Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. jún 2014

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 8C/208/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111224777
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eliška Wagshalová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2014:8111224777.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Prešove samosudkyňou JUDr. Eliškou Wagshalovou v právnej veci žalobcu: C. N., nar.

XX.XX.XXXX, bytom S. XX, 080 01 Prešov, zastúpeného JUDr. Michalom Feciľakom, advokátom so
sídlom Jesenná 8, 080 05 Prešov
p r o t i žalovaným: 1/ V.. I. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom Ľ. Š. X, 089 01 G., 2/ Ľ. Y.Y., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. G. XX, 080 01 Prešov, 3/ Y. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. G. XX, 080 01 Prešov, 4/ I.. S.
R., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX, 080 01 Prešov, 5/ V.. J. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. G. XX, 080
01 Prešov, 6/ K. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom Š. XXXX/XX, 080 01 Prešov, 7/ C. Y., nar. XX.XX.XXXX,
bytom B. XXXX/XX, 080 01 Prešov, právne zastúpení Palša a Partneri Advokátska kancelária spol. s.r.o.

so sídlom Masarykova 13, 080 01 Prešov, o náhradu za obmedzovanie vlastníckeho práva rozhodol

r o z h o d o l :

súd žalobu z a m i e t a ,

o trovách konania bude rozhodnuté v lehote do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou podanou dňa 07.XX.XXXX sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaných titulom náhrady
za trvajúce obmedzovanie jeho vlastníckeho práva k pozemku, na ktorom sa nachádza bytový dom,
ktorého spoluvlastníkmi sú žalovaní za obdobie od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX. Z odôvodnenia
žalobného návrhu vyplýva, že Bytové družstvo Prešov dňa XX.XX.XXXX požiadalo o zápis bytových

domov na parcelách číslo XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX s tým, že sa jednalo o bytové
domy dané do užívania v roku 1XXX. Mestský úrad v Prešove vydal dňa XX.XX.XXXX potvrdenie o
pridelení súpisných čísel s tým, že bytové domy postavené na ulici C. G. v Prešove boli postavené v roku
1XXX. V konaniach vedených na Okresnom súde v Prešove týkajúcich sa bytových domov stojacich
na parcelách číslo XXXX Z. XXXX na ulici C. G. bolo preukázané, že bytové domy sú postavené bez
súhlasu vlastníka pozemku - právneho predchodcu žalobcu a preto sa jedná o neoprávnené stavby
zriadením vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. Nedošlo k vysporiadaniu

vzťahu medzi vlastníkom neoprávnenej stavby - žalovanými a vlastníkom pozemku - žalobcom. Podľa
názoru žalobcu, špeciálny právny predpis citovaným ustanovením zamedzuje možnosť vysporiadať
právny vzťah podľa ustanovenia § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka odstránením stavby na náklady
vlastníka stavby. Žalovaní sa mýlia, pokiaľ majú za to, že žalobca má trpieť užívanie jeho pozemku
stavbou bytového domu vo vlastníctve žalovaných bezplatne - bez poskytnutia primeranej náhrady z
dôvodu, že na pozemku viazne vecné bremeno v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z., pretože
žalobca nemôže byť obmedzený zo zákona, pretože je to v rozpore s článkom 20, ods. 4 Ústavy

Slovenskej republiky a článkom 11, ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, keďže žalobca môže byť
obmedzený iba na základe zákona a nie zo zákona. Podľa záverov súdnej praxe, v prípade užívania
cudzej nehnuteľnosti bez platnej nájomnej zmluvy spočíva bezdôvodné obohatenie užívateľa v tom, že
vykonával právo nájmu cudzej veci. Výška náhrady sa pre tento prípad odvodzuje od prospechu, ktorýzískal plnením bez právneho dôvodu účastník, majúci za povinnosť majetkový prospech vydať. Preto
do doby, dokiaľ nedôjde k vysporiadaniu vzťahu k neoprávnenej stavbe bytového domu podľa § 135c
Občianskeho zákonníka, a to na základe rozhodnutia súdu o vysporiadaní práv, dovtedy je užívanie

pozemku vo vlastníctve žalobcu žalovanými - stavbou bytového domu súpisné č. XXXX takým zásahom
do práv žalobcu, ktorý je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd
a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalovaní sa obohacujú čiastkou, ktorú by
bol žalobca dosiahol za prenájom tohto pozemku. Žalobca poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 23. X. XXXX v konaní vedenom pod sp.zn. IV.ÚS 70/2011, v ktorom v

