Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. február 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/292/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212202549
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 02. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4212202549.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu:
GENERAL FACTORING, a. s., so sídlom Bratislava, Košická 56, IČO: 35 838 825, zast. Jakubčák,
advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Bratislava, Michalská 14, IČO: 47 255 706, proti žalovanej: U.
R., rod. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y. F. XXX, o zaplatenie 1.402,71 eura s príslušenstvom, o odvolaní

žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 25. novembra 2015 č. k. 6C/120/2012-169
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovanej nepriznal náhradu
trov konania. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1 až 4, § 100 ods. 1, § 101 Občianskeho

zákonníka, § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. a na základe vykonaného dokazovania zistil, že dňa 10. 09.
2003 žalovaný a právny predchodca žalobcu ako veriteľ uzatvorili zmluvu o kontokorentnom úvere, na
základe ktorej veriteľ žalovanému poskytol úver v sume 15.000 Sk. Listom zo dňa 11. 01. 2007 pôvodný
veriteľ oznámil žalovanému, že dňom 11. 01. 2007 zastavil povolené prečerpanie na sporožírovom účte
žalovaného a vyzval ho, aby odstránil skutočnosť, ktorá bola príčinou tohto zastavenia. Oznámením zo
dňa 28. 12. 2010 pôvodný veriteľ oznámil žalovanému, že pohľadávku vyplývajúcu zo zmluvy zo dňa 10.

09. 2003 postúpil v sume 1.402,71 eura s prísl. žalobcovi. Toto oznámenie bolo žalovanému doručené
dňa 31. 01. 2011. Je bezpochybné, že zmluvu, ktorú uzatvoril žalovaný s právnym predchodcom
žalobcu dňa 10. 09. 2003, treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu, pretože túto uzatvoril dodávateľ
a žalovaný ako spotrebiteľ. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred
pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý
právnym predchodcom žalobcu túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou tejto spotrebiteľskej zmluvy

sa stali aj všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré žalovaný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli
pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Je bezpochybné, že právny predchodca žalobcu
má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu konania nebolo žalobcom tvrdené a
ani preukázané, že sporný úver bol poskytnutý žalovanému za účelom výkonu zamestnania, povolania
alebo podnikania. Táto zmluva neobsahuje žiadnu zmienku o poskytnutí úveru na výkon zamestnania,
povolania alebo podnikania a ani nič nenasvedčuje na to, aké je povolanie odberateľa a aký konkrétny

súvis s takýmto povolaním, či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie tejto zmluvy má. Na
právny vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy s prihliadnutím zmluvy sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Toto ustanovenie
Občianskeho zákonníka nadobudlo účinnosť 1. mája 2014 a právny predpis, ktorého súčasťou je, nemá
prechodné ustanovenia. To znamená, že od jeho účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené
pred týmto dňom. Súd preto predmetný právny vzťah považoval za spotrebiteľský právny vzťah a

posudzoval ho podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a to aj z hľadiska premlčania. Takýto záver
o charaktere predmetného právneho vzťahu, ako aj o aplikácii ustanovení OZ o premlčaní na takýtoprávny vzťah, je v súlade s rozhodnutím NS SR zo dňa 21. 04. 2015 sp. zn. 3MCdo 12/2014. Vzhľadom
na vyššie uvedené, súd, plniac si svoju povinnosť vyplývajúcu z ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa (v znení účinnom od 01. 05. 2014) predovšetkým zisťoval, či sporné právo bolo

na súde uplatnené v zákonom stanovenej premlčacej lehote. Dodal, že v tomto spore žalovaný ako
spotrebiteľ ani nemusel vzniesť námietku premlčania, pretože súd ex offo je povinný zistiť v každom
konaní o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy prípadné premlčanie práva skúmať. V tomto konaní si
žalobca uplatňuje zaplatenie dlhu vyplývajúceho zo spotrebiteľskej zmluvy. Oznámenie o zastavení
povoleného prečerpania je zo dňa 11. 01. 2007. Vzhľadom na obsah Všeobecných obchodných

