Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. jún 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/140/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4203899754
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kálmánová, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4203899754.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD a

členov senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Jarmily Pogranovej, v právnej veci žalobcu: Ing.
Z. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom I., B. XXX/XX, zastúpený Mgr. Elenou Szabóovou, advokátkou so
sídlom Nové Zámky, Kapisztóryho 2, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody
spôsobenú nesprávnym úradným postupom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Komárno č. k. 9C/12/2003-411 zo dňa 29. júna 2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí tretím) v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie

zamietol žalobu, ktorou sa žalobca pôvodne domáhal náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom vo veci OS Komárno sp. zn. 6C/132/1999 v sume 800.000,-Sk; po úprave petitu 102.011,26
Eur a trov konania 20.402,25 Eur. Na pojednávaní dňa 04.05.2011 návrh odôvodnil tým, že nesprávny
úradný postup spočíva v tom, že súd v konaní sp. zn. 6C/132/1999 konal s osobami, ktoré nepreukázali
naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva po podaní žaloby, pretože neboli spoluvlastníkmi
nehnuteľností v podieloch uvedených v žalobe. Okrem toho súd konal s osobami, ktoré neboli riadne
zastúpené; právna zástupkyňa JUDr. Elena Vavríková nemala plnú moc na zastupovanie žalobcov v 2.

až 16. rade v čase podania návrhu na zmenu petitu. Nesprávnosť úradného postupu vyplývala tiež z
jednotlivých písomností Krajského súdu v Nitre, ktorý vec vracal súdu na opravy a doplnenia a neskôr
rozhodnutie pre nepreskúmateľnosť zrušil. Ďalej namietal, že napriek poučeniu žalobcovia nezaplatili
súdny poplatok v lehote určenej súdom a súd konanie nezastavil, v konaní pokračoval a meritórne
rozhodol,čím bolznevýhodnený adošloknarušeniuprincípurovnostiúčastníkovkonania.Ďalejdôvodil
nesprávne vyrubenou výškou súdneho poplatku, keď namiesto sumy 946,02 Eur bol vyrubený len vo
výške 344,75 Eur a taktiež tým, že žalobcovia ani po zmene petitu v roku 2001 nepreukázali naliehavý

právnyzáujemnaurčovacejžalobe,pretoževýrokomrozsudkusapriamoneodstrániichprávnaneistota.
Napokon poukazoval na to, že o predmete konania bolo rozhodnuté v konaní o dedičstve, žalobcovia
sa nedomáhali vydania dedičstva od nepravého dediča a teda súd konal o predmete, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté, čím narušil záväznosť rozhodnutí vydaných v dedičských konaniach sp. zn.
D 1726/93, Dnot 1046/93, D 1727/93, Dnot 1047/93. Výšku škody zdôvodnil tým, že od roku 1999,
odkedy je vedené konanie sp. zn. 6C/132/1999, je obmedzený v práve užívať majetok a nakladať s ním.
V podaní z 25. 01. 2006 vyčíslil škodu ako hodnotu pozemkov v sume 23.650,66 eur (712.510,- Sk),

majetkové podiely za pozemok na základe normatívu v sume 4.191,76 eur (126.281,- Sk) a za inventár
8.990,-eur (270.833,-Sk), ušlý zisk od roku 1995 do roku 2005 v sume 18.449,62 eur, trovy konania
vo veci sp. zn. 6C/132/1999 vyčíslenej JUDr. Vavríkovou v sume 18.449,16 eur (555.813,50 Sk), trovy
konania v konaní sp. zn. 6C/132/1999 v sume 4.730,19 eur (142.502,-Sk), trovy konania vyčíslené JUDr.Vavríkovou v sume 15.443,587 eur ( 465.252,-Sk) a nemajetkovú ujmu za porušenie právnej istoty a
fyzickú a psychickú záťaž v sume 26.555,13 eur (800.000,- Sk). Celkovo žiadal zaplatenie 102.011,26
eur (3.073.191,50 Sk).

2. Súd prvej inštancie rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, zákona č. 460/1992 Zb., § 18, § 1 ods. 1, zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu jeho nesprávnym úradným postupom, v znení účinnom
do 31.06.2004, § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci. Uviedol, že dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, ako aj kritériá pre určenie jej výšky, zaťažujú žalobcu. Žalobcu
zaťažuje povinnosť preukázať existenciu troch základných náležitostí pre priznanie nároku a to konanie,
ktorým došlo k porušeniu právnej povinnosti, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi porušením právnej
povinnosti a vznikom škody. Zákon rozlišuje dve formy objektívnej zodpovednosti štátu, a to škodu
spôsobenú v súvislosti s výkonom štátnej moci a zodpovednosť, ktorá sa spája s nesprávnym úradným

postupom, ktorý predstavuje porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátneho
orgánu pri jeho činnosti a to pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané vrámci činnosti rozhodovacej,
avšak sa neodrazia bezprostredne v obsahu vydaného rozhodnutia. Ustanovenie § 18 ods. 1 zákona č.
58/1969 Zb. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu za splnenia vyššie uvedených troch podmienok. Z
obsahu pojmu nesprávny úradný postup vyplýva, že podľa konkrétnych okolností toho ktorého prípadu

môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého orgánu, ak pri tomto výkone, alebo
v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho
orgánu alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Škodou
je ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná peniazmi,
ako všeobecným ekvivalentom. Príčinná súvislosť znamená, že medzi nesprávnym úradným postupom

a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku, pričom všetky predpoklady zodpovednosti
za škodu musia byť preukázané súčasne. V posudzovanej veci si žalobca uplatnil náhradu škody
spôsobenú nesprávnym úradným postupom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., účinného do 30.06.2004.
Žalobcavsúvislostiskonanímsp.zn. 6C/132/199namietalšesťpochybenív postupesúdu.Prvýmbolo,
že súd v základnom konaní mal konať s osobami, ktoré nepreukázali naliehavý právny záujem na určení

vlastníckeho práva hneď po podaní žaloby, keďže neboli spoluvlastníkmi nehnuteľností v podieloch,
ako boli uvedené v žalobe. K uvedenému súd uviedol, že predmetom konania sp. zn. 6C/132/1999
bola určovacia žaloba žalobcov W. Z. a spol. proti žalovanému R.. Z. K. (žalobcovi), kde sa žalobcovia
domáhali určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v k. ú. I.. Vytýkanú skutočnosť súd nepovažoval
za nesprávny úradný postup. Je povinnosťou žalobcov naliehavý právny záujem preukázať a nejde

o postup súdu, ktorý možno hodnotiť ako správny alebo nesprávny, pretože súd až v rozhodnutí vo
veci samej vyhodnocuje existenciu, resp. neexistenciu naliehavého právneho záujmu. Ďalej žalobca
vyčítal súdu, že konal s osobami, ktoré neboli riadne zastúpené, keď JUDr. Elena Vavríková nemala
plnú moc zastupovať žalobcov v 2. až 16. rade pri zmene petitu. Súd v tejto súvislosti konštatoval, že
o zmene petitu bolo rozhodnuté pred udelením plnej moci JUDr. Vavríkovej dňa 26.06.2007 a udelením

dodatočnej plnej moci sa zhojili všetky úkony JUDr. Vavríkovej, ktoré učinila aj v mene žalobcov v 2. a 16.
rade, preto ani tento postup nie je nesprávnym úradným postupom. Tretím dôvodom, na ktorý žalobca
poukazoval, mali byť jednotlivé (bližšie neuvedené) písomnosti Krajského súdu v Nitre, ktorý spočiatku
vec vracal súdu prvého stupňa na opravy a doplnenie. Súd uzavrel, že žalobca nešpecifikoval, ktoré
konkrétne rozhodnutia považoval za nesprávny úradný postup, a preto sa touto námietkou nezaoberal.

Štvrtým dôvodom mala byť nesprávnosť v tom, že napriek poučeniu žalobcovia v základnom konaní
nezaplatilisúdnypoplatokvlehoteurčenejsúdomasúdkonanienezastavil.Súdprvejinštanciepoukázal
na to, že po tom, čo žalobcom nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, boli vyzvaní
(12. 05. 1999) na zaplatenie poplatkov, ktoré aj zaplatili, preto nevidel porušenie právnej povinnosti
nesprávnym úradným postupom. Piatym dôvodom bola námietka žalobcu spočívajúca v tom, že v

základnom konaní žalobcovia ani po zmene petitu v roku 2001 nepreukázali naliehavý právny záujem
na určení vlastníckeho práva. V tomto smere súd prvej inštancie opätovne konštatoval, že otázka
skúmania existencie naliehavého právneho záujmu je predmetom preskúmania a rozhodnutia vo veci
samej. K šiestemu žalobcom uvádzanému dôvodu nesprávneho úradného postupu, ktorým malo byť
to, že v základnom konaní sp. zn. 6C/132/1999 bolo rozhodované o predmete, o ktorom už bolo

rozhodnuté v konaní o dedičstve súd prvej inštancie uviedol, že nemožno vytýkať súdu, že si žalobcovia
podali žalobu o určenie vlastníckeho práva. O každej žalobe musí súd rozhodnúť. Nie je pravdou, že
vlastnícke právo žalobcov bolo premlčané, pretože sa nepremlčuje a ani nedošlo k narušeniu záväzných
dedičských rozhodnutí, pretože sa jednalo o nehnuteľnosti, ktoré žalobca v dedičskom konaní získalnapriek tomu, že W. Z. a spol. mali na tie isté nehnuteľnosti výmer o prídele do vlastníctva a preto došlo k
duplicitnému vlastníctvu, čo bolo potrebné vyriešiť s konečnou platnosťou v konaní sp. zn. 6C/132/1999.
Z uvedeného dôvodu postup súdu nebol nesprávnym úradným postupom. Dodal, že medzičasom bola

vec rozsudkom právoplatne skončená v konaní sp. zn. 6C/132/1992, potvrdenom rozsudkom Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 9Co/155/2001, a bolo určené, že žalovaný (v tomto konaní žalobca) nie je vlastníkom
predmetných nehnuteľností. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu uznesením sp. zn.
1Cdo/153/2013 z 29. 02. 2016 odmietol. Poukázal na to, že v rozhodnutí okrem iného posudzoval
aj námietky, ktorými žalobca odôvodňoval žalobu tvrdiac, že ide o nesprávny úradný postup súdu

