Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. január 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/500/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6411202830
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6411202830.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a
členovsenátuMgr.KatarínyKatkovejaJUDr.JanyHaluškovej,vsporežalobcuF.X.,nar.XX.XX.XXXX,
s trvalým pobytom K. O. č. XXX, XXX XX K. O., právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Ulianko
& partners, s.r.o. so sídlom, Nám. SNP 37, 960 01 Zvolen, proti žalovaným 1/ H. I., nar. XX.XX.XXXX, s
trvalým pobytom K. O. č. XX, XXX XX K. O., právne zastúpenému JUDr. Jánom Reptišom, advokátom,

Advokátska kancelária so sídlom Námestie Matice slovenskej 4, 965 01 Žiar nad Hronom, 2/ F.. F.
I., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom X. XX/XX, XXX XX I. P. O., v odvolacom konaní právne
zastúpenej JUDr. Soňou Strýčkovou, PhD., advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Národná 7,
974 01 Banská Bystrica, o zaplatenie 4.800,- Eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalovanej 2/
proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 6C/133/2011-74 zo dňa 18. 02. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. 1. Okresný súd Žiar nad Hronom ako súd prvej inštancie (ďalej aj „okresný súd“ resp. „súd prvej
inštancie“ event. „prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 18. 02. 2014 uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť
spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 4.800,- Eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania
z uvedenej istiny za dobu omeškania od 11. 03. 2011 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania z

titulu súdneho poplatku vo výške 288 Eur, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku (prvý
výrok). Zároveň uložil žalovaným 1/ a 2/povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy
konania predstavujúce trovy právneho zastúpenia vo výške 642,17 Eur, na presne špecifikovaný účet
jeho právneho zástupcu, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku (druhý výrok).
1. 2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa (prostredníctvom
právneho zástupcu) domáhal, aby súd uložil žalovaným 1/ a 2/ (ďalej aj „žalovaní“) solidárnu povinnosť

zaplatiť mu istinu vo výške 4.800,- Eur z titulu bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností
nachádzajúcich sa v k. ú. K. O. zapísaných na LV č. XXX a to rodinného domu so súp. číslom XX,
postaveného na parcele CKN č. XXX/XX, ako aj priľahlých pozemkov (ďalej aj „nehnuteľnosti“), ktorých
je výlučným vlastníkom. Konkrétne sa jednalo o nárok uplatnený z titulu bezdôvodného obohatenia
za užívanie predmetných nehnuteľností v období od 10. 03.2009 do 10. 03. 2011, teda za obdobie
posledných dvoch rokov vo výške 200,- Eur mesačne, spolu vo výške 4.800,- Eur.

1. 3. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd poukázal na to, že z vykonaného
dokazovaniamalpreukázané,žepredmetnénehnuteľnostinadobudolžalobcanazákladekúpnejzmluvy
uzatvorenej so žalovanými dňa 30. 04. 2007. Žalovaní sa v konaní vedenom na Okresnom súde
Žiar nad Hronom pod sp. zn. 5C/186/2010 domáhali určenia neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy,
avšak v tomto spore zobrali žalobu späť a uvedené konanie bolo právoplatne zastavené dňa 20. 06.
2012. Ďalej prvoinštančný súd poukázal na to, že v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde

Žiar nad Hronom pod sp. zn. 1T/139/2009 bola voči žalobcovi podaná obžaloba pre zločin podvodu,
na tom skutkovom základe, že po vzájomnej dohode, za účelom získania finančných prostriedkovpre spoločné podnikanie dňa 30.04.2007 v Žiari nad Hronom ako kupujúci uzatvoriť kúpnu zmluvu
so žalovanými ako predávajúcimi, ktorej predmetom bol prevod predmetných nehnuteľností, za kúpnu
cenu 129.456,28 Eur s tým, že žalobca (v uvedenom trestnom konaní - obvinený) si vybaví v banke

úver, na uvedené nehnuteľnosti zriadi záložné právo v prospech banky, a následne po uplynutí doby
troch rokov od uzavretia kúpnej zmluvy prevedie nehnuteľnosti aj s ťarchou naspäť do vlastníctva
predávajúcich (žalovaných), pričom po uplynutí dohodnutej doby obvinený (v tomto spore - žalobca)
prevod neuskutočnil, ani nevyplatil kúpnu cenu a predávajúcich (v tomto spore - žalovaných) vyzval,
aby sa z nehnuteľnosti vysťahovali, čím im mal spôsobiť uvedenú škodu. Rozsudkom Okresného súdu

