Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 8. december 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/1021/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7210220801
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7210220801.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu, vo veci žalobkyne E. Z., D., I. X, zast. Mgr. Ing. Petrom
Holéczym, advokátom, Košice, Vojenská 5, proti žalovanej BD Terasa s.r.o., Košice, Tr. SNP č. 48/A,
Košice, IČO: 36 596 248, zast. AK CHOCHOĽÁK & ČESLA s.r.o., Košice, Rumanova 2, IČO: 36 587 416,
o zaplatenie 16.517,62 eur s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 29C/60/2014-162 z 10.9.2014
Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom žalobu zamietol a vyslovil, že o trovách konania rozhodne
po právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení rozhodnutia o. i. uviedol, čoho sa žalobkyňa žalobou doručenou mu 30.8.2010 domáhala
a čím ju odôvodnila. Konštatoval, že 19.11.2013 pod č. k. 20Ro 298/2010-124 vydal platobný rozkaz,
proti ktorému podala žalovaná odpor a aké dôvody v ňom uviedla. Uviedol, že na základe vykonaného
dokazovania zistil tento skutkový stav: Žalovaná ako budúca predávajúca a O.. K. S. ako budúci kupujúci
uzatvorili 4.10.2006 zmluvu o budúcej zmluve o prevode vlastníctva bytu a pozemku č. B-6.3 (ďalej len
ZoBZ), citoval znenie článku 3 bod 1, čl. 5 bodu 2, čl. 7, čl. 8 bodu 4 ZoBZ, že O.. K. S. ako budúci
kupujúci vyzval žalovanú výzvou z 20.10.2009 k úhrade zmluvnej pokuty vo výške 16 099 eur do 14

dní, že zmluvou o postúpení pohľadávky uzatvorenou 15.8.2010 O.. K. S. ako postupca postúpil na E.
Z. ako postupníka pohľadávku vo výške 16.099,62 eur vyplývajúcu z čl. 8 bodu 4 zmluvy o budúcej
zmluve - týkajúcu sa zmluvnej pokuty, že zo zmluvy o prevode vlastníctva bytu a pozemkov uzatvorenou
medzi žalovanou a O.. K. S. vyplýva, že táto bola uzatvorená 20.10.2008. Ďalej uviedol, čo vyplynulo z
výsluchu žalobkyne, žalovaná namietla aktívnu legitimáciu žalobkyne z dôvodu, že jej doposiaľ nebolo
oznámené postúpenie pohľadávky, či už novým resp. pôvodným účastníkom zmluvy. Citoval znenie §
50a ods.1, § 544 ods.1,2 O. z..

Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalovaná ako budúca predávajúca a O.. K. S.
ako budúci kupujúci uzatvorili zmluvu o budúcej zmluvu o prevode vlastníctva bytu a pozemku č.
B-6.3. 4.10.2006, že na základe predmetnej zmluvy si účastníci konania v čl. 3 v bode 1 dohodli,
že v lehote najneskôr do 30.9.2007 na písomnú výzvu budúceho predávajúceho uzatvoria zmluvu o
prevode vlastníctva bytu a pozemku a to s obsahom zodpovedajúcim tejto zmluve, že zmluvné strany
sa zaviazali uzatvoriť budúcu zmluvu o prevode vlastníctva bytu a pozemku najneskôr do 10 dní od
doručenia písomnej výzvy budúceho predávajúceho budúcemu kupujúcemu, že v zmysle čl. 8 bodu 4

sa zmluvné strany dohodli, že v prípade omeškania s uzatvorením budúcej zmluvy o prevode vlastníctva
bytu a pozemku z dôvodov na strane budúcej predávajúcej je budúca predávajúca povinná uhradiť
budúcemu kupujúcemu zmluvnú pokutu vo výške 0,05% zo zaplatenej časti budúcej kúpnej ceny za
každý deň omeškania, že na základe predmetnej zmluvy budúci kupujúci O.. K. S. výzvou z 20.10.2009vyzval žalovanú na zaplatenie zmluvnej pokuty, pričom v konaní nie je preukázané, či predmetná
výzva bola žalovanej aj zaslaná, že výšku zmluvnej pokuty vyčíslil na sumu 16 099 eur. Následne
zmluvou o postúpení pohľadávky uzatvorenou dňa 15.8.2010 postúpil túto pohľadávku Nataši Petrovej,