v základnom konaní. V tomto smere Najvyšší súd konštatoval, že účastníci boli riadne zastúpení a
nedošlo k dovolateľom namietanej procesnej vade. K tvrdeniu, že bolo rozhodnuté o tej istej veci, o
ktorom už bolo raz právoplatne rozhodnuté, Najvyšší súd uviedol, že námietka je neopodstatnená,
pretože chýba nielen totožnosť účastníkov, ale aj totožnosť predmetu konania. Prejednanie dedičstva
po poručiteľovi a nárok uplatnený určovacou žalobou sú dve absolútne odlišné konania už len z pohľadu
sporovosti konania a ne/existencie návrhu. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie

NS SR sp. zn. 6Cdo/115/2010, z ktorého vyplýva, že ak orgán štátu zistí podmienky a predpoklady
na vydanie rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje dôkazy, hodnotí zistené skutočnosti, ktoré
posudzuje a podobne, ide o činnosť smerujúcu k vydaniu rozhodnutia. Prípadné nesprávnosti, či vady
pri zisťovaní podkladov sa prejavia v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti za škodu môžu
byť hodnotené len podľa § 1 až 17 zák. č. 58/1969 Zb. Za nesprávny úradný postup v zmysle § 18 nie je

možné považovať pochybenie a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán rozhodnutím nesprávne
vyhodnotil podmienky jeho vydania a v dôsledku toho ním vydané rozhodnutie ani nemalo byť vydané.
K namietanej dĺžke konania vo veci sp. zn. 6C/132/1999 uviedol, že žaloba bola podaná 08.03.1999 a
NS SR rozhodol 29. 02. 2016. Žalobca namietal dĺžku konania do 30.06.2004, čo je od podania návrhu
5 rokov. Súd mal za to, že porušenie zásady prejednania veci bez zbytočných prieťahov je vo svojom

dôsledku nesprávnym úradným postupom, ale možno zaň považovať iba taký postup súdu, keď doba
jeho priebehu nezodpovedá zložitosti, skutkovej a právnej náročnosti prejednávanej veci a keď dĺžka
konania tkvie v príčinách vychádzajúcich z pôsobenia súdu v prejednávanej veci. Nesprávny úradný
postupmusíbyťkonkrétnyamusíbyťpresnepomenovanáčinnosť,ktorábolavrozporesustanoveniami
zákona (rozsudok NS ČR sp. zn. 25Cdo/545/2007). V danej veci bol súd názoru, že v základnom konaní

sa rozhodovalo o určení vlastníckeho práva, resp. negatórnom určení, že žalovaný nie je vlastníkom.
Vec bola právne zložitá a náročná. Bolo potrebné vykonať množstvo dôkazov, a preto obdobie cca 5
rokov,ktoréžalobcanamietalakoneprimerané,súdvyhodnotilakoobtiažnostisporuprimeranéanevidel
v postupe súdu nesprávny úradný postup. Pokiaľ ide o škodu súd konštatoval, že neboli preukázané
predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu. Žalobca si škodu uplatnil ako hodnotu pozemkov, ale

škoda mu nemohla vzniknúť, pretože v základnom konaní nebol úspešný, a preto mu nehnuteľnosti
nikdy nepatrili. Nakoľko nebol ich vlastníkom, nedošlo u neho ani k ušlému zisku, pričom ani neuviedol,
akou výrobou sa chcel zaoberať, aké majetkové hodnoty by bol býval dosahoval pri pestovaní plodín.
Škodu, ktorá mu mala vzniknúť titulom trovy konania v základnom konaní, súd nemal preukázanú;
uviedol, že žalobca v základnom konaní nebol chcel zaoberať. Nevznikla u neho ujma ani znížením

dôstojnosti, nakoľko nebol na svojich právach ukrátený, keďže nebol vlastníkom nehnuteľností, bez
ohľadu na to, že je katastri nehnuteľnosti zapísaný ako vlastník nehnuteľností. Keďže nebola splnená
ani jedna podmienka zakladajúca zodpovednosť žalovaného za škodu, súd žalobu zamietol.

3. Rozsudok v zákonnej lehote napadol odvolaním žalobca, ktorý navrhol rozsudok zrušiť, vo veci

rozhodnúť podľa § 390 CSP, prípadne rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie. Namietal procesné, vecné a právne pochybenia rozsudku. Nestotožnil sa so závermi súdu
prvej inštancie, ktorými odôvodnil nepreukázanie nároku na náhradu škody a s tvrdením, že nikdy nebol
vlastníkom nehnuteľností, ktoré boli predmetom základného konania sp. zn. 6C/132/1999. Vlastníctva
bol zbavený až dňom právoplatnosti rozsudku. K záverom súdu o absencii nesprávneho úradného

postup s poukazom na všeobecnosť jeho tvrdení o rozhodnutiach okresného a odvolacieho súdu v
základnom konaní, uviedol, že ak odvolací súd opakovane rušil, resp. vracal vec súdu prvej inštancie,
rozhodne to nerobil preto, že súd konal správne a zákonne. Preto tvrdenie, že v tomto smere neuniesol
dôkazné bremeno popiera celý priebeh konania a nihilizuje rozhodnutie odvolacieho súdu. Napokon
aj po 17 rokoch, keď bolo vytýčené pojednávanie na doplnenie rozsudku, nebola vec bez vád.

