Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. jún 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/103/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114225921
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6114225921.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej

a sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobcu BNP PARIBAS
PERSONAL FINANCE SA, so sídlom Boulevard Haussmann, 75009 Paríž, Francúzsko, konajúcu na
území Slovenskej republiky prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA - zahraničnej
banky, so sídlom Karadžičova 2, Bratislava, IČO: 47 258 713, právne zastúpeného Advokátska
kancelária JUDr. Marek Czompoly, s.r.o., so sídlom Ventúrska 16, 811 01 Bratislava, IČO: 47 234 547,
proti žalovanej C. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom P. XXXX/XX, XXX XX J. J., právne zastúpenej Mgr.
Alenou Gregorovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Horná 54, 974 01 Banská Bystrica,

v konaní o zaplatenie 2 210,35 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská
Bystrica č. k. 14C/19/2015-103 zo dňa 04. 11. 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým vo zvyšku návrh zamietol (výrok III.) a vo výroku o
náhrade trov konania (výrok IV.) p o t v r d z u j e .

II. Vo zvyšku zostáva rozsudok okresného súdu n e d o t k n u t ý .

III. Žalovaná n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 856,73
Eur spolu s príslušenstvom v mesačných splátkach po 30,- Eur pod hrozbou straty výhody splátok, a to
počnúc dňom právoplatnosti tohto rozhodnutia. Konanie v časti sumy 110,- Eur okresný súd zastavil a
vo zvyšnom rozsahu návrh žalobcu zamietol.

2. Žalobca sa predmetnou žalobou voči žalovanej domáhal plnenia titulom zmluvy o revolvingovom
spotrebiteľskom úvere a o vydaní kreditnej karty a rámcovej zmluvy z 13. 06. 2012, zmluvy o

spotrebiteľskom úvere zo dňa 20. 06. 2013 a zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 22. 06. 2013,
uzavretými medzi stranami sporu.

3. Pokiaľ ide o zmluvu uzavretú medzi stranami sporu dňa 13. 06. 2012 okresný súd uzavrel, že
výška zmluvného úroku 30% ročne presahuje podľa potvrdenia NBS za mesiac jún v roku 2012
priemernú úrokovú mieru z úverov obvykle požadovanú bankami v čase uzavretia zmluvy za poskytnutie
spotrebiteľského úveru na dobu nad 5 rokov, keďže predmetná zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú

(9,75% ročne) v zmysle ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy. Súd
vychádzajúc z vyššie uvedenej a odôvodnenej úrokovej sadzby 9,75% ročne, potom dospel k záveru, že
na úrokoch patrila žalobcovi do zosplatnenia úveru podľa okresného súdu suma 106,99 Eur (keď 30%
úroku zodpovedala suma 329,20 Eur), a do 10. 01. 2014 by bola žalovanej predpísaná suma 887,79 Eurvrátane dohodnutého poistného v sume 77,54 Eur a úroku vo výške 106,99 Eur. Zo sumy vyčerpaného
úveru vo výške spolu 1 417,88 Eur, sa vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru stala splatná istina vo
výške 714,62 Eur, úrok vo výške 49,35Eur, vychádzajúc z úrokovej sadzby 9,75% ročne (keď 30% úroku

zodpovedala suma 151,84 Eur) a poistné vo výške 30,38 Eur. Okresný súd však následne nepriznal
žalobcovi poplatky vo výške 51,10 Eur s poukazom na ust. § 9 ods. 2, písm. m), n) zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalejvtexte„zákonč.129/2010Z.z.“),účinnéhovčaseuzavretiazmluvy,keďževnejnebolidohodnuté.
Následne okresný súd aplikoval na zápočet žalovanou uhradených súm ust. § 566 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, teda najprv započítal plnenie na úhradu istiny, a to vychádzajúc z ust. § 52 ods. 2, veta
tretia Občianskeho zákonníka. Rovnako postupoval aj v prípade sumy 110,- Eur, ktorú tiež započítal na
plnenie istiny, v dôsledku čoho je žalovaná z prvého úverového vzťahu dlžná na istine sumu 613,04
Eur, na úroku do zosplatnenia úveru sumu 106,99 Eur, pričom vo zvyšnom rozsahu súd návrh žalobcu
zamietol, a to aj pokiaľ ide o úrok po zosplatnení úveru, t. j. po 17. 01. 2014, na ktorý nemá žalobca
právo vzhľadom na to, že takéto zmluvné dojednanie (článok 8.4 zmluvy) je v neprospech spotrebiteľa,

