Rozsudok – Bezdôvodné obohatenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. august 2017

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4Co/72/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8514203442
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8514203442.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu a
sudcov JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Jany Burešovej, v spore žalobcov 1/ C.. Y. K., L.. X.X.XXXX,
J. B. XXXX/XX, XXX XX D. Ľ., 2/ W.. C. K., L.. XX.X.XXXX, J. C. XXXX/XX, XXX XX D. Ľ., proti
žalovanému Československá obchodná banka, a.s., Michalská 18, Bratislava, IČO: 36 854 140, o
zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške 79,10 eura s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 2C 145/2014-27 zo dňa 22.12.2014 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v spojení s opravným uznesením okrem výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej
časti zamietnutá.

Žalobcom 1. a 2. priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom 79,10
eura s 8,25 % úrokom z omeškania ročne od 30.11.2013 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Určil za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti zmluvnú
podmienku v čl. XI. Zmluvy o poskytnutí úveru reg. č. 199100 z 25.5.2011 v znení: „Dlžník sa zaväzuje
uhradiť banke najmä tieto poplatky v zmysle platného Sadzobníka banky: poplatok za vedenie úveru
(mesačný paušál). Žalobcom náhradu trov konania nepriznal. Uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
súdny poplatok vo výške 16,50 eura na účet Okresného súdu Stará Ľubovňa do 3 ndí od právoplatnosti
rozsudku.
V odôvodnení poukázal na dôvody žaloby, stanovisko strán sporu, výsledky vykonaného dokazovania,
najmä obsah pripojených listinných dôkazov, citoval ustanovenia § 3 ods. 1, § 39, § 41, § 52 ods.
1, 2, 3, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj
citoval čl. 3 ods. 1, 2, 3, čl. 5, 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 Smernica Rady č. 93/13 EHS z 5.4.1993, ďalej
ustanovenia § 37 ods. 2 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení zákona č. 132/2013 Z.z., ako aj
ustanovenia § 1 ods. 3 písm. a/, c/ zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, ďalej ustanovenia § 559, §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 10c, § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 s tým, že uviedol,
že predmetom konania bol nárok žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 79,10 eura,
ktoré predstavuje žalovaným účtované a zrazené poplatky za správu úverového účtu a to 7x 3,30 eura
a 16x 3,50 eura. Zmluva o poskytnutí úveru reg. č. 19910 zo dňa 25.5.2011 je zmluvou spotrebiteľskou,
lebo žalobcovia vystupovali ako spotrebitelia, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný
vystupoval v postavení dodávateľa a konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Sám
žalovaný vo svojom vyjadrení nespochybňoval, že nároky uplatnené v tomto konaní sú nárokom zo
spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na spotrebiteľský vzťah

