Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. júl 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/432/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814206146
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3814206146.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ĽubiceBajzovejačlenieksenátu

JUDr. Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobcu: N. sporiteľňa, a.s., ul. Y. č.
XX, G., IČO: XX XXX XXX, zast. Z.. V. H., advokát, s.r.o., N. A. H. č. XX, K., IČO: XX XXX XXX proti
žalovaným: 1/ S. H., nar. XX.X.XXXX, bytom ul. K. č. XXX/XX, E., 2/ Q. H., nar. XX.X.XXXX, bytom
ul. K. č. XXX/XX, E., ( do 30.06.2016 v konaní zastúpení opatrovníčkou N. K., tajomníčkou Okresného
súdu Partizánske), za účasti L. (do 30.06.2016 v procesnom postavení vedľajšieho účastníka na strane
žalovaných v 1/ a 2/ rade, zast. JUDr. M. U., advokátom, ul. J. H. č. X/A, X., o zaplatenie 1.251,87.- eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 20. mája 2016,

č. k. 7C/76/2014-379, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou zamietol žalobu o zaplatenie sumy 1.220,70
eur s 8% ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 23.11.2013 do zaplatenia p o t v r d z u j e.

Žalovaným 1/, 2/ voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

L. m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd zamietol žalobu s tým, že si vymienil, že o

trovách konania rozhodne v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku vo veci samej.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal aby žalovaní boli zaviazaní
spoločne a nerozdielne zaplatiť mu 1.251,87 eur, s 11,85% úrokom ročne zo sumy 1.220,70 eur od
23.11.2013 do zaplatenia, s 8,00% úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.220,70 eur od 23.11.2013
do zaplatenia dôvodiac tým, že dňa 29.4.2004 s nimi uzavrel Zmluvu o kontokorentnom úvere č.
XXXXXXXXXX/X/X, na základe ktorej im poskytol úver do výšky úverového rámca 20.000,- Sk, s

premenlivou úrokovou sadzbou, ktorej aktuálna výška ku dňu uzavretia zmluvného vzťahu bola 10,85%
ročne. Konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na 28.4.2005. Doba trvania zmluvy sa predlžovala vždy
o dobu jedného roka, keďže žalovaní mu najneskôr v lehote 1 mesiaca pred uplynutím doby trvania
zmluvy (pôvodnej alebo predĺženej) neoznámili, že nemajú záujem o predĺženie doby trvania zmluvy.
V Dodatku č. 1 k Zmluve o kontokorentnom úvere zo dňa 8.9.2004 sa ako zmluvné strany dohodli na
zmene výšky úverového rámca, a to z pôvodných 20.000,- Sk na sumu 30.000,- Sk. Došlo aj k zmene
výšky úrokovej sadzby, a to na 11,85% ročne. Žalovaní porušovali zmluvne dohodnuté povinnosti, preto

im zrušil možnosť čerpania úverového rámca a vyzval ich na zaplatenie dlhu - celej sumy prečerpania
účtu. Ku dňu 22.11.2013 výška splatného dlhu dosiahla sumu 1.251,87 eur a pozostáva z istiny 1.220,70
eur a príslušenstva 31,17 eur. Žalobca, prostredníctvom právneho zástupcu v písomnom podaní zo dňa
18.2.2016 uviedol, že kapitalizovaná suma 1.220,70 eur pozostáva z istiny 995,82 eur, z úrokov 196,50eur a z poplatkov 28,38 eur, splatných ku dňu 11.9.2013. Suma 31,17 eur pozostáva z riadnych úrokov
11,64 eur a z úrokov z omeškania 19,53 eur. Úroky 196,50 eur sú vypočítané z istiny 995,82 eur za
obdobie od 4.8.2012 do 10.9.2013, pri úročení istiny úrokom 17,90% ročne. Úroky z omeškania 19,53

eur sú vyčíslené z istiny 1.220,70 eur za obdobie od ukončenia možnosti čerpania úverového rámca, t.
j. od 11.9.2013 do 22.11.2013 pri úročení úrokom z omeškania vo výške 8% ročne. Poplatky vo výške
28,38 eur predstavujú poplatky za vedenie účtu 2,06 eur a poplatky za účtovnú položku 0,20 eur, a
boli účtované do dňa ukončenia možnosti čerpať úverový rámec. V písomnom podaní zo dňa 1.4.2016
upresnil, že pod istinou 1.220,70 eur je potrebné rozumieť konečný mínusový zostatok na bežnom

účte žalovaných, ktorý predstavuje peňažné prostriedky, ktoré žalovaní vyčerpali na základe povoleného
prečerpania,tedasumu,ktorúvyužili,hocinaichúčteneboldostatokfinančnýchprostriedkovnapokrytie
ich transakcií. Uvedená suma má predstavovať rozdiel medzi nimi vloženými a vyčerpanými finančnými
prostriedkami. Žalovaní predmetný kontokorentný úver mohli čerpať v rámci povoleného úverového
rámca v hotovosti, ako aj bezhotovostne prostredníctvom platobnej karty, alebo príkazmi na úhrady
svojich záväzkov.

3. Opatrovníčka žalovaných v písomnom vyjadrení k žalobnému návrhu žiadala, aby súd na predmetnú
vec aplikoval spotrebiteľské právo.