teda žalovanej, v dôsledku čoho ide o neprijateľnú, teda neplatnú zmluvnú podmienku (§ 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka). V tejto súvislosti poukázal i na opakované právne závery Krajského súdu
Žilina sp. zn. 5Co/165/2013, Krajského súdu Prešov sp. zn. 1Co/30/2012 a Krajského súdu Žilina sp.
zn. 5Co/567/2013. Mal teda za evidentné, že úroky popri úrokoch z omeškania sú nielen odklonom od
zákonavneprospechžalovanej,alevosvojichdôsledkochodporujúajkogentnémuzákonnémupravidlu.

4. Z prvého úverového vzťahu uzavretého v zmysle zmluvy zo dňa 13.06.2012 tak okresný súd priznal
žalobcovi sumu 882,- Eur (istina 613,04 Eur, zmluvný úrok vo výške 106,99 Eur, úrok vo výške 49,35
Eur, poistné 77,54 Eur, poistné 30,38 Eur a náklady vo výške 4,70 Eur) spolu s úrokom z omeškania
s poukazom na ust. § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31. 01.

2013. Súd však nepriznal žalobcovi úrok z omeškania zo zmluvného úroku, keď konštatoval, že úroky
sú príslušenstvom pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Právo požadovať po
dlžníkovi príslušenstvo z príslušenstva (úroky z omeškania zo zmluvných úrokov) veriteľ nemá právo
preto, že tak Občiansky, ani Obchodný zákonník mu túto možnosť nepriznávajú (viď napr. rozsudok NS
ČR sp. zn. 35Odo 101/2002, sp. zn. 32Cdo 2865/2007).

5. Pokiaľ ide o zmluvu uzavretú medzi stranami dňa 20. 06. 2013, okresný súd uzavrel, že zmluva
spĺňa zákonom stanovené obsahové náležitosti v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z., na základe čoho
priznal žalobcovi celú uplatnenú sumu 305,01 Eur vrátane uplatneného úroku z omeškania v zmysle §
3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z..

6. V prípade zmluvy uzavretej medzi stranami sporu dňa 22. 06. 2013 opätovne okresný súd konštatoval,
že zmluva spĺňa zákonom stanovené obsahové náležitosti v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. a na
základe uvedeného žalobcovi priznal plnenie v rozsahu 669,72 Eur s príslušenstvom. Spolu okresný súd
priznal žalobcovi sumu pokiaľ ide o všetky úverové vzťahy vo výške 1 856,73 Eur s príslušenstvom, na

ktorú sumu povolil žalovanej v zmysle § 160 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného
do 30. 06. 2016 (ďalej v texte „OSP“) splácanie v mesačných splátkach po 30,- Eur, vzhľadom na jej
majetkovú a sociálnu situáciu, ako aj výšku dlhu.

7. Konanie čo do sumy 110,- Eur v zmysle § 96 OSP vzhľadom na späťvzatie návrhu žalobcom, zastavil.

8. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 2 OSP..

9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý má za to, že okresný
súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj za to, že

vec nesprávne právne posúdil. Uvedené sa vzťahuje výlučne k posúdeniu zmluvy o revolvingovom
spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty zo dňa 13. 06. 2012, nakoľko pokiaľ ide o plnenie
vyplývajúce zo zmluvy uzavretej dňa 20. 06. 2013 a dňa 22. 06. 2013 v tomto rozsahu okresný
súd žalobcovi v celom rozsahu vyhovel. Žalobca namietal, že okresný súd na základe vykonaného
dokazovania dospel k nesprávnemu záveru, že žalobcom uplatnený úrok z dlžnej úverovej istiny vo

