Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. jún 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/210/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111224777
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8111224777.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: C. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XX,
XXX XX C., zastúpeného JUDr. Michalom Feciľakom, advokátom so sídlom Jesenná 8, 080 05 Prešov
proti žalovaným: 1/ V.. I. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. D. X, XXX XX G., 2/ U. Y., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. G. XX, XXX XX C., 3/ Y. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. G. XX, XXXX XX C., 4/ I.. S. R.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX, XXX XX C., 5/ V.. J. Y., nar. XX.XX.XXXX, C. G. XX, XXX XX C., 6/ K.
Y., nar. XX.XX.XXXX, D. XXXX/XX, XXX XX C., 7/ C. Y., nar. XX.XX.XXXX, B. XXXX/XX, XXX XX C.,
právne zastúpení Palša a Partneri Advokátska kancelária spol. s.r.o. so sídlom Masarykova 13, 080 01

Prešov, o náhradu za obmedzovanie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Prešov, č. k. 8C/208/2011-211 zo dňa 11.06.2014 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovaným v 1. r. až 7. r. priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a vyslovil, že o trovách konania bude
rozhodnuté v lehote do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal zaviazať žalovaných titulom náhrady
za trvajúce obmedzenie jeho vlastníckeho práva k pozemku, na ktorom sa nachádza bytový dom,
ktorého spoluvlastníkmi sú žalovaní za obdobie od 08.09.2009 do 07.09.2011. Predmetný bytový dom
bol daný do užívania v roku 1973, kedy bol aj postavený. Ide o neoprávnenú stavbu postavenú bez
súhlasu vlastníka pozemku - právneho predchodcu žalobcu, preto sa jedná o neoprávnenú stavbu
zriadením vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. Nedošlo k vyporiadaniu vzťahu

medzivlastníkomneoprávnenejstavby-žalovanýmiavlastníkompozemku-žalobcom.Žalobcanemôže
byť obmedzený z uvedeného zákona, lebo je to v rozpore s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR a čl. 11, ods. 4
Listinyzákladnýchprávaslobôd.Vdanomprípadeideobezdôvodnéobohatenieužívateľavykonávaním
práva nájmu cudzej veci. Výška náhrady sa odvodzuje od prospechu, ktorý získal plnením bez právneho
dôvodu účastník, majúci za povinnosť majetkový prospech vydať. Pokiaľ nedôjde k vyporiadaniu vzťahu
k neoprávnenej stavbe bytového domu podľa § 135c Občianskeho zákonníka, dovtedy je užívanie
pozemku žalobcu žalovanými - stavbou bytového domu súp. č. XXXX zásahom do práva žalobcu, ktorý

je v rozpore s Ústavou SR a Listinou základným práv a slobôd a Dohovorom o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Žalovaní sa obohacujú sumou, ktorú by bol žalobca dosiahol za prenájom tohto
pozemku. Žalobca poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS/70/2011.3. Žalovaní navrhli žalobu zamietnuť tvrdiac, že zákon o vlastnícke bytov rieši danú problematiku
zriadením vecného bremena s poukazom na to, že bytový dom a byty v ňom slúžia na uspokojovanie
základných sociálnych potrieb a sociálnych práv, tiež garantovaných Ústavou SR. Vzniesli námietku

premlčania uplatneného nároku, ktorý bolo možné prvýkrát uplatniť účinnosťou zákona č. 182/1993 Z.z.
o vlastníctve bytov dňom 01.09.1993, teda do 31.08.1996, t.j. pred podaním žalobného návrhu nárok
zanikol.

4. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. § 23 ods. 1, 5 zákona č. 182/1993 Z.z.

