Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 13. jún 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 30S/51/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5016200824
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Martinčeková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5016200824.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany

Martinčekovej a členov senátu JUDr. Jany Vargovej a JUDr. Zuzany Jančárovej, v právnej veci žalobcu:
Chemicals System, s. r. o., so sídlom Palárikova č. 76, Čadca, IČO: 47 341 530, právne zast.
Advokátskou kanceláriou V4 Legal, s. r. o., so sídlom Tvrdého č. 4, Žilina, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie
rozhodnutia žalovaného č. k. 1392812/2016 zo dňa 01.08.2016, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvostupňovým správnym rozhodnutím č. 103064605/2016 zo dňa 04.05.2016 Daňový úrad Žilina,
pobočka Čadca určil daňovému subjektu Chemicals System, s. r. o. rozdiel v sume nadmerného odpočtu
53 611,48 € na dani z pridanej hodnoty, znížil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie január 2015
zo sumy 61 764,28 € na sumu 8 152,80 €. Časť nadmerného odpočtu 7 744,06 € bola vrátená
podľa § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej Zákon o DPH). Časť
nadmerného odpočtu 408,74 € bola použitá podľa § 55 ods. 6 a 7 Daňového poriadku. V odôvodnení
uviedol, že Daňový úrad Žilina vykonal u platiteľa dane Chemicals System, s. r. o. kontrolu na zistenie

oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti v zmysle § 46 ods. 2 Daňového
poriadku za december 2014. Za toto zdaňovacie obdobie si daňový subjekt podal dodatočné daňové
priznanie dňa 18.12.2015. Platiteľ dane si v tomto zdaňovacom období uplatnil neoprávnene odpočítanie
dane z dodávateľských faktúr zo dňa 05.05.2014, 11.06.2014, 30.06.2014, 17.07.2014, 31.07.2014,
06.10.2014, 31.10.2014, 15.07.2014 a 10.11.2014. Neoprávnené odpočítanie dane celkom bolo 53
611,48 €. Kontrolovaný subjekt porušil § 49 ods. 2 Zákona o dani z pridanej hodnoty. Čo sa týka
faktúr uvedených vyššie, za zdaňovacie obdobia máj, jún, júl a október 2014, ktorých období sa vyššie

uvedené faktúry týkajú, správca dane v súlade s § 46 ods. 2 Daňového poriadku začal vykonávať
daňové kontroly, u ktorých z dôvodov uvedených v § 79 ods. 6 Zákona o DPH zanikol nárok na vrátenie
nadmerného odpočtu. Platiteľ dane neumožnil správcovi dane vykonať daňové kontroly za zdaňovacie
obdobia vyššie uvedené do šiestich mesiacov odo dňa ich začatia. Aj napriek opakovaným výzvam
správca dane nepredložil za uvedené zdaňovacie obdobia žiadne doklady ku kontrolám. Z tohto dôvodu
nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zanikol posledným dňom šiesteho mesiaca a to vo výške, v
akej jeho vznik bol uplatnený v podaných daňových priznaniach. V dodatočnom daňovom priznaní

za zdaňovacie obdobie december 2014 si platiteľ uplatnil odpočítanie dane z rovnakých faktúr, ktoré
boli zahrnuté v kontrolnom výkaze DPH a v evidencii DPH za zdaňovacie obdobie máj, jún, júl a
október 2014. To znamená, že doklady, u ktorých zanikol nárok na odpočítanie dane neumožnením
vykonania daňovej kontroly, sú predmetom dodatočného daňového priznania za december 2014 a súzahrnuté aj v záznamoch za december 2014 a v dodatočnom kontrolnom výkaze za december 2014.
Na základe toho platiteľovi nevznikol nárok na odpočítanie dane z týchto plnení, pretože mu nárok
na odpočítanie dane zanikol. Ust. § 79 ods. 6 Zákona o DPH obsahuje šesťmesačnú prekluzívnu

lehotu ohľadom vrátenia nadmerného odpočtu. Táto je výnimkou z ust. § 69 ods. 1 Daňového poriadku,
podľa ktorého nemožno priznať nárok na vrátenie nadmerného odpočtu po uplynutí 5 rokov
od konca roka, v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu. Nárok
na odpočítanie dane z dokladov uplatnených v daňovom priznaní za máj, jún, júl a október 2014 už
zanikol a opakované uplatnenie odpočítania dane zákon nepripúšťa. Dôkazné bremeno je na daňovom

subjekte. Tento disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok
nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty), a ktorý
si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za
zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu
skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Žalobcovi teda neuznal odpočítanie dane
celkovo vo výške 53 611,48 €.

