Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. august 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoE/123/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2303899718
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2303899718.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava,
zast. splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, 811 09 Grösslingova 4 a Advocate, s.
r. o., Pribinova 25, Bratislava, proti povinnému: U. T., nar. X. Y. XXXX, bytom W. X, za účasti
súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý, Záhradnícka 60, Bratislava, o 99,58 eur s príslušenstvom,
o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Galanta zo dňa 28. februára 2014, č. k.

SA-4Er/409/2003-58, EX 2743/2003 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd oba návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok
Súdnemu dvoru Európskej únie z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnému a súdnemu exekútorovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa I/ exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým pod spisovou značkou EX 2743/03 zastavil a tiež rozhodol, že súdnemu exekútorovi náhradu
trov exekúcie nepriznáva. Toto rozhodnutie v časti zastavenia exekúcie právne odôvodnil ustanoveniami
§ 57 ods. 2, § 58 ods. 1, ods. 5, § 240 ods. 1 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších

zmien a doplnení - Exekučného poriadku), § 39, § 574 ods. 2 O. z. (zákona č. 40/1964 Zb. v znení
neskorších zmien a doplnení - Občianskeho zákonníka), § 201, § 202 ods. 2, § 251 ods. 4, § 374
ods. 4 O. s. p. (zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení - Občianskeho súdneho
poriadku), keď mal vecne za to, že sa nepochybne jednalo o spotrebiteľský vzťah na základe zmluvy
o spotrebiteľskom úvere č. 4020997 uzavretej dňa 19. decembra 2002 medzi oprávnenou a povinným,
ktorúzmluvupovinnýriadneavčasneplnil.Povinnývúverovejzmluvepreprípadneplneniasizmluvných

podmienok splnomocnila advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice (N 889/2003,
NZ 48377/2003 zo 16. júna 2003) ako exekučného titulu, t. j. aby v jeho mene uznal záväzok vyplývajúci
z úverovej zmluvy tak, aby sa takáto notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon
rozhodnutia. Takéto splnomocnenie je neplatné, pričom súd prvého stupňa ustálil, že pri inštitúte takej
právnej sily ako je vykonateľná notárska zápisnica je nutné bezpodmienečne zaistiť taký právny stav,
pri ktorom je nepochybné, že s uznaním dlhu povinný (dlžník) naozaj súhlasil a bol si vedomý všetkých

právnychnásledkovstýmspojených.Plnomocenstvoudelenépovinnýmvúverovejzmluvenerešpektuje
ani zákonnú podmienku (§ 22 ods. 2 O. z. - zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení
- Občianskeho zákonníka), podľa ktorej zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so
záujmami zastúpeného, pričom povinná si pri jeho voľbe nemohla presadiť ani svoju vôľu, keď meno
splnomocnenca bolo už vopred predtlačené na formulárovom vzore úverovej zmluvy. Čo sa týka uznania
záväzku,anijehouznaniesplnomocnencomnespĺňalozákonomstanovenépodmienky,pretožezáväzok

je platne a účinne uznaný len vtedy, ak v čase uznania existuje a je dostatočne určitý. V čase udelenia
splnomocneniapovinnýmneboloanemohlobyťjasné,čivbudúcnostipovinnémuztejtoúverovejzmluvydlh vznikne a v akej výške. Súd prvého stupňa preto dospel k záveru, že exekúciu nie je možné vykonať,
a preto je potrebné ju zastaviť. Rozhodnutie o trovách exekúcie súd prvého stupňa odôvodnil podľa §
196, § 200 ods. 1 a ods. 2 E. p. keď ich súdnemu exekútorovi nepriznal, nakoľko si ich na výzvu súdu

neuplatnil.