súd prvej inštancie bol toho názoru, že sa musí jednať o také zmluvné dojednanie medzi dodávateľom
a spotrebiteľom, ktoré obstojí v rámci povinnej súdnej kontroly neprijateľných podmienok so zreteľom
na povahu a obsah a všetky osobitosti právneho úkonu, so zreteľom na vzájomné práva a povinnosti
účastníkov spotrebiteľskej zmluvy, ako aj so zreteľom na sankcionovanie nesplnenia povinnosti na
strane oboch účastníkov zmluvy. Rozpor s dobrými mravmi predstavuje také konanie, ktoré je zjavne
právne neprijateľné, pretože je z hľadiska oprávnených záujmov strán a spoločnosti hrubo nevyvážené.
Vzhľadom na zistený skutkový stav, ako aj citované ustanovenia zákona súd bol toho názoru, že
dohoda o povinnosti žalobcov platiť mesačne poplatok za správu úverového účtu nemôže požívať
právnu ochranu a ako takú ju súd vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Poukázal na čl. IX.
bod 2 zmluvy o poskytnutí úveru z 25.5.2011, podľa ktorého sa dlžník zaviazal uhradiť banke okrem
iného poplatok za vedenie úveru (mesačný paušál) v zmysle platného sadzobníka banky. Poplatok za
vedenie úveru spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, a preto súd prvej inštancie považoval dojednanie za absolútne neplatné s poukazom na
ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení platnom v čase uzatvorenia zmluvy. Poukázal
na demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 53 ods.
4 Občianskeho zákonníka s tým, že uviedol, že za neprijateľnú sa považuje zmluvná podmienka
vyjadrujúca finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dané a
slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia). Poplatky za vedenie či správu
úverového účtu treba považovať za také neprijateľné zmluvné podmienky, lebo predstavujú plnenie,
ktoré nie je v záujme spotrebiteľa a konanie žalovaného spočívajúce v účtovaní takýchto poplatkov
možno hodnotiť vo vzťahu k spotrebiteľom - ako žalobcom ako poškodzujúce. Preto s poplatkom za
takéto plnenie sa spája záver o ich neprijateľnosti. Podľa názoru súdu prvej inštancie, pre spotrebiteľa
je vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi
neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak, tieto sú poskytované vo vlastnom záujme dodávateľa.
Ďalej súd prvej inštancie poukázal na stanovisko súdnej praxe, z ktorého vyplýva, že dojednanie poplatku
za vedenie účtu a správu úverového účtu je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko vedenie
úverového účtu vyplýva z účtovných potrieb samotnej banky, a preto nemôže zaťažovať dlžníka. Aj
zákonodarca v rámci zákona č. 132/2013 Z.z. o bankách reagoval na súdnu prax a zakázal bankám,
stavebným sporiteľniam a veriteľom v spotrebiteľských úveroch žiadať poplatky, alebo akúkoľvek odplatu
