Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. jún 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/238/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114214799
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2114214799.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Renáta Gavalcová a sudkýň JUDr.

Eva Barcajová a JUDr. Katarína Slováčeková v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so
sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený splnomocnencom: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1/ I. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom:
G. XXXX/XX, R. a 2/ W. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXXX/XX, R., za účasti pôvodného vedľajšieho
účastníka na strane žalovaných: Združenie - Pomoc a ochrana spotrebiteľa „POS", so sídlom: Námestie
legionárov 5, Prešov, IČO: 42 343 828, zastúpeného advokátom: JUDr. Igor Šafranko, AK so sídlom
ul. Sovietskych hrdinov č. 163/66, Svidník, o zaplatenie sumy 121,64 eur s príslušenstvom, o odvolaní

žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 12. mája 2016, č.k. 22C/14/2014-74, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaným 1/ a 2/ a Združeniu - Pomoc a ochrana spotrebiteľa „POS“, so sídlom: Námestie
legionárov 5, Prešov, IČO: 42 343 828 p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. návrh žalobcu zamietol, vo výroku II.
žalovaným 1/ a 2/ nepriznal nárok na náhradu trov konania, vo výroku III. uložil žalobcovi povinnosť

zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných (Združenie - Pomoc a ochrana spotrebiteľa
„POS“, so sídlom: Námestie legionárov 5, Prešov, IČO: 42 343 828) náhradu trov právneho zastúpenia
v sume 59,14 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám právneho zástupcu vedľajšieho
účastníka na strane žalovaných.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 497, § 499, § 502 ods. 1 ObZ, §
2 písm. a), b), § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení

Zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb., § 52 ods. 1, 2, 3, § 54 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 101,
§ 103 OZ, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 533, § 3 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39 OZ,
§ 7 ods. 1, 2 písm. a) a b) zákona č. 250/2007 Z.z., § 524 ods. 1, 2 OZ.

3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že posudzovaný právny vzťah medzi účastníkmi založený
Zmluvou o splátkovom úvere č. 0284212864 zo dňa 28.9.2005 je od svojho vzniku právnym vzťahom
založeným spotrebiteľskou zmluvou a je nevyhnutné posudzovať ho nielen v zmysle príslušných

ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.), ale aj ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka upravujúcich spotrebiteľské zmluvy. Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v
obdobíod1.4.2004do31.12.2007,tedavčaseuzavretiapredmetnejZmluvy(zodňa28.9.2005),zmluva
o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52Občianskeho zákonníka výslovne nespadala. Právna úprava ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
v znení účinnom do 31.12.2007 však nemá taxatívny charakter (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.
zn. 3 Cdo 157/2012 zo dňa 5.2.2013). Zmluva o splátkovom úvere je preto vzhľadom na svoju povahu

a postavenie zmluvných strán pri uzatváraní a plnení zmluvy, zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52
Občianskeho zákonníka, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261
ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka), pretože špeciálna právna úprava, ktorou sú v danom prípade
ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný
zákonník. Žalobca si svoj nárok v konaní uplatňoval voči žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne, keď

žalovaný 1/ je dlžníkom zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 0284212864 zo dňa 28.9.2005, žalovaná 2/ sa
stala dlžníčkou žalobcu na základe jej pristúpenia k záväzku žalovaného 1/ podľa § 533 Občianskeho
zákonníka v zmysle Dohody o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 29.4.2013.
Súd dospel k záveru, že pri uzatváraní Dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach
zo dňa 29.4.2013 došlo k nekalej obchodnej praktike. Je to formulárový dokument, ktorý má zdanlivo
pôsobiť ako ústupok žalovaným vo forme povolenia splátok dlhu, ktorého skrytým cieľom je dosiahnutie

uznania záväzku a tým aj predĺženia premlčacej lehoty na uplatnenie žalovaného nároku podľa § 110
ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky,
premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo. Žalobca v konaní nepreukázal (pričom
dôkazné bremeno nesie on), že žalovanej 2/ ako priemernému spotrebiteľovi boli akokoľvek vysvetlené
(v súlade s požiadavkou odbornej starostlivosti) následky uznania záväzku, a to najmä s ohľadom na

