Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. marec 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/422/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1311213841
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1311213841.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov

senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobkyne: Ľ. Y.,
bytom N.L. XXXX/XX, Z., zast. JUDr. Romanom Juríkom, advokátom, Račianska 62, Bratislava, proti
žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia s.r.o., so sídlom Mliekarenská 10, Bratislava, IČO: 35 792 752,
zast. Advokátskou kanceláriou HAVLÁT&PARTNERS, so sídlom Rudnayovo nám. 1, Bratislava, za
účasti vedľajšieho účastníka na strane žalobkyne: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS,
so sídlom Važecká 16, Prešov, IČO: 42 176 778, o určenie neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, o
určenie neplatnosti zmluvy o úvere a o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, na odvolanie

žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 29. apríla 2013, č.k. 44C 140/2011-291,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovaný m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala proti
žalovanému určenia, že rozhodcovská doložka uzavretá v rámci zmluvných dojednaní zmluvy o
revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 03.02.2011 medzi stranami je neprijateľná, že zmluva o

revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 03.02.2011 je neplatná, a že žalovaný je povinný zaplatiť
jej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur. Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému
trovy konania vo výške 100%, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti rozsudku. Vec
posúdil právne podľa ust. § 53 ods. 1, 4 písm. r), 5 a 10 Obč. zák. a § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa, § 9 ods. 1 a 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa v žalobe argumentovala tým, že vzhľadom
na veľký počet hrubo nemorálnych a zneužívajúcich zmluvných podmienok, ktoré zakladajú hrubú
nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, je zmluva o revolvingovom úvere
ako celok neplatná. Neprijateľnosť zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky odôvodnila tým, že
rozhodcovská doložka ju ako spotrebiteľa núti podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal
veriteľ. Poukázala na to, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou aj vtedy,
ak fakticky znemožňuje uplatnenie práva spotrebiteľa na súde, keď v 99 % prípadov bude žalovať

spotrebiteľadodávateľ,atensivyberierozhodcovskýsúd,čímjenaplnenáhrubánerovnováhavprávach
a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, a tiež na to, že spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku osobitne
nevyjednal. Nárok na primerané finančné zadosťučinenie uplatnila v zmysle ust. § 3 ods. 5 zák. č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, keď tvrdila, že pre porušovanie jej spotrebiteľských práv znášalapermanentný stav neistoty, obávala sa o výšku dlhu a jeho neustále narastanie, a trpela stresom, keď si
voči nej žalovaný uplatňoval jednotlivé nemorálne zmluvné podmienky. Žalovaný nesúhlasil a namietal
nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti predmetnej zmluvy s poukazom na

to, že sa voči žalobkyni nedomáha žiadneho plnenia. Súd prvej inštancie z výsluchu žalobkyne zistil, že
banka jej nechce dať pre jej vek pôžičku, a že je teda odkázaná na nebankové subjekty, keď takýchto
úverov má viac, a to od Cofidis, Home Credit, GE MONEY, a Slovenská požičovňa, pričom
všetky úvery splatila a podala žaloby na určenie neplatnosti predmetných zmlúv. Žalobkyňa uviedla, že
podpísala žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/zmluva o revolvingovom úvere a rozhodcovskú

zmluvu, a po prečítaní zistila, že jej žalovaný dáva úver 450 eur. Následne jej poštou došlo oznámenie
veriteľa o schválení úveru, zmluva o revolvingovom úvere a rozhodcovská zmluva a zmluvné podmienky,
z čoho potom zistila, že žalovaný si z poskytnutého úveru odrátal 75,95 eur ako odplatu za úver a dňa
04.02.2011 jej prišla na účet suma 374,10 eur, ktorú žalovanému splatila. Medzi stranami sporu nebolo
sporné uzatvorenie zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 03.02.2011 a rozhodcovskej
zmluvy č. XXXXXXXXXX zo dňa 03.02.2011. Z výpisov z účtu žalobkyne súd prvej inštancie zistil, že

žalovaný jej poukázal dňa 04.02.2011 na účet 374,10 eur, pričom podľa predložených výpisov žalobkyňa
za obdobie od 01.02.2011 do 07.05.2012 žalovanému uhradila v celkovej výške 375,10 eur.

3. Po vykonanom dokazovaní výsluchom žalobkyne, vyjadreniami žalovaného, žiadosťou o poskytnutie
revolvingového úveru/zmluvou o revolvingovom úvere č. XX XXXXXXXX zo dňa 03.02.2011,

rozhodcovskou zmluvou č. XXXXXXXXXX zo dňa 03.02.2011, oznámením veriteľa o schválení úveru
dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 03.02.2011 spolu so zmluvnými
dojednania mi zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia s.r.o., výpismi z účtu
žalobkyne, a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby. Mal za preukázané, že sporové strany uzatvorili k
zmluve o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX dňa 03.02.2011 rozhodcovskú zmluvu

v zmysle ust. § 3 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.

