Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. september 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/259/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244860
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1111244860.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenová a

členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: O. J., R..
XX. XX. XXXX, D. U. Š.X. Č.. XXX, zastúpený: FUTEJ & Partners, s.r.o., Radlinského ul. č. 2, Bratislava,
IČO: 35 955 341, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, ul.
Imricha Karvaša č. 1, Bratislava, IČO: 30 844 789, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. apríla 2014, č. k. 16C/213/2011 - 108, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uložiť
žalovanémupovinnosťzaplatiťmusumu3.376,30eurs9,25%úrokomzomeškaniaročneod19.apríla
2011 do zaplatenia, titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky
Slovenskapodľazák.č.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmociao
zmene niektorých zákonov a zároveň zamietol návrh žalobcu na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu

dvoru Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a návrh na prerušenie
konania zo dňa 10. 01. 2014 podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. Svoje rozhodnutie v časti výroku, ktorým
žalobu na zaplatenie istiny 3. 376, 30 eur s príslušenstvom zamietol, odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1,
2, § 9 ods. 1, 2 § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a vecne tým, že žalobca v konaní vznik škody a
nesprávny úradný postup žalovaného, ako ani príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným
postupom nepreukázal. Poukázal na skutočnosť, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo dňa 21. marca

2002 schválil PODIELOVÉMU DRUŽSTVU SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „Družstvo“) Prospekt
investície, pri ktorom Družstvo požiadalo o schválenie jeho dodatku spolu s prílohou, a to zápisnicou
z riadnej členskej schôdze Družstva zo dňa 09. januára 2003, podľa ktorej mal Úrad pre finančný trh
schválením Prospektu investície odobriť projekt družstiev s tým, že Úrad pre finančný trh Družstvo
v upozornení zo dňa 13. mája 2003 oboznámil o splnení podmienok pre schválenie tohto dodatku a
upozornil Družstvo, že nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov uvedených
v Prospekte investície s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových

hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich Prospekt, z dôvodu vykonávania dohľadu nad činnosťou
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, ale nie dohľadu nad celkovou činnosťou Družstva s
tým, že dňa 02. júna 2008 uzavrelo Družstvo s obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s.
v likvidácii, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 828 749, (ďalej „obchodník s cennými papiermi“) Zmluvu oriadení portfólia, podľa ktorej sa obchodník s cennými papiermi, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť
portfólio Družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v
sebe zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie

a vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,
uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných
analýz a obchodník s cennými papiermi sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta
vo výške 8 % ročne. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že Národná
banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 08. januára 2008, č. OPK-9750/3/2007, uložila obchodníkovi

s cennými papiermi pokutu vo výške 500. 000,- Sk za porušenie ust. § 54 ods. 2, § 73 ods. 1
písm. a), § 74 ods. 1, § 74 ods. 7 písm. b) zák. č. 566/2001 Z. z., rozhodnutím zo dňa 20. augusta
2008, č. OPK-9750/5/2007 uložila obchodníkovi s cennými papiermi opätovne pokutu vo výške 300.
000,- Sk za porušenie ustanovení § 54 ods. 2, § 73 ods. 1 písm. a), § 74 ods. 1, ods. 7 písm. b)
zákona č. 566/2001 Z. z. a rozhodnutím zo dňa 22. apríla 2008, č. OPK-2744-5/2007-PLP zmenila
obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb a povolila mu, okrem

iného, poskytovanie investičnej služby podľa ust. § 6 ods. 1 písm. d) v spojení s § 5 ods. 1 písm.
a), b), c) zák. č. 566/2001 Z. z., s obmedzením podľa § 59 ods. 3 tohto zákona a poskytovanie
investičných služieb, investičných činností a vedľajších služieb podľa § 6 ods. 1 a 2 v spojení s §
5 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z. v špecifikovanom rozsahu. Uviedol, že po výpovedi obchodníka s
cennými papiermi zo Zmluvy o riadení portfólia zo dňa 30. marca 2010, Družstvo požiadalo listom

zo dňa 15. apríla 2010 Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu obchodníka s cennými
papiermi a o výkon dohľadu na mieste dôvodiac, že výpoveďou zmluvy sa Družstvo dostalo do zložitej
situácie, pretože obchodník s cennými papiermi zabezpečoval pre Družstvo odbyt výrobkov a iné a
listom zo dňa 23. apríla 2010 požiadalo Družstvo Národnú banku Slovenska o zjednanie nápravy v
činnosti obchodníka s cennými papiermi, pretože tento si neplnil voči nemu svoje základné povinnosti,

spočívajúce v zabezpečení zhodnotenia finančných prostriedkov jemu zverených do správy. Súd prvej
inštancie poukázal na skutočnosť, že Národná banka Slovenska rozhodnutím o predbežnom opatrení
zo dňa 12. júla 2010, č. ODT-8305/2010 podľa § 25 ods. 1 písm. a) zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad
finančným trhom, uložila obchodníkovi s cennými papiermi povinnosť zdržať sa nakladania s majetkom
klientov, ktorý mu bol zverený bez písomného súhlasu Národnej banky Slovenska, keďže na základe

oznámenia najmä Družstva, vzniklo dôvodné podozrenie z možného poškodenia klientov obchodníka
s cennými papiermi a rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným
Bankovou radou Národnej banky Slovenska rozhodnutím zo dňa 01. marca 2011, č. GUV-274/2011,
odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb z dôvodov
podľa § 156 ods. 2 písm. a), § 55 ods. 7, 9, § 85 ods. 2 v spojení s ust. § 84 ods. 1 písm. b), § 76 ods. 2 a §

