Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 24. júl 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18Co/132/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8815209711
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8815209711.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov

senátu JUDr. Mariany Muránskej a Mgr. Miloša Koleka v spore žalobcu: CRIF - Slovak Credit Bureau,
s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 14, 821 09 Bratislava, IČO: 35 886 013, zast. Havel, Holásek &
Partners s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Mlynské Nivy 49, 821 09 Bratislava, IČO: 36 856
584, proti žalovanému: F. N., nar. XX.XX.XXXX, R. XXX/X, XXX XX N. H., o zaplatenie 673,36 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 4C
369/2015-54 zo dňa 28.01.2016, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu
zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. Súd prvej inštancie citoval ust. § 261 ods. 3 písm. d), § 497, § 708, § 709 ods. 1 a § 710 Obchodného
zákonníka, ust. § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov, ust. § 2 písm a) a b) a § 3 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských

úveroch, ust. § 39, § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1 a 4, § 100, § 101, § 107 ods. 1 a 2, § 111, § 451 ods. 2, §
457, § 458 ods. 1 a 2 a § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ust. § 6 ods. 3 a ust § 23a ods. 1 a 2
zákonač.634/1992Zb.oochranespotrebiteľaaust§5bzákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľa.
Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že medzi právnym predchodcom
žalobcu a žalovaným došlo k uzavretiu zmluvy o sporožírovom účte podľa § 708 až 715 Obchodného
zákonníka, ako aj zmluvy o kontokorentnom úvere podľa § 497 až 507 Obchodného zákonníka, ktorej
predmetom bolo poskytnutie kontokorentného úveru bankou dlžníkovi podľa podmienok dohodnutých

v tejto zmluve. Napriek skutočnosti, že zmluva o bežnom účte ako aj zmluva o úvere, je absolútnym
obchodnozáväzkovým právnym vzťahom v zmysle Obchodného zákonníka, vzhľadom na charakter
účastníkov zmluvy v postavení dodávateľa a spotrebiteľa, ako aj vzhľadom na tzv. formulárový typ
zmluvy, keď spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvniť obsah zmluvných podmienok, je potrebné na tento
právny vzťah aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a ustanovenia zákona o
ochrane spotrebiteľa. Dňa 27.03.2014 došlo k postúpeniu pohľadávky voči žalovanému z právneho
predchodcu žalobcu na žalobcu na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/L., čo je

zrejmé, z Oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 01.04.2014 a preto mal súd prvej inštancie za to,
že je daná aktívna legitimácia žalobcu v tomto konaní. Súd prvej inštancie mal ďalej za preukázané,
že od zmluvy o poskytnutí kontokorentného úveru č. XXXXXXXXXX/X, ktorá bola medzi účastníkmi
konania uzavretá, právny predchodca žalobcu odstúpil listom zo dňa 27.02.2013, čoho následkomsa zmluva o poskytnutí kontokorentného úveru od začiatku zrušila a v zmysle § 457 Občianskeho
zákonníka vznikla povinnosť účastníkov zmluvy navzájom si vrátiť všetko, čo plnením z takejto zmluvy
nadobudli. Súd prvej inštancie z úradnej moci prihliadal na oslabenie nároku žalobcu voči spotrebiteľovi

z dôvodu jeho premlčania. Žalobca ako veriteľ mohol hneď od momentu zrušenia zmluvy vedieť,
kto sa bezdôvodne obohatil a v akom rozsahu. Je nepochybné, že žalobca sa sám rozhodol zrušiť
zmluvu, aj keď mohol využiť iné prostriedky, ktoré zmluvu nerušia. K zrušeniu zmluvy došlo v dôsledku
odstúpenia od nej dňa 27.02.2013. Dvojročná subjektívna premlčacia doba začala plynúť 04.03.2013
a uplynula 04.03.2015. Pretože k došlo zrušeniu zmluvy v dôsledku odstúpenia od nej a žaloba bola