podmienok pôvodného veriteľa, ten mohol kedykoľvek po vyhotovení takéhoto oznámenia vykonať úkon
(podľa bodu 7.6.1 VOP), ktorým mohol vyvolať splatnosť predmetného dlhu. Súd vychádzal pri posúdení
námietky premlčania žalovaného z toho, že ak veriteľ môže sám vyvolať splatnosť dlhu, tak môže aj
vykonať svoje právo na zaplatenie tohto dlhu a to uplatnením na súde. Vychádzajúc z vyše uvedených
skutočností, súd mal za to, že prvýkrát veriteľ svoje predmetné právo mohol uplatniť už 31. 05. 2007.
Ak veriteľ, napriek takejto možnosti po dobu do 21. 12. 2010, keď postúpil predmetný dlh, čo je viac

ako 3 roky, nevykoná žiaden možný úkon za tým účelom, aby mohol žiadať svoje finančné prostriedky
od svojho dlžníka, robí to zrejme za účelom predĺženia zákonnej premlčacej doby a tým zabezpečiť si
výhodu možnosti uplatnenia práva na súde aj po neprimerane dlhej dobe. Takáto obchodná praktika
však je v rozpore s ustanovením § 3 OZ, podľa ktorého výkon práv vyplývajúcich z občianskoprávneho
vzťahu nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Jednostranné predĺženie zákonnej premlčacej doby

nečinnosťou oprávneného subjektu súd považoval za obchodnú praktiku, ktorá je v rozpore s dobrými
mravmi, a preto nemôže požívať zákonnú ochranu. Vzhľadom na vyše uvedené súd pri rozhodovaní
vychádzal z tohto, že veriteľ prvýkrát na súde svoje právo mohol uplatniť voči žalovanému najneskôr
31. 05. 2007 (pretože od zastavenia povoleného prečerpania 11. 01. 2007, za dobu 4 mesiacov mohol
vykonať hociktorý úkon podľa VOP) a od 01. 06. 2007 mu začala plynúť trojročná premlčacia doba na

uplatnenie práva na zaplatenie sporného dlhu a uplynula dňa 01. 06. 2010. Žaloba bola na súde podaná
dňa 10. 02. 2012, teda zjavne po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty. Na základe vyše
uvedeného súd, vzhľadom na premlčanie sporného práva, žalobcovi spornú sumu priznať nemohol,
preto žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 142
ods. 1 OSP, keď v konaní úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov konania, keďže mu týmto

konaním žiadne trovy nevznikli a ich náhradu si ani neuplatnil.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie, odôvodniac ho nesprávnym právnym
posúdením veci a nedostatočným zistením skutkového stavu, tým, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, strane sa postupom súdu

odňala možnosť konania pred súdom, došlo k znevýhodneniu žalobcu a došlo k porušeniu ústavných
práv žalobcu. Podstata nesprávnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie spočíva najmä v
odôvodnenom ospravedlnení žalobcu a žiadosti o odročenie pojednávania, ktoré súd neodročil, v
nesprávnom závere o povinnosti zosplatniť úver, nesprávnom závere o dĺžke trvania premlčacej doby
a neodôvodnení postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie. V tomto prípade ide o zmluvu o úvere,

ktorá patrí medzi absolútne obchody a pre ktorú je daná pôsobnosť Obchodného zákonníka a to
bez ohľadu na povahu účastníkov. Z Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia úverovej
zmluvy by teda izolovaným výkladom, nezohľadňujúc iné ustanovenia právnych predpisov, bolo možné
vyvodiť, že úverová zmluva ako absolútny obchod spotrebiteľskou zmluvou nie je. Uviedol, že podľa
ustanovenia § 23a ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa bol verejnoprávnym predpisom

pojem spotrebiteľská zmluva rozšírený tak, že spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky zmluvy, ktorých charakteristickým
znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvňuje. Má za to, že spotrebiteľský úver nie je jeden zmluvný typ,
ale osobitný subtyp zmluvných typov, a teda nejde o samostatný zmluvný typ vylučujúci použitie

