Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. marec 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15CoPr/10/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714203192
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Klaudia Kosková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6714203192.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Klaudie Koskovej a sudcov

JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci navrhovateľa S.. K. Y., nar. XX. XX.
XXXX, trvale bytom J. XXXX/XX, XXX XX L., občan SR, zastúpeného Advokátska kancelária UHAĽ
s. r. o. so sídlom Námestie SNP 6/11, 960 01 Zvolen, proti odporcovi Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 995,50 eur s príslušenstvom,
na odvolanie navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen zo dňa 05. 08. 2014, č.
k. 8Cpr/1/2014 - 62, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v prvom výroku p o t v r d z u j e .

Rozsudok okresného súdu v druhom výroku, ktorým návrh navrhovateľa ohľadom úroku z omeškania
vo výške 5,25% ročne od 16. 12. 2013 do 06. 05. 2014 z istiny 995,50 eur zamietol, z r u š u j e a
vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že:
„Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi sumu istiny vo výške 995,50 EUR brutto spolu s
5,25% úrokom z omeškania ročne od 07. 05. 2014 do zaplatenia a to do troch dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.

V časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,25% ročne od 16. 12. 2013 do 06.
05. 2014 z istiny 995,50 EUR súd návrh z a m i e t a .

Súd o trovách konania rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že ku skončeniu

štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľa došlo až uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby, a to
30.11.2013.Vuvedenejdobeužbolzák.č.180/2013Z.z.účinný,apretoajustanoveniatohtozákonasa
majú vzťahovať na zamestnancov, ktorí počas účinnosti tohto zákona boli ešte v štátnozamestnaneckom
pomere. Štátnozamestnanecký pomer navrhovateľa sa teda nemohol v žiadnom prípade posudzovať
z hľadiska, kedy skončenie štátnozamestnaneckého pomeru bolo spísané, a to dňa 25. 09. 2013,
pričom súd poukazuje na to, že v samotnom skončení štátnozamestnaneckého pomeru na druhej
strane v druhej vete sa uvádza, že ďalšie nároky na odstupnom rieši zákon č. 180/2013 Z. z. §

9 ods. 9, kde sa uvádza, že nároky zamestnancov , ktoré vyplývajú z prechodu práv a povinností
podľa ods. 5 až 8 uspokojí ministerstvo; na týchto sa vzťahuje kolektívna zmluva ministerstva platná
na rok 2013. Z uvedeného jednoznačne teda vyplýva tá skutočnosť, že v rámci spísania skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru už muselo byť obidvom stranám zrejmé, že aj keď tento zákon eštenebol účinný, keďže účinnosť nadobudol dňa 01. 10. 2013, avšak v samotnom skončení sa uvádza,
že ich nároky sa posúdia už podľa tohto zákona. Preto nemožno prisvedčiť argumentácii odporcu, že
tieto nároky by sa mali posudzovať ešte podľa zákona, ktorý sa vzťahoval ku dňu dania skončenia tohto

štátnozamestnaneckého pomeru, ale je to potrebné posudzovať v kontexte kedy štátnozamestnanecký
pomer skončil. Súd taktiež poukazuje aj na to, že samotným odstupným sa má riešiť situácia, ktorá
nastane zamestnancovi až po skončení pracovného pomeru a nie počas výpovednej doby. Ani v
zmysle zák. č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy sa nenachádzajú ustanovenia, ktoré
by konkrétne riešili túto skutočnosť. Preto nie je možné prisvedčiť odporcovi, že sa to má riešiť tým

spôsobom, že na zamestnancov, ktorým uplynie výpovedná doba, už za účinnosti zákona č. 180/2013
Z. z., že by sa na nich nevzťahovali ust. § 9 ods. 9. Keby chcel zákonodarca túto skutočnosť riešiť
tým spôsobom, že na tých štátnych zamestnancov, ktorým bolo skončenie štátnozamestnaneckého
pomeru dané pred účinnosťou tohto zákona, t. j. pred 01. 10. 2013, že sa na nich nebudú vzťahovať
ustanovenia tohto zákona, konkrétne § 9 ods. 9, mal uvedené skutočnosti uviesť v spoločných a
záverečných ustanoveniach s tým, že by jasne vymedzil, že zamestnanci, ktorým bolo dané skončenie

