Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. jún 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/51/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8699899216
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8699899216.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcov 1. F. X., bytom Q., Q. S. XX, 2. L. Z., bytom Z., V. XX,
3. X. L., bytom A., P. XXX, 4. F. X., bytom A., V. F. XX, žalobcovia zastúpení JUDr. Jánom Sopiakom,
advokátom v Humennom, Štefánikova 17 proti žalovaným 1. F. X., bytom P. XX, 2. F. X., bytom P. XX,
3. S. W., bytom A., V. F. XX, 4. X. V., bytom Y., A. X/XX, Y., zastúpenej žalovanou v 3.rade, 5. X. M.,
bytom P. XX, žalovaní v 1., 2. a 5.rade zastúpení JUDr. Dušanom Maruščákom, advokátom so sídlom

v Stropkove, Hrnčiarska 1619/42 o určenie rozsahu dedičstva, o odvolaní žalovaných v 1., 2. a 5.rade
proti rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 20. 12. 2013, č. k. 8C/502/1999-538 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a v r a c i a v e c súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým rozsudkom určil, že do dedičstva po
nebohom W. X., zomrelom XX. XX. XXXX patri spoluvlastnícke podiely z pozemkov zapísaných na LV č.

XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX a XXX, k. ú. P. (ďalej len sporné nehnuteľnosti). Vyslovil, že žalobcom
náhradu trov konania nepriznáva a žalovaní nemajú právo na ich náhradu.

Rozhodnutie odôvodnil zistením, že pôvodný pozemnoknižný spoluvlastník W. X., ktorý bol zapísaný k
nehnuteľnostiam - pozemkom vo výpisoch z pozemkovej knihy č. 5, 8, 9, 21 a 34, k. ú. P., bol otcom
žalobcov. Túto skutočnosť nespochybnili ani žalovaní v 1. a 2.rade, ktorí sú v súčasnosti k podielom v

sporných nehnuteľnostiach zapísaní na katastri nehnuteľnosti ako spoluvlastníci na základe osvedčenia
vyhlásenia o vydržaní vlastníctva spísaného formou notárskej zápisnice sp. zn. N 50/96, Nz 39/96 z
26. 02. 1996 notárom JUDr. Jánom Červeňákom vo Svidníku. Žalovaní v 1. a 2.rade tvrdili, že podiely
v sporných nehnuteľnostiach nadobudol ich právny predchodca kúpou od optanta W. X. v roku 1947.
Právny predchodca žalobcov W. X. optoval pre štátnu príslušnosť ZSSR a presídlil sa so svojou rodinou
najehoúzemiapodľazmluvymedzivtedajšouČSRaZSSRoZakarpatskejUkrajinezodňa29.06.1945,

číslo 186/194 Sb. resp. podľa dohody zo dňa 10. 07. 1946 o práve opcie a vzájomného presídlenia. Z
oboch právnych dokumentov nepochybne vyplýva, že malo ísť o trvalé presídlenie, pričom optanti si so
sebou mohli zobrať iba hnuteľný majetok. Z listín bývalého Okresného národného výboru - finančného
odboru v Stropkove, sp. zn. VII/3-807-48-1994 zo dňa 07. 06. 1954 a 09. 06. 1954, kde bol spísaný
majetok zanechaný na území Československej republiky osobami, ktoré optovali do ZSSR v zmysle § 3
ods. 2 zákona č. 183/1950 Zb. (č. l. 181 a 182 spisu) je zrejmé, že uvedené listiny majú neurčitý obsah.

Listina zo dňa 09. 06. 1954 hovorí o nehnuteľnostiach v k. ú. P., ktoré by mali patriť W. X. (synovi D.), ale
z tejto listiny sa nedá zistiť, o ktoré parcely by sa malo jednať. Obdobná, aj keď trochu odlišnejšia situácia
je v listine zo dňa 07. 06. 1954. Táto sa mala týkať parciel zapísaných v pozemnoknižných zápisniciach
č. 5, 18, 36 a 59 k. ú. P. vo vlastníctve W. X.. Z uvedených pozemnoknižných zápisníc je predmetom
konania len zápisnica č. 5 a listiny, ktoré by mali preukazovať súpis podľa zákona č. 183/1950 Sb. (u
zápisníc 8, 9, 21 a 34), ktoré sú predmetom konania, neexistujú. Čo sa týka samotnej zápisnice č. 5, v

