Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. január 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 5CoE/189/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715205034
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Babjak
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6715205034.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja
Babjaka a členov senátu JUDr. Petra Chovanka a JUDr. Jána Deáka, v exekučnej veci oprávneného:
BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom Vajnorská č. 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 45 869
464, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o. so sídlom v
Bratislave, Martinčekova č. 13, IČO: 50 361 368, proti povinnému: G. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX

XX D. č. XXX, o vymoženie pohľadávky oprávneného v sume 1 748,12 eur a príslušenstva, vykonávanej
súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, so sídlom Exekútorského úradu Borovianska 17, 960 01
Zvolen pod spisovou značkou EX 2659/15, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Zvolen č.k. 15Er/159/2015-20 zo dňa 02.06.2016, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie podľa ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) zamietol žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa domáha vedenia exekučného konania na
podkladeexekučnéhotitulu,ktorýmjerozhodcovskýrozsudokStálehorozhodcovskéhosúduSlovenskej

bankovej asociácie so sídlom Rajská č. 15/A, 811 08 Bratislava 1, pod spis. zn. II/2014-6390 zo dňa
31.10.2014. Za predmet rozhodcovského konania súd označil uplatnenie nároku žalobcu zo Zmluvy o
bežnom účte a poskytovaní produktov a služieb flexiúčtu č. XXXXXXXXXX uzavretej medzi právnym
predchodcom oprávneného a povinným dňa 16.10.2007 (ďalej aj „zmluva o bežnom účte“ alebo aj
„zmluva“), ktorej súčasťou boli Všeobecné obchodné podmienky VÚB, a.s. pre depozitné produkty. Súd
prvej inštancie vychádzal zo záveru, že zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného

ako veriteľom a povinným ako dlžníkom, na základe ktorej oprávnený uplatnil na rozhodcovskom
súde svoj nárok je zmluvou spotrebiteľského typu, a to najmä s poukazom na ust. § 23a ods. 1
zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Pri vyslovení uvedeného právneho záveru vychádzal
súd z právnej úpravy upravujúcej spotrebiteľské právne vzťahy účinnej v čase uzavretia zmluvy. Pri
posúdení charakteru zmluvy vychádzal z ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom
do 31.12.2007 a aplikoval definíciu spotrebiteľskej zmluvy v širšom kontexte vychádzajúc z európskej

legislatívy, ako aj zásad a jej pojmových znakov. Vzhľadom k tomu, že právny vzťah založený zmluvou
o bežnom účte zo dňa 16.10.2007 je právnym vzťahom spotrebiteľským, pristúpil k posudzovaniu toho,
či rozhodcovská doložka nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. S poukazom na citované zákonné
ustanovenia konštatoval, že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, nie
je dohodnutá individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných obchodných podmienok
VÚB, a.s. pre depozitné produkty (ďalej aj „ VOP“) ako súčasti formulárovej zmluvy medzi právnym

predchodcom oprávneného a povinným. Návrh zmluvy predložený právnym predchodcom oprávneného
bol pripravený v univerzálnom znení s predtlačeným textom, z čoho je zrejmé, že spotrebiteľ nemalreálny dosah podstatným spôsobom ovplyvniť jej obsah, vrátane neoddeliteľnej súčasti - VOP, v ktorých
si zmluvné strany dohodli spôsob riešenia vzájomných sporov. Z uvedeného je zrejmé, že rozhodcovskú
doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal, táto mu bola „nanútená“ s tým, že formulácia predmetnej

rozhodcovskej doložky neumožňuje, aby bola vec prejednaná pre všeobecným súdom povinného.
Súd zároveň poukázal na to, že ako miesto rozhodcovského konania bola dohodnutá Bratislava,
ktorá skutočnosť sťažuje prístup spotrebiteľa k súdu vzhľadom na jeho trvalé bydlisko. Významným
pre právne posúdenie súdu je, že rozhodcovská doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti
spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu, ktorá skutočnosť takisto oslabuje

pozíciu spotrebiteľa. Vychádzajúc z takto koncipovanej rozhodcovskej doložky je zrejmé, že dodávateľ
od počiatku sleduje riešenie prípadných sporov cestou rozhodcovského konania za účelom reálneho
sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa.