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj s poukazom
na čl. 20 ods. 4 Ústavy SR ustálil, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti zapísaných na LV
číslo XXXXX, k. ú. C., okrem iného aj parcely Y. X. XXXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere
215 m2. Na tejto parcele sa nachádza bytový dom, súp. č. XXXX, zapísaný na LV číslo XXXX, k.ú.
C., ktorého spoluvlastníkmi sú žalovaní v 1/ až 7/ rade. Parcela Y. X. Č.. XXXX o výmere 215 m2 je
vo výlučnom vlastníctve žalobcu. Žalovaní v 1/ až 7/ rade nadobudli do svojho osobného vlastníctva

byty a spoločné priestory nachádzajúce sa v predmetnom bytovom dome súp. č. XXXX. V súlade s
citovaným ústavným článkom a zákonnými ustanoveniami vlastníkovi pozemku patrí náhrada za nútené
obmedzenie vlastníckeho práva. V súvislosti s nárokom uplatňovaným žalobcom uviedol, že si nároky
za obmedzenie vlastníckeho práva uplatňuje vo viacerých konaniach, pričom vo viacerých právnych
veciach bol vyslovený právny názor odvolacieho súdu týkajúci sa jednorazového charakteru náhrady za

obmedzenie vlastníckeho práva.

5. Súd prvej inštancie uviedol, že vecné bremeno vzniká in rem a vzťahuje sa na každého vlastníka
zaťaženého pozemku bez ohľadu na zmenu vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať
samostatneukaždéhonovéhovlastníkazaťaženéhopozemku.Ztohotedavyplýva,žefinančnánáhrada

za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová, a teda nemá charakter opakovaného plnenia
(renty). Bolo by totiž nelogické, aby pri každej zmene vlastníctva mal nový majiteľ zaťaženého pozemku
novýnároknafinančnúnáhraduzaužvzniknutévecnébremeno.Tentonárokjetedalenjeden(poukázal
na rozsudok SK PO, sp. zn. 20 Co/1/2011).

6. Prvoinštančný súd dal do pozornosti aj rozsudok KS v Prešove zo dňa 06.05.2016, sp. zn.
1Co/79/2012, podľa ktorého je potrebné súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že finančné
odškodnenie - finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je majetkovým právom, ktoré má
jednorazový charakter tak ako, to správne analyzuje súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení
rozhodnutia, práve s poukazom na vyhl. č. 492/2004 Z.z., ktorá bližšie upravuje výpočet náhrady za

zriadenie vecného bremena. Rovnako poukázal na názor odvolacieho súdu, že niet zákonnej prekážky
považovaťprimeranúnáhraduzavecnébremenozajednorazovú (uznesenieKSPOzodňa11.06.2013,
sp. zn. 6Co/226/2016).

7. V odôvodnení napadnutého rozsudku bolo konštatované, že žalobca nadobudol pozemok aj s vecným

bremenom. Nárok žalobcu (právnych predchodcov žalobcu) na primeranú jednorazovú náhradu za
vecné bremeno mohol vzniknúť najneskôr od doby po účinnosti zákona o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov č. 182/1993 Z.z., teda od 01.09.1993. Premlčacia doba v danom prípade uplynula dňa
01.09.1996 (podľa ustanovení o všeobecnej premlčacej lehote), pričom žaloba bola podaná na súde
dňa 07.09.2011, teda po uplynutí premlčacej doby. Súd prvej inštancie preto prihliadol na námietku

premlčania vznesenú žalovanými a žalobcovi jeho nárok nepriznal. Tiež uviedol, že nárok žalobcu nie je
možné posúdiť podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení, vzhľadom k existencii právneho dôvodu,
ktorý založil právo žalovaných na užívanie pozemku a toto právo im vyplýva priamo zo zákona. Žalovaní
majú na užívanie pozemku žalobcu právny dôvod, ktorým je vznik zákonného vecného bremena, a preto
sa nejedná o nárok z titulu bezdôvodného obohatenia (pre porovnanie poukázal na rozsudok Krajského

súdu v Prešove, sp. zn. 3Co 165/2008 zo dňa 22.04.2009).

8. Podľa ust. § 151 ods. 3 O.s.p., súd prvej inštancie vyslovil, že o trovách konania rozhodne v lehote
do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia.

9. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Súdu prvej inštancie
vytýkal, že tento na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Citoval § 123, § 128 ods. 2, § 451 ods.
1 Občianskeho zákonníka, čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy SR a čl. 11 ods. 1, 4 Listiny základných práv a slobôda čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj
§ 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov. Uviedol, že svoj nárok uplatnil ako náhradu
za nútené (trvajúce) obmedzenie vlastníckeho práva s odvolaním sa na čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, ako

aj čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd s poukazom aj na nález Ústavného súdu ČR zo dňa
11.03.1998,sp.zn.PL.41/1997sozáverom,ževlastníksamôžedomáhaťprávanaposkytnutienáhrady
za obmedzenie vlastníckeho práva priamo s odvolaním sa na čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a
slobôd. Zriadením vecného bremena podľa § 23 ods. 5 citovaného zákona nedošlo k vyrovnaniu vzťahu
medzi vlastníkom neoprávnenej stavby - žalovanými a vlastníkom pozemku - žalobcom. Žalobca sa

nedomáha nároku z titulu bezdôvodného obohatenia, ale náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho
práva za vymedzené časové obdobie od 08.09.2009 do 07.09.2011 z dôvodu, že na jeho pozemku
parcelaY.-X.Č..XXXX-zastavanáplochaanádvoriaovýmere215m2,nachádzajúcomsavkat.úz.C.,
stojí bytový dom, súp. č. XXXX vo vlastníctve žalovaných, čím je zasiahnuté do práv žalobcu - vlastníka
pozemku. Žaloba bola podaná 07.09.2011, preto nárok nie je premlčaný. Uviedol, že aj v prípade
zriadenia vecného bremena v zmysle § 23 ods. 5 Bytového zákona, nárok na náhradu za obmedzenie

vlastníckeho práva vecným bremenom sa nepremlčuje a finančná náhrada nie je jednorazová. Náhrada
podľa odvolateľa môže mať formu jednorazovú, ale aj formu pravidelného plnenia (renty). Ani z ust.
§ 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka nevyplýva aby náhrada mala byť jedine jednorazová. Podľa
odvolateľa, ak nie je nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva zriadeným vecným bremenom
upravený inak, právo vlastníka pozemku obmedzeného stavbou na jeho pozemku - na ktorom viazne

vecné bremeno na náhradu sa nemôže premlčať úplne, ak vecné bremeno trvá, premlčať sa môžu
jedine jednotlivé čiastkové náhrady za konkrétne dni, kedy boli jeho vlastnícke práva obmedzené. Keďže
zákon neupravuje náhradu ani vo forme jednorazovej náhrady, ani vo forme renty, je na vlastníkovi
pozemku, či sa bude domáhať jednorázovej náhrady alebo pravidelnej renty. Poukázal na rozsudok NS
SR, sp. zn. 4Cdo/89/2008 z 21.12.2009, podľa ktorého, ak je zákonné vecné bremeno zriadené bez

poskytnutia náhrady, má povinný nárok na poskytnutie náhrady s odkazom na čl. 20 ods. 4 Ústavy SR,
resp. je to možné vyvodiť aj z § 128 ods. 2 OZ. Rovnaký názor vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu
ČR z 11.03.1998, sp. zn. PL. 41/1997. Je totiž nesporným, že vlastníkovi pozemku náhrada za nútené
obmedzenie vlastníckeho práva patrí v zmysle ochrany základných práv a slobôd, teda základného
práva vlastniť a užívať majetok. Ústavný súd vo svojich nálezoch konštatuje, že zásah do základného

práva na vlastníctvo, resp. práva na pokojné užívanie majetku spočívajúci v možnosti výstavby na
cudzom pozemku bez poskytnutia predchádzajúcej adekvátnej ochrany nie je zlučiteľný s čl. 20 ods. 1 až
4 Ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu. Zdôraznil, že podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, Dohovor o ochrane
ľudskýchprávazákladnýchslobôdajehoDodatkovýprotokolč.1máprednosťpredzákonom(182/1993
Z.z.).Jepretoirelevantné,žeuvedenýzákonnepriznávažalobcovináhraduzaobmedzenievlastníckeho

