Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. november 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7Co/40/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7108228495
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7108228495.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov

senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Andrey Mazákovej v právnej veci navrhovateľky L. M.
nar. XX.X.XXXX bývajúcej v Z. na ul. Z. č. XX zastúpenej JUDr. Ivetou Rajtákovou advokátkou
Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na ul. Štúrovej č. 20 proti odporcovi Bc. X. M. nar.
X.XX.XXXX bývajúcemu v N. č. XXX o určenie manželského výživného, o odvolaní odporcu proti
rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 11.3.2014 č.k. 39C 234/2008-503 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zaviazal odporcu prispievať na výživu navrhovateľky 8.000
Sk (265,55 €) mesačne za obdobie od 27.10.2008 do 3.2.2010. Dlžné výživné za obdobie od 27.10.2008

do 3.2.2010 vo výške 2.364,53 € zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke v splátkach po 394,09 €
mesačne, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku splatných vždy do 25. dňa v
mesiaci až do úplného zaplatenia s tým, že omeškanie s plnením ktorejkoľvek splátky má za následok
zročnosť celého plnenia. Priznal navrhovateľke náhradu trov konania v 100 % výške. O výške trov
konania rozhodol, že bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

Protitomutorozsudkupodalodvolanieodporcasnávrhom,abyodvolacísúdzrušilrozsudoksúduprvého

stupňa a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Poukázal na to, že súd prvého stupňa nezistil
úplne skutkový stav, pretože ako hlavný dôvod svojho rozhodnutia v prospech navrhovateľky poukázal
na skutočnosť, ktorú v súdnom konaní nezisťoval a vecne nedokazoval, že sám sa vzdal vlastného
príjmu na základe okamžitého skončenia pracovného pomeru. Uviedol, že vo svojej výpovedi jasne
pomenoval dôvody výpovede a tieto súd pri svojom rozhodnutí nevzal do úvahy. Keďže ani protistrana
na tieto jeho vyhlásenia nereagovala, nebol požiadaný o navrhnutie ďalších dôkazov napriek tomu, že
má ďalších svedkov, ktorí potvrdia jeho výpoveď a on vie dokázať svoje tvrdenia ďalšími faktami. Súd

ho však neinformoval o tom, že skutočnosť, ktorá bola uvedená v prvostupňovom konaní, považuje za
kľúčovú a je potrebné k veci ešte ďalšie dokazovanie, resp. že dokazovanie považoval za ukončené, v
prípade, ak by nejakým spôsobom súd spochybnil jeho výpoveď a oznámil mu, ako bude vnímať dovtedy
ním predložené dôkazy, doplnil by svoju výpoveď o navrhnutie vypočutia ďalších svedkov a ďalších
dôkazov, ktoré by jednoznačne preukázali fakt, že o zamestnanie neprišiel dobrovoľne, ale z donútenia
zamestnávateľa. Na základe uvedeného je zrejmé, že súd nekonal vo veci tak, aby zistil skutkový
stav a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu

rozhodnutiu. Súd vo svojom odôvodnení uvádza nepravdivé a neúplné informácie v časti, kde uvádza,
že sa s navrhovateľkou dohodol tak, že jej bude prispievať sumou 20.000 Sk, z čoho mala uhrádzať
bežné výdavky na domácnosť zahrňujúce aj splácanie úverov, hypotéky, prípadne exekúcie. V tom malo
byť zahrnuté aj výživné na dcéru a navrhovateľku. Toto tvrdenie súdu je nepravdivé, nakoľko k takejdohode nedošlo. Podobnú dohodu navrhla navrhovateľke v roku 2008 s inou špecifikáciou na základe
toho, že sa budú spoločne starať o dcéru a nebude mu navrhovateľka brániť v styku s dcérou. K danej
dohode nedošlo, keďže navrhovateľka túto dohodu neprijala a v styku mu bráni napriek tomu, že súdom

nebolo rozhodnuté tak, že by mala dcéru zverenú do svojej osobnej starostlivosti. Napriek uvedenému
navrhovateľka túto dohodu neprijala, resp. žiadnu z niekoľkých jej doručených dohôd, jej vždy prispieval
sumou, ktorá prekračovala jeho možnosti. Súd svoje rozhodnutie postavil na domnienke toho, že jeho
príjem mohol byť vyšší ako príjem navrhovateľky, keby sa nevzdal svojho príjmu a nebral vôbec do
úvahy, že táto skutočnosť nie je ničím jednoznačne preukázaná a ani fakt, že životná úroveň manželov

má byť v zásade rovnaká a teda, že životná úroveň odporcu bola po celé rozhodné obdobie od roku 2008
do roku 2010 výrazne nižšia ako životná úroveň navrhovateľky napriek tomu, že jej všemožne finančne
pomáhal a jemu navrhovateľka neprispievala ničím a ani morálne neocenila jeho podporu ústupkami
v styku s dcérou. Doposiaľ zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti a dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené podľa § 205a O.s.p.. Keďže sa zastupuje sám, súd ho nedostatočne
informoval o jednotlivých úkonoch a nedostatočne ho počas celého súdneho procesu informoval o jeho

právach tak, aby im správne porozumel a vedel na ne primerane reagovať. Sudca nevytvoril prostredie
vyváženosti, čím došlo k vadám na základe ustanovení § 221 ods. 1 písm.c/ O.s.p., keďže sa z tohto
súdneho konania poučil, zabezpečí si zodpovedajúce právne zastúpenie.

