Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. jún 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sžo/44/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014201137
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hatalová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1014201137.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej,

PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci
žalobkyne: JUDr. M. X., narodená dňa XX.XX.XXXX, U., právne zastúpenej: JUDr. Ing. Ľubomír Havlík,
advokát, Krížna 34, Bratislava, proti žalovanému: Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova
2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. X/2 Spr 105/14/1000-1 zo dňa
07.05.2014, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/143/2014-40
zo dňa 11.03.2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/143/2014-40 zo dňa

11. marca 2016 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd napadnutým rozsudkom podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. c/, d/ a e/ zákona č. 99/1963
Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného č.
X/2 Spr 105/14/1000-1 zo dňa 07.05.2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalovaný napadnutým
rozhodnutím zmenil prvostupňové správne rozhodnutie, ktorým bolo rozhodnuté o zodpovednosti
žalobkyne za škodu, ktorú spôsobila služobnému úradu zavineným porušením svojich povinností pri

výkone funkcie prokurátora v trestnom konaní. Žalovanému zároveň uložil povinnosť nahradiť trovy
konania žalobkyni za zaplatený súdny poplatok vo výške 70 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške
522,80 Eur, a to v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že v predmetnej veci zastáva názor,
že zodpovednosť prokurátora za škodu spôsobenú služobnému úradu nie je možné stotožňovať
so zodpovednosťou štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím prokurátora alebo jeho

nesprávnym úradným postupom, tzn. so škodou, ktorá bola spôsobená štátu niektorým z orgánov
verejnej moci tak, ako to predpokladá v súčasnosti účinný zákon č. 513/2003 Z. z. Podľa tohto zákona sa
postupuje v prípadoch, kedy nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom vznikne
niekomu škoda, ten sa so svojím nárokom v prvom rade obráti v rámci jeho predbežného prerokovania
na niektorý z orgánov konajúcich v mene štátu (§ 4 zákona č. 514/2003 Z. z.) a až po jeho uspokojení
prichádza do úvahy pri uplatňovaní regresnej náhrady použitie ustanovení § 21 a nasl. zákona č.
514/2003 Z. z., na ktorý žalobca v žalobe poukazoval.

Podľa názoru súdu v tomto prípade takýto postup nie je možný, keďže škoda bola spôsobená Krajskej
prokuratúre v Bratislave, a to orgánom verejnej moci podľa § 2 písm. b/ bod 1. v spojení s § 38 ods.
1 písm. c/ zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre (štátny orgán - Okresná prokuratúra BratislavaII). Keďže ide o škodu spôsobenú v trestnom konaní, orgánom konajúcim v mene štátu je podľa §
4 ods. 2 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z. z. generálna prokuratúra. Ak by mala Krajská prokuratúra
v Bratislave postupovať podľa zákona č. 514/2003 Z. z., mala by uplatniť nárok na náhradu škody

spôsobenej Okresnou prokuratúrou Bratislava II na Generálnej prokuratúre SR a až po uspokojení jej
nároku by sa mohla domáhať náhrady škody voči zodpovednému zamestnancovi. Podľa názoru súdu by
sa takýto postup pri uplatňovaní regresnej náhrady voči konkrétnemu prokurátorovi priečil samotnému
účelu zákona č. 514/2003 Z. z., keďže prokuratúra je tvorená sústavou štátnych orgánov (generálna
prokuratúra, krajské a okresné prokuratúry), kde krajské prokuratúry sú ako rozpočtové organizácie

napojené na štátny rozpočet prostredníctvom rozpočtovej kapitoly generálnej prokuratúry a okresné
prokuratúry sú ako preddavkové organizácie napojené na rozpočet krajských prokuratúr.

Súd sa teda stotožnil s názorom žalovaného, že pre tento prípad nie je možné uplatniť príslušné zákonné
ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z., keďže na náhradu škody nebol nálezom zaviazaný štát, ale
Okresná prokuratúra Bratislava II ako preddavková organizácia Krajskej prokuratúry v Bratislave, ktorej

ako služobnému úradu žalobcu úhradou tejto škody vznikol nárok na jej náhradu voči žalobcovi podľa
§ 149 ods. 1 v spojení s § 157 ods. 1 zákona o prokurátoroch.

