese Centrálna 274, Svidník, (hotel Rubín). Na uvedenej adrese sa
nachádza kancelária splnomocneného vedúceho podniku zahraničnej osoby Ing. P. Y.. Účtovné doklady,
pracovnézmluvy,obchodnézmluvy,korešpondencia,objednávky,faktúrysauchovávajúnatejtoadrese.

Predmetom činnosti je doručovanie letákov podľa objednávok zmluvných strán. Zamestnávateľ riadi
spoločnosť z miesta svojho trvalého bydliska z Poľskej republiky. Práce boli prideľované zamestnancom
ústnou formou. Skutočné miesto výkonu zamestnancov nebolo možné jednoznačne určiť, pretože podľa
vyjadrenia zamestnávateľa práce boli viazané na objednávku, ktorá nebola vopred plánovaná.

Na základe týchto zistení správny orgán vyvodil, že nebolo preukázané, že žalobcovia v 2. a 3. rade
reálne vykonávali činnosť ako zamestnanci na území Slovenskej republiky, preto nemôžu podliehať
slovenským právnym predpisom podľa článku 13 (3) základného nariadenia.

Takýto záver prvostupňového správneho orgánu, s ktorým sa stotožnila aj žalovaná, však vychádza

z nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože z obsahu spisu ani z odôvodnení rozhodnutí
nevyplýva, akým spôsobom bolo preukázané, že žalobcovia v 2.a 3. rade reálne činnosť zamestnancov
na území Slovenskej republiky nevykonávajú.

Správne orgány sa dôsledne nevysporiadali ani s otázkou miesta podnikania žalobcu v 1. rade, pretože

právne neodôvodnili, ktoré ustanovenia, akého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú ukladať
pracovné povinnosti ústne, , riadiť svoju činnosť externe a pod..

Ústava Slovenskej republiky v článku 2 ods. 3 upravuje, že každý môže konať, čo nie je zákonom
zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Základné nariadenie v článku 11 (3) upravuje, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu.Článok 13 (1) a základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu

bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

Článok 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,
podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak

vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v
súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

Z citovaných článkov teda jednoznačne vyplýva, že ak ide o súbeh poistení, v ktorých ide o tzv.
cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na konkrétnu
fyzickú osobu zamestnanca v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré

koordinujú sociálne zabezpečenie. Záver o tom, že vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade ako zamestnávateľovi
nebolo preukázané registrované sídlo alebo miesto podnikania, je predčasný, lebo ďalšie skutočnosti
vo vzťahu k priestorom v hoteli Rubín, Svidník, ani skutočnosti súvisiace s otázkou kde bola
uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, s miestom kde boli vykonávané hlavné finančné funkcie, vrátane
bankovníctva, s miestom náboru zamestnancov a podobne podrobnejšie skúmané neboli. Rovnako

nebolo v potrebnom rozsahu vykonané dokazovanie za účelom reálneho výkonu činností žalobcov v 2.
a 3. rade ako zamestnancov.

Podľa § 195 ods. 1 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje
tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na

rozhodnutie.

Podľa § 195 ods. 2 zákona podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov
konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej
zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

Podľa § 195 ods. 3 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje
rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v
neprospech účastníka konania.

Podľa § 196 ods. 1 zákona dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného
stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné
posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických
osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej
poisťovne.

Podľa § 196 ods. 2 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď
svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o
právnych následkoch nepravdivej výpovede.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva pre žalovanú povinnosť úplne a presne zistiť
skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Doteraz vykonané
dokazovanie je však nedostatočné na prijatie objektívneho záveru, že žalobcovia v 2. a 3. rade na
území Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnancov nevykonávali. Takýto záver je predčasný a
zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci. Naviac ak na základe takto neúplne a

nepresne zisteného skutkového stavu dospeli správne orgány k rozhodnutiam prezentovaným vyššie,
sú rozhodnutia pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné, keďže s poukazom na § 209 ods. 4 zákona
bolo ich povinnosťou uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola
organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri hodnotení právnych predpisov na základe
ktorých rozhodovala.

Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. vo vzťahu k žalobcom v 2.
a 3. rade zrušil rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu a
vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie.Úlohou správnych orgánov v ďalšom konaní bude vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby nevznikli
žiadne pochybnosti o mieste podnikania žalobcu v 1. rade a rovnako vykonať dokazovanie na objektívne

preukázanie, či žalobcovia v 2. a 3. rade činnosť zamestnancov na území Slovenskej republiky reálne
vykonávali.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a priznal žalobcom v 2. a 3. rade, ktorí
mali v konaní úspech, náhradu trov konania v sume 148,22 Eur každému z nich. Právny zástupca trovy

konania vyčíslil vo výške 432,30 Eur pre každého zo žalobcov, za 3 úkony právnych služieb (prevzatie
a príprava zastúpenia, podanie žaloby v roku 2014 a pojednávanie dňa 19.2.2015) podľa § 11 ods. 4 v
spojení s § 13a ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb (ďalej len vyhlášky) za 1 úkon vo výške 134,- Eur v roku 2014 a 1 úkon vo výške 139,83
Eur v roku 2015, spolu vo výške 407,83 Eur.
V súlade s § 16 ods. 3 vyhlášky žiadal nahradiť aj tzv. režijný paušál, 2 x á 8,04 Eur a 1 x á 8,39 Eur,

spolu vo výške 24,47 Eur, spolu trovy právneho zastúpenia 432,30 Eur (407,83+24,47 Eur). Žiadal, aby
krajský súd priznal žalobcovi v 2. rade náhradu trov konania vo výške 432,30 Eur a žalobcovi v 3. rade
náhradu trov konania vo výške 432,30 Eur.
Súd priznal s poukazom na § 13 ods. 2 vyhlášky odmenu len vo výške 50 % zo sumy 296,44 Eur, ktorá
pozostáva z odmeny za 2 úkony právnej pomoci v roku 2015 (prevzatie a príprava veci a účasť na

pojednávaní konanom dňa 19.2.2015) á 139,83 Eur (spolu 279,66) a 2 x režijný paušál po 8,39 Eur =
16,78 Eur, spolu 296,44 Eur (279,66+16,78).
Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky totižto ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb
sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %. S poukazom na uvedené súd znížil sumu 296,44
Eur pre každého zo žalobcov o 50 %. Zároveň rozdiel medzi vyčíslenými a priznanými trovami spočíva

aj v nepriznaní náhrady trov právneho zastúpenia za úkon spísanie a podanie žalôb, keďže v danom
prípade išlo o postup podľa § 92 ods. 1 O.s.p., keď žalobcovia v 2. a 3. rade nepodávali samostatné
žaloby ale krajský súd pripustil ich vstup do konania podľa § 92 ods. 1 O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho

doručenia, prostredníctvom Krajského súdu v Prešove na Najvyšší súd SR v
Bratislave, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v
čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa

odvolateľ domáha.