77 ods. 7 zák. č. 566/2001 Z. z. a rozhodnutím zo dňa 26. augusta 2010, č. OPK-5664/1-5/2010 zastavila
konanie o schválenie dodatku k Prospektu investície z dôvodu, že žiadosť neobsahovala náležitosti
stanovené zákonom, pričom správnosť rozhodnutia potvrdila Banková rada Národnej banky Slovenska
rozhodnutím zo dňa 07. decembra 2010, č. GUV-1744/2010 a rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č.
ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18. júla 2011, Národná banka Slovenska zakázala Družstvu,

ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt predaj majetkových hodnôt s tým, že zmenou
skutočností uvedených v Prospekte investície Družstvo tento Prospekt nedodržiavalo a neurobilo žiadne
kroky k tomu, aby stav Družstva uviedlo do súladu s údajmi v Prospekte investícii. Uviedol, že mal
v konaní preukázané, že majetok vložený do investičných nástrojov Družstva je tvorený podielmi v
družstvách EDSI, KPDSI a DDSI a na 98, 85 % podielom zmenkami emitenta CI HOLDING, akciová

spoločnosť a nakoľko v zmysle prijatej investičnej stratégie v Prospekte investície, by angažovanosť voči
jednému emitentovi nemala prekročiť 30 % podielu na celkových aktívach vyhlasovateľa verejnej ponuky
a podiel emitenta CI HOLDING, akciová spoločnosť na celkových aktívach predstavovala 91, 45 %,
Prospekt investície nebol zo strany Družstva dodržaný a Národná banka Slovenska preto považovala za
vhodnéumiestniťfinančnénástrojevaktívachdružstvaajinýchsubjektov,akosubjektovnachádzajúcich

sa v skupine CI HOLDING, a. s., z dôvodu rozloženia investičného rizika. Súd prvej inštancie v dôvodoch
svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 11. apríla
2011, č. k. 3K/95/2010-21, právoplatným dňa 05. mája 2011, vyhlásil konkurz na majetok Družstva
ako úpadcu, do funkcie správcu ustanovil K.. K. Q. s tým, že mal vykonaným dokazovaním zároveň
preukázané, že žalobca si pohľadávku vo výške žalovanej sumy prihlásil voči Družstvu do konkurzu

v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 3K/95/2010, ktorá bola správcom
konkurznej podstaty v celom rozsahu popretá, z dôvodu ktorého podal incidenčnú žalobu voči správcovi
konkurznej podstaty v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 2Cbi/157/2011,
ktoré doposiaľ nie je právoplatne skončené s tým, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobcapožiadal Národnú banku Slovenska o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Poukázal
na skutočnosť, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu predpokladov zodpovednosti žalovaného
za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., na vyvodenie ktorej je potrebné kumulatívne splnenie

všetkých zákonom stanovených podmienok, ktorými sú 1/ existencia majetkovej ujmy vyjadriteľnej v
peniazoch, 2/ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci a 3/ príčinná
súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom
nepreukázanie čo i len jedného z týchto predpokladov má za následok zamietnutie celej žaloby. Uviedol,
ženároknanáhraduškodypodľazák.č.514/2003Z.z.môžebyťvobčianskomsúdnomkonaníúspešne

uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi
iným titulom, napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je
povinný ho vydať a preto, ak má žalobca pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má
povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky
voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu, a tým ani predpoklad existencie
škody. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, že žalobca sa ako bývalý člen Družstva,

s ktorým bol v právnom vzťahu a z ktorého mu vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu, musí
domáhať zaplatenia svojej pohľadávky voči Družstvu, ktoré je vo vzťahu k nemu v pozícii dlžníka, resp.
osoby, ktorá je povinná žalobcovi vydať získaný prospech v podobe vyrovnacieho podielu s tým, že
žalobca si predmetnú pohľadávku voči Družstvu uplatnil v konkurze vyhlásenom na jeho majetok, avšak
v čase rozhodovania súdu prvej inštancie nepreukázal bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči

Družstvu z dôvodu, že nie je možné ustáliť majetok Družstva, s ktorým bol žalobca v záväzkovom vzťahu
a z ktorého majetku by mala byť uspokojená jeho pohľadávka uplatňovaná i v prebiehajúcom konaní
titulomnáhradyškodyzanesprávnyúradnýpostup,aažvprípadebezúspešnostivymoženiapredmetnej
pohľadávky, by do úvahy prichádzalo uplatňovanie náhrady škody voči štátu a preto dospel k záveru, že
žalobca svoj nárok uplatnil predčasne. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup spočívajúci v oneskorenom

zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých do Prospektu investície a tým neplatnosti Prospektu investície
a následnom oneskorení zakázania činnosti Družstva, súd prvej inštancie uviedol, že dohľad Národnej
banky Slovenska nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, bol
regulovaný zák. č. 566/2001 Z. z. v obmedzenom, resp. vymedzenom rozsahu, spočívajúcom v kontrole
povinností uložených vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt zákonom, a to zverejnenie

schváleného Prospektu investície pred začatím verejnej ponuky (§ 126 ods. 2, § 127 ods. 1 zákona
č. 566/2001 Z. z.), aktuálnosť prospektu investície počas lehoty platnosti - trvania verejnej ponuky,
plnenie informačných povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 130 zákona č.
566/2001 Z. z.), splnenie povinnosti predložiť na posúdenie oznámenie o verejnej ponuke majetkových
hodnôt, dodržiavanie zákazu poskytovať úvery a pôžičky z peňažných prostriedkov zhromaždených od

verejnosti (§ 126 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z. z.) s tým, že až od 01. 06. 2010 išlo aj o dodržiavanie
schváleného prospektu investície (novelizovaný § 129 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z. z.). Uviedol, že
Národnej banke Slovenska v súvislosti s výkonom dohľadu nad obchodníkom s cennými papiermi v roku
2007 boli predložené aj údaje o štruktúre majetku družstva k 31. 12. 2005 a k 31. 12. 2006, pričom boli
zistené nedostatky v oblasti dodržiavania prospektu investície, avšak podľa zákona č. 566/2001 Z. z.