Tvrdenie, že doba na prejednanie sporu je primeraná, je popretím rozhodnutia Ústavného súdu, na
ktoré poukazoval v základnom konaní a Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré konštatovali, že ako
sťažovateľ má postavenie obete porušenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Nestotožnil sa so záverom o súdnom poplatku dôvodiac tým, že zo súdneho spisu vyplýva, že súdnypoplatok bol vyrubený v nižšej, ako zákonnej výške a nebol zaplatený žalobkyňou v 5. rade. Je si
vedomý nepremlčateľnosti vlastníckeho práva, v predmetnom konaní však opakovane upozorňoval na
to, že s vlastníctvom sa spájajú aj povinnosti a ani ochrana vlastníctva nie je bezmedzná. Výslovne

upozorňoval, že ak súd priznáva nárok žalobcom na základe osvedčenia vydaného podľa zákona
č. 293/1992 Zb., osvedčenie zakladalo žalobcom postavenie oprávnených držiteľov, nie vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam. K zápisu vlastníctva žalobcu v zmysle osvedčenia a dohody nikdy nedošlo
a nemôžu mať ani status oprávnených držiteľov, nie to ešte vlastníkov. Namietal preto nie premlčanie
vlastníctva, ale nepreukázanie práva žalobcami a uplynutie desaťročnej prekluzívnej lehoty. Nesúhlasil

s tým, že nedostatok plnomocenstva bol konvalidovaný neskorším predložením plnomocenstva a
pripustenie zmeny petitu na základe návrhu osoby, ktorá nebola vybavená procesným plnomocenstvom,
je nesprávnym úradným postupom. Rozhodnutie o dedičstve je právoplatné a právoplatnosť rozhodnutia
nie je možné prelomiť. O nedostatku naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe svedčí aj to,
že rozsudok v konaní sp. zn. 6C/132/1999 nenašiel uplatnenie zmenou zápisu na listoch vlastníctva,
a teda nebola odstránená právnu neistota žalobcov. V súvislosti s nemajetkovou ujmou uviedol, že

postupom súdu počas celého konania došlo k zásahu do jeho osobnostných a nemajetkových práv;
poukázal na právne názory ohľadne náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej pred účinnosťou zákona č.
514/2003 Z. z., ktorý možno aplikovať aj na nemajetkovú ujmu, ktorá vznikla za účinnosti zákona č.
58/1969 Zb. Poukázal na to, že súd znova vzniesol pochybenie, ktoré mu už bolo vytýkané uznesením
v konaní sp. zn. 9Co, Krajského súdu, nemal možnosť reálne sa oboznámiť so všetkými listinami sp.

zn. 6C/132/1999, s rozhodnutím NS SR o jeho dovolaní. Súd nevykonával dokazovanie podľa § 118
OSP a neoboznámil s výsledkami prípravy pojednávania. Dôvodil, že nesprávnym úradným postupom
je nerozhodnutie vo veci určenia vlastníckeho práva za žalovanú dobu, ktorá nie je neprimeraná,
naopak ide o činnosť neefektívnu. Poukázal na to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je nesprávne,
rozporné, nekonzistentné, bez priamej nadväznosti na obsah pripojeného spisu a dokazovanie

nerešpektuje zásadu práva odpovede na každý argument, ktorý je pre rozhodnutie podstatný, preto je v
rozpore s § 157 ods. 2 OSP, čo je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu, vyplývajúceho
z Listiny základných slobôd a článku 1 Ústavy SR. V závere dodal, že nesprávny úradný postup vyplýva
priamo zo súdneho spisu sp. zn. 6C/132/1999 a pokiaľ by aj súd takýto nevzhliadol, už len samotný čas
konania sám osebe kritériá správneho úradného postupu nespĺňa.

4. Žalovaný k odvolaniu písomné vyjadrenie nepodal.

5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a §
380 CSP) po zistení, že odvolania podala v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) strana, v neprospech

ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP,) s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k
záveru, že jeho odvolanie nie je dôvodné, a preto rozsudok v spojení s opravným uznesením podľa
ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.

6. Prijatím zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) s účinnosťou od 01. 07.
2016 došlo k zrušeniu zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (§ 473 CSP). Podľa prechodného
ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Znamená to, že nová

právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem, a teda sa
použije na všetky konania, a to i na konania začaté predo dňom účinnosti Civilného sporového poriadku,
s výnimkami z tohto základného pravidla ustanovenými v § 470 ods. 2 CSP.