4. Podrobne vysvetlil inštitút rozhodcovského konania, keď uviedol, že právomoc rozhodcu prejednať
a rozhodnúť spor sa zakladá na zhodnej vôli sporových strán prejavených rozhodcovskej zmluve.
Prejednanie veci v rozhodcovskom konaní neznamená vzdanie sa právnej ochrany, ale predstavuje skôr

presunutie právomoci, respektíve príslušnosti na iný rozhodujúci orgán, ktorý nachádza právo. Poukázal
na to, že uzavretie zmluvy je výsledkom slobodného rozhodnutia strán, ktoré zvažujú výhody a nevýhody
prejednania veci v rozhodcovskom konaní, keďže autonómia ich vôle je jedným
z princípov právneho štátu a vzťahuje sa aj na dojednávanie rozhodcovských zmlúv.
Uviedol, že ak je rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, kde treba prísnejšie posudzovať jej

formuláciu (aby obe strany mali rovnaké práva pri výbere rozhodcov), strany sa musia dohodnúť buď
na "ad hoc" rozhodcovi alebo na stálom rozhodcovskom súde, ktorý je zriadený na základe zákona.
Vysvetlil, že rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách nemožno automaticky považovať za
neplatné, keď neplatnosť takejto doložky je spôsobená až tým, že v konkrétnom prípade spôsobuje
značnúnerovnováhustránvneprospechspotrebiteľa.Podmienkoupreplatnédojednanierozhodcovskej

zmluvy v spotrebiteľských veciach je dojednanie transparentného a jednoznačného pravidla na určenie
osoby rozhodcu. Z rozhodcovskej zmluvy, ktorú uzavreli sporové strany, zistil, že táto zmluva je na
samostatnej listine, nie je ukrytá v množstve zmluvných podmienok zmluvy o revolvingovom úvere,
je jednoznačným spôsobom vyjadrená, a obsahuje stručné a zrozumiteľné vysvetlenie dôsledkov jej
uzatvorenia. Vyhodnotil, že žalobkyňa mala možnosť výberu, či ju podpíše, keď žalovaný v

postavení veriteľa v čl. 2. zrozumiteľne vyhlásil, že uzatvorenie tejto rozhodcovskej zmluvy nie je
podmienkou uzatvorenia a vykonávania zmluvy o revolvingovom úvere a dlžník nie je povinný prijať
návrhtejtorozhodcovskejzmluvy.Zrozhodcovskejzmluvyďalejzistil,žežalobkyňamalamožnosťodnej
odstúpiť do 14 dní od jej uzavretia (čl. 7), možnosť riešenia sporov v rozhodcovskom konaní pred stálymi
rozhodcovskýmisúdmivBratislave avBanskejBystriciakoajvsúdnomkonaní,pričomvýber

spočíva na žalobcovi (teda nie výlučne na veriteľovi), takže aj vzhľadom na bydlisko žalobkyne nejde o
sťaženie ochrany jej práv z geografických dôvodov pre neprimeranú vzdialenosť rozhodcovského súdu
od jej bydliska. Zmluvu posudzoval z viacerých hľadísk, a po jej posúdení z hľadiska rozsahu zistil malý
rozsah - 7 článkov, z hľadiska štruktúry skonštatoval prehľadné členenie na 7 článkov, a z hľadiska voľby
písma vyhodnotil písmo ako zreteľne čitateľné. Ustálil, že rozhodcovská zmluva bola na samostatnej

listine a označená ako rozhodcovská zmluva, z čoho vyvodil, že nemožno mať potom pochybnosti o
tom, že žalobkyňa ako príjemca tohto zmluvného návrhu vyslovila súhlas ako so zmluvou hlavnou, tak
aj s rozhodcovskou zmluvou. Dospel k záveru, že žalobkyňa musela vedieť, že uzatvára rozhodcovskú
zmluvu, pričom takýto záver možno urobiť aj z pohľadu "priemerného spotrebiteľa". Vyhodnotil, žežalobkyňa je pomerne zbehlá v braní si úverov od rôznych nebankových spoločností, a je teda namieste
považovať ju za "priemerného spotrebiteľa". Skonštatoval, že ochrana spotrebiteľa má svoje hranice
a v žiadnom prípade ju nemožno považovať za obranu ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Súd prvej

inštancie nezistil neprijateľnosť a teda neplatnosť rozhodcovskej doložky, a preto žalobu o určenie
neprijateľnosti rozhodcovskej doložky uzavretej k zmluve o revolvingovom úvere zamietol.

