Uznesenie – Sloboda a ľudská dôstojnosť ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. júl 2017

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5To/66/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2616010354
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Tencer
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2616010354.2

Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Tencera a sudcov JUDr.
Martina Žovinca a Mgr. Kristíny Ferencziovej, v trestnej veci obžalovaného O. C., pre zločin vydierania
podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. b/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b/ Trestného
zákona a § 139 ods. 1 písm. c/, písm. e/ Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Senica zo dňa 5.6.2017, č.k. 1T/147/2016-236, na verejnom zasadnutí konanom dňa
27.7.2017, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného O. C., nar. XX.X.XXXX, zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Senica zo dňa 5.6.2017, č.k. 1T/147/2016-236 bol obžalovaný
O. C. uznaný za vinného zo spáchania zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. b/
Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b/ Trestného zákona a na § 139 ods. 1 písm. c/, písm.
e/ Trestného zákona, spáchaného na tom na skutkovom základe, že

v období od mesiaca január 2016 až do 06.08.2016 v J. na D. ulici, a to najmä v rodinnom dome a na
pozemku rodinného domu s popisným číslom XXX, sa opakovane dopúšťal konania, ktoré spočívalo v
tom, že v mesiaci január 2016 v presne nezistenom čase za účelom kúpy drogy pre vlastnú potrebu
vulgarizmami, nadávkami a fyzickým útokom otvorenou dlaňou udieral matku K. C. nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom J., D. č. XXX/XXX, po celom tele, čím ju prinútil, aby ho doviezla autom k bankomatu, ktorý
sa nachádza v J., cestou ju neustále bil do hlavy, fyzickým nátlakom ju donútil vybrať z bankomatu zo
svojho účtu finančnú hotovosť vo výške 50,- € a v následnom období v presne nezistenom čase do dňa
06.08.2016 ju viackrát nadávkami a fyzickým útokom donútil, aby ho odviezla autom na Bratislavskú
ulicu v Kútoch, kde si obstarával drogy pre vlastnú potrebu, takisto v priebehu vyššie uvedeného obdobia
v presne nezistenom čase v mesiaci máj 2016 zapaľovačom v ruke a dekou držiacou v druhej ruke sa
vyhrážal poškodenej, že ak mu nedá peniaze, zapáli deku a ňou podpáli celý rodinný dom,

Za to mu bol podľa § 189 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 36 písm. c/ Trestného zákona, § 37 písm.
m/, § 38 ods. 2 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody v trvaní 4 /štyri/ roky nepodmienečne.
Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Trestného zákona bol na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu
na výkon trestu so stredným stupňom stráženia a podľa § 73 ods. 2 písm. d/ Trestného zákona bolo
obžalovanému uložené ochranné protitoxikomanické liečenie ústavnou formou.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný, a odôvodnil ho tým, že s rozsudkom nesúhlasí. Po
vrátení veci súd na hlavnom pojednávaní nevykonal žiadne dôkazy napriek tomu, že požadoval opätovne
vypočuť moju matku K. C. a sestru Q. C.. Krajský súd síce neuložil doplniť dokazovanie, zároveň ale
nariadil, aby sa dôsledne riadil zásadou požiadavky náležitého zistenia skutkového stavu veci tak, aby
bez dôvodných pochybností bolo možné vo veci spravodlivo rozhodnúť a tak, aby skutkové zistenia súdu
prvého stupňa nevzbudzovali pochybnosti o svojej správnosti. Domnieva sa, že bez ďalšieho výsluchu