3. Na základe vyššie uvedených skutočností dospel súd k záveru, že rozhodcovská doložka upravená vo
VOP napĺňa znaky neprijateľnej podmienky v zmysle ust. § 53 ods. 4, písm. r/ v spojení s ust. § 53 ods.

1 Občianskeho zákonníka a ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol
spor prejednať rozhodcovský súd a v takomto prípade rozhodcovský rozsudok bol vydaný v rozpore so
zákonom. Na základe uvedeného súd prvej inštancie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

4. Proti tomuto rozhodnutiu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie s návrhom, aby
ho odvolací súd zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
vyhovie alebo aby napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie. Ako dôvody podania odvolania uviedol ustanovenia § 205 ods. 2, písm. a/, d/, f/, e/ v spojení s

§ 221 ods. 1, písm. d/, f/, h/ O.s.p., a že oprávnený nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p..

5. V odvolaní namietal, že súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorý mu vyplýva z
Exekučného poriadku v nadväznosti na zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Domnieval
sa, že podľa ust. § 44 ods. 2 v spojení s ust. § 243d ods. 1 Exekučného poriadku je súd oprávnený

skúmať výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul, nemá však zákonné oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere a
rozhodcovskú doložku v nej obsiahnutú. O platnosti rozhodcovskej doložky rozhodoval rozhodcovský
súd, preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby bola súdom opätovne posúdená. Exekučný súd
sa tak mal v rámci materiálneho prieskumu obmedziť len na preskúmanie rozhodcovského rozsudku z

dôvodov podľa ust. § 45 ods. 1 a 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a zdržať sa konania
mimo svojej právomoci v zmysle posudzovania jeho vecnej správnosti. V danom prípade bol exekučný
titul vydaný na základe dohody zmluvných strán oprávneným orgánom, a to Stálym rozhodcovským
súdomvkonaníupravenomzákonomč.244/2002Z.z..Poukázalnato,ževrozhodcovskomkonanípred
Stálym rozhodcovským súdom rozhoduje vždy trojčlenný senát, pričom jedného člena senátu si priamo

vyberá každá strana sporu a takto sa podieľa i na výbere predsedajúceho člena senátu. Rozhodcami sú
pritom výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce
z geograficky rôznych oblastí Slovenskej republiky, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň
ochrany práv sporových strán, dlžníka ako spotrebiteľa nevynímajúc. V tomto smere, ako aj v ďalších
súvislostiach sa stotožnil s odôvodnením nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012.

6. Namietal, že súd konštruoval nový skutkový stav bez účasti oprávneného a odňal mu možnosť
vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu. Zároveň nesprávne aplikoval právne predpisy,
predovšetkým § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, keď nijako neskúmal vôľu povinného, že nebol
preukázaný jej nedostatok pri uzatváraní rozhodcovskej doložky, čím došlo k porušeniu princípu

zmluvnej slobody. Taktiež sa exekučný súd nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú súdy
toho istého stupňa, dokonca samotný exekučný súd. S odkazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR
sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 04.2001 uviedol, že aj právna úprava po 01.01.2008, podľa ktorej sa prezumuje,
že podmienka nebola dohodnutá individuálne, nič nemení na aktuálnosti uvedených záverov, keďže
práve možnosť oprávneného vyjadriť sa k doteraz vykonaným dôkazom, ktoré podľa exekučného súdu

určujú neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, je nevyhnutným predpokladom na označenie dôkazných
prostriedkov pre prípadný dôkaz opaku domnienky individuálneho nedojednania zmluvnej podmienky.
Ďalej poukázal na skutočnosť, že pokiaľ povinnému ako klientovi banky bola ponúknutá rozhodcovská
doložka jeho právny predchodca postupoval v súlade s § 93b ods. 1 zákona o bankách, podľa ktoréhobanka má povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že klient má možnosť
zákonom stanovenú ponuku neprijať. Podľa jeho názoru medzi Poštovou bankou, a.s. a povinným došlo
k platnému dojednaniu rozhodcovskej doložky písomnou formou podľa § 4 zákona o rozhodcovskom

