Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. júl 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/519/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7815205451
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7815205451.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov JUDr.

Jarmily Čabaiovej a JUDr. Ladislava Duditša v spore žalobcu R. R., nar. XX.X.XXXX, bytom R., Q.
260, zast. Advokátska kancelária, Mgr. Ivica Štiglitz, advokátka, so sídlom Rožňava, Šafárikova 8,
IČO: 42324017, proti žalovanej H., IČO: 35807598, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní
žalovanej proti rozsudku 12C 162/2015-71 z 30.3.2016 Okresného súdu Rožňava

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok okrem výroku o čiastočnom zastavení konania.

Žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi

bezdôvodné obohatenie vo výške 272 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne z uvedenej
dlžnej sumy za čas od 26.3.2015 do zaplatenia, vydať mu originál zmenky vystavený dňa 26.9.2012
číslo zmenky 705802142 a nahradiť mu trovy konania v sume 126,90 €, všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Konanie zastavil v časti uplatneného úroku z omeškania vo výške 5,5 % ročne
zo sumy 272 € za čas od 13.2.2015 do 25.3.2015.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca so žalovanou uzavreli dňa 26.9.2012 zmluvu o úvere

č. 705802142 (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej si požičal od žalovanej istinu 450 €, ktorú sa
jej zaviazal vrátiť v dvanástich mesačných splátkach v sume po 74 €, celkovo sumu 888 €, že z výpisu
splátok z 18.11.2014, poskytnutom žalovanou vyplýva, že žalobca zaplatil žalovanej z titulu úhrad na
úver dňa 27.3.2013 sumu 72 €, dňa 28.8.2013 sumu vo výške 74 €, dňa 20.8.2016 sumu 326 €, že z
potvrdenia o prevzatí finančných prostriedkov vyplýva, že dňa 14.8.2013 zaplatil žalovanej sumu 250
€, čo je spolu 722 €, že Komisia na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a nekalých
obchodných praktík predávajúcich pôsobiacu pri Ministerstve spravodlivosti SR na žiadosť žalobcu v

súvislosti s predmetnou úverovou zmluvou konštatovala absenciu náležitostí vyžadovaných ust. § 9
zákona č. 129/2010 Z.z. a z tohto dôvodu aj bezpoplatkovosť a bezúročnosť úveru, pričom komisia
poukázala aj na neprijateľnú zmluvnú odplatu vo výške 97,3 % poskytnutej istiny úveru, čo je v rozpore
s dobrými mravmi a podstatne prevyšuje odplatu podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka (ďalej len
„OZ“).

3. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie zo zistenia, že zmluva uzavretá medzi účastníkmi

konania je zmluvou spotrebiteľskou, ktorá neobsahovala všetky náležitosti vyžadované zákonom č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Súd konštatoval, že zo zmluvy o úvere nie je zrejmé, v akej
lehote splatnosti majú byť uhrádzané jednotlivé splátky, nie je v nej uvedená konečná splatnosť úveru,
absentuje v nej úroková sadzba spotrebiteľského úveru a ročná percenutálna miera nákladov (RPMN),ktorá je podstatná pre spotrebiteľa a aj za predpokladu, že by bolo možné akceptovať odkaz na VOP
(čo nie je možné podľa Občianskeho zákonníka ale len podľa ust. § 273 Obchodného zákonníka),
súd zdôraznil, že uvedené údaje neboli obsiahnuté ani vo VOP (Všeobecné obchodné podmienky)

poskytnutia úveru. Žalobca bol preto povinný žalovanej zaplatiť len istinu vo výške 450 €, a keďže
zaplatil jej zaplatil sumu 722 €, tak žalovaná získala na jeho úkor majetkový prospech bez právneho
dôvodu a bezdôvodne sa obohatila na jeho úkor o sumu 272 €, ktorú žalobca požadoval zaplatiť spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne, ktorú súd priznal po čiastočnom späťvzatí žalobcom v časti
úrokov z omeškania, odo dňa 26.3.2015 vychádzajúc z toho, že žalobca vyzval žalovanú na plnenie

listom z dňa 12.2.2015 a prvým dňom omeškania bol deň nasledujúci po uplynutí 7 dní od doručenia
písomného vyjadrenia žalovanej (26.3.2015). Súd poukázal na tvrdenie žalovanej, že vo veci vystavenú
zmenku nepostúpila na tretí subjekt, a pretože túto zmenku súd vyhodnotil ako neplatnú, nič nebráni
žalovanej vydať ju žalobcovi.

