Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. august 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Cob/230/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3613202221
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3613202221.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny

Legerskej a členiek senátu JUDr. Ivety Záleskej a Mgr. Ivany Šlesarovej
v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o. so sídlom Příkop 843/4, Zábrdovice, 602 00 Brno, IČO: 26
429 705, Česká republika, proti žalovanému: F., bytom U., W. XXXX/XX, v spore o zaplatenie 501,90 Eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Partizánske č. k. 3Cb/66/2013-94
zo dňa 17. mája 2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku, ktorým zamietol žalobu o
zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,06 % denne zo sumy 501,90 Eur od 19.06.2009 do zaplatenia

a v časti výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v čase platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku súd prvej
inštancie zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,06 % denne zo sumy
501,90 Eur od 19.06.2009 do zaplatenia, v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 %
denne zo sumy 501,90 Eur od 19.06.2009 do zaplatenia konanie zastavil a o trovách konania rozhodol
tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobca

sa žalobou podanou podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007,
ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, domáhal proti žalovanému
zaplatenia zmenkovej sumy 501,90 Eur, zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy 501,90 Eur
od 19.06.2009 do zaplatenia, zákonného 6 % ročného úroku zo zmenkovej sumy od 23.10.2009 do
zaplatenia, zmenkovej odmeny vo výške 1/3 % zmenkovej sumy, teda 1,67 Eur a náhrady trov konania.
Žalobu odôvodnil tým, že ako indosatár je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavil
žalovaný dňa 04.11.2008 na zmenkovú sumu 501,90 Eur, pričom sa zaviazal aj

k úhrade zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne od 19.06.2009. Indosovaná zmenka je
vistazmenkou opatrenou doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“, pričom do jej
textu bol poňatý záväzok žalovaného zaplatiť na túto zmenku pri predložení na rad zmenkového veriteľa
zmenkovú sumu spolu s 0,25 % denným úrokom. Za miesto splatenia bolo určené sídlo prvotného
zmenkového veriteľa. Indosant predložil zmenku
k zaplateniu, pričom vystaviteľ doposiaľ nezaplatil nič. Keďže zmenková listina je opatrená doložkou
„bez protestu“ indosant nenechal vyššie uvedené skutočnosti zistiť verejnou listinou. Súd prvej inštancie

rozhodol vo veci samej rozsudkom zo dňa 31.03.2014
č.k. 3Cb/66/2013-41, v ktorom okrem iného uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 501,90 Eur,
so 6 %-ným ročným úrokom zo zmenkovej sumy 501,90 Eur od 23.10.2009 do zaplatenia, zmenkovú
odmenu vo výške 1/3 % zmenkovej sumy, teda 1,67 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vtejto časti nadobudol rozsudok súdu prvej inštancie právoplatnosť dňa 03.05.2014. Vo zvyšku návrh
zamietol. Súd prvej inštancie rozhodoval vo veci opätovne, keď Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací
uznesením č. k. 8Cob/285/2014-84 zo dňa 22.10.2015 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil v žalobcom

odvolaním napadnutej časti výroku, v ktorej žalobu vo zvyšku zamietol a v časti výroku o náhrade trov
konania, zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Krajský súd nariadil súdu prvej inštancie
odstrániť vady konania spočívajúce v procesnom postupe a rozhodnúť a riadne odôvodniť rozhodnutie
aj o trovách konania. Žalobca písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 22.12.2015 vzal
žalobu v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške

0,19 % denne späť. V konaní si uplatnil len zmenkový úrok vo výške 0,06 % denne. Žalobca a jeho
právny zástupca sa na pojednávanie nedostavili, hoci boli riadne predvolaní, svoju neúčasť žalobca a
jeho právny zástupca ospravedlnili a nežiadali z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Súd prvej
inštancie preto podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal v ich neprítomnosti. Žalovaný na pojednávaní
uviedol, že si na okolnosti uzavretia zmluvy nepamätá a ani na okolnosti podpisu zmenky. Žalobu
navrhol zamietnuť z dôvodu, že zmenkový úrok je v rozpore s dobrými mravmi. Vec prejednal v

takom rozsahu, v akom o nej doposiaľ nebolo právoplatne meritórne rozhodnuté. Vykonal dokazovanie
oboznámením listinných dôkazov a z vykonaného dokazovania zistil nasledujúci skutkový stav. Žalobca
je indosatár zmenky vystavenej v U. dňa 04.11.2008 na zmenkovú sumu 501,90 Eur, v ktorej sa
žalovaný zaviazal zaplatiť pri predložení na rad pôvodného zmenkového veriteľa U. s.r.o., so sídlom v
Q. sumu 501,90 Eur a zmenkový úrok 0,25 % denne od 19.06.2009. Miesto splatnosti zmenky je v sídle