konaní, ktorá týmto zakladá legitimitu exekučnému titulu. Pokiaľ teda exekučný súd zamietnutím žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia neumožnil oprávnenému uplatniť právo priznané exekučným
titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, dochádza tým k
porušeniu právnej istoty a legitímnych očakávaní.

7. S poukazom na závery Ústavného súdu SR v uznesení III. ÚS 23/2013 konštatoval, že v exekučnom
konaní, v rámci ktorého dochádza k nútenému vymoženiu povinnosti z právneho vzťahu, ktorého
obsah je už právoplatne a vykonateľne judikovaný je bez právneho významu tá skutočnosť, že povinný
bol v základnom nachádzacom konaní charakterizovaný ako spotrebiteľ. V tomto smere dochádza k
neprimeranému zvýhodňovaniu povinného pred exekučným súdom, a tým k porušeniu zásady rovnosti
účastníkov konania. Exekučný súd nahrádza pasivitu povinného svojim konaním a svojou vôľou bez

toho, aby povinný urobil akýkoľvek úkon. Súdy tak motivujú účastníkov právnych vzťahov k pasivite.

8. Oprávnený nesúhlasil s postupom súdu, ktorý v danej veci aplikoval smernicu Rady č. 93/13/EHS
a judikatúru Európskeho súdneho dvora. Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je
určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva

vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Rozhodnutie, ktoré označuje tých,
ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Pokiaľ by aj súd považoval rozhodcovskú doložku za
neprijateľnú podmienku, nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o smernicu Rady
č. 93/13/EHS, nakoľko ide o akt výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny význam pre
výklad národného zákona je výlučne indikatívny, a v žiadnom prípade nie interpretačný. Taktiež pri úvahe

o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nie je možné brať do úvahy judikatúru ESD, nakoľko judikatúra
ESDvzťahujúcasanarozhodcovskédoložkyvšeobecnealeborozhodcovskédoložkyvspotrebiteľských
zmluvách nie je voči jednotlivcom, a teda ani voči účastníkom tohto konania, bezprostredne záväzná.

9. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo

10. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, prejednal vec podľa § 379, § 380 ods. 1 a § 385 ods.
1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v rozsahu podaného odvolania,
bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

11. Zo spisového materiálu je zrejmé, že oprávnený sa domáha vykonania exekúcie na
základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Stáleho
rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, spis. zn. II/2014-6390
zo dňa 31.10.2014. Oprávnený uplatnil svoj nárok na rozhodcovskom súde na základe zmluvy o
bežnom účte uzavretej podľa ust. § 708 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v

znení neskorších predpisov dňa 16.10.2007 medzi právnym predchodcom oprávneného ako veriteľom
a povinným ako dlžníkom.

12. V čl. 11 bodu 5 VOP, ktoré sú inkorporované do zmluvy o bežnom účte si zmluvné strany upravili
rozhodcovskú doložku, podľa ktorej: „ akýkoľvek spor, nárok alebo rozpor zo zmluvy alebo v súvislosti s

ňou, (vrátane všetkých otázok týkajúcich sa jej existencie, platnosti alebo ukončenia) bude rozhodnutý
Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie podľa jeho rozhodcovských pravidiel,
ktoré sa na základe tohto odkazu stávajú súčasťou zmluvy. Miestom rozhodcovského konania bola
určená Bratislava.“

13. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona
sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

14. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

15. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnomprejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

16. Oprávnený podal odvolanie proti napadnutému uzneseniu súdu prvej inštancie ešte za účinnosti
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený k 30.06.2016. Odvolací súd
o tomto odvolaní rozhoduje podľa zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného
od 01.07.2016, ktorý sa v zmysle vyššie uvedených prechodných a záverečných ustanovení, ako aj v
zmysle § 9a ods. 1 Exekučného poriadku použije aj v tomto exekučnom konaní, pričom podľa § 470 ods.