t.j. žalobkyni, že zmluva o prevode vlastníctva bytu a pozemku bola medzi žalovaným ako predávajúcim
a O.. K. S. ako kupujúcim uzatvorená 20.10.2008.
Spornou skutočnosťou bolo, či žalovaná porušila svoje povinnosti vyplývajúce jej zo ZoBZ a či žalovanej
vznikla povinnosť zaplatiť sankcie v súlade s porušením zmluvy tak, ako to mali účastníci konania
dojednané v čl. 8 a to konkrétne zmluvnú pokutu vyplývajúcu z čl. 8 bodu 4 a či na strane žalovanej

ako budúcej predávajúcej došlo k omeškaniu s uzatvorením budúcej zmluvy o prevode vlastníctva bytu
a pozemku z dôvodov na jej strane. Poukázal na judikát R 14/1999 a uviedol, že vznik nároku na
zmluvnú pokutu predpokladá konsenzuálny právny úkon, v rámci ktorého sú zmluvné strany povinné
vymedziť porušením akej zmluvnej povinnosti vzniká nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, to znamená,
že si musia určiť hlavný záväzok, ktorý je zmluvnou pokutou zabezpečený a porušenie takejto zmluvnej
povinnosti, že zmluvná pokuta má akcesorickú povahu to znamená, že jej vznik a trvanie je podmienené

existenciou hlavného záväzku, že zmluvná pokuta je teda vedľajším záväzkom, ktorý je závislý od
hlavného záväzku, ale aj z hľadiska svojho obsahu je podmienená obsahom hlavného záväzku, že ako
predbežnú otázku riešil, či došlo k porušeniu hlavného záväzku a či z toho dôvodu vznikol žalobkyni
nárok na zmluvnú pokutu. Hlavný záväzok v zmysle ZoBZ je uvedený v čl. 3 bodu 1 tak, že účastníci
konania v lehote najneskôr do 30.9.2007 na písomnú výzvu budúceho predávajúceho uzatvoria zmluvu

o prevode vlastníctva bytu a pozemku a to s obsahom zodpovedajúcim tejto zmluve a zároveň sa
zaväzujú uzatvoriť budúcu zmluvu o prevode vlastníctva bytu a pozemku najneskôr do 10 dní od
doručenia písomnej výzvy budúceho predávajúceho budúcemu kupujúcemu. Konštatoval, že z čl. 3
ods. 1 zmluvy vyplynulo, že právo vyzvať na uzatvorenie budúcej zmluvy a teda právo požadovať
od budúceho kupujúceho uzavretie zmluvy patrí len žalovanej, pričom ona mala právo nie povinnosť

využiť ho najneskôr do 30.9.2007, že žalovaná teda nemala povinnosť vyzvať budúceho kupujúceho na
uzatvorenie budúcej zmluvy a v prípade, ak by aj túto povinnosť mala, platilo by, že nesplnenie takejto
povinnosti nie je hlavným záväzkom a teda nemôže byť v zmysle tohto ustanovenia sankcionované. Pre
prípad, že by žalovaná svoje právo využila a písomne by vyzvala budúceho kupujúceho na uzatvorenie
budúcej zmluvy, tak účastníkom konania by vznikla povinnosť v 10 dňovej lehote uzatvoriť budúcu

zmluvu. Do momentu doručenia písomnej výzvy žalovanej budúcemu kupujúcemu na uzatvorenie
budúcej zmluvy s odvolaním sa na čl. 3 ods. 1 zmluvy žiadnemu z účastníkov nezačala plynúť 10 dňová
lehota na uzatvorenie budúcej zmluvy a nevznikla povinnosť uzatvoriť budúcu zmluvu. Stotožnil sa s
vyjadrením žalovanej, ktorá odkázala na ustálenú súdnu prax týkajúcu sa toho, že právo vyzvať na
uzatvorenie budúcej zmluvy, to znamená právo požadovať uzatvorenie budúcej zmluvy, má len jedna zo