štátnozamestnaneckého pomeru pred účinnosťou tohto zákona, avšak výpovedná doba im uplynie až
počas účinnosti, že na týchto sa nevzťahuje § 9 ods. 9, a že ich všetky nároky budú vysporiadané v
zmysle § 53 ods. 1 zák. č. 400/2009 Z. z. Takéto ustanovenia sa v zákone nenachádzajú súd mal
teda za to, že návrh navrhovateľa je dôvodný, čo sa týka celej uplatnenej istiny. Právne odôvodnil nárok
navrhovateľa s poukazom na ust. § 35 ods. 1, § 47 písm. b), § 53 ods. 1 zák. č. 400/2009 Z. z. o štátnej

službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov štátneho zamestnanca, ako aj § 9 ods. 6, 9 zák. č.
180/2013Z.z.oorganizáciimiestnejštátnejsprávy, akoajspoukazomnačl.3ods.8Kolektívnejzmluvy
Ministerstva vnútra SR pre rok 2013. Zároveň zaviazal odporcu aj na zaplatenie úrokov z omeškania,
ale až od 07. 05. 2014 až do zaplatenia s poukazom na ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a
na nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z. Úroky z omeškania priznal až od 07. 05. 2014 z toho dôvodu, že

odporca sa prvýkrát dozvedel o tej skutočnosti, že navrhovateľ si uplatňuje súdnou cestou svoj návrh až
tohto dňa, kedy si prevzal zásielku zaslanú Okresným súdom vo Zvolene, ktorá obsahovala predvolanie
na termín pojednávania, návrh, ako aj výzvu na vyjadrenie. Čo sa týka zamietnutia časti úrokov z
omeškaniavobdobíod16.12.2013do06.05.2014súdpoukazujenato,žesúdužiadnymspôsobomzo
strany navrhovateľa nebol predložený dôkaz z akého dôvodu si žiada zaplatenie tejto sumy od dátumu

16. 12. 2013.

Proti rozsudku sa odvolal navrhovateľ, a to proti druhému výroku rozsudku, ktorým prvostupňový súd
zamietol návrh na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,25% ročne od 16. 12. 2013 do 06. 05.
2014 z istiny 995,50 eur. Rozsudok v tejto časti žiadal zmeniť tak, že odporca je povinný zaplatiť

navrhovateľovi sumu istiny vo výške 995,50 eur brutto z 5,25% úrokom z omeškania ročne od 16.
12. 2013 do zaplatenia, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Namietal, že skutočnosť,
že dňa 07. 05. 2014 si odporca prevzal zásielku zaslanú Okresným súdom vo Zvolene, nemá žiadnu
právnu relevanciu vo vzťahu k plynutiu úrokov z omeškania. Nakoľko splatnosť odstupného nastala
najneskôr dňa 10. 12. 2013 a odporca navrhovateľovi nezaplatil riadne a včas odstupné, odporca sa

dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu už dňa 11. 12. 2013. Nárok na zaplatenie úrokov vzniká
ex lege, a to momentom omeškania dlžníka, nezávisle od vôle strán. Preto skutočnosť, že odporca
nesplnil svoj dlh riadne a včas vo výške ustanovenej zákonom, resp. kolektívnou zmluvou, nemôže
byť na ujmu navrhovateľa. Poukázal na ust. § 120 zák. č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe, ako aj §
76 ods. 6 a § 130 ods. 2 zák. č. 311/2001 Z. z. a čl. 47 ods. 4 Kolektívnej zmluvy pre zamestnancov

štátnej služby pre rok 2013 s tým, že má za to, že nakoľko v zmysle kolektívnej zmluvy sa plat vypláca
najneskôr10.deňnasledujúcehokalendárnehomesiaca,pričomodstupnésa vzmysleZákonníkapráce
vypláca v najbližšom výplatnom termíne určenom u zamestnávateľa na výplatu mzdy, pri jednoduchom
matematickom výpočte je možné dospieť k splatnosti odstupného najneskôr dňa 10. 12. 2013. Odporca
sa preto dostal do omeškania dňa 11. 12. 2013, avšak navrhovateľ si nárok na zaplatenie úrokov z

omeškania uplatňuje až odo dňa 16. 12. 2013.