2 CSP zostávajú právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti
zachované.

17. V zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúmava exekučný titul aj ex offo. Pokiaľ
je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, prirodzenou súčasťou preskúmavania tohto exekučného
titulu je zisťovanie toho, či bola medzi zmluvnými stranami platne uzavretá rozhodcovská zmluva, a to

či už formou osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky v zmluve podľa § 3 a § 4 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej doložky pre
exekučný súd vyplýva priamo zo zákona, nie je potrebné ju osobitne odôvodňovať. Ak sa súd prvej
inštancie zaoberal otázkou, či v tomto konaní bola daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať
a rozhodnúť, zo strany súdu sa nejednalo o posudzovanie vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského

súdu a jeho postup nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia.

18. Súd môže v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul počas celého
exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na návrh účastníka
konania alebo aj bez návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok exekučného

konania, nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je dôvodom na zastavenie exekučného konania. Pokiaľ
teda súd zistí, že exekučný titul, predložený oprávneným nespĺňa formálne alebo obsahové náležitosti,
môže exekúciu zastaviť. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje odvolaciu námietku oprávneného,
podľa ktorej mal exekučný súd prekročiť rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval
súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, za nedôvodnú. V tejto súvislosti

odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456/2011-19
zo dňa 23. novembra 2011, v ktorom Ústavný súd uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj
povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a
nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie
dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti

na uvedené poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí
sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R
58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek
tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

19. Po preskúmaní spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že zmluva o bežnom účte
uzavretá dňa 16.10.2007 medzi právnym predchodcom oprávneného ako veriteľom a povinným ako
dlžníkom je spotrebiteľskou zmluvou, a to nielen s ohľadom na § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992
Z.z. o ochrane spotrebiteľa a § 2 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,

ale aj podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom v čase podpísania
zmluvy, keďže z predloženej zmluvy nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní zmluvy bol konal v
rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom právny predchodca
oprávneného pri jej uzatváraní konal v rámci svojej obchodnej činnosti. Z uvedeného dôvodu možno
uvedený právny vzťah považovať za spotrebiteľský vzťah medzi spotrebiteľom a dodávateľom v

zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď na
právne vzťahy vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy aplikoval ustanovenia spotrebiteľského práva a
posudzoval rozhodcovskú doložku ako zmluvnú podmienku z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu v
právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom.

20. Odvolací súd súhlasí aj s hodnotením súdu prvej inštancie, že rozhodcovskú doložku, ktorá
mala založiť legitimitu pre exekučný titul je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku, pretože
spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech
spotrebiteľa. Odvolací súd zastáva názor, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza vznevýhodnenom postavení z hľadiska jeho vyjednávacej sily, ako aj z hľadiska úrovne informovanosti
a táto situácia ho núti, aby pristúpil na vopred pripravené podmienky dodávateľom bez toho,
aby podstatným spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka nebola individuálne

dohodnutá a jej obsah bol vopred pripravený, teda z tohto pohľadu spotrebiteľ nemohol dojednanie
rozhodcovskej doložky akýmkoľvek spôsobom zmeniť, mohol len úver odmietnuť alebo ho prijať a
podrobiť sa tak všetkým podmienkam zmluvy a teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská
doložka - zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá určuje, že spory zo zmluvy
budú riešené výlučne rozhodcovským súdom, je neprijateľná. Dodávateľ, ktorý vo väčšine prípadov

podáva žaloby z obdobných úverových zmlúv nadobudol voči spotrebiteľovi neprimeranú výhodu v tom,
že v podstate v dopredu naformulovanej zmluve s adhéznou povahou určil, kto s konečnou platnosťou
vzájomný spor rozhodne a vylúčil tak ochranu práv spotrebiteľa všeobecným súdom. Takto koncipovaná
rozhodcovskádoložkaakozmluvnápodmienkajevrozporespožiadavkouochranyspotrebiteľa,pretože
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, a
to práve ku škode spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju

právomoc v tomto prípade je neprijateľná, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka
platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy neplatná.

