Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. august 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/3/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5716200016
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5716200016.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka, JUDr. Eriky Šobichovej, v spore žalobcu: ARCOLA,
a.s., so sídlom Pri prachárni 4, 040 01 Košice, IČO: 35 792 442, právne zastúpeného JUDr. Marekom
Hroudom, advokátom, so sídlom J. XX, XXX XX J., proti žalovanému: Sálem s.r.o., so sídlom Borcová 6,
038 44 Borcová, IČO: 46 838 741, právne zastúpenému Mgr. Vierou Rišiaňovou, advokátkou, so sídlom
D. XX, XXX XX D., o zaplatenie 1.169,48,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Martin č.k. 17Cb/1/2016-76 zo dňa 17.06.2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 17Cb/1/2016-76 zo dňa 17.06.2016 p

o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) rozhodol tak, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.169,48 Eur, spolu s 0,05 % úrokom z omeškania denne zo súm:
269,48 Eur od 16.11.2015 do zaplatenia, 780,- Eur od 16.12.2015 do zaplatenia, 60,- Eur od 16.11.2015
do zaplatenia, 60,- Eur od 16.12.2015 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaný
je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku za návrh v

sume 70,- Eur a v trovách právneho zastúpenia v sume 699,96 Eur, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku, na účet právneho zástupcu žalobcu.

2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka zák.
č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „OBZ“), § 3 ods. 3 veta prvá, ods. 4 zák. č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme
nebytových priestorov(ďalej aj len zák. č. 116/1990 Zb.“/, § 9 ods. 1, 3 zák. 116/1990 Zb., § 369 ods. 1
OBZ okresný súd žalobe vyhovel. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že dňa 15.5.2015 bola

uzavretá Zmluva o nájme nebytových priestorov medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako
nájomcom, pričom v bode 1.1 je špecifikovaný predmet nájmu a to tak, že prenajímateľ na základe tejto
zmluvy prenajíma nájomcovi priestor o celkovej výmere 12 m2, nachádzajúci sa v obchodnej pasáži
Obchodného centra CASSOVIA, pred predajňou č. B26+27, za účelom prevádzkovania kiosku. Kioskom
sa rozumie maloobchodná predajná jednotka s rozmermi 368 cm dĺžka a 300 cm šírka, umiestnená
v obchodnej pasáži OC, na mape označená ako MK12. Podľa bodu 3.5.1. Plán OC s vyznačením
umiestnenia kiosku tvorí Prílohu č.1. V zmysle bodu 4.1. sa nájomca zaväzuje uhrádzať nájomné

mesačne vopred s tým, že zmluvné strany sa dohodli na nájomnou vo výške 600,- Eur bez DPH/mesiac.
Za účelom úhrady nákladov za spotrebu energií nájomca uhradí prenajímateľovi odhadovanú sumu
nákladov za spotrebu energií, vo výške 50,- Eur bez DPH/mesiac, na základe splátkového kalendára
vystaveného prenajímateľom. Prenajímateľ je povinný splátkový kalendár vystaviť a doručiť nájomcovinajskôr 2. deň a najneskôr do 15. dňa kalendárneho mesiaca, ktorý predchádza prvému kalendárnemu
mesiacu obdobia, na ktoré sa splátkový kalendár vystavuje. Podľa bodu 4.3. prenajímateľ je oprávnený
požadovať zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 0,05 % denne z dlhovanej sumy až do zaplatenia.

Podľa bodu 4.4. nájomca sa zaväzuje uhradiť prenajímateľovi marketingové náklady vo výške 50,- Eur
bez DPH/mesiac a tieto sú splatné za daný mesiac na základe splátkového kalendára vystaveného
prenajímateľom. Podľa bodu 7.1. zmluvné strany sa dohodli, že túto Nájomnú zmluvu je pred uplynutím
dohodnutej doby možné ukončiť písomnou dohodou alebo výpoveďou. Podľa bodu 2.1. Zmluva bola
uzavretá na dobu určitú a to od 25.5.2015 do 31.12.2016. Podľa bodu 10.2. Zmluvu je možné meniť

a dopĺňať len na základe písomného dodatku, podpísaného obidvomi stranami. Dňa 21.8.2015 bol k
Zmluve uzavretý Dodatok č. 1 s účinnosťou od 1.9.2015 s tým, že sa mení doba nájmu tak, že sa
Zmluva uzatvára na dobu určitú do 31.12.2015. V Dodatku č. 1 sa zmluvné strany tiež dohodli na tom,
že nájomca nebude v období od 24.8.2015 do 30.9.2015 predmet nájmu užívať. Dňa 1.10.2015 došlo
k spísaniu Dodatku č. 2 k Zmluve o nájme nebytových priestorov s tým, že bez ohľadu na skutočnosti
uvedené v Dodatku č. 1 nájomca sa zaväzuje kiosk na nový predmet nájmu umiestniť 1.11.2015 s tým,

že prenajímateľ nebude nájomcovi účtovať nájomné náklady a marketingové náklady za mesiac október
2015. Splátkový kalendár na dočasný nájom obsahoval rozpis na jednotlivé mesiace s tým, že suma
50,- Eur sú náklady spojené s užívaním, suma 600,- Eur je dočasný nájom, suma 130,- Eur je DPH z
obidvoch položiek, teda celkom suma za nájom a náklady spojené s nájmom v sume 780,- Eur mesačne,
so splatnosťou 15.11.2015. Tiež bol predložený splátkový kalendár na marketingové služby, na sumu

50,- Eur plus 10,- Eur DPH, celkom 60,- Eur mesačne, so splatnosťou k 15. dňu toho, ktorého mesiaca.
Žalobca ďalej predložil predžalobnú výzvu adresovanú žalovanému a bola doložená rozsiahla mailová
korešpondencia medzi Ľudmilou Alzate - manažérkou OC CASSOVIA a súčasne osobu, ktorá konala
za žalobcu a medzi žalovaným s tým, že maily sa týkajú výzvy na úhradu dlžnej sumy s tým, že bude
pristúpené k sankciám, vzájomných dohôd, ktoré zahŕňali dodatky ako i požiadavka žalovaného na

relokáciu stánku na inú pozíciu, potom sa týkajú relokácie, kde žalobca uvádzal, že na novom mieste
do 31.12.2015 majú umiestnené džúsy, ale plánujú tieto ukončiť.

3. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že bolo nesporné medzi účastníkmi, že
dňa 15.5.2015, s účinnosťou od 25.5.2015 uzavreli Nájomnú zmluvu v znení dodatkov. Žalovaný však

na pojednávaní namietal neplatnosť Zmluvy o nájme a to z toho dôvodu, že podľa žalovaného predmet
nájmu nie je spôsobilý predmet nájmu, lebo nebolo predložené kolaudačné rozhodnutie o tom, že ide
o nebytový priestor. Okresný súd zdôraznil, že „Zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov
nevyžaduje predloženie kolaudačného rozhodnutia. Zo samotného charakteru prenajímaného priestoru
je bez akýchkoľvek pochybností možné ustáliť, že ide o nebytové priestory vzhľadom na lokalizáciu

plochy, ktorá bola predmetom nájmu nachádzajúca sa v Obchodnom centre CASSOVIA. Rovnako
právna zástupkyňa žalovaného uviedla, že namieta neurčité vymedzenie prenajatých priestorov, keď
v Zmluve je uvedená len výmera. V tejto súvislosti súd udáva, že sa nestotožňuje s týmto tvrdením
právnej zástupkyne žalovaného a to z toho dôvodu, že ako vyplýva zo samotnej Zmluvy, tak priestor
je vymedzený o celkovej výmere 12 m2, nachádzajúci sa v obchodnej pasáži OC CASSOVIA, pred

predajňou B26+27 za účelom umiestnenia kiosku, pričom kioskom sa rozumie podľa bodu 1.2 Zmluvy,
predajná jednotka s rozmermi 368 cm dĺžka a 300 cm šírka umiestnená v obchodnej pasáži OC, na
mape označená ako MK12, pričom z bodu 3.5.1. vyplýva, že plán obchodného centra s vyznačením
umiestnenia kiosku tvorí prílohu č. 1 Zmluvy. Z tejto prílohy (č.l. 68) je nepochybné, kde sa nachádzala
plocha, ktorá bola predmetom nájmu. Je zrejmé, že predajne B26+27 je predajňa Super ZOO a

oproti sa nachádza Hypermarket Careffour, teda je možné konštatovať, že vymedzenie priestorov je
bez akýchkoľvek pochybností určité. Zmluva tiež spĺňa ďalšie zákonné náležitosti Zmluvy o nájme
nebytových priestorov a preto ju súd považuje za platnú.“

4. K námietke žalovaného, že v rozhodnom období uvedené priestory neužíval a že nájomný vzťah v

mesiacoch november a december 2015 neexistoval, okresný súd uviedol, že vychádzajúc z predloženej
Zmluvy o nájme nebytových priestorov, z bodu 2.1. bolo zrejmé, že Zmluva bola uzavretá na dobu určitú
od 25.5.2015 do 31.12.2016 s tým, že Dodatkom č. 1 zo dňa 21.8.2015 došlo k dohode o dobe nájmu a to
do 31.12.2015. Pokiaľ išlo o ukončenie nájmu v zmysle bodu 7.1. Zmluvy o nájme nebytových priestorov,
zmluvné strany sa dohodli, že nájomnú zmluvu je pred uplynutím dohodnutej doby možné ukončiť

buď písomnou dohodou alebo výpoveďou. Jednoznačne bolo medzi obidvomi účastníkmi nesporné a
nespochybnil to ani samotný žalovaný, žeby k takémuto ukončeniu nájmu písomnou dohodou alebo
výpoveďou došlo. Ak teda nedošlo k ukončeniu zmluvného vzťahu uplynutím doby dohodou účastníkov
alebo výpoveďou, čo v konaní preukázané nebolo, je možné konštatovať, že nájomný vzťah medzižalobcom a žalovaným trvá a je právne irelevantné, či v rozhodnom období žalovaný uvedený priestor
užíval, pretože užívanie týchto priestorov mu bolo zo strany žalobcu preukázateľne umožnené. Napriek
tomu, že boli preukázané skutočnosti, že prebiehali jednania medzi žalobcom a žalovaným o relokácii

plochy na umiestnenie kiosku žalovaného a to vzhľadom na tvrdenie žalovaného, že umiestnenie oproti
Hypermarketu Careffour je nevýhodné, pretože Careffour má celoslovenské problémy a zákazníci tam
nechodia,takbolonesporné,žetakétojednaniaprebiehali.Bolomožnépodľaokresnéhosúduustáliť,že
žalobca bol ústretový, snažil sa nájsť iné miesto, kde by mohol byť kiosk umiestnený, ako však vyplynulo
zo samotnej mailovej korešpondencie, ktorá bola predložená, tak počítal žalobca, že by mohol poskytnúť

žalovanému priestory, kde sa aktuálne nachádzali umiestnené (džúsy), lebo v budúcnosti rátali ukončiť
nájom pre tieto džúsy, ale oznámili žalovanému, že do 31.12.2015 džúsy na mieste, ktoré žalobca
ponúkal budú umiestnené. Napriek dobrej vôli žalobca iné priestory ponúknuť nemohol, o čom svedčila
v konečnom dôsledku aj skutočnosť, že žiadnym dodatkom nebolo zmenené umiestnenie kiosku, resp.
nebola zmenená lokalizácia plochy, ktorú žalobca žalovanému prenajímal. Na základe vykovaného
dokazovania okresný súd ustálil, že nárok žalobcu čo do dôvodu bol preukázaný. Pokiaľ išlo o výšku,

tak v zmysle Nájomnej zmluvy mal žalobca nárok na mesačné nájomné 600,- Eur bez DPH a tiež bola
dohodnutá úhrada nákladov za spotrebu energií vo výške 50,- Eur bez DPH, na základe splátkového
kalendára, ktorý podľa dohody medzi účastníkmi Zmluvy vystaví prenajímateľ, čo aj urobil. V zmysle
tohto splátkového kalendára bolo nájomné, náklady na energie a marketingové náklady splatné vždy do
15. dňa v mesiaci s tým, že v zmysle zmluvných dojednaní bodu 4.1. sa nájom platil k tomuto dátumu

mesiac vopred a ostatné náklady na ten, ktorý mesiac s tým, že potom celková suma, ktorú mal v tom,
ktorom mesiaci žalovaný zaplatiť bola suma 780,- Eur (50,- Eur náklady na energie, 600,- Eur nájom,
130,- Eur DPH ) a 60,- Eur marketingové náklady (50,- Eur + 10,- Eur DPH). Žalobca si však účtoval
za november len pomernú časť, aj keď podľa okresného súdu mal nárok na plnú sumu, účtoval si však
len sumu 269,48 Eur včetne DPH. Podľa zmluvných dojednaní mal žalobca za mesiace november a

december 2015 nárok na celkovú sumu 1.680,- Eur (2 x 780,- Eur nájom a náklady spojené s energiami)
a 2 x 60,- Eur (marketingové náklady). Žalobca si však uplatnil len sumu 1.169,48 Eur, a preto okresný
súd mu túto sumu priznal. Bolo podľa okresného súdu nepochybné, že žalovaný sa dostal s plnením
peňažného záväzku do omeškania a bola tiež preukázaná dohoda ohľadne výšky úrokov z omeškania,
v zmysle ktorej podľa bodu 4.3. a 4.4. boli dojednané úroky z omeškania vo výške 0,05 % denne z

dlžnej sumy až do zaplatenia, pričom žalobca si uplatnil úroky z omeškania v súlade s týmto zmluvným
dojednaním a preto mu ich okresný súd tak, ako boli uplatnené priznal. O trovách prvostupňového
konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP.

5. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný „v celom rozsahu, vo všetkých jeho výrokoch, a to

z dôvodu podľa ust. §-u 365 ods. 1 písm f) CSP - súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a z dôvodu podľa ust. §-u 365 ods. 1 písm h) CSP -
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, podľa ust. § 365
ods. 1 písm. e) CSP súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností.“Súdprvejinštanciepriznalžalobcovinároknazaplatenieistiny-sumy1.169,48Eur-natom

základe, že hoci žalovaný v relevantnom období (november a december 2015) predmet nájmu de facto
neužíval, medzi žalobcom a žalovaným bola stále platne uzatvorená nájomná zmluva, ktorá potom (bez
ohľadu na (ne)užívanie predmetu nájmu žalovaným) zakladala nárok žalobcu na zaplatenie zmluvne
dohodnutého nájomného. Podľa žalovaného Zmluva o nájme nebytových priestorov zo dňa 15.5.2015
v znení jej dodatkov (ďalej len aj „nájomná zmluva“) je podľa žalovaného neplatná pre jej rozpor s § 3

zák. č. 116/1990 Zb. z dôvodu absencie jej obligatórnych náležitostí. „Žalovaný v prvom rade tvrdí, že
predmet nájmu, tak ako ho vymedzuje nájomná zmluva, nie je spôsobilým predmetom nájmu v zmysle z.
č. 116/1990 Zb., na čo upozorňoval už v konaní pred súdom prvej inštancie.“ „Režim z. č. 116/1990 Zb.
možno použiť len v prípade nájmu takých priestorov, ktoré ako nebytové priestory definuje kolaudačné
rozhodnutie stavebného úradu, nestačí len to, že predmet nájmu sa fakticky používa na iný účel ako

na bývanie.“ Podľa žalovaného o takéto nebytové priestory sa v danom prípade nejednalo, žalobca
existenciu spôsobilého predmetu nájmu v konaní nepreukázal, súd prvej inštancie napriek tomu uviedol,
že „zo samotného charakteru prenajímaného priestoru je bez akýchkoľvek pochybností možné ustáliť,
že ide o nebytové priestory vzhľadom na lokáciu plochy, ktorá je predmetom nájmu nachádzajúceho sa v
Obchodnom centre Cassovia, ktorý záver je tak - s poukazom na vyššie uvádzanú argumentáciu - podľa

nášho názoru skutočne nesprávny (to že sa predmet nájmu nachádza v nákupnom centra, neznamená
ešte samo o sebe, že ide o nebytový priestor, môže sa jednať aj o časť nehnuteľnosti, ktorej nájom
sa spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka a nie z. č. 116/1990 Zb.)“ Poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 21/2010.6. V odvolaní žalovaný poukazoval na neurčitosť a nezrozumiteľnosť ustanovení nájomnej zmluvy o
splatnosti nájomného, pričom tvrdil, že splatnosť nebola riadne dohodnutá, absencia ktorej podstatnej
náležitosti v zmysle § 3 zák. č. 116/1990 Zb. zakladala podľa žalovaného ďalší dôvod jej neplatnosti,

ktorým dôvodom sa súd prvej inštancie týmto dôvodom neplatnosti v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia vôbec nezaoberal, v čom videl žalovaný arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia.
7. Žalovaný ďalej v odvolaní namietal, že nájomná zmluva obsahuje ustanovenia týkajúce sa
splatnosti nájomného, podľa ktorých... „V zmysle čl. 4 bod. 4.1 zmluvy Nájomca sa zaväzuje uhrádzať
Prenajímateľovi Nájomné mesačne vopred. V zmysle čl. 4 bod 4.3. zmluvy Nájomca sa zaväzuje

pravidelne uhrádzať Nájomná v termíne splatnosti uvedenom v splátkovom kalendári.“ Z citovaných
ustanovení bolo podľa žalovaného zrejmé, že splatnosť nájomného nebola v zmluve dohodnutá, z
obsahu nájomnej zmluvy nie je zrejmé, ku ktorému dátumu malo byť nájomné žalovaným platené - toto
malo byť určené žalobcom až dodatočne, čo je však z hľadiska nárokov zák. č. 116/1990 Zb. na platné
dojednanie zmluvy neprípustné. „V danom prípade sa nemôže jednať ani o prípad v zmysle ust. §-u 269
ods. 3 Obchodného zákonníka, nakoľko znenie splátkového kalendáru malo byť určené jednostranne

žalobcom, a teda, ponechané na vôli len jednej strany, čo v zmysle ust. §-u 269 ods. 3 Obchodného
zákonníka nie je možné, t. z. splatnosť nájomného dojednaná v skutočnosti nebola, na základe čoho je
predmetná nájomná zmluva neplatná.“„Naviac by sme chceli uviesť, že žalobcom vystavený splátkový
kalendár uvádza splatnosť nájomného v rozpore s tým ako to uvádza nájomná zmluva, keď v zmysle
nájomnej zmluvy malo byť nájomné platené mesačne vopred, avšak splátkový kalendár určuje splatnosť

vždy v mesiaci, za ktorý sa nájom platí (t. z. nie mesačne vopred).“ Predmetná nájomná zmluva je podľa
žalovaného absolútne neplatná a žalobcovi potom nárok na zaplatenie nájomného za mesiac november
a december 2015 nevznikol. Navrhol, aby rozsudok Okresného súdu Martin zo dňa 17.6.2016, č. k. 17Cb
1/2016 odvolací súd zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne a prizná žalovanému nárok na náhradu
trov konania a právneho zastúpenia.

8. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý mal zato, že bez pochybností
preukázal existenciu obchodného záväzkového vzťahu medzi stranami sporu a to titulom Zmluvy o
nájme nebytových priestorov zo dňa 15.5.2015, spolu aj uzavretými dodatkami (dodatok č. 1 zo dňa
21.8.2015 a dodatok č. 2 zo dňa 1.10.2015). Z predloženej písomnej, resp. e-mailovej komunikácie
medzi stranami sporu nevyplývalo, že by žalovaný akokoľvek spochybňoval existenciu tohto právneho

vzťahu, práve naopak, bol si vedomý svojho záväzku voči žalobcovi, aj čo do dôvodu aj výšky. Obrana
žalovaného spočívajúca v skutkovom tvrdení, že v uvedenom období prenajaté priestory neužíval, bola
podľa žalobcu z právneho hľadiska irelevantná, nakoľko právny vzťah medzi stranami sporu trval a
existoval aj v tomto období. Rovnaké stanovisko k uvedenému zaujal aj súd prvej inštancie. „Žalobca
má za to, že odvolanie žalovaného, ako aj jeho celá argumentácia je v celom rozsahu účelová aj

s ohľadom na komunikáciu prebiehajúcu pred podaním samotného návrhu na súd. Z predloženej e-
mailovej komunikácie jasne vyplýva, že všetky jednania medzi žalobcom a žalovaným sa uskutočňovali
prostredníctvom právnej zástupkyne žalovaného, ktorá sama ešte e-mailom zo dňa 1.12.2015 žiadala
žalobcu o poskytnutie informácie o platbách, pre prípad ak by stánok žalovaný neumiestnil v priestoroch
žalobcu do konca dohodnutého obdobia nájmu tj. 31.12.2015. Aj z uvedeného je zrejmé, že žalovaný

ako aj jeho právna zástupkyňa mali v uvedenom čase zrejmú vedomosť o existencii záväzkového vzťahu
medzi stranami sporu a považovali ho za platne uzavretý a nikdy ho do začatia konania na súde prvej
inštancie nerozporovali.“ Žalobca sa plne stotožnil so závermi okresného súdu uvedenými v odôvodnení
napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie jasne konštatoval, že zo samotného charakteru
prenajímaného priestoru je bez akýchkoľvek pochybností možné ustáliť, že ide o nebytové priestory, ako

aj to, že tieto priestory boli určito a jasne lokalizované vymedzením veľkosti predajnej jednotky, ako aj
vyznačením jej umiestnenia v prílohe č. 1 Zmluvy. Súd prvej inštancie vyslovil, že Zmluva spĺňa všetky
zákonné náležitosti Zmluvy o nájme nebytových priestorov a preto ju aj považoval za platne uzavretú.
Žalobca sa v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie a odvolanie žalovaného
považoval za účelové. Žiadal, aby odvolací súd potvrdil napadnuté výroky rozsudku súdu prvej inštancie.

9. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom v medziach podľa § 379 ods. 1 CSP, §
380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 CSP a contrario a verejným
vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP
napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne rozhodnutie.

10. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že aj keď konanie pred súdom prvého stupňa
začalo a rozsudok okresného súdu bol vyhlásený dňa 17.06.2016, teda za účinnosti OSP, v odvolacom
konaní bolo od 01.07.2016 postupované podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalejlen „CSP“), ktorý zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení platnom a účinnom do
30.06.2016 (§ 473 CSP). Vyplýva to z § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá

CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované.

11. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia
o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo

podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu.

12. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

13. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

14.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

15. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna
úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a ktoré
mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom
konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania

žalovaným. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho
vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie
vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým žalobe vyhovel
a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto
meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 1 CSP odkazuje na

odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 387 ods.
2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného
súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého
rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového

súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je
postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie
obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na
prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

16. Žalovaný v rámci podaného odvolania namietal, že okresný súd nesprávne právne vec posúdil,
keďže konštatoval, že uzavretá nájomná zmluva medzi účastníkmi je platná. Argumentoval poukazom
na § 3 zákona č. 116/1990 Zb. a tvrdil absenciu obligatórnych náležitostí zmluvy. V prvom rade tvrdil,
že predmet nájmu, tak ako ho ako vymedzuje nájomná zmluva, nie je spôsobilým predmetom nájmu.
V rámci podaného odvolania žalovaný uviedol, „Ako vyplýva z odôvodnenia podanej žaloby - súd

prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na zaplatenie istiny - sumy 1169,48 Eur - na tom základe, že
hoci žalovaný v relevantnom období (november a december 2015) predmet nájmu de facto neužíval,
medzi žalobcom a žalovaným bola stále platne uzatvorená nájomná zmluva, ktorá potom (bez ohľadu
na užívanie/neužívanie predmetu nájmu žalovaným) zakladala nárok žalobcu na zaplatenie zmluvne
dohodnutého nájomného“. Krajský súd napriek vyjadrenému nesúhlasu žalovaného s týmito závermi

okresného súdu sa stotožnil a mal za to, že sú vecne správne, keďže bolo relevantne preukázané, že
nájomná zmluva medzi sporovými stranami trvala a to, či žalovaný za takéhoto stavu priestory, ktoré
v zmysle zmluvy mohol využívať i skutočne využíval, bolo v jeho dispozícií a na jeho vôli a ak ich aj
reálne nevyužíval, tak ho to nezbavovalo povinnosti vyplývajúcej zo záväzkového vzťahu, ktorý trval,
platiť nájomné a súvisiace náklady v rozsahu dohodnutom v zmluve.