v relevantnom znení účinnom v roku 2007, nebolo možné vyhlasovateľovi majetkových hodnôt uložiť
sankciu za nedodržiavanie prospektu investície a ani za jeho neaktualizovanie, pretože táto povinnosť
v predmetnom období nebola vyhlasovateľovi uložená zákonom s tým, že Národná banka Slovenska,
ako štátny orgán, môže podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR konať iba na základe ústavy, v jej medziach a
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a teda nemohla si ako dohliadajúci orgán svojvoľne prisvojiť

kompetencie nad rámec zákonnej úpravy. Uviedol, že povinnosť aktualizácie Prospektu investície sa
vzťahovala primárne na Družstvo, ktoré malo v takom prípade vypracovať dodatok Prospektu investície
a predložiť ho na schválenie Národnej banke Slovenska s tým, že ak štatutárny orgán Družstva nesplnil
povinnosť a o nových významných skutočnostiach nepredložil dodatok k Prospektu investície, Národná
banka Slovenska mohla tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým odstupom, najmä pri plnení

zákonom uloženej periodickej informačnej povinnosti Družstva, pričom štatutárny orgán Družstva počas
celej doby verejnej ponuky zodpovedal za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície (§ 128
ods. 1 písm. h/ zákona č. 566/2001 Z. z.), a schválenie Prospektu investície nemalo za následok aj
schválenie Zmluvy o riadení portfólia, ktorá bola zaradená do zoznamu zmlúv zabezpečujúcich odbyt
výrobkov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu poskytovaných služieb,

ktoré poskytuje (§ 128 ods. 1 písm. a/ bod 10 zákona č. 566/2001 Z. z.). Poukázal na skutočnosť, že
Národná banka Slovenska nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva s
tým, že Družstvo až do 15. 04. 2010, kedy požiadalo o preskúmanie postupu obchodníka s cennými
papiermi, nesignalizovalo Národnej banke Slovenska zhoršenie jeho finančnej situácie, príp. nedostatkyv činnosti obchodníka s cennými papiermi a pri výkone dohľadu na mieste samom v dňoch od 20. 04. do
06. 05. 2010 Národná banka Slovenska zistila zmeny v údajoch v Prospekte investície, ktoré by mohli
ovplyvniťhodnoteniemajetkovýchhodnôt,snásledkomneaktuálnostiProspektuinvestície,nievšakjeho

neplatnosti, pretože zo žiadnych ustanovení zákona č. 566/2001 Z. z. nevyplýva neplatnosť Prospektu
investície pre neaktuálnosť jeho údajov. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal
na skutočnosť, že Národná banka Slovenska vyzvala Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie
dodatku Prospektu investície a z jej rozhodnutia zo dňa 26. 08. 2010, č. OPK-5664/1-5/2010 vyplýva,
že Družstvo predmetnú žiadosť Národnej banke Slovenska síce predložilo, táto však neobsahovala

všetky náležitosti podľa zákona č. 747/2004 Z. z., pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok Prospektu
investície v zmysle zákona č. 566/2001 Z. z., a tieto neboli i napriek viacnásobnému predĺženiu lehoty
na doplnenie žiadosti a dodatku odstránené a konanie bolo zastavené, pričom medzičasom Národná
banka Slovenska iniciovala konanie o uložení sankcie podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z. z.
za porušenie ustanovení § 129 ods. 3 citovaného zákona, ktoré ukončila vydaním rozhodnutia dňa
30. 05. 2011, č. ODT-10890-4/2010, ktorým zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt, a preto

Národná banka Slovenska konala v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom, z dôvodu ktorého
súd prvej inštancie v jej postupe nezistil namietaný nesprávny úradný postup. Vo vzťahu k nesprávnemu
úradnému postupu spočívajúcom v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu
uviedol, že predmetom konania je nesprávny úradný postup žalovaného a nie obchodníka s cennými
papiermi, a preto v priamej príčinnej súvislosti s ním mohla vzniknúť škoda len Družstvu a nie žalobcovi,

ktorý nebol v žiadnom záväzkovom, ani inom vzťahu s obchodníkom s cennými papiermi a zmluvnou
stranou Zmluvy o riadení portfólia bolo len Družstvo. Poukázal na skutočnosť, že dohľad Národnej banky
Slovenska bol limitovaný zák. č. 566/2001 Z. z. a informácie a podklady zistené v rámci predmetu
dohľadu podľa ust. § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade, sa vzťahovali
výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu, v danom prípade Družstvu, ktorému zákon

neukladal povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizika, prípadne krytia rizika a Národná banka
Slovenska podľa platnej úpravy v danom období (rok 2007) nemohla uložiť Družstvu sankciu, pretože
povinnosť dodržiavať Prospekt investície sa na Družstvo v tom čase nevzťahovala a preto nemohla
konať nad rámec, rozsah a spôsob stanovený zákonom. Súd prvej inštancie zároveň dospel k záveru,
že žalovaný sa nesprávneho úradného postupu, spočívajúcom v prijatí nedostatočných opatrení na

nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri
činnosti voči Družstvu nedopustil, z dôvodu absencie priamej príčinnej súvislosti s prípadnou škodou
na strane žalobcu, keď z listinných dôkazov, najmä z rozhodnutí Národnej banky Slovenska o uložení
pokút vo výške 16. 596, 96 eur (500. 000,-Sk) a vo výške 9. 958, 18 eur (300. 000,-Sk) je zrejmé,
že Národná banka Slovenska činnosť obchodníka s cennými papiermi sledovala, pričom nebolo jej