za vedenie, evidenciu alebo správu úverového účtu, na ktorom je úver vedený a ktorého zriadenie
alebo vedenie je podmienkou úverového vzťahu. Poplatky za vedenie a správu úverového účtu sú bez
akýchkoľvek pochybností takými zmluvnými podmienkami, ktoré vyjadrujú finančný záväzok spotrebiteľa
za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa.
Preto poplatky za vedenie účtu sú neprijateľnou zmluvnou podmienkou tak, ako to výslovným zákazom v
zákonnej norme zaviedol aj zákonodarca. Poplatky, ktoré umožňujú žalovanému poskytovateľovi úveru
získať objektívne vyššiu čiastku, ako sú skutočné náklady či už za upomienku alebo za predžalobnú
upomienku, narúšajú rovnováhu zmluvných strán. Objektívne takéto poplatky upravené jednostranne
len sadzobníkom spracovaným dodávateľom sú spôsobilé získať od spotrebiteľa čiastku prevyšujúcu
skutočné náklady na takéto výdavky dodávateľa úveru. Aj pri aplikácii ustanovenia § 121 ods. 3
Občianskeho zákonníka, príslušenstvom pohľadávky sú len náklady spojené s jej uplatnením - skutočné
náklady. Ak si žalovaný uplatňoval v paušálnej náhrade tieto náklady, nezodpovedajú tieto paušálne
náklady ich skutočným nákladom. K námietke žalovaného týkajúcej sa nepreukázania naliehavého
právneho záujmu zo strany žalobcov súd prvej inštancie poukázal na to, že predmetom konania nie
je určovacia žaloba v zmysle ustanovenia § 80 písm. c/ alebo žaloba na plnenie podľa § 80 písm.
b/ Občianskeho súdneho poriadku, pri ktorom nie je potrebné preukazovať existenciu naliehavého
právneho záujmu. Je pravdou, že súd v prejednávanej veci riešil ako predbežnú otázku platnosti
ustanovenia o povinnosti žalobcov ako spotrebiteľov platiť poplatok za vedenie úveru (mesačný paušál).
Podľa názoru súdu, zákonodarca v prípade spotrebiteľských zmlúv existenciu naliehavého právneho
záujmu na strane spotrebiteľa ako slabšej strany zmluvného vzťahu už predpokladal. Mal za to, že vždy
existuje naliehavý právny záujem na určení neplatnosti dojednania, ktoré je v neprospech spotrebiteľa
a nevyžaduje, aby tento naliehavý právny záujem zo strany spotrebiteľa bol preukazovaný. Dôkazom
tohto úmyslu zákonodarcu je znenie ustanovenia § 153 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku v znení
zák. č. 106/2014 Z.z., podľa ktorého súd môže v rozsudku, ktorý sa týka sporu zo spotrebiteľskej zmluvy
aj bez návrhu vysloviť, že určitá podmienka používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je
neplatná a v takom prípade súd uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, aké bolo
dojednané v spotrebiteľskej zmluve. Pokiaľ žalovaný ako príklad oprávnenosti účtovaného poplatku
za správu úveru uvádza zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý podľa jeho tvrdenia
výslovne počíta s poplatkami, k tomu súd uviedol, že tento zákon sa na daný spotrebiteľský vzťah