17. V rovine žalovaným tvrdenej neplatnosti Zmluvy o nájme nebytových priestorov, krajský súd
uvádza, že záväzkovo-právne vzťahy medzi účastníkmi vznikajú na základe právnych úkonov a iných
skutočností. Na základe právnych úkonov vznikajú aj zmluvy, respektíve zmluva ako taká je samaprávnym úkonom. Z týchto dôvodov sú právne úkony veľmi dôležité, pretože z nich vznikajú pre
účastníkov takéhoto úkonu (napr. zmluvy) práva a povinnosti, pohľadávky a záväzky. Ak dôjde k sporu
o to, aké práva a povinnosti pre strany zo zmluvy vyplývajú, je ešte predtým potrebné zistiť, či je

zmluva samotná platná, pretože práva a povinnosti vznikajú len z platnej zmluvy. V súvislosti s ďalšími
námietkami žalovaného v odvolaní považuje krajský súd za podstatné poukázať na jeho obranu pred
súdomprvéhostupňa,keďzoZápisniceoústnompojednávanízodňa17.06.2016vyplývalo,žežalovaný
uviedol, „Súčasne namietame aj neplatnosť Zmluvy o nájme, ktorá podľa Zákona č. 116/1990 má striktné
náležitosti a máme za to, že v danej zmluve nie je spôsobilý predmet nájmu, nebolo nám predložené

kolaudačné rozhodnutie o tom, že ide o nebytový priestor“. Argumentácia žalovaného v odvolaní potom
podľa zistení odvolacieho súdu nekopíruje v celom rozsahu argumentáciu žalovaného pred súdom
prvého stupňa. Okresný súd sa vysporiadal s použitou argumentáciou žalovaného tak, že citoval § 3
ods. 3 veta prvá zákona č. 116/1990 Zb. v znení platnom v čase uzavretia zmluvy a takisto § 3 ods.
4 zákona č. 116/1990 Zb. a ustálil, že ak žalovaný namietal neplatnosť zmluvy o nájme, pričom podľa
žalovaného nebol predmet nájmu spôsobilý, lebo mu nebolo predložené kolaudačné rozhodnutie o

tom, že ide o nebytový priestor, tak sa stotožňuje krajský súd s okresným súdom, že Zákon o nájme
a podnájme nebytových priestorov zák. č. 116/1990 Zb. pre platnosť nájomnej zmluvy o nebytových
priestoroch nevyžaduje predloženie kolaudačného rozhodnutia, pričom poukazuje krajský súd na dikciu
§ 3 ods. 3 veta prvá zákona č. 116/1990 Zb. v znení platnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy, tak
ako ju citoval okresný súd vo svojom rozhodnutí. Ak okresný súd ustálil, berúc do úvahy argumentáciu

žalovaného pred súdom prvého stupňa na pojednávaní dňa 17.06.2016, že zo samotného charakteru
prenajímaného priestoru je bez akýchkoľvek pochybností možné ustáliť, že ide o nebytové priestory
vzhľadom na lokalizáciu plochy, ktorá bola predmetom nájmu, nachádzajúcu sa v obchodnom centre
CASSOVIA, tak s týmto záverom okresného súdu, vzhľadom na celý obsah spisového materiálu s
dôrazom na listinné dôkazy, ktorými okresný súd vykonal riadne dokazovanie ako i výpovede účastníkov,

sa krajský súd stotožnil. K uvedenému záveru odvolacieho súdu v konečnom dôsledku pristupujú aj
skutočnosti, že predsa ani samotný žalovaný nemal pochybnosti v čase uzatvárania zmluvy, že ide o
nebytový priestor, pričom sa osobitne poukazuje na celé obsahové znenie Zmluvy o nájme nebytových
priestorov (č.l. 2 a nasl. spisu). Ak potom žalovaný v odvolaní uvádzal, že to, že sa predmet nájmu
nachádza v nákupnom centre, neznamená ešte samo osebe, že ide o nebytový priestor, pretože sa

môže jednať aj o časť nehnuteľnosti, ktorej nájom sa spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka a
nie zákona č. 116/1990 Zb., tak ide o novú argumentáciu, ktorá nebola použitá žalovaným pred súdom
prvého stupňa a cez úpravu v § 366 CSP potom práve na túto uvedenú časť argumentácie žalovaného,
že predmet nájmu sa síce nachádza v nákupnom centre, čo však neznamená ešte samo osebe, že ide
o nebytový priestor, keďže až podľa tvrdení žalovaného v odvolaní sa môže jednať o časť nehnuteľnosti,

ktorej nájom sa spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka a nie zákonom č. 116/1990 Zb., nebolo
možné podľa odvolacieho súdu prihliadať. Zvýrazňuje sa, že bolo preukázané poučenie žalovaného
podľa § 120 ods. 4 OSP (č.l. 57 rub spisu), preto táto argumentácia zostala bez relevantného vplyvu
na rozhodnutie v odvolacom konaní ovládanom systémom neúplnej apelácie, s dôrazom na skutočnosť,
že žalovaný netvrdil ani nepreukázal v rámci podaného odvolania, že v štádiu konania pred súdom

prvej inštancie existovali nové skutočnosti a nové dôkazy, týkajúce sa uvedenej novej argumentácie,
ktoré nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvej inštancie. Predmetná argumentácia sa
pritom netýkala len roviny právneho posúdenia, ale aj skutkovej roviny. Ak túto argumentáciu v rovine
potreby predloženia kolaudačného rozhodnutia pre posúdenie (ne)platnosti nájomnej zmluvy zvlášť,
keď samotný žalovaný poukazoval na striktné náležitosti zákonnej úpravy zákona č. 116/1990 Zb. a

tvrdil nespôsobilosť predmetu nájmu, lebo mu nebolo predložené kolaudačné rozhodnutie, zdôrazňuje
odvolací súd, obzvlášť za stavu, ak predmet nájmu bol v obchodnom centre a teda vzhľadom i
na jeho lokáciu, s dôrazom na argumentáciu žalovaného pred súdom prvého stupňa, potom v tejto
konkrétnej veci nebolo možné žalovaným tvrdenú potrebu doloženia kolaudačného rozhodnutia posúdiť
iným spôsobom, ako posúdil okresný súd. Pokiaľ žalovaný v odvolaní preukazoval dôvodnosť svojej

argumentácie v rovine povinnosti žalobcu doložiť kolaudačné rozhodnutie s poukazom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6M Cdo 21/2010, tak krajský súd po dôslednom oboznámení sa s
týmto rozhodnutím Najvyššieho súdu SR uvádza, že sa nemohol stotožniť so žalovaným o možnosti
aplikácie uvedeného rozhodnutia na prejednávanú vec, keďže z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 6M Cdo 21/2010 vyplýval odlišný skutkový základ a najmä skutočnosť, že potreba predloženia

kolaudačného rozhodnutia sa viazala k § 3 ods. 2 zákona č. 116/1990 Zb. v znení do 01. júla 2004,
kedykprenájmumiestnostíurčenýchnaprevádzkovanieobchoduaslužiebbolpotrebnýpredchádzajúci
súhlas obce a nerešpektovanie tejto požiadavky bolo výslovne sankcionované neplatnosťou zmluvy o
nájme nebytových priestorov. Je na mieste pripomenúť, že„...Nielen v občianskom práve, ale v rámcisúkromného práva ako celku sa uplatňuje princíp preferencie platnosti právnych úkonov, vrátane zmlúv.
Práve úkony sa uskutočňujú s jednoznačným zámerom vyvolať riadne právne účinky; čo možno vyjadriť
aj tým spôsobom, že za bežných okolností nikto nerobí právny úkon s úmyslom, aby bol tento úkon

neplatný. Neplatnosť právneho úkonu je reštriktívnou výnimkou, ku ktorej možno interpretačne dospieť
iba v prípade, ak konkrétny úkon za žiadnych okolností neobstojí ako platný“ (nasledujú odkazy na ÚS
SR I. ÚS 242/2007, I. ÚS 243/2007, IV. ÚS 340/2012, IV. ÚS 15/2014, I. ÚS 640/2014; NS SR, sp. zn.
4Cdo 132/2007).