jeho premlčanie, resp. dĺžku premlčacej doby. Zároveň je v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti
umiestnenie textu o vedomosti premlčaného dlhu a jeho následkoch do poslednej vety v rámci textu
o uznaní záväzku, a to drobným písmom, čím sa táto veta stráca v rámci textu dohody a javí sa ako
nepodstatná. Právny úkon Dohoda o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach podpísaná
odporkyňou 2 dňa 29.4.2013 je tak v jej čl. 2 Uznanie záväzku neplatná v zmysle ustanovenia § 3, § 37

a § 39 Občianskeho zákonníka, pretože ak žalobca uplatňuje svoje právo z takto uzatvorenej dohody,
realizuje tým výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. Pretože predmetný právny úkon v jeho čl.
2 Uznanie záväzku svojím obsahom i účelom odporuje zákonu, konkrétne ustanoveniam Občianskeho
zákonníka upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj
ustanoveniu § 7 ods. 1 a 2 Z. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia

predmetnej Dohody s žalovanou 2/, ide o absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho
zákonníka. Súd preto na uznanie záväzku žalovanou 2/ podľa predmetnej Dohody nemohol prihliadať,
pretože k platnému uznaniu záväzku žalovanou 2/ v danom prípade nedošlo. Súd preto ďalej skúmal
existenciu subjektívneho práva navrhovateľa. V dôsledku zmeny právnej úpravy (novelizácie zákona
č. 250/2007 Z. z.) účinnej od 1.5.2014, sa súd v ďalšom ex offo zaoberal otázkou, či pohľadávka

navrhovateľa o zaplatenie sumy 121,64 eur s príslušenstvom nie je premlčaná. V prejednávanej
veci, je však potrebné uviesť, že prednosť majú ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou
špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva, vrátane ustanovení § 100 a 101 Občianskeho
zákonníka.Zmluvaosplátkovomúvereč.0284212864zodňa28.9.2005jejednoznačnespotrebiteľskou
zmluvou podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, a to v súlade s už vyššie uvedeným, vzhľadom na

svoju povahu a postavenie zmluvných strán pri uzatváraní a plnení zmluvy. Na predmetnú spotrebiteľskú
zmluvutakvovzťahukpremlčaniudopadáprávnaúpravaobčianskehopráva.Vykonanýmdokazovaním
súd zistil, že v danom prípade nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, ale úver zanikol uplynutím
dohodnutej doby. Účastníci sa dohodli na splácaní úveru v mesačných splátkach vo výške 30,41 eur
splatných vždy k 20. dňu v mesiaci. V tomto prípade si navrhovateľ uplatňoval zaplatenie splátok úveru

splatných od 20.6.2010 do 20.9.2010, teda všeobecná trojročná premlčacia doba začala plynúť pri
splátke splatnej dňa 20.6.2010 dňa 21.6.2010 a uplynula dňa 21.6.2013 (piatok); pri splátke splatnej
dňa 20.7.2010 začala plynúť dňa 21.7.2010 a uplynula dňa 22.7.2013 (pondelok), nakoľko posledný
deň premlčacej doby, teda deň 21.7.2013, pripadol na nedeľu, a preto je jej posledným dňom najbližší
nasledujúci pracovný deň; pri splátke splatnej dňa 20.8.2010 začala plynúť dňa 21.8.2010 a uplynula

dňa 21.8.2013 (streda); pri splátke splatnej dňa 20.9.2010 začala plynúť dňa 21.9.2010 a uplynula
dňa 23.9.2013 (pondelok), nakoľko posledný deň premlčacej doby, teda deň 21.9.2013, pripadol na
sobotu, a preto je jej posledným dňom najbližší nasledujúci pracovný deň. V súdenom prípade si žalobca
svoje právo na zaplatenie sumy 121,64 eur s príslušenstvom, ako splátok splatných od 20.6.2010 do
20.9.2010, voči žalovaným 1/ a 2/ uplatnil na súde dňa 30.5.2014, teda zjavne po uplynutí trojročnej