uvedených svedkýň nerozhodol a ani nemohol rozhodnúť spravodlivo, samotná svedkyňa K. C. sa
domáhala aby bola ešte vypočutá. Samotný krajský súd už konštatoval, že ich výpovede sú protirečivé
a preto bolo podľa názoru obhajoby úlohou okresného súdu ich opätovne k veci vypočuť a protirečivosť
odstrániť tak, aby sa ustálil pravdivo priebeh skutku pre ktorý bol odsúdený. Nepravdivé skutkové zistenia
v rozsudkoch nemajú žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní, dňa 6.2.2017
o tom jednoznačne, v rozpore s tým čo súd teraz tvrdí, vypovedala K. C.. Svedkyňa emotívne a pravdivo
popísala skutkové okolnosti, okrem iného že trestné oznámenie na svojho syna podala len preto aby
dosiahla jeho liečenie. Ak mal súd niektoré jej časti výpovede za protirečivé, tieto nemali zostať len
v pozícii subjektívneho hodnotenia zo strany súdu, najmä ak ich už raz súd vyhodnotil úplne iným
spôsobom. Obžalovaný odvolanie doplnil tým, že svedkyňa-poškodená chcela len aby obžalovaný išiel
na liečenie, nie do väzenia. Zopakoval, že sama tvrdí, že sa ho nebála, že v každej rodine sú hádky,
išlo o obojstranné napádanie, postrkávanie nie je trestný čin, ak matka vychováva syna a použije facky,
neskôr už je to s istým odporom syna. Keď sa mal vyhrážať podpálením domu, išlo len o jeho zúfalstvo z
drogovej závislosti. Potrebujú ho doma, pri chorom otcovi, treba sa starať aj o dom. Na predchádzajúce,
nie pravdivé výpovede, naviedol poškodenú vyšetrovateľ. Žiadal opätovne vypočuť tak K. C. ako aj Q. C..
Prokurátor odvolanie nepodal.

Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O
odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku:
1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou,
ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým
výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.
3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné
podmienky.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj
a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,
b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových
zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie
treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,
d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,
e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo
f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok
v zmysle § 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania v zmysle § 316 ods.
1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku.
Odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená osoba, v zákonnej lehote a proti výroku, proti ktorému je
tento opravný prostriedok prípustný. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo a dospel k týmto zisteniam a záverom.
V prvom rade je potrebné uviesť, že vo veci už raz rozhodol súd prvého stupňa a to rozsudkom zo dňa
6.2.2017, kedy uznal obžalovaného za vinného zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa
§ 360 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/, e/ Trestného
zákona, spáchaného na tom na skutkovom základe, že

v presne nezistenom čase v mesiaci máj 2016 v J. na D. ulici v rodinnom dome s popisným číslom XXX
zapaľovačom v ruke a dekou držiacou v druhej ruke sa vyhrážal svojej matke K. C., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom J., D. XXX/XXX, že ak mu nedá peniaze, zapáli deku a ňou podpáli celý rodinný dom.

Za to mu uložil podľa § 360 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 36 písm. c/ Trestného zákona, § 37
písm. m/ Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní 1 /jeden/ rok nepodmienečne. Podľa § 48 ods.
2 písm. b/ Trestného zákona bol na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu so
stredným stupňom stráženia a podľa § 73 ods. 2 písm. d/ Trestného zákona bolo obžalovanému uložené
ochranné protitoxikomanické liečenie ústavnou formou.