Proti tomuto uzneseniu v časti zastavenia exekúcie podala včas odvolanie len oprávnená s návrhom na
zrušenieuzneseniaavrátenievecisúduprvéhostupňanaďalšiekonanie,vktorombysavexekúciimalo
pokračovať. Súdu prvého stupňa vytkla predovšetkým odňatie účastníkovi možnosti konať pred súdom,

prekročenie právomoci zverenej zákonom, nedostatočné zistenie skutkového stavu a založenie jeho
rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci. Exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného
konania viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale
aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom v súvislosti s neprijateľnou zmluvou podmienkou.
Ak exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii Smernice Rady o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá

neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom EÚ. Exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny
dvor EÚ vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 Smernice v tom zmysle, či zmluvná podmienka, podľa ktorej
je spotrebiteľ zastúpený za účelom uznania dlhu, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 O. z. neprijateľnou
podmienkou, preto pri prihliadnutí na skutočnosť, že spotrebiteľ sa žiadnych práv nevzdáva, pretože
plnú moc tretej osobe môže kedykoľvek odvolať, by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že

výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 Smernice musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem
jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na
zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je
rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Exekučný súd zámerne vyňal režim splnomocnenia
na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu spod režimu komunitárneho práva, aby nemusel

sťažovateľovi garantovať kontradiktórne konanie tak, ako to vyplýva zo záväzného rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ k otázke výkladu čl. 47 práva a druhá veta Charty základných práv EÚ. Vnútroštátny súd
nemôže vylúčiť aplikáciu dotknutej podmienky, ak sa spotrebiteľ po tom, ako bol upozornený súdom,
rozhodne nedovolávať sa nekalého a nezáväzného charakteru podmienky. Ak súd prvého stupňa, resp.
odvolací súd nehodlajú akceptovať takúto interpretáciu, navrhla, aby súd konanie prerušil podľa §

109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru EÚ na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
predložilprejudiciálneotázky:„Másatvrdenieotom,žesaodvnútroštátnehosúdunevyžadujevylúčenie
možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že
zamýšľauplatniťjejneprijateľnosť,vykladaťtak,žetakátopodmienkasaaplikujelenvtedy,akspotrebiteľ
výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ

neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť je neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku
ako možne neprijateľnú?“ Súdu prvého stupňa takisto vytkla nevytýčenie ústneho pojednávania vo veci,
i keď tak bol povinný učiniť. V prejednávanej veci to bol predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej
moci ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou
so zákonom a dobrými mravmi. Práve notár napráva situácie neúmerne vysokých úrokov v zmluvách

o pôžičke, neúmerne vysokých zmluvných pokút alebo neprimeraných plnení, nie exekučný súd. Ak
notár neodmietne vykonať úkon, zanikne právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so
zákonomadobrýmimravmi.Všeobecnýsúdnebolpovinnýzaoberaťsaskúmaním,činotárskazápisnica
bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Tiež uviedla, že plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere
je dostatočne určité a zrozumiteľné. Z prejavu vôle povinného je zjavný úmysel povinného, jeho vôľa a

nemožnosť mať pochybnosti o obsahu jeho vôle. Zotrvala na legitimite exekučného titulu.

Totožným podaním podala oprávnená návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie z dôvodu predloženia nasledujúcich prejudiciálnych otázok
Súdnemu dvoru Európskej únie:

1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny
úkonspotrebiteľa,ktorýmámožnosťkedykoľvekodvolaťaktorýmdobrovoľnesplnomocnilfyzickúosobu
na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o
úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu

pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy?

2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútro-štátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na
smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú
vec (zastavenia exekúcie, ako aj závislé rozhodnutie o trovách exekúcie, a to bez pojednávania (pretože
tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci
na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že návrhu oprávnenej na prerušenie konania a

predloženie predbežných otázok SD nie je dôvod vyhovieť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
treba považovať za správne. Súd prvého stupňa si totiž otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho
postupu v exekúcii zodpovedal správne, svoje závery podľa názoru odvolacieho súdu i objektívne
presvedčivo zdôvodnil a žiadna z námietok uplatnených oprávnenou v odvolacom konaní na tom
nemohla nič zmeniť.

Predzaoberanímsavecnoupodstatouproblémunastolenéhonapadnutýmuznesenímaodvolanímproti
nemu však v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno považovať návrh
oprávnenej usilujúci o prenesenie problému akceptovateľnosti splnomocnenia zakomponovaného do
úverovej zmluvy na SD (za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm.
c/ O. s. p.).

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz poznámkou č. 12
v O. s. p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).

Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o
otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov
alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento
súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť

na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú

úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov
spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku
114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj
opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku

3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym
postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2
písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému
štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné
so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.