2. Na základe odvolania účastníka vo veci rozhodoval žalovaný, ktorý rozhodnutím č. k. 1392812/2016
zo dňa 01.08.2016 zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že určil daňovému subjektu rozdiel v sume
nadmerného odpočtu 53 611,48 €, znížil nadmerný odpočet na DPH za zdaňovacie obdobie december
2014 zo sumy 61 764,28 € na sumu 8 152,80 €. V odôvodnení uviedol k námietke odvolávajúceho, že

počas vykonávaných daňových kontrol za jednotlivé zdaňovacie obdobia nemal k dispozícii predmetné
faktúry a v čase prípravy daňových priznaní získal údaje potrebné pre kontrolný výkaz DPH na základe
telefonickej urgencie svojich dodávateľov, a preto ich nemohol poskytnúť správcovi dane počas výkonu
kontroly, uviedol, že ak daňový subjekt podal daňové priznanie k DPH, tým deklaroval, že právo na
odpočítanie dane vzniklo podľa § 51 ods. 2 Zákona o DPH. Podaním daňového priznania za zdaňovacie

obdobia máj, jún, júl a október 2014 deklaroval, že právo na odpočítanie dane vzniklo. Správca dane
nemôže priznať odpočítanie dane len na základe podaných kontrolných výkazov a zoznamu faktúr.
Zákon o DPH v § 51 ods. 1 písm. a) explicitne uvádza, kedy si platiteľ môže uplatniť odpočítanie dane
(právo na odpočítanie dane má, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa
vyhotovenú podľa § 71). Kontrolné výkazy a daňové priznania dane jasne deklarujú, že ak si platiteľ

v uvedených zdaňovacích obdobiach uplatňoval právo na odpočítanie dane, mal k dispozícii faktúry,
nakoľko tieto boli zahrnuté v kontrolnom výkaze DPH a v daňovom priznaní a jeho tvrdenia v odvolaní,
že nemal k dispozícii faktúry, sú spochybniteľné. U odvolávajúceho boli vykonané kontroly na zistenie
oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu aj za zdaňovacie obdobie november, december
2013, január, apríl a august 2014. K uvedeným kontrolám odvolávajúci predložil všetky správcom

dane požadované doklady. Nepredložil ich len k zdaňovacím obdobiam máj, jún, júl a október 2014.
Napriek tomu, že daňový subjekt má dôkazné bremeno, správca dane v súvislosti s výkonom kontrol za
zdaňovacieobdobiemáj,jún,júlajoktóber2014odoslalodvolávajúcemuvýzvynapredloženiedokladov.
Na uvedené výzvy však daňový subjekt nereagoval. Okrem toho faktúry za zdaňovacie obdobia máj,
jún, júl a október 2014, ktoré odvolávajúci predložil v súvislosti s výkonom kontroly za december 2014,

sú opatrené dátumovou pečiatkou, z ktorej možno dedukovať, že sa jedná buď o dátum, kedy bola
faktúra odoslaná odberateľovi alebo prijatá odberateľom. To nasvedčuje tomu, že platiteľovi dane boli
uvedené faktúry doručené dodávateľom v predmetných zdaňovacích obdobiach, tak ako tomu bolo za
ďalšie zdaňovacie obdobia november, december 2013 a január, apríl a august 2014. Ďalej konštatoval,
že § 79 ods. 6 Zákona o DPH obsahuje šesťmesačnú prekluzívnu lehotu ohľadne vrátenia nadmerného

odpočtu. Zastal rovnaký názor ako prvostupňový správny orgán, že sa jedná o výnimku z § 69 ods. 1
Daňového poriadku. V danom prípade nárok na odpočítanie dane z prijatých plnení - dodávateľských
faktúrzakontrolovanézdaňovacieobdobiazanikoluplynutímšiestehomesiacaododňazačatiakontroly.
Zákon o DPH neumožňuje opakované uplatnenie odpočítania dane. Odvolávajúci nesplnil povinnosť
podľa § 45 ods. 2 Daňového poriadku a nepredložil v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce

jeho tvrdenia. Ďalej odvolací orgán zistil, že správca dane vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia
pochybil, keď uviedol nesprávne zdaňovacie obdobie. Ostatné náležitosti výrokovej časti sú uvedené
v súlade s Daňovým poriadkom. Nakoľko z predloženého spisu je zrejmé, že sa jedná o zdaňovacie
obdobie december 2014, a nie január 2015, jedná sa o zrejmú nesprávnosť, ktorú bolo potrebné vo
výrokovej časti zmeniť.