podaná na súde až dňa 12.10.2015, stalo sa tak po uplynutí 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby
na priznanie bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie dodal, že aj v prípade, že by žalobca
(jeho právny predchodca) od zmluvy o kontokorentnom úvere účinne neodstúpil, súd by považoval
nárok z predmetnej zmluvy za premlčaný. Vychádzajúc z ustanovení zmluvy o kontokorentnom úvere
bol súd prvej inštancie toho názoru, že žalobca (jeho právny predchodca) ako veriteľ mal pritom
právo zmluvu vypovedať potom, čo dlžník nečerpal úver v priebehu šiestich po sebe nasledujúcich

mesiacov. Je zrejmé, že pred uplynutím lehoty splatnosti úveru nebol žalobca oprávnený uplatniť si
nárok na súde. Žalobcovi tak vzniklo právo vypovedať zmluvu už dňa 11.05.2012 (t. j. 6 mesiacov po
poslednom zaznamenanom pohybe na účte žalovaného), čo by malo za následok ukončenie zmluvného
vzťahu, v dôsledku čoho si žalobca mohol následne, dňa 12.05.2012, uplatniť nárok voči žalovanému.
V danom prípade by však došlo k uplynutiu premlčacej doby dňa 12.05.2015, teda pred podaním žaloby

(žaloba bola žalobcom podaná na tamojšom súde 12.10.2015). Dodal, že ak by pripustil výklad, že
žalobca (jeho právny predchodca) jedine skutočným vypovedaním zmluvy je oprávnený určiť začiatok
plynutia premlčacej doby, mohlo by zo strany žalobcu dôjsť neprimeranému predlžovaniu splatnosti
dlhu a následnému navyšovaniu dlžnej sumy o úroky z omeškania, prípadne o ďalšie sankcie plynúce
zo zmluvy pre spotrebiteľa v prípade jeho omeškania. Zároveň by tak mohlo dôjsť k úmyselnému

odďaľovaniu začiatku plynutia premlčacej doby, čo je jednoznačne v neprospech spotrebiteľa. Pokiaľ
ide o aplikáciu všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka a nie štvorročnej
podľa Obchodného zákonníka na daný vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, súd prvej inštancie považoval
za potrebné poukázať na to, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú
súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až § 54

Občianskeho zákonníka. Ust. bodu 9. článku IX. zmluvy o kontokorentnom úvere zo dňa 25.7.2002
považoval za rozporne s § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zhoršujúce postavenie žalovaného
ako spotrebiteľa, keďže výlučnou aplikáciou Obchodného zákonníka sa prakticky vylučuje použitie ust.
Občianskeho zákonníka o premlčaní. Paušálne uprednostnenie Obchodného zákonníka by malo na
spotrebiteľanepriaznivénásledkyhraničiaceažsneprístupnosťoukobčianskymprávam,ktoré priznáva

Občiansky zákonník na rozdiel od Obchodného zákonníka.

3. Proti tomuto rozsudku podal v celom rozsahu v zákonnej lehote odvolanie žalovaný v ktorom
namietol, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho
právneho posúdenia. Uviedol, že v čase, keď právny predchodca žalobcu odstúpil od zmluvy na

predmetný vzťah sa vzťahovali ustanovenia Obchodného zákonníka v znení neskorších právnych
predpisov. Konkrétne išlo o ustanovenie § 506 Obchodného zákonníka upravujúce možnosť odstúpenia
od zmluvy v spojení s § 387 a nasl. Obchodného zákonníka upravujúcim premlčanie, podľa ktorého
sa na daný vzťah a teda aj na odstúpenie od zmluvy vzťahovala 4-ročná premlčacia doba. Odstúpenie
od zmluvy posudzované podľa Obchodného zákonníka má iné účinky ako odstúpenie od zmluvy

posudzované podľa Občianskeho zákonníka. Použitím ustanovení o bezdôvodnom obohatení, a to
konkrétne § 107 ods. I Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil.
Navyše predmetná pohľadávka nespĺňa ani len náležitosti bezdôvodného obohatenia vymenované v
§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že dňa 01.03.1995 Národná banka Slovenska
udelila bankové povolenie právnemu predchodcovi žalobcu. Žalovaný uzavrel s právnym predchodcom