povinnosťou informovať Družstvo o výsledných zisteniach, nakoľko dohľad nad dohliadanými subjektmi
je neverejný, ako aj konanie vo veciach dohľadu a účastníkom konania v konaní o uložení pokuty
alebo inej sankcie alebo opatrenia na nápravu, je len dohliadaný subjekt alebo iná osoba, ktorej sa má
pokuta, prípadne sankcia, uložiť. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že bolo primárne povinnosťou
Družstva, ktoré malo všetky dostupné informácie o činnosti obchodníka s cennými papiermi, zabezpečiť

priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad jeho činnosťou voči Družstvu a nemožno zanedbať
ani povinnosti žalobcu, ktorý sa ako člen Družstva mal aktívne a včas zaujímať o svoje práva a ich
výkon voči Družstvu a jeho orgánom a zamedziť tak znehodnocovaniu, príp. nevymožiteľnosti svojich
majetkových a iných práv súvisiacich s Družstvom. Uviedol, že pri rozhodovaní vychádzal zo skutkového
stavu zisteného vykonaným dokazovaním listinnými dokladmi založenými v spise s prihliadnutím na

ďalší obsah spisového materiálu (§ 120 ods. 1 O. s. p.) a žalobu žalobcu na doplnenie dokazovania
zabezpečením účtovníctva Družstva od roku 2002 do roku 2010 a výsluchmi svedkov W.. N. F., X.. K.
Š., X.. S. J. O. X.. I. F. zamietol z dôvodu ich nadbytočnosti, keďže na preukázanie tvrdení žalobcu
potrebné neboli, nakoľko na preukázanie vzniku škody na strane žalobcu nebolo potrebné sa oboznámiť
s účtovníctvom Družstva a výsluch svedkov, ktorých navrhol vypočuť na preukázanie nesprávneho

úradného postupu Národnej banky Slovenska posúdil ako bezpredmetný, keď pri jeho posudzovaní
vychádzal z príslušných právnych predpisov a svedkovia sa mali vyjadrovať ku skutočnostiam, ku ktorým
sa už žalovaný vyjadril. Rozhodnutie v časti výroku, ktorým návrh žalobcu na začatie prejudiciálneho
konania pred Súdnym dvorom Európskej únie zamietol odôvodnil právne ust. § 109 ods. 1 písm. c) O. s.
p.,článkom267ZmluvyofungovaníEurópskejúnieavecnetým,ženiejepovinnýpredložiťprejudiciálnu

otázku formulovanú žalobcom Súdnemu dvoru Európskej únie, keďže nejde o súd rozhodujúci v
poslednom stupni, proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok a nejde ani
o posúdenie platnosti ustanovenia práva únie, ale výlučne o otázku výkladu práva Európskej únie,
respektíve jeho porušenia a nebolo potrebné skúmať naplnenie niektorej z výnimiek zbavujúcich súdnyorgán povinnosti položiť prejudiciálnu otázku. Uviedol, že predmetom konania o prejudiciálnej otázke
pred Súdnym dvorom Európskej únie môžu byť len dva typy prejudiciálnych otázok, a to otázky týkajúce
sa výkladu úniových právnych aktov alebo otázky týkajúce sa platnosti úniových právnych aktov s

tým, že Súdny dvor Európskej únie nerozhoduje ani o sporných skutkových otázkach konania pred
národným súdom a ani o výklade alebo aplikácii vnútroštátneho práva. Súd prvej inštancie po posúdení
návrhu žalobcu na predloženie navrhovaných prejudiciálnych otázok (1. Je porušením práva Európskej
únie, ak členský štát zavedie do vnútroštátneho poriadku inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt,
ktorý je zjavne totožný s inštitútom verejnej ponuky cenných papierov predpokladaným v smernici

2003/71/ES Európskeho parlamentu a Rady zo dňa 04. novembra 2003 a na tento inštitút verejnej
ponuky majetkových hodnôt sa štát následne odvoláva vo vnútroštátnom konaní o zodpovednosti za
škodu štátu spôsobenú Národnou bankou Slovenska spotrebiteľom na finančnom trhu nedostatočným
výkonom dohľadu nad subjektmi prevádzkujúcimi verejnú ponuku majetkových hodnôt tým spôsobom,
že štát argumentuje, že inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt je osobitosťou národnej legislatívy,
na ktorú sa právo Európskej únie nevzťahuje, a v prípade kladnej odpovede na túto otázku, či je

porušením článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v spojení s článkom 29 smernice 2003/71/
ES Európskeho parlamentu a Rady zo dňa 04. novembra 2003 o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri
verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie, a o zmene a doplnení smernice
2001/34/ES, ak členský štát v rozpore s povinnosťami uloženými štátu v článku 21 ods. 3 písm. d) a
f) citovanej smernice, poukazuje vo vnútroštátnom konaní o zodpovednosti za škodu štátu spôsobenú

Národnou bankou Slovenska spotrebiteľom na finančnom trhu nedostatočným výkonom dohľadu
nad subjektmi prevádzkujúcimi verejnú ponuku majetkových hodnôt, že Národná banka Slovenska
nemala v zmysle vnútroštátnej legislatívy po implementácii Smernice 2003/71/ES dostatočné kontrolné
a sankčné kompetencie na včasné zakázanie nezákonne vykonávanej verejnej ponuky majetkových
hodnôt subjektmi, nad ktorými mala v zmysle vnútroštátnej legislatívy povinnosť vykonávať dohľad na

finančnom trhu ?), dospel k záveru, že tento nie je dôvodný, pretože odpoveď na uvedené otázky
nemá bezprostredný súvis s prebiehajúcim konaním v tom zmysle, že by ho determinovala po právnej
stránke a preto rozhodol tak, že nepožiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej
otázke podľa § 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a zároveň zamietol návrh na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalobcu, že inštitút