18. Krajský súd v tomto smere pripomína, že nemohli zostať bez povšimnutia v tejto rovine ani ostatné
závery okresného súdu o lokácií predmetu nájmu nebytového priestoru, ale v konečnom dôsledku i
samotné tvrdenia žalovaného, ktorému bolo zrejmé, že ide o priestory v obchodnom centre, čo vyplývalo
nielen z výpovede žalovaného pred súdom prvého stupňa ale i z listinných dôkazov, ktoré boli okresným
súdom riadne vykonané. Ak za stavu argumentácie žalovaného pred súdom prvého stupňa, „Súčasne
namietameajneplatnosťZmluvyonájme,ktorápodľaZákonač.116/1990mástriktnénáležitostiamáme

zato,ževdanejzmluveniejespôsobilýpredmetnájmu,nebolonámpredloženékolaudačnérozhodnutie
o tom, že ide o nebytový priestor“, okresný súd nevyžadoval doloženie predmetného kolaudačného
rozhodnutia a vychádzal z obsahu spisového materiálu a v dôsledku toho prijal záver, že je nepochybné,
že ide o nebytový priestor, tak v tomto smere nevidel odvolací súd priestor na odklon od záveru súdu
prvého stupňa a mal za to, že uvedený záver zodpovedá správnemu vyhodnoteniu dôkaznej situácie

v konaní. Navyše, ak žalovaný v tejto rovine nielenže neposkytol žiadnu bližšiu argumentáciu, ale
neuviedolanidôkazy,anivýchodiská,zktorýchvychádzal,žepredmetnájmupodľajeholokácieamapky
plánu podľa skutkovej situácie ako i vo väzbe na všetky ostatné dôkazy, ktoré boli v spise, by nebol
spôsobilým predmetom nájmu, ktorú nespôsobilosť vyvodzoval z tvrdenia, že mu nebolo predložené
kolaudačné rozhodnutie, tak jeho argumentácia bez ďalšieho nemala vplyv na vecnú správnosť záverov

okresného súdu. K uvedenému však pristupuje i časové hľadisko, kedy žalovaný predmetné priestory
sám užíval, čo v konečnom dôsledku ani nepoprel, neozrejmil, prečo by v danom prípade nemalo ísť o
nebytový priestor, neposkytol k tomuto svojmu tvrdeniu riadne vysvetlenie ani dôkazy na preukázanie
tohto svojho tvrdenia. Krajský súd len pripomína, že Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn.
6M Cdo 1/2010 z 28. februára 2011 uviedol, že „Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem

ľudskýchaodbornýchskúsenostímalibyťpravidlálogickéhomyslenia,ktorétradičnálogikaformulujedo
základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával
rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za
tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho,
podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu,

ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené.“
19.Vrámcipodanéhoodvolaniažalovanýďalejpoukazovalnaneurčitosťanezrozumiteľnosťustanovení
Nájomnej zmluvy v časti o splatnosti nájomného a tvrdil, že splatnosť nebola riadne dohodnutá,
absencia ktorej podstatnej náležitosti zakladala dôvod jej neplatnosti. Odvolací súd uvádza, že na
to, aby bola zmluva ako právny úkon platná, musí byť okrem iných náležitostí určitá a zrozumiteľná.

Túto náležitosť stanovuje § 37 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“). Podľa § 37
ods. 1 OZ, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. V
tomto ustanovení nie je možné nájsť výklad pojmu „určitý“ a „zrozumiteľný“ právny úkon. K tomuto
výkladu slúži výklad daný teóriou a súdnou praxou. V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
29 Cdo 2638/99 zo dňa 30.11.2000, na ktorý odvolací súd z eurokonformného prístupu len primerane

a podporne poukazuje „Podľa ustanovenia § 37 ods. 1 OZ právny úkon musí byť vykonaný slobodne
a vážne, určite a zrozumiteľne. Uvedená definícia náležitostí prejavu vôle vyžaduje, aby uskutočnený
právny úkon bol formulovaný spôsobom umožňujúcim druhému účastníkovi zoznámiť sa s ním a
vnímať jeho zdelenie v pre neho pochopiteľnej forme (požiadavka zrozumiteľnosti), a aby aspoň
jeho výkladom podľa § 35 OZ bolo zistiteľné, aký obsah ním mal byť vyjadrený a čo je konkrétne

predmetom dojednania (požiadavka určitosti).“ Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Cdo
1527/99 zo dňa 22.6.2000: „Podľa § 37 OZ je neplatný právny úkon, ktorý nebol vykonaný určite
a zrozumiteľne. Týmto ustanovením sa sankcia neplatnosti právneho úkonu viaže k náležitostiam
prejavu vôle; prejav vôle je neurčitý, pokiaľ je neistý jeho obsah, to značí - okrem prípadov, keď úplne
chýba určitá vôľa - keď sa konajúcemu nepodarilo obsah vôle jednoznačným spôsobom stanoviť, a

je nezrozumiteľný, ak konajúci nedosiahol - vadným slovným alebo iným sprostredkovaním - jasného
vyjadrenia svojej vôle. Záver o neurčitosti či nezrozumiteľnosti právneho úkonu predpokladá, že ani
jeho výkladom nie je možné dospieť k nepochybnému poznaniu, čo chcel účastník prejaviť (§ 35
ods. 2 OZ).“ Odvolací súd k výkladu pojmu neurčitý úkon uvádza, že ide o prípady, keď úplne chýbaurčitá vôľa, ako aj v prípade, keď nie je obsah prejavenej vôle účastníka jednoznačný, a výklad
pojmu nezrozumiteľný úkon ako taký stav, ak z dôvodu vadného sprostredkovania svojej vôle (napr.
sprostredkovaním tejto vôle v texte písomnej zmluvy) je jeho vôľa nejasná, pričom podľa rozsudku

Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23 Cdo 879/2014 zo dňa 2.6.2014, „Neplatný právny úkon je ten, ktorý
nebol vykonaný určite a zrozumiteľne. Sankcia neplatnosti právneho úkonu sa viaže k náležitostiam
prejavu vôle; prejav vôle je neurčitý, ak je neistý jeho obsah, to značí - okrem prípadov, keď úplne
chýba určitá vôľa - keď sa konajúcemu nepodarilo obsah vôle jednoznačným spôsobom stanoviť, a
je nezrozumiteľný, ak konajúci nedosiahol - vadným slovným alebo iným sprostredkovaním - jasného

vyjadrenia svojej vôle. Záver o neurčitosti či nezrozumiteľnosti právneho úkonu predpokladá, že ani
jeho výkladom nie je možné dospieť k nepochybnému poznaniu, čo chcel účastník prejaviť.“ Podľa
rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Cdo 3100/2007 zo dňa 25.11.2009, „Právny úkon je neurčitý
vtedy, ak je vyjadrenie prejavu síce zrozumiteľné, ale jeho obsah je neurčitý (má vecné nedostatky).
Len právne úkony, ktoré nie je možné vyložiť podľa stanovených interpretačných pravidiel sú pre
nezrozumiteľnosť alebo neurčitosť neplatné. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu je možné vykladať

prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov), logickými
(z hľadiska vzájomnej nadväznosti použitých pojmov) či systematickými (z hľadiska zaradenia pojmov
v štruktúre celého právneho úkonu); interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods. 2
OZ však nemôže nahrádzať či meniť už vykonané prejavy vôle (použitie výkladových pravidiel smeruje
vždy len k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý účastník vykonal, bol vyložený

v súlade so stavom, ktorý existoval v dobe, keď bol úkon vykonaný).“Podľa rozsudku Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 33 Odo 938/2004 zo dňa 27.4.2006 súd musí pritom prihliadať aj na následné správanie
strán „1. Následné správanie účastníka právneho úkonu je relevantné pri výklade prejavu vôle.“ Odvolací
súd uvádza, že všetky vyššie uvedené východiská boli odvolacím súdom zohľadnené pri posudzovaní
relevantnosti odvolacej argumentácie žalovaného včítane tej uvedenej v odvolaní, v ktorom žalovaný

citoval článok 4. bod 4.1 zmluvy o nájme a článok 4. bod 4.3 zmluvy o nájme. Z obsahu spisového
materiálu však nie je možné stotožniť argumentáciu žalovaného v odvolaní, a to nezrozumiteľnosť
a neurčitosť ustanovení nájomnej zmluvy o splatnosti nájomného, s jeho argumentáciou v konaní
pred súdom prvého stupňa, pričom sa poukazuje na jeho vyjadrenia pred súdom prvého stupňa dňa
17.06.2016, ako i vo vyjadrení zo dňa 22.02.2016 (č.l. 21 spisu), z ktorého vyplýva, že žalovaný uviedol,

„chýba splatnosť“ (č.l. 56 spisu) a „ My ďalej zotrvávame na neplatnosti uvedenej zmluvy, poukazujeme
ohľadom splatnosti na ustanovenie § 269 ods. 3 Obchodného zákonníka s tým, že splátkový kalendár
bol jednostranným právnym úkonom.“ (č.l. 57 spisu). Opakovane odvolací súd uvádza, že žalovaný bol
poučený podľa § 120 ods. 4 OSP a tvrdenia tak, ako boli uvedené pred súdom prvého stupňa, nebolo
možnéstotožniťstvrdeniamivodvolaní,ktoré neboli použité pred súdom prvého stupňa, pretonebolo

možné odvolacím súdom na základe § 366 CSP (v čase rozhodnutia okresného súdu účinný § 120 ods.
4 OSP) neprihliadať, keďže neboli splnené zákonné podmienky, pretože odvolacie konanie je ovládané
princípom neúplnej apelácie a žalovaný neuviedol žiadne dôvody ani skutočnosti, pre ktoré tieto dôvody
nemohol uviesť v konaní pred súdom prvého stupňa. Napriek týmto záverom odvolací súd poukazuje
na Zmluvu o nájme nebytových priestorov, konkrétne na článok 4. v celom jeho rozsahu a v obsahovom

znení, pričom krajský súd zdôrazňuje, že uvedené znenie zmluvy s akcentom na článok 4. je potrebné
vykladať súhrne, nie izolovane, v celom obsahovom znení, z ktorého nazerania nie je možné priznať
relevanciu odvolacej námietky žalovaného vo vzťahu k tvrdenej neplatnosti nájomnej zmluvy, keďže
zo samotnej zmluvy, z jeho článku, ktorý v konečnom dôsledku citoval i žalovaný v odvolaní, vyplýva
zrozumiteľnosť a určitosť v rovine nájomného, čo do výšky, ako i splatnosti. Je potrebné vychádzať z

toho, že článok 4. v jednotlivých bodoch určuje splatnosť nájomného, kde v článku 4. bod 4.1 je predsa
určené, že nájomné je splatné mesačne vopred, je určená výška nájomného za mesiac a zároveň bolo
dohodnuté, že uhradením nájomného sa rozumie pripísanie dohodnutej sumy na účet prenajímateľa v
celom rozsahu. Zároveň je určená v článku 4.2 predsa dostatočným spôsobom splatnosť uvedeného
nájomného, keď je určené nájomné mesačne vo vopred dohodnutej sume a následne je určená i výška

a splatnosť nákladov za služby spojené s užívaním priestoru, pričom išlo výslovne o dohodu zmluvných
strán. Ak aj bol následne dohodnutý splátkový kalendár, na ktorý poukazoval žalovaný v odvolaní,
tak tento vyjadruje spôsob platenia nájmu a nákladov za služby spojené s užívaním priestoru. Podľa
Nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 3900/12 zo dňa 28.2.2013, „Záver, že určitý právny úkon
je neplatný pre neurčitosť jeho predmetu, sa musí opierať o rozumný výklad dotknutého zákonného