žalobcu dňa 25.02.2002 Zmluvu o kontokorentnom úvere, ktorou sa poskytlo žalovanému povolené
prečerpanie vo výške 15.000,-Sk, ktoré bolo v súlade so Všeobecnými obchodnými podmienkami a
Sadzobníkom, pričom žalovaný svojím vlastnoručným podpisom potvrdil, že sa s nimi oboznámil a
zároveň s nimi súhlasí. V odstúpení od zmluvy zo dňa 27.02.2013 právny predchodca žalobcu zároveň
vyhlásil mimoriadnu splatnosť už vyčerpaného povoleného prečerpania. Žalovaný bol tak povinný

uhradiť celu pohľadávku, ktorá vznikla zo zmluvy. V zmysle § 41 ods. 2 O.s.p., každý úkon posudzuje
súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený. V súlade s týmto ustanovením je zrejmé, že
nie je rozhodujúci názov dokumentu, ale dôležitý je obsah, podľa ktorého banka vyhlásila mimoriadnu
splatnosť tohto povoleného prečerpania. Podľa ustanovenia § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníkaodstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo
účastníkmi dohodnuté inak. V súlade s predmetnými ust. Občianskeho zákonníka poukázal na č.l. VII
ods. 2 ods. b zmluvy, kde je uvedené: ,,Odstúpením od Zmluvy o úvere nezaniká záväzok dlžníka splatiť

pohľadávku veriteľa vrátane jej príslušenstva. Na základe uvedeného je zrejme, že na daný právny
vzťah nie je možné posudzovať podľa ust. o bezdôvodnom obohatení s aplikáciou 2 ročnej premlčacej
lehoty. V závere sa žalobca vyjadril k rozhodnutiam Krajského súdu v Prešove, ktoré použil súd prvej
inštancie vo svojom rozhodnutí. Mal za to, že tie sa vzťahujú na žalobcu Slovak Telekom, a.s., a súd
prvej inštancie ich nemôže použiť na podporu svojej argumentácie. Právny predchodca a žalovaný si v

zmluve dohodli, že tá sa uzatvára podľa §§ 497 až 507 Obchodného zákonníka, kedy Zmluva o úvere
je v zmysle Obchodného zákonníka absolútnym obchodom, kedy bez ohľadu na povahu účastníkov
sa záväzkové vzťahy spravujú Obchodným zákonníkom. V čase uzatvorenia a v čase odstúpenia od
zmluvy sa predmetne vzťahy vzťahovali ust. Obchodného zákonníka. Navrhol, aby odvolací súd zmenil
rozsudok, tak, že vyhovie žalobnému petitu žalobcu vo výške 673,36 eur s príslušným zmluvným
úrokom, úrokom z omeškania, súdnym poplatkom a trovami právneho zastúpenia, eventuálne, aby

odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil mu na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods.
1 a 2 C.s.p., vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania
(§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli
Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodne.

5. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a vec
správne právne posúdil. Odvolací súd si osvojuje odôvodnenie súdu prvej inštancie a na potvrdenie
správnosti rozsudku a v súvislosti s odvolacími dôvodmi dopĺňa (§ 387 ods.2 C.s.p.).

6. Z obsahu spisu okrem iného vyplýva, že dňa 25.07.2002 došlo medzi právnym predchodcom žalobcu

Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalovaným k uzavretiu zmluvy o kontokorentnom úvere k sporožírovému
účtu žalovaného č. XXXXXXXXXX/XXXX podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorej
predmetom bolo poskytnutie kontokorentného úveru vo výške 497,91eur (15.000,-Sk). Listom zo
dňa 27.02.2013 Slovenská sporiteľňa, a.s., odstúpila od zmluvy o sporožirovom učte a zmluvy o
kontokorentnom úvere s účinnosťou ku dňu oznámenia.