pôvodného zmenkového veriteľa. Na zmenke sú doložky „bez protestu“ a „na platenie predložiť v lehote
4 rokov od vystavenia“. Na rube zmenky sa nachádza indosament, ktorým bola zmenka prevedená
pôvodným zmenkovým veriteľom ako indosantom na žalobcu ako indosatára. Zo zmluvy o úvere
uzatvorenej dňa 04.11.2008 medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným vyplýva, že uzavreli
spotrebiteľskú zmluvu o úvere, predmetom ktorej bola okrem iného aj dohoda o vyplnení zmenky (č.l. 17

všeobecných podmienok poskytnutia úveru), podľa ktorej na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka
ako vystaviteľa zmenky vyplývajúceho z úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi zmenky vystavil
vystaviteľ zmenku, v ktorej neboli vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej
sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy
sa stane celý dlh splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne

uhradí len časti splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku, alebo časť poslednej splátky. Zmenková
suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi
vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní za zmenke remitent
tak, že ním bude deň, kedy sa stal splatný celý dlh. Súd prvej inštancie poukázal na to, že z úradnej
činnostimujeznáme,žespoločnosťU.s.r.o.akoveriteľuzatváraveľkémnožstvospotrebiteľskýchzmlúv

o úvere, ktoré sú zabezpečené blankozmenkami vystavenými spotrebiteľmi na rad veriteľa. V týchto
zmenkách je ustanovený zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne (t.j. 91,25 % ročne). Pri vykonávaní
dôkazov vychádzal súd prvej inštancie zo zásady upravenej v § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p. a vykonal
aj iné dôkazy, ako navrhli strany sporu, pretože vykonanie týchto dôkazov považoval za nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci. Dokazovanie vykonal súd prvej inštancie na pojednávaní, obe procesné strany mali

možnosťvyjadriťsakobsahudôkaznýchprostriedkov.Včastiozaplatenie zmenkového úroku vo výške
0,19 % denne zo sumy 501,90 Eur od 19.06.2009 do zaplatenia súd prvej inštancie konanie zastavil z
dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby. Uviedol, že prípadný nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby
by bol právne neúčinný, pretože k späťvzatiu došlo pred prvým pojednávaním vo veci. Na vec aplikoval
súd prvej inštancie ním citované ustanovenia Občianskeho zákonníka, zákona č. 191/1950 Zb. zákona

zmenkového a šekového, zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a čl. 19, čl. 5 ods. 1
prvá a druhá veta Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje
európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal
námietkami žalobcu spočívajúcimi v tom, že vo veci nemalo byť nariadené pojednávanie a konanie malo
byť písomné, respektíve v tom, že ak súd vo veci nariadil pojednávanie, mal to urobiť odôvodneným

uznesením. Ustanovenie čl. 5 ods. 1 Nariadenia uvádza, že konanie je síce
v zásade písomné, ale ak to považuje súd za potrebné, možno nariadiť ústne pojednávanie. Súd prvej
inštancie považoval za potrebné nariadiť ústne pojednávanie, pretože vo veci bolo potrebné vykonať
dokazovanie na objasnenie skutkového stavu. Spôsob a rozsah vykonávania dôkazov určuje výlučne
súd (čl. 9 Nariadenia). Vzhľadom k tomu, že súd ako najvhodnejší

a zároveň najspravodlivejší spôsob vykonania dôkazov považoval ich vykonanie na pojednávaní, na
ktorom majú strany sporu bezprostrednú možnosť vyjadriť sa k dôkazom
a zároveň aj reagovať na vyjadrenia druhej procesnej strany, nariadil vo veci pojednávanie.V zmysle čl. 19 Nariadenia sa konanie riadi procesným právom slovenským, preto nebolo potrebné
nariaďovať pojednávanie uznesením. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal vecnými skutočnosťami
podstatnými pre rozhodnutie o tej časti predmetu konania, ktorá ostala jeho predmetom po rozhodnutí

krajského súdu. Súd sa najskôr vysporiadal
s námietkami žalobcu, že žalovaný nenamietal kauzálne skutočnosti týkajúce sa vystavenia zmenky
(týkajúce sa dôvodu jej vystavenia). K tomu súd prvej inštancie uviedol, že
v zmysle čl. I § 17 ods. 2 ZZŠ súd musel skúmať aj vlastný vzťah žalovaného k vystaviteľovi zmenky.
Citované zákonné ustanovenie má procesný charakter (upravuje postup súdu

v konaní, v ktorom sa uplatňuje právo na priznanie plnenia zo zmenky). Zákon č. 438/2015 Z.z., ktorým
bolo toto ustanovenie do ZZŠ s účinnosťou od 23.12.2015 doplnené, neobsahuje v čl. II prechodné
ustanovenia. Preto sa toto nové ustanovenie použije aj na toto konanie. Z tohto dôvodu súd prvej
inštancie vykonal dokazovanie aj oboznámením zmluvy o úvere, plnenie z ktorej bolo zabezpečené
zmenkou. Zo zmluvy o úvere a všeobecných podmienok súd zistil, že žalobca sa domáha proti
žalovanému práva zo zmenky, ktorá bola vystavená ako zabezpečovací prostriedok úveru poskytnutého