4. Súd vec právne posúdil podľa § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, § 54 ods. 1 OZ, § 9 ods. 2,

6, 8, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy o
úvere (ďalej len „zák. o spotrebiteľských úveroch“) a § 451 ods. 1 a 2 OZ. Konštatoval, že žalovaná sa
obohatila na úkor žalobcu o sumu, ktorou žalobca preplatil úver, teda o sumu 272 €, ktorú je žalovaná
povinná vydať žalobcovi spolu s úrokom z omeškania a zároveň zaviazal žalovanú vydať žalobcovi

originál zmenky, ktorú vyhodnotil ako neplatnú.

5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalobcovi
priznal náhradu trov jeho právneho zastúpenia vo výške 126,90 €, a to v zmysle vyhlášky č. 655/2004
Z.z. odmenu za štyri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie žaloby,

účasť na pojednávaní dňa 16.3.2016 a 30.3.2016), za jeden úkon po 23,24 € a k týmto úkonom
prislúchajúcu náhradu hotových nákladov, tzv. režijný paušál.

6.Rozsudokokremvýrokuočiastočnomzastaveníkonania,napadlavčaspodanýmodvolanímžalovaná
z odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/, a f/ O.s.p, namietajúc, že súd prvej

inštancie rozsudok nedostatočne odôvodnil, že sa nevysporiadal s jej argumentáciou, poukázala na
nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 226/03 a mala za to, že rozhodnutie je nepreskúmateľné, lebo
súd ho neodôvodnil spôsobom vyplývajúcim z § 157 ods. 2 O.s.p., a tým došlo k odňatiu možnosti
účastníka konať pred súdom podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Namietla, že žalobcom predložená
zmluva nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, nakoľko zmluvné strany sa dohodli v zmysle § 262 ods.

1 Obchodného zákonníka, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom.
Ide teda o zmluvu nepomenovanú podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorá obsahuje všetky
náležitosti zmluvy o úvere tak, ako sú tieto uvedené v Obchodnom zákonníku. Argumentovala, že
slovenská právna úprava v oblasti spotrebiteľských úverov „účtovaniu„ poplatku výslovne nebráni, zákon
o spotrebiteľských úveroch výslovne spomína niektoré poplatky. V prípade definície celkových nákladov

spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom sa napr. uvádzajú o.i. aj poplatky akéhokoľvek druhu,
ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Aj Obchodný zákonník
umožňuje vyberanie iných platieb ako len splátok úveru a úroku. Citujúc čl. 9 ods. 10 (správne má
byť § 9 ods. 10, pozn. odvolacieho súdu) novelizovaného zákona o spotrebiteľských úveroch žalovaná
uviedla, že žalobcom tvrdenú neprijateľnosť poplatku nie je možné vyvodiť ani zo samotného zákona

o spotrebiteľských úveroch a výkladom a contrario dospela k záveru, že poplatok za vypracovanie
a uzatvorenie zmluvy o úvere je v zmysle tohto zákona prípustný. Poukazujúc na odbornú literatútu
(ŠTENGLOVÁ, I., PLÍVA, S., TOMSA, M. a kol. Obchodní zákonník. Komentář, 12. vydání, Praha: C.
H. Beck 2009, ELIÁŠ, K., DVOŘÁK, T. a kol. Obchodní zákonník, přepracované a rozšírené vydání.
Praha: Linde 1997, PELIKÁNOVÁ, I.: Komentář k obchodnímu zákonníku. 4. díl. Praha: Linde 1997)

namietala, že výška úrokov nie je podstatnou náležitosťou zmluvy. Zdôraznila, že v čase uzavretia
zmluvy neexistoval a nebol účinným žiaden všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola
stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov, preto možno
vychádzať iba z ust. § 53 ods. 6 OZ, pričom dôkazné bremeno v otázke primeranosti odplaty znáša
žalobca a nie žalovaná. Žalobca teda musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo

o odplatu, ktorá výrazne (podstatne) vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými
subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov tak, ako žalovaná. Pokiaľ sa žalobca dovoláva
údajov z bánk, koná v rozpore s ust. § 53 ods. 6 OZ, podľa ktorého je ako merítko považovaná odplata
obvykle požadovaná na finančnom trhu, t.j. nielen bankami ale aj inými účastníkmi finančného trhu.Žalobca by mal prihliadať na úrokovú sadzbu stanovenú pre nebankové, leasingové a iné spoločnosti
a nie na úrokovú sadzbu stanovenú pre banky, ktorá je samozrejme nižšia. V tejto súvislosti citoval
z rozhodnutia Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 12 Cmo 95/2005 publikované v Švestka, J., Spáčil, J.,

Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § 1 až 459. Komentář. 2. vydání. Praha: C. H. Beck
2009. Na základe uvedeného mala za to, že zmenka, ktorá slúži ako zabezpečovací prostriedok a má
akcesorický vzťah k hlavnému záväzku, ktorý žalovaná považuje za platný, by mala byť vydaná až po
zániku úverového vzťahu. Žiadala, aby odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch zmenil tak, že
žalobu zamietne, prípadne aby rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

7. Žalobca navrhol potvrdiť rozsudok v jeho napadnutých výrokoch ako vecne správny a priznať mu
náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní. Mal za to, že súd prvej inštancie sa zaoberal
všetkýmiargumentmiapredloženýmidôkazmižalobcu,uviedol,akýmiúvahamisariadilpriichhodnotení
a ako vec právne posúdil, preto rozhodnutie súdu nie je nepreskúmateľné. Argumentoval, že žalovaná
sa s ním nikdy nedohodla o tom, že predmetný vzťah je vzťahom obchodným a preto on nemá mať

postavenie spotrebiteľa. Žalovaná mu predložila predtlačenú zmluvu bez možnosti zmeny jej obsahu
a podmienok. Okrem toho on nemohol posúdiť následky jednostranného prehlásenia žalovanej pod
názvom zmluvy, že ich právny vzťah sa bude riadiť Obchodným zákonníkom. Zdôraznil, že podľa
platných ustanovení Občianskeho zákonníka je spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva, ktorú uzatvára
dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia

upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech
zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom, odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obhádzanie tohto ustanovenia sú neplatné. Poukázal na nekalú obchodnú praktiku
žalovanej, ktorá zámerne uvádza nepravdivý údaj o účele použitia finančných prostriedkov v zmluve
o spotrebiteľskom úvere s úmyslom vyhnúť sa režimu zákonov na ochranu spotrebiteľa. Táto nekalá

obchodná praktika je zákonom zakázaná a neprípustná a úplne popiera zmysel § 52 ods. 4 OZ a § 2
písm. a/ zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorých rozhodujúci je skutočný účel úveru a nie formálne
označenie účastníka zmluvy alebo uvedenie formálneho účelu úveru v zmluve. Žalobca spotrebiteľský
úver potreboval a použil na osobné účely a potreby rodiny a domácnosti a v žiadnom prípade na
podnikanie alebo povolanie. K námietke žalovanej týkajúcej sa prijateľnosti resp. neprijateľnosti výšky

poplatku ako odmene a výške úrokov uviedol, že žalovaná mu ako spotrebiteľovi predložila zmluvu, ktorá
nerešpektovala zákonné ustanovenia platných právnych predpisov SR. Z týchto dôvodov zákon zmluvu
sankcionuje tým, že sa ex lege stáva bezúročná a bez poplatkov. Žalovaná ako nebankový subjekt má
dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, a teda jej povinnosťou
je poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Napriek tomu skoro

90 % jej zmlúv nespĺňa náležitosti podľa právnej úpravy platnej v čase ich uzavretia. Takéto dlhodobé
ignorovanie zákonných povinnosti sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie žalovanej.

8. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku, účinného od 1.7.2016,
ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu,

proti ktorému je odvolanie prípustné, s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil
dňa 13.7.2017 v súlade s § 378 a § 219 CSP na úradnej tabuli súdu, v rozsahu vyplývajúcom z § 379
a 380 CSP a z hľadiska žalovanou uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie
žalovanej dôvodné nie je. Rozsudok je v jeho napadnutej časti vecne správny a preto ho podľa § 387
ods. 1 CSP potvrdil.

9. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

10.Zvyššiecitovanýchzákonnýchustanovenívyplýva,žeodvolacísúdposudzujeprípustnosťodvolania
v zmysle Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, avšak
dôvodnosť odvolania už posudzuje podľa Civilného sporového poriadku v zmysle cit. § 470 ods. 1 CSP.

11. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.12. Odvolací súd v posudzovanom spore po preskúmaní obsahu spisu a dôvodov napadnutej časti
rozsudku konštatuje, že rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie
skutkového stavu, ani že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo

z prednesov účastníkov nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že
by výsledok hodnotenia jeho dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z § 192, § 193, § 194 a § 205 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné
ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. V konaní neboli zistené ani

žiadne vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci.

13. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie i s
presvedčivými, podrobnými a zákonu zodpovedajúcimi dôvodmi napadnutej časti rozsudku, na ktoré v
celom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

14. Žalovaná v odvolaní uvádza skutočnosti a námietky, ktoré nie sú spôsobilé spochybniť správnosť
zistených skutočností, hodnotenia dôkazov, právneho posúdenia sporu a neumožňujú záver, že by
v konaní neboli splnené procesné podmienky, resp. že by súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil žalovanej, aby uskutočňoval jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces. Žalovaná vo svojom odvolaní neuviedla žiadne také vecné a právne
relevantnétvrdeniaadôkazy,ktorébypreňumohliprivodiťpriaznivejšierozhodnutie,pričomnámietkami
žalovanej uvedenými v odvolaní sa dôsledne vysporiadal už súd prvej inštancie, a tieto nie sú spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť napadnutej časti rozsudku z hľadiska zistených skutočností a právneho
posúdenia veci. Preto len na zdôraznenie správnosti napadnutej časti rozsudku odvolací súd uvádza

nasledovné:

15. V zmysle ustanovenia § 52 odsek 1 až 4 OZ účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere,
spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce

právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom
je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci

predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

16. Odvolateľka spochybňuje v podanom odvolaní, že zmluva o úvere č. 705802142 zo dňa 26.9.2012
uzatvorená medzi stranami sporu bola zmluvou o spotrebiteľskom úvere a obhajuje dôvodnosť aplikácie
obchodnoprávnej úpravy s poukazom na dohodu v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 Obchodného

zákonníka.

17. Odvolací súd nepopiera, že zmluva o úvere je absolútnym obchodom, ale zdôrazňuje, že prednosť
majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti
spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka.

18. O tom, že v prípade zmluvy o úvere č. 705802142 zo dňa 26.9.2012 ide o spotrebiteľskú zmluvu,
nie sú žiadne pochybnosti. Predmetná zmluva o úvere spĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa
ustanovenia § 52 OZ. Išlo o predtlačenú formulárovú (typovú) zmluvu, pri ktorej spotrebiteľ nemal
možnosť ovplyvňovať jej obsah. Zmluvnými stranami boli žalovaná ako veriteľka (dodávateľka), ktorá

pri uzatváraní zmluvy konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti, a žalobca ako fyzická osoba, ktorý
pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti, a teda bol spotrebiteľom. S prihliadnutím na možný výskyt zastierania skutočného účelu
uzatvorenia zmluvy má v prípade pochybnosti dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského
charakteru zmluvy dodávateľ. Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné

konanie, čo znamená, že nespotrebiteľský charakter musí byť preukázaný bezpečne spôsobom
nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti19. Pokiaľ ide o námietku žalovanej poukazujúcu na dohodu o voľbe Obchodného zákonníka upravenú
v jej Všeobecných obchodných podmienkach, odvolací súd poukazuje v tomto smere na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR z 25.1.2011 sp. zn. 5 M Cdo 20/2009, podľa ktorého sa v spotrebiteľských

zmluvách za neprijateľnú podmienku považuje aj dohoda o uplatnení Obchodného zákonníka (obdobne
aj rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 31Cdo/3737/2012) a so zreteľom na uvedené nie je
táto skutočnosť prekážkou prednostnej aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o
spotrebiteľských zmluvách.

20. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorý predmetný zmluvný vzťah posúdil
ako spotrebiteľský úver upravený zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ZoSÚ).

21. V zmysle ustanovenia § 9 odsek 2 písm. f/, i/, j/ a y/ ZoSÚ účinného v čase uzatvorenia
zmluvy o úvere, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho
zákonníka musí obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti

spotrebiteľského úveru, úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, ročnú percentuálnu mieru nákladov a
priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov.

22. Podľa ustanovenia § 11 ZoSÚ, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, ak a/ zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje

náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/až k/, r/ a y/ a § 10 ods. 1, b/ je v zmluve o spotrebiteľskom úvere
uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.