Obchodného zákonníka. Tvrdenia o tom, že v prípade, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, vyplýva výlučná
pôsobnosť Občianskeho zákonníka na daný vzťah, nemajú žiadnu normatívnu oporu a priečia sa
pravidlu lex specialis derogat lex generali. Má za to, že pri aplikácii rozhodných právnych noriem je
potrebnévychádzaťznasledujúcejhierarchieprávnychnoriem:akozákladnýpredpispreriešenieotázok
záväzkového práva je potrebné aplikovať v súlade s ustanovením § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného

zákonníka tretiu časť Obchodného zákonníka. Trvá na tom, že je potrebné aplikovať na právnu úpravu
úverovej zmluvy Obchodný zákonník, ako aj všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce
sa ochrany spotrebiteľa. Pokiaľ ide o otázku premlčania nárokov z úverovej spotrebiteľskej zmluvy,
uviedol, že spotrebiteľskou zmluvou je absolútna obchodná zmluva bez ohľadu na to, že sa riadiprávnym režimom Obchodného zákonníka. Ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka zakotvuje v
prospech spotrebiteľa kogentnosť inak dispozitívnych noriem uvedených v Občianskom zákonníku,
ak by spotrebiteľská zmluva obsahovala od nich odklon v neprospech spotrebiteľa. Je zrejmé, že

ide o dispozitívne ustanovenia Občianskeho zákonníka. Predmetné ustanovenie nestanovuje aplikáciu
Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské zmluvy vo forme absolútnych obchodov inak, ako v rozsahu
§ 52 - § 54, resp. § 60. To, že ide o dispozitívne ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako aj záver
vyplývajúci z predchádzajúcej vety vyplýva aj z toho, že pre danú vec podstatné ustanovenia o
premlčaní nie sú ustanoveniami dispozitívnymi, ale kogentnými, ako aj záveru s tým spojeného, že

dĺžka premlčacej doby v občianskoprávnych spotrebiteľských vzťahoch nemajúcich formu absolútneho
obchodu nemôže byť predmetom zmluvnej podmienky, pretože je predmetom kogentnej právnej normy.
V ďalšom poukázal na českú právnu úpravu a tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.
zn. 32Cdo 3336/2010. Premlčanie sa teda v spotrebiteľských zmluvách majúcich formou absolútneho
obchodu spravuje výlučne Obchodným zákonníkom, a keďže podľa § 397 Obchodného zákonníka,
ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba 4 roky. V ďalšej časti odvolania

poukázal na rozhodnutie krajských súdov Slovenskej republiky, ako aj uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky. Pokiaľ súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 MCdo 12/2014, uviedol, že už samotný odkaz na toto rozhodnutie považuje za
nesprávny postup, pričom toto rozhodnutie nie je odôvodnené tak, ako to požaduje ten istý Najvyšší súd
Slovenskej republiky. Súdu prvej inštancie pred pojednávaním doručili oznámenie o chorobe právneho

zástupcu žalobcu, ktoré doložil potrebným dokladom od lekára. Spolu s tým súdu doručili plnomocenstvo
na zastupovanie v tomto konaní a odvolanie plnomocenstva. Súd prvej inštancie aj na základe toho
napadnutý rozsudok doručoval zástupcovi Jakubčák, advokátska kancelária s. r. o., ktorého v záhlaví
rozsudku označil ako zástupcu žalobcu. Napriek ich žiadosti súd vo veci konal a rozhodol tak, že žalobu
zamietol. Tento postup považuje za nesprávny a rozporný s ústavnými právami žalobcu. Súd prvej

inštancie premlčanie nároku žalobcu odôvodňuje tým, že podľa neho začala plynúť premlčacia doba
nie od momentu splatnosti úveru ako takého, ale už od momentu zastavenia povolaného prečerpania.
V dokumente, ktorým došlo k zastaveniu povoleného prečerpania sa pritom nepochybne a jasne
uvádza, že tento dokument nie je vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru, či výpoveďou zmluvy o
kontokorentnomúvere.Záversúduprvejinštanciejepretonesprávnyaneopodstatnený.Rozsudoksúdu

prvej inštancie je postihnutý vadou nepreskúmateľnosti a to z dôvodu nedostatočného odôvodnenia
postupu súdu v už uvedených otázkach. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté
rozhodnutiezmeniltak,žežalobežalobcuvyhovie.Alternatívnenavrhol,abyodvolacísúdrozsudoksúdu
prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žiadal priznať
trovy odvolacieho konania.

3. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
účinného od 01. 07. 2016, ďalej len CSP) preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je sčasti dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa §
389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 2 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Žalobca sa podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 1.402,71
eura s úrokom 10,85 eura ročne z 1.025,71 eura od 22. 12. 2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania
vo výške 9% ročne zo sumy 1.025,71 eura od 22. 12. 2010 do zaplatenia a náhradu trov konania.
Svoj nárok odôvodnil tým, že pôvodný veriteľ - Slovenská sporiteľňa a. s. - uzatvoril so žalovaným

dňa 10. 09. 2003 zmluvu o kontokorentnom úvere č. 0026380590, predmetom ktorej bolo poskytnutie
kontokorentného úveru v sume 15.000 Sk (497,91 eura). Na základe tejto zmluvy sa pôvodný veriteľ
zaviazal, že bude realizovať príkazy žalovaného na prevod a výbery finančných prostriedkov z účtu aj v
prípade, že nebude existovať žalovaného pohľadávka z účtu, ktorá vznikla v dôsledku pripísania platieb
uskutočnených v prospech jeho účtu alebo vkladom v hotovosti na tento účet, a to do výšky úverového

rámca. Keďže pôvodný žalovaný - právny predchodca žalovanej sa dostal do omeškania s plnením
svojho záväzku, listom zo dňa 11. 01. 2007 mu veriteľ oznámil zastavenie povoleného prečerpania s tým,
že ak do 10 dní dlžnú sumu nezaplatí, skončí s ním zmluvný vzťah. Žalovaný na toto oznámenie veriteľa
nereagoval, preto veriteľ vypovedal zmluvu. Dlh vyplývajúci z tejto zmluvy nadobudol postúpením tejto
pohľadávky od pôvodného veriteľa. Pôvodný žalovaný zomrel dňa 09. 12. 2012, podľa dedičského

rozhodnutia Okresného súdu Komárno sp. zn. 9D/323/2012 celé predĺžené dedičstvo po ňom prevzala
U. R., preto súd v konaní pokračoval s právnou nástupkyňou pôvodného žalovaného.5. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že právny predchodca žalovanej s
právnym predchodcom žalobcu - Slovenská sporiteľňa, a. s. dňa 10. 09. 2003 uzavreli zmluvu o
kontokorentnom úvere č. 0026380590. Na základe tejto zmluvy bol právnemu predchodcovi žalovanej

poskytnutý úverový rámec 15.000,-Sk (497,91 eura), bola dohodnutá premenlivá úroková sadzba
10,85% ročne, konečná splatnosť úveru bola 09. 09. 2014. Zmluva bola uzavretá na dobu určitú, a
to na dobu 1 roka odo dňa podpísania zmluvy so zmluvnými stranami s tým, že doba trvania zmluvy
sa predlžuje vždy o dobu jedného roka, ak dlžník neoznámi veriteľovi najneskôr v lehote 1 mesiaca
pred uplynutím doby trvania zmluvy, že nemá záujem o predĺženie doby trvania zmluvy. Dňa 11.

01. 2007 bolo žalovanému oznámené, že s účinnosťou od 11. 01. 2007 mu zastavili povolené
prečerpanie. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21. 12. 2010 žalobca nadobudol
voči žalovanej pohľadávku, ktorá ku dňu postúpenia predstavovala sumu 1.402,71 eura. Súd prvej
inštancie žalobu žalobcu zamietol pre premlčanie, keď uviedol, že vzhľadom na obsah Všeobecných
obchodných podmienok pôvodného veriteľa, ten mohol kedykoľvek po vyhotovení takéhoto oznámenia
o zastavení povoleného prečerpania vykonať úkon (podľa bodu 7.6.1 VOP), ktorým mohol vyvolať

