Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. február 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/1142/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112224323
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4112224323.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.

Sidónie Sládečkovej a JUDr. Eriky Madarászovej v právnej veci žalobkyne S., zastúpenej JUDr. Petrom
Peružekom, advokátom so sídlom Cintorínska 1, 920 01 Hlohovec, proti žalovaným: 1. J.. S. X., bytom
Q. mládeže XXX/X, 949 01 Nitra, a 2. Fakultnej nemocnici Nitra, Špitálska 6, 949 01 Nitra, o ochranu
osobnosti a finančné zadosťučinenie, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k.
8C/32/2012-441 zo dňa 20.05.2015 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa žalobkyňa domáhala ochrany osobnosti, konkrétne
ospravedlnenia za zásah do jej osobnostných práv a poskytnutia primeraného finančného
zadosťučinenia, pričom návrh odôvodnila tým, že žalovaný v 1. rade poškodil jej osobu vážnym
spôsobom, keď jej nedovolil opatrovať rodičov, účelovo zmenil potvrdenie o bezvládnosti rodičov a o
potrebe ich opatery s úmyslom existenčne ju poškodiť, spochybniť jej povesť a poškodiť zdravie rodičov.
Kvôli protichodným lekárskym potvrdeniam mala mať problémy v práci, neospravedlnené absencie,
napokon prišla o prácu a nemohla si nájsť zamestnanie. Okrem morálnej ujmy vyvolaním negatívnej

mienky o jej osobe v blízkom okolí jej žalovaní mali spôsobiť aj ujmu materiálnu, ktorá spočíva v tom,
že v dôsledku jeho nesprávneho postupu prišla o prácu a pravidelný mesačný príjem.

Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa bola zamestnaná na základe
pracovnej zmluvy zo dňa 15.09.1987 v SES Tlmače od 15.09.1987 a dňa 13.02.1990 jej bola doručená
výpoveď podľa § 46 ods.1 písm. f) Zákonníka práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny
spočívajúcom v bezdôvodnom vynechávaní pracovných zmien. Na Okresnom súde Levice prebiehalo

konanie o určenie neplatnosti tejto výpovede pod sp. zn. 7C/37/1990. Žalobkyňa sa na súde domáhala
aj neplatnosti absencií, neplatnosti preloženia, náhrady mzdy, určenia, že pracovný pomer trvá a
ďalších nárokov. Návrh o určenie neplatnosti výpovede bol právoplatne zamietnutý a prvostupňový
rozsudok bol potvrdený rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave, právoplatným dňa 01.04.1993. Súd
vtedy konštatoval platnosť výpovede z pracovného pomeru, lebo žalobkyňa bezdôvodne vynechávala
pracovné zmeny, čím jej vznikli absencie za pomerne dlhé obdobie; pritom nebolo preukázané, že by o
neplatené voľno požiadala, a to aj napriek tomu, že ju zamestnávateľ opakovane požiadal o predloženie

žiadosti o neplatené voľno. V konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 14C/72/2013
bol zamietnutý aj jej návrh o určenie, že pracovný pomer trvá, pretože skončil platnou výpoveďou
dňa 30.04.1990. Aj toto rozhodnutie bolo odvolacím súdom potvrdené. Žalobkyňa poukazovala na
neopodstatnenosť absencií, pre ktoré dostala výpoveď, lebo príčinou jej neprítomnosti na pracoviskubola potreba starostlivosti o bezvládnych rodičov, o čom mala dostať od lekára riadne potvrdenie.
Žalovaný v 1. rade najskôr potvrdil, že rodičia sú bezvládni a vyžadujú opateru, no následne svoje
stanovisko zmenil s tým, že rodičia nie sú bezvládni; preto nebola akceptovaná jej neprítomnosť

na pracovisku, v dôsledku čoho mala absenciu s následnou výpoveďou, so stratou zamestnania,
zdiskreditovaním na pracovisku aj v obci, a tým sa dostala do nepriaznivej spoločenskej i finančnej
situácie. V uvedenom konaní videla zásah do jej osobnostných práv.