3. Proti tomuto rozhodnutiu v zákonnej lehote podal správnu žalobu žalobca. Ako žalobné body uviedol:
Vrozhodnutíprvéhoadruhéhostupňaabsentujerozhodnáúvahaotom,čiúdajeuvedenévdodatočnom
zdaňovacom období za december 2014 sú vo vzťahu k dotknutým dokladom uplatneným v daňovompriznaní za máj, jún, júl a október 2014 korektúrne, resp. či ide o ten istý právny nárok, ktorý na základe
výsledkov predchádzajúcej daňovej kontroly správneho orgánu už zanikol, alebo ide o nový uplatňovaný
nárok na odpočet DPH. Podľa názoru žalobcu neexistuje zákonná prekážka, ktorá by mu bránila si

opakovane uplatniť svoje majetkové právo na odpočet DPH spôsobom, ktorý spochybňuje vo svojom
rozhodnutí žalovaný. Poukázal na čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, a tiež čl. 35 ods. 1, pričom právo vlastniť
majetokaprávopodnikaťjemožnéodmietnuťlenzozávažnýchdôvodov,nievšakzdôvodovformálnych
a nad rámec mantinelov stanovených Šiestou smernicou Rady o spoločnom systéme DPH. Opakované
uplatnenie jeho nároku na odpočet DPH z dokladov, ktoré už raz boli predmetom vykonanej a ukončenej

daňovej kontroly, bolo preňho jediným možným riešením jeho zložitej situácie, v ktorej sa nie vlastnou
vinou ocitol, keď počas predchádzajúcich daňových kontrol nemohol na výzvu konajúceho správneho
orgánuvzákonomstanovenejlehotešiestichmesiacovpredložiťdotknutédodávateľskéfaktúry,nakoľko
tieto v danom čase nemal k dispozícii. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-85/95, podľa
ktorého pre uplatnenie odpočtu DPH nie je nutné mať k dispozícii riadny daňový doklad. Ďalej uviedol,
že by bolo nespravodlivé, keby dôkazné bremeno neuniesol len z dôvodu, že v posudzovanom čase

nepredložil správcovi dane účtovné doklady preukazujúce fyzické dodanie tovaru jeho obchodnými
partnermi. Poukázal na rozhodnutie NS SR č. k. 2Sžf/17/2014. Tvrdil, že správca dane počas daňovej
kontroly a následného vyrubovacieho konania nemal záujem objektívne prešetriť skutkový stav, pričom
v rámci šesťmesačnej prekluzívnej lehoty nepodnikol žiadne kroky k dodávateľovi akrylovej živice
spoločnosti CHEMOLAK, a. s. a ani k ďalším citovaným dodávateľom, aby od nich získal predmetné

faktúry, ktoré daňový subjekt sám nepredložil. Ďalej poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 5Sžf/45/2011,
ako aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Sžf/11/2012. Tiež poukázal na rozsudok Súdneho dvora
EÚ C-146/05. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/11/2012 zastával názor,
že pokiaľ je dôkaz predložený v rámci daňovej kontroly, následného daňového vyrubovacieho konania
alebo následného súdneho konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, t. j. dokedy je daňová vec

formálne otvorená, nie je možné takýto dôkaz odmietnuť ako oneskorený. Žiadal, aby súd rozhodnutie
žalovaného zrušil.

4.Žalovanýsakžalobevyjadrilpodanímzodňa13.01.2017.Zotrvalnaskutkovýchzisteniachaprávnom
závere, ako ho uviedol v napadnutom rozhodnutí. Poukázal na to, že rozsudky, na ktoré poukazuje

žalobca, neriešia danú problematiku, a to stratu nároku na odpočítanie dane v súvislosti s
neumožnením vykonania daňovej kontroly. Žiadal žalobu zamietnuť.