splatnosť predmetného dlhu. Súd vychádzal pri posúdení námietky premlčania žalovaného z toho, že
ak veriteľ môže sám vyvolať splatnosť dlhu, tak môže aj vykonať svoje právo na zaplatenie tohto dlhu
a to uplatnením na súde. Vychádzajúc z uvedeného mal súd za to, že prvýkrát veriteľ svoje predmetné
právo mohol uplatniť už 31. 05. 2007 a ak veriteľ napriek takejto možnosti po dobu do 21. 12. 2010,
keď postúpil predmetný dlh, čo je viac ako 3 roky, nevykonal žiaden možný úkon za tým účelom, aby

mohol žiadať svoje finančné prostriedky od svojho dlžníka, robí to zrejme za účelom predĺženia zákonnej
premlčacej doby a tým zabezpečiť si výhodu možnosti uplatnenia práva na súde aj po neprimerane
dlhej dobe. Takáto obchodná praktika však je v rozpore s ustanovením § 3 OZ, podľa ktorého výkon
práv vyplývajúcich z občianskoprávneho vzťahu nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Jednostranné
predĺženie zákonnej premlčacej doby nečinnosťou oprávneného subjektu súd považoval za obchodnú

praktiku, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, a preto nemôže požívať zákonnú ochranu. Vzhľadom na
vyššie uvedené, súd pri rozhodovaní vychádzal z toho, že veriteľ prvýkrát na súde svoje právo mohol
uplatniť voči žalovanému najneskôr 31. 05. 2007 (pretože od zastavenia povoleného prečerpania 11.
01. 2007, za dobu 4 mesiacov mohol vykonať hociktorý úkon podľa VOP) a od 01. 06. 2007 mu začala
plynúť trojročná premlčacia doba na uplatnenie práva na zaplatenie sporného dlhu a uplynula dňa 01.

06. 2010. Žaloba bola na súde podaná dňa 10. 02. 2012, teda zjavne po uplynutí všeobecnej trojročnej
premlčacej lehoty.

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej
inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, a ak nie je
účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

8. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka na

dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj
povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).

10. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade

a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu
právanaspravodlivýproces.ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvosvojejjudikatúreopakovanezdôraznil,
že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnomprocesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy
riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl.

6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne
vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 191 a § 220 ods. 1 CSP, m. m. I.
ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo
uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP) musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane

druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať
tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť
prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí
súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III.

ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s
výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z
29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v
§ 220 ods. 2 CSP. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 378 CSP).

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie dospel k záveru, že súd
prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí zaoberal významnými námietkami a argumentmi strán,
podstatnýmiprerozhodnutievoveci,avšakdospelkzáveru,žezáversúduprvejinštancie,žepremlčacia
doba na uplatnenie dlžnej sumy zo zmluvy o úvere na súde začala plynúť najneskôr od 01. 06. 2007 a

uplynula dňa 01. 06. 2010, nie je správny.

12. Zo zmluvy o kontokorentnom úvere č. 0026380590/1 zo dňa 10. 09. 2003 vyplýva, že jej súčasťou
sú všeobecné obchodné podmienky, ktorými sa riadia všetky právne vzťahy neupravené v zmluve. Zo
všeobecných obchodných podmienok bodu 7.6.1. vyplýva, že banka je oprávnená vyhlásiť mimoriadnu

splatnosť úveru, t. j. požadovať splatenie pohľadávky zo zmluvy o úvere a klient je povinný splatiť
pohľadávkuzozmluvyoúverevlehote,ktorúbankaurčívoznámeníomimoriadnejsplatnosti,vypovedať
zmluvu o úvere alebo od nej odstúpiť, započítať pohľadávku z úveru banky voči akejkoľvek pohľadávke
klienta voči banke, zastaviť poskytnutie alebo čerpanie úveru, a to až do doby, keď pominú skutočnosti,
ktoré mali za následok pozastavenie poskytnutia alebo čerpania úveru a zmeniť výšku úrokovej sadzby

