Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. marec 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/248/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6711201645
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6711201645.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľa O. S., nar. X. X.. XXXX, bytom XXX XX G.,
K. XX/X proti odporkyni C. B., nar. X. X. XXXX, bytom XXX XX X., J. T. XXXX/XX, toho času bytom XXX
XX D., ul. D. č. XXX, o zaplatenie 12.746,46 € s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa a odporkyne
proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 7C/14/2011 - 127 zo dňa 21. 01. 2013, v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Zvolen č. k. 7C/14/2011 - 131 zo dňa 21. 01. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie
konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu
12.746,46 € s 9 % ročným úrokom z omeškania, počítajúc od 23. 2. 2011 až do zaplatenia, ako aj
trovy konania vo výške 33,- €, všetko do troch dní po právoplatnosti rozsudku. Zároveň odporkyni

uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Zvolen trovy konania vo výške 12 € do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti návrh navrhovateľa zamietol.
Následne okresný súd vydal opravné uznesenie, ktorým opravil výrok vyššie uvedeného rozsudku (v
poradí prvom), týkajúci sa náhrady trov konania, ktoré uložil povinnosť zaplatiť odporkyni vo výške
764,50 € ( a nie 33 eur) s odôvodnením, že došlo k chybe v písaní.
V odôvodnení rozhodnutia vo veci samej okresný súd uviedol, že skúmajúc odporkyňou vznesenú

námietku premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, túto vyhodnotil ako nedôvodnú,
pretože právo na vydanie bezdôvodného obohatenia nepovažoval za premlčané. Konštatoval, že
až právoplatnosťou rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 13C/72/2008 zo dňa 26. 4. 2010, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 22. 12. 2010, vzniklo účastníkom zmluvy bezdôvodné obohatenie a
následne teda i právo domáhať sa jeho vydania. Keďže navrhovateľ podal žalobu na súde 7. 2. 2011,
podal ju včas a jeho nárok nie je premlčaný. Inštitút premlčania odôvodnil ustanoveniami Občianskeho

zákonníka ( § 100 ods. 1, § 107 ods. 1 a 2).
Nakoľko mal za to, že nárok navrhovateľa nie je premlčaný, skúmal, či uvedený nárok je i dôvodný.
Vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že na základe zmluvy uzavretej medzi spoločnosťou TRIFIN,
s. r. o. a odporkyňou práve spoločnosť TRIFIN, s. r. o. vyplatila za odporkyňu pohľadávku, ktorú mala
voči daňovému úradu. Úver bol odporkyni poskytnutý vo výške 13.277,57 € a z tejto sumy uhradila
odporkyňa len mu 531,10 €. V konaní pred Okresným súdom Zvolen č.k. 13C 72/2008 súd riešil ako

prejudiciálnu otázku platnosti zmluvy o úvere T 222 zo dňa 26. 9. 2006 a v súvislosti s tým aj otázku
platnosti zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva uzavretej 26. 9. 2006. V danom konaní dospel
súd k záveru, že zmluva o úvere tak, ako bola uzavretá je absolútne neplatným právnym úkonom pre
rozpor s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka). V konečnom dôsledku bolo v danom konaní
rozhodnuté,ževýlučnýmvlastníkomnehnuteľnosti,bytuč.XvbytovomdomenaUl.J.T., súp.č.súpisné
číslo XXXX, vchod XX, s podielom priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytu je

práveodporkyňa.Vzmysletakto určenejabsolútnejneplatnosti právnehoúkonu,pretopodľaokresného
súdu vznikla povinnosť obidvom účastníkom zmluvy vrátiť si plnenia. Odporkyni bolo vrátené vlastníckeprávokbytuavzniklajejtakpovinnosťvrátiťspoločnostiTRIFIN,s.r.o. poskytnutúsumu.Taktiežvzniklo
právo spoločnosti TRIFIN, s. r. o. domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia. Zmluvou o postúpení
pohľadávky zo dňa 26. 1. 2011 prešlo uvedené právo na navrhovateľa, ktorý sa tak dôvodne domáhal