premlčacej doby, odo dňa splatnosti jednotlivých splátok. Za premlčané považoval súd aj uplatnené
úroky z omeškania, keďže tvoria príslušenstvo pohľadávky a sledujú jej osud, z čoho možno usúdiť,
že vedľajší úrokový záväzok sa premlčí najneskôr v rovnakej dobe ako hlavný peňažný záväzok.
Vychádzajúc z uvedených skutočností považoval súd nárok žalobcu na zaplatenie sumy 121,64 eurs príslušenstvom za premlčaný, nakoľko žalobca podal návrh na súde zjavne po uplynutí trojročnej
premlčacej doby až dňa 30.5.2014 a preto ho zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa
ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a vo veci plne úspešným odporcom 1/ a 2/

právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si náhradu trov konania neuplatnili, a tiež z dôvodu,
že podľa obsahu spisu im ani žiadne trovy konania nevznikli. Súd v súlade s ust. § 142 ods. 1 a §
151 ods. 1 Občianskeho zákonníka priznal vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných náhradu trov
konania, spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby, a to za prevzatie
a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom (§ 13a ods. 1 písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z.z. v

platnom znení) po 16,60 eur, k tomu režijný paušál 8,04 eur (§ 16 ods. 3 cit. vyhl.), za písomné vyjadrenie
zo dňa 12.11.2014 (§ 13a ods. 1 písm. c) cit. vyhl.) po 16,60 eur, k tomu režijný paušál 8,04 eura (§ 16
ods. 3 cit. vyhl.), celkom tak trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka predstavujú 49,28 eur, k
tomu 20% DPH vo výške 9,86 eur, teda spolu 59,14 eur. Súd dospel k záveru, že zastúpenie vedľajšieho
účastníka na strane žalovaných advokátom bolo účelné a rovnako jeho písomné vyjadrenie vo veci zo
dňa zo 12.11.2014 bolo konkrétne, vzťahujúce sa na daný prípad, nešlo len o všeobecné hromadné

podanie. Vedľajší účastník v ňom reagoval na konkrétne nároky navrhovateľa, účinne bránil žalovaných,
vzniesol úspešne námietku premlčania.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a žiadal, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrhu žalobcu v celom rozsahu vyhovie,

resp. aby ho v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1, 3 OSP zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.
Svoje odvolanie dôvodil nesprávnym právnym posúdením veci a nedostatočne zisteným skutkovým
stavom zo strany súdu prvej inštancie. S poukazom na ustanovenie § 387 ods. 1, § 392 ods. 2, §
397 ObZ uviedol, že na daný prípad súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho
zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah, na ktorý bolo

potrebné aplikovať Obchodný zákonník. Predmetná úverová zmluva bola uzavretá dňa 28.09.2005,
pričom v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až § 54 OZ len na kúpnu zmluvu,
zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v ôsmej časti OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva
o úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy
nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 779f ods. 3 OZ. Žalobca taktiež poukázal

na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 2 M Cdo 3/2011 zo dňa 28.04.2011 a sp. zn. 6 M Cdo 4/2012 zo
dňa 27.03.2013, kde bola opätovne potvrdená správnosť aplikácie ustanovenia Obchodného zákonníka
na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 7 M Cdo 9/2014 zo dňa 24.03.2015. Odvolateľ poukázal aj na rozhodnutia Krajského súdu
v Trnave zo dňa 09.11.2015 sp. zn. 25Co/34/2015, sp. zn. 23Co/640/2015 zo dňa 13.01.2016, sp. zn.

25Co/132/2015 zo dňa 29.02.2016 atď., v ktorých sa okrem iného konštatuje, že premlčanie sa aj v
spotrebiteľských zmluvách majúcich formu absolútneho obchodu uzavretých pred 01.04.2015 spravuje
výlučne Obchodným zákonníkom, pričom podľa§ 397 Obchodného zákonníka ak zákon neustanovuje
pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky. Odvolateľ poukázal na konečnú splatnosť úveru
a to dňa 20.09.2010 a deň podania návrhu na začatie konania na súd dňa 30.05.2014 a preto je toho

názoru, že svoje právo uplatnil na súde pred uplynutím premlčacej doby, nakoľko k jeho premlčaniu by
došlo až dňa 21.09.2014. Na základe uvedeného preto vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok
spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej
splátky až do zaplatenia, nakoľko nárok uplatnený v návrhu na začatie konania nemožno považovať
za premlčaný. Ďalej sa žalobca nestotožnil s právnym posúdením súdu, v zmysle ktorého je dohoda o

uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach v jej článku 2 uznania záväzku neplatná, nakoľko
žalobca uplatňuje výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, pretože pri uzatváraní dohody
došlo k nekalej obchodnej praktike a odporca 2/ nemal žiadnu vedomosť o následkoch podpísania
uvedenejdohodyajejobsahnemoholžiadnymspôsobomovplyvniť.Žalobcavkonanílistinnýmidôkazmi
celkom jednoznačne preukázal vyjadrenie slobodne, vážnej, určitej a zrozumiteľnej vôle odporcu 2/

pristúpiť k záväzku odporcu 1/ a zároveň tento záväzok uznať a zaviazať ho splácať v pravidelných
mesačných splátkach a rovnako tak aj znalosť právnych účinkov tejto dohody a to nielen predloženou
dohodou, ale aj dotazníkom k dohode. Je toho názoru, že predmetná dohoda spĺňa všetky náležitosti,
ktoré zákon vyžaduje pre platnosť pristúpenia o uznaní dlhu, teda má písomnú formu, vyplýva z
nej dôvod vzniku pohľadávky, výška pohľadávky a prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť. Vzhľadom ku

skutočnosti, že žalovaný 2/ pohľadávku nesplácal riadne a včas spôsobom dojednaným v dohode a
už prvé splátku splatnú dňa 17.05.2013 neuhradil v dojednanej výške, bol žalobca nútený uplatniť svoj
nárok na zaplatenie predmetnej pohľadávky na súde návrhom na začatie konania. Žalobca zastáva
názor, že žalovaný v danom prípade uznal záväzok v súlade s ustanovením § 323 ObZ záväzok uznanýžalovaným čo do dôvodu a výšky v čase uznania trval a odo dňa uznania záväzku začala plynúť nová
štvorročná premlčacia doba. Ďalej žalobca nesúhlasil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, v ktorom
bol zaviazaný na úhradu trov konania vedľajšieho účastníka, nakoľko je toho názoru, že v prípade trov

vedľajšieho účastníka nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie
práva, nakoľko vedľajší účastník Združenie na ochranu spotrebiteľa musí byť sám z podstaty svojej
existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konania v spotrebiteľských veciach. Má za
to, že úmyslom zákonodarcu bolo umožniť kvalifikovanú ochranu spotrebiteľa priamo na tento účel
zriadeným subjektom, ktoré budú spôsobilé poskytnúť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc a ktoré budú

v danej oblasti aj materiálne aj personálne vybavené a odborne kompetentné. V tejto súvislosti poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 5/2013 zo dňa 19.03.2014. Žalobca má za to,
že priznané trovy vedľajšieho účastníka konania nemožno považovať za účelne vynaložené a v danom
prípade je na mieste aplikácia ustanovenia § 150 ods. 1 OSP.

5. Žalovaní 1/ a 2/ odvolacie návrhy nepodali, k odvolaniu žalobcu písomné vyjadrenie nezaslali.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 v čase podania odvolania v spojení s doplnením
odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 34 Civilného sporového poriadku),
po zistení, že odvolanie v spojení s doplnením odvolania bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase
podania odvolania v spojení s doplnením odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne

§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 201 v čase podania odvolania v spojení s doplnením odvolania účinného
Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 v čase podania odvolania
účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po

skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 v čase podania odvolania
účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d), f) v čase podania odvolania účinného
Občianskeho súdneho poriadku, ktoré majú ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového
poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379

Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc
pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť
dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§385ods.1Civilnéhosporovéhoporiadkuacontrario),keďmiestoačasverejnéhovyhláseniarozsudku
bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením

(§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať
úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho
boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

7. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti

právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatnených nárokov, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci vo vzťahu k
nároku na zaplatenie žalovanej istiny na základe úverovej zmluvy zo dňa 28.09.2005, keď vec i správne

právne posúdil, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku, odvolací súd
odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku.
Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť
a preto nemôže dať za pravdu žalobcovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie
uvedených v rozsudku napadnutom odvolaním sa potom žiada dodať už len nasledovné:

8. Odvolací súd zhodne s prvoinštančným dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania
každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným
spôsobom preukázané, že návrh žalobcu je nedôvodný.
9. Vzhľadom na to, že odvolací súd je viazaný odvolacími dôvodmi tak, ako ich odvolateľ vymedzil

v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa, odvolací súd sústredil pozornosť na preskúmanie
dôvodnosti týchto odvolacích dôvodov.10. Zmluva o splátkovom úvere zo dňa 28.09.2005 bola uzavretá podľa ustanovení § 497 a
nasledujúcich Obchodného zákonníka. Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv.
„formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mala banka už pripravený a dopisovala do nej iba

konkrétne údaje týkajúce sa žalovaného 1/, pričom žalovaný1/ obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným
spôsobom nemohol ovplyvniť a ani neovplyvnil.

11. Podľa znenia § 52 ods. 1 OZ v období od 01.04.2004 do 31.12.2007 (v čase uzavretia zmluvy
medzi účastníkmi 16.12.2004), zmluva pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 OZ nespadala.

Je ale nesporné, že zmluva je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 23a z. č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa, v znení platnom v čase uzavretia zmluvy, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného
zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé,
že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je
teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou. Keďže z § 52 a nasl.
OZ nie je možné vyvodiť, že 5. hlava OZ sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú

definované v § 52 ods. 1 OZ, odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách podľa § 52 a nasl. OZ je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v
§ 23a z. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Keďže Slovenská sporiteľňa, a.s. bola osoba, ktorá pri
uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti,
vystupovala v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy

a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 z. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že odporca pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 OZ
v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 z. č.
258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že zmluvou o úvere sa Slovenská sporiteľňa, a.s. zaviazala poskytnúť

ako dodávateľ žalovanému ako spotrebiteľovi dočasne peňažné prostriedky vo forme úveru a žalovaný
ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť spolu s odmenou, zmluva uzavretá
medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) z. č.
258/2001 Z.z., keď zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou
zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 z. č. 258/2001 Z.z., a preto nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto

zákona.

12. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený zmluvou zo dňa
28.09.2005 je nevyhnutné posudzovať podľa z. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod

(§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo
zásady prednosti aplikácie špeciálnej právnej úpravy, ktorou v danom prípade je z. č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch, ako i § 52 a nasledujúcich OZ, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je
Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať podľa citovaných ustanovení
OZ a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch, t.j. medzi účastníkmi bola uzavretá

zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

13. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva o spotrebiteľskom úvere charakter
absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré
predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu prednosť Občiansky zákonník, keďže

aplikáciaObchodnéhozákonníkaprichádzadoúvahyažpouplatneníspotrebiteľskéhopráva.Zhľadiska
poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv Obchodný zákonník celkom alebo z časti musí
ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, t.j. aplikácii Občianskeho
zákonníka. Normy obchodného práva sú totiž v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy,
ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v

Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie.

14. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila
(doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali

použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník
bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty,
uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného
zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenieponíma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo
prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky.

15. Odvolateľ namietal následky dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa
24.09.2013 uzavretej medzi žalobcom a žalovanou 2/, na základe ktorej podľa tvrdenia žalobcu došlo
k predĺženiu premlčacej doby na 10 rokov.

16. Ak žalobca ako dodávateľ uzavrel dohodu o uznaní záväzku, je možné dôjsť k záveru, že takáto

zmluvná podmienka (dohoda) spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (začala plynúť nová 10 ročná premlčacia lehota) a preto je neplatná
podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka aj s prihliadnutím aj k uvedenému nižšie. Spotrebiteľ
nemá záujem na predlžovaní premlčacej lehoty, čím sa vystavuje dlhému obdobiu právnej neistoty a
táto zmluvná podmienka upravená spotrebiteľskou zmluvou uzavretou medzi účastníkmi sa odchýlila
od ustanovení Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa, pretože ustanovenia Občianskeho

zákonníka vo všeobecnosti upravujú 3-ročnú premlčaciu lehotu. Keďže zmluva obsahuje neprijateľnú
podmienku, je v tejto časti neplatná.