listine zo dňa 07. 06. 1954 je táto identifikácia nepostačujúca, lebo je neurčitá. Z uvedeného vyplýva,
že podiely v sporných nehnuteľnostiach otca žalobcov neprešli na štát, pretože do doby, kým si tietopodiely v roku 1996 žalovaní v 1.a 2.rade osvedčili, bolo vlastníctvo zapísané na právnom predchodcovi
žalobcov v katastri nehnuteľnosti. Z výsluchov svedkov X. Q., X. H., W. W. a W. P. súd zistil, že títo
nepotvrdili žalovanými v 1. a 2.rade tvrdenú existenciu kúpnej zmluvy z roku 1947 uzavretej medzi

W. X. ako predávajúcim a F. X. ako kupujúcim. Naopak, žalobcovia preukázali, že ich otec W. X. za
svojho života podiely v sporných nehnuteľnostiach nikdy nepredal alebo nedaroval otcovi žalovaných v
1. a 2.rade - F. X.. Keďže právny predchodca žalobcov W. X. bol ku dňu smrti vlastníkom k podielom v
sporných nehnuteľnostiach, súd žalobe vyhovel.

Knámietkežalovanýchv1.a2.rade,ženaprejednávanúvecjepotrebnéaplikovaťust.§2ods.1zákona
č. 42/1958 Zb., podľa ktorého sporné nehnuteľnosti mali prejsť na štát (bez ohľadu na súpis majetku),
a preto žalobcovia nie sú aktívne legitimovaní na podanie žaloby, súd prvého stupňa uzavrel, že v
danej veci je rozhodujúce, že spoluvlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam až do vydania osvedčenia
vyhlásenia o vydržaní vlastníctva k nehnuteľnostiam zo dňa 26. 02. 1996, bolo vlastníctvo zapísané
v katastri nehnuteľnosti v prospech W. X. - otca žalobcov. Nie je preto podstatné, či predtým došlo

podľa citovaného ustanovenia k prechodu vlastníctva na štát, lebo žalobcovia mohli v konaní žalovať
len tie subjekty, ktoré sú v súčasnosti zapísané v katastri nehnuteľnosti ako spoluvlastníci k sporným
nehnuteľnostiam (žalovaní v 1., 2. a 5.rade). Preto žalobcovia len predmetnou určovacou žalobou sa
mohli domáhať svojho práva.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 150 ods. 1 O. s. p..

Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaní v 1., 2. a 5.rade. Uviedli,
že žalobcovia v konaní nepreukázali aktívnu legitimáciu a žalovaní namietajú aj nesprávne právne
posúdenie veci súdom prvého stupňa. Navrhli napadnutý rozsudok zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať

žalovaným v 1., 2. a 5.rade náhradu trov konania.

K podanému odvolaniu žalovaných v 1., 2. a 5.rade žalobcovia navrhli rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny potvrdiť. Uviedli, že žalovaní v konaní neprodukovali jediný dôkaz potvrdzujúci
skutočnosti, na základe ktorých im bolo notárom vydané osvedčenie o vydržaní vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam. V čase, kedy vstúpil do platnosti zákon č. 229/1991 Zb., o úprave vlastníckych
vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, sporné parcely boli právne evidované na
právnom predchodcovi žalobcov a nie na Československom štáte. Preto žalobcovia nemali dôvod žiadať
o vydanie pozemkov v súlade s ust. § 6 ods. 1 písm. g) citovaného zákona. K podaniu žaloby pre potreby
ochrany vlastníckeho práva boli nútení až správaním sa žalovaných v 1. a 2.rade, ktorí v rozpore so

zákonom si dali osvedčiť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Navrhli rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správy potvrdiť.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré
mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 O. s. p. a zistil, že

odvolanie je dôvodné.