práva. ESĽP pri svojom rozhodovaní v obdobných prípadoch berie do úvahy faktory ako je neposkytnutie
žiadnej náhrady a primeranosť rozsahu kompenzácie. Preto pri posudzovaní veci je irelevantné ust. § 23
ods. 5 Bytového zákona, lebo žalobca svoje právo na poskytnutie náhrady za obmedzenie vlastníckeho
práva žiada titulom Ústavy SR, Listiny a Dohovoru. Má preto právo od žalovaných požadovať opakované
platby „primeranej náhrady“ za nútené obmedzenie vlastníckeho práva v danom čase. Iný výklad by

bol v rozpore s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR a s čl. 1 Protokolu č. 1 Dohovoru. Aj z nálezu Ústavného
súdu SR sp. zn. III. ÚS/237/09 zo 16.12.2009 vyplýva, že pri nútenom obmedzení možno uvažovať o
opakovaných platbách „primeranej náhrady“ počas trvania núteného obmedzenia. Prvoinštančný súd
vykladá zákony a medzinárodné zmluvy v rozpore s princípmi spravodlivosti. Boli ním interpretované
a aplikované právne normy tak, že sú zjavne protirečivé, popierajúce pravidlá formálnej a právnej

logiky a sú v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Bolo popreté právo na pokojné užívanie
majetku, keďže ust. § 23 ods. 5 Bytového zákona bolo vyložené ústavne nekonformným spôsobom,
v rozpore s Ústavou SR, Listinou a Dohovorom. Súd bol tiež povinný vyporiadať sa so všetkým, čo v
priebehu konania vyšlo najavo. Aplikovať ústavne súladne interpretované právne normy platného práva.
Prvoinštančný súd neakceptoval, že čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru má na základe čl.

7 ods. 5 Ústavy SR prednosť pred zákonom č. 182/1993 Z.z. Povinnosťou súdov je vykladať právny
predpis spôsobom ústavne konformným, čo sa nestalo. Bolo by v rozpore so základnými princípmi
spravodlivosti, aby žalovaní užívali cudzí majetok bez poskytnutia primeranej náhrady, pretože by to
znamenalo porušenie základného princípu občiansko-právnych vzťahov, spočívajúcich v rovnosti ich
účastníkov. Súdu prvej inštancie vytýkal tiež to, že tento nedal odpoveď na kľúčové námietky žalobcu, a

to neodôvodnil irelevantnosť rozsudku NS SR, sp. zn. 4Cdo/89/2008, nálezov Ústavného súdu ČR, sp.
zn. PL. 41/1997 a Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS/70/2011 a sp. zn. III. ÚS/237/2009 a zjednocujúce
stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove z 10.01.1913. Aj
z Beckovej príručky z roku 2005 vyplýva, že vzájomná vzťah vlastníkov pozemku a vlastníkov k stavbámna ňom stojaci je treba riešiť podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení. Vlastník stavby je obohatený
o čiastku, ktorú by žalobca ako vlastník pozemku dosiahol za prenájom pozemku zastavaného stavbou.
Výklad, podľa ktorého v zmysle § 23 ods. 5 Bytového zákona by nemal žalobca nárok na náhradu

za obmedzenie užívania svojho majetku a mal by to trpieť bezplatne, je v rozpore s jeho ústavnými
právami. V ďalšom poukázal na rozhodnutia NS ČR, sp. zn. 22Cdo/746/2007, 33Odo/1405/2005,
rozsudku Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 7C/172/2011, rozsudku Krajského súdu v Bratislave,
sp. zn. 6Cdo/154/2012, Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 10Co/134/2012 a ďalších so záverom, že
zriadenie práva vecného bremena predstavuje nútené obmedzenie vlastníckeho práva, a preto nemôže