verejnej ponuky majetkových hodnôt je zjavne totožný s inštitútom verejnej ponuky cenných papierov
vzhľadom na to, že tieto inštitúty sú upravené rôznymi predpismi Európskej únie a sú upravené a
zadefinované v rôznych zákonných ustanoveniach právneho poriadku SR s tým, že verejná ponuka
majetkových hodnôt bola zavedená do právneho poriadku SR preto, aby upravila podmienky činnosti už
existujúcich podnikateľských subjektov, na ktoré sa verejná ponuka cenných papierov nevzťahovala a

ani nevzťahuje, z dôvodu ich rozdielneho zadefinovania, ktoré zohľadňuje i rozdielne investičné stratégie
a metódy podnikania pri verejnej ponuke majetkových hodnôt v porovnaní s podnikaním pri verejnej
ponuke cenných papierov na základe zverejneného Prospektu cenných papierov. Rozhodnutie o trovách
konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne plným úspechom žalovaného v konaní,
ktorému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnil a v konaní mu ani žiadne

nevznikli.

2.

Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu na zaplatenie istiny

3. 376, 30 eur s príslušenstvom zamietol, podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2
písm. b/ O. s. p.), súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a

rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2
písm. f/ O. s. p.) a navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť a jeho žalobe vo veci samej vyhovieť,
resp. rozsudok v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať náhradu
trov konania. V dôvodoch svojho odvolania namietol, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že Národná
banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp

právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať
právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými
právnymi predpismi, t. j., že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedol, že sa
spoliehal, že nedôjde ku škode na jeho úkor, pretože vychádzal z garancie Národnej banky Slovenskaako orgánu dohľadu a nemohol predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej
banky Slovenska len formálny, resp., že takýto je jeho obsah podľa výkladu žalovaného, pretože zákon
o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval a postup Národnej

banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na žalovaného z hľadiska stability
a ochrany investície spoľahol. Argument žalovaného, že upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad nad
činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák.
č.566/2001Z.z.,aleniedohľadnadcelkovoučinnosťouDružstvaposúdilakoúplneirelevantný,nakoľko
nemohol mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť a nesúhlasil so záverom prvoinštančného

súdu, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou
bankou Slovenska, spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001
Z. z. Za obzvlášť nepochopiteľný považoval žalobca záver súdu prvej inštancie, že sa mal viac starať
o svoje záležitosti v rámci zásady „právo patrí bdelým“, nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia
zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho,
že nebol „bdelý“ s tým, že mu nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou

Družstva,aniobchodníkascennýmipapiermi,ktorýmimoholzabezpečiťdodržiavaniezákonaocenných
papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Uviedol, že povinnosťou
Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137 ods. 2 Zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie
a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a
ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1 Zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už

od 01. mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník,
patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska napriek tomu, že
žalovaný v priebehu celého konania tvrdil opak, a preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky
informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou
bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne

pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi s tým, že
povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko, že
má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť,
vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka,
ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj

žalobcu. Poukázal na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka X.. U. S., P.. N.U., že Národná banka Slovenska už v roku 2007
pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio,
ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v tom
čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi z čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky

peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s
obchodníkom a Družstvom a Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva
uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany Národnej banky
Slovenska, rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI
HOLDING, a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť

100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či
už členom predstavenstva alebo konateľom, X.. Q. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka.
Uviedol, že Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené
a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a. s. a obchodníkom a napriek tomu, že
vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník s

cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo,
porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia,
okrem udelenej pokuty vo výške 10. 000 eur, Národná banka Slovenska nevyužila svoje kompetencie v
zmysle zákona o cenných papierov a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia
(predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na

činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka), následné
podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi, vyústilo v
roku 2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou
a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko svojej
investície, resp., že túto investíciu mu banka svojím zanedbaným dohľadom ani v minimálnej možnej

miere neochránila. Poukázal na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 04. marca 2011
Obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011,
potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva tolerovanie porušovania
právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska. Žalobcavo svojom odvolaní ďalej uviedol, že Družstvo zhromažďovalo peňažné prostriedky a zabezpečovalo
ich zhodnocovanie v zmysle Zákona o cenných papieroch na základe verejnej ponuky majetkových
hodnôt v zmysle § 126 Zákona o cenných papieroch, a to na základe zverejneného prospektu

investície, ktorý schválila Národná banka Slovenska, pričom prospekt investície bol vypracovaný k 20.
02. 2002 a doplnený Dodatkom k prospektu investícií zo dňa 21. 03. 2003 a 03. 06. 2008. Poukázal na
skutočnosť, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č. ODT-10890-4/2010,
právoplatným dňa 18. júla 2011 zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti
Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu až

od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo
pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa
27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania
nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo
prepojené, boli neaktuálne minimálne od 01. októbra 2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú
nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt

a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31. decembru
2006 z čoho vyplýva, že Družstvo svojím konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128
ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od
31. decembra 2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011,
kedy činnosť Družstva zakázala. K tvrdeniu súdu prvej inštancie, že žalobu podal predčasne uviedol,

že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásil
svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným,
pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania
objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobcu ako veriteľa v konkurznom konaní a ak áno, v akom
rozsahu, pričom súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie

konkurzného súdu, ale je povinný zohľadniť už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty
o stave daného konkurzu a preto žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti
podania návrhu a to ani vtedy, ak žalobca doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý
jediný je podľa názoru žalovaného a prvoinštančného súdu povinný mu dané plnenie vrátiť s tým,
že ani zák. č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych

vzťahov, ale naopak pripúšťa regresnú náhradu. Uviedol, že ak by prebiehajúce konkurzné konanie
vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze
a reštrukturalizácii fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako
i trestný zákon v platnom znení, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania a
súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna

zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Uviedol, že aktuálny
stav konkurzu objektívne vylučuje jeho možnosť ako veriteľa uspokojiť sa z konkurzu sp. zn. 3K/95/2010,
nakoľko z písomného vyjadrenia správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu zo dňa 20. 08. 2013
vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky, celý majetok je tvorený hypotetickými
pohľadávkami z neukončených súdnych sporov, ktoré vedie správca konkurznej podstaty voči Národnej

banke Slovenska, Garančnému fondu investícií, poisťovni Chartis Europe a iným žalovaným. Namietol,
že zo zápisníc o pojednávaní pred súdom prvej inštancie vyplýva, že listinné dôkazy, ktoré vyžiadal,
resp. predložili účastníci konania (od 01. 07. 2016 strany sporu, pozn. odvolacieho súdu) neboli riadne
vykonanéspôsobompodľa§129ods.1O.s.p.,spoukazomnauznesenieNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010.