Súd po vykonaní dokazovania zistil, že žalovaný v 1. rade ako lekár na potvrdení z MNV Mojmírovce

zo dňa 18.07.1989 potvrdil, že rodičia žalobkyne sú bezvládni a potrebujú opateru, no na zázname
spísanom na MNV v Mojmírovciach dňa 02.10.1989, ktorý predložila žalobkyňa, sa nachádza vyjadrenie
žalovaného v 1. rade o tom, že jej rodičia nie sú bezvládni a on sa pomýlil. Tento doklad je však
bez podpisu a pečiatky lekára a chýba na ňom aj označenie a podpis osoby, ktorá tento záznam za
MNV Mojmírovce spisovala. Žalobkyňou namietaný postup lekára bol prešetrovaný viacerými orgánmi,
vrátane jeho zamestnávateľa - OÚNZ Nitra, ktorý jej listom zo dňa 27.07.1990 oznámil, že bolo

konštatované, že zdravotný stav rodičov si vyžadoval dočasnú opateru inej osoby, preto bolo dodatočne
vydané potvrdenie o potrebe opatrovania rodičov v čase od 15.08.1989 do 31.10.1989. Žalobkyni aj
jej zamestnávateľovi bolo toto dodatočné potvrdenie doručené, čím bola vykonaná náprava ohľadne
dvoch rozdielnych potvrdení o bezvládnosti jej rodičov. Rozhodnutie o zamietnutí žaloby súd oprel
najmä o ustanovenia § 11 a § 13 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorých každá fyzická osoba

má právo na ochranu osobnosti v prípade neoprávneného zásahu spôsobilého vyvolať ohrozenie
alebo narušenie chránených práv osobnosti. Chránenými zložkami osobnosti sú najmä právo na život,
zdravie, občiansku česť, ľudskú dôstojnosť, vážnosť osoby, súkromie, rešpektovanie rodinného života
a pod. Občiansky zákonník poskytuje ochranu len proti takým konaniam, ktoré sa dotýkajú osobnosti
človeka tým, že znižujú jeho dôstojnosť, česť a vážnosť z hľadiska jeho vzťahu k spoluobčanom a

ohrozujújehopostavenieauplatnenievspoločnosti.Navznikobčianskoprávnejsankciezanemajetkovú
ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby musia byť splnené zákonné
predpoklady, ktorými je existencia zásahu, ktorý vyvolal alebo bol spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu v
porušeníaleboohrozeníosobnostnýchprávchránenýchustanovením§11,neoprávnenýcharaktertohto
zásahu a existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom a vzniknutou ujmou. Nenaplnenie ktoréhokoľvek

z týchto predpokladov vylučuje možnosť vzniku sankcií podľa § 13 Občianskeho zákonníka. V prípade
splnenia zákonných predpokladov zákon pripúšťa možnosť domáhať sa poskytnutia primeraného
zadosťučinenia, ktorý nemá charakter peňažnej náhrady, teda nejde o majetkové plnenie, ale je výlučne
prostriedkom morálneho, imateriálneho pôsobenia. Ak by morálne zadosťučinenie bolo preukázateľne
nepostačujúce a strácalo by svoju účinnosť a funkčnosť, Občiansky zákonník umožňuje priznať náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch. Iba ak sa preukáže, že došlo k zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti v
spoločnosti v značnej miere, môže byť fyzickej osobe priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Toto právo na náhradu nemajetkovej ujmy sa premlčuje v 3-ročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť
odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Súd po zhodnotení všetkých dôkazov urobil záver, že návrh žalobkyne nie je opodstatnený. Vyššie
opísané konanie žalovaného v 1. rade v r. 1989 nie je možné považovať za taký zásah do jej
osobnostných práv, aký má na mysli ustanovenie § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, teda za zásah,
ktorýbybolspôsobilýprivodiťujmunajejosobnostnýchprávach.Žalovanýv1.radesícedňa18.07.1989
potvrdil, že rodičia žalobkyne sú bezvládni, a na zázname zo dňa 02.10.1989 je uvedené, že jej rodičia

nie sú bezvládni, no tento postup nemožno považovať za zásah do cti, dôstojnosti, súkromia, resp.
do akéhokoľvek iného osobnostného práva žalobkyne. Žalovaný v 2. rade ako jeho zamestnávateľ
ešte v roku 1990 jeho pochybenie pri vydaní rozdielnych potvrdení napravil vystavením správneho
potvrdenia, zaslaného žalobkyni i jej zamestnávateľovi, čím boli odstránené prípadné pochybnosti o
potrebe opatrovania rodičov. Z rozsudku Okresného súdu Levice č. k. 7C/37/1993-71 zo dňa 16.04.1991