5. Keďže žalobkyňa sa domáhala určenia neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere, zaoberal sa jej
platnosťou aj za pomoci výkladu (ust. § 35 ods. 2 Obč. zák.). Nestotožnil sa s tvrdením žalobkyne,

že jej zmluvné dojednania pred uzatvorením zmluvy neboli známe. Výsluchom žalobkyne mal za
preukázané, že zástupkyňa žalovaného, ktorú žalobkyňa kontaktovala, ju navštívila minimálne dvakrát
(podľa žalobkyne dva alebo trikrát), najprv vyplnila žiadosť o úver (požadovala 333 eur), pri druhej
návštevebolauzrozumenásvýškouúveru,keďjejzástupkyňažalovanéhooznámila,žejejdajúúver450
eur.Žalobkyňanáslednepodpísalažiadosťoposkytnutierevolvingovéhoúveru/zmluvuorevolvingovom
úvere a rozhodcovskú zmluvu. Poštou jej prišlo oznámenie veriteľa o schválení úveru - zmluva

o revolvingovom úvere, rozhodcovská zmluva a zmluvné podmienky, z čoho zistila, že žalovaný si
odrátal z poskytnutého úveru 75,95 eur ako odplatu za úver a 04.02.2011 jej prišla na účet suma 374,10
eur. Mechanizmus uzatvárania zmluvy aj vzhľadom na opakované návštevy zástupkyne žalovaného
umožňoval podľa názoru súdu prvej inštancie žalobkyni oboznámiť sa so zmluvnými podmienkami. Mal
za to, že pokiaľ by žalobkyňa dodatočne dospela k záveru, že predmetná zmluva o úvere je pre ňu

neprijateľná, mohla využiť možnosť od nej odstúpiť bez uvedenia dôvodu (čl. 18 bod 18. 2 zmluvy) v
lehote 14 dní odo dňa, kedy jej bola doručená. V tomto smere dospel k záveru, že žalobkyňa dostatočne
zreteľne prejavila vôľu uzatvoriť zmluvu o revolvingovom úvere, ktorá korešponduje aj s jej písomným -
jazykovým vyjadrením. Uviedol, že z procesu, ktorý predchádzal podpisu zmluvy, jednoznačne vyplýva,
že žalobkyňa nekonala v časovej tiesni, zmluvu si aj po jej podpise mohla dať prekonzultovať, a

v prípade, že by boli úverové podmienky pre ňu neúnosné, mohla využiť právo na odstúpenie od
zmluvy bez uvedenia dôvodu. Vysvetlil, že spotrebiteľské zmluvy majú byť vyvážené, pričom ak dôjde
k pochybnostiam o obsahu spotrebiteľskej zmluvy a možnému rôznemu výkladu, platí výklad, ktorý
je priaznivejší pre spotrebiteľa. Základným princípom spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať
neprijateľné zmluvné podmienky, teda ustanovenia spôsobujúce značnú nerovnováhu v

právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa pod sankciou absolútnej neplatnosti
podmienky. Značná nerovnováha predstavuje také právne postavenie spotrebiteľa, ktoré mu nedovoľuje
alebo značne obmedzuje uplatňovanie nárokov, ktorými sa domáha riadneho plnenia zo zmluvy, nápravy
už prijatého plnenia, alebo ktoré sa týkali možnosti odstúpenia od zmluvy. Zdôraznil, že neprijateľnosť
zmluvnej podmienky, ktorá je potom neplatná, však nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy, pokiaľ túto

podmienku možno oddeliť od ostatných ustanovení zmluvy. Následne posúdil jednotlivé žalobkyňou
namietané zmluvné podmienky, tieto podrobne analyzoval, a po ich vyhodnotení ich nepovažoval za
neprijateľné. Dospel potom k záveru, že predmetná zmluva o revolvingovom úvere, uzavretá medzi
stranami obsahuje všetky náležitosti v zmysle cit. ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z..
Skonštatoval, že zo zmluvy vyplýva, že žalobkyni bola schválená výška úveru 450 eur, splatnosť úveru

30 mesiacov, výška mesačnej splátky úveru 27,70 eur, dátum splatnosti prvej splátky úveru 21.03.2011,
dátum splatnosti poslednej splátky úveru 21.08.2013, periodicita splácania úveru - mesačná, dátum
splatnosti splátky v priebehu periódy splácania - 21, celková výška úveru 450 eur, RPMN úveru 66,18 %,
priemernáhodnotaRPMNplatnákudňupodpísaniazmluvy44,57%,schválenávýškarevolvingu265,77
eur, zvýšenie celkovej výšky úveru po vykonaní revolvingu 265,77 eur, RPMN po vykonaní revolvingu