zmluvných strán, v danom prípade žalovaný ako budúci predávajúci a záväzok výzvu prijať, to znamená
záväzok budúcu zmluvu uzatvoriť, má len jedna zo zmluvných strán, v prípade zmluvy išlo o budúceho
kupujúceho. Vzhľadom na to, že v zmysle zmluvy sa účastníci konania dohodli, že budúcu zmluvu
uzatvoria na písomnú výzvu žalovanej, pričom žalovaná žiadnu písomnú výzvu právnemu predchodcovi
žalobkyne nedoručila, pričom doručenie výzvy bolo predpokladom začatia plynutia 10 dňovej lehoty,

počas ktorej mali zmluvné strany budúcu zmluvu uzatvoriť a teda ak nedošlo k uplynutiu 10 dňovej
lehotynauzatvoreniezmluvy,žalovanásanemohladostaťsuzatvorenímbudúcejzmluvydoomeškania.
Zároveň poukázal na znenie čl. 3 ods.1 zmluvy a to na vetu prvú a druhú, kde v jednom odseku sú
stanovené dve lehoty na uzatvorenie zmluvy jednak v prvej vete najneskôr do 30.9.2007 na písomnú
výzvu budúceho predávajúceho a v druhej vete najneskôr do 10 dní od doručenia písomnej výzvy, na

základe toho teda možno konštatovať, že nie je daná presná dohoda o čase dokedy je potrebné uzatvoriť
budúcu zmluvu, tento právny úkon v tejto časti je nejasný a neurčitý a keďže základnou podmienkou
zmluvy o budúcej zmluve je jednak určenie predmetu, ako aj času, dokedy má byť uzavretá. Určenie
doby, do ktorej sa má konečná zmluva uzavrieť, je obligatórnou súčasťou zmluvy o budúcej zmluve
a tiež predpokladom jej platnosti. K určeniu doby musí dôjsť nepochybným, určitým a zrozumiteľným

spôsobom. Náležitosť času poskytuje rôzny výklad, t.j. či sa má zmluva uzavrieť do 30.9.2007 na
písomnú výzvu budúceho predávajúceho alebo do 10 dní od doručenia písomnej výzvy, z tohto dôvodu
je preto zmluva o budúcej zmluve ako celok neplatná.
Citoval znenie § 524 ods.1, § 526 ods.1 O. z. a uviedol, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o
postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej

pohľadávky, že z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal
existenciu a platnosť zmluvy o postúpení, že dlžník sa v takomto prípade nemôže úspešne dovolať
neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie, to by mohol len vtedy, ak by
postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník ( judikát R 119/2003). K námietkežalovanej týkajúcej sa nepreukázania aktívnej legitimácie žalobkyne, t.j. oznámenia skutočností, že
došlo k postúpeniu pohľadávky, či už pôvodným resp. novým veriteľom uviedol, že splnenie tejto
povinnosti či už žalobkyňou ako postupníčkou pohľadávky, resp. O.. K. S. ako postupcom nevyplýva ani

zlistinnýchdôkazov,ktorépredložilažalobkyňa,žežalovanejtobolooznámenéažsúdompridoručovaní
príloh k žalobe, ktoré právny zástupca prevzal 31.1.2014.
Uzavrel, že vykonávanie ďalšieho dokazovania vzhľadom na právny názor týkajúci sa neplatnosti
ZoBZ, ako aj vzhľadom na to, že nebolo preukázané porušenie hlavného záväzku žalovanou a teda
následne vznikom nároku žalobkyne na zmluvnú pokutu a z tohto dôvodu doplnenie dokazovania,

ktoré navrhovala žalobkyňa, t.j. poskytnutie na lehoty na preukázanie, že k omeškaniu došlo na strane
budúcehopredávajúceho,kpredloženiuvýpočtuzmluvnejpokuty,kpredloženiu oznámeniao postúpení
pohľadávky žalovanej a výsluch svedka O.. K.X. S. nepripustil, pretože by to bolo v rozpore so zásadou
hospodárnosti konania a nemalo by to vplyv na meritórne rozhodnutie veci. Na základe uvedených
skutočností, teda žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodne po právoplatnosti tohto
rozsudku.