S poukazom na námietku žalobkyne, že jej subjektívna zodpovednosť za vznik škody nebola
dostatočne preukázaná a že žalovaný v napadnutom rozhodnutí neaplikoval ust. § 157 ods. 5 zákona

o prokurátoroch napriek tomu, že spoluzodpovednosť vedúceho prokurátora Okresnej prokuratúry
Bratislava II za vzniknutú škodu v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, súd prvého stupňa
konštatoval, že v administratívnom spise chýba podrobný rozpis a štruktúra rozhodovacej činnosti
žalobcu, prehľad dovolenky, OČR a zastupovania iných prokurátorov žalobkyňou i keď prvostupňový
orgán aj žalovaný v rozhodnutiach uvádzajú, že JUDr. U. predložil na základe vyžiadania prehľady

vyťaženostižalobkyne.Súdvšakzadministratívnehospisuzistil,žetietomateriály,nazákladektorýchby
mohli dostatočne vyhodnotiť skutočnú zaťaženosť žalobkyne, počet napadnutých a vybavených spisov,
spisov, kde žalobkyňa zastupovala iného prokurátora, počet skončených vecí a počet pojednávacích
dní sa v tomto spise nenachádzajú. Z administratívneho spisu a z napadnutého rozhodnutia, ako aj
z prvostupňového rozhodnutia teda súd nebol schopný zistiť, aká právna úvaha viedla žalovaného a

prvostupňový správny orgán k rozhodnutiam, hlavne k rozdeleniu miery zavinenia v pomere jedna tretina
ku dvom tretinám v neprospech žalobkyne. Absencia dokladov, na ktoré sa žalovaný v napadnutom
rozhodnutí odvoláva v administratívnom spise je dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa
§ 250 j ods. 2 písm. c,) d) a e) O.s.p. a jeho vrátenie na ďalšie konanie žalovanému.

V ďalšom súd zistil, že prvostupňový orgán, ani žalobca nevykonali dokazovanie smerom k zisteniu
akým spôsobom vykonával vedúci prokurátor dozor, ktorý mu ukladá zákon o prokurátoroch. Konkrétne,
či prebiehajú pravidelné porady ohľadom stavu konaní v sledovaných veciach, akým spôsobom sú tieto
vecivedenévsystéme(registri)aakoačivôbecsúvedenéasledovanénapravidelnejbáze.Zvýpovede
okresnéhoprokurátoraJUDr.U.vyplynulo,žetentosimalviesťvlastnúevidenciuNPO(návrhnapodanie

obžaloby), ale tento konkrétny prípad nebol schopný odsledovať, nakoľko v tejto jeho evidencii bol
tento konkrétny prípad omylom evidovaný ako zastavenie konania. Žalobkyňa uviedla, že na Okresnej
prokuratúre Bratislava II existuje systém Patrícia, ktorý má evidovať všetky spisy a z ktorého má byť
jasné o aké veci ide. Žalovaný nevykonal v tomto smere žiadne dokazovanie, preto jeho konštatovanie
miery zavinenia žalobkyne je súdom nepreskúmateľné pre nedostatočne zistený skutkový stav, čo viedlo

krajský súd k jeho zrušeniu podľa § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p.

Krajský súd poznamenal, že z administratívneho spisu nie je jasné, či bola žalobkyňa na tieto
prieťahy vedúcim prokurátorom upozornená, prípadne, či jej bolo navrhnuté, alebo uložené disciplinárne
opatrenie smerujúce k odstráneniu prieťahu a urýchleného vybavenia veci. Na tomto mieste súd

poukázal, že dozor vedúceho prokurátora, výkon ktorého mu ukladajú §§30, 147 a 148 zákona o
prokurátoroch nie je len formálna povinnosť, ale naopak ide o povinnosť, ktorej obsahom je skutočný,
faktický výkon kontroly a dozoru. Z predloženého administratívneho spisu sa však súdu javilo, že
Okresná prokuratúra Bratislava II, nemá funkčný systém evidencie vecí, ktorý by zabezpečil efektívnu
kontrolu vybavovania vecí, o čom svedčí aj vyjadrenie okresného prokurátora JUDr. U.. Súd dodal,