(predpokladaná výška) 61,58 %, úverový limit 450 eur, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť 831
eur,odplatazaposkytnutieslužbyvzmyslečlánku8ods. 8.1písm.a)dohodyoposkytnutíslužby
75,90 eur, ročná úroková sadzba úveru 70,03 %, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť pri každom
revolvingu 498,60 eur, ročná úroková sadzba 68,11 %, ročná úroková sadzba úrokov z omeškania 9 %,
dátum nadobudnutia platnosti zmluvy 03.02.2011, dátum nadobudnutia účinnosti zmluvy 03.02.2011. S

poukazom na to, že nepovažoval jednotlivé namietané zmluvné podmienky za neprijateľné a zároveň
zmluva obsahovala všetky náležitosti v zmysle zákona o spotrebiteľskom úvere, žalobu o
určenie neplatnosti predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere zamietol. Vzhľadom na to, že nezistil
porušenie práv alebo povinností žalobkyne ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými
predpismi zo strany žalovaného, ktoré by jej zakladali právo na primerané finančné zadosťučinenie,

žalobu aj v časti o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 500 eur ako nedôvodnú
zamietol.6. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. podľa zásady úspechu a
žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal náhradu trov konania vo výške 100 % s poukazom
na ust. § 151 ods. 7 O.s.p.

7. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa včas odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zmeniť a jej žalobe v celom rozsahu vyhovieť, alebo zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Súdu prvej inštancie vytkla, že nedostatočne vyhodnotil podstatné skutkové okolnosti veci, čo malo
za následok okrem iného nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia. Namietala tiež, že jednostranne a

účelovo prihliadal na argumenty a dôkazy žalovaného, pričom jej argumenty nezohľadnil, a keďže za
svoje pojal výhradne tvrdenia žalovaného, odňal jej právo na prístup k súdu a porušil zásadu rovnosti
účastníkov konania. Rozhodnutie považovala tiež za arbitrárne a v rozpore s ustálenou judikatúrou
Najvyššieho súdu SR a aj Ústavného súdu SR, týkajúcou sa odôvodňovania súdnych rozhodnutí. V
tejto súvislosti poukázala na konkrétne rozhodnutia s tým, že podľa jej názoru napadnutý rozsudok
nespĺňa judikované závery a vybočuje z rámca preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Nesúhlasila ani

s právnym posúdením neprijateľných zmluvných podmienok a nekalých praktík žalovaného.

8. Zopakovala svoju argumentáciu ohľadne neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy, ktorú považovala za
rozhodcovskúdoložku,brániacuuplatniťvecnasúde,akdodávateľskôrpodážalobunarozhodcovskom
súde, čím núti spotrebiteľa riešiť v takomto prípade vec iba v rozhodcovskom konaní. Citovala ust.

§ 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák. s tým, že je tak vystavená rozhodcovskému súdu, ktorý je pre ňu
netransparentný, keď vzhľadom na to, že žalovaný ho má predtlačený v tzv. rozhodcovskej zmluve,
vyvoláva pochybnosti o jeho objektívnosti. Aj miesto považovala za nevýhodnejšie, keďže inak by
žalobca mohol využiť súd v mieste svojho bydliska, pričom na súde je spotrebiteľ oslobodený od súdnych
poplatkov a od trov konania. Poukázala na to, že napriek snahe žalovaného budiť dojem, že ide o

rozhodcovskú zmluvu, z jeho strany ide len o technické oddelenie zmluvy o úvere a tzv. rozhodcovskej
zmluvy. Zdôraznila, že nemala reálnu možnosť ovplyvniť obsah ani rokovať o tzv. rozhodcovskej zmluve.
Snaha žalovaného navodiť dojem, že ide o individuálne dojednanie, mala len zmiasť súd, pretože
tento právny úkon nemožno vyhodnotiť ako riadne vyjednanú rozhodcovskú zmluvu. V tejto súvislosti
poukázala na konkrétne súdne rozhodnutia, ktoré sa týkajú hodnotenia rozhodcovskej doložky ako

neprijateľnej zmluvnej podmienky, a z týchto citovala.