Navzdory tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve účastníka súdneho konania vedeného pred
tuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a domáhať sa tiež predloženia predbežnej otázky
SD,čorovnakoplatíomožnostivnútroštátnehosúdukonanieprerušiťanaSDsaobrátiť,akvnútroštátny
súd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii a o povinnosti takto postupovať, ak naopak tento

je súdom rozhodujúcim (v podmienkach vnútroštátnej ochrany práv) v poslednom stupni; možnosť,
resp. povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie konania a predloženie predbežnej
otázky SD tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej priamo v ZFEÚ a to podmienky
sformulovanej na úrovni jedného zo základných predpisov Európskej únie tak, že rozhodnutie o
predbežnejotázkejeprerozhodnutievnútroštátnehosúdunevyhnutné(čižežebeztakéhotorozhodnutia

hrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom nekorektne - rozumej v
rozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len SD a ktorý by mal byť pre všetky vnútroštátne súdy
členských štátov Európskej únie jednotný). O taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo a ani ísť
nemohlo.Z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci SD za (účelom výkladu
Smernice a Charty základných práv Európskej únie, ďalej tiež len „Charta“) totiž malo význam len

to, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci pri posudzovaní (ne)prijateľnosti časti úverovej zmluvy
neaplikovalSmernicu(aaniChartu)avtejtokonkrétnejvecižiadenztakýchtopredpisovaninepoužil(ani
ako výkladové pravidlo pre primárne použitie tých ustanovení vnútroštátneho práva, ktorých predmetom
je úprava ochrany spotrebiteľa, ako sa to stalo v iných druhovo totožných veciach tej istej oprávnenej
prejednávaných inými súdmi).

Aj v tejto konkrétnej veci to bol potom vnútroštátny súd, kto bol povinný vyriešiť si otázku nevyhnutnosti
zaujatia výkladu ustanovení Smernice, resp. Charty základných práv Európskej únie (zo strany SD) ako
podkladu pre vlastné rozhodovanie vo veci. Takýto výklad by ale bol potrebný, ak by z odôvodnenia
prvostupňového rozhodnutia vyplýval práve taký výklad Smernice či iného predpisu komunitárneho
práva, aký naznačovali predbežné otázky majúce sa podľa oprávnenej položiť SD a ak by tunajší súd

(ako súd nachádzajúci sa v pozícii súdu oprávneného prijať konečné rozhodnutie) konečné rozhodnutie
bez možnosti opravného prostriedku proti nemu aj mienil prijať (a to práve pre stotožnenie sa s výkladom
prijatým súdom prvého stupňa a opierajúcim sa výlučne o komunitárne právo). Ani jeden z takýchto
predpokladov ale v prejednávanej veci naplnený nebol.

Bolo to preto, že prvou z predbežných otázok sformulovaných oprávnenou sa podsúval výklad, ktorý
súd prvého stupňa a ani tunajší odvolací súd v minulosti nezaujal. Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa
oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku
považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým
dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby

v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a
na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy. Uvedenú otázku považuje
odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú
ovplyvniťjehovýsledoknakoľkojezrejmé,ževdanomprípadeadvokátzastupovaldlžníkapriuzatváraní
záväzku z úveru v notárskej zápisnici neplatne, čím nebola splnená zákonná podmienka v zmysle cit. §

41 ods. 2 E. p. predpisujúceho povinný obsah notárskych zápisníc ako podmienky pre uznanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu. Z uvedených dôvodov je teda prvú otázku formulovanú odvolateľom
potrebné posúdiť ako čisto teoretickú, nemajúcu základ v prejednávanej veci.

Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je

v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa
María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a
Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z

myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k
pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať
na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť
kompenzovanýibapozitívnymzásahom,vonkajšímvovzťahuksamotnýmúčastníkomzmluvy.Možnosť

súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na
dosiahnutievýsledkustanovenéhovčlánku6Smernice,tedazabránenietomu,abyjednotlivýspotrebiteľ
nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože
takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých
podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej

uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje
spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom
alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v
súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny

súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky
obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého
vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov
3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky,ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie
je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená
judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok

v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti
takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho
vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva SR je zamietnutie žiadosti o
vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 E. p. alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 E. p.,
obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom

konaní vymôcť.

Na základe vyššie uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že
vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím
rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie
potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v

rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Ozrejmené posúdenie bol odvolací
súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez
potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ. Návrh oprávnenej na prerušenie konania a
predloženie prejudiciálnych otázok SD tak nebol (nemohol byť) opodstatneným a odvolací súd preto
takýto návrh zamietol.