v Žiari nad Hronom zo dňa 07. 12. 2009 bol obžalovaný F. X. (v tomto spore - žalobca) spod obžaloby
oslobodený. Na základe uvedeného preto súd prvej inštancie konštatoval, že v tomto spore „nebolo
dokázané tvrdenie žalovaných, že predmetná kúpna zmluva v dôsledku podvodu, ktorý mal urobiť
žalobca, je neplatná.“ Okrem toho prvoinštančný súd poukázal i na to, že v spore vedenom na tamojšom
súdepodsp.zn.4C/72/2011bolarozsudkomzodňa31.12.2012žalovanýmuloženápovinnosťvypratať
predmetné nehnuteľnosti, ktoré sú vo vlastníctve žalobcu a ktorých neoprávnené užívanie z ich strany

je predmetom tohto sporu.
1. 4. Po poukázaní na konkrétne zákonné ustanovenia (§ 451 ods. 1, 2, § 517 ods. 1 veta prvá a §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka /ďalej aj „OZ“/), súd prvej inštancie uviedol, že „žalobca v konaní
uniesol dôkazné bremeno a dokázal, že na základe kúpnej zmluvy zo dňa 30. 04. 2007 získal od
žalovaných nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. K. O. zapísané na LV č. XXX (...). Žalobca taktiež

uniesol dôkazné bremeno a dokázal, že ako vlastník uvedených nehnuteľností bol neoprávnene zo
strany žalovaných obmedzovaný vo svojom vlastníckom práve, žalovaní do jeho vlastníckeho práva
neoprávnene zasahovali a neumožňovali mu užívanie predmetných nehnuteľností, preto považoval
návrh žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia v celom rozsahu za dôvodný. Suma, ktorú žalobca
žiadal z titulu bezdôvodného obohatenia, ako primeranú odplatu za užívanie predmetných nehnuteľností

žalovanýmivovýške200,-Eurmesačne,považovalsúdzaprimeranúaobvyklúvdanejlokalite.Žalovaní
síce nespochybňovali uzavretie kúpnej zmluvy, v konaní však neuniesli dôkazné bremeno a nenavrhli
žiadny dôkaz, ktorý by spochybňoval platnosť uzavretia zmluvy, preto aj s poukazom už na vyššie
citovaný rozsudok Okresného súdu v Žiari nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. 1T/139/2009,
kde bol žalobca oslobodený spod obžaloby, považoval kúpnu zmluvu za platnú a teda aj nárok žalobcu

za opodstatnený. Žalovaný 1/, ako aj jeho právny zástupca okrem písomného podania zo dňa 18. 05.
2011, ktorým žiadali konanie prerušiť, zostali v konaní procesne nečinní, súdu neoznačili ani nepredložili
žiaden dôkaz spôsobilý spochybniť, alebo vyvrátiť skutkové a právne tvrdenia žalobcu o základe a
výške jeho nároku, ktorému súd preto v celom rozsahu vyhovel vrátane príslušenstva t. j. úroku z
omeškania vo výške 9 % z dlžnej sumy 4.800,- Eur od 11. 03. 2011 až do zaplatenia, nakoľko mal v

konaní preukázané, že žalovaní sa dostali do omeškania s plnením peňažného dlhu a žalobca si uplatnil
nárok podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka.“
1. 5. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie aplikáciou v tej dobe platného a
účinného ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a žalobcovi, ktorý mal v spore
(pôvodne - v konaní) plný úspech, priznal náhradu trov konania voči žalovaným, ktorí boli v spore

(pôvodne - v konaní) neúspešní, pričom výšku žalobcovi priznaných trov konania v odôvodnení
rozhodnutia presne špecifikoval.

2. 1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná 2/ (prostredníctvom aktuálnej právnej
zástupkyne) v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
2. 2. V odôvodnení odvolania poukázala na to, že prvoinštančný súd v odôvodnení rozhodnutia
konštatoval, že vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, výsluchom žalovanej 2/, oboznámením s
listinnými dôkazmi založenými v spise, ako aj pripojenými rozsudkami č.k. 4C 72/2011- 52, č.k. 1T
139/2009 a uznesením tamojšieho súdu č.k. 5C 186//10-115, avšak „z uvedenej konštatácie súdu vôbec

nie je zrejmé akými konkrétnymi listinnými dôkazmi založenými v spise sa súd v rámci zisťovania
skutkového stavu veci vlastne oboznamoval, čo bolo ich obsahom a ako tento v rámci hodnotenia
dôkazov vyhodnotil.“ Ďalej uviedla, že „čo sa týka sumy, ktorú žalobca žiadal z titulu bezdôvodného
obohatenia ako údajne primeranú odplatu za užívanie predmetných nehnuteľností žalovanými, súd
v časti odôvodnenia rozhodnutia obsahujúceho hodnotenie dôkazov súdom taktiež bez ďalšieho