spoločnosťou U. s.r.o. žalovanému ako spotrebiteľovi. Zmenka bola indosovaná spoločnosťou U. s.r.o.
na žalobcu. Zdôraznil, že zmenka je cenným papierom, ktorým sa zmenkový dlžník zaväzuje majiteľovi
zmenky zaplatiť v mieste a v čase uvedenom v zmenke určenú sumu. Dlžník zo zmenky môže podľa
zákona podať námietku proti majiteľovi zmenky, ak však bola zmenka prevedená, môže podať v zásade
námietky týkajúce sa právneho vzťahu s pôvodným majiteľom proti novému majiteľovi len ak ten pri

nadobúdaní zmenky konal v zlej viere alebo sa previnil hrubou nedbanlivosťou. To však neplatí, ak
vznikol záväzok dlžníka v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. V takom prípade môže majiteľovi robiť
námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom
a súd
v konaní musí na také skutočnosti prihliadnuť ex offo, aj ak by námietky vznesené neboli.

V zmenke bol na základe dohody o vyplnení zapísaný zmenkový úrok 0,25 % denne zo sumy
vyplnenej do zmenky, čo súd prvej inštancie považoval za rozporné s dobrými mravmi a za dojednanie
vychádzajúce z neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve. Zmenkový úrok vo výške 91,25 %
ročne súd považoval za taký, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. Vychádzal pritom z toho, že z
povahy zmenky, ktorá je zmenkou zabezpečovacou, vyplýva, že úrok má mať funkciu sankcie sa

omeškanie dlžníka so splácaním dlžnej sumy veriteľovi. Má teda rovnakú funkciu ako zákonný úrok
z omeškania. Zákonný úrok z omeškania v čase začatia úročenia zmenky bol vo výške 9 % ročne.
Dohodnutý zmenkový úrok ho prevyšuje viac ako 10-násobne. Takýto úrok je v hrubom nepomere vo
vzťahu k zabezpečovanej zmluvnej povinnosti a je neprimeraným plnením a obchádzaním zákona. Súd
prvej inštancie uviedol, že nespochybňuje, že zmenkové právo je založené na formálnosti zmenkových

vzťahov, avšak táto formálnosť nesmie v nijakom prípade spôsobovať bezdôvodnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v prospech jednej strany, v tomto prípade majiteľa zmenky,
že je založené na autonómnej vôli subjektov zmenkového práva, avšak aj tu je potrebné dbať na
ochranu práv účastníkov právneho vzťahu vyplývajúcu z iných skutočností (z právnych predpisov na
ochranuspotrebiteľa,zverejnéhozáujmuapod.).Zmenkamôžebyťuplatnenámedzisubjektmi,ktorézo

svojej povahy nie sú subjektmi rovnými. Takým prípadom môže byť aj vystavenie zmenky spotrebiteľom
ako zabezpečovacieho prostriedku na zabezpečenie svojho záväzku voči veriteľovi - dodávateľovi. Je
potrebnéinakposudzovaťzmenkovýprávnyvzťahvprípade,keďsúnaobochjehostranáchrovnocenné
subjekty (napríklad podnikatelia) a keď je na jednej strane subjekt silnejší (veriteľ, majiteľ zmenky) a
na druhej subjekt slabší (dlžník, spotrebiteľ). Výkon práv majiteľa zmenky (hoci v súlade so zákonom

zmenkovým a šekovým) môže neprimerane zasiahnuť do práv zmenkového dlžníka - spotrebiteľa. Súd
prvej inštancie uzavrel, že v posudzovanej veci je nepochybné, že žalovaný uzavrel zmluvu
o spotrebiteľskom úvere so spoločnosťou U. s.r.o. s tým, že jeho záväzok bol zabezpečený
blankozmenkou, ktorá bola neskôr indosovaná na žalobcu. Spoločnosť U. s.r.o. v právnom vzťahu
so žalovaným vystupovala ako podnikateľ, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie úverov. Táto

spoločnosť musela poznať všetky okolnosti uzatváraného právneho vzťahu i zmenkové právo. Z vlastnej
činnosti je súdu známe, že indosácia blankozmeniek vystavených spotrebiteľmi na rad spoločnosti U.
s.r.o. na žalobcu nie je pre pôvodného zmenkového veriteľa výnimočná, z množstva žalobcom podaných
žalôb vyplýva, že ju vykonáva systematicky. Táto skutočnosť vyvoláva pochybnosti o skutočnom účele
indosácie zmenky. Došlo ňou totiž k významnej ujme na právach spotrebiteľa, ktorý nemohol až do