Proti rozhodnutiu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie 1. v zmysle § 205 ods.2 písm. b), c), f)
O. s. p. a žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a priznať trovy konania.
2. Hlavný dôvod pre odvolanie sa, vidí v nelogickom povýšení povinnosti akejsi malichernosti a to
uzavrieť budúcu zmluvu na hlavný záväzok, samo sebou sa rozumie, že jej právny predchodca

neuzatváral zmluvy so žalovanou preto, aby sa neskôr uzatvorili ďalšie budúce zmluvy, ale preto, aby
sa mu postavila riadna prevádzkyschopná bytová jednotka k užívaniu k bytovým potrebám a to v lehote,
v ktorej sa dohodli.
3. Jej právny predchodca sa domnieval celkom logicky, že sa so žalovanou dohodol na tom, že jej právny
predchodca uhradí žalovanej veľmi vysokú finančnú čiastku za to, aby mu táto žalovaná postavila bytovú

jednotku k účelu prvoradej potreby každého normálneho občana teda k účelu bývania, že nemohol
mať jej právny predchodca žiadny záujem na tom, aby mu výsostná prvoradá potreba bývania bola
uspokojená hocikedy za desať - dvadsať rokov, ale čo najskôr.
4. Zmluva mala zabezpečiť, v prípade omeškania žalovanej ako stavebníka adekvátny trest v podobe
značne vysokej zmluvnej pokuty.

5. Zmluvy pripravovala žalovaná tak, že teraz sa dajú vykladať celkom inak, než ako ich žalovaná
vykladala pri styku s potenciálnymi budúcimi klientmi, že ona ponúkala súdu dostatok dôkazov, napríklad
výsluch jej právneho predchodcu, prípadne výsluch desiatok ďalších svedkov, ktorí boli rovnako
oklamaní, aby vyložili, ako prezentovala zmluvy žalovaná.
6. Namietala, že výklad zmlúv, ktoré si napísala „žalobkyňa“ bez možnosti aby si ich jednotliví klienti

mohli pozmeniť, nesmie súd dnes vykladať na ťarchu žalobcov, ale nejednoznačnosť týchto zmlúv musí
sa vykladať výlučne na ťarchu žalovanej.
7. V tomto vzťahu jednoznačne ide o spotrebiteľskú zmluvu, keďže na jednej strane stojí ona a prípadne
jej právny predchodca ako radový občan a na druhej strane je organizácia ktorá koná v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti, že predloženú zmluvu treba posúdiť ako zmluvu spotrebiteľskú a právny

vzťah posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Pre tento prípad podľa čl. 3) ods. 1)
Smernice Rady Európskej únie č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (ďalej len „Smernica"), ktorého znenie citoval a uviedol, že podľa Rozhodnutia Rady Európskej
únie zo 14.4.2003 o pristúpení SR k EÚ, Rada Európskych spoločenstiev rozhodla vyhovieť žiadosti
SR o členstvo v EÚ, že zmluva o pristúpení SR k EÚ na základe ratifikačného postupu nadobudla

platnosť 1.5.2004, že cieľom Smernice je účinne chrániť spotrebiteľa a to prijatím jednotných právnych
pravidiel v záležitostiach nekalých podmienok. že Smernica upravuje negatívny výpočet zmlúv, ktoré
nie sú považované za spotrebiteľské zmluvy a na ktoré sa teda nebude vzťahovať právny režim na
ochranu spotrebiteľa, že ostatné zmluvy uzavreté medzi dodávateľom a spotrebiteľom, bez ohľadu na
to, podľa akých ustanovení, resp. podľa akého právneho predpisu boli uzatvorené, budú považované

za zmluvy spotrebiteľské, na ktoré sa vzťahuje právny režim ochrany spotrebiteľa. Citovala znenie § 52
ods.1 platného ku dňu uzatvorenia, že Smernica ku dňu uzatvorenia Zmluvy poskytovala širší rozsah
ochrany práv spotrebiteľa ako vtedy platný O. z. a ďalej citovala znenie čl. 2 písm. a), čl. 2 písm. b),
čl. 3 ods.1, čl. 6 ods.1 a uviedla, že vnútroštátny súd sa stáva všeobecným súdom aplikácie úniového
práva, že súdne orgány členských štátov sú okrem toho povinné na základe čl. 4 ods.3 Zmluvy o EÚ