Súd prvého stupňa tak prvým rozsudkom skutok uvedený v podanej obžalobe modifikoval a posúdil
podľa menej prísneho ustanovenia zákona ako podľa ktorého posudzovala skutok obžaloba, a právne ho
kvalifikoval ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Trestného zákona
s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/, písm. e/ Trestného zákona. Svoje rozhodnutie vtedy odôvodnil
tak, že je síce nepochybné, že k použitiu násilia v danom prípade došlo (údery rukou), avšak z výpovedí
obžalovaného a najmä jeho matky ako poškodenej v konaní vyplynulo, že išlo o obojstranné pôsobenie
násilia, ktoré navyše vo viacerých prípadoch iniciovala sama poškodená, pričom toto násilie nebolo
dôvodom, pre ktorý poškodená požiadavkám obžalovanému vyhovela, ale týmto dôvodom (vyhovenia
požiadavke poskytnúť peniaze) bola snaha poškodenej situáciu upokojiť, čo po odovzdaní peňazí
obžalovanému napokon vždy nastalo. Taktiež svedkyňa Q. C. potvrdila, že sa obžalovaný s poškodenou
hádali, navzájom na seba kričali a dokonca sa udierali, lebo majú rovnakú, resp. podobnú povahu, avšak
podľa svedkyne poškodená z obžalovaného strach nemala, a teda ani tu sa nejaví ako pravdepodobným
to, že by správanie sa obžalovaného malo na konanie poškodenej rozhodujúci donucujúci vplyv. Na
základe všetkých uvedených skutočností okresný súd preto skutkovú vetu obžaloby modifikoval a mal
záverom za to, že v konaní bolo len preukázané, že sa obžalovaný svojej matke K. C., t. j. blízkej osobe
a súčasne osobe vyššieho veku, vyhrážal spôsobením ťažkej majetkovej ujmy - podpálením rodinného
domu, ak mu nedá peniaze, a to takým spôsobom - držiac v ruke zapaľovač a deku - že to u nej vzbudilo
dôvodnú obavu, že svoju vyhrážku uskutoční. Obžalovaný síce okrem vyhlásenia, že je nevinný zo
spáchania zločinu vydierania poprel aj to, že by sa poškodenej - svojej matke vyhrážal podpálením
domu, avšak poškodená a tiež svedkyňa Q. C. potvrdili, že k takýmto vyhrážkam zo strany obžalovaného
došlo, čo podporuje aj tá skutočnosť, že obžalovaný sa už v minulosti podpálením domu vyhrážal, a v
dôsledku toho bol aj liečený v psychiatrickej nemocnici v Pezinku. Zároveň bolo znaleckým dokazovaním
preukázané, že obžalovaný je drogovo závislý, čo má u neho za následok práve neprimerané, výhražné
správanie sa za účelom získania finančných prostriedkov na nákup drogy. Súd tak mal preukázané, že
zo strany obžalovaného došlo ku konaniu uvedenému vo výroku rozhodnutia, napĺňajúcemu pojmové
znaky prečinu nebezpečného vyhrážania podľa príslušných ustanovení Trestného zákona, a o vine a
treste obžalovaného za tento trestný čin rozhodol spôsobom vo výroku rozsudku uvedeným.

Proti prvému rozsudku okresného súdu podal odvolanie prokurátor a krajský súd po preskúmaní
rozhodnutia k takémuto postupu okresného súdu pri ustaľovaní skutkového stavu v posudzovanej
veci uviedol, že skutočnosti, ktoré súd pokladá za preukázané, sú v rozpore so správnym hodnotením
dôkazov, zistené skutočnosti z vykonaných dôkazov nevyplývajú. Aj podľa názoru krajského súdu, tak
ako na to poukázal prokurátor v podanom odvolaní, okresný súd pri hodnotení vykonaných dôkazov
nepostupoval v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Trestného poriadku, nakoľko sa nedostatočne
vysporiadal s rozpormi vo výpovedi svedkyne-poškodenej K. C.. Skutkové zistenia, ku ktorým súd
dospel, vzbudzovali pochybnosti o svojej správnosti.

Krajský súd poukázal na to, že K. C. ako matka obžalovaného opakovane v konaní pred súdom
potvrdzovala, že jej výpovede v prípravnom konaní boli pravdivé, vtedy tvrdila, že sa bojí, že by
jej obžalovaný mohol ublížiť, že ju nadávkami a fackami, rovnako tak aj údermi dlaňou do hlavy,
vyhrážaním podpálením domu, nútil k takému konaniu ako odvoz autom k bankomatu, výber peňazí,
odovzdanie peňazí, odvoz na určité miesta s pravdepodobnosťou účelu kúpy drog. Jej výpovede na
hlavnom pojednávaní, oproti výpovedi v prípravnom konaní sú naopak protirečivé (nielen voči výpovedi
v prípravnom konaní ale protirečivé aj samé o sebe), keď na jednej strane vypovedá, že nie je typ že by
ustupovala, na druhej strane vzápätí tvrdí, že už rezignovala. Rovnako tak si odporuje tvrdenie o tom,
že obžalovaný deťom neublíži, neútočí na ne, svedkyňa vzápätí dodá, že ich ona pred obžalovaným
ochráni. Svedkyňa napriek tomu aj na hlavnom pojednávaní vypovedala o tom, že sa obžalovaný
vyhrážal ublížením, nie však iným, ale sebe. Ďalej vypovedala o tom, že predtým zabudla povedať, že