K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril odporca, žiadal rozsudok v časti druhého výroku potvrdiť. Odporca
sa stotožňuje s odôvodnením prvostupňového rozsudku v tejto časti s tým, že do vyhlásenia uznesenia
o skončení dokazovania na pojednávaní konanom dňa 05. 08. 2014 navrhovateľ nepredložil žiaden

dôkaz, ktorý by preukazoval jeho nárok na úhradu úrokov z omeškania vo výške 5,25% ročne od 16. 12.
2013 do 06. 05. 2014 a ani neuviedol v tomto smere relevantné skutočnosti, ktorými by chcel preukázať
uplatňovaný nárok. Navrhovateľ až v rámci podaného odvolania priložil ako dôkaz kolektívnu zmluvu
pre zamestnancov odmeňovaných podľa zák. č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancovpri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov na rok 2013, v ktorej sa uvádza aj výplatný termín mzdy (platu). Poukázal aj na ust. § 120 ods.
4 O. s. p. s tým, že na dôkazy a skutočnosti označené po vyhlásení uznesenia o skončení dokazovania

sa neprihliada.

Odporca podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote, a to v rozsahu prvého výroku predmetného
rozsudku. Namietal, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a že súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle § 205

ods. 2 písm. d), f) Občianskeho súdneho poriadku. Odporca má za to, že v predmetnom rozhodnutí
sa súd nedostatočne vysporiadal s odporcom uvádzanými skutočnosťami ako aj predloženými
dôkazmi. Štátnozamestnanecký pomer s navrhovateľom sa skončil výpoveďou uplynutím dvojmesačnej
výpovednej doby. Skončenie štátnozamestnaneckého pomeru bolo žalobcovi doručené dňa 26. 09.
2013. Výška odstupného bola určená podľa § 53 ods. 1 zák. č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe, ktorý
ju stanovuje vo výške trojnásobku funkčného platu, ak štátnozamestnanecký pomer trval dlhšie ako dva

roky. Poukázal aj na stanovisko Centra podpory Banská Bystrica Ministerstva vnútra SR zo dňa 31. 01.
2014. Keďže navrhovateľ nesúhlasil s trvalým preložením do nového služobného úradu, nový služobný
úrad musí rešpektovať podmienky, za ktorých bola daná výpoveď zo strany jeho právneho predchodcu
(Správa katastra Banská Bystrica) a vyplatiť navrhovateľovi odstupné v súlade s kolektívnou zmluvou,
ktorou bol viazaný jeho právny predchodca. Rovnako poukázal aj na tú skutočnosť, že dňa 26. 09. 2013,

keď bola navrhovateľovi doručená výpoveď, ešte zák. č. 180/2013 Z. z. nebol účinný, nakoľko účinnosť
nadobudol až dňom 01. 10. 2013. V čase doručenia výpovede navrhovateľovi ešte jeho ustanovenia
neboli záväzné, a teda ani nemohli byť aplikované na určenie výšky odstupného vo výpovedi danej
navrhovateľovi. Na výpoveď navrhovateľa a na určenie výšky, resp. rozsahu nárokov z nej vyplývajúcich
sa v tom čase ešte nevzťahoval zákon č. 180/2013 Z. z., a ani kolektívna zmluva Ministerstva vnútra SR