17. Podľa § 55 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa zmluvné dojednania v spotrebiteľských zmlúv nemôžu
odchýliť od zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa nesmie vzdať práv, ktoré mu zákon

poskytuje, alebo inak zhoršiť svoje postavenie. Jeho postavenie nesmie byť zhoršené ani s jeho
súhlasom, preto prehlásenie o predĺžení premlčacej lehoty v prospech žalobcu ako podnikateľského
subjektu je možné považovať za absolútne neplatné, pretože postavenie spotrebiteľa tým bolo značne
zhoršené.

18. Ak odvolací súd v súlade s hore uvedeným považoval žalobcu za dodávateľa a záväzkový vzťah
medzi účastníkmi za spotrebiteľský, je potrebné v danej veci tiež aplikovať ustanovenia zákona o
ochrane spotrebiteľa, zák. č. 250/2007 Z.z (predtým zák. č. 634/1992 Zb. ako súd už vyššie uviedol).
Ustanovenie § 4 ods. 8 citovaného zákona stanovuje, že predávajúci (teda aj dodávateľ) nesmie konať
v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie

najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo
vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť
ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl,
lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.

19. Ustanovenie § 7 ods. 2 cit. zák. definuje, že obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a)
je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne
narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku
ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná
praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade

navrhovateľ ako veriteľ dosiahol uzavretie dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku
v dôsledku použitia nekalej obchodnej praktiky spočívajúcej v tom, že právny úkon, obsahom ktorého
bolo uznanie dlhu, bol súčasťou predtlačeného formulára, do ktorého sa doplnili len údaje o žalovanom
(súčasťou tohto formulára bolo aj ustanovenie, že žalovaný uznáva premlčaný dlh). Žalobca však počas
konania nepreukázal (na ňom bolo dôkazné bremeno), že žalovanej 2/ ako priemernému spotrebiteľovi

boli akokoľvek vysvetlené, v súlade s požiadavkou odbornej starostlivosti, následky uznania dlhu najmä
s ohľadom na jeho premlčanie, resp. dĺžky premlčacej doby. Následne žalovaná 2/ bez toho, aby jej boli
vysvetlené následky uznania záväzku, dohodu podpísala (došlo k narušeniu ekonomického správanie
sa priemerného spotrebiteľa). Ak by bol žalobca žalovanej 2/ vysvetlil následky uznania záväzku (10-
ročná premlčacia lehota), bolo by nelogické, že by žalovaná 2/ s takýmto poznatkom dohodu o uznaní

záväzku podpísala.

20. Je nepochybné, že uznanie záväzku je jednostranný právny úkon, v ktorom dlžník uznáva záväzok
čo do dôvodu a výšky. Pre posúdenie platnosti takéhoto právneho úkonu je potrebné aplikovať ust. § 34 a
nasledujúce Občianskeho zákonníka. Posudzujúc platnosť tohto právneho úkonu odvolací súd dospel k

záveru,žeideoabsolútneneplatnýprávnyúkon,pretoženespĺňapredpokladyriadnehoprávnehoúkonu
v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, pre jeho rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho
dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi).Rozpor s dobrými mravmi je rozporom s objektívnym právom a tento rozpor spôsobuje neplatnosť
právneho úkonu bez ohľadu na to, či subjekt o tomto rozpore vedel alebo nie. Právny úkon sa prieči
dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektorú zo súhrnu spoločenských, kultúrnych a mravných noriem.

21. Ako súd vyššie dôvodil, k podpisu dohody o uznaní záväzku došlo za použitia nekalej obchodnej
praktiky, t.j. konania v rozpore s dobrými mravmi. Takýto jednostranný právny úkon je potom potrebné
vyhodnotiť ako absolútne neplatný, od počiatku neexistujúci a samozrejme nespôsobujúci následky, t.j.
v konkrétnom prípade nedošlo platne k uznaniu záväzku.

