Rozsudok – Vyživovacie povinnosti ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. máj 2017

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/173/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1714206484
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1714206484.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov
senátu JUDr. Silvie Walterovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobkyne: Bc. M. E. , narodená
dňa X.X.XXXX, trvale bytom Y. K., Z. č. XX, zastúpená JUDr. Elenou Matulovou, advokátkou, Poltár,
Železničná č. 7, proti žalovanému: B. I. , narodený dňa XX.X.XXXX, trvale bytom Z. č. XXX, zastúpený
JUDr. Barborou Roštárovou, advokátkou, Pezinok, Radničné nám. č. 1, o určenie príspevku na výživu
a úhradu nákladov nevydatej matke, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok
zo dňa 6. apríla 2016, č.k. 9 C 31/2014-131, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 6. apríla 2016, č.k. 9 C 31/2014-131, vo výroku, ktorým
súd uložil žalovanému povinnosť prispievať na výživu žalobkyne sumou 100,-- € mesačne od 17.9.2013
do 17.9.2015, zaplatiť zročné výživné v sume 2.400,-- € v splátkach po 50,-- € mesačne, splatných vždy
do 15. dňa v mesiaci počnúc právoplatnosťou rozsudku, p o t v r d z u j e .

II. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobkyni náklady spojené s tehotenstvom a pôrodom v sume 135,60 €, vo výroku o náhrade trov
konania, m e n í tak, že žalobu z a m i e t a a žiadnemu z účastníkov nepriznáva nárok na náhradu
trov konania pred súdom prvej inštancie.

III. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. V predmetnom súdnom konaní sa žalobkyňa domáha zaplatenia sumy 100,-- €, zročného výživného
v splátkach po 50,-- € mesačne a sumy 343,40 € žalovaným. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa
6.4.2016, č.k. 9 C 31/2014-131, uložil žalovanému povinnosť prispievať na výživu žalobkyne sumou
100,-- € mesačne za obdobie od 17.9.2013 do 17.9.2015, zročné výživné v sume 2.400,-- € mu uložil
splácať k rukám žalobkyne v splátkach po 50,-- € mesačne, splatných vždy do 15. dňa v mesiaci,
počnúc právoplatnosťou rozsudku a ďalej mu uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náklady spojené
s tehotenstvom a pôrodom v sume 135,60 €, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, náhradu trov
konania vo výške 85 %; vo zvyšku žalobu zamietol.
1.2. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobkyňa sa domáha ochrany na súde na tom skutkovom
základe, že zo vzťahu so žalovaným sa jej narodil syn B. I., narodený dňa XX.X.XXXX, otcovstvo k
nemu bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov pred Matričným úradom v O., pričom po narodení
syna všetci žili v spoločnej domácnosti v byte v M., avšak žalovaný ničím do spoločnej domácnosti
neprispieval, a preto sa dňa 15.10.2013 odsťahovala zo spoločnej domácnosti. Žalovaný jej na výživu
neprispieva, neprispel jej ani na úhradu nákladov spojených s tehotenstvom a pôrodom, ktoré jej vznikli
vo výške 343,40 € za nákup ošatenia, výživových doplnkov a vitamínov, na maloleté dieťa žalovaný platí

výživné podľa rozsudku Okresného súdu Lučenec zo dňa 30.5.2010, č.k. 8 P 107/2013-63, vo
výške 100,-- € mesačne.

2. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi založenými
v spise, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav. Účastníci konania nie sú manželia, v spoločnej
domácnosti žili od februára 2013 v dome rodičov žalovaného vo Z. a od mája 2013 v byte žalovaného v
M. až do 15.10.2013, kedy sa žalobkyňa odsťahovala spolu s maloletým dieťaťom k svojim rodičom, kde
býva doteraz. Počas tehotenstva bola žalobkyňa nezamestnaná, študovala na vysokej škole, v mesiaci
júl a august 2013 poberala dávku v hmotnej núdzi vo výške 76,-- € mesačne, od narodenia dieťaťa
poberá rodičovský príspevok v sume 203,20 € mesačne. Žalovaný na jej výživu neprispieva, pracuje
ako SZČO s príjmom 1.200,-- až 1.500,-- € mesačne, má ďalšiu vyživovaciu povinnosť k maloletému
dieťaťu, na ktoré prispieva sumou 200,-- € mesačne.