5.Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril replikou zo dňa 10.10.2016. Nesúhlasil s tvrdeniami
žalovaného uvedenými vo vyjadrení. Tvrdil, že princípy dobrej viery ako viazanosť právom, opora v

právnom poriadku, súlad so zákonmi, ústavou a medzinárodným právom, zneužívanie voľnej úvahy
neboli v jeho prípade dodržané. Nesúhlasil s tým, že rozsudky, ktoré uviedol v žalobe, neriešili danú
problematiku. Všetky riešia existenciu všeobecného práva osoby na daň z pridanej hodnoty ako jedného
zo základných práv platiteľa dane. Ďalšie tvrdenia v replike sa týkali samotných napadnutých rozhodnutí,
a nie vyjadrenia žalovaného a rozširovali žalobné body. Preto sa k nim súd nevyjadruje (§ 183 zákona

č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok, SSP).

6. Žalovaný sa k replike žalobcu nevyjadril.

7. Správny súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia procesných podmienok

stanovenýchv§107ods.1písm.a)SSPacontrarioa§137ods.4SSP.Rozsudokbolverejnevyhlásený
dňa 13.06.2017.

8. Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako i postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu
podľa § 177 a nasl. SSP v medziach žalobných bodov (§ 134 ods. 1, § 183 SSP), pričom zistil, že

rozhodnutie je zákonné, a preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol z nasledovných dôvodov:

9. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom v roku 2014 a 2015 (začatie jednotlivých
daňových konktol) platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré
použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže
odpočítať daň, ak je daňa)vočinemuuplatnenáinýmplatiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovi
dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) citovaného zákona právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú
podľa § 71.

Podľa § 51 ods. 2 citovaného zákona platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a), c)

alebo písm. d) najskôr v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr
v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, ak
do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom uplatňuje právo na
odpočítanie dane, má doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d). Ak platiteľ nemá doklad podľa
odseku 1 písm. a), c) alebo písm. d) do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za posledné
zdaňovacieobdobiekalendárnehoroka,vktoromprávonaodpočítaniedanevzniklo,vykonáodpočítanie

dane v tom zdaňovacom období, v ktorom dostane doklad podľa odseku 1 písm. a), c) alebo písm.
d). Platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) najskôr v zdaňovacom období, v ktorom
právo na odpočítanie dane vzniklo, a najneskôr v poslednom zdaňovacom období kalendárneho roka,
v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo.

Podľa § 79 ods. 6, posledná veta citovaného zákona, ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly
do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným
dňom šiesteho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo
dodatočnom daňovom priznaní.

Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov (Daňový poriadok) daňový
subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2)
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo

daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
2) Napríklad zákon č. 431/2002 Z.z.o účtovníctve v znení neskorších predpisov, zákon č. 105/2004 Z.z.v
znení neskorších predpisov.

Podľa § 24 ods. 2 citovaného zákona správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi

správcu dane tieto povinnosti:
d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, 2) a iné
doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom
dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie
bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,

e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.
2) Napríklad zákon č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, zákon č. 105/2004 Z.z.
v znení neskorších predpisov.

10. Zo správneho spisu vyplýva, že žalobca si nárok na odpočet DPH za zdaňovacie obdobie 05,

06, 07 a 10/2014 uplatnil bez dodávateľských faktúr. Daňové kontroly na zistenie oprávnenosti nároku
na vrátenie nadmerného odpočtu začali u daňového subjektu takto: za zdaňovacie obdobie máj
2014 dňa 15.08.2014 (zároveň bol daňový subjekt výzvou zo dňa 04.09.2014 vyzvaný, aby predložil
všetky účtovné doklady a iné doklady preukazujúce hospodárske operácie a účtovné prípady v tomto
zdaňovacom období, opakovaná výzva na predloženie dokladov bola zo dňa 30.09.2014). Za