že žalovaný síce poukázal na odôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 52/2012-55,
neskúmal však, akým spôsobom túto vec, kde už boli ústavným súdom konštatované prieťahy v konaní,
sledovalivedúciprokurátoriOkresnejprokuratúryBratislavaIIaakéúkonyurobili,abyprieťahompredišli.
V zmysle uvedeného mal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie zanepreskúmateľné z dôvodu, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci a pre
nedostatok dôvodov. Skutočnosť, že prvostupňový orgán aj žalovaný rozhodovali vo veci bez riadnych
podkladov a uspokojili sa v konaní len s konštatovaním, že žalobkyňa bola zaťažená rovnako, ako

aj ostatní prokurátori Okresnej prokuratúry Bratislava II považoval súd za takú vadu, ktorá má vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia aj prvostupňového rozhodnutia. Z uvedených dôvodov bolo
potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť podľa §250j ods. 2 písm. c),d) a e) a vec vrátiť žalovanému na
ďalšie konanie.

Krajský súd ďalej vyhodnotil, že v napadnutom rozhodnutí nemohol byť na náhradu zvyšnej časti škody
zaviazaný spoluzodpovedný vedúci prokurátor, keďže v zmysle § 14 ods. 1 správneho poriadku nebol
v predmetnom správnom konaní jeho účastníkom.

K námietke o absencii úradnej pečiatky na prvostupňovom rozhodnutí súd poukazuje na to, že v súlade
s § 247 ods. 2 OSP nie je toto rozhodnutie predmetom súdneho prieskumu a poukázal aj na ustálenú

judikatúru Najvyššieho súdu SR. V súvislosti s nedodržaním príslušných lehôt na vydanie rozhodnutia
podľa § 49 správneho poriadku dal súd prvého stupňa do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 5Sžo/47/2011 zo dňa 31.05.2012, z ktorého vyplýva, že nedodržanie týchto lehôt nemá vplyv na
zákonnosť vydaného rozhodnutia.

Zdôraznil, že zistil nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, a to pre nepreskúmateľnosť jeho výroku
spočívajúcu v absencii zákonných ustanovení právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, čo je
v rozpore s § 47 ods. 2 správneho poriadku, ktorý expressis verbis ustanovuje náležitosti výroku
rozhodnutia správneho orgánu, v ktorom musia byť uvedené ustanovenia právneho predpisu, podľa
ktorého sa rozhodlo odkazujúc pritom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/17/2012 zo dňa

19.03.2013,

S poukazom na uvedené pochybenie žalovaného vo výroku napadnutého rozhodnutia mal krajský súd
napadnuté rozhodnutie podľa § 250j ods. 2 písm. d/ OSP za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov,
a teda za rozhodnutie majúce také vady, ktoré nespĺňajú požiadavky zákonnosti. Záverom dodal,

že povinnosťou žalovaného v ďalšom konaní bude vysporiadať sa aj s námietkou žalobcu ohľadom
absencie úradnej pečiatky na prvostupňovom rozhodnutí podľa § 47 ods. 5 správneho poriadku, keďže z
obsahu administratívneho spisu vyplýva, že tento nedostatok bol podľa § 47 ods. 6 správneho poriadku
odstránený len v napadnutom rozhodnutí.

Rozsudok krajského súdu napadol žalovaný včas podaným odvolaním. Mal za to, že z odôvodnenia
celého rozsudku krajského súdu je nesporné, že tak prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný
postupoval správne, keď zaviazal žalobkyňu na úhradu škody, ktorú spôsobila svojím zavineným
konaním.

Podľa žalovaného je nesporné, že krajský súd má za to, že žalobkyňa podľa § 157 ods. 1 zákona
154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry (v znení účinnom v rozhodnom čase)
zodpovedázaspôsobenúškoduajetedaajpovinnánahradiťskutočnúškoduslužobnémuúradu,pričom
krajský súd v rozsudku spochybňuje len právnu úvahu správneho orgánu čo do rozsahu a výšky škody,
ktorú má žalobkyňa uhradiť.