ustanovenia. Nie je možné vystačiť len s gramatickým výkladom. Významnú úlohu tu hrá predovšetkým
výklad teleologický. Je preto potrebné sa vždy pýtať na účel zákonného príkazu či zákazu.“ Odvolací súd
po vyhodnotení Článku 4. predmetnej zmluvy i z roviny námietok žalovaného dospel k záveru, že tento
článok je dostatočne určitý, zrejmý a nemožno prijať záver o neurčitosti a nezrozumiteľnosti Zmluvy onájme v časti o splatnosti nájomného tak, ako uvádzal žalovaný v odvolaní, z ktorého východiska potom
nie je možné ani konštatovať dôvod neplatnosti zmluvy uvádzaný žalovaným. Krajský súd len pripomína,
že „Prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne

neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej veci a interpretácii
relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo ,,vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti predmetu zmluvy
(prípadne iných dôvodov jeho neplatnosti), ale v poskytnutí súdnej ochrany účastníkom občianskeho
súdneho konania. Táto má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii všetkých
zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v prospech

platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu.“ (nález Ústavného súdu SR z 1. apríla 2015, sp. zn. I. ÚS
640/2014)
20. Nad rámec týchto záverov, ak žalovaný poukazoval na splátkový kalendár v zmysle Zmluvy o
nájme nebytových priestorov, tak krajský súd poukazuje na článok 4. bod 4.2, v ktorom si dohodli
samotní účastníci zmluvného vzťahu, že predmetný splátkový kalendár vystaví prenajímateľ a doručí
ho žalovanému s tým, že suma (výška nájomného a nákladov), ktorá bola predmetom splátkového

kalendára, bola predsa dohodnutá v samotnej nájomnej zmluve. Zmluvné strany si teda výslovne
dojednali v článku 4. bod 4.2, že prenajímateľ je oprávnený vystaviť spoločný splátkový kalendár
na nájomné a na náklady za spotrebu energií a raz ročne vykoná vyúčtovanie nákladov podľa
výšky skutočne realizovaných nákladov. Ak namietal žalovaný splatnosť nájomného podľa splátkového
kalendára pre rozpor s nájomnou zmluvou v odvolaní, tak pred súdom prvého stupňa uviedol, že „My

ďalej zotrvávame na neplatnosti uvedenej zmluvy, poukazujeme ohľadom splatnosti na ustanovenie
§ 269 ods. 3 Obchodného zákonníka s tým, že splátkový kalendár bol jednostranným právnym
úkonom.“ (č.l. 57 spisu), tak potom argumentácia v odvolacom konaní nebola použitá pred súdom
prvého stupňa napriek poučeniu § 120 ods. 4 OSP k momentu rozhodnutia okresného súdu (k momentu
rozhodovaniaodvolaciehosúdu§366CSP).Žalovanýosobitnetentočl.4zmluvyonájmevrelevantnom

štádiu konania nenamietal. Namietal ho až v odvolaní, v ktorom ho i citoval, pričom pred súdom prvého
stupňa žalovaný v rovine splátkového kalendára uviedol len „My naďalej zotrvávame na neplatnosti
uvedenej zmluvy,poukazujemeohľadomsplatnostinaustanovenie§269ods.3Obchodnéhozákonníka
s tým, že splátkový kalendár bol jednostranným právnym úkonom“ (č.l. 57 spisu). Ku svojim záverom,
v zmysle ktorých sa odvolací súd stotožnil so súdom prvej inštancie sa na tomto mieste zvýrazňuje

už uvedený vyššie záver odvolacieho súdu, že uvedený splátkový kalendár bol predsa stanovený na
základe vzájomnej dohody účastníkov, kedy podstatné náležitosti zmluvy o nájme, nájomné a jeho
splatnosť, boli relevantné dohodnuté v písomnej zmluve, pričom sa poukazuje na celé obsahové
znenie nájomnej zmluvy osobitne čl. 4. Ak potom podstatné zmluvné dojednania zmluvy o nájme boli
dohodnuté v dostatočnom rozsahu, určite, zrozumiteľne a v rovine výšky, splatnosti, spôsobe splatnosti,

tak potom dohodnutý splátkový kalendár nebolo možné vyhodnotiť, že bol ponechaný na jednostranné
určenie žalobcu a ani, že by bola namieste aplikácia § 269 ods. 3 OBZ uvádzaná žalovaným. Len
pre úplnosť z eurokonformného prístupu a podporne, primerane odvolací súd uvádza, že podľa nálezu
Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 3900/12 zo dňa 28.2.2013, „V tejto súvislosti Ústavný súd pripomína,
že v súkromnom práve sa aplikuje zásada pacta sunt servanda (zmluvy sa musia dodržiavať) - a to

aj v prípadoch, keď je to pre niektorú zo zmluvných strán nevýhodné. Zmluvná strana si musí byť
vedomá svojej zodpovednosti v zmluvných vzťahoch a nemôže zmluvy uzatvárať a neskôr namietať ich
neplatnosť podľa svojej vlastnej vôle.“
21. K námietke žalovaného, že okresný súd nevykonal dokazovanie kolaudačným rozhodnutím, krajský
súd upriamuje pozornosť na judikát R 6/2000 (ktorý je možné použiť i za aplikácie CSP), podľa

ktorého právnej vety, ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi, resp.
vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa
§ 237 písm. f) OSP nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred
súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku
nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR II. ÚS 37/2001, právo

na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní (v občiansko-právnom spore) a toto právo
preto nezahŕňa nárok na zamietnutie žaloby na základe procesnej obrany žalovaného účastníka. Toto
základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu
rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a
vzťah k predmetu konania. Podľa judikátu R 37/1993, nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom

nie je postup, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom.
22. Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu
v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol
odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorýbol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok
okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam
žalovaného potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,
ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.
Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti
daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19.
februára1998)(NálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyč.k.IV.ÚS345/2012-30zodňa26.11.2012).

23. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné
akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné

v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických
osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.

PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.

ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

24. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil
so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval

správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

25. Len pre úplnosť odvolací súdu uvádza, že ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových
záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a
predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala

výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP (účinný k momentu
rozhodovania okresného súdu), o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli
účastníci, ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP
(účinný k momentu rozhodovania okresného súdu) tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe
skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

26. Ak žalobe žalobcu bolo rozsudkom okresného súdu vyhovené, tak toto rozhodnutie bolo krajským
súdom potvrdené ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, keďže neboli
splnené podmienky ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani pre jeho zrušenie a vrátenie
veci na ďalšie konanie, ktorý záver sa vzťahuje i na závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Úspešnou stranou sporu v odvolacom konaní bol žalobca, ktorému bolpriznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že podľa § 262 ods. 2 CPS o výške
tohto nároku rozhodne súd prvej inštancie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie

a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva

táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva

v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred

súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.