22.12.2015 vznášať kauzálne námietky týkajúce sa pôvodného právneho vzťahu so spoločnosťou U.
s.r.o. voči novému majiteľovi zmenky. Pritom dojednanie zmenkového úroku vo výške takmer 100
% ročne je okolnosťou, ktorú by dlžník - spotrebiteľ mohol voči veriteľovi - dodávateľovi namietať.
Takýmto spôsobom mohol veriteľ v spotrebiteľských právnych vzťahoch obísť zákonné ustanoveniana ochranu spotrebiteľa a fakticky znemožniť spotrebiteľovi brániť sa proti neprijateľným (nekalým)
podmienkam v spotrebiteľských zmluvách, ak si voči spotrebiteľovi vymieni zabezpečenie plnenia zo
zmlúv zmenkou, čo považoval súd prvej inštancie za neprípustné. Výkon takého právneho úkonu, hoci

v súlade s právom, ktorý by bol zároveň (na podklade iného právneho predpisu) úkonom protiprávnym,
nemôže požívať ochranu súdu (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Nie je možné akceptovať výlučne
formalistický výklad práva, ak by sa takým spôsobom odôvodňovala zrejmá nespravodlivosť. Podľa
názorusúdu prvejinštanciejepretopotrebnévzmenkovýchprávnychvzťahoch,vktorýchjezovšetkých
okolností zrejmé, že ich subjektom je na jednej strane subjekt, ktorý bol v pôvodnom (kauzálnom)

právnom vzťahu spotrebiteľ, vykladať zákon takým spôsobom, aby spotrebiteľ nebol ukrátený na svojich
právach, ktoré mu priznáva jednak európska legislatíva (napr. smernica č. 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách), ale aj vnútroštátne právne predpisy, do ktorých je európske
právo transponované (napr. Občiansky zákonník, zákon o spotrebiteľských úveroch, zákon o ochrane
spotrebiteľa a pod.). Len taký výklad zákona totiž bude v súlade s požiadavkou vysokej úrovne ochrany
spotrebiteľa, ktorá je zakotvená okrem iného aj v Zmluve o fungovaní Európskej únie (čl. 169). Zmenkový

úrok vo výške takmer 100 % ročne je podľa názoru súdu prvej inštancie dojednaný neplatne (pre
rozpor s dobrými mravmi i pre rozpor s ustanovením § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka) a
keďže ide o neplatnosť absolútnu, súd na ňu prihliadol ex offo. Absolútna neplatnosť dopadá na celé
dojednanie zmenkového úroku, na právny vzťah účastníkov pôsobí ex tunc (od počiatku) a nie je možné
konvalidovať ju tým, že žalobca si uplatní plnenie len časti tohto (neplatného) dojednania. Skutočnosť, že

žalobuvčastiozaplateniezmenkovéhoúroku0,19%dennevzalžalobcaspäť,nekonvalidujeneplatnosť
dojednania zmenkového úroku 0,25 % denne. Toto dojednanie je neplatné v celom rozsahu, preto nie je
možnéžalobcovi priznaťanizníženýzmenkovýúrok0,06%denne.Ztýchtodôvodovsúdprvejinštancie
žalobu v tejto časti zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa §
142 ods. 2 O.s.p. Žalobca a žalovaný boli v konaní čiastočne úspešní a čiastočne neúspešní. Preto súd

prvej inštancie rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie proti výroku, ktorou súd žalobu zamietol v časti o zaplatenie 6 %
denného zmenkového úroku a čo do nepriznania náhrady trov konania, podal žalobca v zákonnej lehote
odvolanie z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, v konaní došlo k vadám uvedeným v § 365 ods. 1 písm.
b/ CSP, keď súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. V odvolaní
uviedol, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že vo veci vykonal dokazovanie okrem

iného oboznámením sa so zmluvou o úvere, avšak žalobca a žalovaný dokazovanie zmluvou o úvere
či ďalšími listinnými dôkazmi nenavrhli. S poukazom na § 120 O.s.p. žalobca uviedol, že dokazovanie
v sporovom konaní je ovládané prejednávacou zásadou. Súd vychádza len zo skutočností tvrdených
stranami sporu a vykonáva len tie dôkazy, ktoré strany sporu navrhli. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p.
umožňuje súdu vykonať v sporovom konaní aj iné dôkazy ako navrhli strany sporu, avšak tento postup

je možný len výnimočne, ak je vykonanie nenavrhovaných dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie veci
a nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť. Potreba vykonať
ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného dokazovania. V danej veci súd mohol a mal rozhodnúť len
z predloženej zmenky. Súd musí k otázke vykonania iných ako stranami sporu navrhovaných dôkazov
pristupovať vyvážene a svoj postup musí náležite odôvodniť. V danom konaní súd prvej inštancie svoj

postup nezdôvodnil. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje v listine samo právo žalobcu. Vo
vzťahu k žalobcovi ako indosatárovi je zmenka jediným legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je možné
ničím iným nahradiť. Žalovaný mohol na základe čl. 5 ods. 3 a ods. 6 Nariadenia vzniesť námietky voči
zmenke, ak tak však neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia
koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovaného a na