a rozsudku Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/348/91 zo dňa 28.09.1992 je zrejmé, že žalobkyňa
nedostala výpoveď preto, že by zamestnávateľ neuznal potrebu opatery rodičov a z toho dôvodu jej
udelil absencie, ale výpoveď jej bola daná preto, že ona svojvoľne - bez odsúhlasenia neplateného
voľna - prestala chodiť do práce a napriek opakovanej výzve, aby podala žiadosť o neplatené voľno, tak
neurobila, čím jej neprítomnosť na pracovisku bola posúdená ako absencia. V súdnych rozhodnutiach

nie je žiadna zmienka o tom, že zamestnávateľ neakceptoval potrebu starostlivosti o bezvládnych
rodičov z dôvodu predloženia rozdielnych potvrdení. Základným momentom, od ktorého sa spor
o neplatnosť výpovede odvíjal, bola práve tá skutočnosť, že žalobkyňa kvalifikovaným spôsobom
riadne a včas nepožiadala zamestnávateľa o poskytnutie neplateného voľna. Bez podania žiadosti sazamestnávateľ nemohol zaoberať ani jej dôvodnosťou a zaujať k prípadnému čerpaniu neplateného
voľna stanovisko; žalobkyňa bez povolenia zamestnávateľa nebola oprávnená vymeškávať pracovné
zmeny.

Na základe uvedeného súd urobil záver, že konanie žalovaného v 1. rade ako zamestnanca
žalovaného v 2. rade, spočívajúceho vo vystavení dvoch protichodných stanovísk k bezvládnosti
rodičov žalobkyne, nielen že nie je spôsobilé vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv
osobnosti, ale nie je ani v príčinnej súvislosti so stratou jej zamestnania, príjmu, zníženiu jej dôstojnosti,

vážnosti a spoločenskej diskreditácie. Keďže nebolo preukázané, že by žalovaní v 1. a 2. rade
svojim konaním zasiahli do osobnostných práv žalobkyne, a keďže nebola preukázaná ani príčinná
súvislosť medzi konaním súvisiacim s vystavením potvrdení o zdravotnom stave rodičov žalobkyne a
medzi následnou nepriaznivou sociálnou, finančnou a spoločenskou situáciou, do ktorej sa žalobkyňa
dostala, nebolo možné návrhu vyhovieť. Do uvedenej situácie sa žalobkyňa dostala najmä svojím
nedôsledným postupom pri riešení neplateného voľna v zamestnaní, keď oň nepožiadala a do práce

nechodila. Základné predpoklady pre vznik občianskoprávnej sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú
neoprávneným zásahom do chráneným práv fyzickej osoby v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka
preukázané neboli, čo bolo dôvodom na zamietnutie žaloby, bez potreby vykonania ďalšieho žalobkyňou
navrhovaného dokazovania. Námietkou premlčania nároku na nemajetkovú ujmu sa súd už nezaoberal
pre bezpredmetnosť uplatneného práva. Právo na ochranu osobnosti sa vo všeobecnosti nepremlčuje;

premlčuje sa len nárok na nemajetkovú ujmu v peniazoch, ktorý by v tomto prípade premlčaný bol.
Navyše žalovaný v 1. rade nebol v zmysle § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka pasívne legitimovaný,
lebo konal ako zamestnanec právneho predchodcu žalovaného v 2. rade pri výkone svojich pracovných
povinností. V tomto spočíva dôvod na zamietnutie žaloby voči nemu.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá žiadala napadnutý rozsudok
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa nej súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd síce skonštatoval, že niekto,

pravdepodobne žalovaný v 1. rade, zmenil potvrdenie o bezvládnosti jej rodičov, ale nepriložil tomu
žiadnu dôležitosť, lebo odôvodnil skončenie jej pracovného pomeru absenciami a z toho dôvodu vyvodil,
že konanie žalovaného v 1. rade ako zamestnanca žalovaného v 2. rade nebolo spôsobilé vyvolať
ohrozenie alebo narušenie chránených práv osobnosti, a nie je ani v príčinnej súvislosti, a z toho dôvodu
nemohlo ohroziť jej vážnosť a jej spoločenskú diskreditáciu. Tým došlo k nesprávnym zisteniam a