vydania sumy vo výške, v ktorej sa navrhovateľka bezdôvodne obohatila. Ak odporkyňa v konaní
namietala, že nikdy neprevzala sumu 400.000,-Sk od spoločnosti TRIFIN, s. r. o. , okresný súd k tejto
námietke konštatoval, že v konaní vedenom pred Okresným súdom Zvolen č. k. 13C/72/2008 dňa 26. 4.
2010 potvrdila, že mala nedoplatok na daniach na daňovom úrade Zvolen približne okolo 390.000,- Sk a
potrebovala ho zaplatiť, aby jej daňový úrad odpustil penále. Sama uviedla, že s konateľom spoločnosti

TRIFIN, s. r. o. odišla na daňový úrad, kde zložili sumu 350.000,- Sk a následne išli na katastrálny
úrad, kde údajne ďalších 50.000,- Sk stáli poplatky. Skutočnosť, že odporkyňa mala nedoplatky na
daňovom úrade, bola preukázaná aj správou daňového úradu. Z uvedeného preto okresný súd uzavrel,
že finančné prostriedky jej spoločnosť TRIFIN poskytla, a to takou formou, že za ňu zaplatila daňovému
úradu sumu 350.000,- Sk a následne na katastrálnom úrade sumu 50.000,- Sk. Z tejto sumy zaplatila
odporkyňa len sumu 531,10 €¸ zostala tak nezaplatená suma 12.746,46 €, na ktorú okresný súd zaviazal

odporkyňu svojim rozhodnutím.

Okresný súd rozhodol i o príslušenstve nároku navrhovateľa, a to úroku z omeškania s tým, že tento
ustálil vo výške 9% ročného úroku od 23. 02. 2011 s odôvodnením, že navrhovateľ nevyzval odporkyňu
pred podaním žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia. Táto sa dozvedela o tom, že navrhovateľ

žiada vydať od nej bezdôvodné obohatenie až z doručenej žaloby, ktorú prevzala až 22. 02. 2011. Súd
priznal úrok z omeškania navrhovateľovi len od 23. 02. 2011, a pokiaľ sa navrhovateľ domáhal úroku
spätne od 26. 09. 2006, v tomto smere v prevyšujúcej časti návrh navrhovateľa zamietol.

O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v konaní.

Keďževkonanívznikliitrovyštátu-svedočné,ktorébolivyplatenésvedkoviW..C.nazákladeuznesenia
zo dňa 07. 01. 2013, súd uložil povinnosť odporkyni, ktorá nemala v konaní úspech, uhradiť i takto
vzniknuté trovy na účet okresného súdu v zmysle § 148 ods. 1 O. s. p..

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1, veta prvá, O. s. p.) odvolanie
odporkyňa, ktorá v rozsiahlom odvolaní namietala, že súd prvého stupňa porušil rovnosť strán v konaní
tým, že nevykonal s rovnakou starostlivosťou odporkyňou navrhované dôkazy a vykonal iba dôkazy,
ktoré predkladal navrhovateľ, v dôsledku čoho okresný súd nesprávne zistil skutkový stav, výšku
pohľadávky veriteľa spoločnosti TRIFIN, s. r. o., čo má za následok, že súd prvého stupňa nesprávne

zistil, akú sumu postupca na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 26. 11. 2011 platne
previedol na navrhovateľa. Odporkyňa zdôraznila, že v súdnom konaní namietala výšku pohľadávky
uplatnenej navrhovateľom, ktorá je medzi účastníkmi konania sporná, s ktorými skutočnosťami sa
okresný súd nezaoberal. Okresný súd sa podľa nej nevysporiadal s dôkazmi vykonanými v súdnom
konaní vedenom pred OS vo Zvolene sp. zn. 13C/72/2008, ktoré tomuto konaniu predchádzalo a s