21. K námietke oprávneného o splnení povinnosti banky vyplývajúcej s ust. § 93b ods. 1 zákona o
bankách odvolací súd uvádza, že zo zákona o bankách síce vyplýva povinnosť banky ponúknuť klientovi

návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, avšak z neho nevyplýva povinnosť zakotviť rozhodcovskú
doložku priamo vo formulárovej zmluve, v obchodných podmienkach, resp. všeobecných obchodných
podmienkach, ktorých obsah klient nemôže ovplyvniť. Návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky môže
banka predložiť aj ako samostatný návrh, ktorý by umožňoval v danom prípade spotrebiteľovi dojednať
rozhodcovskú doložku individuálne. Spotrebiteľ (klient) svojim podpisom na formulárovej zmluve, ktorej

súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky upravujúce rozhodcovskú doložku, vyjadruje súhlas
tak so samotnou zmluvou, ako aj s Všeobecnými obchodnými podmienkami, a tým aj s rozhodcovskou
doložkou v nich obsiahnutou a preto reálne nemá možnosť neprijať návrh na uzavretie rozhodcovskej
doložky bez toho, aby tým nezmaril uzavretie zmluvy.

22. V súvislosti s námietkou oprávneného o porušení jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 6
ECdo 232/2013 zo dňa 30.09.2014, v ktorom Najvyšší súd konštatoval, že „ak by za porušenie zásady
kontradiktórnosti mal byť považovaný aj procesný postup exekučného súdu spočívajúci v tom, že po
vyžiadaní si úverovej zmluvy od oprávneného, neoboznámil tohto účastníka exekučného konania so

svojím stanoviskom o neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej v tejto zmluve, potom podľa názoru
dovolacieho súdu, za situácie, že platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení
exekúcie, alebo zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podanie odvolania,
treba tento nedostatok považovať za zhojený možnosťou oprávneného vyjadriť svoje námietky ku
skutkovým zisteniam exekučného súdu vyvodeným z ním predloženého listinného dôkazu a k právnym

záverom z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní. Iný názor, vychádzajúci z nemožnosti zhojenia
uvedenéhonedostatkuinaknežzrušenímrozhodnutíodvolaciehoaexekučnéhosúduavrátenímvecina
opätovné rozhodnutie, by odporoval zásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne
zvyšovalo náklady účastníkov konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s
jedným zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality“.

23. Taktiež argument oprávneného poukazujúci na aplikáciu Smernice Rady ES 93/13/EHS zo dňa 5.
apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúry Európskeho súdneho
dvora krajský súd nepovažoval za dôvodný, nakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom
rade vnútroštátnu právnu úpravu týkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa a len

podporne poukázal na výklad danej smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.

24. Námietkami oprávneného, ktoré sa týkali aplikácie ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní sa
odvolací súd podrobnejšie nezaoberal z dôvodu, že okresný súd na prejednávanú vec neaplikoval
uvedené ustanovenie a aplikovať ani nemohol, keďže od 1. januára 2015 je platná a účinná novela

zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, vykonaná zákonom č. 336/2014 Z. z., ktorá zrušila
ustanovenie § 45 tohto zákona, v dôsledku čoho považoval tieto námietky za irelevantné. V tejto
súvislosti odvolací súd považoval za potrebné dodať, že ak sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou, či
v tomto konaní bola daná právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, zo strany súdusa nejednalo o posudzovanie vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, ale o posúdenie, či
rozhodcovská doložka, na základe ktorej bol rozhodcovský rozsudok vydaný, bola platne dojednaná.

25. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie
dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky pre začatie (vedenie) exekúcie,
preto napadnuté uznesenie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od

doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané

advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).