3.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti potvrdiť, nakoľko prvoinštančný súd vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za

účelom spoľahlivého zistenia skutkového a právneho stavu veci s poukazom na skutočnosť, že z jeho
činnosti boli súdu známe aj iné dôležité skutočnosti z dôvodu prebiehajúcich konaní v skutkovo a
právne analogických veciach na súde prvej inštancie. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že je povinnosťou
všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, keď aj podľa konštantnej
judikatúry Ústavného súdu SR, všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky nastolené stranou, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu a odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačujenazáverotom,žeztohtoaspektujeplnerealizovanézákladnéprávoúčastníkanaspravodlivýproces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07). Uviedol, že podstatou práva na spravodlivé konanie
nie je právo na úspech v konaní a teda právo na rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám
žalobcu, a preto jeho tvrdenie, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje za denegatio

iustitiae, je účelové. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že žalobca sa účelovo snaží dodatočne
navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie rozhodnutia vo
veci a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu jeho údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu,
kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný postup nebol preukázaný a neexistuje s tým, že
žalobca nevyužil všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodal žiadny

návrh proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za
jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Poukázal na skutočnosť, že kompetencie
Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými
právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej
všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov

vyplývajúcich z článku 2 ods. 2 Ústavy SR s tým, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s
Ústavou SR a platnými právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom
postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné pravidlá, zakotvené
ustanoveniami zákona o dohľade a zákona o cenných papieroch. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol,
že žalobca mohol požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií

v oblasti dohľadu nad finančným trhom a muselo mu byť známe, že s investíciou je spojené aj riziko a
doterajšíalebopropagovanývýnosniejezárukoubudúcichvýnosovstým,žeNárodnábankaSlovenska
môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú
dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu
dohľadu a až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 01.

júna 2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať
schválený Prospekt investície a teda až odvtedy mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo
schválený Prospekt investície dodržiava. Uviedol, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola
stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 01. januára 2009, na základe

novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zák. č. 558/2008 Z. z. a
počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a
úplnosť údajov v Prospekte investície a informácie a podklady, ktoré má Národná banka Slovenska
zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného

subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností. Poukázal na skutočnosť, že žiaden zákon
neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia
a rozloženia rizík ani krytia, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, a preto reálne neexistujúce
povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129

ods. 1 písm. b) zákona o cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne
používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie,
z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos
nie je zárukou budúcich výnosov a preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči
členom družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt,

či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne
zákonom uložená. Žalovaný uviedol, že Národná banka Slovenka mohla kontrolovať len to, či si
Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to, či informácie
zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust. § 130 zákona

o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla
potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 zákona
o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Žalovaný
namietol, že nikdy počas súdneho konania netvrdil, že obchodník CI a Družstvo nepatria medzi
dohliadané subjekty, ale zdôraznil, že nevykonával dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva, ktoré

malo široký predmet činnosti. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná
banka Slovenska nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych
prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch,
zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov, ako aj Ústavou SR. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky,
sp. zn. 29Cdo/4968/2009 žalovaný uviedol, že tento primárne rieši problematiku zodpovednosti iných
subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú

orgánomverejnejmociazjehoodôvodneniazároveňvyplýva,žeakokoľvekinakniejemožnézmiešavať
posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s
otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v ust. § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní
a preto zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež
objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť, a preto musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti

veriteľa voči iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne a nespochybniteľne preukázané všetky
tri predpoklady tejto zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené súčasne. Uviedol, že skutočná
existencia pohľadávky žalobcu a jej výška voči Družstvu sa bude zisťovať v rámci incidenčných súdnych
konaní, pokiaľ ich správca konkurznej podstaty Družstva neuzná skôr a až následne, ak pohľadávka
žalobcu voči Družstvu nebude uspokojená v rámci konkurzu, môže žalobcovi vzniknúť škoda. Poukázal
na skutočnosť, že žalobca nepreukázal prvotný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to jej

vznik, s poukazom na judikatúru Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 165/2012-45 z 13. februára 2013. K
námietke žalobcu, že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych konaniach
ani viac ako dva roky od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázal
na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa 14. septembra 2011, v ktorom
správca konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do

júla 2010 a po tomto dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady
sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácii úpadcu bola realizovaná v
hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve a pohľadávky neboli popreté z dôvodu, že by boli
nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred
konkurzom. Zároveň uviedol, že zo zápisnice z pojednávania jasne vyplýva, že súd prvej inštancie

jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne špecifikoval o aké
doklady išlo a aký je ich obsah s tým, že v súlade s ust. § 121 O. s. p., netreba dokazovať skutočnosti
všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, pričom z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho
súdu SR zo dňa 27. februára 2008, sp. zn. 1 Obo/283/2006 vyplýva, že dôkazy, na ktoré účastník
dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky sporov na rovnakom

skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné
vykonať. Žalovaný uviedol, že na Okresnom súde Bratislava I sú proti nemu vedené stovky sporov
na rovnakom skutkovom a právnom základe, pričom vo všetkých sporoch majú žalobcovia rovnakého
právneho zástupcu.