výške 30% ročne vyplývajúcej zo zmluvy o poskytnutí revolvingového úveru a vydaní úverovej karty zo
dňa 13. 06. 2012 je neprimerane vysoký vzhľadom na úrokové miery pri poskytovaní spotrebiteľských
úverov bankami za mesiac jún 2012. Okresný súd mal však správne vychádzať z priemernej úrokovej
miery pre kreditné karty, ktorá bola zverejnená na stránke Ministerstva financií SR platnej pre prvý adruhý štvrťrok roku 2012. V prvom štvrťroku 2012 predstavovala priemerná RPMN pri kreditných kartách
21,82% a v druhom štvrťroku 23,63%. Výška RPMN 34,50% teda predstavuje 1,58-násobok, resp. 1,46-
násobok priemernej RPMN pre kreditné karty za toto obdobie, čo podľa jeho názoru nemôže byť v

rozporesdobrýmimravmianemôžeísťoneprimeranúodplatu.Naviacniejemožnéporovnávaťúrokové
sadzby komerčných bánk s úrokovými sadzbami nebankových subjektov, ktoré tieto úvery poskytujú,
a to z dôvodu rozdielneho zabezpečenia pohľadávok z takýchto úverov, a teda aj rozdielneho rizika
nesplatenia úveru, ktoré sa v cene úveru prejavuje. Má za to, že úroková sadzba vo výške 30% ročne
bola v danom čase a mieste uzatvárania úverového vzťahu s prihliadnutím na druh úveru, jeho výšku,

dobu splatnosti primeraná.

10. Ďalšou odvolacou námietkou bola skutočnosť, že podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka od
doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak
v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Úrok z omeškania tak
uplatňoval v žalobnom návrhu správne z dlžnej sumy, z ktorej so zaplatením bola žalovaná v tom čase v

omeškaní. Nestotožnil sa teda s právnym záverom okresného súdu, že mu nepatria úroky z omeškania
zo sumy kapitalizovaných úrokov z dlžnej úverovej istiny a poukázal na bod 8.4 úverovej zmluvy, podľa
ktorého ku dňu účinnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru alebo odstúpenia od úverovej zmluvy
je splatný celý dlh klienta voči žalobcovi. Z uvedeného vyvodil, že môže požadovať od žalovanej úrok z
celej dlžnej sumy. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v napadnutej časti zrušil a vrátil vec

okresnému súdu na ďalšie konanie.

11. Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

12. Okresný súd vo veci samej rozhodol dňa 04. 11. 2015 s tým, že vec bola predložená Krajskému súdu

v Banskej Bystrici, ako súdu odvolaciemu, dňa 23. 02. 2016. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť
zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte aj „CSP“), ktorý v zmysle § 470 ods. 1
stanovuje,žeakniejeustanovenéinak,platítentozákonajnakonaniazačatépredodňomnadobudnutia
jeho účinnosti. Podľa prvej vety odseku 2 § 470 CSP však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní
nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

13. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ust. § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje,
že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem (viď
§ 470 ods. 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30. 06. 2016
a ktorý účinok zostal zachovaný aj po 30. 06. 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že

ustanovenia novej (od 01. 07. 2016) účinnej právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní, sa v prípade
týchto odvolaní nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými
dôsledkami. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto
konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď
závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn.

PL ÚS 36/1995).

14. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu a napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania
v súlade s § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým vo zvyšku

návrh zamietol (výrok III.) a vo výroku o náhrade trov konania (výrok IV.) podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil.

15. Vo zvyšku, teda vo výroku, ktorým okresný súd uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 1 856,73
Eur s príslušenstvom (výrok I.) a vo výroku, ktorým konanie v časti sumy 110,- Eur zastavil (výrok II.),

nebol odvolaním žalobcu napadnutý, zostáva podľa § 367 ods. 2 CSP nedotknutý.