na rok 2013, o čom svedčí aj fakt, že ako služobný úrad a zamestnávateľ je vo výpovedi uvedená Správa
katastra Banská Bystrica. Daním výpovede zo strany služobného úradu zaniká štátnozamestnanecký
pomer až uplynutím výpovednej doby, ale právny úkon skončenia bol urobený do 30. 09. 2013 s tým, že
štátnozamestnanecký pomer skončí síce uplynutím výpovednej doby, ale za podmienok, ktoré existovali
v čase dania výpovede. Kolektívna zmluva Ministerstva vnútra SR pre rok 2013 sa vzťahuje len na

tých štátnych zamestnancov zrušovaných orgánom miestnej štátnej správy, ktorí súhlasili s prechodom
práv a povinností a s uzatvorením dodatku k ich služobným zmluvám. Ministerstvo vnútra SR vyplatilo
navrhovateľovi odstupné po uplynutí výpovednej doby v mzde za mesiac november v súlade s § 53 ods.
1 zák. 400/2009 Z. z. a zvýšenie odstupného podľa kolektívnej zmluvy zrušovaného orgánu miestnej
štátnej správy. Zo strany súdu došlo k nesprávnemu hodnoteniu vykonaných dôkazov, a tým došlo k

porušeniu § 132 Občianskeho súdneho poriadku.

K odvolaniu odporcu sa vyjadril navrhovateľ. Rozsudok v napadnutej časti prvého výroku navrhovateľ
považoval za vecne správny a založený na správnom právnom posúdení veci. Stotožňuje sa v tejto
časti aj s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa a ďalej poukázal na skutočnosť, že z hľadiska

posúdenia platnosti a účinnosti zákona č. 180/2013 Z. z. treba vnímať dve roviny. Pre prechod
práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov je v tomto prípade rozhodujúcim dňom deň nadobudnutia
účinnosti zákona č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy. Avšak pre stanovenie výšky
odstupného je rozhodujúcim dňom deň uplynutia výpovednej doby, nakoľko až jej uplynutím sa pracovný
pomer končí. Rozhodujúca skutočnosť pre prechod práv a povinností a rozhodujúca skutočnosť pre

stanovenie výšky odstupného nastali v odlišné dni. Navrhovateľ súhlasí s názorom prvostupňového
súdu, že ak by bol cieľ zákonodarcu iný, premietol by to do prechodných a záverečných ustanovení
zákona. Bolo by však popretím zmyslu a účelu pracovnoprávnych predpisov, ak by takýmto účelovým
konaniam zamestnávateľa voči zamestnancom pri stanovení výšky ich pracovnoprávnych nárokov, bola
poskytnutá právna ochrana. Stav v čase podania výpovede prípadne aj stav v čase jej doručenia, je pre

určenie výšky odstupného nerozhodný. To, že vznikol nárok na odstupné je zrejmé až v deň, keď dôjde k
zánikupracovnéhopomeruapotomjetentodeňajrozhodujúcimnaurčenievýškyodstupného. Kzániku
pracovného pomeru v tomto prípade došlo až účinnosťou výpovede, ktorá nastala uplynutím výpovednej
doby. Preto až k tomuto dňu bolo rozhodujúce, kto je vo vzťahu ku navrhovateľovi zamestnávateľom a
aká je výška odstupného. Pri podaní výpovede totiž nie je vôbec zrejmé, či napokon pracovný pomer

výpoveďou aj skončí, keďže kedykoľvek do uplynutia výpovednej doby môže byť so súhlasom druhej
strany, táto výpoveď vzatá späť, prípadne pracovný pomer môže v rámci výpovednej doby skončiť aj
inak (napr. okamžitým skončením pracovného pomeru), preto je úvaha odporcu nesprávna. Zák. č.
180/2013 Z. z. bol účinný k dňu zániku pracovného pomeru.Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1, 2 O. s. p.
rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. v prvom výroku ako vecne správny potvrdil.

Zároveň rozsudok v druhom výroku podľa § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. zrušil a vec podľa ods. 2 vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v

odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolanie odporcu nie je dôvodné.

Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v časti týkajúceho sa prvého

výroku rozsudku okresného súdu a obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov v tejto
časti.

Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie prvostupňového súdu je správne v
prvom výroku a vychádza z náležite vykonaného dokazovania. Okresný súd dostatočne zistil skutkový

stav veci a vec správne skutkovo aj právne posúdil a vo veci správne rozhodol. Správne aplikoval aj
príslušné normy na zistený skutkový stav. Všetky skutkové zistenia a závery o nich, ktoré z týchto zistení
vyvodil, ako aj ich právne posúdenie, okresný súd dostatočne uviedol a vysvetlil v odôvodnení svojho
rozhodnutia. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ako
aj argumentáciou navrhovateľa uvedenou v konaní, ako aj v podanom vyjadrení k odvolaniu odporcu.

Rozhodnutie považuje odvolací súd v prvom výroku za správne a dostatočne odôvodnené v súlade s
ust. § 157 O. s. p.

Námietku odporcu, a to konkrétne, že sa súd vôbec nevysporiadal so skutočnosťami a dôkazmi
uvedenými a predloženými vo vyjadrení zo dňa 14. 07. 2014, odvolací súd nepovažoval za dôvodnú,

pretože prvostupňový súd vykonal náležité a správne hodnotenie vykonaných dôkazov, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, a preto ani v tomto smere námietka odporcu, že
došlo k porušeniu § 132 Občianskeho súdneho poriadku nie je dôvodná.

Odporca vo svojom odvolaní neuviedol iné, nové skutočnosti, ako tie, ktoré uvádzal v priebehu

prvostupňového konania a prvostupňový súd sa náležite a dostatočným spôsobom v odôvodnení svojho
rozhodnutia s nimi vysporiadal.

Pre prechod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov je v danom prípade rozhodujúci deň kedy
nadobudol účinnosť zák. č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy. Pre stanovenie

výšky odstupného je však rozhodujúcim deň uplynutia výpovednej doby, nakoľko až jej uplynutím sa
pracovný pomer navrhovateľa u odporcu končí. Prvostupňový súd správne vyhodnotil, že ak by bol
cieľ zákonodarcu iný, premietol by to do prechodných a záverečných ustanovení vyššie uvedeného
zákona. Argumentácia odporcu v odvolaní, že výška odstupného u navrhovateľa bola určovaná
priamo vo výpovedi je právne irelevantná, pretože len zákon môže ustanoviť, za akých podmienok

a v akej výške bude v režime štátnej služby odstupné vyplatené. Pre určenie výšky odstupného je
rozhodujúci stav v čase účinnosti výpovede a nie stav v čase podávania výpovede navrhovateľom.
Zákon nevyžaduje uvedenie výšky odstupného priamo vo výpovedi, a pokiaľ tak odporca konal, uvedená
skutočnosť je právne irelevantná. Nárok na odstupné vzniká v deň, keď dôjde k zániku pracovného
pomeru, a preto deň zániku pracovného pomeru je rozhodujúcim dňom pre určenie výšky odstupného.

Účinnosť výpovede navrhovateľa nastala v danom prípade až uplynutím výpovednej doby, čím
došlo k zániku pracovného pomeru. Preto až k tomuto dňu bolo rozhodujúce, kto je vlastne vo
vzťahu k navrhovateľovi zamestnávateľom a aká bude výška odstupného. Je možné stotožniť sa aj s
argumentáciou navrhovateľa, že pri podaní výpovede totiž nie je vôbec zrejmé, či napokon pracovný
pomer výpoveďou aj skončí, keďže kedykoľvek do uplynutia výpovednej doby môže byť so súhlasom

druhej strany táto výpoveď vzatá späť, prípadne pracovný pomer môže v rámci výpovednej doby skončiť
aj inak (napr. okamžitým skončením pracovného pomeru). Preto nie je ani podstatné, či v čase podania
výpovede bol alebo nebol účinný zákon č. 180/2013 Z. z. za predpokladu, že účinnosť nadobudol v
čase, keď navrhovateľ bol v pracovnom pomere, čo v konaní nebolo spochybnené.Ani s ohľadom na námietky vznesené odporcom v odvolacom konaní, nemožno dospieť k inému záveru,
než k akému dospel prvostupňový súd. V odvolacom konaní odporca neuviedol žiadne také skutočnosti,

ktoré by boli významné a odôvodňovali by iné, resp. také rozhodnutie, akého sa odporca domáhal.

