Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. jún 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/19/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8614201417
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8614201417.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a sudcov
JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava,
Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska
5, Bratislava, IČO: 36 613 843 proti žalovaným: 1/ S. M., nar. XX.X.XXXX a 2/ Q. M., nar. XX.XX.XXXX,
obaja bytom M. XXX/XX, XXX XX L., za účasti Združenie - Pomoc a ochrana spotrebiteľa „POS",

so sídlom Námestie legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 343 828, právne zastúpené JUDr. Igorom
Šafrankom, advokátom, so sídlom Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, o zaplatenie 5 402,12 eura s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník č.k. 6C/52/2014-140 zo dňa
20.10.2016 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vracia vec na ďalšie konanie a rozhodnutie súdu prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) žalobu zamietol.
Vyslovil, že žalovaní 1/ a 2/ majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a
že osobitný subjekt Združenie - Pomoc a ochrana spotrebiteľa „POS“ so sídlom Námestie legionárov 5,
080 01 Prešov má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách.
V odôvodnení uviedol, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že na základe Zmluvy o

postúpení pohľadávok zo dňa 28.9.2012 medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s. a žalobcom
postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovaným 1/ a 2/. Postupca a žalovaní 1/ a 2/ uzatvorili
dňa 14.12.2004 Zmluvu o splátkovom úvere č. 451661078, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné
podmienky postupcu v znení ich dodatkov. Na základe uvedenej Zmluvy postupca poskytol žalovaným 1/
a2/peňažnéprostriedky.Podmienkyčerpaniapeňažnýchprostriedkov,podmienkysplácaniapeňažných
prostriedkov, podmienky pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti sú upravené v Zmluve

a vo Všeobecných obchodných podmienkach. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia predmetnej
pohľadávky predstavovala sumu 9 188,42 eura, ktorá pozostávala z istiny 7 601,62 eura, riadneho
úroku 898,31 eura, úroku z omeškania 652,61 eura a ostatného príslušenstva 35,88 eura v súlade s
prílohoukzmluveopostúpení,kdepostupcaSlovenskásporiteľňa,a.s.deklaruje,ževýškaašpecifikácia
pohľadávky uvedenej v predmetnej prílohe je generovaná bankovým systémom a predstavuje aktuálnu
dlžnú sumu ku dňu postúpenia pohľadávky. Sumu 35,88 eura predstavujúcu ostatné príslušenstvo a

poplatky a sumu 652,61 eura predstavujúcu úrok z omeškania si žalobca v tomto konaní neuplatňuje.
Podľa zmluvy postupca poskytol žalovaným úver vo výške 6 638,78 eura, ktorý mal byť splácaný v
mesačných splátkach vo výške 93,14 eura vždy k 20. dňu v mesiaci. Žalobca si v tomto konaní uplatňuje
splátky úveru splatné od 20.3.2010 do 20.12.2014 v počte 58 a celkovej výške 5 402,12 eura. Splátky
pôvodne splatné od 20.11.2012 do 20.12.2014 sa stali splatnými dňa 4.11.2012, kedy žalobca vyhlásil
mimoriadnu splatnosť úveru. Žalovaní 1/ a 2/ doposiaľ nezaplatili z pôvodne žalovanej sumy 5 402,12

eura.Žalobcanepreukázaldoručeniepísomnýchvýzievžalovanýmvsúlades§92ods.8zákonaobankách,a
preto je postúpenie pohľadávky z banky na žalobcu neplatné a to bez ohľadu na to, či sa jedná o splatné,
alebo nesplatné pohľadávky. Žalobca túto skutočnosť do skončenia dokazovania nepreukázal, predložil

síce výzvu adresovanú žalovanej 1/, avšak nepredložil hodnoverný dôkaz o tom, že takáto výzva bola
žalovanej 1/ doručená a dôkaz o tom, že výzva bola doručovaná aj žalovanému 2/ nepredložil. Pokiaľ
žalobca tvrdí, že jeho aktívnu vecnú legitimáciu zakladá zaslané oznámenie o postúpení pohľadávky
zo strany predchodcu žalobcu žalovaným, súd poukazuje na to, že žalobca nepredložil dôkaz o tom,
aby takéto oznámenie bolo zasielané aj žalovanému 2/. Je teda zrejmé, že žalobca nie je v danej veci

aktívne vecne legitimovaný na podanie takejto žaloby. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu je
vždy dôvodom pre zamietnutie žaloby. Z uvedených dôvodov súd vo výroku I. rozsudku žalobu zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Poukázal na ust. § 92 ods.
8, § 89 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, bod 18.14. Všeobecných obchodných podmienok

k zmluve. Namietal, že ust. § 89 ods. 1 zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou
a klientom odchylne od ustanovení daného zákona, pokiaľ zákon predmetnú odchýlku nevylučuje,
pričom ust. § 92 ods. 8 nevylučuje odchylnú úpravu vzťahov, zmluvné strany si dohodli otázku
postúpenia odchylne od predmetného zákona. Ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s
aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava

výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale
iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona
nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho
úkonu postúpenia pohľadávky. V tomto smere upriamil pozornosť na rozhodnutie Krajského súdu v
Trenčíne č.k. 19C/34/2012 zo dňa 24.04.2014, rozhodnutie Okresného súdu Prievidza č.k. 8C/67/2013

zo dňa 12.10.2015, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline č.k. 7Co/540/2015 zo dňa 04.11.2015.
Oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom preukazuje
odoslanie tejto písomnosti žalovanému, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na
vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako
prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Zároveň namietal, že ustanovenia

CSP nedovoľujú súdu, aby pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v konaniach, ktoré boli
začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP aplikoval iný režim než ten, ktorý je upravený v ust. §
251- § 264 CSP. Združenie nebolo v súdenom prípade stranou sporu a preto v zmysle ust. § 255 ods. 1
CSP nemá nárok na náhradu trov konania, nakoľko tento súd prizná len strane sporu a to bez ohľadu na
to, kedy združenie vstúpilo do konania. Priznanie náhrady trov konania nemožno podložiť ani ust. § 470

ods. 2 CSP. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že vyhovie žalobe
a združeniu neprizná náhradu trov konania, resp. rozsudok zruší a a vec vráti súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania.

3. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

4. Združenie - Pomoc a ochrana spotrebiteľa „POS“ vo vyjadrení k odvolaniu uviedlo, že zámer
zákonodarcu umožniť postúpiť len pohľadávku, ktorej splatnosť už nastala je obsiahnutý v dôvodovej
správe k zákonu o bankách. Zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná, keďže na žalobcu nemohla
byť zo strany postupcu postúpená pohľadávka pozostávajúca z čiastkových nárokov, ktorých splatnosť

ešte nenastala. Písomná výzva ako podmienka platného postúpenia pohľadávky sa musí dostať do
dispozičnej sféry dlžníka. Pre správne posúdenie postavenia združenia v súdnom konaní po 1.7.200016
je potrebné vychádzať z ust. § 470 ods. 2 prvá veta CSP. Na právach a povinnostiach združenia, ktoré
do konania vstúpilo pred 01.07.2016 sa po 01.07.2016 nič nezmenilo. Neexistuje zákonný dôvod, aby
mu nebola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia.

5. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal napadnutý rozsudok spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1 a 2 CSP,
bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné

zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na konanie a nové rozhodnutie.

6. Prvoinštančný súd svoje zamietavé rozhodnutie odôvodnil tým, že aktívna legitimácia žalobcu
nie je daná, pretože nebolo možné dospieť k záveru o platnosti postúpenia pohľadávky v dôsledkunepreukázania splnenia podmienok postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách (nepreukázané
doručenie výziev žalovaným).

7. Podľa § 1 Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej aj len
„Zákon o bankách“), tento zákon upravuje niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, organizáciou, riadením,
podnikaním a so zánikom bánk so sídlom na území Slovenskej republiky a niektoré vzťahy súvisiace
s pôsobením zahraničných bánk na území Slovenskej republiky na účely regulácie a kontroly bánk,
pobočiek zahraničných bánk a iných subjektov s cieľom bezpečného fungovania bankového systému.

Podľa § 89 ods. 1 tretej vety pred bodkočiarkou Zákona o bankách, banka alebo pobočka zahraničnej
banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona
alebo osobitného predpisu, ak to zákon alebo osobitný predpis výslovne nezakazuje, alebo ak z povahy
ich ustanovení vyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť.
Podľa § 91 ods. 1 veta prvá Zákona o bankách, predmetom bankového tajomstva sú všetky informácie
a doklady o záležitostiach týkajúcich sa klienta banky alebo klienta pobočky zahraničnej banky, ktoré

nie sú verejne prístupné, najmä informácie o obchodoch, stavoch na účtoch a stavoch vkladov.
Podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej
banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i len časti
svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou

zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta.
Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu, vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo i len
časti z toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol 1 rok.

Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na základe ktorého vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.

Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka
postúpiť písomnou zmluvou inému.
Podľa § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr
smrťou veriteľa, alebo obsah ktorej by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku
pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia.

Podľa 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo
dohode s dlžníkom.