3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanovením § 74 ods. 1, 2, 3 Zákona o
rodine a dôvodil tým, že žalovaný je otcom maloletého B. I., narodený dňa XX.X.XXXX, ktorého matkou
je žalobkyňa, pričom rodičia dieťaťa nežijú v spoločnej domácnosti od 15.10.2013, kedy sa
žalobkyňa odsťahovala spolu s maloletým dieťaťom. Žalovaný tvrdil, že sa krátko po návrate žalobkyne
s maloletým dieťaťom z nemocnice odsťahoval zo spoločnej domácnosti na tri týždne, na
výživu žalobkyne neprispieval, ale všetko jej zabezpečil. Žalobkyňa naopak uviedla, že nemala peniaze,
chýbalo jej jedlo, hygienické potreby, ovocie, zelenina a pod., čo bol dôvod, pre ktorý sa zo spoločnej
domácnosti odsťahovala k svojim rodičom. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že Zákon o
rodine ukladá otcovi dieťaťa povinnosť prispievať na výživu matky jeho dieťaťa, nakoľko táto je kvôli
starostlivosti o dieťa obmedzená vo svojej pracovnej činnosti, resp. v zdroji príjmov a nárok na výživu
od otca dieťaťa patrí matke dieťaťa po dobu dvoch rokov, najneskôr od narodenia dieťaťa. Žalobkyňa
si príspevok na svoju výživu uplatnila za dobu od 17.9.2013 do 17.9.2015, v súlade so zákonom, v
trojročnej premlčacej dobe a splnila tak podmienky stanovené zákonom na priznanie tohto príspevku. V
konaní bolo preukázané, že žalovaný potom, ako sa vrátila žalobkyňa z pôrodnice, opustil dočasne ich
spoločnú domácnosť, čím ju vystavil neistote a napriek tomu, že bola pri nej jej matka, t. j. stará matka
dieťaťa, táto skutočnosť nemá vplyv na zákonnú vyživovaciu povinnosť otca dieťaťa voči matke dieťaťa.
Žalobkyňa poberá rodičovský príspevok od narodenia dieťaťa v sume 203,-- € mesačne, výživné na
maloleté dieťa v sume 100,-- € mesačne, býva u svojich rodičov, pričom je zrejmé, že každý človek na
základné prežitie potrebuje stravu, pitný režim a ak si má zabezpečiť ešte ďalšie nie menej nevyhnutné
potreby, napríklad hygienické potreby, výživové doplnky, lekárske ošetrenie, oblečenie, obuv, nemôže
mu postačovať suma 203,-- € mesačne, takže je nevyhnutné, aby otec dieťaťa matke svojho dieťaťa
poskytoval finančnú podporu v čase, kedy je jej ekonomické postavenie oslabené starostlivosťou
o dieťa. Sumu 100,-- € mesačne požadovanú žalobkyňou ako príspevok na jej výživu za obdobie od
17.9.2013 do 17.9.2015 považoval za primeranú k príjmom žalovaného, ktorý je SZČO, pracuje ako
taxikár a sám uviedol, že jeho príjem predstavuje mesačne sumu 1.200,-- € až 1.500,-- €. Zročné výživné
za obdobie od 17.9.2013 do 17.9.2015 predstavuje sumu 2.400,-- €, ktorú podľa návrhu žalobkyne
povolil splácať žalovanému v mesačných splátkach po 50,-- € s prihliadnutím na to,
že má dve vyživovacie povinnosti k maloletým deťom v celkovej sume 300,-- € mesačne. K námietkam
žalovaného uviedol, že príspevok na výživu nevydatej matke je zákonným nárokom a je všeobecne
známe, že suma 203,-- € mesačne nemôže byť pre výživu jednej dospelej osoby postačujúca, keď
navyše žalobkyňa má sama vyživovaciu povinnosť k maloletému dieťaťu a je irelevantné, či v čase od
15.5.2013 do15.10.2013 s ním žila v spoločnej domácnosti, nakoľko za dobu tehotenstva si nárok na
výživu neuplatnila. Najneskôr má žalobkyňa nárok na príspevok na výživu od 17.9.2013, t.j. od narodenia
dieťaťa a pre posúdenie jej nároku nie je podstatné, z akých prostriedkov si financovala svoje štúdium.
Výbava pre dieťa nie je nárokom žalobkyne, ide o nárok dieťaťa a nie je ani predmetom tohto konania,
z dôvodu ktorého neprihliadol na nákup potrieb pre dieťa žalovaným. Pokiaľ ide o vybavenie bytu v M.
uviedol, že táto skutočnosť nesúvisí s výživou žalobkyne, keď na fotografiách založených v spise
je vidieť iba stenu s televízorom, čo je pre vytvorenie si kompletného obrazu nepostačujúce a je rovnako
irelevatné, či žalobkyni pomáhala rodina žalovaného, nakoľko táto pomoc nenahrádza jeho vyživovaciu
povinnosť, pričom svedkovia iba potvrdili, že počas tehotenstva a krátko po pôrode žili účastníci konania
v spoločnej domácnosti a žiadne ich finančné problémy neregistrovali, ale svedkovia nežili s nimi v
spoločnej domácnosti a nemohli mať detailný prehľad o tom, ako je domácnosť financovaná pokiaľ
ide o základné potreby, ako jedlo a podobne. Svedkovia potvrdili, že nespokojnosť so zabezpečením
domácnosti vyjadrovala žalobkyňa už počas tehotenstva a aj po pôrode, čo si vysvetľovali tým, že je
príliš náročná, ale faktom zostáva, že za obdobie minimálne od 15.10.2013 do 17.9.2015 žalovaný