16. Odvolacím dôvodom bolo tvrdenie žalobcu, že ak okresný súd určil výšku zmluvného úroku vo výške
30% ročne za neprimeranú s poukazom na ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného v čase
uzavretia zmluvy a súčasne nepriznal žalobcovi úrok z omeškania zo zmluvného úroku aplikujúc ust. §

39 Občianskeho zákonníka, ide o nesprávne právne posúdenie veci.

17. Podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v čase uzavretia zmluvy, ak predmetom spotrebiteľskej
zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvyklepožadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní
obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia
jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.

18. Okresný súd pri posudzovaní tohto ustanovenia vychádzal z potvrdenia NBS za mesiac jún 2012,
kedy priemernú úrokovú mieru z úverov obvykle požadovanú bankami v čase uzavretia zmluvy za
poskytnutie spotrebiteľského úveru na dobu nad 5 rokov presahovala túto úrokovú mieru vo výške 9,75%
ročne viac ako dvojnásobne. Ak aj žalobca v odvolaní poukazoval na súhrnné informácie o údajoch o

novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za druhý štvrťrok roku 2012 (ku dňu 30. 06. 2012),
treba poukázať na to, že vychádzal z údajov o kreditných kartách - RPMN napriek tomu, že predmetom
posúdenia bola zmluva o revolvingovom úvere, na základe ktorej žaloba poskytol žalovanej revolvingový
úver vo forme úverového rámca do výšky 5 000,- Eur, ktorá zmluva bola uzavretá viac menej na dobu
neurčitú. Nemožno preto vychádzať z hodnoty určenej výlučne len pre kreditné karty, naopak treba
vychádzať z údajov týkajúcich sa ostatných spotrebiteľských úverov vo výške od 1 500,- do 6 500,- Eur

vrátane, kde RPMN predstavovala aj podľa údajov predložených žalobcom výšku 14,11% ako RPMN,
teda nie sumu 21,82%, ako na to poukazoval žalobca v odvolaní. Odvolacia námietka preto v tomto
rozsahuneobstojí,akúrokzdlžnejúverovejistinyvovýške30%ročnevyplývajúcizozmluvyoposkytnutí
revolvingového úveru zo dňa 13. 06. 2012 je aj podľa odvolacieho súdu neprimerane vysoký vzhľadom
na úrokové miery pri poskytovaných spotrebiteľských úveroch nielen bankami za mesiac jún 2012, ale aj

na základe priemernej úrokovej miery, ktorá bola zverejnená na stránke Ministerstva financií SR platná
pre prvý a druhý štvrťrok roku 2012, keď výška RPMN pre obdobný úver predstavovala 14,11% ku dňu
31.03.2012 a ku dňu 30.06.2012 predstavovala len12,57 %, teda viac ako 2,12-násobok v porovnaní s
poskytnutým úverom žalovanej, čo aj podľa odvolacieho súdu je v rozpore s dobrými mravmi.

19. Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom
styku (poctivosť, nezneužívame výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti
účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 137/2003 (Zo súdnej praxe
č. 62/2004) Najvyšší súd SR uviedol, že za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1
OZ treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich

mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Ústavný súd SR už v náleze z 28.
februára 1995 sp. zn. PL. ÚS 10/95 (Zbierka zákonov SR, čiastka 20, číslo 51/1995), ktorým rozhodol
o nesúlade ustanovenia § 13 vyhlášky ministerstva spravodlivosti č. 45/1964 Zb. s ustanovením § 658
ods. 1 Občianskeho zákonníka okrem iného uviedol, že aj keď sú úroky z pôžičky (§ 658 ods. 1 OZ)
predmetom zmluvnej voľnosti medzi účastníkmi neznamená to, že možno dohodnúť úroky v akejkoľvek

výške. Dohoda o úrokoch musí byť v súlade s ustanovením § 39 OZ, teda nesmie sa priečiť dobrým
mravom. Závisí preto od rozhodnutia súdu, aby v konkrétnom prípade ustálil, či výška dohodnutých
úrokovjealeboniejevsúladesdobrýmimravmi.Uvedenýnálezjepritomplneaplikovateľnýajvprípade,
ak je predmetom posudzovania výška zmluvne dohodnutých úrokov z úveru.