aj ona ho udrela, čím však nepoprela, že ju udieral obžalovaný. Zotrvala aj na hlavnom pojednávaní na
tom, že keď obžalovaný potreboval drogy, peniaze na ne, tak kričal, škaredo nadával, chcel ju udrieť,
udrel ju, vyhrážal sa ublížením, všade si schovával v byte ihly, vyhrážal sa podpálením domu, stupňovalo
sa to, bral veci z domu. Je potrebné stotožniť sa tak s názorom okresného prokurátora v tom, že nie je
logicky vysvetlené, prečo by svedkyňa-poškodená, ako matka obžalovaného, dávala tomuto dobrovoľne
peniaze na drogy a vozila ho k dílerovi, keď chcela aby sa liečil z drogovej závislosti.

Oproti výpovedi obžalovaného, ktorý popiera spáchanie trestného činu v rozsahu tak ako bola podaná
obžaloba, a oproti výpovedi svedkyne-poškodenej v konaní pred súdom, stojí aj výpoveď svedkyne Q.
C., sestry obžalovaného, ktorá aj na hlavnom pojednávaní potvrdila, že obžalovaný sa nekontroloval,
keď potreboval dávku, pýtal peniaze, a matku napadol, udrel ju tak, že padla na zem a potom nepočula.
Bola svedkom jedného vyhrážania sa podpálením a následne o ďalšom jej hovorila matka. Inak nebývala
priamym svedkom hádok, pretože keď od matky obžalovaný pýtal peniaze, nebývala pri nich. Rovnako
však svedkyňa Q. C. potvrdila na hlavnom pojednávaní aj to, že v prípravnom konaní vypovedala
pravdu, že bola svedkom aj ďalších hádok, prípadne jej o nich hovorila matka. Raz stačilo málo aby
matku udreli dvere, do ktorých obžalovaný celou silou buchol, stihla sa uhnúť. Krajský súd akceptoval
aj tú časť odvolania okresného prokurátora, ktorá sa dotýkala nesprávneho právneho posúdenia
konania popísaného v skutkovej vete rozsudku (modifikovanej okresným súdom oproti skutkovej vete
z obžaloby), a to napriek tomu, že súd prvého stupňa skutkovú vetu oproti podanej obžalobe upravil
vypustením značnej časti popisu násilného konania. Ak je vyhrážka usmrtením, ťažkou ujmou na zdraví
alebo inou ťažkou ujmou, prostriedkom vynútenia určitého chovania (správania), nejde o trestný čin
nebezpečného vyhrážania ale o trestný čin vydierania.

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností preto krajský súd v celom rozsahu akceptoval odvolanie
okresného prokurátora, vytknúc okresnému súdu vyššie uvedené chyby pri hodnotení dôkazov, teda
nelogickosť záverov. Odvolací súd v zmysle ustanovenia § 322 ods. 3 Trestného poriadku nemohol sám
rozhodnúť rozsudkom, nemohol zmeniť skutkový stav zistený súdom prvého stupňa na základe toho, že
inak hodnotí dôkazy vykonané pred súdom prvého stupňa, nadôvažok, keď sám nevykonáva žiadne
dôkazy (a ani neukladá súdu prvého stupňa doplniť vykonané dokazovanie). Po tom, ako odvolací
súd dospel k záveru o nesprávnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa, môže mu tieto chyby
pri hodnotení dôkazov vytknúť, nie je však oprávnený dávať mu záväzné pokyny, k akým záverom má
dôjsť pri hodnotení dôkazov, ani na to, aké celkové skutkové zistenia má urobiť.

Po vrátení veci tak bolo úlohou súdu prvého stupňa nanovo posúdiť dôkaznú situáciu. Mal sa
dôsledne riadiť zásadou požiadavky náležitého zistenia skutkového stavu veci tak, aby bez dôvodných
pochybností bolo možné vo veci spravodlivo rozhodnúť a tak aby skutkové zistenia súdu prvého stupňa
nevzbudzovali pochybnosti o svojej správnosti. Dôkazy mal náležite v zmysle § 2 ods. 12 Trestného
poriadku jednotlivo aj vzájomne vyhodnotil a dospieť k úplným a správnym skutkovým zisteniam a
záverom, ktoré budú plne zodpovedať výsledkom vykonaného dokazovania.