Zdôraznil, že správny orgán, ktorý rozhoduje o výške náhrady škody je limitovaný mantinelmi, ktoré
určuje platná právna úprava, keď prvým kritériom pre určenie výšky škody je „výška skutočnej škody“
a druhým je „výška zodpovedajúca trojnásobku posledného mesačného funkčného platu“. V zmysle
platnej právnej úpravy je právom správneho orgánu určiť aj nižšiu výšku náhrady škody, ako je skutočná

škoda prípadne trojnásobok posledného mesačného funkčného platu prokurátora.

Krajský súd pri rozhodovaní vychádzal z premisy, že v danom prípade spôsobilo škodu niekoľko
prokurátorov, konkrétne žalobkyňa a vedúci prokurátor. Tento záver mal žalovaný za nesprávny. Škodu
spôsobila len a výlučne žalobkyňa, ktorej bol trestný spis pridelený, a ktorá vo vzťahu k uvedenému

trestnému spisu vykonávala dozorové právomoci prokurátora.Poukázal na atribút príčinnej súvislosti, teda vzťah medzi javom, ktorý vyvolal vznik škody spolu s
príčinnou súvislosťou medzi daným javom a následkom, t. j. vznikom škody, pričom platí, že vzťah príčiny
a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený - nestačí, ak je iba sprostredkovaný.

Poznamenal, že žalobkyňa si mala plniť povinnosti, ktoré jej vyplývajú z Ústavy, ústavných zákonov,
zákonov, všeobecne záväzných právnych predpisov ako aj z pokynov uložených nadriadeným
prokurátorom. Vedúci prokurátor žalobkyni pridelil dotknutý trestný spis, v ktorom mala vykonávať
dozor prokurátora a len a výlučne v dôsledku nekonania žalobkyne (t. j. v dôsledku neplnenia si

zákonných povinností) nastali v danej trestnej veci prieťahy v konaní. Predmetné prieťahy v konaní
mali za následok že Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval porušenie práv Ing. I. G., CSc, a
priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 500,- € a trovy právneho zastúpenia vo výške 485,24 €.
Predmetné finančné zadosťučinenie predstavuje škodu, ktorá vznikla služobnému úradu žalobkyne.
Z vyššie opísaného skutkového stavu mal za nesporné, že jedinou priamou príčinou škody, s
ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu bolo porušenie dozorových povinností v trestnom konaní

žalobkyňou. Skutočnosť, že vedúci prokurátor nedôsledne kontroloval plnenie služobných povinností
jemu podriadených prokurátorov nemá za následok vznik škody uplatňovanej v rozhodnutí žalovaného,
t. j. nie je priamou príčinou vzniku škody. Následne nie je možné dospieť k záveru, že škoda, ktorá sa
uplatňuje voči žalobkyni je škodou spôsobenou viacerými prokurátormi a aplikovať ustanovenie § 157
ods. 5 zákona 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry (v znení účinnom v

rozhodnom čase).

Konštatoval, že žalovaný správny orgán pri svojom rozhodovaní aplikoval na vzniknutý skutkový stav
zákonnú možnosť a určil výšku náhrady škody v nižšej sume, ako bola skutočná škoda. Správny orgán
postupoval v súlade s platnou právnou úpravou zákonne a aplikoval právnu úvahu v rozsahu v akom mu

to umožňuje platná právna úprava, t. j. nevybočil zo zákonnom stanovených mantinelov, keď pre svoje
rozhodnutie nepotreboval zabezpečovať dokazovanie v rozsahu naznačenom krajským súdom a teda
nenastal stav vytýkaný súdom v rozsahu nedostatočného zistenia skutkového stavu. Taktiež nesúhlasil
s názorom krajského súdu, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné pre nepreskúmateľnosť výroku
spočívajúcu v absencii zákonných ustanovení právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, čo je v

rozpore s § 47 ods. 2 správneho poriadku.

Navrhol preto, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, alebo alternatívne rozhodnutie krajského súdu zmenil tak, že žalobu zamieta.

Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného vyjadrila v podaní zo dňa 27.04.2016, v ktorom navrhla, aby
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu v celom rozsahu potvrdil a aby
zaviazal žalovaného aj k náhrade trov odvolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia pojednávania v súlade
s § 250ja ods. 2 O.s.p. a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné,
pretože napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny; preto ho po preskúmaní opodstatnenosti
odvolacích dôvodov postupom podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil. Rozsudok bol verejne vyhlásený
dňa 20.06.2017 potom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli a internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (www.nsud.sk) najmenej päť dní vopred (§ 156 ods. 1
a 3 O.s.p.).

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov
preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti

rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej
republiky, t. j. najmä s hmotnoprávnymi a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách
ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo
všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu, podľa procesných a hmotno-právnych noriem,
ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán

oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia,
ktoré má zákonom prepísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.NajvyššísúdSlovenskejrepublikyakosúdodvolacíprimárnevmedziachodvolaniapreskúmalrozsudok,
ktorým krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, ktorým bolo zmenené rozhodnutie
správneho orgánu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o zodpovednosti žalobkyne za škodu a vec

vrátilžalovanémunaďalšiekonanie,apretoodvolacísúdpreskúmalrozsudoksúduprvéhostupňaakoaj
konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie
žalovaného správneho orgánu, ako aj prvostupňové správne rozhodnutie a konanie im prechádzajúce,
najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe
a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia

žalovaného správneho orgánu.

Je nutné zdôrazniť, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo 84/2007, sp. zn. 6Sžo
98/2008, sp. zn. 1Sžo 33/2008, sp. zn. 2Sžo 5/2009 či sp. zn. 8Sžo 547/2009) nie je úlohou súdu pri
výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť

ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych
otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.

V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho
prieskumu rozhodnutí správneho orgánu Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že podstatou

súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala
preskúmania rozhodnutia žalovaného, je otázka správneho zistenia rozhodujúcich skutočností a
dostatočného rámca podkladov pre naplnenie zásady materiálnej pravdy v ďalšom procese aplikácie
hmotného práva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k
napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho
spisu s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, že
nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu
so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku

krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého
rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov
známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd Slovenskej
republiky sa vo svojom odôvodnení následne obmedzí iba na doplnenie svojich doplňujúcich zistení a
záverovzistenýchvodvolacomkonaní(§219ods.2vspoj.s§246cods.1O.s.p.umožňujeodvolaciemu

súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody).

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. X/2 Spr
105/14/1000-1 zo dňa 07.05.2014, ktorým bolo zmenené rozhodnutie prvostupňového správneho
orgánu o zodpovednosti žalobkyne za škodu.

Osobitná komisia na Krajskej prokuratúre v Bratislave, ako správny orgán prvého stupňa, rozhodnutím
sp. zn. 2 Spr 63/13 zo dňa 12.06.2013 (ďalej len „prvostupňové správne rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie
správneho orgánu prvého stupňa“) rozhodla, že žalobkyňa svojim konaním porušila ustanovenie §
26 odsek 1 písm. c) zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokurátoroch“) v dôsledku čoho bola spôsobená
škoda, za ktorú v zmysle § 149 odsek 1 zákona o prokurátoroch zodpovedá a podľa § 157 odsek
1 zákona o prokurátoroch je povinná túto škodu uhradiť vo výške 500 Eur a 485,24 Eur. Svoje
rozhodnutie odôvodnil správny orgán prvého stupňa tým, že v trestnej veci proti obvinenému Ing.
I. G. (ďalej aj „sťažovateľ“) v období od 27.05.2011 do 28.02.2012 (v období od predloženia spisu

vyšetrovateľom s návrhom na podanie obžaloby po podanie obžaloby) aj napriek Ústavným súdom
Slovenskej republiky konštatovanou nečinnosťou (nález sp. zn. I. ÚS 98/2010 zo dňa 11.11.2010)
žalobkyňa okrem zapožičania spisu Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky nevykonala vo veci
žiaden úkon. Ústavný súd Slovenskej republiky priznal (nález sp. zn. ÚS 52/2012-55 zo dňa 18.04.2012)
Ing. I. G. finančné zadosťučinenie a trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 985,24 Eur (z dôvodu

zbytočných prieťahov, čím došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd),
ktoré uhradila dňa 26.02.2013 Krajská prokuratúra Bratislava. Vzhľadom na to, že žalobkyňa svojou
nečinnosťou porušila zákon o prokuratúre dospel prvostupňový správny orgán k záveru, že žalobkyňazodpovedá za škodu, ktorú spôsobila porušením zákona o prokuratúre, a preto má povinnosť škodu
v celom rozsahu uhradiť.