9. V ďalšom sa podrobne vyjadrila k jednotlivým, ňou v priebehu konania namietaným článkom a
bodom úverovej zmluvy a zotrvala na svojej argumentácii o ich neprijateľnosti. V tejto súvislosti tiež
vyjadrila nesúhlas s vyhodnotením jednotlivých zmluvných podmienok súdom prvej inštancie a opätovne

zdôraznila, že v odôvodnení svojho rozhodnutia len prevzal argumenty žalovaného. Opäť citovala z
konkrétnych súdnych rozhodnutí, vo svetle ktorých žiadala posudzovať aj nekalé obchodné praktiky
žalovaného. Poukázala na to, že hoci súd prvej inštancie skonštatoval, že spotrebiteľské zmluvy majú
byť vyvážené, túto teóriu nepreviedol do praxe, a nie je ani obsiahnutá v jeho rozhodnutí, keď v podstate
konštatoval, že je v poriadku, keď dodávatelia používajú neprijateľné zmluvné podmienky, pokiaľ má

spotrebiteľ možnosť od úverovej zmluvy v rámci istej doby odstúpiť, počas ktorej si môže dať zmluvu
na vlastný popud prekontrolovať. Mala za to, že súdu prvej inštancie dostatočne ozrejmila dôvody
neprijateľnosti, pričom zdôraznila, že súd má ex offo kontrolovať neprijateľnosť zmluvných podmienok.
Súd prvej inštancie však podľa jej názoru neprijateľnosť zmluvných podmienok neposúdil po právnej
stránke správne, keď nevychádzal z ich rozporu s dobrými mravmi bez ohľadu na to, či sa skutočne

použijú alebo nie, keď podmienky naviac zhodnotil nie z pohľadu spotrebiteľa, ale z pohľadu dodávateľa
a ich výhodnosti pre neho.

10. Argumentovala, že nesprávne právne posúdenie sa prejavilo aj pri nároku na primerané finančné
zadosťučinenie, ktorý súd prvej inštancie v celosti zle posúdil a nesprávne ustálil podmienky pre jeho

priznanie. Nesúhlasila s jeho tvrdením v odôvodnení napadnutého rozsudku, že by neuniesla dôkazné
bremeno, a že požadovaný výrok adekvátne neodôvodnila. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Obo 302/2006 v ktorom Najvyšší súd SR vymedzil kritéria pre posúdenie
finančného zadosťučinenia a ich hľadiská. Vyjadrila presvedčenie, že pre priznanie nároku na finančné
zadosťučinenie sú splnené všetky podmienky. S poukazom na rôzne rozhodnutia Súdneho dvora EÚ,

Súdneho dvora ES, čl. 38 charty základných práv EÚ, čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ, ust. § 3
ods. 1, § 52 ods. 4 a § 53 ods. 1 a 5 Obč. zák. a § 2 písm. a) a u) zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa mala za to, že súd prvej inštancie svojím rozhodnutím porušil jej práva ako spotrebiteľky.11. Žalovaný navrhol vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Nesúhlasil
s tvrdeniami a hodnoteniami žalobkyne v odvolaní, ako ani s jej argumentáciou ohľadom údajných

nesprávnych skutkových zistení, keď poukázal na to, že žalobkyňa ani v odvolaní neuviedla žiadne
konkrétne skutočnosti, na ktorých je toto tvrdenie založené, alebo o aké skutkové okolnosti sa vôbec
opiera. Zhrnul súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, uvedený aj v napadnutom rozsudku, ktorý
podľa jeho názoru dostatočným a relevantným spôsobom preukazuje jeho skutkové zistenia. Uviedol,
že ani jedno z tvrdení žalobkyne v odvolaní nesmeruje k vyvráteniu skutkových záverov súdu prvej

inštancie, a jej všeobecné vyjadrenia smerujú skôr proti hodnoteniu skutkových záverov. Ak žalobkyňa
tvrdila, že súd prvej inštancie prihliadol najmä na jeho argumenty a nezohľadnil ňou tvrdené skutočnosti,
poukázal na to, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou stranou, ale len
na tie, ktoré majú podstatný význam. Z odvolania žalobkyne vyplýva, že táto považuje rozsudok za
nedostatočne odôvodnený a údajne plný rozporných tvrdení a stanovísk, pričom z jej odvolania nie je
možné identifikovať ani len to, ktoré konkrétne tvrdenia a stanoviská obsiahnuté do rozsudku považuje