jej námietkou vznesenou 05. 12. 2011 nazvanom „vyjadrenie odporkyne v právnej veci o zaplatenie
12.746,46 €“, že už v tomto konaní preukázala, že postupcovi zaplatila splátky v celkovej výške 1.593,31
€, ktorá skutočnosť je okresnému súdu známa z jeho činnosti v konaní pred OS Zvolen 13C/72/2008, na
ktoré sa aj okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku odvoláva. Žiadala preto, aby súd posúdil
ako predbežnú otázku absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 26. 01. 2011 a

vykonal ňou navrhnuté dôkazy.

Nestotožnila sa ani s právnym posúdením ňou vznesenej námietky premlčania a namietala i ďalšie
procesné porušenia, keď napriek tomu, že odporkyňa oznámila, že si zvolila zastúpenie JUDr. Líviou
Miklianovou, súd neakceptoval jej žiadosť o odročenie pojednávania a konal bez zástupcu odporkyne.

V podaní - doplnenie odvolania zo dňa 08. 10. 2013 opätovne poukázala na to, že súd prvého
stupňa založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom názore, keď určil nesprávne začiatok plynutia
premlčacej doby v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Mala za to, že na tento prípad je nutné
aplikovať ust. § 397 v súlade s § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, a nie ustanovenia Občianskeho
zákonníka ( rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 57/03).

Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporkyne uviedol, že sa s dôvodmi odvolania odporkyne
nestotožňuje, nakoľko pohľadávku nadobudol legitímne, v zmysle zákona a v predpísanej forme.
Doposiaľ si žiadne nároky voči postupcovi spoločnosti TRIFIN, s.r.o. odporkyňa neuplatňovala aokolnosti zaplatenia sumy 1.593,31 € nepreukázala. Zdôraznil, že pojednávania na okresnom súde
boli viackrát odročené práve na návrh odporkyne, ktorá mala dostatok času na zvolenie si zástupcu,
avšak podľa neho išlo z jej strany o úmyselné prieťahy. Navrhol: „aby odvolanie odporkyne krajský súd

odmietol“.

Odvolanie proti vyššie uvedenému rozsudku Okresného súdu Zvolen podal v zákonom stanovenej
lehote aj navrhovateľ, a to proti výroku, ktorým okresný súd v prevyšujúcej časti návrh navrhovateľa
zamietol (v poradí tretí). Namietal, že okresný súd nesprávne určil počiatok omeškania odporkyne, v

dôsledku čoho mu bol nedôvodne nepriznaný úrok z omeškania v období od 26. 09. 2006 do 23. 02.
2011. K nepriaznivému dôsledku došlo podľa navrhovateľa na strane veriteľa už dňa 26. 09. 2006,
odkedy nemohol s finančnou hotovosťou manipulovať podľa svojho uváženia, pohľadávku odkúpil so
všetkými právami, ako aj príslušenstvom pohľadávky, teda aj s úrokom z omeškania odo dňa, kedy
k bezdôvodnému obohateniu došlo. Navrhol, aby odvolací súd výrok okresného súdu v časti úroku z
omeškania zmenil tak, že odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi okrem istiny aj príslušenstvo, a

to 9 % ročný úrok z omeškania zo sumy 12.746,46 € už od 27. 09. 2006 do zaplatenia.

Krajský súd, ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O. s. p. ), prejednal odvolanie odporkyne a navrhovateľa,
viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok okresného súdu v celom rozsahu podľa

§ 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. zrušil a vec mu vrátil podľa § 221 ods. 2 O. s. p. na ďalšie konanie z
nasledovných dôvodov:

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na
zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,
ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho
ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Okresný súd sa prioritne zaoberal odporkyňou vznesenou námietkou premlčania, preto aj odvolací

súd zameral preskúmanie veci na okolnosť, či predmetné vznesenie námietky premlčania je dôvodné,
pretože dôvodným uplatnením námietky premlčania na súde prestáva byť subjektívne právo vynútiteľné.
Podľa platného právneho stavu súd nemá možnosť premlčanie práva odpustiť, ba práve naopak,
premlčané právo veriteľovi nemôže priznať.