23. Pokiaľ teda súd prvej inštancie konštatoval, že v zmluve o úvere nie je uvedený údaj o
ročnej percentuálnej miere nákladov, o priemernej ročnej percentuálnej miere nákladov, ani o

konečnej splatnosti, čo boli v čase uzatvárania tejto zmluvy povinné údaje v vyžadované zákonom o
spotrebiteľských úveroch, bol jeho úsudok správny. Následkom absencie týchto údajov je bezúročnosť
a bezpoplatkovosť úveru.

24. Z predložených listinných dôkazov tvoriacich obsah spisu plynie, že sporové strany uzatvorili dňa

26.9.2012 žalovanou predtlačenú formulárovú zmluvu o úvere č. 705802142, ktorou žalovaná poskytla
žalobcovi spotrebiteľský úver vo výške 450 €, ktorý sa žalobca zaviazal zaplatiť spolu s poplatkom vo
výške 438 €, t.j. celkom sumu 888 €. Je nepochybné, že v označenej zmluve o úvere chýbajú náležitosti
uvedené v § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch (konkretizované v bode 23. odôvodnenia),
preto správne súd prvej inštancie uzavrel, že označená zmluva o úvere neobsahuje povinné záležitosti

v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, absencia ktorých spôsobuje, že úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z.z.).

25. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorým vyhovel žalobe o bezdôvodnom
obohatení, keď vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi zistil, že žalobcovi

bol poskytnutý úver vo výške 450 € a žalovaná od neho prijala úhrady titulom splátok úveru v sume
722 €. Za tejto situácie mala žalovaná na základe zmluvy právo len na vrátenie sumy zodpovedajúcej
výške poskytnutého úveru a prijatím plnenia od žalobcu nad tento rozsah došlo na strane žalovanej k
bezdôvodnému obohateniu (plnenie bez právneho dôvodu), ktoré je žalovaná povinná vydať v zmysle
§ 451 OZ žalobcovi. Správne postupoval súd prvej inštancie, ak zaviazal žalovanú k zaplateniu sumy

272 €, predstavujúcej jej bezdôvodné obohatenie v dôsledku plnenia bez právneho dôvodu podľa §
451 a nasl. Občianskeho zákonníka. Záväzkový vzťah bezdôvodného obohatenia totiž vznikne vtedy,
ak sa naplnia všetky zákonom ustanovené predpoklady na jeho vznik, t.j. ak sa niekto na úkor iného
bezdôvodne obohatí a teda vznikne na úkor iného majetkový prospech v rozpore s právom uznanými
dôvodmi. Na vznik záväzkoprávneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia sa nevyžaduje existencia

zavinenia ani existencia protiprávneho úkon. Zákon vyžaduje len to, aby k bezdôvodnému obohateniu
došlo v dôsledku právom uznaných dôvodov.

26. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovanej vo vzťahu k odplate za poskytnutie úveru, argumentujúc
tým, že nesie vyššie podnikateľské riziko a žalobca nepreukázal, aká bola obvyklá odplata za úvery

poskytované inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov, odvolací súd konštatuje,
že aj keď sa žalovaná snaží odplatu za poskytnutý úver obhájiť podmienkami, resp. okolnosťami, za
ktorých poskytuje úvery spotrebiteľom, odvolací súd konštatuje, že aj za situácie, že žalovaná poskytuje
úvery za podmienky znášania podnikateľského rizika, ide o riziko vyplývajúce priamo zo základnýchznakov jej podnikania a zároveň žalovaná nemôže očakávať ochranu svojich nárokov, ktoré sú zjavne
v rozpore so zákonom, ktorý sa musí uplatňovať' a rešpektovať v rámci súkromnoprávnych vzťahov.
Konanie žalovanej v rozpore so zákonom a na ťarchu žalobcu nemôže mat' iný výsledok, než ten, že

súd takéto právo neprizná.

27. Pokiaľ ide o celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom vo výške 438 €
tieto zahŕňali ničím nešpecifikované náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom
úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Takáto špecifikácia nákladov je neurčitá a

teda neumožňujúca podrobiť uvedené dojednanie zmluvnej kontrole z hľadiska prijateľnosti dohodnutej
zmluvnej podmienky. Základnou podmienkou platnosti právneho úkonu vyžadovanou ustanovením § 37
ods. 1 OZ je jeho určitosť. Nedostatok určitosti spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu.