žalobkyňa za rozporné, a v čom konkrétne by mala ich rozpornosť spočívať. Nesúhlasil ani s tvrdením
žalobkyne, že bolo zasiahnuté do jej práv na súdnu ochranu, keď poukázal na to, že do práva na
spravodlivý proces nepatrí právo strany, aby sa všeobecný súd stotožnil z jej právnymi názormi, a
aby bolo rozhodnuté v súlade z jej požiadavkami. Do tohto práva nepatrí ani právo strany vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov. Skutočnosť, že sa súd prvej inštancie stotožnil s jeho právnou argumentáciou,
nie je možné považovať za porušenie práva na spravodlivý proces alebo zásady rovnosti sporových
strán. Zo závermi prijatými súdom prvej inštancie sa stotožnil, keď poukázal na to, že súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku ozrejmil svoje myšlienkové pochody, spôsob hodnotenia dôkazov, skutkové
zistenia a vyvodené právne závery takým spôsobom, že výsledok jeho rozhodovacej činnosti je jasný,

zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený. Nesúhlasil s námietkou žalobkyne, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď poukázal na to, že žalobkyňa sa
v odvolaní vôbec nezamerala na vyvracanie podstaty právnych záverov súdu, ale na to, aby tieto
závery interpretovala obmedzeným výkladom, ktorý nič nemení na ich podstate, pričom ich žiadnym
spôsobom nevyvrátila. Zdôraznil tiež, že tvrdenia žalobkyne o neplatnosti úverovej zmluvy ako celku

sú v rozpore aj s euro-konformným výkladom relevantných ustanovení právnych noriem upravujúcich
ochranu spotrebiteľa. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora sp.zn. C-453/2010 zo dňa
15.03.2012. Aj výrok rozsudku o nepriznaní nároku na primerané finančné zadosťučinenie považoval
za správny, keďže účelom inštitútu finančného zadosťučinenia je reparovať ujmu, ktorá bola spôsobená
neoprávneným zásahom do práva na ochranu spotrebiteľa, pričom jeho predpokladom je ujma, ktorá

musí byť v konaní preukázaná a nie len deklarovaná na základe domnienok a hypotéz. V tejto súvislosti
zdôraznil, že súd môže priznať finančné zadosťučinenie iba v prípade úspešného uplatnenia porušenia
práv alebo povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa, a preto je prípustné len vtedy,
ak bol spotrebiteľ v konaní predchádzajúcom rozhodnutiu o finančnom zadosťučinení úspešný. Keďže
konanie o ochranu spotrebiteľa je konaním návrhovým, bolo na žalobkyni, aby preukázala okolnosti,

za ktorých došlo k porušeniu práva, ako aj závažnosť vzniknutej ujmy. Nie je úlohou súdu, aby ex
offo nahrádzal procesnú aktivitu žalobkyne a vyhľadával za ňu dôkazy. Poukázal na to, že v konaní
neboli zistené žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie nároku na primerané
finančné zadosťučinenie, a ani sama žalobkyňa ich nielen že nepreukázala, ale ani netvrdila, hoci
znášala dôkazné bremeno. Uviedol, že ani v odvolaní žalobkyňa žiadne takéto relevantné skutočnosti

nekonkretizuje, len povrchne konštatuje, že tu sú. Argumentáciu žalobkyne rozhodnutím Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 6Obo 302/2006 považoval za irelevantnú, keďže toto rozhodnutie sa týkalo právneho
vzťahu spravujúceho sa normami obchodného práva, a teda úplne odlišným právnym režimom ako
zmluvný vzťah sporových strán.

12. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadrila.

13. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru,
že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým

rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

14.Podľaust.§387ods.2C.s.p.,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňuje sodôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodovnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

15. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho
vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska
procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po
skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutej časti rozsudku,
ktorou súd prvej inštancie žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia neprijateľnosti rozhodcovskej

doložky, uzavretej v rámci zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa
03.02.2011 (výrok I), a uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 500 eur (výrok III) zamietol, a v podrobnostiach na ne poukazuje. Odvolací súd sa stotožnil aj
so zamietnutím žaloby v časti žalobkyňou požadovaného určenia neplatnosti zmluvy o revolvingovom
úvere.

16. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vzhľadom
na vykonané dokazovanie riadne a dostatočne zistil skutkový stav, aplikované ust. § 53 ods. 1, 4 písm.
r), 5 a 10 Obč. zák. a § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 9 ods. 1 a 2 zák.
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov správne
vyložil, a svoje rozhodnutie tiež odôvodnil tak, ako to malo na mysli v čase rozhodovania platné a účinné

ust. § 157 ods. 2 O.s.p., a preto nemôže obstáť námietka žalobkyne o nedostatočnom odôvodnení
resp. nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie
vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie
veci a rozhodnutie podstatné, a dospel k správnemu záveru o nedôvodnosti žaloby. Odvolací súd
pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia, čím sa súd prvej inštancie aj riadil, keď dal jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom sporu. Na tomto závere
odvolaciehosúduničnemeníanipoukazovaniežalobkynenarôznerozhodnutia,týkajúcesalegitímnych
požiadaviek na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré mal odvolací súd za naplnené, ani skutočnosť,

žesúdprvejinštanciesvojerozhodnutiezrejmeneodôvodnilpodľapožiadavkyžalobkyne.Považujetotiž
za potrebné zdôrazniť, že sporová strana nemá právo na odôvodnenie rozhodnutia podľa jej predstáv
ani právo na to, aby súd jej argumentácii vyhovel, a aby bola v spore úspešná.