zabezpečiť súdnu ochranu práv. ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplývajú z úniových ustanovení,
zabezpečiť právnym subjektom právnu ochranu najmä vtedy, ak to vyplýva z priamo účinných úniových
ustanovení, ale aj prostredníctvom využitia nepriameho účinku práva Únie tak, že bude vykladať všetky
procesné ustanovenia euro konformným spôsobom, že aplikácia Smernice založená na euro konformnejinterpretácii vnútroštátneho práva umožňuje účastníkovi vnútroštátneho súdneho alebo správneho
konania dosiahnuť podobný výsledok, aký by dosiahol v prípade priamej aplikácie Smernice, ktorá je
však oveľa komplikovanejšia, že konformný výklad nie je vlastný len úniovému právu, ale je všeobecným

pravidlom pri výklade predpisov nižšej právnej sily, ktoré musia byť interpretované v súlade (konformne)
s normami vyššej právnej sily, napríklad zákony je potrebné vykladať v súlade s Ústavou. V súlade s
povinnosťou zabezpečiť úplnú účinnosť práva Únie je teda vnútroštátny súd, správny orgán alebo aj
iný orgán, ktorý aplikuje vnútroštátne právo, povinný vykladať ho čo najviac v zmysle znenia a cieľov
Smernice, aby sa dosiahol Smernicou sledovaný výsledok a to bez ohľadu na to, či sú vykladané

vnútroštátne ustanovenia neskoršie alebo skoršie ako Smernica, alebo či Smernica bola transponovaná
na čas.
S poukazom na vyššie uvedenú povinnosť súdu euro konformného výkladu vnútroštátnych právnych
noriem, je potrebné aj na záväzkový vzťah vzniknutý zo Zmluvy ktorá je predmetom posudzovania v
tomtokonkrétnomsúdnomprípadeaplikovaťcieleSmerniceonekalýchpodmienkachvspotrebiteľských
zmluvách.

Citovala znenie § 52 ods. 2,3, § 53 ods.1,4, § 54 ods.2 O. z. a uviedla, že podmienky v zmluve neboli
dojednané v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu, že takto formulované
záväzky ako ich vysvetľuje teraz žalovaná spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán a preto sú v zmysle § 53 ods.4 O.z. neplatné resp. platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa
priaznivejší. Uplatnila si právo na náhradu trov právnej pomoci vo výške za 1 úkon právnej pomoci

vo výške 320,34 € + paušál 8,04 €, spolu teda 328,38 € a navrhla súdu druhého stupňa, aby po
prevedenom dokazovaní vyniesol uznesenie, že rozsudok sa ruší, vec sa vracia súdu prvého stupňa na
nové prejednanie a rozhodnutie a o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.
Odvolanie doplnila podaním v zákonnej lehote korešpondujúcej aj s lehotou podľa poučenia 15 dní odo
dňa doručenia rozsudku žalobkyňa a odôvodnenie odvolania doplnila prvým doplnkom odôvodnenia

odvolania,ktorýdopĺňastálevzákonnejlehoteprepodanieodvolaniaako8.bododôvodneniaodvolania.
Poukázala na odôvodnenie rozsudku týkajúce sa doby uzatvorenia zmluvy (do 30.9.2007 na písomnú
výzvu predávajúceho alebo do 10 dní od doručenia písomnej výzvy) a uviedla, že má za to, že súd
nesprávne právne posúdil vec. Zmluvná pokuta ako jeden zo zabezpečovacích prostriedkov je upravená
v § 544, § 545 O. z., že zmluvnou pokutou možno zabezpečovať akúkoľvek právnu (zmluvnú alebo

zákonnú) povinnosť, ktorá sa môže týkať peňažného alebo iného plnenia, že dohoda o zmluvnej pokute
musí mať obligatórne písomnú formu, uvedenie výšky pokuty, prípadne aspoň spôsob, akým bude
stanovená (§ 544 ods.2 O. z.), že výška zmluvnej pokuty nie je v O. z. upravená a nestanovuje sa
tu ani spôsob jej určenia. Dojednanie jej výšky či spôsobu určenia je teda vecou dohody účastníkov,
že predovšetkým predstavuje hrozbu povinnému, že pokiaľ nesplní svoju (najmä) zmluvnú povinnosť,