7. Dňa 27.03.2013 bola medzi Slovenskou sporiteľňou a. s. ako postupcom a žalobcom ako
postupníkom uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávok, pričom predmetom postúpenia bola okrem
iného aj pohľadávka voči žalovanému, ktorá vznikla na základe predmetnej zmluvy o kontokorentnom
úvere.

8. Žalobca v odvolaní poukázal na to, že vzťah medzi stranami sporu je vzťahom obchodnoprávnym,
preto sa naň budú primerane vzťahovať ustanovenia Obchodného zákonníka.

9. Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva je zmluvou typovou a že žalovaný

nepoužil predmet plnenia na podnikanie. Rovnako by nemali existovať pochybnosti, že pôvodný veriteľ
je podnikateľom a predmet konania sa týka jeho podnikateľskej činnosti. Postúpením pohľadávky sa
povaha predmetnej právnej veci ako spotrebiteľskej nezmenila.

10. S účinnosťou novely Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 150/2004 Z.z. od 01.04.2004

sa posilnila právna ochrana aj na vzťahy spred účinnosti a teda aj na predmetnú právnu vec.

11. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

12. Podľa § 879f ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54
tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj sustanovením § 55 ods. 1, ak ide o náležitosti zmluvy, a s ustanovením § 57 tohto zákona do troch
mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré
nie sú dané do súladu s ustanoveniami § 53, 54 a 57 tohto zákona podľa odseku 3, sú neplatné po

uplynutí troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Spotrebiteľ má právo odstúpiť
od spotrebiteľskej zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch, ktorá nie je podľa
odseku 3 daná do súladu s ustanovením § 55 ods. 1 tohto zákona, ak ide o náležitosti zmluvy, a to do
troch mesiacov po uplynutí lehoty podľa odseku 3.

13. Niet žiadneho dôvodu, aby na predmetnú právnu vec spotrebiteľskej povahy nemala dopadať právna
ochrana vyplývajúca z ust. § 54 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd považuje spotrebiteľské zmluvy
vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom (B2C, biznismen to consumer) a so zreteľom
na nepodnikateľský účel zmluvy za typické občianskoprávne vzťahy.

14. Žalobca v odvolaní poukazuje na 4-ročnú premlčaciu lehotu v zmysle Obchodného zákonníka;

odvodzuje použitie ustanovení o premlčaní nie podľa občianskeho práva ale podľa obchodného práva.

15. Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že úver je absolútnym obchodom a že na úver dopadá
tretia časť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy. Predmetná
vec je však o spotrebiteľskej zmluve, ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma

úver na spotrebu. Teda ide o typicky občianskoprávny vzťah. Úverovanie spotrebiteľov patrí medzi
najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy.

16. Čo sa týka právnej úpravy odstúpenia od zmluvy táto bola obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch
a to v Obchodnom zákonníka a v Občianskom zákonníku. Podľa ustanovenia § 349 ods. 1 Obchodného

zákonníka odstúpením od zmluvy zmluva zaniká, keď v súlade s týmto zákonom prejav vôle oprávnenej
strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane. Tento právny predpis v ustanovení § 351 ods. 1
umožňuje, aby určité ustanovenia mohli podľa prejavenej vôle strán alebo vzhľadom na svoju povahu
trvaťajpoukončenízmluvy.Priúverovejzmluveustanovenie§506Obchodnéhozákonníkaumožňovalo
veriteľovi odstúpiť od zmluvy, ak bol dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej

splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace a požadovať od dlžníka vrátenie dlžnej sumy s úrokmi. Na
rozdiel od uvedeného Občiansky zákonník s odstúpením od zmluvy v ustanovení § 48 ods. 2 v zásade
spája jej zrušenie a to s účinkami od začiatku. Zákonná úprava odstúpenia od zmluvy v Občianskom
zákonníku je teda pre žalovaného ako spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa žalovaný
vzdať nemohol. Aj keď ustanovenie § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka umožňuje účastníkom zmluvy

dohodnúť sa na inom zrušení zmluvy než od jej začiatku pri spotrebiteľskom vzťahu táto možnosť
je výrazne obmedzená ustanovením § 54 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia zmluvné
podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech
spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva
alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Akákoľvek dohoda posúvajúca moment zrušenia zmluvy

na iný termín než od začiatku, vzhľadom na následky tohto jednostranného právneho úkonu, bez
akýchkoľvek pochybností zmluvné postavenie žalovaného zhoršuje.

17. Správnosť záveru o potrebe aplikácie občianskoprávnej úpravy odstúpenia od zmluvy vyplývala tiež
z ustanovenia § 5 zákona č. 258/2001 Z. z. V poznámke 9 k tomuto ustanoveniu je uvedený odkaz

priamo na ustanovenie § 48 Občianskeho zákonníka.

18. Obdobná situácia existuje aj pri právnej úprave premlčania. Obchodný zákonník pri právach
vzniknutých odstúpením od zmluvy určuje v ustanovení § 397 4 - ročnú premlčaciu dobu. Na rozdiel
od tejto úpravy je pri nároku na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia vzniknutého odstúpením

od zmluvy stanovená v Občianskom zákonníku 2 ročná subjektívna premlčacia doba (§ 107 ods. 1)
a 3 - ročná objektívna premlčacia doba (§ 107 ods. 2). Táto výhodnejšia právna úprava premlčania v
Občianskom zákonníku je dôvodom prečo sa jej žalovaný vzdať nemôže.

19. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 28.05.2015 vydaným vo veci 8MCdo

13/2014, ktorým bolo zamietnuté mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora skonštatoval, že aj
bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o tom, že premlčanie práva
malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného a nie Občianskeho zákonníka je zrejmé, že ak
by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvej inštanciena ďalšie konanie musel by súd prvej inštancie vziať zreteľ na ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako orgán rozhodujúci o nárokoch so spotrebiteľskej zmluvy
bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by

tiež zohľadniť ustanovenie § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy Obchodného práva. Právne predpisy, ktorých súčasťou
sú obe tieto ustanovenia nemajú prechodné ustanovenia, to znamená, že sa vzťahujú aj na právne
vzťahyzaloženépredúčinnosťoutýchtoprávnychpredpisov.Zvyššieuvedenýchustanovenívyplýva,že

v prípade zrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym dovolaním by súd prvej inštancie posudzoval
plynutie premlčacej doby podľa ustanovení Občianskeho zákonníka v dôsledku čoho by rozhodol tak,
ako v rozsudku, ktorý generálny prokurátor navrhuje zrušiť. Vychádzajúc z tohto rozsudku najvyššieho
súdu aj ustanovenie § 48 Občianskeho zákonníka upravujúce odstúpenie od zmluvy sa vzťahuje na
právne vzťahy založené pred 01.04.2015.

20. Ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa má procesný charakter a zákonodarca ustanovil
osobitný právny režim intertemporality, má súd prihliadať na premlčanie práva ex offo vo všetkých aj pred
nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia začatých konaniach podliehajúcich hypotéze tejto právnej
normy (doc. JUDr. Marek Števček, PhD., Zákon a sudcovia, k výkladu ustanovenia § 5b Zákona o
ochrane spotrebiteľa).