17. Ohľadom žalobkyňou požadovaného určenia neprijateľnosti rozhodcovskej doložky uviedol súd

prvej inštancie všetky svoje zistenia z preskúmanej rozhodcovskej zmluvy a podrobne vysvetlil ako
svoje zistenia skutkovo i právne vyhodnotil. Ak nezistil neprijateľnosť a neplatnosť rozhodcovskej
doložky, rozhodol na základe správneho vyhodnotenia z predmetnej rozhodcovskej zmluvy zistených
skutočností, a teda správne. Odvolací súd sa so všetkými, ako skutkovými, tak aj právnymi závermi súdu
prvej inštancie stotožnil. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia naviac uvádza, že žalobkyňa žiadala v

žalobe určiť, že rozhodcovská doložka, uzavretá v rámci zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom
úvere je ako súčasť revolvingovej zmluvy neprijateľná. Vzhľadom na to, že v konaní pred súdom prvej
inštancie bolo jednoznačne preukázané, že v posudzovanej veci sa o žiadnu rozhodcovskú doložku
uzavretú v rámci zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere nejedná, keďže strany uzatvorili
samostatnú rozhodcovskú zmluvu, ktorá v žiadnom prípade nie je predmetom zmluvných dojednaní

zmluvy o revolvingovom úvere (o čom mala žalobkyňa vedomosť), javí sa aj žalobkyňou požadovaný
výrok, ktorým by zjednodušene povedané mala byť údajná rozhodcovská doložka ako súčasť zmluvných
dojednaní súdom vyhlásená za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ako manipulatívny, a súdu podsúvajúci
predbežný záver o existencii rozhodcovskej doložky ako súčasti zmluvných dojednaní (teda záver
nevyplývajúci z listinných dôkazov), o prijateľnosti ktorej by mal rozhodovať. Už z týchto skutočností

je zrejmé, že žalobkyňa nemohla byť po vykonaní dokazovania a ustálení, že sporové strany uzatvorili
riadnu rozhodcovskú zmluvu, a nie rozhodcovskú doložku, v konaní v tejto časti žaloby úspešná.
Za rozhodcovskú doložku sa totiž považuje jednoduché zmluvné ustanovenie nachádzajúce sa v
hlavnej zmluve upravujúcej zmluvný vzťah (alebo v zmluvných podmienkach), obsahujúce určenie
rozhodcovského súdu alebo rozhodcu, ktorý bude oprávnený rozhodovať prípadné spory. Naproti tomu

rozhodcovská zmluva sa uzatvára ako samostatná zmluva v zmysle vôle zúčastnených strán. Súd
prvej inštancie napriek uvedenému, poskytujúc žalobkyni ako spotrebiteľke zvýšenú ochranu, stranami
uzatvorenú rozhodcovskú zmluvu podrobne preskúmal zo všetkých možných hľadísk, a dospel k
správnemu záveru, že nie je ani neprijateľná ani neplatná. Žalobkyňa v odvolaní argumentovala výlučnetým, že ona považuje rozhodcovskú zmluvu za rozhodcovskú doložku, a zopakovala všeobecné súdmi
judikované závery, ktoré sa týkajú rozhodcovskej doložky. Odvolací súd vyhodnotil jej námietky ako
nedôvodné, keď dospel k záveru, že ust. § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák., na ktoré poukazovala, sa na

posudzovanú vec nevzťahuje, pretože žalobkyňa uzatvorila so žalovaným samostatnú rozhodcovskú
zmluvu, pričom rozhodnutie, či rozhodcovskú zmluvu uzavrie, bolo len na jej uvážení. Žalovaný v
postavení veriteľa totiž zrozumiteľne vyhlásil, že uzatvorenie navrhovanej rozhodcovskej zmluvy nie je
podmienkou uzatvorenia a vykonávania zmluvy o revolvingovom úvere a dlžník nie je
povinný prijať návrh tejto rozhodcovskej zmluvy (čl. 2 zmluvy). Niet preto žiadnych pochýb o tom, že

v prípade posudzovanej rozhodcovskej zmluvy nejde o rozhodcovskú doložku, ktorá by bola súčasťou
zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere, a preto žalobkyňa nemohla byť v konaní o určenie
jej neprijateľnosti úspešná.