o výšku určenú zverejnením, a to v prípadoch, ak dôjde k porušeniu akejkoľvek zmluvnej povinnosti
alebo zmluvného dojednania zo strany klienta alebo ak klient poruší povinnosti, uvedené v bode 7.6.1.
písm. a) až o). Uvedený bod všeobecných obchodných podmienok tak upravuje oprávnenie banky
využiť uvedené právne možnosti v prípade neplnenia si povinností klientom z úverovej zmluvy, okrem
iného aj zastavenie poskytnutia alebo čerpania úveru, čo využil aj právny predchodca žalobcu, avšak

uvedené oprávnenie nie je povinnosťou banky, to znamená, že banka ho môže využiť, ale nemusí,
a teda nie je možné mu toto oprávnenie dať za povinnosť. Ak teda aj právny predchodca žalovanej
porušil niektorú z povinností v zmysle bodu 7.6.1. všeobecných obchodných podmienok (ktorú z nich
v oznámení o zastavení povoleného prečepania právny predchodca žalobcu neuviedol), právnemu
predchodcovi žalobcu vzniklo v zmysle bodu 7.6.1. všeobecných obchodných podmienok právo, okrem

iného, aj zastaviť poskytnutie alebo čerpanie úveru, čo urobil právny predchodca žalobcu. Ak však
právny predchodca žalobcu toto svoje oprávnenie nevyužil, nemožno počiatok plynutia premlčacej doby
posúdiť tak, ako to urobil súd prvej inštancie, preto je tento jeho záver nesprávny. Žalobca však v žalobe
uvádzal,žekeďžepooznámeníozastavenípovolenéhoprečerpaniažalovanýnalistnereagoval,právny
predchodca žalobcu vypovedal zmluvu. Týmto sa však súd prvej inštancie nezaoberal, a tak nie je

zrejmé,kedynastalasplatnosťpohľadávkyžalobcu,čojerozhodujúcepreposúdenieotázkypremlčania.
Z uvedených dôvodov bude potrebné opätovne sa zaoberať posúdením otázky splatnosti pohľadávky
žalobcu a toto svoje rozhodnutie riadne odôvodniť, pričom právnym názorom odvolacieho súdu je súd
prvej inštancie viazaný (§ 391 ods. 2 CSP).

13. K námietkam žalobcu, uvedeným v odvolaní, odvolací súd považuje za potrebné tiež uviesť, že aj
keď sa odvolací súd stotožňuje so žalobcom, že zmluva o úvere je absolútnym obchodom, na ktorý
sa vzťahuje Obchodný zákonník, to však nevylučuje posúdenie danej veci aj v zmysle § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka, keďže v danej veci išlo o poskytnutie kontokorentného úveru, pričom právnypredchodca žalobcu pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako veriteľ, t. j. ako osoba, ktorá konala v rámci
svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, teda ako osoba, ktorá nekonala v
rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Záver súdu prvej inštancie o

tom, že tento právny vzťah sa spravuje tak ustanoveniami Obchodného zákonníka, ako aj ustanoveniami
Občianskeho zákonníka a premlčanie je potrebné posudzovať podľa Občianskeho zákonníka, je preto
správny. To, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva v zmysle
ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich

rozhodnutiach sp. zn. 4M Cdo 17/2014, 8M Cdo 13/2014, 2M Cdo 5/2015, 3M Cdo 12/2014, 4M Cdo
4/2014 a 8 M Cdo 3/2015, v ktorých uviedol, že keďže ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka
nadobudlo účinnosť 1. mája 2014, pričom tento predpis nemá prechodné ustanovenia, od jeho účinnosti
sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. V týchto rozhodnutiach NS SR posudzoval
to, či sa pri úverovej zmluve, ktorá je zároveň spotrebiteľskou zmluvou, má premlčanie posudzovať
podľa Obchodného alebo Občianskeho zákonníka.