Premlčaniemožnopovažovaťzavšeobecnýprávnyinštitút,ktorýsauplatňujeprivšetkýchsubjektívnych
občianskych právach uplatnených v Občianskom zákonníku, ale aj v iných právnych predpisoch, teda
i v Obchodnom zákonníku, okrem tých, ktoré sa buď nepremlčujú vôbec, alebo ktoré sa premlčujú v
prípadoch výslovne ustanovených v zákone, alebo ktoré zanikajú uplynutím doby. Funkciou premlčania
je práve uľahčiť obranu povinného subjektu proti právam, ktoré trvali dlho, a preto často možno

predpokladať, že už zanikli.

Odporkyňa už v prvostupňovom konaní vzniesla námietku premlčania a na jej nesprávne právne
posúdenie okresným súdom poukázala aj v doplnení svojho odvolania, na ktoré odvolací súd
prihliadal, pretože koncentračná zásada konania, vyjadrená v ust. § 120 ods. 4 a § 205a O. s. p.

sa netýka uplatnenia námietky premlčania ( uznesenia Najvyššieho súdu SR z 19. 05. 2009 sp. zn.
5MCdo/14/2008 ). Námietka premlčania nie je námietkou právnou a neuplatňuje sa ňou taká skutočnosť,
ktorú je účastník povinný tvrdiť v zmysle § 101 ods. 1 O. s. p. najneskôr do vyhlásenia uznesenia súdu
prvého stupňa, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie,
najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Zo žiadneho ustanovenia práva hmotného alebo

procesného nevyplýva, že by účastník konania musel uplatniť námietku premlčania len v určitom štádiu
konania. Z povahy námietky premlčania vymedzenej hmotným právom vyplýva, že ju môže povinný
subjekt uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania, až do právoplatného skončenia veci. Odvolací súd preto
prihliadal i na skutočnosti tvrdené ohľadne vznesenej námietky premlčania v podaní, ktorým odporkyňa
doplnila svoje odvolanie.

Podľa § 1 O. s. p., Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom
konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj
výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.Podľa § 2 O. s. p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a dbajú pri tom na to, aby nedochádzalo

k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa práva
nezneužívali na úkor týchto osôb.

Podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere,
touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy: zo zmluvy o

predaji podniku alebo jeho častí ( § 476), zmluvy o úvere ( § 497), zmluvy o kontrolnej činnosti ( §
591), zasielateľskej zmluvy ( § 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku ( § 638), zmluvy o
tichom spoločenstve ( § 673), zmluvy o otvorení akreditívu ( § 682), zmluvy o inkase ( § 692), zmluvy o
bankovom uložení veci ( § 700), zmluvy o bežnom účte ( § 708) a zmluvy o vkladovom účte ( § 716).

Podľa § 261 ods. 4 Obchodného zákonníka, účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, touto časťou

zákona sa spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch,
ktoré sa spravujú touto časťou zákona podľa predchádzajúcich odsekov, ako aj záložné právo k
nehnuteľnostiam pri zabezpečení práv spojených s dlhopismi a záložné právo k cenným papierom v
rozsahu ustanovenom osobitným zákonom.

Podľa § 387 ods. 1 Obchodného zákonníka, účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, právo sa premlčí
uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom.

Podľa § 397 Obchodného zákonníka, účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, ak zákon neustanovuje
pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.

Podľa § 394 ods. 2 Obchodného zákonníka, účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, pri práve na
vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy začína premlčacia doba plynúť odo dňa, keď
k plneniu došlo.