žiadne výživné žalobkyni neposkytoval a aj výživné na dieťa začal platiť až po nariadení predbežného
opatrenia. K nároku žalobkyne na zaplatenie nákladov nevydatej matke vzniknutých v súvislosti
s tehotenstvom a pôrodom uviedol, že ide o jednorazový príspevok, ktorý súd môže priznať nevydatej
matke dieťaťa za účelne vynaložené náklady. Predovšetkým ide o nákup hygienických potrieb pre
potreby matky dieťaťa, nákup tehotenského oblečenia, výživových doplnkov a podobne. Žalobkyňa
predložila súdu pokladničné bloky za nákup oblečenia v celkovej sume € (bez uvedenia sumy súdom
prvej inštancie, poznámka odvolacieho súdu) a potvrdenie o ošetrení v nemocnici v sume 135,60 €, ale
zvyšok nákladov preukazujúcich použitie sumy požadovanej žalobkyňou preukázaný nebol, z dôvodu
ktorého v časti jej žalobu zamietol.
3.2. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 142 ods. 2 O.s.p.; žalobkyňa
mala v konaní úspech iba čiastočný, a preto jej bola priznaná pomerná časť k úspechu vo výške 85 %
s tým, že presná výška trov bude určená v uznesení po právoplatnosti rozsudku.