4. Dňa 18.6.2014 do konania vstúpilo Združenie na ochranu občana spotrebiteľa E., ktorý vedľajší

účastník, prostredníctvom právneho zástupcu v písomnom vyjadrení poukázal na to, že žalobca od
uzavretej zmluvy odstúpil, a to dňa 11.9.2013, čím podľa § 48 Občianskeho zákonníka sa zmluva od
začiatku zrušila a každý z účastníkov je povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal (§ 457
Občianskeho zákonníka). Žalobca má právo domáhať sa vrátenia poskytnutého úveru, nie však aj
úrokov za úver zo zmluvy, ktorá bola zrušená (s účinkami zrušenia od jej vzniku). Žalobca sa dobrovoľne

rozhodol využiť inštitút odstúpenia od zmluvy, hoci mohol využiť aj iné možnosti ukončenia zmluvného
vzťahu. Ustanovenia predmetnej spotrebiteľskej zmluvy, ktoré na rozdiel od ustanovení Občianskeho
zákonníka zaväzujú spotrebiteľa nad rámec povinností vzniknutých podľa uvedeného zákona, evidentne
zhoršujú jeho postavenie. Dôsledky odstúpenia od zmluvy a pritom dohodnuté v zmluve, nesmú byť
pre žalovaných nevýhodnejšie, ako dôsledky odstúpenia podľa Občianskeho zákonníka. Poukázal tiež

naviac na to, že od dlžníka možno požadovať zmluvne dojednaný úrok (odplatu) iba do ukončenia
zmluvného vzťahu, t. j. kým nedôjde k zosplatneniu celej dlžnej čiastky. Následne - po zosplatnení, má
veriteľ nárok iba na úrok z omeškania. Žalobca sa nemôže kumulatívne domáhať zmluvného ročného
úroku, spolu s úrokom z omeškania.

5. Vyhodnotením skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, na ktorý súd prvej inštancie
aplikoval ust. § 1 ods. 1, 3, 6 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom ku dňu 29.04.2004, § 497
Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2, 3, § 54 ods. 4, § 48 ods. 1, 2, § 457 Občianskeho zákonníka,
§ 23a zákona č. 634/1992 Zb. v znení účinnom ku dňu 29.04.2004 dospel k záveru, že žaloba nie je
dôvodná, a preto ju zamietol.

6. Konštatoval, že dňa 29.4.2004 medzi stranami bola uzavretá Zmluva o kontokorentnom úvere č.
XXXXXXXXXX/X/X. Žalobca ako veriteľ sa zaviazal poskytnúť žalovaným úver spôsobom realizácie
ich príkazov ako dlžníkov na prevod alebo výbery peňažných prostriedkov z účtu č. XXXXXXXXXX/
XXXX, a to aj v prípade, ak nebude existovať pohľadávka dlžníkov z účtu, a ktorá by vznikla v dôsledku

pripísania platieb uskutočnených v prospech ich účtu, alebo vkladom v hotovosti na tento účet, a to do
výšky úverového rámca. V zmluve je uvedená výška úverového rámca 20.000,- Sk, úroková sadzba -
typ premenlivá 10,85% ročne, splatnosť úrokov - ročne, k 31.12. kalendárneho roka, konečná splatnosť
úveru 28.4.2005, úrok z omeškania 26,40% ročne, poplatok za poskytnutie úveru 2% z výšky úverového
rámca, úrok z prečerpania 26,40% ročne, poplatok za správu úveru 0,20% z výšky úverového rámca

mesačne. V Dodatku č. 1 k zmluve sa účastníci dohodli na výške úverového rámca: 30.000,- Sk a na
úrokovej sadzbe: typ premenlivá 11,85% ročne. Podľa čl. 7.3.1. Všeobecných obchodných podmienok
účinných od 1.8.2002, pohľadávka veriteľa z úveru mala byť splácaná formou jej započítania voči
pohľadávke žalovaných z účtu, a to v momente vzniku pohľadávky z účtu a v rozsahu, v ktorom sa
tieto pohľadávky kryjú. Žalovaní úverové prostriedky nečerpali kreditnou kartou, preto sa na predmetný

právny vzťah nevzťahuje zákon č. 258/2001 Z. z., a to okrem ustanovenia § 3 ods. 6.

7. Zmluvu uzatvorenú medzi stranami posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú, vychádzajúc z ust. § 52
Občianskeho zákonníka účinného od 01.04.2004 a tiež vychádzajúc z európskej legislatívy (Smernicarady č. 93/13/EHS zo dňa 04.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách), keďže
spĺňa náležitosti spotrebiteľskej zmluvy pozitívne vymedzené v citovanom ustanovení (ide o zmluvu
typovú podľa zákona č. 634/1992 Zb. v znení účinnom a platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy -

§ 23a), čo znamená, že bola pre spotrebiteľa vopred pripravená a nebol vytvorený priestor na
dojednávanie obsahu zmluvy, išlo o zmluvu vyhotovenú ako formulár, súčasťou ktorého boli všeobecné
obchodné podmienky, text ktorých nemohli žalovaní ovplyvniť, nakoľko boli pripravené pre veľký počet
spotrebiteľov, pričom nebolo sporné, že žalobca ako veriteľ pri uzatvorení zmluvy vystupoval v rámci
výkonu svojej podnikateľskej činnosti, pričom na strane druhej žalovaní vystupovali ako fyzické osoby,

teda subjekty, ktoré pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej, alebo
inej podnikateľskej činnosti. Z uvedených dôvodov v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa považoval
za dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach na daný právny vzťah založený dotknutou
zmluvou medzi stranami a nie podnikateľské právo. Odstúpením od zmluvy ako jednostranným právnym
úkonom sa zmluva zrušila od začiatku (ex tunc), a tým zanikli práva a povinnosti zo zmluvy. Momentom
odstúpenia od zmluvy vznikli práva a povinnosti z porušenia práva (bezdôvodné obohatenie), preto

účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom vrátiť už vykonané plnenia podľa § 457 Občianskeho
zákonníka. Žalobcovi vzniklo iba právo na zaplatenie toho, čo žalovaným poskytol, t. j. výšku úveru
po odpočítaní plnenia vykonaného žalovanými. Žalovaní celkovo žalobcovi uhradili sumu 29.058,96
eur, pričom čerpali peňažné prostriedky vo výške 26.537,87 eur. S poukazom na uvedené porovnanie,
súd žalobu ako neopodstatnenú zamietol. Súd zamietol aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania,

pretože omeškanie by sa začalo až 16.9.2013, kedy však už žalovaní poskytnuté peňažné prostriedky
vrátili. V prehľade transakcií sú aj položky, a to poplatky: automatický poplatok za JP, za vedenie a
správu úverového účtu, za vyhotovenie a doručenie výpisu, „poplatok“ (bez bližšej špecifikácie), kartový
poplatok, automatický poplatok za účtovnú položku, „zvýšenie pohľadávky za poplatky“ (bez bližšej
špecifikácie), poplatok za výber hotovosti, poplatky za upomienky (300,- Sk). V priebehu konania súd

vyzýval žalobcu na špecifikáciu žalovanej sumy, t. j. z akých položiek pozostáva, a aký je ich výpočet,
tento však nepredložil zrozumiteľným a preskúmaniu spôsobilým spôsobom bližšiu špecifikáciu, a to u
položky:„poplatok“(bezbližšejšpecifikácie),kartovýpoplatok,automatickýpoplatokzaúčtovnúpoložku,
„zvýšenie pohľadávky za poplatky“ (bez bližšej špecifikácie). Požadované chýbajúce tvrdenia nemožno
nahradiť len predloženým prehľadom transakcií. Tieto poplatky, a ani: automatický poplatok za JP, nie sú

priamo v zmluve obsiahnuté (ako konkrétna položka a s cenou za poskytnutie služby), ako individuálne
dohodnuté.

8. Za neprijateľnú považoval aj zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa
za plnenia realizované k plneniu vlastných povinností veriteľa alebo činností, na ktorých má výlučne

záujem (veriteľ). Zriadenie úverového účtu predstavuje len vedľajší aspekt úverového vzťahu a slúži
predovšetkým potrebám veriteľa, ktorý takto získava orientáciu vo vykonaných platbách dlžníka.
Spotrebiteľ nie je odkázaný na vedenie účtu o realizovaných plneniach, a to ani na účely získania
vlastného prehľadu, ani na získanie dôkazného prostriedku, nakoľko v sporných prípadoch je schopný
doložiť doklady o jednotlivých ním poukázaných prostriedkoch (potvrdenie z banky, pošty, atď.). Z tohto

pohľadu, podľa názoru súdu, požiadavka na zaplatenie poplatku za vedenie a správu účtu, pritom
znamená neprijateľnú zmluvnú podmienku. Poplatok za výber hotovosti nebol účastníkmi individuálne
dojednaný, a ani nie je obsiahnutý priamo v zmluve. Výška poplatku uvedená v prehľade transakcií
nerozlišuje o výber sumy, v akej konkrétnej výške ide. Ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Pokiaľ
ide o poplatok za upomienky (účtované vo výške 300,- Sk), žalobca nepredložil, napr. opis obyčajnej

alebo doporučenej zásielky doručovanej žalovaným. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov je pritom na
účastníkoch. Suma 300,- Sk je pritom neprimerane vysoká, nezohľadňuje skutočné náklady žalobcu
vynaložené pri uplatnení pohľadávky. Žalobca, prostredníctvom právneho zástupcu na určenom termíne
pojednávania uviedol, že položka „N“ v prehľade transakcií nesúvisí s „výbermi“, a ani s realizovanými
„vkladmi“ (úhradami), preto ju súd pri realizovanom výpočte nezohľadňoval. V prehľade transakcií sú aj

položky o účtovných úrokoch, úrokoch z omeškania. Momentom odstúpenia od zmluvy vznikli práva a
povinnosti z porušenia práva, a účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom vrátiť už vykonané plnenia.
Žalovaní si svoju povinnosť splnili (vrátili viac než im bolo poskytnuté). Žalobca nemá nárok na úroky, a
ani úroky z omeškania. Z prehľadu transakcií vyplýva, že žalobca ako položku: „vklad“ označil: zvýšenie
pohľadávky za poplatky, zvýšenie pohľadávky za riadny úrok, zvýšenie pohľadávky za istinu, zvýšenie

pohľadávky za zmluvný úrok z omeškania. Súd pri výpočte sumy, ktorú žalovaní zaplatili však v ich
prospech uvedené položky nezohľadnil, keďže sa nejednalo o faktické úhrady, resp. bezhotovostné
úhrady, hotovostné vklady. Súčasne si súd vymienil podľa § 151 ods. 3 O.s.p., že o trovách konania
rozhodne v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku.9. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalobca, a to čo
do časti ktorou bol zamietnutý jeho nárok na zaplatenie sumy 1.220,70 eur s 8% ročným úrokom z