V danej veci sa navrhovateľ domáha vydania bezdôvodného obohatenia, ku ktorému malo dôjsť na
základe určenia neplatnosti zmluvy o úvere, uzavretej medzi právnym predchodcom navrhovateľa a
odporkyňou dňa 26. 09. 2006. Zmluva o úvere č. T 222 zo dňa 26. 09. 2006, uzatvorená medzi
odporkyňou a spoločnosťou TRIFIN, s. r. o., bola prejudiciálne určená za absolútne neplatnú zmluvu, a to
rozsudkom Okresného súdu Zvolen č. k. 13C/72/2008-173 zo dňa 26. 04. 2010, v spojení s rozsudkom

Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 12Co/298/2010-221 zo dňa 28. 10. 2010. Už v tomto konaní
nebolo sporné, že ide o zmluvu o úvere uzavretú v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka. Okresný
súd právny vzťah účastníkov konania, z ktorého je vyvodzovaný žalobou uplatnený nárok považoval
za občiansko-právny vzťah a následne aj premlčanie tohto nároku posudzoval podľa ustanovení o
premlčaní, upravených v § 100 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Odvolací súd sa však s takýmto

právnym posúdením veci nestotožňuje, a to z nasledovných dôvodov:

Pri aplikácii rozhodných právnych noriem odvolací súd vychádzal z nasledujúcej hierarchie právnych
predpisov:

Ako základný právny predpis pre riešenie otázok záväzkového práva je potrebné aplikovať v súlade
s § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka tretiu časť Obchodného zákonníka a tento záver je
rozhodujúci aj pri posudzovaní premlčania, úrokov z omeškania, uznania záväzku, ručenia a ďalších
inštitútov upravených dvojkoľajne v oboch kódexoch. Občiansky zákonník ako lex generalis v zmysle
§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka je potrebné aplikovať na riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v

Obchodnom zákonníku. Do tejto kategórie noriem je nutné v zmysle Občianskeho zákonníka, okrem
iného, zaradiť aj ustanovenia o bezdôvodnom obohatení (§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka).
Potreba aplikovať na právnu úpravu úverovej zmluvy Obchodný zákonník, vyplýva aj z článku
SpotrebiteľskázmluvaodProf.JUDr.PetraVojčíka,CSc.uverejnenéhovbulletineSlovenskejadvokácie
č. 12/2008. Podľa jeho právneho záveru iba v jednom prípade - práva na ochranu pred neprimeranými

neprijateľnými podmienkami - je úprava jednotná a spoločná bez ohľadu na to, o akú zmluvu ide.
Pokiaľ však ide o právne prostriedky, napr. uplatnenie práv vyplývajúcich z omeškania, uplatnenie
práv vyplývajúcich zo zodpovednosti za škodu, uplatnenie práv vyplývajúcich zo zodpovednosti za
vady, odstúpenie od zmluvy, či vyslovenie neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy, bude práve dôležitéposúdiť, či ide o zmluvu občianskoprávnu alebo obchodnoprávnu, pretože v mnohých prípadoch bude
potrebné aplikovať všeobecnú úpravu v týchto kódexoch, napr. práve úpravu o premlčaní, výške
úrokov z omeškania, ručenie a pod. Pokiaľ ide o otázku premlčania nárokov z úverovej spotrebiteľskej

zmluvy odvolací súd uvádza, že spotrebiteľskou zmluvou je teda aj absolútna obchodná zmluva
bez ohľadu na to, že sa riadi právnym režimom Obchodného zákonníka. Z uvedeného je možno
následne vyvodiť, že ustanovenia o premlčaní v Obchodnom zákonníku nie sú v žiadnom prípade
ustanoveniamidispozitívnymi,alekogentnýmiasúčasnejenevyhnutnéuviesť,žedĺžkapremlčacejdoby
v občianskoprávnych - spotrebiteľských vzťahoch, ktoré nemajú formu absolútneho obchodu nemôže

byť predmetom zmluvnej podmienky (ktorá by bez ďalšieho, teda aj bez potreby skúmania prijateľnosti
bola neplatná), pretože je predmetom kogentnej právnej normy ( § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka ).