obdobnej právnej veci ústavný súd v rozhodol, že základné právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa
článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd boli rozhodnutím súdu porušené.
V zmysle citovaného nálezu vyplýva, že súd nárok sťažovateľa posúdil iba s poukazom na § 23 zákona
o vlastníctve bytov, pričom v odôvodnení sa vôbec nezaoberal dôsledkami, ktoré z takéhoto právneho
posúdenia uplatneného nároku sťažovateľovi vyplývajú. V prípade ak súd neprizná žalobcovi súdnu

ochranu a návrh žalobcu zamietne, bude to mať za následok porušenie základného práva podľa článku
20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 11 ods. 1 ods. 4 Listiny základných práv
a slobôd, základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa článku 36 ods. 1
Listinyzákladnýchprávaslobôdapodľačlánku6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladných
slobôd, základného práva podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd. Žalobca sa domáha náhrady za nútené trvajúce obmedzovanie vlastníckeho práva s
odvolaním sa na článok 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky ako aj článku 11 ods. 4 Listiny základných
práv a slobôd. Na preukázanie trhových cien nájomného v prílohe predložil nájomné zmluvy, z ktorých
vyplýva, za aké ceny sa v Prešove prenajímali pozemky a vyjadrenia realitných kancelárií z dôvodu
stanoveniavýškynájmuzktorýchvyplýva,zaakécenysavdanomčasevPrešoveprenajímalipozemky.

Právny zástupca žalovaných vo svojom písomnom vyjadrení k žalobnému návrhu uviedol, že so žalobou
nesúhlasí a žiada, aby súd ako nedôvodnú zamietol. Poukázal na to, že zákon o vlastníctve bytov
danú problematiku rieši zriadením vecného bremena verejnoprávneho charakteru. Na pozemku viazne
vecné bremeno zriadené v zmysle zákona č.182/1993 Z.z., pričom predmetná právna norma bola

prijatá mimo vôľovej sféry žalovaných, ak niekto žalobcu zákonom obmedzil, bol to zákonodarca, t.
j. subjekt odlišný od žalovaných. K nálezu Ústavného súdu, na ktorý vo svojom žalobnom návrhu
poukázal žalobca uviedol, že v predmetnom konaní ústavný súd nezrušil predchádzajúce rozhodnutie
odvolacieho súdu z dôvodov hmotnoprávnych aj nesprávneho právneho posúdenia veci, ale z dôvodu,
že podľa názoru ústavného súdu sa odvolací súd v zásade len obmedzil na strohé konštatovanie

správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pričom sa nevysporiadal s
podstatnými odvolacími námietkami, čo považoval ústavný súd v danom prípade za nezodpovedajúce
požiadavkám vyplývajúcim zo základného práva na súdnu ochranu a taktiež práva na spravodlivé
súdne konanie t. j. pre procesnoprávne dôvody. Ústavný súd nikde v náleze priamo, či nepriamo
neskonštatoval, že by bolo porušené rozhodnutím základné právo sťažovateľa podľa článku 20 ods. 1

a 4 Ústavy Slovenskej republiky a článok 11 ods. 14 Listiny, podľa článku 1 Dodatkového protokolu.
Hmotnoprávny nárok uplatnený žalobcom v tomto konaní žalobcovi teda nevyplýva ani zo zákona
a ani z nálezu ústavného súdu, ktorým sa po žalobca snaží podporiť svoju argumentáciu. Namietol
tvrdenia žalobcu, že žalovaní obmedzovali jeho vlastníctvo v žalovanom období ako aj dôkazy týkajúce
sa preukázania výšky uplatneného nároku. Bytový dom a byty v ňom neslúžia na podnikanie, ale na

uspokojenie základných sociálnych potrieb a sociálnych práv takisto garantovaných Ústavou Slovenskej
republiky, na ktoré žalovaní odkázali. Uviedol, že žalobca, respektíve jeho právni predchodcovia mohli v
zákonom stanovených lehotách vzniesť požiadavku odplatného dojednania vecného bremena, a keďže
tak neurobili, došlo k premlčaniu tohto práva a k premlčaniu z toho plynúceho nároku. Vzniesol námietku
premlčaniauplatnenéhonároku.Právožalobcuaztohoplynúcinárokbolomožnéuplatniťprvýrazdňom

účinnosti zákona číslo 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov, ktorým bolo verejnoprávne vecné bremeno
zriadené t. j. dňom XX.XX.XXXX, pričom prípadný nárok na plnenie uplynutím dňa 31.08.1996, t. j. pred
podaním žalobného návrhu zanikol. Okrem toho považuje nárok na úrok z omeškania za rozporný so
zákonom.