omeškania z tejto sumy od 23.11.2013 do zaplatenia, navrhujúc odvolaciemu súdu v tejto časti jeho
zmenu, a to tak, že jeho žalobe v tejto časti bude vyhovené a žalovaní budú spoločne a nerozdielne
na zaplatenie tohto nároku zaviazaní, a to vrátane náhrady trov konania, ktoré mu vznikli pred súdom
prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní. Uplatňujúc dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 205 ods.
2 písm. f) O.s.p. (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci)

namietal nesprávne stanovený rozsah bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane žalovaných.
Ak pripustí správnosť právnych záverov súdu prvej inštancie o tom, že voči žalovaným nemá pohľadávku
z titulu zmluvy, ale z titulu bezdôvodného obohatenia, tak s odkazom na ust. § 451 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, ako aj rozsudok NS SR zo dňa 30.07.20087 pod sp. zn. 3Cdo/252/2007 za majetkový
prospech nemožno považovať len to, o čo sa majetok žalovaných rozšíril, ale tiež to, o čo sa neznížil,
hoci by sa tak stalo, ak by chceli v súlade s právom získať, požičať si cudzie finančné prostriedky.

Bezdôvodným obohatením na strane žalovaných tak nie sú len finančné prostriedky získané na základe
zmluvy o kontokorentnom úvere, od ktorej bolo žalobcom odstúpené, ale tiež majetkový prospech
spočívajúci v neplatení odplaty za dočasné užívanie týchto finančných prostriedkov, o ktoré sa neznížil
ich majetok (úroky, ktoré sú cenou peňazí). Subjekty práva, či už spotrebitelia, alebo podnikatelia
vždy odplatu za poskytnutie finančných prostriedkov platia. Nie je v súlade s princípmi spravodlivosti,

aby osoby ktoré si neplnia povinnosti zo zmluvného vzťahu boli zvýhodnené oproti subjektom, ktoré
si povinnosti plnia. Takýto stav nespravodlivosti navodil svojim rozhodnutím súd prvej inštancie, keď
pri posudzovaní rozsahu bezdôvodného obohatenia vychádzal len z toho, čo si navzájom strany plnili,
čím zvýhodnil žalovaných ako osoby porušujúce si svoje povinnosti, dôsledkom čoho došlo zo strany
žalobcu k odstúpeniu od zmluvy o kontokorentnom úvere proti osobám, ktoré si svoje povinnosti plnia

a musia zaplatiť aj odplatu za poskytnutie prostriedkov, teda úroky. Rozsah bezdôvodného obohatenia
je potrebné tak určiť, ako obvyklú odplatu za získanie finančných prostriedkov na základe zmluvy o
kontokorentnom úvere, a to v rozsahu obvyklých úrokov, ktorá obvyklá výška odplaty, teda úrokov
musela byť súdu prvej inštancie známa z jeho doterajšej rozhodovacej činnosti, keďže na súde sú
ročne prejednávané a rozhodované desiatky, ak nie stovky súdnych sporov na základe zmlúv o

kontokorentnom úvere, ktorá obvyklá výška odplaty pre rozhodné obdobie je minimálne 11,85%. Z
prehľadu transakcií súd zistil v akých obdobiach a v akom rozsahu čerpali žalovaní finančné prostriedky
na základe zmluvy, od ktorej bolo odstúpené, ktoré skutkové zistenia sú uvedené aj v rozhodnutí súdu
prvej inštancie, ktoré mu umožňovali stanoviť výšku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaných
z dôvodu odpadnutia ich právnej povinnosti platiť odplatu za poskytnuté finančné prostriedky podľa

zmluvy o kontokorentnom úvere. Tvrdil, že bezdôvodného obohatenie, ktoré vzniklo žalovaným vyššie
uvedeným spôsobom, ktorý ich záväzok doposiaľ nezanikol splnením je vo výške minimálne 1.220,70
eur. Pre prípad, ak sa odvolací súd nestotožní s právnymi závermi súdu prvej inštancie o rozsahu
bezdôvodného obohatenia žalovaných navrhol, aby odvolací súd pripustil vo veci dovolanie podľa §
238 ods. 3 O.s.p. na otázku po právnej stránke zásadného významu spočívajúcu v tom, či vzniká na

strane osoby, ktorej boli na základe zmluvy odplatne poskytnuté finančné prostriedky s povinnosťou
ich vrátiť, ako i platiť úroky, pričom od zmluvy bolo odstúpené a zmluva bola od začiatku zrušená,
bezdôvodné obohatenie ako majetkový prospekt spočívajúci v neplatení odplaty za dočasné užívanie
týchto finančných prostriedkov (nezníženie majetku o úroky).

10. Žalovaní nevyužili svoje zákonné právo písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu.