Bez akýchkoľvek pochybností bolo v konaní preukázané, že právny predchodca žalobcov W. X. optoval
pre štátnu príslušnosť ZSSR a presídlil sa so svojou rodinou na jeho územie podľa zmluvy medzi
vtedajšou ČSR a ZSSR o Zakarpatskej Ukrajine zo dňa 29. 06. 1945 č. 186/1946 Sb., resp. podľa

dohody zo dňa 10. 07. 1946 o práve opcie a vzájomného presídlenia. Z oboch týchto právnych
dokumentov nesporne vyplýva, že malo ísť o trvalé presídlenie, pričom optanti si so sebou mohli zobrať
ibahnuteľný majetok.MajetkovézáležitostivsúvislostismajetkomzanechanýmoptantminaúzemíČSR
upravoval pôvodne zákon č. 183/1950 Sb., ktorý sa vzťahoval na úradne spísaný majetok zanechaný
na území Československej republiky osobami, ktoré optovali pre štátnu príslušnosť Zväzu sovietskych

socialistických republík a presídlili na jeho územie podľa zmluvy medzi Československou republikou a
Zväzom sovietskych socialistických republík o Zakarpatskej Ukrajine. Podľa ust. § 2 ods. 1 zákona č.
183/1950 Sb., majetok prechádza dňom súpisu do vlastníctva Československého štátu, pokiaľ sa v §
9 neustanovuje inak. Podľa ust. § 9 citovaného zákona ust. § § 2 - 8 sa nevzťahujú na majetok, ktorí
nadobudli za primeranú odplatu osoby, ktoré nemohli vedieť, že ide o prevod majetku uvedeného v § 1.

O tom, či ide o taký majetok, rozhodne v pochybných prípadoch Okresný národný výbor.

Otázku majetku zanechaného na území Československej republiky, tzv. optantmi následne upravoval aj
zákon č. 42/1958 Sb. o úprave niektorých nárokov a záväzkov súvisiacich so zjednotením ZakarpatskejUkrajiny s Ukrajinskou sovietskou socialistickou republikou. Podľa ust. § 2 ods. 1 citovaného zákona
nehnuteľný majetok zanechaný na území Československej republiky, osobami, ktoré optovali pre Zväz
sovietskych socialistických republík a presídlili na jeho územie, prešiel na Československý štát, a to

dňom, ktorým tieto osoby presídlili. Tento zákon (zákon č. 42/1958 Sb.) oproti zákonu č. 183/1950 Sb.
už nevyžadoval vykonanie žiadneho súpisu a vzťahoval sa na všetok optanský majetok, ku ktorému
svedčilo v čase presídlenia vlastnícke právo osoby, ktorá optovala.

Súd prvého stupňa uzavrel, že majetok optanta W. X. neprešiel na Československý štát podľa § 2 ods.

1 zákona č. 183/1950 Sb. v dôsledku nejasného, neurčitého súpisu nehnuteľností štátom. Preto, ak
majetok právneho predchodcu žalobcov W. X. neprešiel na štát už podľa zákona č. 183/1950 Sb. prešiel
naštátbezakýchkoľvekpochybnostiexlége,t.j.podľazákonač.42/1958Sb..Zákonč.42/1958Sb.totiž
upravoval prechod majetku na Československý štát dňom, ktorým sa osoby presídlili do bývalého ZSSR.
Zákonodarca týmto zákonom zabezpečil pre prípad majetkových a finančných otázok súvisiacich so
zjednotením Zakarpatskej Ukrajiny s Ukrajinskou sovietskou socialistickou republikou jednotnú právnu

úpravu, keďže od 01. 01. 1951 nadobudol účinnosť nový Občiansky zákonník, ktorý znamenal zmenu v
pozemnoknižnom práve v tom, že prešiel z intabulačného princípu na princíp zmluvný. Z intabulačného
princípu sa však pripúšťali určité výnimky a takouto výnimkou bol aj prechod vlastníckeho práva ex
lége, t. j. na základe osobitného zákona. Týmto bol zákon č. 183/1950 Sb., ktorý prechod majetku do
vlastníctva Československého štátu viazal na deň súpisu majetku a neskôr zákon č. 42/1958 Sb., ktorý.

prechod majetku do vlastníctva Československého štátu viazal na deň, kedy osoby vlastniace majetok
presídlilizúzemiaČeskoslovenskéhoštátu.Zápis nadobudnutiavlastníckehoprávavpozemkovejknihe
nebol v období od 01. 01. 1951 do 01. 04. 1964 už podmienkou prechodu vlastníctva, ale zostal mu iba
význam deklaratórny (od 01. 04. 1964 bolo v zmysle § 10 ods. 2 zákona č. 22/1964 Sb. vykonávanie
zápisov v pozemkových knihách celkom zastavené).