8. Postúpenie pohľadávky je inštitútom, prostredníctvom ktorého dochádza v rozsahu predmetu
postúpenia k zmene v subjekte záväzkového vzťahu, konkrétne k zmene v osobe veriteľa; zmena

sa nedotýka práv ani povinností dlžníka. Postúpením sa však v zmysle citovaného ust. § 525 ods. 1
Občianskeho zákonníka nemôže postavenie dlžníka zhoršiť, nakoľko postúpenie pohľadávky, pokiaľ
neodporuje dohode medzi ním a veriteľom, ovplyvniť nemôže.
Súd prvej inštancie mal za to, že nepreukázanie doručenia výzvy podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách
spôsobuje neplatnosť postúpenia pohľadávky z banky na postupníka, ktorým bol žalobca. Konkretizácia

dôvodov, t.j. toho ako dospel k záveru o neplatnosti postúpenia pre nepreukázanie doručenia výzvy
absentuje.
Žalovaní uzavreli so Slovenskou sporiteľňou, a.s. zmluvu, na základe ktorej im bol poskytnutý úver, ktorý
mal byť dohodnutým spôsobom v dohodnutom čase splácaný, čo však porušili a v čase postúpenia
evidoval pôvodný veriteľ zo zmluvy omeškanie spolu v rozsahu 1091 dní. Dlžníci zo zmluvy o úvere, ako

z listín zo spisu vyplýva, výslovne súhlasili s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek
svoje pohľadávky a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené,
bez ohľadu na právny vzťah z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti
s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku alebo nie, voči klientovi na tretiu osobu alebo previesť
akékoľvek svoje pohľadávky na tretiu osobu. Klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke

alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom
banky (bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok), s ktorým sa žalovaní ako vyplýva z čl. V. bod
2 zmluvy sa oboznámili. Takáto dohoda je podľa § 89 ods. 1 Zákona o bankách prípustná, dohoda
nevykazuje znaky nevyváženosti. Ak veriteľ môže aj bez súhlasu dlžníka postúpiť pohľadávku a dlžníkmôže svoj záväzok postúpiť veriteľovi na iného len so súhlasom veriteľa, má to základ vo funkcii súhlasu,
ktorým je ochrana veriteľa. Dlh by totiž mohol prevziať taký dlžník, majetkové pomery ktorého by mohli
zhoršiť alebo znemožniť uspokojenie pohľadávky veriteľa.

Nie je zrejmé, ako dospel súd prvej inštancie k záveru o tom, že nepreukázanie doručenia výzvy podľa
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách spôsobuje neplatnosť postúpenia pohľadávky. Z dôvodovej správy
k pôvodnému textu zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ktorá je interpretačným pravidlom vyplýva
(súčasný text ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách bol v čase prijatia zákona v ods. 7 ), že
ustanovením § 92 ods. 1 - 7 sa upravujú ďalšie prípady prelomenia bankového tajomstva.

Zákonom č. 483/2001 Z.z. bol zrušený Zákon o bankách č. 21/1992 Zb., ust. § 38 ods. 9, ktorého bolo
v podstate totožné so znením súčasného ust. § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z., keďže znelo:
Ak je napriek písomnej výzve banky jej klient nepretržite dlhšie ako 120 kalendárnych dní v omeškaní
so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči banke, môže banka svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá

nie je bankou (ďalej len „postupník“). Toto právo banka nemôže uplatniť ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátane jeho príslušenstva; to
neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo i len časti toho istého peňažného záväzku
voči banke presiahol 1 rok. Pri postúpení pohľadávky je banka povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na základe ktorého vznikla postúpená pohľadávka; banka môže

postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou a klientom
len za podmienok a v rozsahu uvedenom v ods. 8. Ustanovenie tohto odseku sa rovnako vzťahuje aj
na pobočku zahraničnej banky a jej klientov.
Dôsledkami porušenia ust. § 38 ods. 9 zákona č. 21/1992 Zb. sa zaoberal Najvyšší súd Českej
republiky v rozsudku sp. zn. 29Odo/1613/2005 z 29.04.2008. Uviedol, že účelom inštitútu bankového

tajomstva je ochrana klienta pred zverejnením, či podávaním informácií o jeho majetkových pomeroch.
Úprava zmluvného postúpenia pohľadávky v Občianskom zákonníku, ani príslušné ustanovenia
Obchodného zákonníka vo všeobecnosti nezakazujú (pod sankciou prípadnej neplatnosti takéhoto
úkonu) postúpenie pohľadávky len preto, že dôsledkom postúpenia je prelomenie bankového tajomstva.
Ochranu poskytovanú klientovi banky prostredníctvom inštitútu bankového tajomstva je nutné vždy

zvažovať (z hľadiska možných úvah, ktoré takúto ochranu absolutizujú) aj s prihliadnutím k tomu, či a
akýmspôsobomosoba,ktorámábyťtýmtoinštitútomchránená,samaporušujesvojepovinnostiplynúce
z príslušného bankového obchodu (zmluvy o úvere). Zákon o bankách totiž banke tiež ukladá obozretne
hospodáriť a chrániť majetkové záujmy všetkých svojich klientov. Pri plnení tejto povinnosti nemôže byť
bankapripravenáomožnosťzbaviťsavzáujmeostatnýchsvojichklientovrizikovejpohľadávkyvsituácii,