11.Občianskezdruženie,atoL.(do30.06.2016,vystupujúcevkonanívpostavenívedľajšiehoúčastníka
na strane žalovaných) vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu prostredníctvom svojho
právneho zástupcu navrhovalo rozsudok súdu prvej inštancie ako v celom rozsahu správny potvrdiť

a zaviazať žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolacie námietky žalobcu nepovažovalo
za dôvodné. Predmetný právny vzťah založený zmluvou o kontokorentnom úvere zanikol odstúpením
od zmluvy s účinkom ex tunc, pričom zanikla aj povinnosť, resp. právny titul žalovaných plniť odplatu
za poskytnutý úver. Žalobca sa dobrovoľne rozhodol využiť inštitút odstúpenia od zmluvy, pričom
mu nič nebránilo dojednať, resp. využiť aj iný spôsob ukončenia zmluvného vzťahu v dôsledku

porušenia zmluvných povinností, napríklad zosplatnenie pohľadávky. Námietky žalobcu ohľadom
rozsahu bezdôvodného obohatenia na strane žalovaných v podobe odplaty za poskytnuté finančné
prostriedky nie sú dôvodné. Uvedený záver je plne súladný i s výkladovým pravidlom ust. § 54 ods.
2 OZ o posudzovaní spotrebiteľských zmlúv a zhoršení postavenia spotrebiteľa rozšírením vzájomnejreštitučnej povinnosti. Naviac so žalovanými nebola ani platne, resp. individuálne dojednaná odplata
priamo v predmetnej úverovej zmluve. Pokiaľ sa žalobca dovoláva nároku na „primeranú“ odplatu
titulom bezdôvodného obohatenia jednoduchým porovnaním vyčerpanej a uhradenej čiastky na danom

bankovom účte je zrejmé, že v jeho prospech bolo poukázaných výrazne viac finančných prostriedkov,
ktorá suma 2.221,09 eur značne presahuje primeranú odplatu pri poskytnutom úverovom rámci 30.000,-
Sk (995,82 eur). Pokiaľ ide o požadované položenie dovolacej otázky jednak nie je dôvodná, jednak
poukázal na to, že nová procesná úprava v zmysle Civilného sporového poriadku daný postup ani
neumožňuje.

12. Žalobca vo svojej reakcii na písomné vyjadrenie vedľajšieho účastníka na strane žalovaných
prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo vzťahu k aplikácii § 54 ods. 2 OZ uviedol, že uvedené
ustanovenie v posudzovanej veci nemožno aplikovať, pretože tu nie je uplatňované právo zo zmluvy,
ale z titulu bezdôvodného obohatenia. Tvrdenie vedľajšieho účastníka, že súd prvej inštancie dospel k
záveru o neplatnom dojednaní odplaty v zmluve o kontokorentnom úvere je nepravdivé, pretože touto

otázkou sa tento nezaoberal. Rovnako nepravdivé a zavádzajúce je tvrdenie vedľajšieho účastníka o
tom, že žalovaní poukázali žalobcovi viac finančných prostriedkov, ako boli povinní vrátiť. Žalovaní v
priebehu rokov 2009 - 2013 vyčerpali finančné prostriedky vo výške 27.274,08 eur a zaplatili 29.058,96
eur, teda naviac o 1.784,88 eur. Žalobcom požadovaná náhrada bezdôvodného obohatenia nevznikla za
poskytnutie sumy 995,82 eur, ale za poskytnutie sumy 27.274,08 eur z právneho dôvodu, ktorý odpadol.

Každý subjekt plniaci si svoje záväzky by musel banke za poskytnutie týchto finančných prostriedkov
nepochybne zaplatiť a je plne súladné s princípmi spravodlivosti, aby žalovaní ako osoby, ktoré si svoje
povinnosti neplnili boli povinní zaplatiť aspoň to, čo osoby konajúce v súlade so zákonom.

13. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len

CSP), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.

14. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

15. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

16. Odvolací súd, ktorý pristúpil k rozhodovaniu v tejto veci po 01.07.2016, postupoval v odvolacom
konaní v súlade s prechodným ustanovením § 470 ods. 1 CSP podľa tohto zákona, pričom v súlade
s § 470 ods. 2 CSP posudzoval procesné podmienky podľa právneho stavu existujúceho v čase
rozhodnutia veci súdom prvej inštancie a odvolania podaného za platnosti a účinnosti zákona č. 99/1963

Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.). Odvolací súd tak
rešpektuje základné princípy CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených
záujmov a naplnenie princípu právnej istoty odvolacieho konania, ktoré začalo za platnosti a účinnosti
skoršej úpravy procesného práva (článok 2 ods. 1, 2 CSP).

17. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1 CSP, že
spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s
uvedenímdôvodovodvolaniavovecisamej,vykonal preskúmaniezákonnostinapadnutéhorozhodnutia
a jemu predchádzajúceho konania.

18. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, ktorou zamietol žalobu v
časti o zaplatenie sumy 1.220,70 eur s 8% ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 23.11.2013 do
zaplatenia, je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol

bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keďže v danej veci nebolo potrebné
zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný
záujem. Vo zvyšnej zamietajúcej časti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie nepreskúmaval,
keďže táto suspenzívnym účinkom odvolania dotknutá nebola.19. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných

podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo
rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd
uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389
ods. 1 písm. a/, rovnako ani podľa písm. b/ uvedeného ust. CSP. Postupom súdu prvej inštancie
nedošlo k odňatiu možnosti stranám sporu konať pred súdom, od 01.07.2016 k takému nesprávnemu

procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej
miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a nebola zistená ani žiadna tzv. iná vada
konania, spôsobilá viesť k záveru, že jej následkom došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci.
20. Posúdením obsahu odvolania, považoval odvolací súd za podstatnú odvolaciu námietku žalobcu, a
to jeho tvrdenie o tom, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal z nesprávne ustáleného
rozsahu vzniknutého bezdôvodného obohatenia na strane žalovaných, za ktoré nemožno podľa neho

považovať len finančné prostriedky poskytnuté žalovaným zo strany žalobcu na základe zmluvy o
kontokorentnom úvere, ale tiež majetkový prospech spočívajúci v neplatení odplaty za dočasné užívanie
týchto finančných prostriedkov (ktoré bezdôvodné obohatenie spočíva v neznížení majetku žalovaných
o úroky, ktoré sú cenou peňazí), ktorý rozsah bezdôvodného obohatenia je potrebné určiť ako obvyklú
odplatu (obvyklé úroky podľa zmluvy), čo je v danom prípade minimálne 1.220,70 eur. Súd prvej

inštancie sa podľa neho teda dostatočne nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami,
nesprávnosť ktorých právnych záverov, viedla podľa jeho názoru k naplneniu dôvodu na odvolanie,
uvedeného v ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. - teraz § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.

21. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri

aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený
právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené
v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).

22.Vyššieuvedenéodvolacienámietkyžalobcu,vyhodnotilodvolacísúdakoneopodstatnené,bezopory
v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.
Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dostatočne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade

so zásadami podľa § 191 CSP (do 30.06.2016 podľa § 132 O.s.p.) a zo zisteného skutkového stavu
vyvodil správny právny záver, keď zmluvu o kontokorentnom úvere uzatvorenú medzi stranami posúdil
ako spotrebiteľskú, na ktorú dopadá aplikácia Občianskeho zákonníka a vychádzajúc zo zistenia, že
žalobca od tejto zmluvy odstúpil, čím sa zmluva od začiatku zrušila, teda s účinkami ex tunc (§ 48 ods.
2 OZ), skúmal následne rozsah bezdôvodného obohatenia na strane žalovaných, vymedzený právnou

úpravou uvedenou v ust. § 457 OZ a po zistení, že žalovaní uhradili žalobcovi čiastku 29.058,96 eur,
pričom čerpali finančné prostriedky len vo výške 26.537,87 eur, žalobu ako nedôvodnú zamietol. Svoje
rozhodnutie súd prvej inštancie podrobne, precízne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami
§ 220 ods. 2 CSP (do 30.6.2016 podľa § 157 ods. 2 OSP). Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).

23. Na zdôraznenie správnosti a vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd dodáva
nasledovné:

24. Predmetom posudzovania súdom prvej inštancie bol nárok uplatnený žalobcom (tak ako ho sám

špecifikoval vo svojej žalobe a tiež v priebehu konania) na zaplatenie sumy 1.251,87 eur s 11,85%
úrokom ročne zo sumy 1.220,70 eur od 23.11.2013 do zaplatenia a s 8% úrokom z omeškania ročne
zo sumy 1.220,70 eur od 23.11.2013 do zaplatenia, majúci pôvod v zmluve o kontokorentnom úvere,
uzatvorenej medzi stranami sporu, pričom suma 1.251,87 eur podľa jeho tvrdenia má pozostávať z istiny
1.220,70 eur a príslušenstva 31,17 eur. V písomnom podaní zo dňa 1.4.2016 upresnil, že pod istinou

1.220,70 eur je potrebné rozumieť konečný mínusový zostatok na bežnom účte žalovaných, ktorý
predstavuje peňažné prostriedky, ktoré žalovaní vyčerpali na základe povoleného prečerpania, teda
sumu, ktorú využili, hoci na ich účte nebol dostatok finančných prostriedkov na pokrytie ich transakcií.
Uvedená suma má predstavovať rozdiel medzi nimi vloženými a vyčerpanými finančnými prostriedkami.Z vykonaného dokazovania vyplynulo a v odvolacom konaní nebolo spochybnené, že žalobca od zmluvy
listom zo dňa 11.09.2013 odstúpil a tiež, že žalovaní celkovo vyčerpali peňažné prostriedky vo výške
26.537,87 eur, pričom celkovo žalobcovi uhradili sumu 29.058,96 eur.

25. Predovšetkým súd prvej inštancie správne posúdil, že predmetná zmluva o úvere je zmluvou
spotrebiteľskou, spĺňajúcou atribúty takejto zmluvy. Aj keď má úverová zmluva charakter absolútneho
obchodu, na uvedené právne inštitúty je potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy,
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo

je ustálené v aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v
uznesení zo dňa 19. júna 2013 č.k. I. ÚS 402/2013-10, v ktorom skonštatoval, že prednostným
uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený
v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

26. Podľa § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka, od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto

alebo v inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté.

27. Podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje,
ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak.
28. Podľa § 457 Občianskeho zákonníka, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z

účastníkov povinný vrátiť druhému, čo podľa nej dostal.

29. Právna úprava uvedená v ust. § 457 nadväzuje na ust. § 451 OZ, ktoré v odseku 2 konštatuje,
že bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z
neplatného právneho úkonu, alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Ak ide o bezdôvodné

obohatenie v dôsledku neplatného právneho úkonu, alebo v dôsledku zrušenia (odstúpenia alebo inej
právnej skutočnosti významnej pre trvanie záväzku) pôvodne platne uzavretej zmluvy (teda vzniknuté
plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol), synalagmatická povinnosť vyplývajúca zo zákonného
ustanovenia § 457 OZ ukladá povinnosť každému z účastníkov vrátiť druhému účastníkovi všetko, čo
podľa zmluvy dostal. Rovnaké účinky ako zrušenie zmluvy, má teda aj odstúpenie od zmluvy (§ 48 ods.