4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný dôvodiac ustanovením § 205 ods. 2 písm. c/,
d/, f/ O.s.p., nakoľko súd prvej inštancie nevykonal dôkazy preukazujúce majetkové pomery a výdavky
žalobkyne, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie prvoinštančného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Nesúhlasil s tým, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol,
že jeho príjem je vo výške 1.200,-- € až 1.500,-- € mesačne, pretože na pojednávaniach uvádzal, že
pracoval ako taxikár, jeho príjem bol pohyblivý, v hrubom mal 1.500,-- € až 2.000,-- €, avšak od tejto
sumy treba odpočítať odvody a náklady, pričom predložil rozpis svojich osobných výdavkov a nákladov
na podnikanie s tým, že keď nemal príjem, pomáhali mu jeho rodičia, u ktorých býva. Vytkol súdu prvej
inštancie, že priznal žalobkyni sumu 135,60 € titulom nákladov spojených s tehotenstvom a
pôrodom, keď žalobkyňa neuviedla, že by absolvovala ošetrenie v nemocnici za uvedenú
sumu a ani nepredložila doklad preukazujúci zaplatenie uvedenej sumy, pričom si uplatnila tento nárok
za nákup ošatenia, obuvi a doplnkovej výživy. V čase, kedy žalobkyňa vynakladala náklady súvisiace s
jej tehotenstvom a pôrodom, nemala žiaden príjem (okrem sociálnych dávok za dva mesiace), všetky
uvedené náklady jej spolufinancoval on. Ku skutočnosti, že krátko po návrate žalobkyne z pôrodnice
sa odsťahoval zo spoločnej domácnosti uviedol, že prvoinštančný súd nevzal do úvahy jeho tvrdenia,
že žalobkyňa nechcela, aby sa dieťaťa chytal, prebaľoval ho, kúpal, keď prišiel z práce tak kričala, že
netrávi čas doma, a preto z domu odišiel a zavolal matku žalobkyne s tým, že keď bolo treba pomôcť,
ísť s maloletým na vyšetrenie, pomohol a poskytol odvoz. Býval u svojich rodičov vo Z. (7 km od M.),
žalobkyňa bývala v jeho byte, za ktorý platil platby a aj hypotéku. Nikdy sa v priebehu konania nevyjadril,
že počas svojej neprítomnosti nedával žalobkyni žiadne peniaze, presne odpovedal na otázky súdu
týkajúce sa jej zdravotného stavu a aj maloletého, ošetrujúceho lekára, priebehu tehotenstva, z čoho
vyplýva, že jej pomáhal počas tehotenstva a aj po jeho skončení a že jej poskytoval psychickú a finančnú
podporu. Súd prvej inštancie vôbec neprihliadol k tomu, prečo žalobkyňa opustila spoločnú domácnosť,
dôvod svojho odchodu menila, najskôr tvrdila, že to bolo preto, že jej nedostatočne prispieval na výživu
a neskôr uviedla, že ju vyhodil. Nie je zrejmé, na základe akých skutočností dospel prvoinštančný súd
k tomu, že neprispieval na výživu žalobkyne v období od 17.9.2013 do 15.10.2013, keďže nepredložila
žiadny dôkaz o tejto skutočnosti a ak mali v uvedenom období partnerskú krízu a načas opustil spoločnú
domácnosť, toto neznamená, že žalobkyňa nemala prostriedky na výživu a bola ponechaná v neistote,
pretože aj keď nebol prítomný v spoločnej domácnosti, so žalobkyňou komunikoval a vedeli
sa dohodnúť na spoločnom postupe týkajúci sa zdravotného stavu maloletého. Všetky svedectvá a
dokazovanie bolo vykonané iba preto, aby sa preukázalo, že je nezodpovedný človek, avšak o žalobkyňu
a ich dieťa sa staral až do doby, kým ho neopustila. Všetky skutočnosti (výbava pre dieťa, pomoc
rodiny, zabezpečenie bývania, platenie hypotéky, zariaďovanie bytu, štúdium), ktoré považoval súd prvej
inštancie za irelevantné, mali poukázať na to, že sa chcel o rodinu postarať, snažil sa ju zabezpečiť
materiálne a snažil sa nájsť pomoc psychológa, keď nastali ich partnerské problémy, pretože si myslel, že
žalobkyňa trpí popôrodnou depresiou. Skutočnosť, že žalobkyňa považovala jeho materiálnu pomoc za
nedostatočnú ešte neznamená, že nemala čo jesť, pričom súd nedokáže posúdiť, čo je v tomto prípade
postačujúca starostlivosť o výživu a bolo potrebné odlíšiť nespokojnosť žalobkyne s úrovňou materiálnej
starostlivosti od absolútnej absencie finančných prostriedkov na základnú výživu. Odvolaciemu súdu
navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť, alebo napadnutý rozsudok
zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie; žiadal náhradu trov konania.