súd jej návrh nesprávne zamietol. Svoje rozhodnutie súd skutkovo nesprávne odôvodnil tým, že nie
bezvládnosť, ale jej absencie boli dôvodom skončenia jej pracovného pomeru. Súd vec nesprávne
posúdil, keď uviedol, že ona nepreukázala príčinnú súvislosť a že nevznikli predpoklady pre vznik
občianskoprávnej sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do chránených
práv fyzickej osoby podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ak by súd správne vyhodnotil skutkové

okolnosti, že by boli dané základné predpoklady, bol by uznal jej nárok na nemajetkovú ujmu. Súd
nevykonal výsluchy J. X., H. X. a J. Q. s odôvodnením, že rozsah dokazovania považoval za dostatočný
pre objektívne posúdenie a rozhodnutie vo veci. Títo svedkovia by však vypovedali k meritu veci, a ich
nevypočutím nebol skutkový stav náležite zistený. Odôvodnenie rozsudku je podľa nej nepresvedčivé
a nezákonné.

Žalovaní sa k odvolaniu nevyjadrili.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
212 ods. 1 OSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1

OSP) prejednal vec podľa § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením
rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods. 3 OSP. Po prejednaní veci
odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správne a
odvolanie nie je dôvodné. Preto v zmysle § 219 ods. 1 OSP napadnutý rozsudok potvrdil. Zároveň
aplikoval ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosť napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody. Keďže odvolací súd dospel k tomu, že napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa je správny a dostatočne skutkovo aj právne odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí zanutné v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 OSP opakovať tie isté podstatné dôvody, ktoré sú obsiahnuté
v prvostupňovom rozhodnutí, vrátane citácie ustanovení právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento
prípad. Na dôvažok dodáva nasledovné:

Základ súkromnoprávnej ochrany osobnostných práv obsahuje Občiansky zákonník pod názvom
Ochrana osobnosti v ustanoveniach § 11 až 16. Občianskoprávna úprava v tejto oblasti vychádza z
druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky, najmä z článkov 14, 15, 16, 19, 20 a 21, a je konkretizovaná
v právnych vzťahoch subjektov s rovnakým právnym postavením. Občiansky zákonník v ustanoveniach

§ 11 a nasl. poskytuje ochranu osobnosti subjektom, proti ktorým smeroval zásah znižujúci ich vážnosť,
dôstojnosť a česť a ohrozujúci ich postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Predmetom ochrany osobnosti
v občianskom práve môže byť najmä právo na česť a dôstojnosť, právo na meno, právo na prejavy
osobnej povahy zachytené na hmotnom substráte, právo na telesnú integritu, právo na súkromie a
právo na opravu nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov vo vzťahu k hromadným informačným
prostriedkom. Problematiku ľudských práv v tomto smere upravuje v základe najvyšší zákon štátu -

Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v platnom znení v čl. 19 ods. 1, podľa ktorého každý má
právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena (zhodne s čl. 10
ods.1Ústavnéhozákonač.23/1991Zb.-Listinazákladnýchprávaslobôd).Ústavavčl.7ods.5zároveň
zakotvuje, že medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy,
na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva

alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Právomoc súdu konať o žalobe na ochranu osobnosti v sebe obsahuje právomoc posúdiť aj to, či
a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné, a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na

jeho vykonanie. Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie
dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Procesné dokazovanie je objektívnym
právom upravený postup občianskoprávneho súdu, ktorého cieľom je získanie skutkových a právnych
poznatkov významných pre rozhodnutie vo veci samej. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a
rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 OSP),

a nie účastníkov konania. Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to
vadu konania a nemožno to považovať ani za odňatie možnosti konať pred súdom. V zmysle § 132 OSP
súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázkami, ktorých posúdenie je zásadne v

právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka,
v sebe obsahuje právomoc posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým
spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie.