Krajský súd po opätovnom rozhodnutí okresného súdu a po podaní odvolania zo strany obžalovaného
zistil, že okresný súd po vrátení veci na nové konanie, vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým uznal
obžalovaného vinného v zhode s podanou obžalobou.

Vinu mal súd preukázanú predovšetkým výpoveďami svedkyne-poškodenej K. C. a svedkyne Q. C., z
ktorých výpovedí vyplynulo, že obžalovaný ako silne drogovo závislý človek za účelom obstarania si
prostriedkov na kúpu drogy opakovane nútil svoju matku, aby mu vydala peniaze , a to tak, že sa matke
vyhrážal, vulgárne jej nadával a fyzicky ju napádal (údery otvorenou dlaňou po celom tele). Obžalovaný
pripustil že sa s matkou hádali a dochádzalo medzi nimi k štuchaniu, no nátlak v rozsahu, ako ho
deklarovala poškodená, poprel, takisto ako to, že by sa mal vyhrážať podpálením domu. Poškodená mu
mala dávať peniaze dobrovoľne.

Súd mal skutočnosť, že medzi obžalovaným a matkou dochádzalo ku konfliktným situáciám, vrátane
fyzického kontaktu a slovných útokov, za preukázanú z výpovedí matky a sestry obžalovaného, rovnako
ako ide aj o pôsobenie nátlaku vo vzťahu obžalovaného a poškodenej. Zhodne vypovedali že sa
situácia v období pred podaním trestného oznámenia stupňovala a stávala neúnosnou, tak z hľadiska
frekvencie pýtania peňazí, ako aj z hľadiska intenzity použitého nátlaku zo strany obžalovaného. Malo sa

síce jednať o vzájomné osočovanie a použite násilia (vzhľadom na deklarované spoločné osobnostné
črty poškodenej a obžalovaného), ale je nepochybné že fyzická zdatnosť a agresívne správanie
sa obžalovaného v stave intenzívnej potreby zabezpečenia si dávky drogy boli tým podstatným
faktorom, ktorý mal na správanie sa poškodenej rozhodujúci vplyv. Poškodená pod fyzickým a
psychickým nátlakom obžalovaného ustupovala a peniaze mu dávala, hoci s tým nesúhlasila a konanie
obžalovaného neschvaľovala, t.j. jednoznačne si nepočínala dobrovoľne. Jediný dôvod, prečo tak
konala, bola snaha vymaniť sa spod nátlaku obžalovaného a upokojiť tak vzniknutú konfliktnú situáciu.
Poškodená ako aj svedkyňa Q. C. sa následne svojimi výpoveďami pred súdom snažili zmierniť
svoje predchádzajúce výpovede, aj keď prakticky s ich obsahom súhlasili, a to v snahe privodiť pre
obžalovaného miernejšie posudzovanie jeho konania, súd však nepochyboval o tom, že správanie
obžalovaného v dôsledku jeho závislosti, v spojení s jeho neochotou liečiť sa, dosiahlo takú intenzitu,
že poškodená ako jediné východisko z danej situácie videla možnosť podania trestného oznámenia na
vlastného syna, čo už samo o sebe naznačuje bezmocnosť poškodenej vo vzťahu k obžalovanému a
jeho správaniu sa a zároveň tiež potvrdzuje verziu udalostí tak, ako ich v prípravnom konaní opísali obe
svedkyne. Je pochopiteľné, že hlavným a najdôležitejším cieľom matky aj sestry obžalovaného bolo a
je liečiť jeho drogovú závislosť, avšak samotná táto skutočnosť jeho neprípustné, nátlakové chovanie
nijako nezmierňuje, ani nezľahčuje.