22.Čosatýkanámietkyodvolateľaoneprimeranostianevyváženostiposkytnutiaochranyspotrebiteľovi,
odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp.
zn. 6 M Cdo 9/2012, podľa ktorého kým rešpektovanie princípu „neznalosť zákona neospravedlňuje“
v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) je potrebné
vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do

úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu
totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým
je „princíp ochrany spotrebiteľa“. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov, realite
praktického života odporuje požiadavka na podrobnú (až detailnú) znalosť právnych predpisov zo strany
spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti,

mu nemôže byť na ujmu.

23. Odvolací súd ďalej skúmal, či súd prvého stupňa v danom prípade postupoval správne, keď aplikoval
ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014. Odvolací súd sa s
takýmto právnym posúdením v celom rozsahu stotožňuje.

24. V zmysle súdom prvého stupňa správne aplikovaného ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 bolo potrebné aj bez návrhu, t.j. ex offo prihliadnuť na
premlčanieuplatnenéhonároku,ktorémázanásledokužbezďalšiehonevyhnutnosťzamietnutianávrhu
veriteľa. Premlčanie nároku sa stalo skutočnosťou, ktorá bráni tomu, aby súd veriteľovi jeho právo

priznal.

25. Na základe zákona č. 102/2014 Z.z. (článku VIII.) došlo k novele zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene ďalších zákonov, na základe ktorej bolo prijaté nové ustanovenie § 5b, podľa
ktorého, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť

uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania
alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie
predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keby inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností
dovolával. Podľa článku XIV. zákona č. 102/2014 Z.z., predmetné ustanovenie vstúpilo do účinnosti
od 1. mája 2014. V § 29b zákona č. 102/2014 boli prijaté prechodné ustanovenia k úpravám účinným

od 01.05.2014, nie však k novoprijatému ustanoveniu § 5b citovaného zákona. Právny názor, podľa
ktorého by sa v danom prípade mohlo jednať o neprípustnú retroaktivitu účinkov novelizovaného zákona
č. 250/2007 Z.z. a tým súvisiaceho zásahu do právnej istoty účastníkov tohto vzťahu, nie je správny.

26. Právna teória i prax činí rozdiel medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu

platí, že lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva
alebo spojuje práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris
nemali povahu právnej skutočnosti. V prípade nepravej retroaktivity „nový zákon síce nezakladá právne
následky pre minulosť, avšak buď povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho
následku (jednoduchú výlučnosť) alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky podľa skorších

zákonov založené ... nepravé spätné pôsobenie zákona znamená len, že nový zákon zachycuje (právne
kvalifikuje) minulé skutočnosti, alebo že sa dotýka (modifikuje, ruší) existujúce právne následky.

27. Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita,
t.j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy,

riadia novou právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti
novej právnej normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa
riadia zrušenou právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola
pravá retroaktivita). Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnychkonaní. Pokiaľ u pravej retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne
obmedzené výnimky prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti,
u ktorej existujú výnimky jej neprípustnosti.

28. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, teda pokiaľ súd prvej inštancie rozhodoval o nároku žalobcu na
zaplatenie žalovanej sumy ako práva zo spotrebiteľskej zmluvy v čase, keď už vstúpilo do účinnosti
ustanovenie § 5b zákona č. 205/2007 Z.z. (na základe novely vykonanej zákonom č. 102/2014 Z.z.
účinnou od 01.05.2014), bol oprávnený (a zároveň povinný) prihliadať aj bez návrhu na premlčanie

nároku, keďže v danom prípade platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa
riadia i právne vzťahy, ktoré vznikli aj podľa predchádzajúcej právnej normy. Vznik právnych vzťahov,
existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky (vyplývajúce zo zmluvy
o preprave osôb) sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Z uvedeného je potom zrejmé, že súd
prvej inštancie správne na premlčanie nároku žalobcu v tomto konaní prihliadal; na základe princípu
nepravej retroaktivity právnych noriem (starej aj novej právnej úpravy) nebol preto povinný prihliadať na

podmienky uvedené v § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. prihliadať na premlčanie dlhu iba na
námietku dlžníka.

29. Ďalšou spornou otázkou zostalo, či súd prvej inštancie postupoval správne, keď otázku premlčania
posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.