Objektívne kritérium hodnotenia nemajetkovej ujmy, spočívajúcej v porušení či už len v samotnom

ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej jednote, vylučuje, aby sa pre toto hodnotenie
stali rozhodujúcimi len subjektívne pocity dotknutej fyzickej osoby, t.j. jej negatívna individuálna
psychická reakcia. Subjektívne kritérium hodnotenia nemajetkovej ujmy podľa § 13 Občianskeho
zákonníka je vzhľadom na možnosti založenia nežiaducich rozdielov pri vzniku občianskoprávnych
sankcií neprijateľné. Návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia (satisfakčná žaloba) sleduje

priznanie satisfakcie občanovi, ktorého osobnostné právo bolo porušené, a to so zreteľom na to, že
zásah zvyčajne nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu. Zákon teda pripúšťa, aby sa v určitých
prípadoch, keď sa to javí ako nevyhnutné, zadosťučinenie uložilo vo forme majetkového plnenia,
konkrétne v peniazoch. Podmienkou priznania materiálnej satisfakcie je nemajetková ujma, ktorá je
spôsobilá v značnej miere znížiť dôstojnosť občana a jeho vážnosť v spoločnosti.

V prejednávanej veci sa súd prvého stupňa správne zaoberal existenciu predpokladov vzniku práva
na ochranu osobnosti a dôvodnosti podanej žaloby, v tomto smere zistil skutkový stav veci v súlade s
ustanovením § 120 ods. 1 a § 153 ods. 1 OSP a vyvodil z neho správny právny záver aplikujúc správne
ustanovenia Občianskeho zákonníka. Tvrdenie žalobkyne o tom, že v dôsledku dvoch rozdielnych

potvrdenítýkajúcichsabezvládnostijejrodičovvr.1989dostalaodvtedajšiehozamestnávateľavýpoveď
z pracovného pomeru a že následkom toho bolo zasiahnuté do jej práva na ochranu osobnosti, sa
dokazovaním, vykonaným súdom prvého stupňa, nepreukázalo; podľa obsahu spisu preukázané bolo,
že výpoveď z pracovného pomeru jej bola daná - ako to správne zdôvodnil aj súd prvého stupňa - preto,že mala v práci bezdôvodné absencie, keďže zamestnávateľa vopred o neplatené voľno nepožiadala a
bez žiadosti a oficiálne doloženého dôvodu do práce prestala chodiť. K tomuto skutkovému zisteniu ani
v podanom odvolaní neuviedla právne významné odvolacie dôvody. Ak teda žalobkyňa tvrdený zásah

do jej osobnostných práv opierala o to, že výpoveď z pracovného pomeru dostala pre dve rozdielne
potvrdenia vystavené žalovaným v 1. rade, no toto tvrdenie ako základ žalobného návrhu v konaní vôbec
nepreukázala (t. j. nepreukázala príčinnú súvislosť medzi dôvodom výpovede z pracovného pomeru a
následnou stratou zamestnania, zdiskreditovaním na pracovisku aj v obci, nepriaznivou spoločenskou a
finančnou situáciou), nemohla byť v konaní úspešná. Iné svetlo do prípadu by neprinieslo ani doplnenie

dokazovania podľa jej návrhu, najmä výsluchom svedkov na okolnosť, že v dôsledku výpovede pre
absencie bola žalobkyňa vnímaná ako osoba absentérka, porušujúca právne predpisy, že sa starala o
svojich rodičov a ako bola vnímaná v dôsledku výpovede v obci vnímaná a diskreditovaná, ako aj na
okolnosť, ako bola vnímaná žalobkyňa, ktorá sa v rodine prezentovala, že sa stará o rodičov, pričom
zamestnávateľ jej neuveril, čo musela potom v rodine vysvetľovať (v spise na č. l. 431). Výsluchom
navrhnutých svedkov by jednoznačne nemohlo dôjsť k inému záveru o dôvode výpovede z pracovného

pomeru a s tým nesúvisiacimi potvrdeniami žalovaného v 1. rade. K odvolacej námietke žalobkyne
v tomto smere odvolací súd konštatoval, že rozhodnutie súdu prvého stupňa o nevykonaní ďalších
navrhnutých dôkazov bolo správne.

Súd prvého stupňa zamietnuc žalobu preto, že žalobkyňa nepreukázala zníženie jej dôstojnosti, vážnosti

v spoločnosti, utrpenie nemajetkovej ujmy v dôsledku rozdielnych potvrdení žalovaného v 1. rade ako
zamestnanca žalovaného v 2. rade, rozhodol vecne správne na základe skutkového stavu zisteného
z vykonaných dôkazov. S ohľadom na všetko vyššie uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvého
stupňa posúdil ako vecne správne a ako také ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak,
že úspešným žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov nepriznal, keďže o ne nepožiadali a v odvolacom
konaní im v podstate žiadne trovy ani nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.