4.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 17. septembra 2014, č. k. 2Co/631/2014 - 153 rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil a Najvyšší súd Slovenskej republiky o dovolaní žalobcu
proti tomuto rozsudku rozhodol uznesením zo dňa 23. júna 2016, sp. zn. 7 Cdo 86/2016 tak, že rozsudok

Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že došlo k porušeniu práva
žalobcu na spravodlivý proces, nakoľko vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu, žalobcovi nedoručil.

5.

Súd prvej inštancie v súlade so závermi uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, doručil
vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu, žalobcovi dňa 10. 08. 2016, pričom žalobca, resp. jeho
právny zástupca sa k nemu nevyjadril.

6.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 378 ods. l CSP,
zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval
to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. septembra 2016 podľa § 378 ods. 1 v

spojení s § 219 ods. 3 CSP, pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, ich
právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom.

7.Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky

vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 CSP) a na ich základe dospel k správnym
skutkovýmaprávnymzáverom,ktorévnapadnutomrozhodnutíajnáležiteodôvodnil(§220ods.2CSP).

8.

Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717 (ďalej „Družstvo“), toho času v konkurze
vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2011, č. k. 3K/95/2010 - 21,
právoplatným dňa 05. mája 2011, s členským podielom ku dňu 20. apríla 2010 v sume 3. 376, 30 eur,
pričom v dôsledku žiadosti žalobcu o zrušenie členského podielu zo dňa 17. 09. 2010, došlo k zrušeniu

jeho členstva v Družstve a bola mu vystavená zmenka v hodnote 3. 376, 30 eur, ktorej zaplatenia titulom
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom žalovaného, sa v konaní domáha.

10.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že dňa 02. júna 2008 bola medzi Družstvom ako klientom a obchodnou
spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 828 749 (ďalej
„obchodník s cennými papiermi“), ako obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa
ust. § 43 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej aj „Zmluva“), predmetom ktorej podľa článku I. bod 2 Zmluvy bol záväzok

obchodníka s cennými papiermi hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať
spravované portfólio, obstarávať predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé
nadobudnutie cenných papierov od emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami
investícií, uschovávať a spravovať cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať
optimalizáciu a taktické zmeny v portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy,

pričom podľa Prílohy č. 2 k Zmluve sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru
zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne.

11.

Medzi stranami nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30. marca 2010 zo strany
obchodníka s cennými papiermi, Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č.
ODT-8305-5/2010, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných
služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 01. marca 2011,
č. GUV - 274/2011 (ďalej „rozhodnutie o odobratí povolenia“) a rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č.

ODT-10890-4/2010, Národná banka Slovenska zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt (ďalej
„rozhodnutie o zákaze činnosti“) podľa ust. § 144 ods. 4 písm. c) zák. č. 566/2001 Z. z. z dôvodu
porušenia § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zák. č. 566/2001 Z. z. a ust. § 125c
ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zák. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch“).

12.

V posudzovanej veci sa žalobca žalobou podanou na súd prvej inštancie dňa 30. decembra 2011

domáhal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu škodu v sume 3. 376, 30 eur s 9, 25 % úrokom z
omeškania ročne od 19. apríla 2011 do zaplatenia, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom Národnej banky Slovenska, špecifikovanom v podanej žalobe a doplnenej podaním
zo dňa 19. 11. 2013, ktorý spočíval v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosťProspektu investícií Družstva, keď Družstvo porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128
ods. 1 písm. b), c), h) a ust. § 125c ods. 1 v spojení s ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o
cenných papieroch a Národná banka Slovenska zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia

o zákaze činnosti, zakázala Družstvu činnosť, hoci neaktuálnosť Prospektu investícií bola už od 31.
decembra 2006, v prijatí nedostatočných opatrení zo strany Národnej banky Slovenska po 24. auguste
2007, kedy pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia, má portfólio nedostatočne
rozložené, t. j., že Družstvo malo všetky získané peňažné prostriedky investované v subjekte personálne
a majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je

jedným z najdôležitejších ukazovateľov, ktoré Národná banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje
a má sledovať, Národná banka Slovenska prijala od 20. augusta 2008 do 04. marca 2011, kedy
nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia, nedostatočné opatrenia a zapríčinila, že
žalobca nemohol rozpoznať riziko svojej investície už skôr, najmä po zisteniach, že obchodník s cennými
papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú mu poskytovať nemohol.

13.

Žalobca sa teda voči štátu domáha náhrady škody, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným
postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej „zák. č. 514/2003 Z. z.“).

14.

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobcu na náhradu škody je ust. § 9 zák. č. 514/2003
Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

15.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch

podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

16.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah

do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do

najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na

prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

17.

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon

č 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázkapríčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a
ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku

zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť

ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v

komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

18.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.

Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale
vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný
pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej

súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky
príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a

akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

19.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo

(ušlý zisk).

20.

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva sa

chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch,
t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím
predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať
v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia
odseku 1 sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom

a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne
očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody
preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.21.

Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, že postup Národnej banky Slovenska v preskúmavanej

veci bol nesprávny, je normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a zistenie, že Národná
banka Slovenska tento postup nezachovala s tým, že v posudzovanej veci nesprávny úradný postup
žalovaného mal spočívať aj v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť
Prospektu investícií Družstva.

22.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v posudzovanej veci úradným postupom je postup Národnej
banky Slovenska ako orgánu štátu súvisiaci s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka žalobcu,
predovšetkým jeho individuálnych práv a povinností, tak neobstojí jeho námietka spočívajúca v tvrdení,
že povinnosťou Národnej banky Slovenska bolo dohliadať na aktualizáciu Prospektu investícií.