Ak je teda zmluva neplatná a na jej základe sa plnilo, vzniká právo na vrátenie plnenia. Plnenie, na
základe neplatnej zmluvy napĺňa skutkovú podstatu plnenia bez právneho dôvodu (condictio indebiti),
čím vzniká zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie (§ 451 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka).

Premlčacia doba pri práve na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy začína však
podľa Obchodného zákonníka plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo. Použitie ustanovení Občianskeho
zákonníka neprichádza do úvahy pri posudzovaní otázok premlčania, keďže všeobecná právna úprava
premlčania je obsiahnutá v obchodnom práve, konkrétne v ust. § 394 ods. 2 Obchodného zákonníka.

Uvedený právny záver je aj v súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. M Obdo V 2/2000, v
ktorom je výslovne uvedené: „Keďže Obchodný zákonník premlčanie práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia získaného formou plnenia z neplatnej zmluvy upravuje, nie je možné, vzhľadom na § 1
ods. 2 Obchodného zákonníka , na premlčanie tohto práva ustanovenie § 107 Občianskeho zákonníka
použiť. Platí to pre stanovenie začiatku plynutia premlčacej doby i pre určenie jej dĺžky. Z uvedených

dôvodov sa právo na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy premlčuje v štvorročnej
premlčacej dobe podľa § 397 Obchodného zákonníka, ktorá začína plynúť odo dňa, keď ku plneniu
došlo.“ Skutočnosť, že bezdôvodné obohatenie nie je upravené v Obchodnom zákonníku neznamená,
že ak medzi účastníkmi konania dôjde v rámci ich právneho vzťahu, ktorý mal podľa svojho obsahu, ako
i účelu charakter vzťahu obchodného k bezdôvodnému obohateniu, by mal byť takýto spor posudzovaný

podľa Občianskeho zákonníka.

Ak teda prvostupňový súd otázku premlčania posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka,
aplikoval na vec nesprávny právny predpis.

Okresný súd sa vychádzajúc z iného právneho názoru možnosťou premlčania uplatneného práva z
pohľadu § 394 ods. 2 a § 397 Obchodného zákonníka nezaoberal. Úlohou prvostupňového súdu bude
preto opätovne posúdiť vznesenú námietku premlčania, ako aj skutočnosti, či došlo k vzájomnému
plneniu zo strany právneho predchodcu navrhovateľa a odporkyne a ak áno, kedy k nemu došlo. Týmito
skutočnosťami sa prvostupňový súd nezaoberal, preto odvolací súd nemohol pri svojom rozhodovaní

vychádzať zo skutočností, ktorými sa súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí nezaoberal bez toho,
aby účastníkovi konania umožnil sa k novým právnym záverom vyjadriť, prípadne predložiť dôkazy,
ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili významnými. Aj na
základezachovaniazásadydvojinštančnostisúdnehokonaniapretoodvolacísúdbolnútenýrozhodnutie
okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že námietky odporkyne v odvolaní, týkajúce sa procesných
porušenísúdom,nebolidôvodné.Pozornostiodvolaciehosúduvšakneušlonesprávneuvedeniedátumu
rozhodnutia v prvopise, ak bol dátum uvedený ako 21.02.2013 a k jeho vyhláseniu došlo dňa 21.01.2013.
Pokiaľ ide o opravné uznesenie zo dňa 21.01.2013 aj uvedené rozhodnutie bolo odvolacím súdom

zrušené z dôvodu, že išlo o súvisiaci výrok o náhrade trov konania, o ktorých bude opätovne rozhodnuté
( § 206 ods. 2 O. s. p. ).

Ak bolo rozhodnutie zrušené, a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, potom v
novom rozhodnutí okresný súd rozhodne aj o náhrade trov celého, teda i odvolacieho konania (§ 224

ods. 3 O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.