7. Predmetom konania je žaloba žalobcu z 27. 01. 2003, ktorou sa pôvodne domáhal náhrady škody

vo výške 800.000,-Sk vzniknutej v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu v konaní Okresného
súdu Komárno sp. zn. 6C/132/1999 dôvodiac tým, že v uvedenom konaní je ohrozovaná jeho aj otcova
česť, ľudská dôstojnosť a narušený jeho rodinný život, keď súd koná bez zreteľa na jeho návrhy
a námietky, v rozpore s § 95 a § 159 ods. 3 OSP. Po úprave petitu pripustenej uznesením č. k.
9C/12/2003-98z25.01.2006sadomáhalnáhradyškody vsume3.073.191,50Sk.Žalobcaškoduvyčíslil

ako hodnotu pozemkov podľa znaleckého posudku 712.510,-Sk, majetkové podiely podľa normatívu
126.281,-Sk, náhradu za odňatý inventár 270.833,-Sk, ušlý zisk podľa výmery a počtu rokov spolu
555.813,50 Sk, trovy konania žalovaných vo veci 6C/132/1999 v sume 142.502,-Sk, trovy konania
žalobcov 465.252,-Sk, nemajetkovú ujmu za porušenie právnej istoty 800.000,-Sk. Dôvodil tým, žev konaní sp. zn. 6C/132/1999 neboli splnené základné podmienky konania a konanie je v rozpore
s právnymi predpismi. Namietal, že žalobcovia splnomocnili v 2. až 16. rade žalobcu v 1. rade na
zastupovanievkonaníatenudelilplnúmocJUDr.Veseleymu.ŽalobupodalJUDr.Veseleyajzažalobcov

v 2. až 16. rade, čo bolo v rozpore s ustanovením OSP, pretože účastník môže mať súčasne len jedného
zvoleného zástupcu. Žaloba bola podaná neoprávnenou osobou a pojednávanie bolo v rozpore s § 42
ods. 3, § 71 a ďalšími OSP a malo byť zastavené. Ďalej tvrdil, že súdny poplatok za návrh na určenie
vlastníctva k nehnuteľnosti nebol zaplatený v správnej výške, celkom a včas, preto mal súd konanie
zastaviť.Namietaltiež,žeJUDr.Vavríková podalanávrhnazmenužalobyajzažalobcovv2.až16.rade,

napriek tomu, že nebola splnomocnená na ich zastupovanie v konaní, preto súd nemal pripustiť zmenu
petitu a ďalej vo veci konať. Poukázal tiež na to, že o nehnuteľnostiach bolo právoplatne rozhodnuté
v dedičskom konaní, preto sa o nich nemôže konať znova. Ďalej poukazoval na to, že prvýkrát bola
žaloba zamietnutá rozsudkom č. k. 9C/12/2003-109 zo dňa 15.03.2006, odvolací súd uznesením č. k.
8Co/109/2006-125 z 15.02.2007 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie pre
procesné pochybenia. Následne súd prvej inštancie pripustil zámenu účastníkov, z konania vystúpilo

Ministerstvo spravodlivosti SR a na jeho miesto vstúpila Slovenská republika zastúpená MS SR Župné
námestie 13, Bratislava, s ktorým ďalej ako účastníkom konal. Na pojednávaní konanom 04.05.2011 č.
l. 230 zotrval na žalobe. Za nesprávny úradný postup považoval aj to, že súd konal s osobami, ktoré
nepreukázali naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva, pretože neboli spoluvlastníkmi
nehnuteľností v podieloch označených v žalobe, ďalej z konania a písomností Krajského súdu, ktorý

spis viackrát vracal súdu prvej inštancie na opravy a doplnenie a neskôr rozsudok zrušil. Ani po zmene
petitu žalobcovia nepreukázali právny záujem na požadovanom určení, pretože výrokom rozsudku sa
neodstráni ich právna neistota vo vzťahu k žalovaným nehnuteľnostiam. V priebehu konania zobral
žalobca späť žalobu v časti o zaplatenie sumy 4.730,19 Eur, ktoré predstavujú trovy konania žalovaných
v konaní sp. zn. 6C/132/1999, preto súd konanie uznesením z 19.07.2011 v tejto časti zastavil. Následne

rozsudkom č. k. 19C/12/2003-281 z 30. mája 2012 žalobu zamietol a žalobcovi náhradu trov konania
nepriznal. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací uznesením č. k. 8Co/266/2012-314 zo dňa 14. februára
2013 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že žalobcovi bola
odňatá možnosť konať pred súdom, keď súd nevykonal dokazovanie spisom sp. zn. 6C/132/1999 a
napriek tomu z tohto spisu vychádzal. Následne v poradí tretím rozsudkom č. k. 8Co/667/2016-411 zo

dňa 29. júna 2016 v spojení s opravným uznesením č. k. 8Co/667/2016-485 zo dňa 03. apríla 2017 súd
žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol výrokom, že o nich rozhodne do 30 dní od právoplatnosti
rozhodnutia podľa § 151 ods. 3 OSP.

8. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový

stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Využijúc
postup podľa § 219 ods. 2 OSP sa obmedzil len na skonštatovanie jeho správnosti. Na zdôraznenie
správnosti týchto dôvodov a reagujúc na odvolacie námietky žalobcu odvolací súd uvádza, že žalobca
si v tomto konaní uplatňoval náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu Komárno v konaní sp. zn. 6C/132/1999, v ktorom sa žalobcovia W. Z. a spol. žalobou podanou

15. 02. 1999 domáhali voči žalobcovi (v procesnom postavení žalovaného) určenia vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam v žalobe bližšie špecifikovaným. V priebehu konania zmenili žalobu a žiadali určiť,
že žalobca nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností. Súd zmenu žalobu pripustil uznesením z 26.
06. 2001. Nesprávny postup súdu v tomto konaní podľa žalobcu mal spočívať v tom, že v konaní sa
prejednávala vec, ktorá bola právoplatne skončená a vyriešená v dedičskom konaní sp. zn. D 1726/93

z 24. 01. 1995, teda bol daný dôvod pre zastavenie konania. Ďalej tvrdil, že žalobcovia v 2. až 16. rade
splnomocnili na svoje zastupovanie žalobcu v 1. rade, ktorý následne splnomocnil na ich zastupovanie
JUDr. Veselényiho, a potom JUDr. Vavríkovú, čo bolo v rozpore s vtedy platným OSP, ktorý umožňoval
účastníkom mať len jedného zástupcu a JUDr. Vavríková podala návrh na zmenu žaloby aj za žalobcov,
ktorými nebola splnomocnená na zastupovanie v konaní a súd nesprávne zmenu žaloby pripustil. Ďalej

poukazoval na to, že žalobcovia nemali naliehavý právny záujem na požadovanom určení vlastníckeho
práva, ani určení, že nie je vlastníkom, že súdny poplatok bol vyrubený v nesprávnej (nižšej) výške
a žalobcovia súdny poplatok nezaplatili, preto mal súd konanie zastaviť. V súvislosti s nesprávnym
úradným postupom požadoval náhradu škody v celkovej sume 2.930.679,50 Sk (90.280,73 Eur).

9. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom upravoval zákon č. 58/1969
Zb. v § 18 ods. 1, podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú vrámci plnenia úloh štátnych
orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom
tých, ktorí tieto úlohy plnia. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť (§ 18 ods. 2 cit. zák.). Ideteda o objektívnu zodpovednosť, ktorá predpokladá súčasne splnenie troch podmienok: 1. nezákonné
rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup, 2. vznik škody a 3. príčinnú súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, ako správne uviedol aj súd prvej

inštancie. Nezákonný alebo nesprávny postup výkonu štátnej moci, ktorý mal za následok škodu
je občianskoprávny vzťah a zákon č. 58/1969 Zb. bol vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom
špeciálnym, čo znamená, že pokiaľ špeciálny zákon neobsahoval sám vlastnú úpravu, právne vzťahy
sa riadili Občianskym zákonníkom (§ 20 cit. zák.). Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu
má zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada

požadovaná a práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym
konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť.

10. Zákon č. 58/1969 Zb. nedefinuje pojem nesprávny úradný postup; z obsahu tohto pojmu ale vyplýva,
že podľa konkrétnych okolností toho ktorého prípadu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom
právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu

pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku,
ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pretože úradný postup nie je spravidla
možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu
posudzovať z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. K nesprávnemu
úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch, vrámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje,

ale tiež vrámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie,
alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt
na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo
jeho činnosť, ktorá nie je vykonávaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na
prejednanie veci bez „bez zbytočných prieťahov“.

11. Rovnako zákon č. 58/1969 Zb. bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady.
Preto treba v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenie všeobecnej úpravy (§ 442 Obč. zákonníka)
a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, b/ je
objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c/ je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým

peňažného. Pre posúdenie predmetnej právnej veci je významné, že škoda ako predpoklad vzniku
zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup je daná len vtedy, ak vznikla v príčinnej spojitosti s
nesprávnym úradným postupom.

12. Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom ani škodou zákon č. 58/1969 Zb.

nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislosti),
v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak
je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku
škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou
právnou ale skutkovou, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pre posúdenie vzniku

zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda, za ktorú
je náhrada považovaná. Vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla konkrétnym
konaním škodcu, ak je protiprávne), sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba
škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce
časovéhľadisko,alevecnásúvislosťpríčinyanásledku;časovásúvislosťalenapomáhapriposudzovaní

vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). Atribútom príčinnej súvislosti je tiež „priamosť“ pôsobenia príčiny
a následok, pri ktorom príčina priamo predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku
musí byť preto priamy, bezprostredne neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný.

13. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v tomto konaní nepreukázal

splnenie podmienok, ktoré sú predpokladom zodpovednosti žalovaného za vznik škody. Pokiaľ ide o
škodu, žalobca ju vyčíslil ako hodnotu pozemkov, majetkové podiely za pozemky, normatív inventáru,
ušlý zisk za roky 1995 - 2005, náhradu trov konania a nemajetkovú ujmu. Odvolací súd sa stotožňuje
so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovi škoda vo forme majetkovej ujmy nevznikla, pretože v
konaní sp. zn. 6C/132/1999 bolo určené, že nie je vlastníkom nehnuteľností v k. ú. I., v rozsudku bližšie