byť bezodplatné, ako to vyplýva aj z Ústavy SR, a to čl. 20 ods. 4, pričom išlo o vecné bremeno v zmysle
zákona č. 66/2009 Z.z. S poukazom na uznesenie NS SR, sp. zn. 6Cdo/230/2013 uviedol, že súd prvej
inštancie sa nevyporiadal a ani neskúmal podstatnú námietku žalobcu, a to, že predmetom konania nie
je jednorázová náhrada za zriadenie vecného bremena, ale náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva
za konkrétne vymedzené časové obdobie, preto je rozsudok nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.
Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu tak, že navrhli
napadnutý rozsudok ako vecne správny v celom rozsahu potvrdiť a zaviazať žalobcu nahradiť im
vzniknuté trovy odvolacieho konania. Žalovaní rozsudok považujú za vecne správny a vyhlásený na
základe úplne zisteného skutkového stavu. Odkázali na právoplatné rozhodnutia tunajšieho odvolacieho

súdu týkajúce sa totožných vecí, kde boli zaujaté právne názory na jednorázovú odplatu za vecné
bremeno. V ďalšom uviedli konkrétne súdne konania týkajúce sa toho istého žalobcu, predmetom
ktorých je náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva. Súd v daných veciach rieši stred vzájomne
rovnocenných ústavných a zákonných práv, a to práva žalobcu vlastniť a užívať majetok a sociálne
práva žalovaných na bývanie a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a

rodinného života. Žalobca pred kúpou pozemkov tieto okolnosti dokonale poznal a vyjadril sa, že
pozemky nadobudol ako podnikateľ za účelom dosiahnutia zisku. Ak niekto zasiahol do majetkových
práv právnych predchodcov žalobcu, či žalobcu v tomto konaní, neboli to žalovaní.

11. Žalobca k vyjadreniu žalovaných poukázal na ustálenú rozhodovaciu činnosť Okresného súdu

Bratislava I, Okresného súdu Bratislava II a Krajského súdu v Bratislave, ktoré označil spisovými
značkami so záverom, že konajúce súdy priznali žalobcovi uplatnený nárok na náhradu za obmedzenie
vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. Podľa žalobcu niet
rozdielu medzi zákonným vecným bremenom podľa zákona č. 66/2009 Z.z. a podľa zákona č. 182/1993
Z.z.

12. Žalobca predložil do spisu viacero vyjadrení a listín poukazujúc na judikatúru tak Okresného súdu,
ako aj Krajského súdu v Prešove a Najvyššieho súdu SR podľa neho podporujúcu jeho názor vo veci.

13.Vrámciodvolaciehokonaniabolpodanýnávrhžalobcunaprerušeniekonania,oktoromodvolacísúd

rozhodol uznesením č. k. 19Co/210/2014-309 zo dňa 21.04.2016 tak, že prerušil konanie s poukazom
na ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. z dôvodu, že uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn.
8Co/165/2014 zo dňa 27.08.2015 bolo konanie prerušené s tým, že po právoplatnosti rozhodnutia o
prerušení konania bude podaný návrh na Ústavný súd SR na posúdenie súladu ust. § 23 ods. 5 zákona
č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov s Ústavou SR. V uvedenom konaní bol dňa

29.09.2015 podaný návrh na Ústavný súd SR, pričom tento bol Ústavným súdom SR prijatý. Ústavný
súd SR v uvedenej veci rozhodol tak, že návrh Krajského súdu v Prešove odmietol uznesením č. k. PL.
ÚS/14/2016-37 zo dňa 07.12.2016. Odpadol tým dôvod na prerušenie konania 19Co/210/2014.

14. Žalobca následne podaním zo dňa 10.02.2017 doručil do spisu vyjadrenie, ktorým poukázal na

plenárne rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. Pl. ÚS/42/2015, v ktorom sa zaoberal ustanoveniami
zákona č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike, podľa ktorého „primeraná jednorázová náhrada“ nie je
v súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR a čl. 1 Dodatku protokolu k Dodatku o ochrane ľudských práv a
základných slobôd. V ďalšom podaní zo dňa 23.06.2017 žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského
súdu v Prešove, sp. zn. 8Co/165/2014 z 19.04.2017, v ktorom predseda senátu pripojil k veci odlišné

stanovisko. Uviedol, že právny názor Ústavného súdu na meritórnu otázku ústavnosti o jednorázovosti
náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva je všeobecne záväzný, preto má za to, že ním uplatnený
nárok nie je premlčaný. Žalobca podaním zo dňa 19.05.2017 poukázal na odlišné stanovisko sudcov V.
I., I. Ľ. a N. H. vo veci sp. zn. Pl. ÚS/42/2015 so záverom o neprijateľnosti jednorázovej náhrady.15. Odvolací súd pre zrozumiteľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu najskôr musí konštatovať, že pokiaľ
súd prvej inštancie (okresný súd) správne rozhodoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku

(zákon č. 99/1963 Zb. v znení zmien a doplnkov účinného do 30.06.2016), tak odvolací súd musel
postupovať a vec posudzovať už podľa nového civilného procesného kódexu, a to zákona č. 160/2015
Z.z. - Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť dňom 01.07.2016, pričom
aplikovalustanovenia§470ods.1CSP,stým,žeúčinkyprocesnýchúkonovzrealizovanýchpredsúdom
prvej inštancie (okresným súdom do 01.07.2016), ostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP).

16. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli

súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 21.06.2017 a dospel k záveru, že odvolacie
žalobcu nie je dôvodné.

17. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj jeho konania, ktoré mu predchádzalo
dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne vo veci rozhodol po tom čo správne zistil skutkový stav,

ktorý správne právne posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku
súdu prvej inštancie, na ktoré v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Iba na zdôraznenie správnosti
rozhodnutia ako aj k odvolacím dôvodom uvádza nasledovné.

18. Podľa článku 20 ods. 4 Ústavy SR, vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je

možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení
neskorších predpisov, s vlastníctvom bytu alebo nebytového priestoru v dome je nerozlučne spojené
aj spoluvlastníctvo alebo iné spoločné právo k pozemku, na ktorom je dom postavený a k priľahlému

pozemku.

Podľa § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ak vlastník domu nie je vlastníkom
pozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra
nehnuteľností.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

19. Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva záver, že žalobca je vlastníkom pozemku parc. č. Y. - X. XXXX,
vkat.úz.C.,naktoromstojístavbabytovéhodomu,súp.č.XXXX,ktorájevspoluvlastníctvežalovaných.
V zmysle ust. § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení
zmien a doplnkov vzniklo na predmetnom pozemku teraz patriacemu žalobcovi vecné bremeno. Nie je
preto možné súhlasiť s tvrdením žalobcu, že žalovaní užívajú pozemok žalobcu bezdôvodne, lebo tento

je užívaný na základe uvedeného vecného bremena, ktoré vzniklo účinnosťou citovaného zákona dňa
01.09.1993. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobca uvedený pozemok nadobudol na
základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený pod č. D., čo vyplýva z listu vlastníctva č. XXXXX pre
okres C., obec C.Š., kat. úz. C.. Je tiež nepochybným, že bytový dom, stojaci na predmetnej parcele
žalobcu bol zrealizovaný dávno pred rokom 1993. Žalovaní podiely na obytnom dome nadobudli v

priebehu rokov 2001 až 2007, čo vyplýva z listu vlastníctva č. XXXX, kat. úz. C..

20. Odvolací súd k ďalším odvolacím dôvodom uvádza, že nie je možné súhlasiť s tvrdením odvolateľa,
že za obmedzenie jeho vlastníckeho práva má byť poskytnutá náhrada aj za každý deň obmedzenia,
nielen jednorázová, preto nie je nárok premlčaný. Zo zákona č. 182/1993 Z.z., a to z jeho ust. § 23

ods. 5 jednoznačne vyplýva, že vlastník pozemku pod bytovým domov má nárok na náhradu za vecné
bremeno, ktoré vzniklo na základe uvedeného ustanovenia. Takúto náhradu si mohol uplatniť vlastník
pozemku hneď od účinnosti uvedeného zákona. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na Vyhl. č.
492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, prílohu č. 3, časť F2 písm. a - podľa ktoréhovýpočet všeobecnej hodnoty vecného bremena sa vykoná tak, že práva spojené s nehnuteľnosťou
sa odhadnú tak, že sa zistí výhoda, ktorú tieto práva prinášajú oprávnenému, t.j. vlastníkovi v období
jedného roka a hodnota jeho výhody sa násobí pri právach časovo neobmedzených 20-timi; pri právach