5. Žalobkyňa k odvolaniu žalovaného uviedla, že odvolanie je nedôvodné, súd prvej inštancie rozhodol
vo veci správne, pri posudzovaní primeranosti vychádzal zo sledovaného účelu, t.j., aby sa jej postavenie

ako nevydatej matky v tejto situácii priblížilo, pokiaľ je to možné, postaveniu matky vydatej za otca
dieťaťa, keď v období od 17.9.2013 do 15.10.2013 jej otec dieťaťa neprispieval na výživu a ani na dieťa
a v tomto čase potrebovala najväčšiu pomoc. Zdôraznila, že žalovaný deklaroval svoj príjem vo výške
1.200,-- € až 1.500,-- €, maloletý sa narodil dňa 17.9.2013 a jeho otec sa tri týždne bezdôvodne neukázal
pri novonarodenom dieťati, odišiel zo spoločnej domácnosti, ale do vchodu, kde bývali, si chodil vyberať
schránku, sám inicioval, aby opustila byt a našla si podnájom, a preto sa dňa 15.10.2013 odsťahovala.
Má jediný príjem, rodičovský príspevok. Navrhla odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok potvrdiť; žiadala
náhradu trov konania.

6. Žalovaný sa už k vyjadreniu žalobkyne k jeho odvolaniu nevyjadril.

7. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 395
ods. l, § 2 ods. Civilného mimosporového poriadku (zákon č. 161/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej
len C.m.p.; § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný
od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal na odvolacom pojednávaní podľa § 385 ods. 1 C.s.p. dňa
31.5.2017, na ktorom zopakoval dokazovanie (§ 68 C.m.p.) oboznámením žaloby zo dňa 10.7.2014,
vyjadrením žalovaného zo dňa 8.12.2014, výsluchmi účastníkov konania, rozsudku prvej inštancie zo
dňa 6.4.2016, č.k. 9 C 31/2014-131, odvolaním žalovaného zo dňa 22.4.2016, vyjadrením
žalobkyne k odvolaniu žalovaného zo dňa 13.5.2016, doplnil dokazovanie výsluchom žalovaného (§
195 ods. 1, § 204 v spojení s § 378 ods. 1, § 177 ods. 1, § 182 C.s.p.). Odvolací súd prejednal vec v
neprítomnosti žalobkyne a jej právnej zástupkyne, ktoré boli na odvolacie pojednávanie riadne a včas
predvolané, právna zástupkyňa žalobkyne ospravedlnila svoju neúčasť a neúčasť žalobkyne z dôvodu
značnej vzdialenosti odvolacieho súdu od jej bydliska súvisiace s časovou a finančnou náročnosťou
cestovania s tým, že súhlasili, aby odvolací súd konal a rozhodol v ich neprítomnosti. Odvolací súd zistil,
že odvolanie žalovaného je sčasti dôvodné.

8. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli
najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania [za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku
(zákon č. 99/1963 Zb.; O.s.p.), ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z. s účinnosťou od
1.7.2016], majúc na zreteli ustanovenie § 395 ods. 2 C.m.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré
v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (predovšetkým
podľa ustanovenia § 204 ods. l, § 205, § 212 ods. 1, ods. 3, § 213 ods. l O.s.p.).

9. Podľa § 74 ods. 1 Zákona o rodine „Otec dieťaťa, za ktorého matka dieťaťa nie je vydatá, je povinný
najdlhšie po dobu dvoch rokov, najneskôr odo dňa pôrodu prispievať matke primerane na úhradu jej
výživy a poskytnúť jej príspevok na úhradu nákladov spojených s tehotenstvom a pôrodom.“.

10. Zákonné vymedzenie rozsahu príspevku na výživu a úhradu niektorých nákladov nevydatej matky
je dané kritériom primeranosti. Tento príspevok je užší, ako v prípade vzájomnej vyživovacej povinnosti
manželov, ale širší, ako pri vyživovacej povinnosti medzi ostatnými príbuznými. Súd zisťuje konkrétne
náklady a potreby matky a zákonné hľadiská pre určenie rozsahu vyživovacej povinnosti, ako sú
schopnosti, možnosti, majetkové pomery povinného (otca dieťaťa) a súlad s dobrými mravmi. Zároveň
sa skúmajú aj príjmové a majetkové pomery žalovaného.