23.

Povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola Družstvu uložená s účinnosťou až od 01. januára 2009
na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch v

spojení s ust. § 125c ods. 1. zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch, a preto sa na Národnú
bankuSlovenskanemohlavzťahovaťpovinnosťdohliadaťnaaktuálnosťProspektuinvestíciírealizovanú
pred týmto dátumom, t. j. pred 01. januárom 2009 z čoho vyplýva, že ak v rozhodnom období, t. j. do
novelizácie zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch vykonanej zák. č. 558/2008 Z. z., neexistovala
samotná povinnosť Družstva aktualizovať Prospekt investícií, je z povahy veci vylúčený dohľad zo strany

Národnej banky Slovenska v tomto smere z dôvodu, že nebolo možné kontrolovať povinnosť, ktorá sama
o sebe v rozhodnom čase ani neexistovala.

24.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície
až od 01. júna 2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných
papieroch, vykonanej zák. č. 129/2010 Z. z. rozšírené povinnosti družstva a preto pokiaľ Družstvo od
31. decembra 2006 do 01. júna 2010 zo zákona takúto povinnosť nemalo, nemohla Národná banka

Slovenska skúmať ani túto povinnosť prostredníctvom výkonu dohľadu, keď Družstvo samo o sebe
nebolo povinné Prospekt investície dodržiavať.

25.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu o povinnosti Národnej banky Slovenska v oblasti
skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch neukladal
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti a preto ani
Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,

musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska a štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv žalobcu,

ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup žalobca vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne
z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tých,
ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je proporcionálne s tým, že nemožno poskytovať
ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii zákona viac práv.

26.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a inýchfinančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup,

či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák.
č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient
obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených
operácií nie je zaručená, a žalobca si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio,
musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo

je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým,
že až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010,
ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb,
potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 01. marca 2011, č.
GUV - 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou
bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bol žalobca v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky

investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma
nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého
výnosu z realizovaného finančného investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu
zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva
voči žalobcovi.

27.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu o nedostatočných opatreniach Národnej banky
Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými

papiermipričinnostivočiDružstvu,nakoľkoodhliadnucodaktívnehoprístupuNárodnejbankySlovenska
k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 08. januára 2008, č. OPK
- 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16. 596, 96 eur
(500. 000,- Sk), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska, opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi

s cennými papiermi pokutu vo výške 9. 958, 18 eur (300. 000,- Sk) a následne rozhodnutím zo dňa 21.
decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na
poskytovanie investičných služieb, je dôležité zdôrazniť nasledovné.

28.

Žalobca sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý
má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho
posúdenia veci, keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí
Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad

zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú
odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie
dotýkať.

29.

Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu právnemu záveru, že Národná banka Slovenska svojím
postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci postupovala v rozsahu svojich
kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani
nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských slobôd, a preto jej

postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z. z.

30.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s

článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na
základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ Národná
banka Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za
týmto účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tietoprávne posúdila a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska žalobca očakával a namietal
ich nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu žalovanému. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo
smerujúcu k vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri

ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu
zakladať jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom žalobca v priebehu celého konania pred
prvoinštančným súdom vytýkal len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska a pochybenia,
či nedostatky spočívajúce v tom, že Národná banka Slovenska pred svojím rozhodnutím nesprávne
(nedostatočne)vyhodnotilapodmienkyprejehovydanie,jemožnéposudzovaťvrámcitzv.nezákonného

rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a majú
povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že žalobcom tvrdený nesprávny úradný postup žalovaného, v
konaní nepreukázal s poukazom na skutočnosť, že nedostatočnosť opatrení prijatých Národnou bankou
Slovenska, podľa názoru žalobcu, bez opory v zákone, podľa jeho subjektívneho presvedčenia, sa
nemusia vždy legitímne zhodovať s objektívnou realitou.

31.

V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2011, č.
k. 3K/95/2010 - 21, právoplatným dňa 05. mája 2011 na majetok Družstva ako úpadcu, odvolací súd
uvádza, že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči žalovanému môže

byť v občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej
pohľadávky v konkurznom konaní, a nakoľko si žalobca pohľadávku, ktorá je predmetom tohto sporu
uplatnilvkonkurznomkonaní,škodamueštenevznikla,apretonemôžebyťdanázodpovednosťštátuza
škodu. Nárok na náhradu škody od štátu by mohol žalobca úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázal,
že sa bezúspešne domáhal jej vydania v konkurznom konaní, nakoľko existencia pohľadávky uplatnená

v konkurznom konaní vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy
zodpovednosti za škodu s právnou úpravou konkurzu. Z uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci nie
je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia samotnej škody (analogicky
rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 31. mája 2006, sp. zn. 4 Cdo 199/2005, z odôvodnenia ktorého
vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cz/110/84, publikované pod č.

4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je stále použiteľné).

32.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu v podanom odvolaní, týkajúcou sa procesného

pochybenia súdu prvej inštancie, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi
predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní pred prvoinštančným súdom zo
dňa 24. 04. 2014 vyplýva, že riadne oboznámil strany sporu s obsahom listinných dôkazov a vyjadrení,
nachádzajúcich sa v spise (viď č. l. 93 - 101 spisu) v súlade s ustanovením § 119 ods. 5 O. s. p., ktorý
bol účinný v čase vydania napadnutého rozsudku.

33.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie
uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky

ust. § 220 ods. 2 CSP aj v celom rozsahu poukazuje a preto tento rozsudok v jeho napadnutej časti ako
vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP.

34.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods.
2 CSP tak, že žalovanému úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok náhradu trov konania v plnej
výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

35.Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
veta druhá CSP v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 422 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V
dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).