náležitého zdôvodnenia uvádza, že «odplatu vo výške 200 € mesačne považoval za primeranú a
obvyklú v danej lokalite.»“ Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia teda „absolútne postráda akékoľvek
zdôvodnenie súdu o ním prijatom závere týkajúcom sa údajnej primeranosti a obvyklosti vyčísleného
nároku uplatneného žalobcom, t.j. postráda zdôvodnenie súdu vzhľadom na aké skutočnosti je podľanázoru súdu výška uplatneného nároku obvyklá a primeraná. Z odôvodnenia rozhodnutia je síce zrejmé,
že žalobca vychádzal pri určení výšky bezdôvodného obohatenia «z nehnuteľností a koeficientov
realitných kancelárií, ktoré mal k dispozícií v čase podania predmetnej žaloby», avšak z hodnotenia

dôkazov súdom vôbec nevyplýva o aké konkrétne koeficienty akých konkrétnych realitných kancelárií
sa jedná.“
2. 3. Okrem toho žalovaná 2/ v odôvodnení odvolania namietala, že z odôvodnenia prvoinštančného
súdu taktiež nevyplýva, či v rámci úvahy o primeranosti odplaty za užívanie predmetných nehnuteľností
vzal do úvahy aj skutočnosť že predmetný rodinný dom bol užívaný ako tzv. holopriestor, pretože

nebol zariadený žiadnym nábytkom a zariadenia ktoré sa v ňom nachádzali (napr. kuchynská linka s
elektrospotrebičmi, nábytok v jednotlivých miestnostiach, sanita a iné) boli v ich vlastníctve a nie vo
vlastníctve žalobcu. V ich vlastníctve bol okrem toho aj bojler a plynový kotol, ktoré sú nevyhnutné na
riadne užívanie domu.
2. 4. Žalovaná 2/ taktiež namietala, že „namiesto toho, aby sa súd v konaní zaoberal opodstatnenosťou
výšky nároku, zaplatenia ktorého sa žalobca v konaní domáha, a v odôvodnení rozhodnutia radne

zdôvodnil, prečo výšku uplatneného nároku považuje za oprávnenú, súd uvádza, že žalovaní neuniesli
dôkazné bremeno a neoznačili ani nepredložili žiaden dôkaz spôsobilý vyvrátiť alebo spochybniť právne
tvrdenia žalobcu o výške jeho nároku.“ V tejto súvislosti ďalej uviedla, že prvoinštančný súd „evidentne
opomína tú skutočnosť, že je to práve žalobca, kto je povinný uniesť dôkazné bremeno, a to v otázke,
či došlo k bezdôvodnnému obohateniu a v akej výške, pričom ak dôkazné bremeno neunesie, bude v

súdnom spore neúspešným. Poukazom na nenáležitosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia však
nie je nožné prijať záver jednak o riadnom unesení dôkazného bremena žalobcom ohľadne výšky jeho
uplatneného nároku, a teda ani o oprávnenosti priznania tohto nároku v celom jeho uplatnenom rozsahu
súdom. Prijatý záver súdu o údajnej primeranosti a obvyklosti výšky bezdôvodného obohatenia, ku
ktorému mal súd dospieť z «nejakých» obsahovo neurčitých listinných dôkazov založených v spise,

uvedenývodôvodnenínapadnutéhorozhodnutia,ktorýsapremietolajdojehovýrokovejčasti,absolútne
nezodpovedá imperatívu riadneho, dostatočného, vyčerpávajúceho a presvedčivého odôvodnenia
rozhodnutia, tak ako to predpokladá ustanovenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.“ V
súvislosti s otázkou riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia následne poukázala na určité závery
vyplývajúce z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky.

2. 5. V závere odôvodnenia odvolania žalovaná 2/ uviedla, že „vzhľadom na absenciu náležitého
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia z ktorého musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a
úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej,“ bolo porušené jej
„procesné právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia“ a preto považuje odvolaním napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie „v celom rozsahu za vecne nesprávny a nezákonný.“

2. 6. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že žalovaná 2/ (prostredníctvom aktuálnej právnej
zástupkyne) po uplynutí zákonnej lehoty na odvolanie doručila odvolaciemu súdu dňa 05. 05. 2016
podanie označené ako „Doplnenie odvolania“, v ktorom vzniesla námietku premlčania.

3. Žalobca a ani žalovaný 1/ sa k odvolaniu žalovanej 2/ nevyjadrili.