1, 2 OZ). Citované zákonné ustanovenie ( § 457 OZ) určuje rozsah toho, čo sa má v prípade neplatnosti
zmluvy, alebo jej zrušenia titulom bezdôvodného obohatenia vrátiť a to tak, že v takom prípade si
zmluvné strany musia vrátiť všetko, čo na základe neplatného, alebo zrušeného vzťahu dostanú. Je
to dôsledok aplikácie zásady, že nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného, nie je pritom
rozhodujúce, z akého dôvodu je zmluva neplatná, alebo bola zrušená. Pre povinnosť vrátiť bezdôvodné

obohatenie je rozhodujúce iba to, či k takému obohateniu došlo.

30. Súd prvej inštancie vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania založeného na skutkových
tvrdeniach žalobcu produkovaných v žalobe samotnej, ako aj nadväzujúcich písomných podaní po
zistení, že žalobca od zmluvy o kontokorentnom úvere uzatvorenej so žalovanými odstúpil, ktorý

jednostranný právny úkon mal za následok zrušenie tejto zmluvy od jej počiatku (ex tunc v zmysle §
48 ods. 2 OZ), ktorým momentom vznikli práva a povinnosti nie plynúce zo zmluvy, ale z porušenia
práva (bezdôvodné obohatenie) skúmal jeho rozsah správne z hľadiska intencií daných ust. § 457
Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc zo zistenia, že žalovaní uhradili žalobcovi viac peňažných
prostriedkov ako čerpali, dospel k správnemu záveru, že žaloba nie je dôvodná. Žalobca pred súdom

prvej inštancie svoj nárok na zaplatenie sumy 1.220,70 eur s príslušným úrokom z omeškania (ktorej
zaplatenia sa domáha prostredníctvom uplatnenej odvolacej námietky v odvolacom konaní) založil na
skutkovom tvrdení, že ide o konečný mínusový zostatok na bežnom účte žalovaných, ktorý predstavuje
peňažné prostriedky, ktoré žalovaní vyčerpali na základe povoleného prečerpania, teda sumu, ktorú
využili, hoci na ich účte nebol dostatok finančných prostriedkov na pokrytie ich transakcií, teda že

uvedená suma má predstavovať rozdiel medzi nimi vloženými a vyčerpanými finančnými prostriedkami.
Skutkové tvrdenia, na ktorých zakladá dôvodnosť nároku na zaplatenie uvedenej sumy v odvolacom
konaní spočívajúce v tom, že ide o bezdôvodné obohatenie na strane žalovaných vo výške obvyklého
zmluvného úroku vzniknuté tým, že na ich strane nedošlo k zmenšeniu majetku o zaplatenie odplaty
(úroku) za zapožičané finančné prostriedky, v konaní pred súdom prvej inštancie neprodukoval, preto

nebolanidôvod,abysasúdprvejinštancietakoutootázkouzaoberala nárokžalobcuzpohľadutakýchto
skutkových tvrdení posudzoval. Bolo pritom výlučne vecou žalobcu, aké skutkové tvrdenia bude na
podporu svojho nároku produkovať.31. Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien.
Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno
tieto skutočnosti preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je

ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom
konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda
tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou
povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné

z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie
povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník
vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide
o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti
bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie.

32. Ust. § 120 ods. 4 O.s.p. platné a účinné v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie (so zmenami
prevzaté do terajšieho ust. § 182 CSP) vyjadruje princíp koncentrácie čo sa týka možnosti strán
sporu produkovať skutočnosti a dôkazy do momentu vyhlásenia rozhodnutia súdom prvej inštancie, čo
znamená, že strany musia všetky tvrdenia a dôkazy, ktorými preukazujú svoje tvrdenia predložiť, alebo
označiť pred súdom prvej inštancie, a to najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie

končí (vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie - § 115a O.s.p., najneskôr do vyhlásenia
rozhodnutia vo veci samej). Ak súd svoju povinnosť poučiť strany podľa § 120 ods. 4 O.s.p. kvalifikovane
splní, strana je v možnosti predkladať tvrdenia a navrhovať dôkazy v ďalšom konaní obmedzená. Na
skutočnosti a dôkazy predložené neskôr, odvolací súd prihliadnuť môže len výnimočne, za podmienok
stanovenýchv§205aO.s.p.(teraz§366CSP).Zozápisnicezpojednávaniapredsúdomprvejinštancie,

na ktorom bolo vyhlásené dokazovanie za skončené a ktoré predchádzalo vyhláseniu rozsudku (čl. 355),
je zjavné, že sudca poučil strany sporu v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., ktoré poučenie prevzal žalobca
dňa 11.4.2016 a právny zástupca žalobcu dňa 12.4.2016 (spolu s predvolaním na pojednávanie ako je
zrejmé z pripojených poštových doručeniek). Keďže skutočnosti tvrdené žalobcom v odvolacom konaní,
na ktorých zakladá svoj nárok na zaplatenie sumy 1.220,70 eur s prísl. sú skutočnosťami novými, ktoré

v priebehu konania pred súdom prvej inštancie neprodukoval, pričom nejde o skutočnosti spôsobilé k
odvolaciemu prieskumu z hľadiska naplnenia zákonných predpokladov vymedzených v ust. § 205a
O.s.p. ( za súčasného zistenia, že v tomto smere bol kvalifikovane zo strany súdu prvej inštancie
poučený), odvolací súd nemohol na tieto prihliadnuť a vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia z
hľadiska nich preskúmavať, pretože ich nemožno považovať za spôsobilý odvolací dôvod.