zdaňovacie obdobie jún 2014 začala daňová kontrola 17.09.2014 (výzva na predloženie dokladov za
toto zdaňovacie obdobie zo dňa 26.09.2014 a opakovaná výzva zo dňa 28.10.2014), za zdaňovacie
obdobie júl 2014 začala daňová kontrola 20.10.2014 (výzva na predloženie dokladov za toto zdaňovacie
obdobie pre daňový subjekt zo dňa 29.10.2014, opakovaná výzva zo dňa 14.10.2014) a za zdaňovacieobdobie október 2014 daňová kontrola začala 21.01.2015 (výzva na predloženie dokladov za toto
zdaňovacie obdobie zo dňa 20.02.2015). Vo všetkých prípadoch bol vyhotovený úradný záznam, v
ktorom správca dane konštatoval, že v zmysle § 79 ods. 6 Zákona o DPH právo na vrátenie nadmerného

odpočtu za konkrétne zdaňovacie obdobia platiteľovi dane zaniklo, a to: za zdaňovacie obdobie máj
2014 dňa 16.02.2015, za zdaňovacie obdobie jún 2014 dňa 18.03.2015, za zdaňovacie obdobie júl 2014
21.04.2015 a za zdaňovacie obdobie október 2014 dňa 21.07.2015. Tieto skutočnosti boli žalobcovi aj
osobitne oznámené a oznámenia mu boli doručené do vlastných rúk. Medzi účastníkmi bolo nesporné,
že daňový subjekt v šesťmesačnej lehote uvedenej v§ 79 ods. 6 Zákona o DPH v znení účinnom ku dňu

začatia daňových kontrol správcovi dane nepredložil žiadnu dodávateľskú faktúru ako základný dôkaz
preverovaný pri výkone daňovej kontroly.

11.Dňa18.12.2015podaldaňovýsubjektdodatočnédaňovépriznaniezazdaňovacieobdobiedecember
2014, v ktorom si však uplatnil odpočítanie dane aj z dodávateľských faktúr evidovaných v evidencii DPH
za zdaňovacie obdobie máj, jún, júl a október 2014, teda v tých zdaňovacích obdobiach, v ktorých právo

na vrátenie nadmerného odpočtu už platiteľovi dane zaniklo.

12. Krajský súd v Žiline sa nestotožnil s právnym názorom žalobcu, že mu nič nebránilo, aby si opätovne
uplatnil právo na odpočítanie DPH z jednotlivých faktúr za vyššie uvedené zdaňovacie obdobia, a to aj
po uplynutí šesťmesačnej lehoty stanovenej v § 79 ods. 6 Zákona o DPH. V celom rozsahu sa stotožnil

s právnym názorom žalovaného aj prvostupňového správneho orgánu, že ust. § 79 ods. 6 Zákona o
DPH obsahuje šesťmesačnú prekluzívnu lehotu ohľadom vrátenia nadmerného odpočtu a jej uplynutím
toto právo ako také zaniká. Ak nárok na odpočítanie dane už zanikol, jeho opakované uplatnenie zákon
nepripúšťa.

13. Čo sa týka konkrétnych žalobných bodov, súd k nim uvádza nasledovné: Čo sa týka námietky,
že v napadnutom rozhodnutí absentuje správna úvaha, či ide o ten istý právny nárok, ktorý už na
základe predchádzajúcej daňovej kontroly správneho orgánu zanikol, alebo ide o nový uplatňovaný
nárok, súd sa s týmto nestotožnil. Samotný žalobca v správnom konaní vôbec nepoprel, že by sa nemalo
jednať o tie isté faktúry, ktoré boli už predmetom nároku na nadmerný odpočet v predchádzajúcich

daňových kontrolách, v ktorých faktúry predložené neboli. O tom, že sa jedná o totožný nárok, svedčí
aj samotné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, keď je v ňom jednoznačne uvedené, že doklady, u
ktorých zanikol nárok na odpočítanie dane neumožnením vykonania daňovej kontroly, sú predmetom
dodatočného daňového priznania za december 2014 a sú zahrnuté v záznamoch podľa § 70 Zákona o
DPH za december 2014, a tiež v dodatočnom kontrolnom výkaze za december 2014. Pritom správca

dane nepochybne zistil, že v záznamoch pre účely DPH podľa § 70 Zákona o DPH (v kontrolnom
výkaze DPH a v evidencii DPH) za zdaňovacie obdobia máj, jún, júl a október 2014 boli zahrnuté práve
dodávateľské faktúry, ktoré boli následne opätovne predložené na odpočítanie dane v dodatočnom
daňovom priznaní za december 2014. Jednalo sa teda o tie isté doklady, u ktorých už nárok na
odpočítanie dane zanikol. Z uvedeného je zrejmé, že sa jedná o rovnaké faktúry, o rovnaké plnenia a o

totožný nárok na odpočítanie DPH. Táto námietka je teda v celom rozsahu nedôvodná.