Pokiaľ ide o vyhrážky obžalovaného v súvislosti s podpálením domu, súd poukázal na výpovede
poškodenej a svedkyne Q. C., ktoré potvrdili, že k takýmto vyhrážkam došlo, čo podporuje aj fakt, že
obžalovaný sa už v minulosti podpálením domu vyhrážal a v dôsledku toho bol liečený v psychiatrickej
nemocnici v Pezinku. Zároveň bolo znaleckým dokazovaním preukázané, že obžalovaný je drogovo
závislý, čo má u neho za následok práve nevhodné, výhražné správanie sa za účelom získania
finančných prostriedkov na nákup drogy.

Súd tak mal bez akýchkoľvek pochybností v konaní preukázané, že zo strany obžalovaného došlo ku
konaniu uvedenému vo výroku rozsudku, napĺňajúcemu pojmové znaky zločinu vydierania.

K návrhu obžalovaného na opätovné vypočutie poškodenej a svedkyne Q. C., súd odôvodnil jeho
zamietnutie tým, že obe už v konaní riadne kontradiktórnym spôsobom boli vypočuté a ich opakovaná
výpoveď, s najväčšou pravdepodobnosťou obsahovo totožná s predchádzajúcimi, by iné rozhodnutie
súdu vo veci neprivodila.

Pri ukladaní trestu súd zohľadnil poľahčujúcu okolnosť a to že obžalovaný spáchal trestný čin v spojitosti
s negatívnymi dôsledkami svojej choroby-závislosti od psychoaktívnych látok a priťažujúcu okolnosť,
že bol už v minulosti za trestný čin odsúdený (štyrikrát, naposledy v roku 2011 pre prečin zanedbania
povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona, k podmienečnému trestu, ktorého výkon bol
nariadený, pričom z výkonu trestu bol podmienečne prepustený dňa 18.7.2014 so skúšobnou dobou v
trvaní dva roky).

Krajský súd konštatuje, že v postupe okresného súdu neboli zistené chyby, ktoré by mohli spôsobiť
nesprávnosť niektorého výroku rozsudku.
Okresný súd skutok opísaný v obžalobnom návrhu prejednal v celej šírke v súlade s ustanovením § 278
Trestného poriadku a z vykonaných dôkazov po ich vecnom vyhodnotení vyvodil skutkové závery, ktoré z
nich vyplývajú, a skutok posúdil podľa znakov trestného činu, z ktorého uznal obžalovaného za vinného.
Z výsledkov vykonaného dokazovania bolo preukázané, že obžalovaný sa dopustil skutku tak, ako mu
je kladený za vinu obžalobou a prvostupňovým rozsudkom.
Súd prvého stupňa v súlade s požiadavkou zákonodarcu v písomnom odôvodnení napadnutého
rozsudku jasne a zrozumiteľne a veľmi podrobne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré
dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.
Z odôvodnenia je taktiež zrejmé, akými právnymi úvahami sa okresný súd spravoval, keď posudzoval
dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a tiež ako sa vyrovnal s
obhajobou obžalovaného.

Všetky vo veci vykonané dôkazy okresný súd v dôvodoch napadnutého rozsudku veľmi podrobne
rozoberá, tak ako je uvedené vyššie. Možno konštatovať, že okresný súd postupoval v kontexte
predchádzajúceho rozhodnutia krajského súdu v danej veci a riadil sa právnym názorom, ktorý vyslovil
krajský súd pri predchádzajúcom rozhodovaní o odvolaní proti prvému rozsudku okresného súdu

vydanému v tejto trestnej veci. Krajský súd poukázal najmä na skutočnosť, že svedkyňa-poškodená
opakovane v konaní pred súdom potvrdzovala, že jej výpovede v prípravnom konaní boli pravdivé,
nepoprela výskyt fyzického násilia obžalovaného voči jej osobe, existenciu nátlaku obžalovaného za
účelom získania peňazí na drogy a to formou kriku, nadávok, vyhrážania sa ublížením svojej osobe.
Tieto skutočnosti potvrdila aj svedkyňa Q. C..