O odvolaní žalobkyne voči prvostupňovému správnemu rozhodnutiu rozhodol žalovaný napadnutým
rozhodnutím č. X/2 Spr 105/14/1000-1 zo dňa 07.05.2014 tak, že rozhodnutie správneho orgánu prvého
stupňa zmenil tak, že žalobkyňu uznal zodpovednou za škodu, ktorú spôsobila zavineným porušením
jej povinností pri výkone funkcie prokurátora v trestnom konaní vedenom na Okresnej prokuratúre
Bratislava II pod sp. zn. 2 Pv 238/09, ktorá vznikla služobnému úradu (Krajská prokuratúra v Bratislave)

uhradením celkovej sumy finančného zadosťučinenia a trov právneho zastúpenia sťažovateľovi v
intenciách nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 52/2012-55 zo dňa 18.04.2012
s tým, že výšku náhrady škody, ktorú má žalobkyňa uhradiť určil na sumu 656,82 Eur. Argumentoval
tým, že správny orgán prvého stupňa na dostatočne a spoľahlivo zistený skutkový stav veci neaplikoval
správne príslušné ustanovenia zákona o prokurátoroch vo vzťahu k miere zodpovednosti žalobkyne
za spôsobenú škodu, nakoľko predovšetkým žalobkyňa zodpovedá za škodu, pretože porušila svoje

služobné povinnosti pri zabezpečovaní úloh prokuratúry. Dodal, že ak žalobkyňa z dôvodu zaťaženosti
nemohla riadne vykonávať svoju funkciu, mala povinnosť na túto skutočnosť upozorniť vedúceho
prokurátora. Zdôraznil však, že zodpovednosť za škodu nenesie výlučne žalobkyňa, nakoľko mal za to,
že ku škode došlo aj v dôsledku nedostatočného plnenia povinností zo strany vedúceho prokurátora/
prokurátorov kontrolovať plnenie služobných povinností a úloh podriadenými prokurátormi, čo zohľadnil

žalovaný pri posudzovaní miery zavinenia žalobkyne a určení náhrady pomernej časti škody.

Krajský súd po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného dospel k záveru, že
predmetné rozhodnutie je potrebné zrušiť z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. c/, d/ a e/ O.s.p. a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie.

Odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolaní namietal predovšetkým to, že tak prvostupňový
správny orgán ako aj žalovaný postupoval správne, keď zaviazal žalobkyňu na úhradu škody, ktorú
spôsobila svojím zavineným konaním s tým, že aj krajský súd mal v podstate za to, že žalobkyňa
zodpovedá za spôsobenú škodu, a teda je aj povinná nahradiť skutočnú škodu služobnému úradu,

pričom spochybňoval len právnu úvahu správneho orgánu čo do rozsahu a výšky škody, ktorú má
žalobkyňa uhradiť. Zároveň zdôraznil, že vedúci prokurátor mohol a mal byť postihnutý za nedôsledné
plnenia si zákonných povinností v disciplinárnom konaní.

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí v prvom rade vyjadril názor, že „zodpovednosť prokurátora za

škodu spôsobenú služobnému úradu nie je možné stotožňovať so zodpovednosťou štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím prokurátora alebo jeho nesprávnym úradným postupom, tzn.
so škodou, ktorá bola spôsobená štátu niektorým z orgánov verejnej moci tak, ako to predpokladá v
súčasnostiúčinnýzákonč.514/2003Z.z.“.Odvolacísúdsasnázoromkrajskéhosúdustotožnil,nakoľko
v predmetnom prípade je potrebné postupovať v súlade so zákonom o prokuratúre, a to aj vo vzťahu

k vzniku nároku Krajskej prokuratúry v Bratislave ako služobného úradu žalobkyne voči žalobkyni na
náhradu uhradenej škody.