14. Súd prvej inštancie teda správne postupoval, keď predmetnú zmluvu posúdil ako absolútny obchod,
avšak na otázku premlčania, vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy, aplikoval ustanovenia
Občianskeho zákonníka. Takéto pravidlo je v ustálenej aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie odobril aj
Ústavný súd SR v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. 06. 2013, v ktorom skonštatoval,

že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny
obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

15. K ďalšej námietke žalobcu, keď namietal to, že napriek tomu, že požiadal o odročenie pojednávania
z dôvodu choroby právneho zástupcu žalobcu, ktoré doložil potrebným dokladom od lekára, súd

pojednával a rozhodol, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že pojednávanie dňa 30. 10. 2015
bolo odročené na 25. 11. 2015 s tým, že predvolanie bolo doručované právnemu zást. žalobcu HMG
& Partners, s. r. o. Pojednávania dňa 25. 11. 2015 sa strany nezúčastnili, súd pojednával v ich
neprítomnosti a na tomto pojednávaní vyhlásil napadnutý rozsudok. Po pojednávaní bolo do spisu
založené ospravedlnenie spolu so žiadosťou o odročenie pojednávania z dôvodu ochorenia právneho

zástupcu žalobcu Mgr. Branislava Jakubčáka, a to odo dňa 18. 11. 2015, v ktorom bolo uvedené, že
lekár stanovil možnosť závažného ohrozenia zdravotného stavu, pričom k zlepšeniu zdravotného stavu
stále neprišlo, preto bol právny zástupca aj dnes u lekára. K žiadosti o odročenie pojednávania predložil
plnú moc na zastupovanie v konaní zo dňa 23. 11. 2015 a výmenný list MUDr. Vávrovej zo dňa 18. 11.
2015, v ktorom je uvedené, že pacient bol vyšetrený v jej ambulancii pre chorobu a bol mu doporučený

kľudový režim v domácom prostredí, pričom z dôvodu možnosti závažného ochorenia zdravotného stavu
sa nemôže zúčastniť pojednávania 23. 11. 2015.

16. Podľa § 119 ods. 1 OSP účinného v čase vyhlásenia napadnutého rozhodnutia pojednávanie sa
môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

17. Podľa § 119 ods. 2 OSP účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod
na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu, po tom, čo sa o ňom dozvedel alebo odkedy sa
o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky okolnosti ho mohol predpokladať. Návrh na
odročenie pojednávania obsahuje najmä: dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, deň,

keď sa účastník o dôvode dozvedel a ak je to možné, uvedenie elektronickej adresy, telefaxu alebo
telefónu, na ktoré súd bezodkladne oznámi, ako návrh posúdil.

18. Podľa § 119 ods. 3 OSP, ak je dôvodom na odročenie pojednávania zdravotný stav účastníka
alebo jeho zástupcu, návrh na odročenie pojednávania musí obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho

lekára, že zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu neumožňuje účasť na pojednávaní. Za takéto
vyjadrenie sa považuje vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že účastník alebo jeho zástupca nie je schopný
bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť pojednávania.

19. Odvolací súd, vychádzajúc z uvedeného, dospel k záveru, že námietka žalobcu, že pojednávanie,

na ktorom bol vyhlásený napadnutý rozsudok, malo byť odročené a tým došlo k porušeniu ústavných
práv žalobcu, je nedôvodná. Ak právny zástupca prevzal zastupovanie vo veci dňa 23. 11. 2015,
jeho povinnosťou bolo o jeho žiadosti o odročenie pojednávania súd informovať bezodkladne, teda
nasledujúci deň - 24. 11. 2015, a nie až v deň pojednávania dňa 25. 11. 2015. Okrem toho, jehožiadosť o odročenie pojednávania neobsahuje zákonnú náležitosť, vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že
právny zástupca nie je schopný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu sa
zúčastniť pojednávania. Výmenný lístok obsahuje takéto vyjadrenie len ku dňu 23. 11. 2015, ale už nie

ku dňu pojednávania dňa 25. 11. 2015. Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd túto námietku
žalobcu za nedôvodnú, avšak k zrušeniu napadnutého rozsudku došlo z iných dôvodov.

20. Keďže odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v danej veci nesprávne určil počiatok
plynutia premlčacej doby, a preto vec nesprávne právne posúdil, napadnuté rozhodnutie v zmysle § 389

ods. 1 písm. c) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu

na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).