28. Okrem toho zmluva o úvere a všeobecné podmienky poskytnutia úveru sú listiny formulárové,
používané žalovanou pri uzatváraní úverových zmlúv s množstvom ďalších spotrebiteľov. Na

predtlačených tlačivách sa menia len údaje o spotrebiteľoch a výške poskytnutého úveru. Za takejto
situácie výška nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy mala byť v zásade rovnaká a nie meniť sa
v závislosti od výšky poskytnutého úveru. Ak žalovaná výšku týchto nákladov odvádza od výšky úveru,
je zrejmé, že týmto dojednaním len sledovala ďalšie navýšenie odplaty za poskytnutie úveru s cieľom
vyhnúť sa kontrole jej primeranosti, čo rozhodne nemožno hodnotiť ako konanie v súlade s dobrými

mravmi.

29. Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi v čase uzatvorenia zmluvy bol obsiahnutý v zákone
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa ust. § 4 ods. 8 tohto právneho predpisu predávajúci
nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto

zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné
znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní
služby alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a
praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej
slobody. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich

z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

30. V súvislosti s námietkou žalovanej týkajúcej sa toho, že slovenská právna úprava v oblasti
spotrebiteľských úverov „účtovaniu“ poplatku výslovne nebráni odvolací súd okrem už vyššie

uvedeného zdôrazňuje, že požadovanie úhrady za administratívne poplatky predstavujúcich náklady na
vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere a na tzv. všetku administratívnu činnosť je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, keďže dodávateľ vyžaduje od spotrebiteľa splnenie finančného záväzku za
plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa
(takzvaná teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských

úverových vzťahoch). Pri poplatkoch zo spotrebiteľského úveru je totiž nevyhnutné, aby sa nimi platilo
skutočné plnenie spotrebiteľa a v jeho záujme.

31. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná, ale aj
podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s ratio legis zákonného ustanovenia, podľa ktorého

bola dojednaná. Dojednanie o administratívnom poplatku je tiež vágnym ustanovením, ktoré vôbec
nešpecifikuje, o aké konkrétne administratívne činnosti ide. Poplatok nie je náležite špecifikovaný a viaže
sanabližšieneurčiténákladynavypracovanieauzavretiezmluvyspolusovšetkouadministratívoustým
spojenou. Podstatou administratívneho poplatku je pridanie bližšie nešpecifikovaných a spotrebiteľovi
nevysvetlených nákladov, ktoré nie sú preukázané.

32. Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom
zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa
a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia
možná bez nekalých podmienok (článok 6 bod 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

33. Odvolací súd naviac poukazuje na to, že neprijateľnosť takejto zmluvnej podmienky už bola
judikovaná napr. rozsudkami Okresného súdu Prešov sp. zn. 11C 42/2012 z 13.9.2013 v spojení srozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Co 219/2013 z 21.8.2014, sp. zn. 17C 212/2014 z
15.12.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.15Co118/2015 z 22.7.2015, sp.
zn. 29 C 351/2015 zo 16.9.2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co 222/2016

z 24.4.2017, v dôsledku čoho je žalovaná podľa ustanovenia § 53a odsek 1 OZ povinná zdržať sa
používania takejto podmienky v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi.

34. Ďalšou odvolacou námietkou je, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnené.
Je potrebné uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany na

dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného SR totiž vyplýva, že tak
základne právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú
aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006);
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po

výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP)
musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane
a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v

odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby
premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre
širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a
presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (vid. IV. ÚS 1/2002,

II.ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou,
že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07).

35. Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria

pre odôvodnenie rozhodnutí v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP, a preto ho nemožno považovať za
nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia.
Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú súhrnne ich
zrozumiteľnosťivšeobecnúinterpretačnúpresvedčivosť.Súdprvejinštanciejasneadostatočnevysvetlil
právne dôvody, pre ktoré žalobe žalobcu, ktorým sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia a

vydania originálu zmenky vyhovel a rozhodnutie odôvodnil presvedčivo a zrozumiteľne.

36. Na základe uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvej inštancie, s
ktorými sa odvolací súd stotožňuje, odvolací súd rozsudok v jeho napadnutej časti ako vecne správny
podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

37. Žalovaná nemala v odvolacom konaní úspech, žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu
bola priznaná plná náhrada trov odvolacieho konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie (§
255 ods. 1, § 396 ods. 1 CSP).

38. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie

je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421
ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania

len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v

ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach

podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,

osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).