30. Zákon č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy úpravu premlčania vôbec
neobsahoval, pričom takáto úprava je obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to v ust. § 387 a
nasl. Obchodného zákonníka a ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka. Právna úprava premlčania
obsiahnutá v Občianskom zákonníku je pre spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa

spotrebiteľ ani nemôže vzdať. S poukazom na to, aj napriek tomu, že v danom prípade ide o zmluvný
typ upravený v zmysle § 497 až § 507 Obchodného zákonníka, s prihliadnutím na to, že ide o zmluvu
spadajúcu pod režim Zákona o spotrebiteľských úveroch, bolo dôvodné predmetnú zmluvu posudzovať
podľa citovaného zákona, ako aj ustanovení Občianskeho zákonníka, a to i v otázke premlčania
práva navrhovateľa. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva o spotrebiteľskom

úvere charakter absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských
zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu prednosť Občiansky
zákonník, keďže aplikácia Obchodného zákonníka prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského
práva. Z hľadiska poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv Obchodný zákonník celkom
alebo z časti musí ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle,

t.j. aplikácii Občianskeho zákonníka. Normy obchodného práva sú totiž v prípade spotrebiteľských
zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci prednosť, teda úprave
spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie.

31. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne

zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ), premlčuje sa
nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3-ročnej premlčacej dobe v zmysle
ust. § 101 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 52 ods. 2
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je

to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu
aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa
ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd prvej inštancie pri skúmaní otázky premlčania
správne aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby, ktorá je priaznivejšia pre
žalovaného ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený

medzi pôvodným veriteľom a žalovaným je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý
sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská
zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v
občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.

32. Nemožno opomenúť ani ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou
zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá je na prospechspotrebiteľa na rozdiel od právnej úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže
zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej
právnej úpravy.

33. Ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj v znení účinnom do 31.12.2014 treba vykladať tak, že
v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy
nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa
postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom

transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej úpravy
inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie §
54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti
tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd
poznamenáva, že aj právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s
princípom rovnosti, no je citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva

rovnaké práva aj ručiteľovi, garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle
veriteľa a pod. Nemožno prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci
na súde. Spory vyvolané spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a
rovnosti ,,pre všetkých“ je objektívne značne relativizovaný.

34. Je preto potrebné uzavrieť, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na
otázku premlčania je však potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia
Občianskehozákonníka,ktorésúprespotrebiteľavýhodnejšie.Takétopravidlojeustálenéajvaplikačnej
praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011 sp. zn. 5MCdo/20/2009,
rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského

súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v
uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným
uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený
v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

35. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne
vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď
by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že

Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia,
zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava
Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné
ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné
pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti

s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012 súd uvádza, že Najvyšší
súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo
spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v
zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

36. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3
MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne

dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu,
ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho
zákonníka. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015 sp.zn. 4 MCdo
17/2014.

37. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie návrh žalobcu zamietol, rozhodol
vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. zamietajúci rozsudok
súduprvejinštancie,vrátanerovnakovecnesprávnehozávisléhovýrokuonáhradetrovkonaniapotvrdil.38. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalobcu v časti rozhodovania súdu prvej
inštancie o náhrade trov konania vo vzťahu medzi žalobcom a pôvodným vedľajším účastníkom na

strane žalovaných a teda, že trovy konania, ktoré si uplatnil pôvodný vedľajší účastník sú neúčelné, keď
odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie je toho názoru, že v predmetnej veci súd žalobu žalobcu
zamietol aj vzhľadom na právnu argumentáciu pôvodného vedľajšieho účastníka na strane žalovaných
v jeho písomnom vyjadrení vo veci zo dňa 12.11.2014, ktoré bolo konkrétne, vzťahujúce sa na daný
prípad a nešlo len o všeobecné hromadné podanie.

39. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1, 2 CSP.

40. Odvolací súd pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania rozhodoval podľa ustanovenia §
255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. V odvolacom konaní žalobca úspešný nebol, preto odvolací súd priznal žalovaným 1/ a 2/, ako

aj pôvodnému vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100%. O výške náhrady trov konania v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorý sa konanie končí, samostatným uznesením.

41. Uvedený rozsudok bol prijatý v senáte pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).