14. Ďalšia námietka sa týkala tvrdenej neexistujúcej prekážky, ktorá by žalobcovi bránila opakovane
uplatniť právo na odpočet. Aj táto námietka je nedôvodná. Ust. § 51 ods. 2 Zákona o DPH upravuje
lehotu na uplatnenie nadmerného odpočtu, ale neumožňuje opakované uplatnenie odpočtu, keď prvý

uplatnený nárok zo zákona zanikol preklúziou. Pokiaľ by súd pripustil výklad, aký v žalobe poskytuje
žalobca, okrem toho, že takýto výklad je priamo v rozpore s gramatickým výkladom ust. § 79 ods. 6
Zákona o DPH, išlo by aj o obchádzanie tohto ustanovenia, ktoré by inak nemalo zmysel. Pokiaľ totiž
z tohto ustanovenia vyplýva, že nárok uplynutím lehoty šiestich mesiacov zaniká a napriek tomu by
daňový subjekt mohol uplatniť tento nárok kedykoľvek po uplynutí tejto lehoty, vo svojej podstate by

vlastne nedošlo k zániku tohto práva, čo je evidentne v rozpore so znením tohto ustanovenia.

15. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na subjektívne dôvody, pre ktoré nemohol predložiť požadované
doklady v stanovenej lehote šiestich mesiacov a pre ktoré podľa neho je spravodlivé, aby mohol svoj
nárok uplatniť opakovane. Správny súd musí konštatovať, že takéto subjektívne dôvody sú právne

irelevantné. Pokiaľ by daňový subjekt nemal faktúry ako základnú formálnu podmienku na odpočítanie
DPH k dispozícii, mohol uplatniť nárok za splnenia podmienok uvedených v § 51 ods. 2 Zákona o DPH.16. Ďalšia námietka sa týkala rozloženia dôkazného bremena s tým, že podľa žalobcu správca dane
riadne nezistil skutkový stav, pričom mal povinnosť vyžiadať faktúry od dodávateľov žalobcu. Aj túto
námietku súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Zo správneho spisu vyplýva, že v každej jednotlivej kontrole

na DPH za jednotlivé zdaňovacie obdobia 05, 06, 07 a 10/2014 správca dane daňový subjekt vyzval
na predloženie všetkých relevantných dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly na zistenie
oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu. Na výzvy daňový subjekt (prostredníctvom
právneho zástupcu) vôbec nereagoval a nepredložil žiadne doklady. Následne správca dane ešte
opakovane vyzýval daňový subjekt na predloženie dokladov, na čo daňový subjekt znova nereagoval.

Správny súd zdôrazňuje, že daňový subjekt ani neoznámil správcovi dane, že faktúry nemá k dispozícii
pre konkrétne dôvody, ktoré by špecifikoval. Ak zostal nečinný, správca dane správne nevykonával
ďalšie šetrenia, pretože nemal vedomosť o tom, že daňovému subjektu bránia konkrétne skutkové
okolnosti predložiť doklady. Tieto doklady správne vyžadoval len od daňového subjektu ako osoby, ktorá
má primárne dôkazné bremeno na preukázanie oprávnenosti nadmerného odpočtu v zmysle § 24 ods.
1, 2 Daňového poriadku v spojení s § 45 ods. 2 Daňového poriadku. Je plne nedôvodná námietka

a požiadavka žalobcu, že správca dane mal dôkazné bremeno na preukázanie týchto skutočností
(týkajúcich sa predloženia faktúr od dodávateľa daňového subjektu) a že mal sám ex offo požadovať
doklady od jeho dodávateľov. Ak sám daňový subjekt zostal nečinný a nereagoval na výzvy správcu
dane, nemôže výsledok tejto svojej nečinnosti pripisovať na vrub správcu dane a tvrdiť, že naopak
správca dane bol nečinný. Ide o účelovú obranu daňového subjektu s cieľom urobiť zodpovedným za

jeho vlastné zlyhanie pri neunesení dôkazného bremena na preukázanie nároku na nadmerný odpočet,
správcu dane.