Navrhovateľka sa k odvolaniu odporcu nevyjadrila.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie

správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa §
212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.

a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych
ustanovení Zákona o rodine, v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetkydôkazyvichvzájomnejsúvislosti,pričomstarostlivoprihliadalnavšetko,čovyšlovkonanínajavo,
vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a
s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami

odporcu uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu v prevažnej miere už v priebehu konania pred
súdom prvého stupňa a odporca ani v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti majúce za
následok iné rozhodnutie. K odvolacím námietkam odporcu odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa
riadnezistilskutkovýstav,použilsprávneustanoveniaZákonaorodineasprávneichaplikovalnazistený
skutkový stav. Z ust. § 71 ods. 1 Zákona o rodine vyplýva, že rozsah vyživovacej povinnosti medzi

manželmi je daný zabezpečením rovnakej životnej úrovne oboch manželov. Zásada rovnakej životnej
úrovne však neznamená mechanickú rovnosť medzi manželmi vyvodzovanú len z ich zárobkov za
účelom dosiahnutia matematicky zhodných príjmov manželov, pretože zásada rovnakej životnej úrovne
je modifikovaná hľadiskami vyjadrenými v § 75 ods. 1 Zákona o rodine, ktorými sú potreby oprávneného
na jednej strane a schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného na druhej strane, pričom tieto

kritériá je nevyhnutné aplikovať na pomery obidvoch manželov. Na schopnosti, možnosti a majetkové
pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho
zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu, rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové
riziká, ktoré povinný na seba berie. Pri určení výživného je vždy rozhodujúci príjem, ktorý by povinný
reálnemoholdosahovaťaniepríjem,ktorýfaktickydosahuje,pretožeprincíppotencionalitymáprednosť

pred princípom fakticity, a to aj v prípade, že povinný berie na seba neprimerané majetkové riziká,
ktoré zahŕňajú aj takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu, resp. priamo vyvoláva stratu a
súčasne možnosť poskytovania výživného. V sporovom konaní, ktorým nepochybne je konanie o
určenie manželského výživného platí takzvaná prejednacia zásada, čo znamená, že súd vychádza len
zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykoná len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli a táto zásada

úzko súvisí s povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou, ktoré účastníkom sporového konania
vyplývajú z ust. § 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.. Dôkazná povinnosť znamená, že účastník musí
na preukázanie svojich tvrdení označiť dôkazy. Ak navrhnuté dôkazy súd vykoná a preukážu sa tým
skutkové okolnosti tvrdené účastníkom, možno skonštatovať, že účastník uniesol dôkazné bremenoohľadom svojich tvrdení, čo má za následok jeho úspech v konaní. Prejednacia zásada teda predstavuje
istý stimul pre účastníkov konania, pretože v prípade, ak zostanú pasívni a nepreukážu svoje tvrdenia,
môžeimtopriniesťnegatívnedôsledkyvkonaní,napríkladprehruvspore.Inakpovedané,účastníkmusí

preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jeho tvrdenie za základ svojho rozhodnutia. Odporca
v odvolaní namieta, že nebol preukázaný opak jeho tvrdenia o tom, že jeho životná úroveň je minimálna.
V kontexte vyššie uvedeného odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu
možností, schopností a majetkových pomerov povinného je na odporcovi, to znamená, že odporca
mal preukázať, aké objektívne skutočnosti mu bránia plniť si vyživovaciu povinnosť k navrhovateľke

v rozsahu zodpovedajúcom jej odôvodneným potrebám v zásade tak, aby ich životná úroveň bola
rovnaká. Odporca v priebehu konania na súde prvého stupňa ani v odvolacom konaní nepreukázal, že
nedobrovoľne sa vzdal svojho príjmu, keďže zamestnávateľ s ním okamžite skončil pracovný pomer
podľa § 68 Zákonníka práce. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii odporcu vo vzťahu k aplikácii § 75 ods.
1 Zákona o rodine odvolací súd poznamenáva, že potencionalitu príjmov je potrebné vykladať v tom
zmysle, že pokiaľ odporca dosiahol určité vzdelanie, mal by možnosť dosiahnutia určitého konkrétneho

príjmu a pokiaľ bez objektívnych dôvodov svoje vzdelanie nevyužíva na zabezpečenie príjmu, nemožno
na takúto skutočnosť prihliadnuť ako na okolnosť, ktorá mu bráni plniť si vyživovaciu povinnosť v
priemernom rozsahu. V tomto prejednávanom prípade bola dôkazná povinnosť týkajúca sa okolností
odôvodňujúcich neschopnosť prispievať na výživu navrhovateľke manželským výživným na odporcovi. V
konaní na súde prvého stupňa však odporca svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nepreukázal. Vo vzťahu

k tvrdeniam a dôkazom oboch účastníkov konania v odvolacom konaní odvolací súd zdôrazňuje, že
obaja účastníci boli poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p., že všetky dôkazy a skutočnosti musia predložiť
alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy
a skutočnosti predložené a označené neskôr, súd neprihliada. Tieto skutočnosti a dôkazy uplatnené
neskôr, môžu byť odvolacím dôvodom len vtedy, ak ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť

alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa (§ 205a O.s.p.). Vzhľadom na vyššie uvedené
odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých výrokoch o určení výživného a
dlžnom výživnom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne a podľa ods. 2 citovaného zákonného
ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.