11. Súd prvej inštancie sa riadil uvedeným ustanovením zákona a správne v danom prípade uložil
povinnosť žalovanému prispievať na výživu žalobkyne, ktorá nie je vydatá za žalovaného, ktorý je otcom
jej maloletého dieťaťa, sumou 100,-- € mesačne, ktorá je na úhradu výživy žalobkyne s prihliadnutím na
jej odôvodnené potreby, ako aj príjmy, schopnosti, možnosti a majetkové pomery žalovaného. Odvolací
súd považoval námietku žalovaného uvedenú v jeho odvolaní týkajúcu sa jeho príjmu a výdavkov
za neopodstatnenú, keďže vykonaným dokazovaním pred súdom prvej inštancie a aj v odvolacom
konaní bolo preukázané, že je v jeho možnostiach a schopnostiach zaplatiť žalobkyni ňou požadovaný
príspevok na úhradu výživného v sume 100,-- € mesačne za obdobie od narodenia ich dieťaťa, t. j.
od 17.9.2013 po dobu dvoch rokov, t. j. do 17.9.2015, aj s prihliadnutím na vyživovacie povinnosti k
dvom maloletým deťom, na ktoré platí spolu 300,-- € mesačne. Žalovaný v rozhodnom období pracoval
ako taxikár, živnostník, pričom sám uviedol, že jeho mesačný príjem bol vo výške 1.200,-- € až 1.500,--
€ brutto a aj keď podľa potvrdenia o podaní daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za
rok 2014 preukázal základ dane vo výške 0,-- €, táto výška môže byť skreslená jednak z dôvodu
neschopnosti podnikateľa viesť riadne účtovníctvo a kvalitne spracovať daňové priznanie, alebo aj z

dôvodu úmyselného konania podnikateľa. Predpokladom pre vznik práva na príspevok na výživu nie je
tzv. stav odkázanosti matky, t. j. neschopnosť samostatne sa živiť, ale predpokladom je tá skutočnosť,
že v dôsledku tehotenstva a narodenia dieťaťa došlo k zníženiu príjmu matky. Právo matky na príspevok
vzniká akonáhle jej v súvislosti s tehotenstvom a pôrodom vzniknú akékoľvek náklady, pričom nie je
dôležité, či je na príspevok odkázaná alebo nie a ani to, či pred pôrodom pracovala a mala vlastný
príjem, keď výživné by malo vyrovnávať jej zníženú životnú úroveň v čase tehotenstva a po pôrode s
jej životnou úrovňou pred tehotenstvom, a preto súd neskúma schopnosti a možnosti matky maloletého
dieťaťa. Žalobkyňa od narodenia dieťaťa poberala iba rodičovský príspevok vo výške 203,-- €, pričom
žalovaný podnikal a aj keď si z príjmu platí náklady na podnikanie, podľa odvolacieho súdu bolo v jeho
schopnostiach a možnostiach v rozhodnom období prispievať na výživu žalobkyne ňou požadovanou
sumou 100,-- € mesačne, nakoľko zdravotnými problémami netrpel, bol bezpodielovým spoluvlastníkom
bytu v M., ktorý predtým prenajímal a pripravil ho a zariadil pre spoločné bývanie so žalobkyňou, z
čoho je zrejmé, že disponoval finančnými prostriedkami. Nebolo možné prihliadnuť ani na námietku
žalovaného, že na výživu žalobkyne prispieval v období od 17.9.2013 do 15.10.2013, nakoľko v tomto
období spoločne nebývali, ich syn sa narodil predčasne, z dôvodu ktorého s ním žalobkyňa zostala
v nemocnici mesiac po jeho narodení a po jej návrate sa odsťahoval, keďže medzi nimi dochádzalo
ku konfliktom, pričom jeho starostlivosť o maloletého (odvoz na vyšetrenia, nákup výbavičky) nie je
možné zohľadniť pri výške príspevku na výživu žalobkyne, nakoľko išlo o plnenia pre maloleté dieťa.
Z uvedeného vyplýva, že suma, ktorú navrhla žalobkyňa na úhradu svojej výživy od narodenia dieťaťa
v sume 100,-- € po dobu dvoch rokov je primeranou, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
v tejto časti ako vecne správny potvrdil. Žalovaný nenamietal zročné výživné, avšak nakoľko výrok o
zaplatení zročného výživného súvisí s výrokom o určení jeho povinnosti prispievať na výživu žalobkyne,
odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu aj v tejto časti, nakoľko žalovaný do
rozhodnutia odvolacieho súdu žalobkyni neprispel na jej výživu žiadnou sumou.