Z vyššie uvedeného sa preto javí, že ak majetok právneho predchodcu žalobcov W. X. neprešiel na štát
už podľa zákona č. 183/1950 Sb., bez akýchkoľvek pochybností ex lége prešiel na štát podľa zákona č.
42/1958 Sb.. Za takéhoto stavu právny predchodca žalobcov W. X. v čase svojej smrti (zomrel 03. 06.
1991) nebol vlastníkom, resp. spoluvlastníkom podielov k sporným nehnuteľnostiam, lebo ich vlastníkom

bol štát. Tým nie je v konaní preukázaná aktívna legitimácia žalobcov, ktorí v konaní odvodzovali právny
vzťah k sporným nehnuteľnostiam od svojho právneho predchodcu - W. X..

Zuvedenéhovyplýva,žesúdprvéhostupňasíceaplikoval,alenesprávnevyložilust.§2ods.1zákonač.
42/1958 Sb. o úprave niektorých nárokov a záväzkov súvisiacich so zjednotením Zakarpatskej Ukrajiny

s Ukrajinskou sovietskou socialistickou republikou na daný právny vzťah.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácia práva. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Odvolací súd nie je zástancom kasačných rozhodnutí v prípadoch tzv. nevyhnutného dvojinštančného
posúdenia nároku a nemysli si ani, že princíp dvojinštančnosti je ústavným princípom, keďže v ústave
o dvojinštančnosti niet zmienky (porovnaj nález Ústavního soudu ČR sp. zn. I ÚS 777/07 zo dňa 31.
07. 2008). No zdá sa, že judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v otázke tzv. zmeňujúcich

rozsudkov je konštantná. Z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Cdo 302/2008 zo dňa 30. 07. 2009 vyplýva: „Ak odvolací súd dospel k iným právnym záverom pri
posúdení zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa, mal správne rozhodnutie súdu prvého
stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného
princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania, odvolací súd mohol učiniť za dosť, iba

kasačným rozhodnutím. Tým, že odvolací súd tak nepostupoval, znemožnil účastníkom realizáciu ich
procesných práv, lebo im odoprel možnosť prieskumu správnosti nových, prípadných z pohľadu súdu
prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných, avšak z hľadiska právneho posúdenia veci odvolací m súdom,
však rozhodujúcich skutkových zistení“.

Obdobne tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Obdo V 41/2009: „Ak
odvolací súd potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa z iného právneho dôvodu ako prvostupňový
súd a na základe skutkových zistení, ktoré neboli predmetom dokazovania, rozhodol v rozpore sozásadou dvojinštančnosti. Takýmto postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu boli splnené skutočnosti
zakladajúce prípustnosť dovolania podľa ust. § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“.
Zároveň takýto postup podľa Najvyššieho súdu SR (napr. rozhodnutie sp. zn. 3Cdo 40/2009 z 05.

11.2009), je zodpovedajúci princípu dvojinštančnosti: „Pri viazanosti súdu prvého stupňa právnym
názorom odvolacieho súdu zostáva dvojinštančnosť zachovaná, nakoľko účastník má po opätovnom
rozhodnutí súdu prvého stupňa (po zrušení a vrátení jeho predchádzajúceho rozhodnutia) možnosť
znovu ho napadnúť riadnym opravným prostriedkom na inštančne vyššom súde. Skutočnosť, že súd
prvého stupňa je po zrušení a vrátení svojho predchádzajúceho rozhodnutia viazaný právnym názorom

odvolacieho súdu, je daná priamo zákonom (§ 226 O. s. p.), preto nemôže zakladať vadu konania v
zmysle § 237 písm. f) O. s. p.)“.

So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok postupom vyplývajúcim z ust. § 221
ods. 1 písm. f) O. s. p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Podľa ust. § 226 O. s. p., ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.