17. Súd ďalej analyzoval aj argumentáciu žalobcu týkajúcu sa ním uvádzanej judikatúry Súdneho
dvora EÚ či Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Poukaz na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 3Sžf/11/2012 a rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-146/2005 je neadekvátny. V týchto
prípadoch išlo o prípustnosť predkladania alternatívnych dôkazov na vývoz tovaru. Posudzovala sa
lehota uvedená v § 47 ods. 3 Zákona o DPH, ktorú však nie je možné považovať za prekluzívnu, ale za
procesnú poriadkovú lehotu, pretože Zákon o DPH nespája s márnym uplynutím tejto lehoty zánik práva.
Preto Najvyšší súd SR s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-146/05 ustálil, že pokiaľ je dôkaz

predložený aj po jej uplynutí, a to až do súdneho konania o prieskume správneho rozhodnutia, nie je
možné takýto dôkaz odmietnuť ako oneskorený. V tejto veci však bola posudzovaná lehota uvedená v §
79 ods. 6 posledná veta Zákona o DPH v znení účinnom ku dňu začatia daňových kontrol, ktorá je jasne
prekluzívna (nárok na vrátenie nadmerného odpočtu „zaniká“...). Preto po jej uplynutí už predloženie
dôkazov nemá žiadny právny význam, t. j. nemôže sa ani nárok na odpočet opätovne uplatňovať.

18. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/17/2014 taktiež nie je aplikovateľné
v danej veci, pretože v tomto rozhodnutí najvyšší súd pojednával o určení dane podľa pomôcok. Aj
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/45/2011 nie je aplikovateľné v danej veci, pretože v ňom
sa súdy vyjadrovali k dôkaznému bremenu správcu dane v prípade, ak správca dane preukazuje opak

tvrdenia daňového subjektu. V prípade, ktorý je predmetom tejto právnej veci, však daňový subjekt
nepredložil žiadne konkrétne dôkazy na preukázanie oprávnenosti nároku na nadmerný odpočet, a to
ani základnú formálnu podmienku, a to dodávateľské faktúry. Pretože daňový subjekt neuniesol svoje
základné dôkazné bremeno na preukázanie ním tvrdených skutočností, správca dane potom nemal
ktoré tvrdenia daňového subjektu rozporovať a teda nemohol mať dôkazné bremeno. Ani rozhodnutie

Súdneho dvora EÚ C-85/95 nie je použiteľné v danej veci. Konštatuje, že nič nebráni daňovému subjektu
predložiť aj kópiu originálu faktúry, resp. iné dôkazy ako faktúry, ktoré slúžia ako faktúra a spĺňajú kritériá
určené členským štátom, ak daňový subjekt nemá k dispozícii originál faktúry. Súdny dvor však zároveň
konštatuje, že dôkazné bremeno na preukázanie svojich vlastných tvrdení o oprávnenosti jeho nároku
na odpočítanie DPH však stále ťaží daňový subjekt, a nie správcu dane. Pokiaľ teda žalobca chcel

týmto rozhodnutím preukázať, že hoci zostal sám nečinný, na preukázanie jeho vlastných tvrdení o
jeho práve na nadmerný odpočet mal dôkazné bremeno správca dane, takýto výklad tohto rozhodnutia
je v rozpore s elementárnymi princípmi, na ktorých je založený Daňový poriadok a európske právo o
spoločnom systéme DPH.

19. Správny súd vyhodnotil všetky žalobné námietky žalobcu v plnom rozsahu za nedôvodné. Žalobné
námietky, ktorými rozšíril žalobu vo svojej replike k vyjadreniu, súd nevyhodnocoval a konštatuje, že boli
podané po lehote v zmysle § 183 SSP. Vzhľadom na to žalobu ako nedôvodnú zamietol.20. O náhrade trov konania žalobcu bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že súd
žalobcovi nepriznal náhradu trov konania, pretože v konaní úspešný nebol. Rovnako súd nepriznal
náhradu trov ani žalovanému v zmysle § 168 SSP a contrario, pretože neboli splnené zákonné

podmienky - výnimočnosť situácie.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (439, 440 SSP) v lehote
30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté

rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57
SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.