Po vrátení veci súd prvého stupňa nanovo posúdil dôkaznú situáciu, dôkazy náležite vyhodnotil a dospel
k úplným a správnym skutkovým zisteniam a záverom, ktoré zodpovedajú výsledkom vykonaného
dokazovania. Ako okresný súd správne uviedol, protirečivosť vo výpovedi poškodenej pred súdom,
snaha o zmiernenie účinku obsahu predchádzajúcich výpovedí, keď prakticky s ich obsahom súhlasila,
je odôvodnená snahou privodiť pre obžalovaného miernejšie posudzovanie jeho konania. Jedná sa o
blízkeho rodinného príslušníka, je naozaj zrejmé, že výpovede svedkyne-poškodenej, jeho matky, sú
poznačené uvedomením si trestnoprávnych následkov konania obžalovaného. Výpovede poškodenej
vo svojej podstate, v rozhodujúcich bodoch opisujúcich konanie obžalovaného a vo vyjadrení následkov
takého konania pre jeho okolie, najbližšiu rodinu, sa nemenili a sú dostatočne určité a umožňujúce
vyvodiť závery o vine obžalovaného.

K námietke obžalovaného, že súd mal opätovne vypočuť obe svedkyne, nakoľko mal odstraňovať
rozpory vo výpovediach, a že bez výsluchu nerozhodol spravodlivo, krajský súd uvádza, že nebolo
úlohou okresného súdu po vrátení veci na opätovné konanie zopakovať výsluchy, ale dôkazy správne
vyhodnotiť. Čo je potom rozhodujúce pre rozhodnutie o vine obžalovaného, s čím sa aj okresný súd
správne vysporiadal, je to, či prišlo k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu a to vyhodnotením
všetkých dôkazov, tak výpovede svedkyne-poškodenej, ďalšej svedkyne ako aj obžalovaného, vo
vzájomnej súvislosti. Nie je potom rozhodujúce, či zámerom poškodenej pri podávaní trestného
oznámenia bolo dostať obžalovaného na liečenie. Rozhodujúce sú skutočnosti, ktoré vyplynuli z
vykonaného dokazovania a právne závery z nich plynúce.

Keďže všetky dôkazy preukazujúce vinu obžalovaného boli vykonané v súlade so zákonom a ani
odvolací súd nezistil dôvod týmto neveriť, osvojil si výrok o vine a právnom posúdení skutku z
prvostupňového rozsudku. Súd sa vysporiadal a logicky a právne konformne odôvodnil, prečo dospel
k záveru o vine obžalovaného, a vysporiadal sa s obhajobou obžalovaného, ktorá v podstate v tej istej
podobe, ako bola prezentovaná už v konaní pred súdom, bola vyjadrená aj v odvolaní obžalovaného.
K samotnej právnej kvalifikácii je potrebné poznamenať, že je nepochybné, tak ako už vyššie uvedené
vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že právne posúdenie skutku obžalovaného plne zodpovedá
zistenému skutkovému stavu. I touto otázkou sa okresný súd v dôvodoch napadnutého rozsudku
zaoberal a v súlade so zákonom vyložil na základe ktorých skutočností dospel k záveru, že konanie
obžalovaného je potrebné kvalifikovať ako zločin vydierania podľa § 189 odsek 1, odsek 2 písmeno
a), písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona a § 139 ods. 1 písm.
c), písm. e) Trestného zákona. I v tomto smere preto krajský súd dôvody prvostupňového rozhodnutia
akceptuje.

Rovnako správne postupoval aj okresný súd aj pri úvahách o druhu a výmere trestu obžalovanému
a uložil tomuto trest, ktorý zodpovedá všetkým zásadám pre ukladanie trestu. Okresný súd správne
zhodnotil závažnosť konania obžalovaného, osobné pomery obžalovaného, charakter celkovej trestnej
činnosti, pričom zohľadňoval vyrovnaný pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a preto správne
dospel k záveru, že v danom prípade splní svoj účel síce nepodmienečný trest odňatia slobody, avšak
na dolnej hranici trestnej sadzby.
Okresný súd sa rovnako správne vysporiadal aj s otázkou ukladania ochranného protitoxikomanického
liečenia.
Keďže krajský súd nezistil žiadne dôvody pre zmenu prvostupňového rozhodnutia, odvolanie
obžalovaného v zmysle § 319 Trestného poriadku zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 23. 11. 2019. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.