18. Žalobkyňa napadla odvolaním aj rozhodnutie o zamietnutí jej žaloby v časti ňou požadovaného
určenia neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere. Zo žaloby ako aj z predloženého spisu odvolací

súd zistil, že žalobkyňa tvrdila neplatnosť tejto úverovej zmluvy z dôvodu, že obsahuje množstvo
neprijateľných zmluvných podmienok. Súd prvej inštancie jednotlivé zmluvné podmienky, o ktorých
žalobkyňa tvrdila, že sú neprijateľné, preskúmal, a nepovažoval ich za neprijateľné. Ustálil skutkový stav,
ktorý predchádzal uzatvoreniu úverovej zmluvy, túto preskúmal aj z hľadiska zákonom vyžadovaných
náležitostí, a dospel k záveru, že vzhľadom na proces, ktorý predchádzal uzavretiu zmluvy, je

nepochybné, že žalobkyňa nekonala v časovej tiesni, a že zmluva obsahuje všetky náležitosti v
zmysle zákona o spotrebiteľskom úvere. Zdôraznil tiež, že prípadná neplatnosť neprijateľnej zmluvnej
podmienky však nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy, pokiaľ túto podmienku možno oddeliť od
ostatných ustanovení zmluvy, a žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere
zamietol. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie ňou rozporované zmluvné podmienky

neposúdil správne, a že jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, pričom
zotrvala na argumentácii o neprijateľnosti jednotlivých zmluvných podmienok a na tvrdení o neplatnosti
zmluvy. Odvolací súd nepovažoval za sporné uzavretie zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX
zo dňa 03.02.2011, určenia neplatnosti ktorej sa žalobkyňa domáhala. Nakoľko v konaní o tejto časti
žalobyideourčenieneplatnostizmluvy,najskôrskúmal,čijesplnenýokruhúčastníkovkonanianastrane

žalobcu a žalovaného. Naplnenie uvedeného procesného predpokladu sa vyžaduje najmä preto, aby
sa rozsudok vo veci samej, ktorým sa žalobe ohľadne neplatnosti právneho úkonu vyhovie, vzťahoval
na všetkých účastníkov namietaného právneho úkonu. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej
alebo pasívnej je imanentnou súčasťou každého súdneho konania, a súd vecnú legitimáciu skúma
vždy aj bez návrhu, a aj v prípade, že ju žiadna zo sporových strán nenamieta. To, že sa súd prvej

inštancie v napadnutom rozsudku výslovne k vecnej legitimácii nevyslovil, neznamená, že sa ňou v
konaní nezaoberal. Keďže žalobu v tejto časti prejednal, mal odvolací súd za to, že dospel k záveru o
správne určenom okruhu účastníkov konania. S týmto záverom sa odvolací súd nestotožnil. Dospel k
záveru, že v spore o určenie neplatnosti zmluvy musia byť stranami sporu všetci, ktorí zmluvu uzavreli,
nakoľko rozsudok sa má týkať všetkých účastníkov tohto právneho vzťahu, a ak tomu tak nie je, musí

byť žaloba z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie zamietnutá. Keďže v danom prípade zmluvu, určenia
neplatnosti ktorej sa žalobkyňa domáha, uzavrel ako spoludlžník okrem žalobkyne aj L. Y., bytom ako
žalobkyňa, ktorého žalobkyňa v žalobe neoznačila ako sporovú stranu, nemohla byť jej žaloba pre
nedostatok vecnej legitimácie úspešná. Preto odvolací súd považoval zamietajúci výrok napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie za vecne správny.

19. Keďže žalobkyňa neuplatnila proti žalovanému úspešne na súde porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, nevzniklo jej ani právo na
primerané zadosťučinenie od žalovaného. Rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý jej žalobu aj v tejto
časti zamietol, je preto správne. Všetky odvolacie námietky žalobkyne ohľadom tohto zamietajúceho

výroku vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné.

20. Vzhľadom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že ak súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu
zamietol, rozhodol správne.

21. Po preskúmaní výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania tak, že žalobkyni uložil
povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 100 %, dospel odvolací súd k záveru, že
napadnutý rozsudok je i v tejto časti správny. Ak súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol podľa v
čase rozhodnutia účinného ust. § 142 ods. 1 O.s.p. pri plnom úspechu žalovaného v spore, vec posúdilpo právnej stránke správne a aplikoval aj správne zákonné ustanovenie. Keďže žalobkyňa
v odvolaní ohľadom rozhodnutia o trovách konania ničím neargumentovala, obmedzí sa odvolací súd
len na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie.

22. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1
C.s.p. a v časti aj podľa § 387 ods. 2 C.s.p. potvrdil.

23.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniarozhodolpodľaust.§255ods.1vspojenís§262ods.

1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Žalovanému, plne úspešnému v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).