ťarchu žalobcu, vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovaného ako spotrebiteľa.
Žalovaný sa tejto obrany nedomáhal, pohľadávku nerozporoval a svojím konaním ju fakticky uznal. Súd
prvej inštancie nevykonal žiadne dokazovanie nad rámec navrhnutých dôkazov v prospech uplatnenej
pohľadávky
a neobjektívne podporil v konaní žalovaného. Konanie súdu prvej inštancie predstavuje výrazný zásah

do práva na spravodlivý proces garantované v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku
6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd prvej inštancie dospel k rozhodnutiu na
základeaplikácienesprávnychprávnychpredpisov,akoajnesprávnejinterpretáciepríslušnýchprávnych
predpisov a práva Európskej únie. Žalobca je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie jeúčastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide o zmenku platnú, ktorá je abstraktným
samostatným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať ani podmieňovať inými
okolnosťami než tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Súd prvej inštancie sa aplikáciou príslušných

ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal
a ignoroval predmet sporu. Súd predovšetkým ignoroval § 17 ZŠZ. Žalovaný vo všeobecnosti nie je
oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s
pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporom konaní nemôže činiť žalovaný, tým menej tak môže
činiť sám súd. Je síce prípustné za určitých okolností uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči žalobcovi,

avšak námietka musí byť vznesená zo strany žalovaného a predovšetkým žalovaný v tejto situácii nesie
dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Nie je prípustné, aby túto úlohu a iniciatívu na seba
prevzal súd a suploval aktivitu žalovaného. Uvedené námietky majú hmotnoprávny charakter, preto v
záujme zachovania rovnosti strán, súd nie je oprávnený žalovaného na ne ani upozorniť. Súd porušil
poučovaciu povinnosť prekročením § 5 ods. 1 O.s.p., ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných
prostriedkov a prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali

byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu. V odvolaní žalobca poukázal
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.10.2008, sp.zn. 5Obo 3/2008, rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 22.08.2002, sp.zn. 25Cdo 1839/2000, rozsudok Krajského
súdu v Prešove zo dňa 05.09.2013, sp.zn. 10C/79/2013 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
zo dňa 21.11.2013, sp.zn. 43CoZm/10/2013. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie

zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a žalobcovi prizná právo na náhradu trov odvolacieho
konania, ktoré v odvolaní vyčíslil.

3. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

4. Z obsahu odvolania vyplýva, že odvolanie žalobcu nesmeruje proti časti výroku rozsudku súdu prvej
inštancie, v ktorej bolo konanie v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zo
zmenkovej sumy 501,90 Eur od 19.06.2009 do zaplatenia zastavené. V tejto časti nadobudol rozsudok
súdu prvej inštancie právoplatnosť uplynutím lehoty na podanie odvolania.

5. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP),
ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1

CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa §
363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

7. Odvolací súd preskúmal vec v zostávajúcej časti v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380

ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej zamietajúcej
časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,06 % denne zo zmenkovej sumy je potrebné ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

8. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

9. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

10. Odvolací súd, ktorý pristúpil k rozhodovaniu v tejto veci po 01.07.2016, postupoval v odvolacom
konaní v súlade s prechodným ustanovením § 470 ods. 1 CSP podľa tohto zákona, pričom v súlade
s § 470 ods. 2 CSP posudzoval procesné podmienky podľa právneho stavu existujúceho v čase
rozhodnutia veci súdom prvej inštancie a odvolania podaného za platnosti a účinnosti zákona č. 99/1963Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.). Odvolací súd tak
rešpektuje základné princípy CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených
záujmov a naplnenie princípu právnej istoty odvolacieho konania, ktoré začalo za platnosti a účinnosti

skoršej úpravy procesného práva (článok 2 ods. 1, 2 CSP).

11. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil
v súlade so zásadami podľa § 191 CSP (do 30.06.2016 podľa

§ 132 OSP) a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na
ním citované ustanovenia hmotného práva, žalobu o zaplatenie zmenkového úroku zamietol. Svoje
rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP (do 30.06.2016
podľa § 157 ods. 2 OSP). Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a
konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).

12. V súlade s § 387 ods. 3 prvá veta CSP odvolací súd ďalej konštatuje, že súd prvej inštancie
sa vysporiadal s podstatnými vyjadreniami strán sporu, a preto postup odvolacieho súdu podľa tohto
ustanovenia neprichádza do úvahy.

13. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti posudzoval, či konanie pred

súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci
a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní
nezistil procesné vady, zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/
CSP.

14. V súlade s § 387 ods. 3 druhá veta CSP sa odvolací súd vysporiadal s podstatnými tvrdeniami
žalovaného uvedenými v odvolaní.

15. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal, že súd prvej inštancie vykonal nikým

nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril rozsah dokazovania, ale najmä neumožnil stranám sporu
vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia). Poukázal na
to, že súd samotný nie je legitimizovaný vznášať za žalovaného námietky voči zmenke, pretože tým
porušil princíp kontradiktórnosti konania a rovnosti strán sporu ako súčasti práva na spravodlivý proces.

16. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1
Nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto
cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať

vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia
by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri
rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom sa
vykonávajú dôkazy.

17. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach s
nízkou hodnotou sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2 Nariadenia, ktorým sa súdu
ukladá aj povinnosť podporovať strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním
informácií o procesnoprávnych otázkach, pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí v záujme
zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým spôsobom.

Povinnosť informovať strany o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti od vnútroštátnych
postupov plniť rôznym spôsobom. Dá sa jej vyhovieť napríklad ústne počas súdneho procesu alebo
prostredníctvom elektronickej komunikácie, ako je elektronická pošta alebo telekonferencia, prípadne
inými spôsobmi, ktoré sú povolené v zmysle vnútroštátneho práva.

18. Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu spočívala v tom, že žalovaný sa v konaní
žiadnej obrany nedovolával, námietky voči zmenke nevzniesol, a preto mal súd prvej inštancie
vo veci rozhodnúť vyhovujúcim rozhodnutím. Tento názor je však nesprávny. Článok 4 Nariadenia
upravuje zjednodušený a v zásade písomný spôsob vedenia konania s nízkou hodnotou sporu amôže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícii iné dôkazné prostriedky než v ňom uvedené a nemá v
zásade možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa
názoru odvolacieho súdu nebolo však cieľom Nariadenia obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov

potrebných pre rozhodnutie veci, ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme
toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom (čl. 9 ods. 3
Nariadenia).Zčlánkov8a9Nariadeniajednoznačnevyplýva,žeajvkonaniachsnízkouhodnotousporu
je zachovaná možnosť sudcu vykonať potrebné dokazovanie a napr. aj nariadiť ústne pojednávanie,
ak to považuje za potrebné. Aj napriek zjednodušenej forme tohto druhu konania považoval odvolací

súd postup súdu prvej inštancie za správny, pričom súd prvej inštancie rešpektoval ustálenú judikatúru
Súdneho dvora, v zmysle ktorej je súd povinný ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok
v spotrebiteľských zmluvách. Aj keď súčasné procesné predpisy vo všeobecnosti prenechávajú do
značnej miery smerovanie konania v dispozícii strany sporu, nemožno pripustiť, aby sa súdy (sudcovia)
dostali do postavenia, aby len automaticky vytvárali exekučné tituly vychádzajúce iba z formálnych
náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol v rozpore so s § 2ods. 2 zákona č. 385/2000

Z.z., v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony
a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia;
rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto, v akokoľvek formalizovanom procesnom postupe
musí súd dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Ani náležitý procesný postup tak nemôže
viesť k vydaniu rozhodnutia, ktoré by učinilo vykonateľným nárok založený na takých excesoch, ako

je zjavná absolútna neplatnosť právneho úkonu, zneužitie práva, šikanózny výkon práva a podobne.
To neznamená, že by zodpovednosť za výsledok sporu nemala byť zásadne na strane sporu a ani
to, že by súd mal nahrádzať jeho pasivitu. Je však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť
nepriaznivý výsledok sporu odôvodniteľný prístupom účastníka k uplatneniu jeho práv v konaní, ale za
ktorou je súd povinný zamedziť tomu, aby svojou autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve

takéto postavenie súdu je nevyhnutným atribútom právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných
ustanoveniach predpisov stanovujúcich ich základné princípy vychádzajúce z hodnotových základov
spoločnosti. V prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý
priamo odkazuje v bode 1 preambuly. Nebolo by možné považovať za spravodlivé také rozhodnutie,
ktoré by súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku

iba preto, že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť.
Vzhľadom na to bol súd prvej inštancie aj v procese podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako
vyhovením návrhu, (a to aj za situácie, že by žalovaný v žalobnej odpovedi nárok prípadne akceptoval)
a bol oprávnený aj na vykonanie dôkazov, ktoré strany sporu nenavrhli, pretože boli nevyhnutné pre také
rozhodnutie vo veci, ktoré zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia zmenky.

19. Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia zmenkovej sumy, zmenkového
príslušenstva, zaplatenia zmenkovej odmeny a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia

má konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba
vtedy, ak to považuje za potrebné alebo ak to navrhnú strany sporu, príp. niektorá z nich. V súlade
s článkom 19 Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotou sporu sa riadi slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v článku
5 ods. 2 - 7, článku 6, 7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi Civilným

sporovým poriadkom.

20. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej inštancie došlo k vadám v postupe súdu
podľačl.7ods.1Nariadeniapriposudzovaníprocesnýchotázokvpriebehukonania.Podľačl.5ods.2,3
Nariadenia vyzval súd žalovaného tlačivom C na odpoveď, ktoré žalovaný prevzal. Na doručené tlačivo

nereagoval. Súd prvej inštancie v rámci úradnej činnosti z exekučného spisu sp.zn. 5Er/415/2010 tohto
súdu vyhotovil fotokópiu zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru a založil do spisu
v tomto spore s tým, že následne týmito listinami vykonal dôkaz oboznámením ich obsahu. Pripojením
zmluvy o úvere a všeobecných podmienok bez návrhu strán sporu, vykonal súd prvej inštancie skutkové
zistenia, ktoré posúdil ako právne významné pre rozhodnutie o uplatnenom nároku. Súd prvej inštancie

vec prejednal a rozhodol na pojednávaní dňa 17.05.2016 v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho
zástupcu.Právnyzástupcažalobcuprevzalpredvolanienapojednávaniesozachovaním5-dňovejlehoty
na prípravu pojednávania podľa § 115 ods. 2 O.s.p., z neúčasti sa ospravedlnil písomne podaním
zo dňa 16.05.2016, doručeným súdu prvej inštancie v ten istý deň. Dôvod neúčasti na pojednávaníuvádzaný právnym zástupcom žalobcu nepovažoval ani odvolací súd za dôležitý dôvod, pre ktorý by
bolo nutné pojednávanie odročiť, pričom prihliadol na skutočnosť, že návrh právneho zástupcu žalobcu
nemá náležitosti podľa § 119 ods. 2 O.s.p.. Žalovaný sa na pojednávaní zúčastnil osobne. Odvolací

súd konštatuje, že pre prejednanie veci na pojednávaní dňa 17.05.2016 v neprítomnosti strán sporu, na
ktorom vykonal súd prvej inštancie dokazovanie aj zmluvou o úvere vrátane jej všeobecných podmienok,
boli splnené podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p., platného v čase rozhodovania.

21. Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca a žalovaný mali objektívnu

možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom vrátane tých, ktoré súd prvej inštancie pripojil
do spisu bez návrhu strán sporu. Súd prvej inštancie mal možnosť vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré
navrhli strany sporu, za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie aká v tomto spore nastala.
Išlo o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní. Tento postup je výnimočný, ale je možné
ho využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd prvej
inštancie mal zo žalobcom predloženej vlastnej zmenky preukázané, že pôvodným majiteľom zmenky

bola spoločnosť U. s.r.o., na rad ktorej vystavil dňa 04.11.2008 žalovaný ako fyzická osoba - občan
zmenku, na líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy XXXXXXX. Práve tieto skutočnosti boli podkladom
pre postup súdu prvej inštancie, pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená žalovaným má alebo
nemá zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej
zmluvy, prípadne i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

22. V prospech správnosti takéhoto postupu súdu prvej inštancie svedčí aj to, že bol v súlade s
následnýmstanoviskom spoločnéhozasadnutiaobčianskoprávnehoaobchodnéhokolégiaNajvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.10.2015, podľa ktorého v prípade, ak z akýchkoľvek okolností
prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť

snekaloupovahoučineprípustnosťouuplatnenéhonároku,jetentoexoffo povinnýzabezpečiťprieskum
nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má uplatnený nárok základ. Ak je
vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve,
aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

23. Úlohou súdov členských štátov Európskej únie (ďalej len „vnútroštátny súd“) je uplatňovať popri
vnútroštátnom práve aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských štátoch
Európskej únie uplatňovať jednotne. Právo Spoločenstva má tú zvláštnosť, že mení právomoci
vnútroštátneho súdu v jeho vzťahu k zákonom.

24. Rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Simmeathal
II (29.3.1978, 106/77) pomenoval úlohu vnútroštátneho súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach
svojej právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto právneho
systému vznikajú jednotlivcom“. Podľa názoru Súdneho dvora by účinnosť komunitárneho práva bola
„oslabená", keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade

s rozhodnutím, či ustálenou judikatúrou Súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať
vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského štátu
a súdu Spoločenstva.

25. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva, najmä ustanovení právnej úpravy osobitne

prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom
možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto
smernicou a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho
spoločenstva).

26. Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu (napr. aj zmluvu
ospotrebiteľskomúvere),nemožno posudzovaťprávaapovinnostiztejtozmluvyoddeleneodpoužitých
zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty
a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy podlieha režimu ochrany spotrebiteľa vo
forme súdnej kontroly, či zmluvné dojednania, vrátane akcesorických, neobsahujú nekalé podmienky v

neprospech spotrebiteľa. V zmysle článku 6 smernice 93/13/EHS, súd aj bez návrhu skúma nekalú
povahu podmienky v spotrebiteľskej zmluve, čím sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol
viazaný nekalou podmienkou. Zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa v článku 7 uvedenej smernice,pretože takéto skúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých
podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.