Právny zástupca žalobcu vo svojom písomnom podaní poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa XX.XX.XXXX, sp.zn. 4 Cdo 89/2008, v odôvodnení ktorého je uvedené,
že v prípade, ak by zákon neriešil zároveň poskytovanie náhrad za vzniklé zákonné vecné bremená,
bolo by možné odvodiť poskytnutie týchto náhrad priamo z ustanovenia čl. 20 ods. 5 Ústavy Slovenskejrepubliky (správne článok 20 ods. 4), respektíve aj z § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý je však
len zopakovaním obsahu uvedenej ústavnej normy. V predmetnom konaní sa žalobca domáha náhrady
za obmedzenie vlastníckeho práva energetickým zariadením, pričom zákon o energetike číslo 656/2004

Z.z. ustanovil náhradu za obmedzenie vlastníckych práv zriadeným vecným bremenom v zmysle § 10
ods. 3 uvedeného zákona. Žalobca poukazuje na to, že v prípade zriadenia vecného bremena v zmysle
BytZ však zákonodarca neustanovil žiadnu náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva. Žalobca týmto
rozsudkom chce poukázať na to, že ak je zákonné vecné bremeno zriadené bez poskytnutia náhrady,
má povinný nárok na poskytnutie náhrady za obmedzenie vlastníckych práv s odkazom na článok 20

ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 BytZ nepredstavuje jednorazové
obmedzenie vlastníka pozemku, ale trvajúci stav. Logicky potom vlastník pozemku, ktorý je zaťažený
vecným bremenom, má právo žiadať náhradu za každý deň, po, ktorých obmedzenie jeho vlastníckeho
práva existuje. Logicky potom premlčacia doba môže začať plynúť najskôr deň nasledujúci po dni, v
ktorom bol vlastníkom obmedzený na svojich vlastníckych právach, pretože až vtedy vlastníkovi môže
vzniknúť nárok na náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva.

Z uvedeného vyplýva, že ak nie nárok na náhradu za vysporiadanie práv k neoprávnenej stavbe
zriadením vecného bremena za náhradu upravený inak (rozhodnutím alebo zákonom), právo vlastníka
obmedzeného vecným bremenom na náhradu sa nemôže premlčať úplne, ak vecné bremeno trvá,
premlčať sa môžu jedine jednotlivé čiastkové náhrady za konkrétne dni, kedy boli jeho vlastnícke

práva obmedzené. Nakoľko zákon neupravuje náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným
bremenom ani vo forme jednorazovej náhrady a ani vo forme renty, je potom na vlastníkovi pozemkov
obmedzeného vecným bremenom, či sa bude domáhať rozhodnutia o jednorazovej náhrade, alebo
pravidelnej rente, ako oprávnený z vecného bremena náhradu dobrovoľne neplatí. Žalobca poukázal na
zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove

zo dňa XX.XX.XXXX, ktoré sa podľa názoru žalobcu v plnej miere vzťahuje aj na predmetné konanie,
podľa ktorého žalobca má voči žalovaným nárok za náhradu za užívanie pozemku v jeho vlastníctve
stavbou bytového domu vo vlastníctve žalovaných, aj keď na jeho pozemku viazne vecné bremeno v
zmysle § 23 ods. 5 BytZ.

Právny zástupca žalobcu vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že konajúci súd uznesením zo dňa
XX.XX.XXXX rozhodol o prerušení konania do právoplatného skončenia konania vedeného na tunajšom
súde pod spisovou značkou XXC XX/XXXX. Konanie vedené na Okresnom súde Prešov pod spisovou
značkou XXC XX/XXXX nie je k dnešnému dňu právoplatne skončené. Z vyššie uvedených dôvodov
má za to, že ak okresný súd nariadil v predmetnej právnej veci pojednávanie, jeho konanie v rozpore

so zákonom a so zásadou právnej istoty okrem iného, na Okresnom súde Prešov sú vedené aj iné
konania, v ktorých sa rieši totožná právna otázka týkajúca sa náhrady za obmedzenie vlastníckych práv
k susedným bytovým domom, pričom v troch prípadoch Krajský súd v Prešove pripustil dovolanie na
otázku: či bráni nejaké ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu považovať náhradu za
zákonné vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona číslo 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov za jednorázovú.