neaplikoval. Vo vzťahu k rozhodnutiu Nemeckého spolkového súdu týkajúce sa poplatkov súd prvej
inštancie uviedol, že nie je vylúčené, aby všeobecné súdy Slovenskej republiky si osvojili názorovú
líniu iných všeobecných súdov v rámci Európskej únie, ktoré vychádzajú z rovnakých princípov ochrany
spotrebiteľov v spotrebiteľských vzťahov. Nejde o záväznosť judikatúry, ale o posúdenie skutočností
týkajúcich sa ochrany spotrebiteľov, na ktoré sa vzťahujú normy prijaté Európskou úniou. K ďalšej
námietke týkajúcej sa hlavného predmetu konania s poukazom na ustanovenia § 53 ods. 1, druhá
veta Občianskeho zákonníka, teda že ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne,
alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané, k tomu súd prvej inštancie uviedol, že v
prejednávanej veci bol poplatok za vedenie úveru (mesačný paušál) dojednaný v čl. IX bod 2 zmluvy
a to tak, že dlžník sa zaviazal uhradiť banke najmä tieto poplatky v zmysle platného Sadzobníka
banky, a to medzi množstvom poplatkov je ako druhý v poradí uvedený poplatok za vedenie úveru
(mesačný paušál). V tomto ustanovení je odkaz na sadzobník banky, teda na predpis, do ktorého
tvorby ani výslovnej podoby nemohli žalobcovia ako spotrebitelia žiadnym spôsobom zasiahnuť, čo
spôsobuje podľa názoru súdu prvej inštancie absolútnu neurčitosť a nejasnosť a nezrozumiteľnosť.
Vyhovieť zákonným požiadavkám na kumulatívne splnenie kritérií uvedených v ustanovenia § 53 ods. 1
druhá veta Občianskeho zákonníka tak, že zmluvné podmienky musia byť buď vyjadrené určito, jasne
a zrozumiteľne, alebo byť dojednané individuálne, preto nebolo splnené. Za nesplnenú podmienku,
aby poplatok za správu úveru (mesačný paušál) mohol byť definovaný ako podmienka, ktorá sa týka
hlavného predmetu plnenia, súd prvej inštancie uviedol, že tento poplatok sa hlavného predmetu plnenia
priamo netýka, pretože hlavným predmetom plnenia je poskytnutie úveru a jeho splácanie, vedenie
evidencie o priebehu, čerpaní a splácaní úveru je logickou súčasťou podnikateľskej činnosti žalovaného
zahrnutou do odplaty za poskytnutie disponibilných finančných prostriedkov veriteľa dlžníkovi, ak sa má
hlavného predmetu plnenia týkať poplatok za správu úveru, bude sa ho týkať prakticky každá podmienka
súvisiaca s tým, že sa jedná o úver. Kritériu prijateľnosti podmienky a rovnovážnosti práv a povinností
strán spotrebiteľského vzťahu nezodpovedá podmienka o poplatku, ktorý nemá pre spotrebiteľa žiaden
preukázateľný prínos a za ktorý sa mu nedostáva žiadne plnenie, ale takáto podmienka slúži výlučne
záujmu zmluvného partnera spotrebiteľa na maximalizáciu zisku spojeného s existenciou zmluvného
vzťahu. Vzhľadom na vyslovenú neplatnosť dojednania o poplatku za vedenie úveru, plnenie ktorého
prijal žalovaný z tohto titulu, súd prvej inštancie považoval plnenie z neplatného právneho úkonu v zmysle
ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobcovia
za dobu trvania zmluvného vzťahu uhradili žalovanému na poplatkoch sumu 79,10 eura (7x á 3,30 eura
a 16x á 3,50 eura), ktorú výšku žalovaný nenamietal. Z tohto dôvodu súd považoval nárok uplatnený
žalobcami za dôvodný v celom rozsahu, a preto žalobe vyhovel a k zaplateniu bezdôvodného obohatenia
zaviazal žalovaného. Vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania súd prvej inštancie uviedol, že
žalobcovia žiadali úrok z omeškania od 29.11.2013, t.j. odo dňa, od ktorého žalovanému uplynula lehota
na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa výzvy a to vo výške 8,25 % od zaplatenia. Podľa názoru
súdu sa žalovaný dostal do omeškania až dňom 30.11.2013, lebo 15-dňová lehota uvedená vo výzve
uplynula 29.11.2013, a preto žalovaný sa dostal do omeškania až deň po uplynutí lehoty na dobrovoľné
plnenie, t.j. dňa 30.11.2013. Výška úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky k 30.11.2013 bola 0,25
%, a preto súd prvej inštancie v súlade s ustanovenia § 10c, § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.
priznal žalobcom okrem istiny vo výške 79,10 eura aj uplatnený úrok z omeškania vo výške 8,25 % od
30.11.2013 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti uplatneného nároku na zaplatenie úroku z omeškania
žalobu ako nedôvodnú zamietol.
V súlade s ustanovenia § 153 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyslovil neplatnosť dojednanej
podmienky z dôvodu jej neprijateľnosti. O trovách strán sporu súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142
ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku tak, že žalobcom vzniklo právo na náhradu trov konania, ktorí
však trovy konania nevyčíslili a z obsahu spisu i iné trovy konania nevyplývajú, preto súd prvej inštancie
vyslovil, že žalobcom právo na náhradu trov konania nepriznal. O povinnosti žalovaného zaplatiť súdny
poplatok súd rozhodol s poukazom na ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 71/92 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov s tým, že žalobe bolo vyhovené,
žalobcovia boli od súdneho poplatku oslobodení, a preto súd na úhradu súdneho poplatku zaviazal
žalovaného, a to vo výške 16,50 eura.

2. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný. Namietal nesprávne zistený
skutkový stav, ako aj nesprávne právne posúdenie. Z hľadiska procesného namietal, že žalobcovia
nepreukázali naliehavý právny záujem na vyslovení neplatnosti právneho úkonu ohľadne platenia
poplatku za správu a vedenie úveru podľa zmluvy o poskytnutí úveru zo dňa 25.5.2011. Z hľadiska

hmotnoprávneho namietali, že zmluva medzi stranami sporu už bola uzavretá slobodne a vážne, vrátane
dojednania čl. IX bod 12 zmluvy. Uviedli, že ochranu spotrebiteľa nie je možné poňať ako ochranu
ľahkomyseľnosti a nerozvážnosti spotrebiteľa. Poskytnutie úveru je potrebné chápať ako komplexný
bankový produkt zahŕňajúci úver a súvisiace služby, za ktorý je platná cena spočívajúca v úrokoch a
poplatkoch. Nesúhlasili s postupom súdu, ktorý retroaktívne vyhlásil dovtedy akceptovateľné konanie
za neprijateľné. Podľa jeho názoru to spôsobuje neistotu v právnych vzťahoch tým, že bankám sa
prikazuje vrátiť peňažné plnenia, ktoré banky riadne vykázali v čase ako svoj zisk a riadne z nich zaplatili
dane. Pôvodne do účinnosti novely Zákona o bankách č. 483/2001 Z.z., poplatok za vedenie úverového
účtu súdy nespochybňovali a tento poplatok bankám priznávali. Zdôraznili, že dojednanie o poplatku
bolo až do 10.6.2013 v Slovenskej republike legitímne, a preto nemôže byť považované za neplatné.
Poukázali na inú rozhodovaciu prax, napr. Českej republiky, s tým, že žalobcovia si uplatnili nárok na
vrátenie vydania bezdôvodného obohatenia na základe prijatého rozhodnutia Nemeckého spolkového
súdneho dvora zo dňa 7.6.2011 sp. zn. XI ZR 88/10. V tejto súvislosti poukázali na to, že predmetné
rozhodnutie vychádza z odlišnej právnej úpravy a judikatúry Nemeckej spolkovej republiky, a preto nie
je u nás aplikovateľné. Až na základe novely Zákona o bankách vykonanej zákonom č. 132/2013 Z.z.,
účinnej od 10.6.2013, žalovaný prestal účtovať poplatok pri všetkých úverových klientoch. Zdôraznili,
že zákaz podľa ustanovenia § 7 ods. 5 citovaného zákona sa prvýkrát uplatní na úhradu poplatkov
náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu stavebného úveru, alebo iného
úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedený takýto úver a ktorého zriadenie alebo
vedenie je podmienkou úverového vzťahu, splatnú po 9.6.2013. Podľa žalovaného nie je pri posudzovaní
neurčitosti určitého zmluvného dojednania možné vychádzať len z gramatického výkladu, ale je potrebné
prihliadnuť ku všetkým okolnostiam danej veci. Pre správnu interpretáciu je rozhodujúca skutočná vôľa
zmluvných stsrán v čase uzavretia zmluvy. Zmluvné podmienky týkajúce sa hlavného predmetu plnenia
alebo primeranosti ceny nemôžu spôsobovať nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.
Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok a žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

3. Žalobcovia 1., 2. sa k doručenému odvolaniu nevyjadrili.

4. Uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 4Co 139/2015-60 zo dňa 17.2.2016 bola vec vrátená
súdu prvej inštancie na opravu zrejmej nesprávnosti podľa § 164 Občianskeho súdneho poriadku, a
to z dôvodu nesprávne uvedeného čísla čl. XI, bodu 2 Zmluvy o poskytnutí úveru reg. č. 199100 z
25.5.2011 v písomnom vyhotovení napadnutého rozhodnutia ako chyby v písaní, lebo súd prvej inštancie
za neprijateľnú určil zmluvnú podmienku uvedenú v čl. IX bod 2 Zmluvy o poskytnutí úveru, reg. č.
19100 z 25.5.2011, ktorej text špecifikoval. Následne súd prvej inštancie opravným uznesením č.k. 2C
145/2014-63 zo dňa 8.3.2016 opravil tretí výrok rozsudku č.k. 2C 145/2014-27 zo dňa 22.12.2014 v časti
týkajúcej sa označenia čl. IX bod 2 Zmluvy o poskytnutí úveru reg. č. 199100 z 25.5.2011, ktorú zmluvnú
podmienku vyhlásil za neprijateľnú.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ďalej len CSP) vzhľadom na včas
podané odvolanie osobou oprávnenou, preskúmal napadnuté rozhodnutie v zmysle zásad vyplývajúcich
z ustanovenia § 379 a § 380, a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania s nariadením termínu verejného
vyhlásenia rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako aj internetovej stránke dňa
25.07.2017 (§ 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 1, 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
nie je dôvodné.
Odvolací súd posudzoval napadnuté rozhodnutie, ako aj dôvodnosť podaného odvolania v zmysle
ustanovení Civilného sporového poriadku v súlade so zásadou vyplývajúcou z ustanovenia § 470
ods. 1, 2 CSP, a to zásadou okamžitej aplikability ustanovení Civilného sporového poriadku na všetky
prebiehajúce konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, ako aj v súlade s princípom
justifikácie účinkov procesných úkonov vykonaných za účinnosti a platnosti Občianskeho súdneho
poriadku v znení platnom a účinnom do 30.6.2016, ktorý znamená, že ich následky sa priznávajú
vykonaným úkonom i vtedy, ak novšia procesná úprava už s nimi nepočíta. Vychádzajúc z ustanovenia
§ 359 CSP odvolací súd posúdil rozsah odvolania vo vyhovujúcich výrokoch, t.j. okrem výroku, ktorým
v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá, lebo v tejto časti bolo napadnuté rozhodnutie vydané v
prospech žalovaného.

6. Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie, bolo zistiť, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym

posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd
použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho
nesprávne vyložil.
Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým stavom,
ako aj uplatnenými odvolacími námietkami odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie správne, v
dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci nevyhnutný pre posúdenie dôvodnosti uplatneného
nároku, ako aj na základe výsledkov vykonaného dokazovania, správne právne vec posúdil. Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie.

7. K odvolaniu žalovaného uvádza, že namietané nesprávne skutkové závery súdu neboli dôvodné. Súd
prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia náležite vysporiadal so všetkými uplatnenými námietkami
žalovaného v konaní pred súdom prvej inštancie, t.j. s námietkou nedostatku naliehavého právneho
záujmu vo vzťahu k predmetu uplatneného nároku, ako aj vo vzťahu k právnemu posúdeniu dôvodnosti
uplatneného nároku. Predmetom konania bolo vydanie bezdôvodného obohatenia, nie žaloba na určenie
alebo na plnenie v zmysle ustanovenia § 80 písm. b/, c/ Občianskeho súdneho poriadku v znení
platnom a účinnom do 30.6.2016. Ako prejudiciálnu otázku súd prvej inštancie riešil len otázku posúdenia
platnosti zmluvného dojednania vyplývajúceho z čl. IX bodu 2 Zmluvy o poskytnutí úveru (čl. 9 spisu)
z 25.5.2011 z reg. č. 199100. Právna úprava spotrebiteľských zmlúv bola zavedená do Občianskeho
zákonníka novelou vykonanou zákonom č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 1.5.2004, a preto súd prvej
inštancie správne postupoval, ak posudzoval neprijateľnosť zmluvnej podmienky v zmysle ustanovení
Občianskeho zákonníka. Účtovaný poplatok za správu úveru ako mesačný paušál bol súčasťou
formulárovej zmluvy, ktorá nebola individuálne dojednaná, a preto v súlade s ustanovenia § 54 ods. 2
Občianskeho zákonníka platí, že v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý
je pre spotrebiteľa priaznivejší. Citované ustanovenie obsahuje interpretačné pravidlo, je špeciálnym
ustanovením pre právny režim spotrebiteľských zmlúv a vychádza z čl. 5 Smernice 93/13 EHS, ktorý
ukladá, aby podmienky v spotrebiteľských zmluvách boli vypracované v jednoduchom, zrozumiteľnom
jazyku a v prípade pochybnosti o zmysle podmienky má prednosť interpretácia priaznivejšia pre
spotrebiteľa. Len všeobecné stanovenie poplatku za správu úveru ako mesačného paušálu s odkazom
na Sadzobník poplatkov žalovaného súd prvej inštancie správne posúdil dojednanú zmluvnú podmienku
ako neprijateľnú, a preto ani v tejto časti odvolanie žalovaného nebolo dôvodné. Za účtovaný poplatok za
správu úveru (mesačný paušál) žalovaný neposkytoval žalobcom žiadne plnenie, ktoré by predstavovalo
protihodnotu tohto poplatku. Správne preto súd prvej inštancie uplatnený nárok žalobcu na vydanie
bezdôvodného obohatenia z titulu účtovaného poplatku za správu úveru posúdil po predchádzajúcom
vyslovení neprijateľnosti zmluvnej podmienky týkajúcej sa čl. IX bod 2 Zmluvy o poskytnutí úveru reg. č.
199100 zo dňa 25.5.2011, s poukazom na ustanovenia § 3, § 39, § 41, ako aj § 52, § 53 Občianskeho
zákonníka.

8. Z týchto dôvodov preto odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok okrem výroku, ktorým bola žaloba
v prevyšujúcej časti zamietnutá, ktorá nebola predmetom odvolacieho konania, ako vecne správny v
súlade s ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP.

9. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešným žalobcom 1., 2. v odvolacom konaní priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v plnom rozsahu. O výške priznanej náhrady
trov odvolacieho konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí
samostatným uznesením vydaným súdom prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 8. 4. 2023. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.