špecifikovaných, pretože žalobcovia nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam po ich právnom
predchodcovi B. Z., ktorý ich získal na základe výmeru o prídele č. 6477-17/I-101/1948 zo 16. 012. 1948
po pôvodných vlastníkoch G. M. a jeho manželke Q. M., ktorí boli v roku 1948 presídlení do Maďarska,
kde aj zomreli. Žalovaný bol zapísaný ako vlastník nehnuteľností na základe dedičského osvedčenia č.D1/727/93 a D/1726/93, ale rozsudkom súdu bolo určené, že nie je vlastníkom nehnuteľností. Samotná
skutočnosť, že žalobcovia nie sú zapísaní ako vlastníci nehnuteľností, ktorú skutočnosť namieta žalobca
v odvolaní, z hľadiska právneho posúdenia veci nie je významná. Rozsudok odvolacieho súdu

č. k. 9Co/155/2011, 9Co/156/2011 a 9Co/333/2012-915, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej
inštancie o určení, že žalovaný nie je vlastníkom sporných nehnuteľností, má deklaratórny charakter,
nie konštitutívny, čo znamená že rozsudok len deklaruje (potvrdzuje) existenciu právneho vzťahu s
účinkami ex tunc, t.j. spätne a nie ku dňu vydania, resp. nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Preto
rozsudkom, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobca nie je vlastníkom nehnuteľností, nemohla vzniknúť

žalobcovi škoda, ktorú si uplatňoval v tomto konaní.

14. Žalobca tvrdil, že škoda mala vzniknúť viacerými pochybeniami súdu v konaní sp. zn 6C/132/1999,
ktoré sú nesprávnym úradným postupom. Pokiaľ ide o existenciu naliehavého právneho záujmu,
jeho posúdenie je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre žalobcu to znamená
nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu

nažiadanomurčení,čojejednazpodmienoknato,abysúdmoholvrozsudkužalobemeritórnevyhovieť.
Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu
určovacieho návrhu, ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie. Teda, ak súd vo veci meritórne
rozhodol a žalobe vyhovel, jednoznačne musel vychádzať z názoru, že naliehavý právny záujem vo
veci bol daný, preto neobstojí názor žalobcu, že žalobcovia v konaní nemali naliehavý právny záujem

na požadovanom určení. Túto otázku si súd kladne vyriešil ako predbežnú, keďže žalobu pre tento jej
nedostatok nezamietol. Okrem toho skúmanie naliehavého právneho záujmu a jeho posúdenie nie je
úradným postupom, pretože úkony tzv. úradného postupu samé o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú,
a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrážajú (rozhodnutie NS SR sp. zn.
6Cdo/115/2010 zo dňa 21. 05. 2011).

15. Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie, že nedostatok plnomocenstva
je odstrániteľnou vadou konania. Podľa R 21/1981 ak ten, kto vystupoval v občianskom súdnom
konaní ako zástupca účastníka bez toho, aby sa preukázal plnomocenstvom, plnomocenstvo predloží
dodatočne v lehote určenej súdom, uvedený nedostatok je tým odstránený, a tak boli schválené aj

tie úkony urobené v konaní zástupcom účastníka, ku ktorým došlo pred podpisom plnomocenstva. Z
uvedeného dôvodu preto pokiaľ vada spočívajúca v nedostatku plnej moci bola v konaní odstránená
udelením plnej moci JUDr. Vavríkovej (č.l. 283 základného spisu), boli všetky úkony JUDr. Vavríkovej,
vrátane zmeny žaloby súdom prvej inštancie správne posúdené.

16. K namietanému postupu spočívajúcom v nesprávnej výške vyrubeného súdneho poplatku odvolací
súd uvádza, že dôsledkom vyrubenia súdneho poplatku v nesprávnej výške nie je zastavenie
konania. Takýto postup nevyplýval ani z ustanovení zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, ani
Občianskeho súdneho poriadku. Súd prvej inštancie správne uviedol, že žalobcovia v konaní sp. zn.
6C/132/1999 po tom, čo im nebolo priznané oslobodenie od súdneho poplatku, boli vyzvaní 12. 05. 1999

na zaplatenie súdnych poplatkov. Nezaplatenie súdneho poplatku žalobkyňou v 5. rade, K. B., na čo
žalobca v odvolaní poukazuje, nemohlo byť dôvodom zastavenia celého konania, keď ostatní žalobcovia
si poplatkovú riadne splnili. Zákon o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb. aj v znení platnom v čase
vyrubenia súdneho poplatku obsahoval v § 10 ods. 2 úpravu, podľa ktorej ak súd napriek nezaplateniu
súdneho poplatku vo veci samej začal konať, nemohol konanie zastaviť pre nezaplateniu súdneho

poplatku. Zákon teda predpokladá, že súd začne konať vo veci, aj keď súdny poplatok nebol zaplatený.
Z uvedených dôvodov postup súdu prvej inštancie nebol nesprávny; súd nemal povinnosť konanie
zastaviť a jeho postup bol v súlade so Zákonom o súdnych poplatkoch platnom v čase rozhodovania
súdu prvej inštancie.