Okresný súd Prešov uznesením zo dňa XX.XX.XXXX, č.k. X X. XXX/XXXX - 119 konanie prerušil do
právoplatného skončenia konania vedeného na tunajšom súde pod spisovou značkou XX X. XX/XXXX.
Z osvedčenia o dedičstve vydaného JUDr. N. I., notárom ako súdnym komisárom zo dňa XX.XX.XXXX,

sp.zn. XX S. XXX/XXXX - 179, Dnot XX/XXXX vyplýva, že vlastnícke právo k bytu č. X, v bytovom dome
súpisné číslo XXXX, postavenom na parcele KN C XXXX s podielom priestoru na spoločných častiach
a spoločných zariadeniach domu v dedičskom konaní po neb. V.. I. Y. (pôvodne označený žalovaný v
5.rade) nadobudli žalovaní v 5. až 7. rade.

Právny zástupca žalovaných podaním zo dňa XX.XX.XXXX navrhol, aby súd pokračoval v konaní z
dôvodu, že od rozhodnutia o prerušení konania uplynuli takmer 2 roky, a najmä došlo k viacerým
rozhodnutiam viacerých senátov odvolacieho súdu, ktorými všetky návrhy žalobcu na prerušenie
konania boli zamietnuté z dôvodu, že na prerušenie konania nebol právny dôvod. Odkázal na čl.48
Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd
dal na takéto konanie podnet.

Podľa § 111, ods. 2 O.s.p., ak je konanie prerušené podľa § 109, súd urobí všetky potrebné opatrenia,
aby sa odstránili prekážky, ktoré spôsobili prerušenie alebo pre ktoré prerušenie trvá. Len čo odpadne
prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, pokračuje súd v konaní i bez návrhu.

V súlade s citovaným zákonným ustanovením súd dospel k záveru, že vzhľadom k tomu, že od
doby, kedy súd konanie prerušil, boli vo viacerých obdobných právnych veciach týkajúcich sa nároku
žalobcu vydané meritórne rozhodnutia prvostupňovým aj odvolacím súdom, bolo prijaté zjednocujúce
stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove, konaného
dňa XX.XX.XXXX, ktoré sa týka nároku žalobcu. Nie je v súčasnosti daný dôvod pre prerušenie
konania. Napriek skutočnosti, že konanie v právnej veci, do právoplatného skončenia ktorej bolo konanie

prerušené, nie je právoplatne skončené, v súlade so zásadou hospodárnosti vyplývajúcou z § 6 O.s.p.
súd rozhodol o pokračovaní v prerušenom konaní.

Na pojednávanie nariadené na deň XX.XX.XXXX sa nedostavili žalobca, jeho právny zástupca ako
aj žalovaní v 1. až 5. rade. Doručenie predvolania na pojednávanie mali riadne a včas vykázané.

Neprítomnosť žalovaných v 1. až 5. rade ospravedlnil ich právny zástupca, žalobca ani jeho právny
zástupca svoju neprítomnosť neospravedlnili, nepožiadali o odročenie pojednávania, preto súd v súlade
s ustanovením § 101, ods. 2 O.s.p. vec prejednal a rozhodol v ich neprítomnosti.

Súd nariadil a vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobným návrhom, jeho prílohami, výpisom

LV č. XXXXX, k.ú- Prešov, LV č. XXXX, k.ú. Prešov, výsluchom účastníkov konania, ako aj s ostatnými
listinnými dôkazmi, ktoré sú súčasťou spisu a zistil tento skutkový stav:

Žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti zapísaných na LV číslo XXXXX, k.ú. Prešov, okrem iného
aj parcely KN C XXXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 215 m2. na tejto parcele sa nachádza

bytový dom, súpisné číslo XXXX, zapísaný na LV číslo XXXX, k.ú. Prešov, ktorého spoluvlastníkmi sú
žalovaní v 1. až 7. rade.