20. Ústavným súdom vyslovený názor korešponduje s tézou (používanou predovšetkým právnou
vedou a teóriou), že zásada zmluvnej voľnosti v súkromnom práve nie je absolútna a nachádza svoje
obmedzenie (z hľadiska obsahovej náplne právnych úkonov) napr. pri aplikácii korektívov rozporu s
dobrými mravmi. Usmerňovanie zásady zmluvnej voľnosti prostredníctvom uvedených korektívov (ako
aj pri zákonnom zákaze) nepochybne prispieva k spoločenskej a právnej akceptácii zásady zmluvnej

spravodlivosti v súkromnom práve.

21. Pokiaľ ide o primeranosť výšky zmluvných úrokov - problematika dobrých mravov (na historickom
národnom, ale aj európskom pozadí) úzko súvisí s doktrínou o neprípustnom, resp. neprimeranom
znevýhodnení založenom právnym úkonom, tak typickou práve v prípade tradičnej "úžery". Táto doktrína

nadobudla v modernom práve váhu a význam a slúži určitým obmedzujúcim spôsobom k naplneniu
zásady zmluvnej spravodlivosti.

22. Občiansky zákonník, Obchodný zákonník a ani iný predpis účinný ku dňu uzavretia zmluvy
o revolvingovom úvere neobsahuje ustanovenie o tom, do akej konkrétnej výšky možno dojednať

zmluvné úroky, predstavujúce odplatu za poskytnutie finančných prostriedkov. V prípade, ak sa jedná
o poskytnutie finančných prostriedkov spotrebiteľovi, určité mantinely vyplývajú z ust. § 53 ods. 6 OZ,
v zmysle ktorého ustanovenia platí, že ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných
prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu zaspotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, prípadne z vykonávacích predpisov, teda nariadení vlády.
Existencia citovaného ustanovenia však neobmedzuje okresný súd z možnosti posudzovania výšky
dojednanej odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru aj cez prizmu dobrých mravov. Nemožno totiž

opomenúť, že dobré mravy sú pojmom inherentným s právnym poriadkom, nakoľko samotné dobré
mravy len dopĺňajú písané normy pozitívneho práva o vyvážený a spravodlivý širší rámec založený na
analýze oprávnených záujmov. Stoja na úrovni nepísaného práva, ktorého hlavné zložky predstavujú
všeobecné právne zásady a všeobecne uznávané normy morálky. Systém pozitívneho práva je tak
zabezpečený (všeobecnou) dimenziou spravodlivosti. V zmysle uvedeného sa aj na výšku odplaty za

poskytovanie finančných prostriedkov je potrebné pozerať nie len z hľadiska platnosti jej dojednania
v zmysle účinného zákonného ustanovenia § 53 ods. 6 OZ, či nariadenia vlády, tak ako na tom trval
žalobca, ale aj z hľadiska toho, či takto dojednaná odplata v podobe úrokov z úveru neodporuje
všeobecnej predstave primeranosti za zachovania základných zásad na ktorých je občianske právo
postavené, t. j. (okrem iného) i na zachovaní zásady ekvity. Pritom platí, že neprimerane vysoký úrok
je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi.

23. Pri posúdení primeranosti dojednanej výšky úroku treba predovšetkým porovnať dojednaný úrok s
úrokovou mierou obvyklou z praxe peňažných ústavov v rozhodnom období. V tejto súvislosti možno
za dôvodnú uznať námietku žalobcu, že pokiaľ chcel okresný súd skúmať primeranosť odplaty za
poskytnutie úveru nebankovou spoločnosťou, nemal obmedziť svoje skúmanie primeranosti tejto

odplaty len s odkazom na potvrdenia NBS za mesiac jún 2012, ale bolo potrebné porovnať túto
výšku s poukazom na priemernú hodnotu RPMN všetkých finančných inštitúcií poskytujúcich úvery
vedenú Ministerstvom financií SR. Zo znenia citovaného ustanovenia § 53 ods. 6 OZ tak možno
vyvodiť, že určujúcim kritériom primeranosti odplaty v rámci spotrebiteľskej zmluvy je obvyklosť tejto
odplaty na finančnom trhu, ktorú obvyklosť je možné posudzovať len s ohľadom na bežnú prax