časovo obmedzených počtom rokov, počas ktorých má právo ešte trvať, najviac však 20-timi rokmi. Aj
z uvedeného vyplýva správny názor súdu prvej inštancie o jednorázovej náhrade za vecné bremeno.
Tvrdenie žalobcu, že náhrada za vecné bremeno nie je jednorázová, ale môže byť aj vo forme renty
nevyplýva ani zo zákona č. 182/1993 Z.z., ani z iného právneho predpisu. Nie je preto možné súhlasiť
s názorom odvolateľa, že je na vlastníkovi pozemku, aby si vybral, či chce jednorázovú náhradu alebo

rentu, lebo uvedené nemá oporu v zákone. V tejto súvislosti je potrebné si ešte uvedomiť aj to, že v čase
vzniku vecného bremena bol vlastníkom sporného pozemku nie žalobca, ale jeho právny predchodca,
lebo tento nadobudol pozemok až v roku 2007. Za danej situácie a vychádzajúc z tvrdenia žalobcu, že
bolo na vlastníkovi zvoliť si formu náhrady, či jednorázovú alebo rentu je nutné uviesť, že už jeho právny
predchodca v predmetnej nehnuteľnosti si mohol zvoliť formu náhrady a v konaní nebolo preukázané,
či to mala byť jednorázová náhrada alebo renta. Rovnako nie je možné súhlasiť s tvrdením žalobcu,

že v jeho prípade došlo k vyvlastneniu nehnuteľnosti, lebo stále je vedený ako vlastník predmetného
pozemku. Odvolací súd sa nestotožňuje s tvrdením žalobu, že jeho nárok vyplýva priamo z Ústavy
SR, prípadne Listiny a Dohovoru. Práva a povinnosti nimi upravené sa však pretavujú do konkrétnej
zákonnej formy. Je treba však súhlasiť s tvrdením odvolateľa, že Dohovor má prednosť pred zákonom,
čo vyplýva z čl. 7 ods. 5 Ústavy SR. Je to v prípade, ak ide o vykonanie zmlúv, na ktoré nie je potrebný

zákon a zmluvy musia byť ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, lebo iba tieto
majú prednosť pred zákonmi.

21. Nie je možné súhlasiť s tvrdením odvolateľa, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný a že
súdom prvej inštancie boli aplikované právne normy protirečivo, popierajúc pravidlá formálnej a právnej

logiky. K uvedenému odvolací súd uvádza, že rozsudok súdu prvej inštancie je napísaný presvedčivo,
z jeho odôvodnenia je možné vyvodiť akými úvahami sa súd spravoval pri hodnotení dôkazov po
zistení skutkového stavu. Správne boli aplikované aj právne predpisy. Vykonané dôkazy posúdil súhrne
a pri rozhodovaní sa riadil i ustálenou rozhodovacou praxou súdu vyššej inštancie. Závery súdu
prvej inštancie vyslovené v napadnutom rozsudku zodpovedajú pravidlám formálnej a právnej logiky.

Nie je možné súhlasiť s tvrdením odvolateľa, že súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s princípmi
spravodlivosti. Nebolo popreté vlastnícke právo žalobcu k predmetnej nehnuteľnosti, iba mu nebol
priznaný nárok za vecné bremeno viaznúce na tejto nehnuteľnosti, a to z dôvodu premlčania v dôsledku
vznesenej námietky premlčania zo strany žalovaných. V prípade premlčania nároku nie je možné
premlčané právo priznať a nie je tým ignorovaná ochrana vlastníckeho práva tak, ako to žalobca tvrdí.