4. Odvolanie žalovanej 2/ bolo podané ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku, ktorý bol ku dňu 01. 07. 2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok.
Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový procesnoprávny kódex - Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), ktorý v prechodných ustanoveniach, v § 470 ods. 1 uvádza: „Ak nie je ustanovené inak, platí

tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“ Z citovaného ustanovenia
vyplýva, že vzhľadom na skutočnosť, že rozhodovanie o odvolaní prebieha už v dobe účinnosti CSP,
bolo potrebné na odvolacie konanie aplikovať príslušné ustanovenia CSP s poukazom na ustanovenie
§ 470 ods. 2 veta prvá CSP, v zmysle ktorého „právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti CSP, zostávajú zachované.“

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 379, §
380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 2 CSP a contrario a odvolaním napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. 1. Z ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) CSP vyplýva, že „odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriaceprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok
nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.“
7. 2. Procesný postup súdu znamenajúci porušenie práva na spravodlivý proces je jedným zo zákonných

dôvodov pre zrušenie rozhodnutia. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký a medzi jeho
zložky patrí (okrem iných) aj právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami sporu zo
strany súdu a právo na spravodlivé prejednanie veci, ktorého súčasťou je i právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia.

8. Po oboznámení sa s prejednávanou vecou odvolací súd konštatuje, že zo strany súdu prvej inštancie
došlo k porušeniu uvedených procesných práv.

9. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že argumentácia žalovanej 2/ uvedená v odvolaní, že z
odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé z akých konkrétnych dôkazov prvoinštančný súd
vychádzal, keď dospel k záveru, že výška uplatňovanej istiny je dôvodná a opodstatnená, je relevantná,

pravdivá a teda opodstatnená. Súd prvej inštancie svoj záver o dôvodnosti a opodstatnenosti výšky
priznanej istiny odôvodnil bez poukazu na konkrétne dôkazy strohým a všeobecným konštatovaním,
že „suma, ktorú žalobca žiadal z titulu bezdôvodného obohatenia, ako primeranú odplatu za užívanie
predmetných nehnuteľností žalovanými vo výške 200,- Eur mesačne, považoval za primeranú a obvyklú
v danej lokalite.“ Na základe akých konkrétnych skutočností a dôkazov k takémuto záveru (ktorý bol v

konečnom dôsledku základom pre rozhodnutie vo veci) dospel, neuviedol. Uvedená úvaha, resp. záver
je preto z nedostatku dôvodov objektívne nepreskúmateľný. Z hľadiska opodstatnenosti a najmä výšky
uplatňovaného nároku neobstojí ani úvaha, resp. argumentácia prvoinštančného súdu, že žalovaní
„nepredložili žiaden dôkaz spôsobilý spochybniť, alebo vyvrátiť skutkové a právne tvrdenia žalobcu
o základe a výške jeho nároku“. Podstata sporového konania predsa spočíva v tom, že povinnosť

tvrdenia i dôkazná povinnosť zaťažuje žalobcu a teda on je tá strana sporu, ktorá pre svoj úspech v
spore musí zdôvodniť a preukázať právny základ i výšku uplatňovaného nároku (v prípade peňažného
nároku). Dôkazné bremeno ohľadom základu a výšky nároku v sporovom konaní nemožno preniesť
na žalovanú stranu a to ani v prípade, ak náležite nevyužíva všetky prostriedky procesnej obrany. K
určitému „ústupku“ od striktného požadovania unesenia dôkazného bremena zo žalujúcej strany fakticky

dochádza len v prípade, ak žalovaná strana v rámci sporu uzná procesne relevantným spôsobom
uplatňovaný nárok v celom rozsahu čo do základu i čo do výšky, čo sa však v tomto spore nestalo.

10. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie porušil právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia a preto jeho rozhodnutie nepreskúmateľné.

11. Z uvedených dôvodov preto neostávala odvolaciemu súdu iná možnosť ako odvolaním napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec mu podľa § 391 ods. 1
CSP vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude postupovať vo vyššie naznačenom smere, t.j.
v prvom rade riadne, teda na základe relevantného objektívneho dokazovania ustáliť opodstatnenosť
a výšky uplatňovaného nároku (jeho právny základ /titul/ nebol zatiaľ relevantným spôsobom v spore
spochybňovaný) a až na základe toho bude môcť pristúpiť k samotnému rozhodnutiu. Keďže spor
sa vracia do prvoinštančného konania a žalovaná 2/ vzniesla v rámci doplnenia odvolania i námietku

premlčania, bude sa musieť vysporiadať i s touto námietkou premlčania. Svoje rozhodnutie náležite
zdôvodní tak, aby bolo konkrétne, jednoznačné a zrozumiteľné, teda preskúmateľné, čiže aby spĺňalo
zákonné kritéria uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.

13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§

396 ods. 3 CSP).

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné

alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).