12. Odvolací súd považoval námietku žalovaného týkajúcu sa zaplatenia sumy 135,60 € žalobkyni
titulom príspevku na úhradu nákladov spojených s tehotenstvom a pôrodom za dôvodnú, keďže
žalobkyňa existenciu a výšku týchto výdavkov nepreukázala. Medzi náklady spojené s tehotenstvom
a pôrodom patria predovšetkým náklady spojené s nákupom tehotenského ošatenia, obuvi, liekov,
cestovného do zdravotníckeho zariadenia, pobyt v nemocnici, prípadne ďalšie náklady, ktoré nie sú
hradené z jej poistenia a pri stanovení konkrétnej výšky príspevku musí súd prihliadnuť iba na účelne
vynaložené náklady. Podľa ustálenej judikatúry za náklady matky nie je možné považovať náklady
spojené s obstaraním kočíka, postieľky, výbavičky pre dieťa, pretože ide o nárok dieťaťa, ktoré by
mali byť hradené v rámci plnenia vyživovacej povinnosti rodičov k dieťaťu. Žalobkyňa síce tvrdila, že
počas tehotenstva užívala vitamíny a iné doplnky na výživu, za ktoré zaplatila 198,73 €, ale výšku
týchto nákladov nepreukázala, predložila iba pokladničné doklady o zakúpení ošatenia, obuvi a príjmový
doklad z nemocnice, z ktorých ale nebolo zrejmé, či išlo o náklady, ktoré vynaložila v súvislosti s
jej tehotenstvom a pôrodom. Odvolací súd dodáva, že z ustanovenia § 120 ods. 1 O.s.p. vyplývali
základné práva a povinnosti účastníkov občianskeho súdneho konania, a síce tvrdiť skutkové okolnosti,
z ktorých účastník odvodzoval svoje právo alebo povinnosť protistrany a označiť dôkazy, ktorými chcel
účastník konania preukázať pravdivosť ním tvrdených skutočností. Povinnosť tvrdenia je úzko spojená
s dôkazným bremenom. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na označenie dôkazov preukazujúcich
pravdivosť skutkových tvrdení, pričom splnenie tejto povinnosti nie je možné od účastníka konania
vynucovať. Jej nesplnenie má spravidla významné dôsledky pre rozhodnutie vo veci samej. Neunesenie
dôkazného bremena totiž znamená neúspešnosť účastníka v spore. Predmet dôkazného bremena, ktorý
je povinný účastník dokazovať, sa odvíja od charakteru uplatneného nároku a odvíja sa aj od hmotného
práva. V posudzovanej veci zo skutkových tvrdení, ako aj predložených listinných dôkazov, nebolo
možné vyvodiť, že nárok žalobkyne v časti týkajúcej sa príspevku na úhradu jej nákladov spojených s
tehotenstvom a pôrodom, tak ako sa domáhala svojou žalobou, je dôvodný, a preto odvolací súd v tejto
časti napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu žalobkyne v tejto časti zamietol.

13. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil aj vo výroku o náhrade trov
konania pred súdom prvej inštancie tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov
konania, keďže mali úspech len čiastočný (§ 142 ods. 2 O.s.p.).

14. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže Civilný mimosporový
poriadok neustanovuje inak (§ 52 C.m.p.; § 2 ods. 1 C.m.p.; § 378 ods. 1 C.s.p.).

15. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 15. 1. 2018. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.