Zpohľadudôvodnostirozhodnutiaspôsobomvyplývajúcimznapadnutéhouzneseniapotompodstatným
bolo, že súd prvého stupňa sa dostatočne vyporiadal s otázkou akceptovateľnosti splnomocnenia
obsiahnutého v úverovej zmluve účastníkov konania. Práve táto otázka bola pritom z pohľadu
udržateľnosti ďalšieho behu exekúcie v prejednávanej veci ťažiskovou, keď tu platilo, že neplatné

splnomocnenie obsiahnuté v úverovej zmluve malo za následok vznik nespôsobilého exekučného titulu.

V praxi súdov platí, že umožnenie exekúcie je prípustné iba v prípade ak exekučný súd nezistí rozpor
so zákonom u žiadnej z troch listín súhrnne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie, a to 1)
žiadosť o udelenie poverenia, 2) návrh na vykonanie exekúcie a 3) exekučný titul. Pritom naopak pre

rozhodnutie opačnej povahy (napr. zamietnutie žiadosti o poverenie či v tomto prípade aj zastavenie
exekúcie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich, kde je pritom z pohľadu
výsledku konanie pred exekučným súdom nerozhodné či ide o žiadosť, návrh alebo titul. Exekučný súd
tak nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu, ktorý odporuje
zákonu.

Z dôvodu potreby vyporiadať sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti napadnutého
uznesenia odvolací súd ešte uvádza, že vo všeobecnosti je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie
súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok (§ 41 ods. 1 E. p.). Ustanovenie
§ 41 ods. 2 E. p. ďalej taxatívne vymenúva, na podklade akých rozhodnutí je možné vykonať exekúciu.

Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny
záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas
plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila (§ 41 ods. 2 písm. c/ E.
p.). Formálna stránka vykonateľnosti notárskej zápisnice spočíva v dodržaní formy zápisnice tak, ako je
upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní obsahových

náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 E. p.. Z obsahu spisu je nepochybne preukázané, že vyhlásenie
povinného o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou obsiahnuté v predmetnej notárskej
zápisnici, ktorá mala byť exekučným titulom v danej veci, bolo za povinnú vykonané Mgr. Tomášom
Kušnírom, ktorého plná moc bola udelená povinným v predmetnej zmluve o úvere zo dňa 19. decembra
2002. Uvedená zmluva pritom bola uzatvorená na vopred pripravenom formulári, ktorého obsah povinný

nemohol ovplyvniť, z čoho je zrejmé, že samotného splnomocnenca si nevybral slobodným výberom a
na základe vlastného uváženia, ale tento bol vopred určený oprávnenou. Odvolací súd zastáva názor,
že zástupca povinného v skutočnosti v danej veci nehájil jeho záujmy v súvislosti s návratnosťou
úveru do budúcna, ale hájil predovšetkým záujmy oprávnenej ako veriteľky. Záujmy takto určeného
splnomocnencasúvrozporesozáujmamipovinnéhovzmysle§22ods.2O.z.akaždýjehoprávnyúkon

urobený za povinného, teda aj vyhlásenie obsiahnuté v notárskej zápisnici, ktorá tu má byť exekučným
titulom, je absolútne neplatný v zmysle § 39 O. z. a notárska zápisnica zo dňa 16. júna 2003 preto
nie je spôsobilým exekučným titulom. Súd je kedykoľvek aj bez návrhu oprávnený skúmať spôsobilosťexekučného titulu a pokiaľ dospeje k záveru, že exekučný titul, na podklade ktorého sa vedie exekúcia,
je nespôsobilý, má oprávnenie exekúciu zastaviť.

Pri riadení sa týmito úvahami preto súd prvého stupňa rozhodol správne, ak v prejednávanej
veci exekúciu ako celok zastavil a odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa
§ 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil.

V odvolacom konaní takto zaznamenal formálne úspech povinný a bol to preto on, komu podľa § 251

ods. 4, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Pretože
si však žiadnu náhradu spoločne so súdnym exekútorom neuplatnili, odvolací súd im žiadnu nemohol
priznať, resp. zo spisu im ani preukázateľne žiadne trovy nevyplývajú.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2001 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.