Súd prvého stupňa vo vzťahu k žalobnej námietke žalobkyne o nedostatočnom preukázaní subjektívnej
zodpovednosti za vznik škody a neaplikovaní ustanovení zákona o prokuratúre o spoluzodpovednosti

vedúceho prokurátora za vzniknutú škodu s poukazom na obsah administratívneho spisu konštatoval,
že absencia dokladov, na ktoré sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí odvolával je dôvodom na zrušenie
napadnutého rozhodnutia a jeho vrátenie na ďalšie konanie. Odvolací súd musí súhlasiť s vyjadreným
záverom, nakoľko nekompletnosť administratívneho spisu vyvoláva pochybnosti o náležitom zistení
skutkového stavu veci, a to nielen vo vzťahu k vyhodnoteniu skutočnej vyťaženosti žalobkyne, ale aj

s tým súvisiacou mierou zavinenia žalobkyne na vzniku škody. Odvolací súd tak súhlasí s názorom
krajského súdu, že prvostupňový orgán i žalovaný vo veci rozhodovali bez riadnych podkladov a
uspokojili sa v konaní len s konštatovaním, že žalobkyňa bola zaťažená rovnako, ako ostatní prokurátori.

Odvolací súd sa stotožnil aj s právnym názorom krajského súdu ohľadom toho, že správne orgány (ani

prvého ani druhého stupňa) nevykonali dokazovanie smerujúce k zisteniu, akým spôsobom vykonával
vedúci prokurátor dozorné povinnosti, keď umožnil resp. mu uniklo, že v predmetnom prípade sa od
predloženia spisu vyšetrovateľom spolu s návrhom na podanie obžaloby do podania obžaloby (až po
uplynutí 9 mesiacoch od predloženia) nevykonal žiaden úkon (okrem predloženia spisu Generálnejprokuratúre Slovenskej republiky). V súvislosti s uvedením odvolaciemu súdu nie je zrejmé, ako dospel
žalovaný k rozdeleniu miery zavinenia v pomere dve tretiny v neprospech žalobkyne, keď vo veci
nevykonal patričné dokazovanie. V tomto smere je podľa odvolacieho súdu rozhodnutie žalovaného

nepreskúmateľné.

Na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa odkazuje odvolací súd aj v otázke procesných
nedostatkov prvostupňového rozhodnutia a napadnutého rozhodnutia, nakoľko sa krajský súd s otázkou
absencie pečiatky na prvostupňovom rozhodnutí a s otázkou nedodržania lehôt na vydanie rozhodnutia

náležite vysporiadal.

Zhodný názor zastáva odvolací súd aj s tou časťou rozhodnutia krajského súdu, v ktorej tento vyjadril,
že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné, preto je potrebné ho zrušiť a vec vrátiť
žalovanému na ďalšie konanie s tým, že žalovaný bude v ďalšom konaní povinný postupovať v súlade
s právnym názorom vysloveným súdom prvého stupňa.

Odvolací súd ustálil, že správne orgány nezistili dostatočne skutkový stav veci, napadnuté rozhodnutie
i postup žalovaného neboli z pohľadu žalobných dôvodov v súlade so zákonom a žalobné námietky
žalobkyne odôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia. Vo svetle uvedeného najvyšší súd
konštatuje, že krajský súd dospel k správnemu záveru, keď rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými relevantnými námietkami žalobkyne a
dospel k správnemu záveru, že došlo k vydaniu rozhodnutia v rozpore so zákonom.

Po preskúmaní podaného odvolania najvyšší súd konštatuje, že sa krajský súd v rozhodnutí riadne
vysporiadal so všetkými relevantnými otázkami prejednávanej veci a nenechal otvorenú žiadnu spornú

otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde, a preto námietky uvedené v odvolaní žalovaného
vyhodnotil najvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
rozhodnutia.

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyspoukazomnazáveryuvedenévyššienapadnutýrozsudokkrajského

súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. a § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. v spojení s
§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c
O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobkyni aj napriek jej úspechu v konaní náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal, nakoľko si ich v lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku nevyčíslila a zo
spisu jej žiadne nevyplývajú. Žalovanému zákon priznanie trov konania neumožňuje.

S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval
odvolací súd v konaní podľa predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny

poriadok).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.