27. Ak by vnútroštátne právo (prípadne jeho výklad v súdnej praxi) umožňovalo veriteľovi obísť takéto
preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo by o pozbavenie užitočného účinku smernice 93/13/EHS
(effet utilé). Z hľadiska práva Európskej únie platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné
opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou.

28. Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva ale aj z práva
Európskej únie. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o
spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu.
Jednou z odlišnosti spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenka
vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok
zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych veciach

podľa Nariadenia, v ktorých má žalovaný postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor vo viacerých rozsudkoch
týkajúcich sa smernice 93/13/EHS (C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial,
C-243/08, Pannon GSM) vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky
v spotrebiteľských zmluvách ex offo, neskôr (C-137/08, VB Pénzügyi Lízing) dokonca vyslovil, že ich
musí skúmať ex offo a (C-618/10, Banco Espanol de Credito), že odporuje európskemu právu, ak ich

súd nemôže skúmať a limine (t.j. ak ich môže skúmať len ex post). V takých prípadoch musí národný
súd vykladať národné procesné i hmotné právo konformne s právom Európskej únie. Z ustanovenia
§ 17 zákona č. 191/1950 Zb. nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie
neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne
vzťahy, na ktorých zabezpečenie bola vystavený zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd v

prípade pasivity žalovaného len „vydá rozsudok“, nestanovuje, že súd žalobe musí vyhovieť. Odvolací
súd je toho názoru, že v danom prípade súdu prvej inštancie nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti
skúmal, či základom zmenky je spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné
zmluvné podmienky. Pripojením zmluvy o úvere a všeobecných podmienok súd prvej inštancie neporušil
koncentračnú zásadu a tým, že tieto posúdil ako dôkazy na zistenie skutkového stavu na pojednávaní,

neporušil ani princíp kontradiktórnosti súdneho procesu ani rovnosť strán sporu.

29. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora, ktorý vo viacerých rozhodnutiach poukázal na to, že
spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo z dôvodu neinformovanosti
dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu môže súd odstrániť ex offo zbavením

účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. Océano Gruppo editoriale spojené prípady C-240
až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval, že existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že
priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú povahu zmluvnej podmienky (spojené prípady
C-240 až C-244/98). Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je jednoduchá záležitosť.
Smernica indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť (posúdenie zmyslu

posudzovanej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie s ostatnými
zmluvami, vyhodnotenie všetkých okolnosti prípadu a iných; čl.4 ods.1 smernice). Súdny dvor stanovil
jasnú požiadavku na ochranu pred nečestnými klauzulami pri štandardných produktoch obdobne, ako
vyžadujú vnútroštátne pravidlá verejného poriadku, teda vždy za každých okolností (porov. C-76/10
POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod 50,51).

30. Proces podľa Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov Súdneho dvora
a ex offo súdnej kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zmenka je náročná na formality
a aj v zmenkových právnych sporoch je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných
podmienok zmluvy, ktorú zmenka zabezpečuje. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek

indosamentomodspoločnostiU.s.r.o.,simuselbyťvedomý,ževskutočnostiideozmenkovýchdlžníkov
ako spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a ktorých
postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Občiansky zákonník (§ 54
ods.1). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.

31. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s hmotným právom,
keď riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, obsahujúcu neprijateľné
zmluvné podmienky. Rovnako sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o absolútnej
neplatnosti dojednania zmenkového úroku vo výške takmer 100 % ročne, pre rozpor s dobrýmimravmi i pre rozpor s ustanovením § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka, na ktorú bol povinný
prihliadať ex offo. Absolútna neplatnosť dopadá na celé dojednanie zmenkového úroku, na právny vzťah
účastníkov pôsobí ex tunc (od počiatku) a nie je možné konvalidovať ju tým, že žalobca si uplatní plnenie

len časti tohto (neplatného) dojednania. Rovnako sa odvolací súd stotožnil s jeho záverom, že čiastočné
späťvzatie žaloby o zaplatenie zmenkového úroku 0,19 % denne, nekonvaliduje neplatnosť dojednania
zmenkového úroku 0,25 % denne, a preto nebolo možné žalobcovi priznať ani znížený zmenkový úrok
0,06 % denne.

32. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti výroku
o náhrade trov konania vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery
úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovaného. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu
meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu. Súd prvej inštancie pri posudzovaní miery úspechu strán v
sporerozhodolonáhradetrovkonaniasprávnepodľa§142ods.2O.s.p.apokiaľžiadnemuzúčastníkov
nárok na náhradu trov konania nepriznal, postupoval v súlade s citovaným ustanovením procesného

práva platného a účinného do 30.06.2016.

33. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutej
časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP účinného od 01.07.2016. Rozsudok súdu prvej
inštancie je v napadnutých častiach vo výroku vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje

správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu.

34. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP. Keďže úspešnému žalovanému z obsahu spisu trovy odvolacieho konania nevyplývajú,
odvolací súd žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)

- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).