Pokiaľ sa týka druhého výroku napadnutého rozhodnutia, v tejto časti odvolací súd rozhodnutie
prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil v zmysle § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie navrhovateľa voči druhému výroku prvostupňového rozhodnutia odvolací súd považoval v
plnom rozsahu za dôvodné.

Okresný súd nerozhodol správne, pokiaľ v časti o zaplatení úrokov z omeškania za obdobie od 16.
12. 2013 do 06. 05. 2014 návrh navrhovateľa zamietol s odôvodnením, že súdu žiadnym spôsobom zo

strany navrhovateľa nebol predložený dôkaz, z akého dôvodu si žiada zaplatenie tejto sumy od dátumu
16. 12. 2013. Aj v tomto smere sa odvolací súd stotožňuje s argumentáciou navrhovateľa uvedenou v
jeho odvolaní a v podrobnostiach na ňu odkazuje.

Podľa§120zák.č.400/2009Z.z.oštátnejslužbesanaštátnozamestnaneckévzťahyprimeranepoužijú

ustanovenia § 76 ods. 3, 4 a 6, § 129 až 132 Zákonníka práce.

Podľa § 76 ods. 6 zák. č. 311/2001 Z. z. odstupné vypláca zamestnávateľ po skončení pracovného
pomeru v najbližšom výplatnom termíne určenom u zamestnávateľa na výplatu mzdy, ak sa
zamestnávateľ nedohodne so zamestnancom inak.

Podľa § 129 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z. z . mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr
do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve
nedohodlo inak.

Podľa § 130 ods. 2 zák. č. 311/2001 Z. z. mzda sa vypláca vo výplatných termínoch dohodnutých v
pracovnej zmluve alebo v kolektívnej zmluve.

Podľa názoru odvolacieho súdu splatnosť odstupného nastala najneskôr dňa 10. 12. 2013 s poukazom
na vyššie uvedené ustanovenia paragrafov a je zrejmé, že odporca navrhovateľovi nezaplatil riadne

a včas odstupné, a teda sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu už dňa 11. 12. 2013. V
zmysle kolektívnej zmluvy sa plat vypláca najneskôr v 10. deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca,
pričom odstupné sa v zmysle Zákonníka práce vypláca v najbližšom výplatnom termíne určenom u
zamestnávateľa na výplatu mzdy, čo v danom prípade je splatnosť odstupného najneskôr dňa 10.
12. 2013. Správne navrhovateľ poukázal v odvolaní na tú skutočnosť, že prvostupňovému súdu bol v

čase rozhodovania obsah kolektívnej zmluvy pre zamestnancov v štátnej službe na rok 2013 známy,
o čom svedčí odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Naviac uvedená kolektívna zmluva je zmluvou
zverejňovanou v Centrálnom registri zmlúv vedeným Úradom vlády SR, a teda je verejne známa.
Okresný súd teda nesprávne vec právne posúdil, keď priznal navrhovateľovi úrok z omeškania až
odo dňa 07. 05. 2014, nakoľko odporca je v omeškaní vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti už

odo dňa 11. 12. 2013. Pokiaľ si teda navrhovateľ uplatnil úrok z omeškania až odo dňa 16. 12. 2013
prvostupňový súd nerozhodol správne, keď mu úrok z omeškania od tejto doby nepriznal. Odvolací
súd v tejto časti ohľadom druhého výroku, rozhodnutie prvostupňového súdu z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí v zmysle § 224 ods. 4 O. s. p. rozhodne o trovách odvolacieho konania súd prvého
stupňa.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.