inštitúcií poskytujúcich úvery v porovnateľných výškach a za porovnateľných podmienok. Napriek vyššie
vytýkaným nedostatkom, však možno uviesť, že záver okresného súdu o rozpore dojednanej odplaty zo
Zmluvy o úvere s dobrými mravmi obstojí i pri porovnaní dojednanej výšky RPMN s priemernou hodnotu
RPMN všetkých finančných inštitúcií poskytujúcich úvery vedenou Ministerstvom financií SR, ktorá v
rozhodnom období pre nezabezpečené úvery vo výške od 1 500,- do 6 500,- Eur vrátane splatnosti nad

10 rokov predstavovala 14,11 % ku dňa 31.03.2012 a 12,57 % ku dňa 30.06.2012.

24. Samotným východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo
fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých

dochádza ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa, jeho lepšiu znalosť
práva, ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné
podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Zákonodarca sa preto pokúsil vyrovnať túto
faktickú nerovnosť cestou práva, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Súkromné právo garantuje
každému čo najširšiu mieru možnosti slobodného jednania, avšak práve preto, že ju garantuje každému,

musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idei
rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany, a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície,
t. j. spravodlivosti, ekvity či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany,
ktorýchvýchodiskovépozíciesúznačnenerovnovážne(napríkladvzťahupodnikateľasospotrebiteľom),
sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké právne prostriedky, teda

akási formálna rovnosť, pretože v skutočnosti nerovnosť východiskových prostriedkov spôsobuje i
nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je potom možné vidieť v nerovnovážnej
úprave subjektívnych práv a povinností účastníkov súkromnoprávneho vzťahu tým, že slabšej zmluvnej
strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej strane (dodávateľovi) je uložených
viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým,

že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické, informačné, odborné a iné rozdiely, ktoré medzi
stranamipanujú.Inakpovedané,abybolomožnérovnosťdosiahnuť,jenutnénerovnosťvýchodiskových
pozícií korigovať zákonnou úpravou práv a povinností. Okrem uvedenej úpravy práv a povinností možno
navyše od dodávateľa (ako profesionála na príslušnom trhu tovarov a služieb) vyžadovať, aby sa vo
vzťahu k spotrebiteľovi choval vo všeobecnosti poctivo. Pokiaľ týmto spôsobom dodávateľ nepostupuje,

spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť jednania dodávateľa, a takémuto
nepoctivému jednaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu (porovnaj napr. § 265 ObZ, § 3 OZ alebo §
4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov).25. Na základe vyššie uvedeného možno konštatovať, že okresný súd dospel k správnemu záveru o
rozpornosti odplaty za poskytnutie úveru v podobe dojednaného úroku z úveru v zmysle § 53 ods. 6

Občianskeho zákonníka v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka.

26.Ďalšouodvolacounámietkoužalobcupokiaľnamietal,žeokresnýsúdmunepriznalúrokzomeškania
zo zmluvného úroku, aj odvolací súd uzatvára, že úroky sú príslušenstvom pohľadávky v zmysle §
121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Občiansky zákonník vychádza z toho, že úroky z omeškania plnia

funkciu paušalizovanej náhrady škody, ktorá veriteľovi vznikla tým, že nemohol po dobu omeškania
zhodnotiť využiť istinu dlhu. Aj podľa judikatúry úroky z omeškania so splnením peňažného záväzku sú
dennou náhradou škody za stratu možnosti disponovať s dlžnou sumou (viď aj rozsudok NS SR sp. zn.
4Obo 319/1999 a pod.). Inštitút úroku z omeškania má účel zabezpečovací, sankčný a kompenzačný.
S omeškaním s úhradou úroku je síce možné požadovať platenie úrokov z omeškania z nezaplatených
úrokov, avšak len v zmysle § 369 v spojení s § 502 Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník však

na predmetnú vec nie je možné aplikovať, a to z nasledovných dôvodov:

27. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01. 05. 2014 ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné

zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

28. V nadväznosti na citáciu vyššie uvedeného ustanovenia odvolací súd poukazuje na to, že

predmetná právna úprava prekonala doterajšiu súdnu prax ohľadne aplikácie Obchodného zákonníka
na zmluvu o úvere, ktorá bola zároveň zmluvou spotrebiteľskou. Okresný súd správne, ako orgán
rozhodujúci o nárokoch spotrebiteľskej zmluvy, je povinný prihliadať na ust. §-u 52 ods. 2 veta tretia
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa
vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy

obchodného práva. Obe tieto ustanovenia, teda aj ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa nadobudli účinnosť 01. 05. 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné
ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto
dňom (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 12/2014, ako aj 8MCdo 13/2014).

29. Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá
sa iba postupne vracia a spláca a za tento stav nedostatku úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto
predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým,
že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Ak však nastane stav,
kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani

na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov
spotrebiteľom. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k.
IV.ÚS 476/2012-14 zo dňa 18. 09. 2012, ktorý považoval výklad krajského súdu (aj okresného súdu) za
ústavne akceptovateľný s tým, že okresný, ako i krajský súd v prejednávanej veci vyslovil právny záver,
podľa ktorého dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu

(jeho splátok) a od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. V opačnom prípade
by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru
ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi stranami. Pokiaľ
teda veriteľ, v danom prípade žalobca, pristúpil k tomu, že považuje celý dlh za splatný, potom nastupuje
režim platenia úrokov z omeškania a nie už úrokov z úveru. Ústavný súd SR v tejto súvislosti nezistil

existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu
bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo
zmysel práve na súdnu ochranu. V rozpore s vyššie uvedeným je preto i dojednanie v bode 8.4 úverovej
zmluvy, podľa ktorého ku dňu účinnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru alebo odstúpenia od
úverovej zmluvy je splatný celý dlh klienta voči CETELEMU, na základe čoho žalobca ako veriteľ môže

požadovať od žalovanej ako dlžníčky úrok z celej dlžnej sumy.

30. Na záver teda odvolací súd poukazuje na podstatu zmluvného úroku, ktorý je vyjadrením odplaty za
užívanie finančných prostriedkov, ktoré sa poskytujú veriteľovi do doby splatnosti (veriteľ neposkytujepeňažné prostriedky po lehote splatnosti). Veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých
prostriedkovibadosplatnostidlhu,následnesadlžníkdostávadoomeškaniaajepovinnýplatiťibaúroky
z omeškania (viď aj rozsudok NS SR sp. zn. R 59/1998). Domáhať sa zmluvných úrokov po zosplatnení

úveru a ďalej úročiť úver nezodpovedá charakteru a podstate zmluvného úroku. Po zosplatnení úveru
sa dlžník nenachádza v režime požičiavania istiny a rovnako ani neužíva istinu, preto žalobcovi ako
veriteľovi neprislúcha odplata za užívanie požičanej istiny zmluvný úrok, ale sankčný úrok z omeškania.

31.Keďžeodvolacísúdnepovažovalodvolacienámietkyžalobcuzadôvodné,rozsudokokresnéhosúdu

v napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

32. Okresný súd správne rozhodol i o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie, ktorú skutočnosť
odvolací súd konštatuje aj napriek tomu, že konkrétnymi dôvodmi výrok o náhrade trov konania nebol
žalobcom odvolaním napadnutý, avšak ide o výrok závislý.

33. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP. Žalobca v odvolacom konaní nebol úspešný, preto mu nárok na náhradu trov odvolacieho
konania nevznikol. Úspešnou v odvolacom konaní bola žalovaná, ktorej však trovy odvolacieho konania,
ktoré by boli preukázané, odôvodnené a ktoré by predstavovali účelne vynaložené výdavky žalovanej (§
251 CSP), nevznikli. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodol, že žalovaná nemá nárok na náhradu

trov odvolacieho konania.

34. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).