21. Ak zmluva alebo všeobecné obchodné podmienky upravovali následky odstúpenia a premlčania
odlišne od občiansko-právnej úpravy takéto dojednanie je neplatné pre rozpor s ustanovením § 54
Občianskehozákonníka.Keďžeustanovenie§54Občianskehozákonníkanikdynebolozaradenémedzi
prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a Občianskeho zákonníka), išlo o neplatnosť absolútnu vyplývajúcu z

ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka a pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel
súd prihliadať z úradnej povinnosti.

22. Oporu vo vykonanom dokazovaní nemá tvrdenie, podľa ktorého dokument označený ako
odstúpenie od zmluvy zo dňa 27.02.2013 predstavuje z hľadiska jeho obsahu úkon, ktorým právny

predchodcažalobcuvyhlásilmimoriadnusplatnosťužvyčerpanéhopovolenéhoprečerpania.Vyhlásenie
mimoriadnej splatnosti a odstúpenie od zmluvy sú dva rozdielne právne inštitúty, čo právnemu
predchodcovi žalobcu ako banke dlhodobo pôsobiacej na trhu poskytovania úverov muselo byť známe,
najmä ak samotný právny predchodca žalobcu vo svojich všeobecných obchodných podmienkach pri
porušení akejkoľvek zmluvnej povinnosti alebo zmluvného dojednania zo strany klienta rozlišoval medzi

vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru, vypovedaním zmluvy o úvere a odstúpením od zmluvy, čo
nepochybne vyplýva z bodu 7.6 všeobecných obchodných podmienok. Právny predchodca žalobcu
v písomnom podaní zo dňa 27.02.2013 označenom ako odstúpenie od zmluvy (č.l. 32 spisu) bez
akýchkoľvek pochybností odstúpil od zmluvy o sporožirovom účte a od zmluvy, na základe ktorej bolo
žalovanej poskytnuté povolené prečerpanie.

23. Odvolací súd pripomína judikatúru súdneho dvora, podľa ktorej je spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy v
nevýhodnejšom postavení tak z dôvodu sťaženej vyjednávacej pozície ako aj z dôvodu informovanosti
(C-240/98 až C-244/98 Océano grupo editoriale, C.Mostaza Claro,C-76/10 POHOTOVOSŤ a iné). Niet
dôvod nechrániť dobromyseľnosť spotrebiteľov vychádzajúcu z dôvery v objektívne občianske právo

prehnane chrániť dodávateľa, ktorý sám zmluvu koncipoval, resp. postupníka jeho pohľadávky a odsúval
uplatnenie práva na súde.

24. Ako už bolo skôr konštatované, zákonným dôsledkom odstúpenia od spotrebiteľskej zmluvy v
súlade s ust. § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka je jej zrušenie od začiatku, čím sa zároveň zrušujú

i ustanovenia zmluvy upravujúce úrok za poskytnutie úveru a úrok z omeškania. Účinným odstúpením
od zmluvy nastupuje režim bezdôvodného obohatenia upravený v ust. § 451 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Žalobca od zmluvy odstúpil podaním zo dňa 27.02.2013 doručeným žalovanému dňa
02.03.2013 (objektívne doručenie v zmysle č.l. VIII bodu 3 zmluvy o kontokorentnom úvere zo dňa
25.07.2002). Dňom 04.03.2013 sa stalo odstúpenie od zmluvy účinným a v tento deň už žalobca mal

vedomosť o tom, že k bezdôvodnému obohateniu došlo a kto sa na jeho úkor obohatil. Od uvedeného
momentu začala žalobcovi plynúť dvojročná premlčacia doba stanovená ust. § 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia. Keďže žaloba vo veci bola podaná ažpo uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, t.j. dňa 12.10.2015, súd prvej inštancie správne
prihliadol ex offo na premlčanie a žalobu žalobcu zamietol.

25. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd považoval odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné,
preto rozsudok prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.

26. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods.
1 C.s.p. s prihliadnutím na skutočnosť, že neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho

konania a v odvolaní úspešný žalovaný si trovy konania neuplatnil.

27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).