vzniknemupovinnosťposkytnúťpretentoprípaddojednanéplneniet.j.pokutu.Uviedlafunkciezmluvnej
pokuty (funkcia prevenčná, uhradzovaciu, sankčná) a poukázala na z rozh. 2 Cdo 172/2007. V danej veci
sasúdnezaoberalskutočnosťou,žezmluvnépodmienkybolipripravenévopredajejprávnypredchodca,
O.. K. S. nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Poukázala na nález Ústavného súdu SR 3.7.2008 pod sp.
zn. I. ÚS 242/07 (z ktorého citovala). Aj vzhľadom na uvedený výklad Ústavného súdu, by prvostupňový

súd mal vykladať zmluvu v prospech toho, kto nemal možnosť podieľať sa na tvorbe samotnej zmluvy,
teda, že sa má kúpna zmluva uzavrieť do 30.9.2007 na písomnú výzvu predávajúceho. Iný výklad nie
je možný.

Odvolacísúdbeznariadeniapojednávania(§214ods.2O.s.p.-vostatnýchprípadoch,t.j.neuvedených

v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v
rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219
ods.1,2O.s.p.,lebosúdúplnezistilskutkovýstav,správnejuprávneposúdil,odôvodneniemápodkladv
zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody
rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani podané odvolanie.

Žiaden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. K odvolacím dôvodom, ktoré žalobkyňa uplatnila
v odvolaní odvolací súd uvádza:

Žalobkyňa v odvolaní uplatnila odvolacie dôvody podľa § 205 ods.2 písm. b) O. s. p. (v konaní došlo k

iným vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci).
Inými vadami podľa § 205 ods.1 písm. b) O. s. p., ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci sú všetky vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 221 ods.1 O. s. p. a tieto vady konania
postihujú chybný postup súdu prvého stupňa pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesnýchotázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie
účastníkov a ďalšie nedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti
s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len

vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v
konkrétnom prípade nemusí mať za následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje
otázku, či by obsah výroku rozhodnutia bol iný, keby k vade konania nedošlo. Typickou vadou, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v

dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [napr. nedostatok vyrozumenia účastníka
o pojednávaní súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol
účastník vylúčený z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a p., neposkytnutie odvolateľovi
poučenia o povinnosti tvrdenia (§ 101 ods.1 O. s. p.) alebo poučenia o dôkaznej povinnosti (§ 120 ods.1
prvá veta O. s. p.), aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie o veci bez nariadenia
pojednávania (§ 115a O. s. p.), i keď pre to neboli splnené podmienky]. Vadnosť konania môže účastník

preukazovať nielen na základe skutkového a dôkazného stavu, ktorý tu bol v konaní pred súdom, ale tiež
s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli pred súdom uplatnené [§ 205a ods.1 písm. b) O.
s. p.]. Vadou konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v
súlade s príslušnými ust. O. s. p. (napr. osoba, ktorá mala byť vyslúchaná ako svedok, bola vyslúchnutá
ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz bol vykonaný

v rozopre s § 129 ods.1 O. s. p. a p.).
Žiadna z uvedených skutočnosti nebola tvrdená v odvolaní ani odvolacím súdom nebola zistená a teda
konanie nebolo postihnuté niektorou z uvedených vád, preto tento odvolací dôvod nie je daný.

Neúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 205 ods.2 písm. c) O. s. p.] je v sporovom konaní odvolacím

dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého
stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť
(napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal
dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z
povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť

dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci
boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a
ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.
Podľa § 120 ods.1 tretia veta O. s. p. súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci,
ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Súdna prax vykladá toto ust. tak, že súd nie je pri vykonávaní dôkazov odkázaný len na formálny návrh
účastníka na vykonanie dôkazu, ale pripúšťa možnosť vykonať aj iné, účastníkmi konania nenavrhované
dôkazy, pričom také vykonanie dôkazov je podmienené ich výnimočnosťou, ako aj ich nevyhnutnosťou
prerozhodnutievoveciaideodôkazy,ktorévyplynúzpriebehukonania.Súdmáibamožnosťvykonaťaj
účastníkmi konania neoznačené a nenavrhnuté dôkazy, ale nie povinnosť a preto iba od neho závisí, aby

v každom konkrétnom prípade posúdil, či výnimočne vykoná aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak
je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, avšak ak by bol v konaní takýto dôkaz potrebný a
nevyhnutný a súd by o ňom vedel, bez ohľadu na návrhy účastníkov konania by musel výnimočne takýto
dôkaz vykonať. Súd po takýchto dôkazoch nepátra, lebo je vecou účastníkov konania, aby ich vykonanie
navrhliaabysastaraliosvojepráva.Vtejtosúvislostijepotrebnéuviesť,žezákladnýprincípnezávislosti

súdu je potrebné dôsledne aplikovať aj na jeho postup podľa § 120 ods.1 tretia veta O. s. p. a v každom
štádiu konania zvážiť, ktoré dôkazy - vzhľadom na uplatňovaný petit - treba výnimočne a nevyhnutne
vykonať pre rozhodnutie vo veci. Takýto výklad uvedeného ust. nie je ani v rozpore s uznávanou a
v praxi súdov aplikovanou a nespochybňovanou skutočnosťou, že súd nie je povinný vykonať všetky
dôkazy navrhované účastníkmi konania, keď ich vykonanie (nevykonanie) závisí od jeho hodnotenia s

poukazom na § 132 O. s. p.
Žalobkyňa v odvolaní tento odvolací dôvod uplatňuje, avšak len všeobecne, keď navrhla výsluch
„desiatok svedkov a desiatky dôkazov“. Súd sa vysporiadal s návrhom na vykonanie ďalšieho
dokazovania ktoré navrhla žalobkyňa, keď uviedol, že ho nepovažuje za potrebné vzhľadom na zistený
skutkový a právny stav s čím sa odvolací súd stotožňuje a preto tento odvolací dôvod nie je daný.

Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikáciipráva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu

pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a
použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad
o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil
zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného

skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto
vec rozhodnutá.
Súdpoužilsprávnyprávnypredpis,správnehoajvyložilanadanýskutkovýstavhoisprávneaplikoval,t.
zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach
účastníkov konania.

Na zdôraznenie správnosti je nutné uviesť, že žalobkyňa v podanom odvolaní poukazuje na to, že
vzťah medzi účastníkmi bol spotrebiteľským ale nepreukázala, aby sa so zmluvou a podmienkami v nej
uvedenými ona alebo jej právny predchodca nemal možnosť sa oboznámiť, aby tie neboli dohodnuté
individuálne (§ 53 ods.2,3 O. z.). Súd správne skonštatoval, že v ZoBZ absentuje podstatná náležitosť
(§ 50a ods.1 O. z.) a to presné určenie doby do kedy sa má budúca zmluva uzavrieť a preto aj správne

vyhodnotil keď ju ako celok považoval za neplatnú (§ 37 ods.1, § 39 O. z.). Súd svojim rozhodnutím
nemôže odstrániť podstatný nedostatok zmluvy a nemôže ani svojim výkladom ich nahradiť a to ani v
prípade spotrebiteľského vzťahu. Absencia týchto osobitných náležitostí zmluvy je nedostatkom, ktorý
má za následok absolútnu neplatnosť zmluvy podľa § 39 O. z.. Ide o absolútnu neplatnosť, ktorá pôsobí
ex tunc, právny úkon je teda neplatný od počiatku a jeho nedostatky nie je možné nijako odstrániť.

Predmetná zmluva neobsahovala presné určenie doby a nemôže byť konvalidovaná. Vzhľadom na
uvedené bolo v predmetnej veci dôvodné konštatovať, že ZoBZ je neplatná (viď rozhodnutie NS SR
1Sžr/63/2012 z 13.11.2012).

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v rozhodnutí, ktorým bude rozhodovať o

trovách konania pred súdom prvého stupňa (§ 224 ods.4 O. s. p.).

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.