keď dlžník porušuje povinnosť pohľadávku splácať len preto, aby prostredníctvom inštitútu bankového
tajomstva chránila individuálny záujem takéhoto dlžníka. Z hľadiska možných úvah o následkoch
neoprávneného porušenia bankového tajomstva zmluvným postúpením pohľadávky je zjavné, že k
náprave uvedeného stavu nevedie sankcia spočívajúca v neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky.
Plne opodstatnené je preto tam, kde takáto situácia nastane, zvažovať otázky zodpovednosti za škodu,

nie prelamovať platnosť zmlúv o postúpení, osobitne za situácie, keď bolo vecou zmluvných strán, či si v
medziach bankového obchodu dojednajú výhradu zákazu postúpenia podľa § 525 ods. 2 Občianskeho
zákonníka.
Odvolací súd považuje za potrebné poukázať okrem názoru Najvyššieho súdu Českej republiky na
dôsledky porušenia bankového tajomstva uvedeného v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto

rozhodnutia, aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 242/2007 z 03.07.2008,
v ktorom je zdôraznené, že základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá
neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady.
Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s
ním spojená spoločenská, hospodárska funkcia zmluvy. neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, nie

zásadou. Nie je ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ak je taká prax, že všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu
výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.

Rovnaký názor prezentoval aj Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. I.ÚS 625/03 zo 14.04.2005.

K reštriktívnemu výkladu dôvodu neplatnosti právneho úkonu dospel Ústavný súd Českej republiky aj
v náleze sp. zn. II.ÚS 87/04 zo 06.04.2005. Uviedol, že záver, že určitý právny úkon je neplatný pre
rozpor so zákonom alebo preto, že zákon obchádza musí sa opierať o rozumný výklad dotknutého
zákonného ustanovenia. Nie je možné vystačiť iba s gramatickým výkladom. Významnú úlohu tuhrá predovšetkým výklad teleologický. Je preto nutné vždy sa pýtať na účel zákonného príkazu, či
zákazu. V súkromnoprávnej sfére nie každý rozpor so zákonom má za následok absolútnu neplatnosť
právneho úkonu. Zmyslom ochrany legality v súkromnoprávnej sfére nie je len ochrana záujmov štátu,

ale predovšetkým ochrana súkromnoprávnych vzťahov, teda predovšetkým ochrana zmluvných vzťahov
podľa zásady „pacta sunt servanda“ (zmluvy sa musia dodržiavať). V súkromnoprávnej sfére platí
zásada, že čo nie je zakázané, je dovolené, preto každý zákonný zásah do tejto sféry je potrebné vnímať
ako obmedzenie ľudskej slobody, a preto je nutné vykladať ustanovenia o neplatnosti právnych úkonov
pre rozpor so zákonom reštriktívne a nie extenzívne. Opačný výklad by bol v rozpore s čl. 4 ods. 4 Listiny,

podľa ktorého pri používaní ustanovení o medziach základných práv a slobôd (v tomto prípade zmluvnej
voľnosti strán) musí byť zohľadnená ich podstata a zmysel a takéto obmedzenia nesmú byť zneužívané
k iným účelom, než pre ktoré boli stanovené).
Účel Zákona o bankách je definovaný v § 1 tohto zákona, vychádzajúc z citovaných názorov súdnych
autorít je preto potrebné podľa názoru odvolacieho súdu posudzovať aj relevantnosť úkonov veriteľa z
úverového vzťahu, ktorým je banka, pri postupovaní pohľadávok z týchto vzťahov.

So zreteľom na dôvody, ktoré uviedol, považoval odvolací súd námietku žalobcu týkajúcu sa posúdenia
platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok súdom prvej inštancie za dôvodnú, rozsudok súdu prvej
inštancie za taký, ktorým sa z vykonaných dôkazov nedospelo k správnym skutkovým zisteniam a
správnemu právnemu názoru, súd prvej inštancie rozhodol v rozpore so zásadami spravodlivého
súdneho procesu (čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky), zaťažil svoje rozhodnutie vadou, pre ktorú bolo

potrebné napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie
podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.
Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o nároku žalobcu, pričom pri rozhodovaní sa
vysporiada so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a prezentovanými aj v priebehu
celého konania, s akcentom na právny názor odvolacieho súdu vyplývajúci z dôvodov, pre ktoré bol

rozsudok zrušený. Súd prvej inštancie nárok uplatnený žalobou opätovne posúdi, zohľadní ustanovenia
právnych predpisov upravujúcich ochranu spotrebiteľa a vo veci rozhodne.
V novom rozhodnutí rozhodne o náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods.
3 CSP).

9. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 2:1.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej

opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.