Právny zástupca žalovaných na pojednávaní zotrval na vznesenej námietke premlčania žalobcom
uplatňovaného nároku, poukázal na rozhodnutia viacerých senátov odvolacieho súdu ako aj NS SR

v obdobných právnych veciach, v ktorých si žalobca uplatňuje nárok na náhradu za obmedzovanie
vlastníckeho práva, kedy konštatovali, že je v súlade so zákonom a ústavou považovať náhradu týkajúcu
sa odplaty za zákonné vecné bremeno ako jednorazové plnenie a z tohto dôvodu mal žalobca takýto
nárok uplatniť najneskôr tri roky po účinnosti zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, t.j. v
septembri 1XXX. Žaloba bola podaná až v roku XXXX a teda má zato, že márne uplynula lehota na

uplatnenie takého nároku.

Podľa článku 20 ods. 4 Ústavy SR, vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné
iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa § 23 ods. 1 zákona číslo 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení
neskorších predpisov, s vlastníctvom bytu alebo nebytového priestoru v dome je nerozlučne spojené
aj spoluvlastníctvo alebo iné spoločné právo k pozemku, na, ktorom je dom postavený ak priľahlému
pozemku.

Podľa § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ak vlastník domu nie je vlastníkom
pozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra
nehnuteľnosti.

Podľa § 100, ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto

zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.Parcela KN C č. XXXX o výmere 215 m2 je vo výlučnom vlastníctve žalobcu. Na predmetnej parcele
je postavený bytový dom súpisné číslo XXXX, ktorého spoluvlastníkmi sú žalovaní v 1. až 7. rade, ktorí
nadobudli do svojho osobného vlastníctva byty a spoločné priestory nachádzajúce sa v bytovom dome.

V súlade s citovaným ústavným článkom a zákonnými ustanoveniami vlastníkovi pozemku patrí náhrada
za nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Je potrebné v súvislosti s nárokom uplatňovaným žalobcom
uviesť,žežalobcasinárokyzaobmedzenievlastníckehoprávauplatňujevoviacerýchkonaniach,pričom
vo viacerých právnych veciach bol vyslovený právny názor odvolacieho súdu týkajúci sa jednorazového

charakteru náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva.

Vecné bremeno vzniká in rem a vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu
na zmenu vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne u každého nového vlastníka
zaťaženého pozemku. Z toho teda vyplýva, že finančná náhrada za vznik vecného bremena je
nepochybne jednorazová, a teda nemá charakter opakovaného plnenia (renty). Bolo by totiž nelogické,

aby pri každej zmene vlastníctva mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu
za už vzniknuté vecné bremeno. Tento nárok je teda len jeden ( rozsudok KS PO, sp.zn. XX X. X/XXXX).

Je potrebné súhlasiť s názorom súdu prvého stupňa, že finančné odškodnenie - finančná náhrada za
zriadenie vedného bremena je majetkovým právom, ktoré má jednorazový charakter, tak ako to správne

analyzujesúdprvéhostupňavosvojomodôvodnenírozhodnutia,právespoukazomnavyhl.č.492/2004
Z.z., ktorá bližšie upravuje výpočet náhrady za zriadenie vecného bremena. (rozsudok KS PO zo dňa
X.X.XXXX, sp.zn. XCo/XX/XXXX).

Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom prvostupňového súdu v tom, že niet zákonnej

prekážky považovať primeranú náhradu za vecné bremeno za jednorazovú (uznesenie KS PO zo dňa
XX.XX.XXXX. sp.zn. XCo/XXX/XXXX).

Žalobca nadobudol pozemok aj s vecným bremenom. Nárok žalobcu (právnych predchodcov žalobcu)
na primeranú jednorazovú náhradu za vecné bremeno mohol vzniknúť najneskôr od doby po účinnosti

zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov č. 182/1993 Z.z., teda od 01.09.1993. Premlčacia
doba v danom prípade uplynula dňa XX.XX.XXXX (podľa ustanovení o všeobecnej premlčacej lehote),
pričom žaloba bola podaná na súde dňa XX.XX.XXXX, teda po uplynutí premlčacej doby. Súd preto
prihliadol na námietku premlčania vznesenú žalovanými a žalobcovi jeho nárok nepriznal. Nárok žalobcu
nie je možné posúdiť podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení, vzhľadom k existencii právneho

dôvodu, ktorý založil právo žalovaných na užívanie pozemku a toto právo im vyplýva priamo zo
zákona. Žalovaní majú na užívanie pozemku žalobcu právny dôvod, ktorým je vznik zákonného vecného
bremena, a preto sa nejedná o nárok z titulu bezdôvodného obohatenia (porov. rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp. zn. XCo XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX).

O trovách konania súd rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p. tak, že o nich rozhodne do 30 dní od
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.