Žalobca ako vlastník zastavanej plochy má zákonné možnosti domáhať sa svojich nárokov ako vlastník
v rámci zákonom upravených inštitútov. V danej situácii nie je možné odignorovať ani ústavné právo
žalovaných na obydlie, ktoré je v zmysle čl. 21 ods. 1 Ústavy SR nedotknuteľné a povýšiť nad neho
ochranu vlastníckeho práva, keď aj Ústava SR v čl. 20 ods. 3 pojednáva o tom, že vlastníctvo zaväzuje
a nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými

zákonom.

22. Ak žalobca poukazuje na rozhodnutia iných súdov, ako aj Ústavného súdu SR, a to predovšetkým sp.
zn. PL. ÚS/42/2015 zo dňa 12.10.2016 je potrebné uviesť, že uvedené rozhodnutie rieši protiústavnosť
iného právneho predpisu, nie zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, preto je pre danú

predmetnú vec nepoužiteľné. Z uvedeného rozhodnutia nevyplýva, aby bolo vylúčené, aby odplata za
vzniknuté vecné bremeno nemohla byť aj jednorázová.

23. Správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie je rovnako možné vyvodiť aj z rozsudku Najvyššieho
súdu SR zo dňa 14.04.2016, sp. zn. 3Cdo/49/2014, z ktorého jednoznačne vyplýva, že náhrada za

vzniknuté vecné bremeno ex lege v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. je jednorázová a
nepatrí vlastníkovi právo na nijakú ďalšiu náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckeho
práva, a to bez ohľadu na to, či táto náhrada bola alebo nebola uplatnená, alebo vyplatená pôvodnému
vlastníkovi. Ak odvolateľ poukazuje tiež na to, že senát Krajského súdu v Prešove 19Co už vyslovil svoj
názor v inom rozhodnutí k náhrade za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom,

zmena právneho názoru aj pod vplyvom judikatúry vyššieho súdu je možná. Neodporuje to procesným
predpisom, ak dôjde k zmene právneho názoru vysloveného prvšie, čo je možné vyvodiť z nálezu
Ústavného súdu SR z 03.09.2013, sp. zn. III. ÚS 46/2013. V danej súvislosti je možné konštatovať
nejednotnosť názorov na základnú právnu otázku v predmetnom konaní.24. Odvolací súd preto ustálil, že súd prvej inštancie správne vo veci rozhodol, zaujal svoje stanovisko
k všetkým relevantným argumentom žalobcu a vyhodnotil podstatné skutočnosti. Nárok žalobcu ako

vlastníka pozemku pod obytným blokom bol zamietnutý iba z dôvodu premlčania, nie z dôvodu
neakceptácie jeho vlastníckeho práva. Podstatným pre rozhodnutie bolo stanoviť nárok na odplatu na
vecné bremeno, ktoré bolo posúdené ako jednorázový nárok vzniknutý účinnosťou zákona č. 182/1993
Z.z. od 01.09.1993. Od uvedeného dňa začala plynúť premlčacia doba, ktorá uplynula 01.09.1996.
Žaloba v predmetnom konaní bola podaná na súd 07.09.2011, teda po uplynutí premlčacej doby. Keďže

premlčanie bolo zo strany žalovaných namietané, súd naň musel prihliadať. Uvedené dôvody boli
hlavnými dôvodmi na zamietnutie žaloby súdom prvej inštancie, s čím sa odvolací súd plne stotožňuje.

25. Judikatúra súdov vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
boladanáodpoveďvodôvodnenírozhodnutia(porovnajrozsudokGeorgiadisprotiGréckuz29.05.1997,
sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III.; rozsudok Higginsová a ďalší proti

Francúzsku z 19.02.1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998 - I., uznesenie
Ústavného súdu SR z 23.06.2004, sp. zn. III. ÚS/209/2004). Odvolací súd so zreteľom na premlčanie
nároku nepovažoval za potrebné a nemusel sa zaoberať aj ostatnými odvolacími námietkami.

26. Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie žalobcu vyhodnotil ako nedôvodné, a preto napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP.

27. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešným žalovaným bol priznaný voči v
odvolacomkonaníneúspešnémužalobcovinároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavplnomrozsahu.

O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným
súdnym úradníkom.

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.