33. Nad rámec vyššie uvedeného odvolací súd záverom poznamenáva, že pokiaľ žalobca tvrdí, že
jeho nárok na zaplatenie sumy 1.220,70 eur mu prislúcha ako spravodlivá odplata vo výške obvyklého
zmluvného úroku za to, že žalovaní disponovali jeho finančnými prostriedkami, tak vychádzajúc z
vykonaného dokazovania faktom je, že žalovaní v skutočnosti zaplatili nad rámec čerpaných peňažných

prostriedkov ( 26.537,87 eur) nielen túto čiastku, ale dokonca vyššiu, keďže mu preukázateľne uhradili
sumu 29.058,96 eur.

34. Rozsudok súdu prvej inštancie v dotknutej časti je tak vo výroku vecne správny, preto bolo potrebné
tento podľa § 387 ods. 1 CSP v jeho napadnutej časti potvrdiť. Odvolací súd v podrobnostiach odkazuje

na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie
neuviedol žiadne rozhodujúce skutočnosti s ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní nezaoberal
a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania, nad rámec tých, ktoré odvolací súd vyhodnotil ako
nespôsobilé k odvolaciemu prieskumu.

35. O náhrade trov odvolacieho konania vo vzťahu žalobcu a žalovaných 1/, 2/ rozhodol odvolací súd
podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovaným, ako síce úspešnej
strane sporu v odvolacom konaní, nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže týmto
vznik trov v odvolacom konaní z obsahu spisu nevyplýva a títo náhradu trov odvolacieho konania ani
neuplatnili.

36. Náhrada trov sporového konania je ovplyvnená zásadou úspechu a zásadou zavinenia. Zmyslom
zásady úspechu, ktorú je dôvodné uplatniť aj v tomto prípade, je priznanie nároku na náhradu trov
konania tej strane, ktorá bola v spore úspešnou, pričom trovami konania sú odôvodnené a účelnevynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním, alebo bránením práva. Za
takúto stranu sporu bolo potrebné s ohľadom na neúspech žalobcu v odvolacom konaní nepochybne
považovaťnielenžalovaných,ale tiežL.,(súčinnosťoudo30.06.2016vpostavenívedľajšiehoúčastníka

na strane žalovaných) v prospech ktorého združenia, odvolací súd o nároku na náhradu trov
odvolacieho konania vo vzťahu k žalobcovi v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 a § 262 ods.
1 CSP aj rozhodol tak, že mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznal.

37. O výške náhrady trov odvolacieho konania L. rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP

samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

38. Záverom odvolací súd k návrhu žalobcu, ktorý bol súčasťou podaného odvolania, v zmysle ktorého
tento žiadal, aby v prípade vydania potvrdzujúceho rozsudku pripustil odvolací súd dovolanie z dôvodu
vyriešenia právnej otázky podľa jeho názoru zásadného významu, ktorú formuloval v odvolaní, uvádza,
že v zmysle predchádzajúceho procesného kódexu ( § 238 ods. 3 OSP) bolo odvolaciemu súdu

zverené oprávnenie založiť výrokom svojho rozsudku prípustnosť dovolania, ak bolo jeho rozhodnutie
zásadného právneho významu. V zmysle v súčasnosti platného procesného kódexu (CSP), za
účinnosti ktorého odvolací súd o podanom odvolaní, súčasťou ktorého bol tiež návrh žalobcu na
pripustenie dovolania rozhodoval, táto novoprijatá právna úprava dovolania upustila (na rozdiel od
predchádzajúcehoprocesnéhokódexu),odprípustnostidovolaniazaloženéhorozhodnutímodvolacieho

súdu ( § 421 CSP). Odvolací súd však poznamenáva, že návrhu na pripustenie dovolania proti svojmu
potvrdzujúcemu rozsudku v preskúmavanej veci, by nebol dôvod vyhovieť ani za predchádzajúcej
právnej úpravy, keďže navrhovaná právna otázka z dôvodov uvedených vyššie nebola predmetom
posudzovania odvolacím súdom v danej veci, vo vzťahu k nej nemožno teda rozhodnutie považovať
za zásadne právne významné. Odvolací súd naviac dodáva, že ak aj strana sporu návrh na

vyslovenie prípustnosti dovolania podala, odvolací súd ho nebol povinný akceptovať. Občiansky súdny
poriadok strane sporu nepriznával procesné oprávnenie domôcť sa vyslovenia prípustnosti dovolania a
rozhodovacia prax najvyššieho súdu zaujala vo vzťahu k potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu
záver, že ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku prípustnosť dovolania nevysloví,
dovolací súd nie je oprávnený skúmať, či ide o vec zásadného právneho významu (porovnaj R 38/1993,

NS SR sp. zn. 3Cdo/ 225/2009, 3Cdo/20/2011, 3 Cdo/146/2013).

39. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).