17. K námietke veci právoplatne rozhodnutej s poukazom na dedičské konanie sp. zn. D/1726/1993,
Dnot/1046/1993, D/1727/1993 a Dnot/1047/1993 odvolací súd konštatuje, že nejde ani o prekážku
začatého konania (res iudicata) ani prekážku právoplatne rozhodnutej ani prekážku litispendencie , t.j.
začatého súdneho konania, pretože prekážka litispendencie je daná vtedy, ak v novom konaní ide
o tú istú vec, teda o to isté, o čo ide v inom konaní. Totožnosť vo veci charakterizujú určité znaky

a to totožnosť osôb a totožnosť predmetu konania, ktorá je daná vtedy, ak ten istý nárok alebo stav
vymedzenýžalobnýmpetitomvyplývazrovnakýchskutkovýchtvrdení,nazákladektorýchboluplatnený,
t. j. o nárok založený na rovnakom právnom dôvode a vyplývajúci z rovnakých skutkových okolností. O
tých istých účastníkov ide aj vtedy, ak v neskoršom konaní vystupujú ich právni nástupcovia a pokiaľchýba čo i len jeden z týchto znakov, nejde o tú istú vec, takže prebiehajúce iné konanie nemôže
zakladať prekážku litispendencie. Nejde ani o prekážku veci právoplatne rozhodnutej, ktorá znamená,
že právoplatným rozsudkom súdu sa ukladajúca povinnosť stáva záväznou. Účinky právoplatného

rozhodnutia sa vzťahujú na účastníkov konania, v ktorom bolo vydané; jeho výrok je tiež záväzný pre
súdy a iné štátne orgány, a to aj vtedy, ak ako predbežnú otázku posudzujú právny vzťah medzi týmito
účastníkmi, ktorý sa vyriešil uvedeným právoplatným súdnym rozhodnutím. Prekážka veci právoplatne
rozhodnutej bráni opätovnému prejednaniu veci, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté. Aj odvolací súd
zastáva názor, že námietka žalobcu neobstojí, pretože nie je splnená podmienka totožnosti veci, keďže

chýba totožnosť premetu konania a totožnosť osôb v konaní o určenie vlastníckeho práva a v dedičskom
konaní.

18. Odvolací súd súhlasí aj so záverom, že žalobca vytýkané konanie vo veci sp. zn. 6C/132/1999
spočívajúce v postupe odvolacieho a prvostupňového súdu nekonkretizoval uvedením postupu, ktorý
považovalzanesprávny.To, žeodvolacísúdvracalvecsúduprvejinštancienaopravuadoplneniesamo

o sebe nepredstavuje nesprávny úradný postup súdu, pretože vyplýval z ustanovení § 164 a § 165
OSP, ktoré upravovali možnosť vydať opravné uznesenie a dopĺňací rozsudok za splnenia zákonných
podmienok, čo bol posudzovaný prípad.

19. Vo vzťahu k namietanej dĺžke konania súd prvej inštancie uzavrel, že nedošlo k porušeniu

zásady prejednania veci bez zbytočných prieťahov, keď od podania žaloby 08. 03. 1990 do 30. 06.
2004, dokedy žalobca namietal dĺžku konania, uplynula doba 5 rokov a vzhľadom na komplikovanosť
a právnu náročnosť veci, potrebu vykonania množstva dôkazov, nie je neprimeraná. Odvolací súd sa
s uvedeným právnym záverom stotožňuje. Žalobca v odvolaní uviedol len to, že iba samotný čas
konania sám o sebe kritéria správneho úradného postupu nespĺňa. Súd prvej inštancie správne riešil,

čo bolo predmetom konania, teda posudzoval nároky tak, ako ich žalobca skutkovo a číselne vymedzil.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na to, že žalobca nároky z tohto titulu (neprimeranej
dĺžky konania) nepremietol do žalobného petitu, pretože neuviedol, v akej výške si tento nárok voči
žalovanému uplatnil. Uplatnil si náhrady škody za hodnotu pozemkov, majetkové podiely za pozemky,
náhrady za inventár, ušlý zisk, trovy konania a nemajetkovú ujmu v sume 800.000,- Sk za porušenie

právnej istoty, psychickú a fyzickú záťaž a zníženie jeho dôstojnosti. O prieťahoch v súdnom konaní sa
zmienil prvýkrát na pojednávaní 31. 01. 2011 (č. l. 216 spisu), kedy iba vo všeobecnosti poukazoval na
to, že na preukázanie nesprávneho úradného postupu a jeho následkov by postačovalo aj to, ak ho súd
neprimeranú dobu „drží“ ako účastníka v právnej neistote s príslušnými následkami; v odvolaní proti
rozsudku č. k. 9C/12/2003-281 poukázal iba na to, že súdne konanie vo veci sp. zn. 6C/132/1999 trvá

13. rok, a preto nemôže spĺňať znaky správneho úradného postupu (č. l. 293 spisu); vo vyjadrení na
pojednávaní 08. 06. 2016 uviedol, že súdy majú rozhodovať v primeranej lehote do 3 rokov, v opačnom
prípade ide o neprimeranú lehotu. Z uvedených skutkových zistení je preto možné konštatovať, že
ak žalobca poukazoval na neprimeranosť dĺžky konania bez toho, aby toto svoje tvrdenie ako ďalší
nárok premietol do žalobného petitu, nestal sa predmetom konania a jeho posudzovanie súdom prvej

inštancie bolo nadbytočné.

20. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, nakoľko dospel k záveru, že neboli splnené podmienky pre vznik
zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).